Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 364/2014
PDF · 403.86 KB
No categories available
IV. ÚS 364/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. K., zastúpeného advokátom
Mgr. Michalom Durajom, Sládkovičova 1700, Čadca, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Námestovo vo veci vedenej pod sp. zn. 6 T 158/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014,
ako aj postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Tos 12/2014 a jeho
uznesením zo 4. februára 2014 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu z 20. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014
doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) vo veci
vedenej pod sp. zn. 6 T 158/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu z 23. januára 2014“), ako aj postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Tos 12/2014 a jeho uznesením zo 4. februára
2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 4. februára 2014“) v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. decembra 2013
(ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).
Zo sťažnosti, z príloh k nej priložených, ako aj z fotokópie spisového materiálu,
ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal z okresného
súdu, vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona.
Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanie
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 10/2013 zo 14. mája 2013 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 1 Tpo 21/2013 z 28. mája 2013 z dôvodu existencie väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 10. mája 2013.
Dňa 23. decembra 2013 bola Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície, oddeleniu všeobecnej kriminality Dolný Kubín (ďalej len „okresné
riaditeľstvo“) doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby v súlade s § 79 ods. 3
Trestného poriadku; sťažovateľ súčasne ďalšími návrhmi požiadal o nahradenie väzby
podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku písomným sľubom, dohľadom
probačného a mediačného úradníka, peňažnou zárukou, ako aj zárukou dôveryhodnej osoby.
Okresné riaditeľstvo 7. januára 2014 predložilo predmetnú žiadosť o prepustenie z väzby
Okresnej prokuratúre Námestovo (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá ju obratom
predložila okresnému súdu. Okresný súd uznesením z 23. januára 2014 ponechal
sťažovateľa vo väzbe a zároveň neprijal jeho písomný sľub ani nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka, peňažnú záruku a ani záruku dôveryhodnej osoby.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ na neverejnom zasadnutí sťažnosť,
ktorú bližšie písomne odôvodnil podaním z 27. januára 2014, o ktorej rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením zo 4. februára 2014 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Pokiaľ ide o skutkový stav a dosiaľ vykonané dokazovanie, sťažovateľ uvádza, že
„nebolo jednoznačne preukázané, že by... páchal trestnú činnosť za účelom ďalšieho
predaja zakázaných látok, tak ako mu to kladie za vinu obžaloba. Naopak z doposiaľ
vykonaného dokazovania vyplýva, že trestnú činnosť nepáchal. Doteraz zistené konkrétne
skutočnosti, ako zákonné podmienky (materiálne a formálne) odôvodňujúce väzbu
sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, musia byť preukázané nielen pri vzatí
sťažovateľa do väzby, ale musia pretrvávať aj počas celej väzby a podľa názoru sťažovateľa
v tomto štádiu trestného konania tieto dôvody pominuli. Ak tieto konkrétne skutočnosti
zaniknú a nie sú nahradené inými relevantnými konkrétnymi skutočnosťami, zanikne i dôvod
pre ďalšiu väzbu sťažovateľa. Požiadavka preskúmania podmienok väzby vychádza
z potreby preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukázaním
na právne kritéria, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako i prepustiť osobu
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú. Väzba má mať striktné obmedzené trvanie.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že vyšetrovateľ porušil jeho práva „na prednostné
a urýchlené vybavenie veci (§ 2 ods. 6 Tr. por.) a jeho právo na prejednanie veci
v primeranej lehote (čl. 5 ods. 3 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)“,
a to tým, že «žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá mu bola doručená dňa 23. 12. 2013
(keďže bola obhajcom zaslaná prvou triedou dňa 20. 12. 2013) predložil prokurátorovi
až dňa 07. 01. 2014. Vyšetrovateľ si zrejme neuvedomil, že celková lehota na rozhodnutie
o väzbe, (ktorá je Ústavným súdom SR, Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu
akceptovaná na rozhodnutie o väzbe) sa počíta od okamihu, kedy dôjde OČTK, ktorým je aj
vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu kedy je obhajcovi, resp. obvinenému doručené rozhodnutie
Krajského súdu o prípadne podanej sťažnosti... Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP
len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu ako 1 mesiac „spotrebovať 16 dní.“
Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene a ospravedlniť ho nemôže ani okolnosť, že boli
vianočné sviatky, resp. pripravoval návrh na podanie obžaloby.».
