Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 296/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Blažek, s. r. o., Pohraničná 4,

Komárno, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Blažek, vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu

Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby,

ako aj postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou o prepustenie z väzby

na slobodu z 20. januára 2016 (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“) žiadal súd prvého

stupňa o prepustenie z väzby. Odôvodnil ju odkazom na nálezy ústavného súdu

sp. zn. a , z ktorých vyplývajú náležitosti preskúmania

zákonnosti väzby, poukázal na obsah svedeckých výpovedí svedkov vypočutých

na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 14. januára 2016, ktoré veľmi vážne spochybnili

dôvodnosť obžaloby, a zároveň poukázal na nezákonnosť získania niektorých dôkazov.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. februára 2016 (ďalej aj

„uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby“) súd prvého stupňa

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Podaním z 18. februára 2016 sťažovateľ predložil dôvody sťažnosti proti uvedenému

uzneseniu okresného súdu.

Odvolací súd uznesením sp. zn. zo 7. marca 2016 rozhodol tak, že

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie

zamietol.

Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa vôbec

nezaoberal dôvodmi a argumentáciou uvedenou v žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby a taktiež sa nimi nezaoberal ani krajský súd, ktorý sa nezaoberal ani dôvodmi

a argumentáciou sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bola jeho žiadosť

o prepustenie z väzby zamietnutá.

Sťažovateľ v sťažnosti konštatuje, že odvolací súd vo svojom odôvodnení najprv

rekapituloval námietky sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby. V ďalšej časti

uznesenia sa obmedzil iba na citácie zákonných ustanovení a na vyjadrenie rôznych foriem

súhlasu s uznesením súdu prvého stupňa. Na základe uvedených dôvodov celé odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu je neprimerane stručné a predovšetkým

formalistické.

Nezaoberanie sa sťažovateľovou argumentáciou zo strany odvolacieho súdu je podľa

sťažovateľa svojvôľou a postup sa celkom vymyká zákonnosti, v ktorom absentuje zákonné

a ústavne konformné odôvodnenie väzby aj v zmysle .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„1. Okresný súd Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu porušil základné právo

... na osobnú slobodu podľa a 5

a čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd.

2. Krajský súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu porušil základné právo

... na osobnú slobodu podľa a 5

a čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd.“

Zároveň sťažovateľ žiada zrušiť napadnuté uznesenie krajského súdu, prikázať

krajskému súdu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu; ako aj aby mu priznal

trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ,).

Podľa (ako aj podľa listiny) nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho

nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17

ods. 5 (ako aj podľa listiny) do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V prvom rade možno z ústavného postavenia ústavného súdu vyvodiť určité

obmedzenia pri preskúmavaní vecí, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, keďže

ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou pôsobiacou v rámci

sústavy všeobecný súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , atď.).

Sťažovateľom označené ustanovenia (ako aj listiny) odkazujú

na viacerých miestach na zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania

alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným

orgánom verejnej moci, pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže

závažné porušenie zákonnosti nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, t. j. spôsobiť aj porušenie

ústavnosti (m. m. ). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým

v je preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou

zaručenej osobnej slobody (). Ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z čl. 17

ods. 2 vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným

v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby,

ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň

determinovaná skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio

decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto

východiskom úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych

skutočností, a nielen na základe abstraktnej úvahy.

1. K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

Pokiaľ ide o namietanie porušenia základných práv zaručených a listinou

postupom okresného súdu pri rozhodovaní o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby

(výsledkom ktorého bolo uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie

z väzby) ústavný súd podotýka, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z citovaného („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“), môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie

ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba

nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred všeobecnými súdnymi.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už

po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli na základe využitia riadneho opravného prostriedku

(sťažnosti) preskúmané krajským súdom v druhostupňovom konaní. Sťažovateľ pritom

v sťažnosti proti uzneseniu súdu prvého stupňa namietal tie isté skutočnosti, ktoré predložil

v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho

oprávnenia ako druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade

zistenia zásahu prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto

právam a slobodám poskytnúť ochranu.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu okresnému súdu) už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniu zo 7. marca 2016

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu tým, že o jeho

väzbe bolo rozhodnuté bez uvedenia konkrétnych skutkových dôvodov väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) , a ďalej tým, že sa krajský súd nezaoberal

sťažovateľovou argumentáciou, ktorá bola obsahom ako žiadosti o prepustenie z väzby, tak

aj sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní postupu krajského súdu v napadnutom

konaní, ako aj jeho rozhodnutia nie je jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových

a právnych záverov, ku ktorým dospel krajský súd v napadnutom konaní, resp. odpovedať

na otázku, či malo byť žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby vyhovené. Úloha

ústavného súdu sa v danom prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd

s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti)

vysporiadal dostatočne a preskúmateľným spôsobom, t. j. tak, aby odôvodnenie jeho

rozhodnutia bolo z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti ústavný súd

konštatuje, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. februára 2016 bola

zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby a tiež zamietnutý návrh Okresnej prokuratúry

Komárno (ďalej len „prokuratúra“) na rozšírenie dôvodov väzby sťažovateľa o § 71 ods. 1

písm. b) .

