Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 522/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

Mgr. M. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 a podľa , 2 a 5 Listiny

základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo 6. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2011 doručená sťažnosť D. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. M. C., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na osobnú slobodu podľa a 5 (ďalej len „“)

a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na

slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. 69/2011 z 25. augusta 2011 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa

a . Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal

sťažnosť, na základe čoho krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. septembra

2011 zrušil napadnuté rozhodnutie a rozhodol o jeho vzatí do väzby z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. a) Trestného priadku. Ani jeden zo súdov neprijal ponúknuté alternatívy

nahradenia väzby v zmysle a .

Pokiaľ ide o dôvody sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa odvolal na

svoju argumentáciu obsiahnutú v sťažnosti (a jej doplnení), ktorú podal proti uzneseniu

okresného súdu.

Sťažovateľ tvrdil, že do väzby bol vzatý nezákonne, a to na základe jednej svedeckej

výpovede „spolupracujúceho obvineného J. G., pričom tento vo svojej výpovedi vyjadruje

len svoje domnienky vo vzťahu k osobe sťažovateľa. Takúto výpoveď nemožno považovať za

dôvod na vzatie niekoho do väzby. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že bol vzatý do

väzby na základe učinenej výpovede po viac ako 10 rokoch od spáchania skutku, za ktorý

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie.“. Sťažovateľ uviedol, že ten istý svedok ešte v roku

2001 vypovedal k uvedenej trestnej činnosti, a to v tom zmysle, že nemá o nej žiadnu

vedomosť. Podľa jeho názoru je zvláštne, že svedok si odrazu, po uplynutí 10 rokov,

spomenul na to, kto sa mal tejto trestnej činnosti dopustiť.

Sťažovateľ ďalej pokračoval, že podstata sťažnosti spočíva v tom, že krajský súd sa

nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nevysvetlil, na základe

akého dôvodu považuje výpoveď svedka za vierohodnú, nevenoval sa jeho námietkam, že

svedecká výpoveď v takejto podobe bola učinená až po uplynutí 10 rokov, od kedy malo

dôjsť k spáchaniu skutku. Sťažovateľ sa domnieva, že dôvody, ktorými krajský súd

odôvodnil nevyhnutnosť útekovej väzby podľa , sú

nedostatočné a hrozba vysokého trestu sama osebe ešte nemôže znamenať naplnenie tohto

väzobného dôvodu. Sťažovateľ dodal, že v jeho prípade neboli zistené žiadne konkrétne

skutočnosti, ktoré by viedli k obave, že by sa mohol vyhýbať trestnému stíhaniu alebo

trestu.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevyjadril ani k jeho

námietkam, že dosiaľ viedol život bezúhonného človeka, a taktiež sa nevyjadril k jeho

námietkam o neurčitosti a nezrozumiteľnosti uznesenia o vznesení obvinenia z 22. augusta

2011, ktoré sťažovateľ považuje za nezákonné. K uvedenému sťažovateľ dodal, že

„rozhodnutie o vzatí do väzby nemôže byť v súlade so zákonom, keďže uznesenie o vznesení

obvinenia nie je podložené skutkovými okolnosťami odôvodňujúcimi záver o dôvodnom

podozrení zo spáchania trestného činu obvineným“.

Sťažovateľ uviedol, že nie je možné, aby výpoveď jedného nevierohodného svedka

s kriminálnou minulosťou, ktorý vyjadruje len svoje domnienky, by mohla stačiť na

vznesenie obvinenia a následné vzatie do väzby. Sťažovateľ vyhlásil, že v danej trestnej

veci je absolútne nevinný.

Okrem toho sťažovateľ uviedol, že neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu vidí aj v tom, akým spôsobom krajský súd odôvodnil neprijatie alternatív

nahradenia väzby.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazoval aj na iné trestné konanie vedené na

Špecializovanom trestnom súde, v rámci ktorého došlo ku vzneseniu obvinenia iným

osobám tiež na základe svedeckej výpovede J. G., ale obvinení boli vzatí do väzby podľa

, teda z iného dôvodu ako on. Táto skutočnosť podľa

názoru sťažovateľa neprispieva k naplneniu právnej istoty.

Sťažovateľ súčasne namietal, že pred rozhodnutím o vzatí do väzby mu sudca pre

prípravné konanie neumožnil nazrieť do vyšetrovacieho spisu, čím mu podľa jeho názoru

znemožnil brániť sa väzobnému stíhaniu, a zároveň poukázal na to, že návrh prokurátora

Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na jeho vzatie do väzby mu

bol počas výsluchu doručený až na žiadosť jeho obhajcu.

