Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 122/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H.,

B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.

17 ods. 2 a 5 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na slobodu a bezpečnosť podľa a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 1. februára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2012 doručená sťažnosť M. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Ľ. H., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 1. februára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko B. B. (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 20/2011 z 3. marca

2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2011 bol

vzatý do väzby z dôvodov podľa , pričom týmto

uznesením nedošlo k nahradeniu väzby jeho písomným sľubom ani peňažnou zárukou.

Dňa 18. januára 2012 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) podal návrh

na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby. O návrhu rozhodol špecializovaný

trestný súd uznesením sp. zn. 20/2011 z 27. januára 2012 tak, že lehotu väzby predĺžil

do 1. septembra 2012. Sťažovateľ uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal

sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 1. februára 2012

tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom rozhodnutí

«... nevysporiadal so všetkými skutočnosťami potrebnými pre svoje rozhodnutie tak, ako ich

majú na mysli ustanovenia . V zmysle druhá veta

„odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa

výrok rozhodnutia o väzbe opiera“ ... Odôvodnenie predmetného rozhodnutia nie je

podložené a opreté o žiadne argumenty, ktoré by zakladali takéto rozhodnutie súdu...

Najvyšší súd... sa obmedzil len na paušálne argumenty bez venovania dostatočnej

pozornosti a náležitej starostlivosti pri posudzovaní konkrétneho individuálneho prípadu

sťažovateľa.».

Sťažovateľ vyslovil názor, že najvyšší súd rozhodujúci o väzbe mal starostlivo

a dôkladne skúmať okolnosti daného prípadu a prijať rozhodnutie, ktoré by bolo založené

na konkrétnych dôvodoch, aby bolo preskúmateľné a náležite odôvodnené. Podľa názoru

sťažovateľa sa však v danom prípade tak nestalo.

Sťažovateľ taktiež namietal, že najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,

že sťažovateľ svoju sťažnosť proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu

nezdôvodnil. Sťažovateľ poukázal na to, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. V tejto

súvislosti dodal, že špecializovaný trestný súd o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty

trvania väzby rozhodol v piatok 27. januára 2012. Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil

podaním doručeným prvostupňovému súdu v pondelok 30. januára 2012. Napriek tomu, že

sťažnosť odôvodnil v zákonnej lehote, najvyšší súd konštatoval, že tak neučinil. Podľa

názoru sťažovateľa aj táto skutočnosť svedčí o tom, „že o väzbe sťažovateľa je rozhodované

paušálne, arbitrárne, bez náležitého skúmania priebehu vyšetrovania vo vzťahu k existencii,

či neexistencii dôvodov väzby, resp. dôvodov na predĺženie lehoty jej trvania“.

Vychádzajúc z uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že rozhodnutie najvyššieho súdu

je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, a tým aj odporujúce základným právam

podľa a 5 a , ako aj právam podľa a 4 a

ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal

jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 1. februára 2012 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5

a a práva podľa a 4 a dohovoru, označené

uznesenie najvyššieho súdu zrušil a prikázal mu bezodkladne ho prepustiť z väzby

na slobodu a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 320,44 €.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , ).

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, ústavný

súd ich už na predbežnom prerokovaní podľa odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru

(napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72,

, , , atď.), respektíve , pretože predstavujú prísnejšiu

a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej

slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17

zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú

aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či ustanovenie čl. 46 ods. 1

garantujúce základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. ,

).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že ďalej sa venoval už len

preskúmaniu rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17

ods. 2 a 5 a a 4 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv

rozhodnutím najvyššieho súdu jednak z dôvodu, že toto rozhodnutie považoval

za rozhodnutie neobsahujúce konkrétne dôvody pre ďalšie trvanie väzby, a tým aj

za nedostatočne odôvodnené, a zároveň namietal, že najvyšší súd nezohľadnil jeho

argumenty proti väzbe, keď konštatoval, že svoju sťažnosť proti rozhodnutiu

špecializovaného trestného súdu neodôvodnil.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že uznesením sudcu

pre prípravné konanie sp. zn. 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodu podľa .