Ústavný súd poukazuje na to, že pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal

z toho, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa nemožno posudzovať

izolovane, ale vo vzájomných súvislostiach, pretože z hľadiska predmetu konania (v tomto

prípade skúmanie zákonnosti väzby) tvoria jeden celok (m. m. , ,

, ). Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu s potvrdenými závermi prvostupňového rozhodnutia považoval ústavný súd

za potrebné zaoberať sa aj odôvodnením prvostupňového uznesenia.

Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že okresná prokuratúra podala

27. júna 2014 obžalobu na sťažovateľa pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby

podľa a . Uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 16. februára 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov

podľa , pričom väzba sa počíta od 14. februára 2014

od 13.25 h. Sťažovateľ podal 21. januára 2016 prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu v ktorej uviedol, že dôvody väzby už pominuli. Trvanie

dôvodného podozrenia, že obžalovaný spáchal trestný čin, už nepostačuje po uplynutí

určitého času. Väzba už trvá dlhší čas a vo väzobných veciach súd by mal postupovať

osobitnou starostlivosťou a urýchlene. Výpoveďami svedkýň, ktoré boli vypočuté

na hlavnom pojednávaní 14. januára 2016, bolo podozrenie zo spáchania skutku

obžalovaným vyvrátené.

Okresný súd dospel k záveru, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby nie je

dôvodná a z dosiaľ vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že skutok sa stal, vykazuje

znaky žalovaného zločinu, zo spáchania ktorého je sťažovateľ naďalej dôvodne podozrivý.

Okresný súd vo veci vykonal už niekoľko hlavných pojednávaní, ale dôkazová situácia sa

nezmenila v prospech obžalovaného. Súd koná vo veci priebežne, hlavné pojednávania boli

odročené len z objektívnych dôvodov a niekoľkokrát na žiadosť sťažovateľa, a to

v prípadoch, keď mu bol ustanovený nový obhajca a požiadal o čas na prípravu obhajoby.

Ďalej okresný súd zistil, že sťažovateľ je chorobne závislý na alkohole, pod vplyvom

ktorého sa správa agresívne. Okresný súd skonštatoval, že síce vo väzbe nemá možnosť

požívať alkoholické nápoje, ide však o vynútenú abstinenciu a nejde o protialkoholické

liečenie, pričom takéto liečenie mu bolo uložené v predchádzajúcom trestnom konaní,

nebolo však úspešné. Ďalej okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ v minulosti už bol

súdne trestaný za závažný trestný čin, keď bol krajským súdom v roku 2002 odsúdený pre

trestný čin vraždy podľa , za ktorý mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 6 mesiacov so zaradením do III. nápravnovýchovnej

skupiny. Z výkonu tohto trestu bol sťažovateľ podmienečne prepustený 22. marca 2010

a skúšobná doba mu bola určená vo výmere 7 rokov. Sťažovateľovi bolo uložené aj

ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. Z uvedeného okresnému súdu

vyplynulo, že sťažovateľ sa mal dopustiť skutku v skúšobnej dobe podmienečného

prepustenia.

Vzhľadom na zistené skutočnosti bol okresný súd toho názoru, že u sťažovateľa

naďalej existuje dôvodná obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu bude naďalej

požívať alkoholické nápoje a bude pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti kladenej

mu za vinu, a dospel k záveru, že dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku sú u sťažovateľa naďalej dané, preto jeho žiadosť o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby podal

sťažovateľ sťažnosť, v ktorej uplatnil totožnú argumentáciu ako v sťažnosti podanej

ústavnému súdu založenú na námietke nedostatočného odôvodnenia uznesenia okresného

súdu.

O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský

súdu napadnutým uznesením tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu (ale i okresného

súdu) je založené len na formálnych dôvodoch bez ich individualizácie a konkretizácie, čo

spôsobuje jeho neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť.

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, vychádzal zo skutkového a právneho stavu

uvedeného v označenom uznesení okresného súdu, ktorého právne závery akceptoval,

a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že „súd prvého

stupňa správne zistil, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania sú u obžalovaného dané

a pretrvávajú dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného

poriadku, ktoré spočívajú v dôvodnej obave, že by v prípade prepustenia na slobodu

obžalovaný opäť pokračoval v páchaní úmyselnej trestnej činnosti.“.