Sťažovateľ vyslovil názor, že skutočnosť, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal

s jeho argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu, je

prejavom svojvôle tohto súdu. Na základe toho označil jeho rozhodnutie za nezákonné

a ústavne neakceptovateľné.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. zo 6. septembra 2011 bolo porušené jeho základné právo podľa

a 5 , základné právo podľa , 2 a 5 listiny a právo podľa

ods. 1 a 4 dohovoru, namietané uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v postupe a rozhodnutí krajského súdu videl

sťažovateľ porušenie týchto práv:

Podľa čl. 8 ods. 1 listiny osobná sloboda je zaručená.

Podľa (i listiny) nikoho nemožno stíhať alebo

pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno

pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa (i listiny) do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že uznesením

vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite odboru Západ Prezídia

Policajného zboru (ďalej len „úrad boja proti organizovanej kriminalite“) sp. zn. ČVS: PPZ-

263/BOK-ZA-2011 z 22. augusta 2011 bolo sťažovateľovi a ďalšej osobe vznesené

obvinenie pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1

a 2 písm. h) účinného do 31. decembra 2005, ku ktorej malo dôjsť

v decembri 2000. Predmetné uznesenie obsahovalo presné údaje o osobách (meno,

priezvisko, dátum a miesto narodenia, trvalé bydlisko), ktorým bolo vznesené obvinenie,

pomenovanie a označenie trestného činu, ktorého sa mali dopustiť, výrokovú časť, ktorá

obsahovala popis konania dotknutých osôb, a v neposlednom rade toto rozhodnutie

obsahovalo odôvodnenie skutkových a právnych záverov.

Následne uznesením okresného súdu sp. zn. 69/2011 z 25. augusta 2011 bol

sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa a

s tým, že väzba začala plynúť 22. augusta 2011 od 11.06 h. Týmto rozhodnutím okresný súd

podľa neprijal peňažnú záruku, ktorú poskytol brat sťažovateľa ako

náhradu za jeho väzbu, podľa neprijal ani žiadosť

jeho brata, ktorý ponúkol záruku za nahradenie väzby, a taktiež podľa § 80 ods. 1 písm. b)

a c) neprijal písomný sľub sťažovateľa, ktorého súčasťou bola žiadosť

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Pred rozhodnutím o vzatí do väzby bol sťažovateľ vypočutý sudcom pre prípravné

konanie. Zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvineného (sťažovateľa) sp. zn.

69/2011 z 25. augusta 2011 vyplýva, že sťažovateľovi bolo oznámené obvinenie

z trestného činu vraždy a po zákonnom poučení bol sťažovateľovi a jeho obhajcovi

doručený návrh krajskej prokuratúry na vzatie do väzby, s obsahom ktorého sudca pre

prípravné konanie oboznámil sťažovateľa. Následne bol sťažovateľ vyzvaný, aby sa vyjadril

ku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že o skutku

nemá žiadnu vedomosť a že v čase spáchania skutku sa mal nachádzať na inom mieste.

Sťažovateľ súčasne požiadal, aby mohol nazrieť do spisu z dôvodu, aby zistil, „kto to na

mňa tvrdí, kto ma tam videl, aby som vedel, voči čomu sa mám vlastne brániť“. Na základe

toho bol sťažovateľovi poskytnutý čas na prečítanie návrhu krajskej prokuratúry, po

prečítaní ktorého sťažovateľ požiadal, aby bol prepustený zo zadržania. Okrem toho

uviedol, že o nazretie do spisu žiadal vyšetrovateľa, ale keďže mu to nebolo umožnené,

podal proti jeho postupu sťažnosť. V priebehu výsluchu bol sťažovateľ ďalej vypočutý

k osobe svedka J. G., ktorý ho vo svojej výpovedi označil za páchateľa trestného činu.

Po výsluchu sťažovateľa prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že trvá na vzatí

sťažovateľa do väzby z dôvodov podľa a , pretože

nie sú pochybnosti o tom, že skutok sa stal a že na uvedenej trestnej činnosti malo

participovať viacero osôb, a preto nevzatím sťažovateľa do väzby by hrozila obava

zo vzájomného ovplyvňovania a taktiež aj obava, že by sa mohol skrývať, aby sa vyhol

trestnému stíhaniu. Po vyjadrení krajskej prokuratúry obhajca sťažovateľa namietal, že

uznesenie o vznesení obvinenia je neurčité a vágne, že neumožnením nazretia do spisu

došlo k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu, a zároveň spochybnil hodnovernosť

dôkazov, na základe ktorých krajská prokuratúra predložila návrh na vzatie do väzby.