Dňa 19. januára 2012 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal návrh na predĺženie

sťažovateľovej väzby do 1. septembra 2012. Svoj návrh odôvodnil tým, že dôvody

sťažovateľovej väzby aj naďalej trvajú a že 10. januára 2012 mu bolo vznesené obvinenie

za čiastkový útok pokračujúceho zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 4

za obdobie december 2010 a január 2011. Poukázal na rozsiahlosť

vyšetrovania, keď je potrebné pretlmočiť dožiadania z Maďarskej republiky, ako aj vykonať

ďalšie úkony proti osobám z Maďarskej republiky. Prokurátor ďalej argumentoval tým, že

v priebehu vyšetrovania je potrebné vypočuť veľký počet svedkov, zamestnancov

sťažovateľa a zamestnancov daňových úradov. Z tohto dôvodu považoval predĺženie lehoty

trvania sťažovateľovej väzby do 1. septembra 2012 za adekvátne vo vzťahu k rozsahu

a potrebám vyšetrovania.

Pred rozhodnutím špecializovaného trestného súdu o návrhu prokurátora špeciálnej

prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby bol sťažovateľ vypočutý. Predtým ho sudca

pre prípravné konanie oboznámil s argumentmi prokurátora obsiahnutými v jeho návrhu.

V rámci svojho výsluchu, ktorý sa uskutočnil 27. januára 2012, sťažovateľ uviedol, že

nevidí dôvod, aby bol väzobne stíhaný, že vyšetrovanie prebieha dlho a podľa jeho názoru

ešte dlho prebiehať bude. Navrhol, aby špecializovaný trestný súd lehotu trvania jeho väzby

nepredĺžil, pričom dodal, že žiadnu trestnú činnosť nespáchal, že len podnikal tak, ako

„tisíce firiem na Slovensku“. K návrhu prokurátora sa vyjadril aj obhajca sťažovateľa, ktorý

okrem iného poukázal na to, že väzobné stíhanie sťažovateľa trvá už rok a že v rámci

vyšetrovania dochádza k prieťahom v konaní a že podľa jeho názoru dôvody preventívnej

väzby nie sú dané, väzba je neopodstatnená, a preto podľa neho nič nebráni tomu, aby bol

sťažovateľ stíhaný na slobode.

O návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry rozhodol špecializovaný trestný súd

uznesením sp. zn. 20/2011 z 27. januára 2012 tak, že lehotu trvania sťažovateľovej

väzby predĺžil do 1. septembra 2012.

V odôvodnení svojho rozhodnutia špecializovaný trestný súd konštatoval, že

dôvodnosť podozrenia zo spáchania daňovej trestnej činnosti nebola dosiaľ rozptýlená a že

aj naďalej existuje dôvodná obava, že sťažovateľ by mohol pokračovať v danej trestnej

činnosti, ktorá mala byť realizovaná sofistikovaným spôsobom a predstavovala zdroj jeho

príjmov. Špecializovaný trestný súd ďalej poukázal na to, že existuje dôvodné podozrenie,

že k páchaniu trestnej činnosti tohto charakteru malo zo strany sťažovateľa dôjsť aj počas

vedenia trestného stíhania. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, jeho osobné pomery, ako aj

s poukazom na dôvodnú obavu v pokračovaní v trestnej činnosti špecializovaný trestný súd

vyslovil, že sú dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Okrem toho špecializovaný trestný súd konštatoval, že ide o rozsiahlu trestnú vec,

ktorá siaha aj za hranice Slovenskej republiky a v rámci ktorej je potrebné vykonať

množstvo úkonov, medzi inými podrobiť dôkazy znaleckému skúmaniu. Špecializovaný

trestný súd ďalej uviedol, že prepustením sťažovateľa z väzby na slobodu by bolo podstatne

zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu , preto predĺženie lehoty trvania

jeho väzby do 1. septembra 2012 považoval za dôvodné. Zároveň však vyslovil názor, že

väzba sťažovateľa nemusí nevyhnutne trvať do tohto dátumu, ale že bude povinnosťou

orgánov činných v trestnom konaní postupovať tak, aby vyšetrovanie bolo čo najskôr

ukončené a že lehotu sťažovateľovej väzby trvajúcu do 1. septembra 2012 považuje

za hraničnú.