Existencia tejto dôvodnej obavy bola podľa názoru krajského súdu opodstatnená tými

istými skutočnosťami, ktoré sú uvedené v odôvodnení uznesenia okresného súdu

o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby, na ktoré krajský súd preto iba ako na zákonu

zodpovedajúce a vykonanými dôkazmi opodstatnené poukázal, považujúc za potrebné tieto

iba doplniť, a to predovšetkým v tom smere, že „aj po podaní obžaloby v prejednávanej

veci zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že v nej za žalovaný skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie (a obvinenému vznesené obvinenie a na neho podaná obžaloba) sa stal, má

naďalej znaky trestného činu (zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208

odsek 1 písmeno a/, odsek 2 písmeno d/ ) a sú tiež opodstatnené dôvody

na podozrenie, že ho spáchal obžalovaný.“.

Súčasne krajský súd v rámci tejto svoje prieskumnej povinnosti zistil, že „súd

prvého stupňa nepochybil ani v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu a ktoré

bolo v súlade s ustanoveniami , pričom postupom súdu

bolo zachované ustanovenie , keď pred rozhodnutím o

väzbe bol obžalovaný vypočutý a bolo okresnému prokurátorovi a obhajcovi obžalovaného

umožnené položiť obžalovanému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe.

S poukazom na vyššie uvedené hmotnoprávne aj konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

u obžalovaného ďalšie pretrvávanie dôvodov väzby preventívnej uvedených v § 71 odsek 1

písmeno c/ súd prvého stupňa nepochybil, keď podľa

zamietol žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu

a taktiež s poukazom na odôvodnenie ohľadne návrhu okresného prokurátora na rozšírenie

dôvodov väzby v zmysle písmeno b/ , tento návrh zamietol.

K námietkam obžalovaného nadriadený súd uvádza, že tak, ako uviedol už súd

prvého stupňa, obžalovaný je závislý na alkohole, pod ktorého vplyvom sa správa

agresívne, taktiež ani v minulosti uložené mu ochranné protialkoholické liečenie nebolo

úspešné a skutku sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu

odňatia slobody, pričom si vykonával trest odňatia slobody uložený mu za závažný trestný

čin (vraždy).“.

Sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania skutku kvalifikovaného ako zločin týrania

blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného

zákona. Vo väzbe sa nachádza z dôvodu podľa .

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa

pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie zákonnej podmienky ďalšieho trvania

jeho väzby uvedenej v .

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom

a 5 (ako aj a 5 listiny) je poskytnutie práva osobám, ktoré

boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že predmetné rozhodnutie je

potrebné považovať za ústavne akceptovateľné. Krajský súd sa v ňom stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o dôvode väzby sťažovateľa. Aj keď

rozhodnutie krajského súdu z hľadiska rozsahu argumentačných dôvodov nie je obšírne,

majúc na pamäti, že odôvodnenosť rozhodnutia sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie

parametrom kvantity, je ústavný súd toho názoru, že skutkové okolnosti týkajúce

za odôvodnenia dôvodov väzby podľa vystihol

v primeranej kvalite, hoci aj len odkazom na prvostupňové rozhodnutie, pričom reagoval

na sťažnostné námietky sťažovateľa.

Aj keď krajský súd nebol vo svojich úvahách celkom konkrétny, potvrdil správnosť

tvrdení okresného súdu, ktorý popísal skutkové okolnosti a dôkaznú situáciu, z ktorej

vyvodil závery o dôvodnosti väzby.

Krajský súd vychádzajúc z rozhodnutia okresného súdu, ako aj z obsahu spisu, a teda

dôkazov zabezpečených v rámci trestného konania, uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho

názoru tvoria skutkový rámec pre uplatnenie zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) , a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa už

v minulosti trestnej činnosti (násilnej), za ktorú bol odsúdený (trestný čin vraždy podľa

), dopustil [t. j. obava, že by po prepustení v páchaní trestnej

činnosti pokračoval ‒ ], pričom prejednávaného

skutku sa dopustil po podmienečnom prepustení v skúšobnej dobe.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, na ktorých krajský súd založil dôvody

väzby, sa nejavia ako svojvoľné, a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania,

a nejavia sa ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne

formálne. Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosti, ktoré krajský súd v zhode s názorom

okresného súdu uviedol, možno spoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody

väzby.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd zároveň reflektoval na zásadné argumenty

sťažovateľa o nedôvodnosti jeho väzby a uvedením vlastnej argumentácie (odlišnej

od sťažovateľa) vytvoril rozhodnutie s odôvodnením, ktoré je určité a zrozumiteľné a ktoré

zároveň tvorí spoľahlivý a logický podklad na jeho výroky.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale

posudzovanie konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou

ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania

ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností konkrétneho prípadu (,

, ).

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu obsahuje všetky pre rozhodnutie o osobnej slobode sťažovateľa

podstatné, právne a skutkové okolnosti, preto ho v tejto časti ústavný súd považuje

z hľadiska ochrany základných práv sťažovateľa za ústavne súladné.

Pretože ústavný súd nezistil relevantné dôvody na uplatnenie svojej právomoci,

odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a podľa a 5 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2016