Obhajca žiadal, aby okresný súd nevzal sťažovateľa do väzby, prípadne aby rozhodol

o nahradení väzby niektorou z ponúknutých alternatív.

Proti uzneseniu okresného súdu zahlásil sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne

zdôvodnil. V dôvodoch sťažnosti poukázal na neurčitosť, nepreskúmateľnosť

a nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, čím podľa jeho názoru nebol daný

predpoklad na jeho vzatie do väzby. Sťažovateľ súčasne namietal, že uňho nie je daný

dôvod útekovej väzby, pretože neboli zistené žiadne konkrétne okolnosti, že by sa chcel

vyhýbať trestnému stíhaniu, a že samotná hrozba vysokého trestu takýmto dôvodom nie je.

Okrem toho namietal, že uňho nie sú dané ani dôvody kolúznej väzby, pretože nepozná

obsah vyšetrovacieho spisu a ani nevie, koho by mal ovplyvňovať. Zdôraznil, že celé trestné

stíhanie je založené len na svedeckej výpovedi J. G., ktorý „len niečo počul“ a ktorého

označil za človeka s kriminálnou minulosťou. Sťažovateľ poukázal na to, že sudca pre

prípravné konanie mu neumožnil nazrieť do spisu a odopretie tohto práva mu žiadnym

spôsobom neodôvodnil, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na

obhajobu. V tomto smere sťažovateľ poukázal na rozdielnosť postupu okresného súdu

a Špecializovaného trestného súdu, ktorý rozhodoval v obdobnej veci o väzbe iných osôb,

a to tiež na základe svedeckej výpovede J. G. Sťažovateľ dodal, že v danej veci je úplne

nevinný a že o predmetnej trestnej činnosti nemá žiadnu vedomosť. Okrem toho sťažovateľ

vyslovil názor, že návrh krajskej prokuratúry na jeho vzatie do väzby považuje za

nepreskúmateľný, a dodal, že mu nie je jasné, či tento návrh bol podaný v zákonnej lehote.

Sťažovateľ súčasne namietal, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s ponúknutými

alternatívami ako náhradami za väzbu. Sťažovateľ vyjadril aj pochybnosť o vecnej

a miestnej príslušnosti okresného súdu a tvrdil, že sudca pre prípravné konanie je proti

nemu zaujatý.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. zo 6. septembra 2011 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa zrušil a rozhodol, že sťažovateľa berie do väzby len z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. a) a neprijíma ponúknuté alternatívy ako náhradu za väzbu

sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol podstatnú časť rozhodnutia

okresného súdu, predstavil rozsiahlu argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti a jej

doplnení a dospel k záveru, že jeho sťažnosť je sčasti dôvodná. Druhostupňový súd ďalej

konštatoval:

„Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd zistil, že doteraz zistené skutočnosti

nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky

trestného činu vraždy podľa § 219 Tr. zák., a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený. V tomto smere treba poukázať na výpoveď svedka J. G., ktorý

obvineného zo spáchania skutku usvedčuje. V tejto súvislosti treba uviesť, že vznesenie

obvinenia konkrétnej osobe nie je rozhodnutím o tom, že táto osoba trestný čin spáchala,

ale vyjadruje iba určitý stupeň pravdepodobnosti, že konkrétna osoba je páchateľom skutku,

v ktorom sa zisťuje trestný čin. Až po vznesení obvinenia sa otvára priestor pre dokazovanie

v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia buď potvrdí

alebo vyvráti.

Pokiaľ ide o existenciu väzobného dôvodu v zmysle

dospel krajský súd k záveru, že v súčasnom štádiu trestného konania je tento dôvod väzby

daný. V predmetnej veci v prípade uznania viny hrozí obvinenému vysoký trest, ktorý môže

byť až trestom výnimočným. Táto skutočnosť odôvodňuje obavu, že v prípade ponechania

obvineného na slobode, by tento konal spôsobom predpokladaným v ustanovení § 71 ods. 1

písm. a)

Krajský súd sa však nestotožnil s názorom okresného súdu v tom smere, že

u obvineného je aj daný dôvod kolúznej väzby. Skutok sa mal stať v roku 2000, teda od jeho

spáchania uplynulo 11 rokov. Za takejto situácie sú úvahy o marení vyšetrovania resp.

o ovplyvňovaní svedkov len v abstraktnej rovine, pričom zo spisového materiálu krajský súd

nezistil zo strany obvineného žiadne konanie, z ktorého by mala vyplývať obava

z ovplyvňovania svedkov, spoluobvinených alebo marenia vyšetrovania.