Po krátkom odôvodnení tohto rozhodnutia a poučení o opravnom prostriedku

sťažovateľ zahlásil proti nemu sťažnosť. Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa nevyplýva, že

by sťažovateľ uviedol, že túto sťažnosť dodatočne písomne zdôvodní.

Podaním doručeným špecializovanému trestnému súdu 30. januára 2012 sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť písomne odôvodnil. V rámci dôvodov sťažnosti

sťažovateľ uviedol, že podľa neho predpokladom preventívnej väzby nemôže byť

skutočnosť, že za obdobnú trestnú činnosť bol už stíhaný, pretože poukázal na to, že dosiaľ

sa nepodarilo preukázať jeho vinu. Taktiež namietal tvrdenie, že dôvodom na predĺženie

väzby by mala byť rozsiahlosť trestnej veci, a v tejto súvislosti uviedol, že väzobné stíhanie

trvajúce 1 rok by malo stačiť orgánom činným v trestnom konaní na objasnenie trestnej

činnosti, a preto zotrvanie vo väzbe považuje za nedôvodné. Tiež dodal, že vykonanie

procesných úkonov a znaleckého dokazovania nemôže podporovať jeho zotrvanie vo väzbe.

Sťažovateľ taktiež namietal, že rozhodnutie špecializovaného trestného súdu neobsahuje

žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali predĺženie lehoty trvania jeho väzby

z dôvodov podľa .

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 1. februára 2012 tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal

na podstatu vznesenia obvinenia sťažovateľovi, stručne popísal genézu prípadu v súvislosti

s podaním návrhu prokurátora špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania

sťažovateľovej väzby a konštatoval, že proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu

podal sťažovateľ sťažnosť, ale túto bližšie neodôvodnil. Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Sudca pre prípravné konanie po konštatovaní pretrvávajúceho dôvodu väzby

u obvineného V. v zmysle a dodržaní lehoty na podanie návrhu

na predĺženie lehoty väzby ( ) správne ustálil tiež existenciu dôvodov pre

takéto predĺženie trvania väzby tak, ako ich predpokladá ustanovenie

Obsahová náročnosť predmetnej trestnej veci v rovine právnej ale tiež jej

narastajúca rozsiahlosť aj pri plynulosti doposiaľ vykonaných procesných úkonov

neumožňovala ukončenie prípravného konania ani v časovom úseku doterajšieho predĺženia

lehoty väzby. Pritom početnosť procesných úkonov aj cezhraničnej povahy, ktoré je

potrebné vykonať, si vyžaduje ďalší časový priestor.

Keďže za tejto situácie aj podľa názoru Najvyššieho súdu prepustením obvineného

M. V. na slobodu hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného

konania, dôvodne sudca pre prípravné konanie rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby

u tohto obvineného do 1. septembra 2012.“

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti, že účelom čl. 5

ods. 4 dohovoru aj a 5 je poskytnutie práva osobám, ktoré boli

pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ), ako aj

právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy,

aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne

napr. ).

Sťažovateľ popri neodôvodnenosti rozhodnutia najvyššieho súdu tvrdil, že najvyšší

súd nezohľadnil jeho argumenty, ktoré predostrel proti predĺženiu lehoty trvania jeho väzby,

pretože vo svojom rozhodnutí konštatoval, že sťažnosť zahlásenú proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu bližšie neodôvodnil.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľove tvrdenia sa zakladajú na pravde. Otázkou však

ostáva, či a do akej miery mohol najvyšší súd uvedeným postupom a následným

rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa.