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na § 79 ods. 2 Trestného poriadku,
v zmysle ktorého je aj policajt povinný skúmať v každom období trestného stíhania, či
dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. Vyšetrovateľ mal teda podľa sťažovateľa
„bezodkladne odstúpiť žiadosť o prepustenie prokurátorovi, čo sa však nestalo. Takýto
postup vyšetrovateľa vo väzobnej veci považujeme za neprijateľný a porušujúci už vyššie
uvedené práva sťažovateľa. Poukazujeme pritom na nálezy ústavného súdu, ktoré obdobné
ne/konanie, OČTK už v minulosti riešila. Takéto konanie vyšetrovateľa, nie je možné nijako
ospravedlniť. A preto máme za to, že nie je možné inak rozhodnúť, iba sťažovateľa prepustiť
z väzby, aby nezákonný stav ďalej nepretrvával. Len v krátkosti uvádzame, že už na základe
doposiaľ uvedených dôvodov, je namieste postup podľa § 224, ods. 1 písmeno h), Tr. por.
teda odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, pretože, vo veci došlo k závažným
procesným chybám, najmä boli porušené ustanovenia zabezpečujúce právo obhajoby.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že jeho sťažnostné námietky založené na tvrdení
o porušení jeho práva na prednostné a urýchlené vybavenie veci vyšetrovateľom v súvislosti
s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby, „ktorá bola vyšetrovateľovi doručená dňa
23. 12. 2013, sú dôvodné. Argument sťažovateľa, že žiadosť vyšetrovateľ predložil
prokurátorovi až dňa 7. 1. 2014 je preukázaný. Dôvodné je i tvrdenie sťažovateľa, že
celková lehota na rozhodnutie o väzbe, ktorá je Ústavným súdom SR i Európskym súdom
pre ľudské práva v Štrassburgu akceptovaná sa počíta od okamihu, kedy dôjde orgánom
činným v trestnom konaní, ktorým je aj vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu, kedy je obhajcovi,
resp. sťažovateľovi doručené rozhodnutie krajského súdu o prípadne podanej sťažnosti.
Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu
ako 1 mesiac, spotrebovať 16 dní. Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene pretože v danej veci
mal žiadosť o prepustenie bezodkladne odstúpiť prokurátorovi, čo sa nestalo. Takýto postup
vyšetrovateľa je neprijateľný a porušujúci práva sťažovateľa.“.
Sťažovateľ v sťažnosti v tejto súvislosti poukazuje nielen na rozsiahlu judikatúru
ústavného súdu, ale tiež Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a konštatuje,
že ani skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí pre
záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho, a že
„primeranosť lehoty sa posudzuje podľa rovnakých kritérií, ako primeranosť lehoty
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania
orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie, ako v prípade čl. 6 ods. 1
dohovoru a vyžaduje sa, aby vnútroštátne orgány postupovali vo väzobných veciach
s „osobitným urýchlením.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Okresný súd Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T/158/2013 porušil čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislosti s právom A. K. na urýchlené preskúmanie zákonnosti
väzby.
II. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/12/2014 porušil čl. 17
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislostí s právom A. K. na urýchlené preskúmanie zákonnosti
väzby.
III. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/12/2014 porušil čl. 17
ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislosti s právom A. K. na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade
s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.
IV. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/12/2014 porušil čl. 17
ods. 1. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v súvislosti s právom A. K. na zákonné a preskúmateľné väzobné
rozhodnutie.
V. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 2 Tos/12/2014 zo dňa 04. 02. 2014
zrušuje.
VI. Uznesenie Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/158/2013 zo dňa 23. 01. 2014
zrušuje a nariaďuje neodkladne prepustiť A. K. z väzby.
VII. Okresný súd Námestovo je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie
A. K. v sume 2 000 €...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu
a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
Konanie o sťažnostiach pred ústavným súdom je navyše ovládané princípom
dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania iný subjekt
bez výslovného návrhu sťažovateľa. Preto tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti
označených práv iným subjektom (orgány činné v prípravnom konaní – okresné riaditeľstvo
a okresná prokuratúra) uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd
považuje iba za súčasť argumentácie.
II.1 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru v súvislosti s námietkou neodôvodnenosti a nezákonnosti
uznesenia okresného súdu z 23. januára 2014 a uznesenia krajského súdu
zo 4. februára 2014
V prvom rade možno z ústavného postavenia ústavného súdu vyvodiť určité
obmedzenia pri preskúmavaní vecí, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, keďže
ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou pôsobiacou v rámci
sústavy všeobecný súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažovateľom označené ustanovenia čl. 17 ústavy odkazujú na viacerých miestach
na zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať
ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci,
pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie zákonnosti
nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, t. j. spôsobiť aj porušenie ústavnosti (m. m.
III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je
preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej slobody
(II. ÚS 55/98). Ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach
týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná
skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné
dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí
aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie
konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň
aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nielen
na základe abstraktnej úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je
zabezpečiť osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať
konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené
osobnej slobody.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať
charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti
orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané
povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok
vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. 10. 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko
z 19. 10. 2000).
II.1.1 K uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1
ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť. Sťažovateľ využil svoje
právo podať sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Existoval teda iný všeobecný súd,
ktorý bol príslušný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta
v konaní pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
II.1.2 K uzneseniu krajského súdu zo 4. februára 2014
Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní postupu krajského súdu v napadnutom
konaní nie jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým
dospel krajský súd v napadnutom konaní, resp. odpovedať na otázku, či malo byť
žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradením písomným sľubom
a dohľadom probačného a mediačného úradníka vyhovené. Úloha ústavného súdu sa
v danom prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou
argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal dostatočne
a preskúmateľným spôsobom, t. j. tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia bolo z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti ústavný súd
konštatuje, že uznesením okresného súdu z 23. januára 2014 bolo rozhodnuté o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a boli
zamietnuté žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby alternatívnymi prostriedkami.
Sťažovateľ na neverejnom zasadnutí mal možnosť predstaviť svoje argumenty proti
ponechaniu vo väzbe. Táto možnosť bola súdom prvého stupňa daná aj prokurátorovi,
ktorý, naopak, uvádzal argumenty svedčiace o tom, že dôvody preventívnej väzby u
sťažovateľa existujú.
Ústavný súd poukazuje na to, že pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal
z toho, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa nemožno posudzovať
izolovane, ale vo vzájomných súvislostiach, pretože z hľadiska predmetu konania (v tomto
prípade skúmanie zákonnosti väzby) tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu s potvrdenými závermi prvostupňového rozhodnutia považoval ústavný súd
za potrebné zaoberať sa aj odôvodnením prvostupňového uznesenia.
Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o dôvod väzby
u sťažovateľa, v tejto súvislosti odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 0 Tp 10/2013
z 22. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 46/2013
z 3. decembra 2013 (ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa
do 14. februára 2014 a s ktorým sa ústavný súd taktiež oboznámil), v ktorých oba súdy
konštatovali existenciu preventívnej väzby a vo vzťahu k sťažovateľovi sa v čase jeho
rozhodovania nič nezmenilo.
Okrem toho okresný súd uviedol okolnosti, ktoré by mali svedčať pre záver o tom, že
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvajú.