Krajský súd preto zrušil napadnuté rozhodnutie s tým, že vzal obvineného do väzby

len z dôvodov uvedených v Pokiaľ ide o argumentáciu

okresného súdu o nemožnosti nahradenia väzby ponúknutou zárukou, resp. písomným

sľubom s poukazom na tú skutočnosť, že okresný súd vzal do väzby obvineného v zmysle

treba uviesť, že možnosť nahradenia väzby aj vo vzťahu

k dôvodom kolúznej väzby vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, a to

s poukazom na ustanovenie čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a článku 17 ods. 1, ods. 2, a ods. 5 SR. Obdobný názor zaujal

aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach. Krajský súd aj keď

existenciu dôvodu väzby v zmysle nezistil, dospel k záveru, že v

súčasnom štádiu trestného konania ponúknuté inštitúty na nahradenie väzby obvineného nie

sú dostatočné, a preto ich neprijal.

Pokiaľ ide o namietanie dodržania lehoty na rozhodnutie o návrhu krajského

prokurátora na vzatie obvineného do väzby treba uviesť, že tak krajský prokurátor aj

okresný súd postupovali v lehotách uvedených v , .

Pokiaľ ide o namietanú vecnú a miestnu príslušnosť okresný súd konal v zmysle ustanovení

, a .

Výrok o začatí plynutia lehoty väzby dňom 22. 8. 2011 o 11.06 hod., kedy došlo

k obmedzeniu osobnej slobody obvineného, je výrokom zákonným preto krajský súd tento

ponechal svojim rozhodnutím nedotknutým.“

V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením základného práva

na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti

väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom

na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (, ).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú

odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“

a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) primárna.

Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako to je v čl. 5, rešpektovanie tohto práva

je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca

1997, § 43; ).

Ústavný súd zastáva názor, že z (i listiny) vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami,

ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného

zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa

(i listiny), z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na

preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu

rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy

().

Ústavný súd pridržiavajúc sa judikatúry ESĽP zdôrazňuje, že pretrvávanie

dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný

čin, je conditio sine qua non zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého

času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný

a dostatočný dôvod alebo dôvody a navyše musí byť preukázané, že kompetentné orgány

postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou (, ). Európsky súd

pre ľudské práva napríklad vo svojom rozhodnutí Jecius v. Litva z 31. júla 2000 konštatoval

aj to, že samotné podozrenie voči sťažovateľovi zo spáchania trestného činu vraždy mohlo

spočiatku odôvodňovať jeho väzbu, avšak nemohlo byť významným a dostatočným

dôvodom na držanie sťažovateľa v nej takmer 15 mesiacov.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd nezohľadnil, že jeho vzatie

do väzby bolo nezákonné, a to pre nepreskúmateľnosť, nedostatočnú odôvodnenosť

a nedôvodnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ústavný súd konštatuje, že táto sa javí ako

zjavne neopodstatnená.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ), ktorá korešponduje

s judikatúrou ESĽP, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby musia byť

splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení

obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované

podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia

kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených

v ustanovení v .

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí zreteľne uviedol, že dôvodnosť podozrenia

zo spáchania protiprávnej činnosti je u sťažovateľa daná, čo podľa jeho názoru potvrdzuje

svedecká výpoveď osoby, ktorú sťažovateľ spochybňoval. V tomto ohľade však krajský súd

zdôraznil, a s týmto jeho názorom sa stotožňuje aj ústavný súd, že vznesenie obvinenia

konkrétnej osobe nemožno zamieňať s rozhodnutím o vyslovení viny, ale že vznesenie

obvinenia je okamihom, ktorý pre orgán činný v trestnom konaní znamená dostatočne

odôvodnený záver, že daný trestný čin spáchala určitá osoba. Po vznesení obvinenia za

predpokladu, že nedôjde k jeho zrušeniu zo strany dozorujúceho prokurátora, dochádza

k procesu dokazovania, ktorý prvotný názor orgánu činného v trestnom konaní potvrdí

alebo vyvráti.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou, ktorej úlohou

by malo byť odstraňovanie procesných nedostatkov konania uskutočneného pred

všeobecnými súdmi. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola všeobecných

súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie konformity týchto

postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou a vyhlásenou

spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu je predovšetkým

miera namietanej ingerencie do základných práv alebo slobôd sťažovateľa pri zohľadnení

okolností každého konkrétneho prípadu (, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nebolo jeho