V tejto súvislosti ústavný súd vychádzal z toho, že podnetom pre rozhodovanie

špecializovaného trestného súdu bol návrh špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty

trvania sťažovateľovej väzby, s ktorým bol sťažovateľ oboznámený a pred rozhodnutím

špecializovaného trestného súdu bol k tomuto návrhu, a tým aj k dôvodom svojej väzby

vypočutý. V rámci výsluchu nielen on, ale aj jeho obhajca uviedli, že nie je dôvod

na predĺženie lehoty preventívnej väzby, že nič nebráni tomu, aby bol stíhaný na slobode,

sťažovateľ zároveň popieral spáchanie trestnej činnosti, namietal zdĺhavosť vyšetrovania

a žiadal nevyhovieť návrhu špeciálnej prokuratúry.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť, ktorú sťažovateľ prostredníctvom svojho

obhajcu podal proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, neobsahovala zásadne

odlišné argumenty, ktoré by najvyššiemu súdu neboli známe z jeho výsluchu. V písomných

dôvodoch sťažnosti síce sťažovateľ poukazoval na to, že v rámci predchádzajúcich

trestných stíhaní vedených proti nemu mu nebola preukázaná vina. Podľa názoru ústavného

súdu sa však tento argument v naznačených súvislostiach javí ako irelevantný. Totiž

prvostupňový súd dôvod preventívnej väzby neodôvodňoval predchádzajúcimi trestnými

stíhaniami, ale skutočnosťou, že aj počas vedenia trestného stíhania proti sťažovateľovi

malo dochádzať z jeho strany k páchaniu rovnakej trestnej činnosti. Na túto okolnosť však

sťažovateľ v sťažnosti proti špecializovanému trestnému súdu explicitne nereagoval, len

popieral spáchanie trestnej činnosti. Pritom tento jeho argument bol najvyššiemu súdu

rozhodujúcemu o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu známy z jeho výsluchu,

ktorý rozhodnutiu o väzbe v danom prípade predchádzal.

Ústavný súd považoval za významné skonfrontovať postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu s následkom, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že zasiahol do jeho práv.

Na jednej strane teda stojí zistenie, že najvyšší súd konštatoval, že aj napriek písomnému

zdôvodneniu sťažnosti sťažovateľ takéto zdôvodnenie neposkytol, na druhej strane však

stojí podstata rozhodnutia najvyššieho súdu. Čo sa týka produkcie textu a jeho kvantity, je

potrebné rozhodnutie najvyššieho súdu označiť ako minimalistické, avšak vzhľadom

na jeho zámer spočívajúci vo vyslovení súhlasu so skutkovými a právnymi závermi

špecializovaného trestného súdu sa namietané rozhodnutie javí ako prehľadné a dostatočne

odôvodnené. Najvyšší súd poznajúc argumenty prokurátora špeciálnej prokuratúry

odzrkadlené v návrhu na predĺženie lehoty trvania sťažovateľovej väzby, ako aj argumenty

sťažovateľa a jeho obhajcu prednesené v rámci výsluchu, na základe podanej sťažnosti

preskúmal prvostupňové rozhodnutie a stotožnil sa s ním. Pritom súd prvého stupňa veľmi

zreteľne vyslovil názor o tom, že dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

aj naďalej trvajú, a preto lehotu väzby predĺžil do 1. septembra 2012.

Podľa názoru ústavného súdu dôvody väzby tak, ako ich videl súd prvého stupňa

a najvyšší súd, sú celkom logické a akceptovateľné. Z týchto dôvodov prezentovaných

špecializovaným trestným súdom by ústavný súd upriamil pozornosť predovšetkým

na vyslovené podozrenie o tom, že počas trestného stíhania sa mal sťažovateľ dopustiť

rovnakej trestnej činnosti. Túto okolnosť, ktorú v danom štádiu trestného konania nemá

ústavný súd právomoc skúmať, možno bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod

zákonný dôvod väzby podľa .

