Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)III. ÚS 122/2012
PDF · 238.5 KB
No categories available
III. ÚS 122/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H.,
B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.
17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2012 doručená sťažnosť M. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Ľ. H., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko B. B. (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca
2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 bol
vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom týmto
uznesením nedošlo k nahradeniu väzby jeho písomným sľubom ani peňažnou zárukou.
Dňa 18. januára 2012 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) podal návrh
na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby. O návrhu rozhodol špecializovaný
trestný súd uznesením sp. zn. Tp 20/2011 z 27. januára 2012 tak, že lehotu väzby predĺžil
do 1. septembra 2012. Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal
sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012
tak, že ju zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom rozhodnutí
«... nevysporiadal so všetkými skutočnosťami potrebnými pre svoje rozhodnutie tak, ako ich
majú na mysli ustanovenia Trestného poriadku. V zmysle § 72 ods. 2 druhá veta Tr. por.
„odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa
výrok rozhodnutia o väzbe opiera“ ... Odôvodnenie predmetného rozhodnutia nie je
podložené a opreté o žiadne argumenty, ktoré by zakladali takéto rozhodnutie súdu...
Najvyšší súd... sa obmedzil len na paušálne argumenty bez venovania dostatočnej
pozornosti a náležitej starostlivosti pri posudzovaní konkrétneho individuálneho prípadu
sťažovateľa.».
Sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd rozhodujúci o väzbe mal starostlivo
a dôkladne skúmať okolnosti daného prípadu a prijať rozhodnutie, ktoré by bolo založené
na konkrétnych dôvodoch, aby bolo preskúmateľné a náležite odôvodnené. Podľa názoru
sťažovateľa sa však v danom prípade tak nestalo.
Sťažovateľ taktiež namietal, že najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,
že sťažovateľ svoju sťažnosť proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu
nezdôvodnil. Sťažovateľ poukázal na to, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. V tejto
súvislosti dodal, že špecializovaný trestný súd o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty
trvania väzby rozhodol v piatok 27. januára 2012. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil
podaním doručeným prvostupňovému súdu v pondelok 30. januára 2012. Napriek tomu, že
sťažnosť odôvodnil v zákonnej lehote, najvyšší súd konštatoval, že tak neučinil. Podľa
názoru sťažovateľa aj táto skutočnosť svedčí o tom, „že o väzbe sťažovateľa je rozhodované
paušálne, arbitrárne, bez náležitého skúmania priebehu vyšetrovania vo vzťahu k existencii,
či neexistencii dôvodov väzby, resp. dôvodov na predĺženie lehoty jej trvania“.
Vychádzajúc z uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že rozhodnutie najvyššieho súdu
je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, a tým aj odporujúce základným právam
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právam podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal
jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené
uznesenie najvyššieho súdu zrušil a prikázal mu bezodkladne ho prepustiť z väzby
na slobodu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,44 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, ústavný
súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru
(napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72,
§ 73, § 75, § 76, § 77 atď.), respektíve čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu
a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej
slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17
ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva
na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú
aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1
ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09,
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len
preskúmaniu rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv
rozhodnutím najvyššieho súdu jednak z dôvodu, že toto rozhodnutie považoval
za rozhodnutie neobsahujúce konkrétne dôvody pre ďalšie trvanie väzby, a tým aj
za nedostatočne odôvodnené, a zároveň namietal, že najvyšší súd nezohľadnil jeho
argumenty proti väzbe, keď konštatoval, že svoju sťažnosť proti rozhodnutiu
špecializovaného trestného súdu neodôvodnil.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením sudcu
pre prípravné konanie sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby
z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Dňa 19. januára 2012 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal návrh na predĺženie
sťažovateľovej väzby do 1. septembra 2012. Svoj návrh odôvodnil tým, že dôvody
sťažovateľovej väzby aj naďalej trvajú a že 10. januára 2012 mu bolo vznesené obvinenie
za čiastkový útok pokračujúceho zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4
Trestného zákona za obdobie december 2010 a január 2011. Poukázal na rozsiahlosť
vyšetrovania, keď je potrebné pretlmočiť dožiadania z Maďarskej republiky, ako aj vykonať
ďalšie úkony proti osobám z Maďarskej republiky. Prokurátor ďalej argumentoval tým, že
v priebehu vyšetrovania je potrebné vypočuť veľký počet svedkov, zamestnancov
sťažovateľa a zamestnancov daňových úradov. Z tohto dôvodu považoval predĺženie lehoty
trvania sťažovateľovej väzby do 1. septembra 2012 za adekvátne vo vzťahu k rozsahu
a potrebám vyšetrovania.
Pred rozhodnutím špecializovaného trestného súdu o návrhu prokurátora špeciálnej
prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby bol sťažovateľ vypočutý. Predtým ho sudca
pre prípravné konanie oboznámil s argumentmi prokurátora obsiahnutými v jeho návrhu.