úlohou zaoberať sa „kvalitou“ dôkazného materiálu, na základe ktorého bolo sťažovateľovi

vznesené obvinenie, ale jeho úlohou bolo posúdiť, či bol naplnený formálny a materiálny

predpoklad pre vzatie sťažovateľa do väzby.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom prípade existovalo uznesenie o vznesení

obvinenia vydané vyšetrovateľom úradu boja proti organizovanej kriminalite, ktoré spĺňalo

náležitosti podľa , pričom dôvodnosť podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti sťažovateľom bola z uvedeného uznesenia zrejmá, čo pri

existencii skutkových záverov a väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku opodstatňovalo postup krajského súdu, v rámci ktorého konal a rozhodol

o zákonnosti sťažovateľovej väzby.

S prijatým záverom ústavného súdu súvisí aj ďalšia námietka sťažovateľa týkajúca sa

nedostatočnej odôvodnenosti rozhodnutia krajského súdu, čo sa týka dôvodov útekovej

väzby.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že krajský súd dôvod útekovej väzby [§ 71 ods. 1

písm. a) ] videl u sťažovateľa v tom, že za spáchanie skutku, ktorý sa mu

kladie za vinu (trestný čin vraždy), mu hrozí vysoký trest. Ústavný súd konštatuje, že takáto

okolnosť môže byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby, ale len v začiatočnom štádiu

trestného konania. Podľa ESĽP nemôže byť takáto skutočnosť (bez pristúpenia iných

zistení) významným a dostatočným dôvodom na držanie sťažovateľa vo väzbe takmer 15

mesiacov (rozhodnutie ESĽP Jecius v. Litva z 31. júla 2000). Z uvedeného dôvodu sa preto

napadnuté uznesenie krajského súdu javí ešte ako ústavne udržateľné, ale uplynutím krátkej

doby sa bude tento väzobný dôvod podložený len obavou z úteku pred hrozbu vysokého

trestu zoslabovať. Bude preto povinnosťou vo veci konajúcich súdov a v rámci prípravného

konania povinnosťou prokurátora sledovať, či dôvody väzby u sťažovateľa trvajú.

V opačnom prípade budú musieť sťažovateľa z väzby prepustiť. S prihliadnutím na dátum

plynutia väzby sťažovateľa (od 22. augusta 2011), s ohľadom na okamih predloženia

námietok sťažovateľa ústavnému súdu (13. októbra 2011), ako aj pridržiavajúc sa

doterajších tvrdení ústavný súd nepovažoval za nevyhnutné v súčasnom štádiu väzobného

stíhania sťažovateľa realizovať ingerenciu do postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Sťažovateľ súčasne namietal, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s tým,

z akého dôvodu nebolo možné vyhovieť ponúknutým alternatívam ako náhradám za jeho

väzbu. Je pravdou, že krajský súd neprijatie týchto záruk odôvodnil len tým, že za daných

okolností je ich prijatie nepostačujúce. Ústavný súd je toho názoru, že tento záver krajského

súdu nemožno vnímať oddelene, ale v kontexte celého odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, v rámci ktorého druhostupňový súd poukázal na skutočnosti odôvodňujúce

vzatie sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa , ktoré,

a to ústavný súd zdôrazňuje, sú akceptovateľné len pre začiatočné štádium väzobného

stíhania. Krajský súd vychádzajúc z týchto skutočností fakultatívne využil možnosť, ktorú

mu poskytoval a , a ponúknuté záruky neprijal.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je aj

v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné dodať,

že sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentoval len tým, že krajský súd

sa s neprijatím záruk podľa a nevysporiadal dostatočným

spôsobom. Sťažovateľ vôbec neargumentoval tým, že krajský súd nerozhodol o jeho

žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. V tomto smere

ústavný súd nemôže akceptovať vyjadrenie sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu o tom, že sa pridržiava svojich argumentov predložených v sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. 69/2011 z 25. augusta 2011. V tejto sťažnosti (proti

uzneseniu okresného súdu) síce argumentoval tým, že o tejto jeho požiadavke nebolo

rozhodnuté, uvedené tvrdenie sa však nezakladá na pravde, pretože ako vyplýva z bodu III