Najvyšší súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu, sa teda stotožnil so zisteniami súdu nižšieho stupňa, ktoré podľa názoru

ústavného súdu nespochybňujú tvrdenia o tom, že dôvod preventívnej väzby u sťažovateľa

aj naďalej trvá. Okrem toho najvyšší súd poukázal aj na zložitosť vyšetrovanej trestnej veci,

v rámci ktorej je potrebné vykonávať mnohé dôkazy aj mimo hraníc Slovenskej republiky.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd výrok svojho rozhodnutia odôvodnil

veľmi stručne, ale jeho podstatu vystihol tým, že sa odvolal na správnosť tvrdení

špecializovaného trestného súdu. Spôsob formulácie odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho

súdu považuje ústavný súd z hľadiska jeho preskúmateľnosti za prípustný, pretože

sťažovateľovi bol obsah rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, s ktorým sa

stotožnil najvyšší súd a na ktorého závery sa v podstate odvolal, známy (obdobne

napr. ).

Ústavný súd zároveň tvrdí, že aj keď najvyšší súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby bez

toho, aby disponoval písomnými dôvodmi jeho sťažnosti, nedopustil sa tak zásadného

pochybenia, ktoré by viedlo k jednoznačnému záveru o tom, že došlo k namietanému

porušeniu označených práv. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť

na argumenty sťažovateľa a jeho obhajcu, ktoré predniesli v rámci výsluchu 27. januára

2012. Tieto argumenty najvyšší súd poznal. Ide pritom o argumenty, v ktorých nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť s tými, ktoré sťažovateľ uviedol v písomnej sťažnosti. Najvyšší

súd ako súd druhého stupňa rozhodoval o zákonnosti sťažovateľovej väzby na základe ním

podanej sťažnosti, ktorú zahlásil do zápisnice hneď po svojom výsluchu a následnom

vyhlásení uznesenia súdu prvého stupňa. Sťažovateľ svoj nesúhlas s ďalším trvaním väzby

predstavil už počas svojho výsluchu a neskôr ho v podobe totožných argumentov

pretransformoval aj do písomnej sťažnosti. Preto ak aj najvyšší súd neskúmal nanovo

podané argumenty sťažovateľa týkajúce sa danej veci, keďže jeho skoršie vyjadrenia v tejto

konkrétnej veci – v konaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania jeho väzby

poznal, z toho pohľadu nemohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5

, ako ani jeho právo podľa a 4 dohovoru (obdobne napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu by bolo v okolnostiach daného prípadu veľmi formálne

konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by najvyšší

súd rozhodujúci o zákonnosti väzby nepoznal v relevantnom čase aktuálne námietky

sťažovateľa. K takej situácii by mohlo dôjsť napríklad pri rozhodovaní o takomto návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby za predpokladu, že by sťažovateľovi nebolo umožnené sa

k nemu vyjadriť a zároveň ak by podal proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť, ale

druhostupňový súd by ju ignoroval. Taká alebo obdobná situácia však v danom prípade

nenastala.

Otázkou, ktorú musel ústavný súd zodpovedať, bolo, aký vplyv malo na posúdenie

prípadu tvrdenie najvyššieho súdu, ktoré ale nezodpovedalo skutočnosti, že sťažovateľ

svoju sťažnosť neodôvodnil. Je nutné konštatovať, že uvedené tvrdenie najvyššieho súdu sa

nezakladalo na pravde. Na druhej strane je však potrebné zodpovedať, čo by sa zmenilo, ak

by rozhodnutie najvyššieho súdu takéto tvrdenie neobsahovalo. Ústavný súd je toho názoru,

že daná konštatácia najvyššieho súdu nemá v okolnostiach toho prípadu zásadný význam.

Ako už ústavný súd uviedol, najvyšší súd poznal názor sťažovateľa, ktorý vyjadril

vo vzťahu k návrhu špeciálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, tento bol

totožný s tým, ktorý sťažovateľ predložil v písomných dôvodoch sťažnosti. Toto zistenie

v konečnom dôsledku znamená, že sťažovateľovi nebolo upreté právo predložiť svoje

argumenty proti ďalšiemu trvaniu väzby.

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj s poukazom na akceptovateľnosť odôvodnenia

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 1. februára 2012 z hľadiska dodržania

záruk podľa a 5 a podľa a 4 dohovoru ústavný súd už

na predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012