V rámci svojho výsluchu, ktorý sa uskutočnil 27. januára 2012, sťažovateľ uviedol, že
nevidí dôvod, aby bol väzobne stíhaný, že vyšetrovanie prebieha dlho a podľa jeho názoru
ešte dlho prebiehať bude. Navrhol, aby špecializovaný trestný súd lehotu trvania jeho väzby
nepredĺžil, pričom dodal, že žiadnu trestnú činnosť nespáchal, že len podnikal tak, ako
„tisíce firiem na Slovensku“. K návrhu prokurátora sa vyjadril aj obhajca sťažovateľa, ktorý
okrem iného poukázal na to, že väzobné stíhanie sťažovateľa trvá už rok a že v rámci
vyšetrovania dochádza k prieťahom v konaní a že podľa jeho názoru dôvody preventívnej
väzby nie sú dané, väzba je neopodstatnená, a preto podľa neho nič nebráni tomu, aby bol
sťažovateľ stíhaný na slobode.
O návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry rozhodol špecializovaný trestný súd
uznesením sp. zn. Tp 20/2011 z 27. januára 2012 tak, že lehotu trvania sťažovateľovej
väzby predĺžil do 1. septembra 2012.
V odôvodnení svojho rozhodnutia špecializovaný trestný súd konštatoval, že
dôvodnosť podozrenia zo spáchania daňovej trestnej činnosti nebola dosiaľ rozptýlená a že
aj naďalej existuje dôvodná obava, že sťažovateľ by mohol pokračovať v danej trestnej
činnosti, ktorá mala byť realizovaná sofistikovaným spôsobom a predstavovala zdroj jeho
príjmov. Špecializovaný trestný súd ďalej poukázal na to, že existuje dôvodné podozrenie,
že k páchaniu trestnej činnosti tohto charakteru malo zo strany sťažovateľa dôjsť aj počas
vedenia trestného stíhania. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, jeho osobné pomery, ako aj
s poukazom na dôvodnú obavu v pokračovaní v trestnej činnosti špecializovaný trestný súd
vyslovil, že sú dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Okrem toho špecializovaný trestný súd konštatoval, že ide o rozsiahlu trestnú vec,
ktorá siaha aj za hranice Slovenskej republiky a v rámci ktorej je potrebné vykonať
množstvo úkonov, medzi inými podrobiť dôkazy znaleckému skúmaniu. Špecializovaný
trestný súd ďalej uviedol, že prepustením sťažovateľa z väzby na slobodu by bolo podstatne
zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu Trestného zákona, preto predĺženie lehoty trvania
jeho väzby do 1. septembra 2012 považoval za dôvodné. Zároveň však vyslovil názor, že
väzba sťažovateľa nemusí nevyhnutne trvať do tohto dátumu, ale že bude povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní postupovať tak, aby vyšetrovanie bolo čo najskôr
ukončené a že lehotu sťažovateľovej väzby trvajúcu do 1. septembra 2012 považuje
za hraničnú.
Po krátkom odôvodnení tohto rozhodnutia a poučení o opravnom prostriedku
sťažovateľ zahlásil proti nemu sťažnosť. Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa nevyplýva, že
by sťažovateľ uviedol, že túto sťažnosť dodatočne písomne zdôvodní.
Podaním doručeným špecializovanému trestnému súdu 30. januára 2012 sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť písomne odôvodnil. V rámci dôvodov sťažnosti
sťažovateľ uviedol, že podľa neho predpokladom preventívnej väzby nemôže byť
skutočnosť, že za obdobnú trestnú činnosť bol už stíhaný, pretože poukázal na to, že dosiaľ
sa nepodarilo preukázať jeho vinu. Taktiež namietal tvrdenie, že dôvodom na predĺženie
väzby by mala byť rozsiahlosť trestnej veci, a v tejto súvislosti uviedol, že väzobné stíhanie
trvajúce 1 rok by malo stačiť orgánom činným v trestnom konaní na objasnenie trestnej
činnosti, a preto zotrvanie vo väzbe považuje za nedôvodné. Tiež dodal, že vykonanie
procesných úkonov a znaleckého dokazovania nemôže podporovať jeho zotrvanie vo väzbe.
Sťažovateľ taktiež namietal, že rozhodnutie špecializovaného trestného súdu neobsahuje
žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali predĺženie lehoty trvania jeho väzby
z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tost 4/2012
z 1. februára 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal
na podstatu vznesenia obvinenia sťažovateľovi, stručne popísal genézu prípadu v súvislosti
s podaním návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania
sťažovateľovej väzby a konštatoval, že proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu
podal sťažovateľ sťažnosť, ale túto bližšie neodôvodnil. Najvyšší súd ďalej uviedol:
„Sudca pre prípravné konanie po konštatovaní pretrvávajúceho dôvodu väzby
u obvineného V. v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a dodržaní lehoty na podanie návrhu
na predĺženie lehoty väzby (§ 76 ods. 2 Tr. por.) správne ustálil tiež existenciu dôvodov pre
takéto predĺženie trvania väzby tak, ako ich predpokladá ustanovenie § 76 ods. 3 Tr. por.