výrokovej časti rozhodnutia okresného súdu, tento súd rozhodol o alternatívach náhrady

väzby podľa a , čo znamená, že rozhodol aj

o žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Vzhľadom na to, že v zmysle je ústavný súd

viazaný návrhom na začatie konania, čo znamená, že je viazaný nielen petitom sťažnosti,

ale aj jej argumentačnou rovinou, a keďže sťažovateľ v sťažnosti nenamietal neúplnosť

výrokov rozhodnutia krajského súdu, ale nedostatočnú odôvodnenosť, ústavný súd sa

skutočnosťou, že v rozhodnutí krajského súdu absentuje výrok týkajúci sa žiadosti

o nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka, z tohto

dôvodu nezaoberal.

Sťažovateľ súčasne namietal, že pred rozhodnutím o väzbe mu sudca pre prípravné

konanie neumožnil nazrieť do spisu. V tom sťažovateľ videl porušenie svojho práva na

obhajobu.

Účelom práva nazerať do spisu je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými

skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu

vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, nielen pokiaľ ide o konanie vo veci

samej, ale aj v konaní o zákonnosti väzby. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti

pozbavenia osobnej slobody vo väzobných veciach predpokladá rešpektovanie procesných

oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom, v ktorom sa skúma zákonnosť a rozhoduje

sa o ďalšom trvaní väzby (, , ).

Zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvineného (sťažovateľa) z 25. augusta

2011 vyplýva, že pred rozhodnutím o väzbe bol sťažovateľ oboznámený s predmetom

obvinenia a následne bol jemu a jeho obhajcovi doručený návrh krajskej prokuratúry na

jeho vzatie do väzby. Sudca pre prípravné konanie sťažovateľa s týmto návrhom oboznámil

a následne mu poskytol časový priestor na jeho prečítanie. V rámci výsluchu prokurátorka

krajskej prokuratúry položila sťažovateľovi niekoľko otázok týkajúcich sa svedka, ktorý ho

označil za páchateľa trestného činu.

Zo zápisnice je zrejmé, že sťažovateľovi nebol predložený vyšetrovací spis

na nazretie. Na druhej strane bol však sťažovateľ pred vzatím do väzby oboznámený

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi a bolo mu umožnené sa k nim

vyjadriť. Podľa názoru ústavného súdu daný postup sudcu pre prípravné konanie nebol

v rozpore s , pretože ten aj keď výslovne neodmietol

sťažovateľovi nazrieť do spisu, tento jeho postoj bol zrejmý, ale v každom prípade poskytol

sťažovateľovi priestor oboznámiť sa s tými skutočnosťami, na ktoré pri rozhodovaní

o väzbe prihliadal.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú a z tohto dôvodu ju odmietol.

Vo vzťahu k ostatnej námietke sťažovateľa, že krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia nedal odpoveď na všetky jeho argumenty, ktoré boli súčasťou sťažnosti proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

konajúci súd nie je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia dať na každý argument

a návrh sťažovateľa podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými

námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. ).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd (aj keď nie vyčerpávajúcim spôsobom)

poskytol sťažovateľovi jednoznačný obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho

názoru opodstatňovali väzobný dôvod podľa .

O tom, že krajský súd v danom prípade nepostupoval rutinne, svedčí aj zistenie, že sa

nestotožnil s návrhom krajskej prokuratúry a závermi okresného súdu o potrebe uvaliť na

sťažovateľa aj väzbu z dôvodu podľa (kolúzna

väzba). Podľa názoru krajského súdu vzhľadom na uplynutie dlhej doby od spáchania

skutku tento väzobný dôvod nebol u sťažovateľa namieste. Okrem toho sa krajský súd aj

v súvislosti s kolúznou väzbou vyjadril aj k inštitútu nahradenia väzby. Súd druhého stupňa

zaujal svoj názor aj k dodržaniu lehôt v súvislosti s rozhodovaním o zadržanej osobe

(sťažovateľovi), vyjadril sa aj k miestnej a vecnej príslušnosti okresného súdu a výroku

o začatí plynutia väzby.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti považuje ústavný súd napadnuté uznesenie

krajského súdu sp. zn. zo 6. septembra 2011 za ústavne udržateľné, pričom

sa nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom

základných práv sťažovateľa podľa a 5 a podľa , 2 a 5 listiny

a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Prezentovaná konštatácia bola podkladom na záver ústavného súdu premietnutý

do výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011