V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že existencia väzobného dôvodu,
spočívajúceho v tom, že ak by bol sťažovateľ prepustený na slobodu, mohol by pokračovať
v páchaní trestnej činnosti, „vyplýva priamo z vykonaných dôkazov, na ktoré súd poukázal
v predchádzajúcej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia, v súhrne ktorých je dôvodné
podozrenie, že obvinený sa dopúšťa trestnej činností, pre ktorú na neho už bola podaná
obžaloba, pričom trestnej činností spočívajúcej v distribúcii drog (predaju, zadováženiu
a prechovávaniu omamných a psychotropných látok) sa mal dopúšťať nie len po dlhší čas,
ale aj vo veľkom rozsahu, čím si zabezpečoval, ako to vyplynulo z výpovedi svedkov
a zaistených vecných dôkazov značné nelegálne príjmy. Z výpovedí spoluobvinených M. F.,
M. H. a dôkazov, ktoré boli zistené v prípravnom konaní vyplynulo dôvodné podozrenie, že
obvinený dokonca figuroval ako hlavný díler drogy a možno tak predpokladať, že
distribúciou marihuany si zabezpečoval prevažnú časť svojich príjmov. Preto doba
páchania trestnej činnosti a jej rozsah a v konečnom dôsledku aj celková závažnosť
trestného činu sú skutočnosťami odôvodňujúcimi reálny predpoklad, že obvinený by na
slobode mohol pokračovať v páchaní stíhanej trestnej činnosti, v rámci ktorej figuruje ako
hlavný dodávateľ marihuany, čomu zodpovedá aj množstvo zaistenej drogy pri osobnej
prehliadke obvineného a prehliadke vozidla... v spojitosti s výpoveďou spoluobvineného
M. H., ktorý vypovedal, ako sa zaistené drogy dostali do jeho vozidla.“.
Okrem toho prvostupňový súd reagoval aj na návrhy sťažovateľa na nahradenie
väzby alternatívnymi spôsobmi, keď uviedol, že „z uvedených dôvodov, vzhľadom na vyššie
uvedené – skutočnosti, ktorými súd odôvodnil existenciu preventívnej väzby a povahu
prejednávaného prípadu súd nepovažoval ponúknutý písomný sľub, náhradu väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka a ani peňažnú záruku a záruku
dôveryhodnej osoby, ktorá dokonca nebola ani podpísaná „dôveryhodnou“ osobou (čo súd
vyhodnotil iba ako formálny nedostatok) za dostatočné a rozhodol tak, že žiadosť o
prepustenie a návrhy obvineného o nahradenie väzby vyššie uvedenými inštitútmi v celom
rozsahu zamietol. Nahradenie väzby tiež neprichádzalo do úvahy, keďže obvinený je stíhaný
pre obzvlášť závažný zločin a z ust. § 80 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že nahradiť
väzbu zárukou, sľubom alebo dohľadom je možné iba v prípade, ak to odôvodňujú
výnimočné okolnosti prípadu. Z výsluchu obvineného ani z obsahu spisového materiálu však
súd nezistil žiadnu takú závažnú okolnosť, v ktorej by spočívala takáto výnimočnosť.
Rovnako z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dostatočné ani nahradenie väzby
prijatím peňažnej záruky.“.
Proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014 podal sťažovateľ sťažnosť,
v ktorej uplatnil totožnú argumentáciu ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, založenú
na námietke nedostatočného odôvodnenia uznesenia okresného súdu a tvrdení, že jeho
žiadosť o prepustenie z väzby bola okresným riaditeľstvom predložená prokurátorovi
a následne všeobecnému súdu v lehote nezodpovedajúcej požiadavke prednostného
a urýchleného vybavenia veci.
O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014 rozhodol
krajský súdu uznesením zo 4. februára 2014 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ zastáva názor, že namietané rozhodnutia (okresného súdu aj krajského
súdu) sú založené len na formálnych dôvodoch bez ich individualizácie a konkretizácie, čo
spôsobuje ich neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť.
Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti uzneseniu okresného
súdu z 23. januára 2014, vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného
v označenom uznesení okresného súdu, ktorého právne závery v uznesení
zo 4. februára 2014 akceptoval, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 23. januára 2014 posudzoval krajský súd
splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok trvania väzby, pričom v odôvodnení
svojho uznesenia zo 4. februára 2014 v tejto súvislosti najmä uviedol:
„Krajský súd preskúmaním predloženej veci zistil, že okresný súd v rámci
procesného postupu v konaní, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom, dôsledne
postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktoré toto konanie upravujú.
Dotknuté rozhodnutie zodpovedá stavu veci a zákonu. Nadriadený súd sa stotožňuje s
presvedčivým odôvodnením napadnutého uznesenia a v zásade na toto odkazuje. Konajúci
súd sa dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre
ponechanie obvineného vo väzbe z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Z obsahu predloženého spisu je zistiteľné, že prokurátorka Okresnej prokuratúry
Námestovo dňa 13.1.2014 podala na obvineného A. K., M. F., S. K., F. F., M. K. a M. H.
obžalobu, na základe ktorej konanie A. K. je právne kvalifikované ako obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák.
s poukázaním na ustanovenie § 138 písm. b), j) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je
uvedené v obžalobe prokurátora Pv 374/2012. Podozrenie, že obvinený A. K. je páchateľom
uvedeného obzvlášť závažného zločinu, pre ktorý bolo proti nemu začaté trestné stíhanie
a vznesené obvinenie sa teda zvýraznilo natoľko, že bola na neho podaná obžaloba.
Dôvodnosť trestného stíhania obvineného je daná doteraz zabezpečenými dôkazmi, na ktoré
poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
V tejto súvislosti krajský súd ako súd nadriadený sťažovateľa upozorňuje, že
rozhodnutie o jeho vine či nevine bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom
trestnom konaní. V tomto štádiu trestného konania by bolo predčasné hodnotiť dôkazy
spôsobom upraveným v § 2 ods. 12 Tr. por. Námietky sťažovateľa, že doposiaľ vykonanými
dôkazmi nebolo jednoznačne preukázané, že by páchal trestnú činnosť za účelom ďalšieho
predaja zakázaných látok, tak ako mu to kladie za vinu obžaloba, sú teda predčasné a budú
predmetom dokazovania v ďalšom konaní. Nadriadený súd sťažovateľa poučuje, že
predmetom rozhodnutia o väzbe podľa § 238 ods. 3 Tr. por. je zabezpečenie kontinuálneho
pokračovania väzby pred súdom po podaní obžaloby tak, aby väzba pred súdom bola opretá
o rozhodnutie súdu a nie o obžalobu podanú prokurátorom, čím sa reaguje na ústavnú
požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.
V zmysle § 238 ods. 3 Tr. por, je potrebné o väzbe rozhodnúť prednostne a urýchlene
tak, ako to vyplýva zo znenia samotného § 238 ods. 3 Tr. por., ale aj zo znenia § 2 ods. 6
Tr. por. Za prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe možno považovať len také
rozhodnutie, ktoré je počítané na dni či týždne, nie však mesiace.