Obsahová náročnosť predmetnej trestnej veci v rovine právnej ale tiež jej
narastajúca rozsiahlosť aj pri plynulosti doposiaľ vykonaných procesných úkonov
neumožňovala ukončenie prípravného konania ani v časovom úseku doterajšieho predĺženia
lehoty väzby. Pritom početnosť procesných úkonov aj cezhraničnej povahy, ktoré je
potrebné vykonať, si vyžaduje ďalší časový priestor.
Keďže za tejto situácie aj podľa názoru Najvyššieho súdu prepustením obvineného
M. V. na slobodu hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného
konania, dôvodne sudca pre prípravné konanie rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby
u tohto obvineného do 1. septembra 2012.“
Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti, že účelom čl. 5
ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli
pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí
a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,
ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty
a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj
právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy,
aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne
napr. III. ÚS 374/09).
Sťažovateľ popri neodôvodnenosti rozhodnutia najvyššieho súdu tvrdil, že najvyšší
súd nezohľadnil jeho argumenty, ktoré predostrel proti predĺženiu lehoty trvania jeho väzby,
pretože vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sťažnosť zahlásenú proti uzneseniu
špecializovaného trestného súdu bližšie neodôvodnil.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však
ostáva, či a do akej miery mohol najvyšší súd uvedeným postupom a následným
rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa.
V tejto súvislosti ústavný súd vychádzal z toho, že podnetom pre rozhodovanie
špecializovaného trestného súdu bol návrh špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty
trvania sťažovateľovej väzby, s ktorým bol sťažovateľ oboznámený a pred rozhodnutím
špecializovaného trestného súdu bol k tomuto návrhu, a tým aj k dôvodom svojej väzby
vypočutý. V rámci výsluchu nielen on, ale aj jeho obhajca uviedli, že nie je dôvod
na predĺženie lehoty preventívnej väzby, že nič nebráni tomu, aby bol stíhaný na slobode,
sťažovateľ zároveň popieral spáchanie trestnej činnosti, namietal zdĺhavosť vyšetrovania
a žiadal nevyhovieť návrhu špeciálnej prokuratúry.
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ prostredníctvom svojho
obhajcu podal proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, neobsahovala zásadne
odlišné argumenty, ktoré by najvyššiemu súdu neboli známe z jeho výsluchu. V písomných
dôvodoch sťažnosti síce sťažovateľ poukazoval na to, že v rámci predchádzajúcich
trestných stíhaní vedených proti nemu mu nebola preukázaná vina. Podľa názoru ústavného
súdu sa však tento argument v naznačených súvislostiach javí ako irelevantný. Totiž
prvostupňový súd dôvod preventívnej väzby neodôvodňoval predchádzajúcimi trestnými
stíhaniami, ale skutočnosťou, že aj počas vedenia trestného stíhania proti sťažovateľovi
malo dochádzať z jeho strany k páchaniu rovnakej trestnej činnosti. Na túto okolnosť však
sťažovateľ v sťažnosti proti špecializovanému trestnému súdu explicitne nereagoval, len
popieral spáchanie trestnej činnosti. Pritom tento jeho argument bol najvyššiemu súdu
rozhodujúcemu o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu známy z jeho výsluchu,
ktorý rozhodnutiu o väzbe v danom prípade predchádzal.
Ústavný súd považoval za významné skonfrontovať postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu s následkom, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že zasiahol do jeho práv.
Na jednej strane teda stojí zistenie, že najvyšší súd konštatoval, že aj napriek písomnému
zdôvodneniu sťažnosti sťažovateľ takéto zdôvodnenie neposkytol, na druhej strane však
stojí podstata rozhodnutia najvyššieho súdu. Čo sa týka produkcie textu a jeho kvantity, je
potrebné rozhodnutie najvyššieho súdu označiť ako minimalistické, avšak vzhľadom
na jeho zámer spočívajúci vo vyslovení súhlasu so skutkovými a právnymi závermi
špecializovaného trestného súdu sa namietané rozhodnutie javí ako prehľadné a dostatočne
odôvodnené. Najvyšší súd poznajúc argumenty prokurátora špeciálnej prokuratúry
odzrkadlené v návrhu na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako aj argumenty
sťažovateľa a jeho obhajcu prednesené v rámci výsluchu, na základe podanej sťažnosti
preskúmal prvostupňové rozhodnutie a stotožnil sa s ním. Pritom súd prvého stupňa veľmi
zreteľne vyslovil názor o tom, že dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku aj naďalej trvajú, a preto lehotu väzby predĺžil do 1. septembra 2012.
Podľa názoru ústavného súdu dôvody väzby tak, ako ich videl súd prvého stupňa
a najvyšší súd, sú celkom logické a akceptovateľné. Z týchto dôvodov prezentovaných
špecializovaným trestným súdom by ústavný súd upriamil pozornosť predovšetkým
na vyslovené podozrenie o tom, že počas trestného stíhania sa mal sťažovateľ dopustiť
rovnakej trestnej činnosti. Túto okolnosť, ktorú v danom štádiu trestného konania nemá
ústavný súd právomoc skúmať, možno bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod
zákonný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Najvyšší súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu, sa teda stotožnil so zisteniami súdu nižšieho stupňa, ktoré podľa názoru
ústavného súdu nespochybňujú tvrdenia o tom, že dôvod preventívnej väzby u sťažovateľa
aj naďalej trvá. Okrem toho najvyšší súd poukázal aj na zložitosť vyšetrovanej trestnej veci,
v rámci ktorej je potrebné vykonávať mnohé dôkazy aj mimo hraníc Slovenskej republiky.
Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd výrok svojho rozhodnutia odôvodnil
veľmi stručne, ale jeho podstatu vystihol tým, že sa odvolal na správnosť tvrdení
špecializovaného trestného súdu. Spôsob formulácie odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho
súdu považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože
sťažovateľovi bol obsah rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, s ktorým sa
stotožnil najvyšší súd a na ktorého závery sa v podstate odvolal, známy (obdobne
napr. III. ÚS 271/07).
Ústavný súd zároveň tvrdí, že aj keď najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby bez
toho, aby disponoval písomnými dôvodmi jeho sťažnosti, nedopustil sa tak zásadného
pochybenia, ktoré by viedlo k jednoznačnému záveru o tom, že došlo k namietanému
porušeniu označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť
na argumenty sťažovateľa a jeho obhajcu, ktoré predniesli v rámci výsluchu 27. januára
2012. Tieto argumenty najvyšší súd poznal. Ide pritom o argumenty, v ktorých nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť s tými, ktoré sťažovateľ uviedol v písomnej sťažnosti. Najvyšší
súd ako súd druhého stupňa rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby na základe ním
podanej sťažnosti, ktorú zahlásil do zápisnice hneď po svojom výsluchu a následnom
vyhlásení uznesenia súdu prvého stupňa. Sťažovateľ svoj nesúhlas s ďalším trvaním väzby
predstavil už počas svojho výsluchu a neskôr ho v podobe totožných argumentov
pretransformoval aj do písomnej sťažnosti. Preto ak aj najvyšší súd neskúmal nanovo
podané argumenty sťažovateľa týkajúce sa danej veci, keďže jeho skoršie vyjadrenia v tejto
konkrétnej veci – v konaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania jeho väzby
poznal, z toho pohľadu nemohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5
ústavy, ako ani jeho právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 1/2011).
Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne
konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by najvyšší
súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nepoznal v relevantnom čase aktuálne námietky
sťažovateľa. K takej situácii by mohlo dôjsť napríklad pri rozhodovaní o takomto návrhu
na predĺženie lehoty trvania väzby za predpokladu, že by sťažovateľovi nebolo umožnené sa
k nemu vyjadriť a zároveň ak by podal proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť, ale
druhostupňový súd by ju ignoroval. Taká alebo obdobná situácia však v danom prípade
nenastala.
Otázkou, ktorú musel ústavný súd zodpovedať, bolo, aký vplyv malo na posúdenie
prípadu tvrdenie najvyššieho súdu, ktoré ale nezodpovedalo skutočnosti, že sťažovateľ
svoju sťažnosť neodôvodnil. Je nutné konštatovať, že uvedené tvrdenie najvyššieho súdu sa
nezakladalo na pravde. Na druhej strane je však potrebné zodpovedať, čo by sa zmenilo, ak
by rozhodnutie najvyššieho súdu takéto tvrdenie neobsahovalo. Ústavný súd je toho názoru,
že daná konštatácia najvyššieho súdu nemá v okolnostiach toho prípadu zásadný význam.
Ako už ústavný súd uviedol, najvyšší súd poznal názor sťažovateľa, ktorý vyjadril
vo vzťahu k návrhu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, tento bol
totožný s tým, ktorý sťažovateľ predložil v písomných dôvodoch sťažnosti. Toto zistenie
v konečnom dôsledku znamená, že sťažovateľovi nebolo upreté právo predložiť svoje
argumenty proti ďalšiemu trvaniu väzby.
Vychádzajúc z uvedeného, ako aj s poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012 z hľadiska dodržania
záruk podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru ústavný súd už
na predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. marca 2012