V súvislosti s konaním podľa § 238 ods. 3 Tr. por. je žiaduce uviesť, že okresný súd
citované právne ustanovenia rešpektoval a v tomto, smere postupoval správne, keď o väzbe
obvineného konal a rozhodol 10. deň po podaní obžaloby.“
Krajský súd reagoval na sťažnostné výhrady sťažovateľa, uvádzajúc, že:
„Pokiaľ obvinený v sťažnosti namietal existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Tr. por., krajský súd z obsahu predloženého spisu zistil, že ako súd nadriadený
o väzbe obvineného rozhodoval opakovane, a to uznesením 1 Tpo/21/2013 zo dňa 28. mája
2013, uznesením 1 Tpo/35/2013 zo dňa 17. 9. 2013, a naposledy uznesením 1 Tpo/46/2013
zo dňa 3. 12. 2013. V nadväznosti na tieto uznesenia a v ich súvislosti, po preskúmaní teraz
predloženej veci krajský súd dospel k záveru, že i v štádiu po podaní obžaloby nenastali
žiadne také nové skutočnosti ani okolnosti, ktoré by boli podkladom pre iný právny záver
ako bol vyjadrený v citovaných rozhodnutiach krajského súdu. Treba uviesť, že konajúci súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom
pre jeho záver o trvaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podľa názoru
nadriadeného súdu dôvody odôvodňujúce existenciu dôvodnej obavy z pokračovania
v trestnej činnosti obvineným sú podrobne rozpísané v dôvodoch napadnutého uznesenia,
tieto závery sú zrozumiteľné, logické a vychádzajú zo skutkových okolností prípadu. Krajský
súd považuje odôvodnenie existencie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
za postačujúce, kvalifikované a v podstate na toto odkazuje. V závere teda krajský súd
uzatvára, že u obvineného A. K. je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. aj
v štádiu po podaní obžaloby. V tejto súvislosti považoval krajský súd sťažnostné námietky
obvineného za nedôvodné.“
Krajský súd považoval za nedôvodné aj námietky sťažovateľa týkajúce sa
odmietnutia jeho ponuky nahradenia väzby zárukou dôveryhodnej osoby, písomným
sľubom, dohľadom, resp. peňažnou zárukou, v súvislosti s čím uviedol, že „Všetky tieto
zákonné prostriedky umožňujú nahradiť väzbu a je nutné ich vnímať ako protihodnotu
za ponechanie obvineného na slobode. Tieto alternatívne inštitúty vyžadujú od obvineného
určité aktívne konanie, resp. zdržanie sa presne konkretizovaného konania. Ich úlohou je
zabezpečiť u obvineného zákonom požadované správanie. I tu poukazuje krajský súd
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutie okresného súdu a rovnako ako
okresný súd uzatvára, že tieto náhradné inštitúty nepovažuje za dostatočné a tak účinné, aby
obvinenému v prípade jeho prepustenia na slobodu zabránili pokračovať v páchaní trestnej
činnosti. Vzhľadom na povahu trestnej činnosti, pre ktorú bola na obvineného podaná
obžaloba, akýkoľvek procesný prostriedok nahradenia väzby nie je dostatočnou zárukou
pre zamedzenie prípadného rizika v pokračovaní trestnej činnosti obvineným.“.
Sťažnostné námietky sťažovateľa, podľa ktorých vyšetrovateľ porušil jeho práva
na prednostné a urýchlené vybavenie veci v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie
z väzby, ktorá bola okresnému riaditeľstvu doručená 23. decembra 2013, považoval krajský
súd za dôvodné a poukázal na to, že „Argument obvineného, že žiadosť vyšetrovateľ
predložil prokurátorovi až dňa 7. 1. 2014 je preukázaný. Dôvodné je i tvrdenie sťažovateľa,
že celková lehota na rozhodnutie o väzbe, ktorá je Ústavným súdom SR i Európskym súdom
pre ľudské práva v Štrassburgu akceptovaná sa počíta od okamihu, kedy dôjde orgánom
činným v trestnom konaní, ktorým je aj vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu, kedy je obhajcovi,
resp. obvinenému doručené rozhodnutie krajského súdu o prípadne podanej sťažnosti.
Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu
ako 1 mesiac, spotrebovať 16 dní. Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene pretože v danej veci
mal žiadosť o prepustenie bezodkladne odstúpiť prokurátorovi, čo sa nestalo. Takýto postup
vyšetrovateľa je neprijateľný a porušujúci práva obvineného. V tejto súvislosti sťažovateľ
poukázal aj na rozsiahlu judikatúru Krajského súdu v Žiline.
Pokiaľ obvinený v sťažnosti prostredníctvom obhajcu poukázal na porušenie jeho
práva na prednostné a urýchlené vybavenie veci (§ 2 ods. 6 Tr. por.) a v tejto súvislosti tiež
poukázal nielen na rozsiahlu judikatúru Krajského súdu v Žiline, ale najmä na rozhodnutia
Ústavného súdu SR a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu, krajský súd
uvádza, že uvedená rozhodovacia činnosť mu je známa. Aj tu však treba pristupovať
od prípadu k prípadu, a každú vec posudzovať individuálne a vo výnimočných prípadoch
akceptovať dlhšiu lehotu na rozhodnutie o väzbe ako jeden mesiac. Výnimočnosť
predloženej veci videl krajský súd predovšetkým v závažnosti konania, pre ktorú bola
na obvineného podaná obžaloba, vo veľkom rozsahu trestnej činnosti, jej povahe
a v neposlednom rade i v počte osôb obvinených pre tak závažnú i trestnú činnosť. Všetky
tieto skutočnosti vo vzájomnej súvislosti mali za následok, že konanie o žiadosti obvineného
o prepustenie na slobodu nezodpovedalo požiadavke urýchleného vybavovania väzobných
vecí, avšak s ohľadom na výnimočnosť prípadu krajský súd toto nepovažoval za takú
skutočnosť, pre ktorú by dospel k inému právnemu záveru ako okresný súd.“.
Sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného
zákona. Vo väzbe sa nachádza z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa
pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Sťažovateľ namieta nedostatok splnenia materiálnych podmienok väzby z dôvodu, že
nie je dostatočne preukázané, že sa dopustil skutku, pre ktorý bola na neho podaná
obžaloba. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie zákonnej podmienky ďalšieho trvania
jeho väzby uvedenej v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom
čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré boli
pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí
a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,
ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty
a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06,
III. ÚS 122/2012), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti
pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody
(obdobne napr. III. ÚS 374/09).
Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu zo 4. februára 2014
vo vzťahu k námietkam sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že predmetné rozhodnutie
je potrebné považovať za ústavne akceptovateľné. Krajský súd sa v ňom stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o dôvode väzby sťažovateľa. Aj keď
rozhodnutie krajského súdu z hľadiska rozsahu argumentačných dôvodov nie je obšírne,
majúc na pamäti, že odôvodnenosť rozhodnutia sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie
parametrom kvantity, je ústavný súd toho názoru, že skutkové okolnosti týkajúce
za odôvodnenia dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vystihol
v primeranej kvalite, hoci aj len odkazom na prvostupňové rozhodnutie, pričom reagoval
na sťažnostné námietky sťažovateľa. Okrem toho, že krajský súd potvrdil správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, súčasne nepovažoval ponúknuté
alternatívne spôsoby náhrady väzby sťažovateľa za dostatočnú záruku toho, že
po prepustení na slobodu sa nedopustí konania, ktoré predpokladá § 71 ods. 1 písm. c)
Aj keď krajský súd nebol vo svojich úvahách celkom konkrétny, potvrdil správnosť
tvrdení okresného súdu, ktorý popísal skutkové okolnosti a dôkaznú situáciu, z ktorej
vyvodil závery o dôvodnosti väzby.
Krajský súd, vychádzajúc z rozhodnutia okresného súdu, ako aj z obsahu spisu,
a teda dôkazov zabezpečených v rámci trestného konania vrátane svedeckých výpovedí,
uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho názoru tvoria skutkový rámec pre uplatnenie zákonných
dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného
súdu skutočnosti, na ktorých krajský súd založil dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné,
a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania, a nejavia sa ani ako neodôvodnené
(vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru,
že skutočnosti, ktoré krajský súd v zhode s názorom okresného súdu uviedol, možno
spoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody väzby.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd zároveň reflektoval na zásadné argumenty
sťažovateľa o nedôvodnosti jeho väzby a uvedením vlastnej argumentácie (odlišnej
od sťažovateľa) vytvoril rozhodnutie s odôvodnením, ktoré je určité a zrozumiteľné a ktoré
zároveň tvorí spoľahlivý a logický podklad na jeho výroky, a to aj v otázke neprijatia
písomného sľubu sťažovateľa.
Krajský súd vo svojej argumentácii odkázal na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe
sťažovateľa, pričom ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že takýto spôsob
formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať
za ústavne udržateľný (m. m.. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08, IV. ÚS 314/08), aj s ohľadom
na skutočnosť, že krajský súd reagoval na sťažnostné námietky sťažovateľa.
Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu
k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola
rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale
posudzovanie konformity týchto postupov s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou
ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania
ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo
slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností konkrétneho prípadu (IV. ÚS 24/07,
III. ÚS 217/09, III. ÚS 522/2011).
Pretože ústavný súd nezistil relevantné dôvody na uplatnenie svojej právomoci,
odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy
a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
6 T 158/2013, ako aj postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
2 Tos 12/2014 v súvislosti námietkou urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby
Sťažovateľ v súvislosti s označenými právami namieta, že rozhodovanie o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby nebolo zo strany všeobecných súdov urýchlené.
V čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú
slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo
urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná
(pozri obdobne nález sp. zn. III. ÚS 7/00).
Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe
z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá
zákonu, to znamená Trestnému poriadku. Požiadavku neodkladnosti rozhodovania
o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne § 79 ods. 3 Trestného poriadku,
v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.
Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť
zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý
anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade
„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.
Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych
okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24,
a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo
iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto
osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,
rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).
Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale
na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca
na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.
III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).
Vzhľadom na povahu označených práv si ústavný súd na účely zistenia
rozhodujúcich okolností vyžiadal na vec sa vzťahujúci spisový materiál okresného súdu
a zistil, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (z 20. decembra 2013), ktorá bola
okresnému riaditeľstvu doručená 23. decembra 2013 a následne predložená prokurátorovi
7. januára 2014, bola okresnému súdu vrátená 7. januára 2014, keď mu bol spis predložený
spolu aj so stanoviskom okresnej prokuratúry.
Ďalej ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:
- 14. januára 2014 okresný súd nariadil neverejné zasadnutie na 23. január 2014,
predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,
na ktoré v ten istý deň predvolal sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu;
- 23. januára 2014 sa na okresnom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie, na ktorom
okresný súd ponechal sťažovateľa vo väzbe a odmietol alternatívne spôsoby nahradenia
väzby ponúknuté sťažovateľom. Zároveň bola zápisnica o výsluchu sťažovateľa spolu
s vyhláseným uznesením a jeho odôvodnením doručená krátkou cestou sťažovateľovi, jeho
obhajcovi a prokurátorovi. Po poučení o opravnom prostriedku sťažovateľ zahlásil
sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil podaním z 27. januára 2014 (doručeným okresnému
súdu 29. januára 2014);
- 30. januára 2014 bol spisový materiál spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa
predložený krajskému súdu na rozhodnutie, ktorý v ten istý deň nariadil neverejné
zasadnutie na 4. február 2014;
- 4. februára 2014 krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol;
- 5. februára 2014 dal krajský súd pokyn na doručenie uznesenia zo 4. februára 2014
okrem iného aj sťažovateľovi (doručené v ten istý deň) a jeho obhajcovi
(doručené 10. februára 2014).
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby
rozhodol po 16 dňoch od jej predloženia 7. januára 2014. Krajský súd rozhodol (spolu aj
s doručením uznesenia zo 4. februára 2014 sťažovateľovi) po piatich dňoch od predloženia
spisového materiálu spolu s opravným prostriedkom 30. januára 2014. Spolu na oboch
stupňoch bolo o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodnuté po 29 dňoch
od jej predloženia okresnou prokuratúrou.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba
konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania
na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014