Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 364/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. K., zastúpeného advokátom

Mgr. Michalom Durajom, Sládkovičova 1700, Čadca, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 2 a 5 a práva podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Námestovo vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2014,

ako aj postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. februára 2014 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu z 20. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014

doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu z 23. januára 2014“), ako aj postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. februára

2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 4. februára 2014“) v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. decembra 2013

(ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

Zo sťažnosti, z príloh k nej priložených, ako aj z fotokópie spisového materiálu,

ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal z okresného

súdu, vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie

a obchodovanie s nimi podľa a a .

Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanie

okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2013 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 28. mája 2013 z dôvodu existencie väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 10. mája 2013.

Dňa 23. decembra 2013 bola Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru, odboru

kriminálnej polície, oddeleniu všeobecnej kriminality Dolný Kubín (ďalej len „okresné

riaditeľstvo“) doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby v súlade s § 79 ods. 3

; sťažovateľ súčasne ďalšími návrhmi požiadal o nahradenie väzby

podľa , a písomným sľubom, dohľadom

probačného a mediačného úradníka, peňažnou zárukou, ako aj zárukou dôveryhodnej osoby.

Okresné riaditeľstvo 7. januára 2014 predložilo predmetnú žiadosť o prepustenie z väzby

Okresnej prokuratúre Námestovo (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá ju obratom

predložila okresnému súdu. Okresný súd uznesením z 23. januára 2014 ponechal

sťažovateľa vo väzbe a zároveň neprijal jeho písomný sľub ani nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka, peňažnú záruku a ani záruku dôveryhodnej osoby.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ na neverejnom zasadnutí sťažnosť,

ktorú bližšie písomne odôvodnil podaním z 27. januára 2014, o ktorej rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením zo 4. februára 2014 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Pokiaľ ide o skutkový stav a dosiaľ vykonané dokazovanie, sťažovateľ uvádza, že

„nebolo jednoznačne preukázané, že by... páchal trestnú činnosť za účelom ďalšieho

predaja zakázaných látok, tak ako mu to kladie za vinu obžaloba. Naopak z doposiaľ

vykonaného dokazovania vyplýva, že trestnú činnosť nepáchal. Doteraz zistené konkrétne

skutočnosti, ako zákonné podmienky (materiálne a formálne) odôvodňujúce väzbu

sťažovateľa podľa , musia byť preukázané nielen pri vzatí

sťažovateľa do väzby, ale musia pretrvávať aj počas celej väzby a podľa názoru sťažovateľa

v tomto štádiu trestného konania tieto dôvody pominuli. Ak tieto konkrétne skutočnosti

zaniknú a nie sú nahradené inými relevantnými konkrétnymi skutočnosťami, zanikne i dôvod

pre ďalšiu väzbu sťažovateľa. Požiadavka preskúmania podmienok väzby vychádza

z potreby preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukázaním

na právne kritéria, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako i prepustiť osobu

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú. Väzba má mať striktné obmedzené trvanie.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že vyšetrovateľ porušil jeho práva „na prednostné

a urýchlené vybavenie veci ( ) a jeho právo na prejednanie veci

v primeranej lehote (čl. 5 ods. 3 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd)“,

a to tým, že «žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá mu bola doručená dňa 23. 12. 2013

(keďže bola obhajcom zaslaná prvou triedou dňa 20. 12. 2013) predložil prokurátorovi

až dňa 07. 01. 2014. Vyšetrovateľ si zrejme neuvedomil, že celková lehota na rozhodnutie

o väzbe, (ktorá je Ústavným súdom SR, Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu

akceptovaná na rozhodnutie o väzbe) sa počíta od okamihu, kedy dôjde OČTK, ktorým je aj

vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu kedy je obhajcovi, resp. obvinenému doručené rozhodnutie

Krajského súdu o prípadne podanej sťažnosti... Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP

len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu ako 1 mesiac „spotrebovať 16 dní.“

Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene a ospravedlniť ho nemôže ani okolnosť, že boli

vianočné sviatky, resp. pripravoval návrh na podanie obžaloby.».

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na ,

v zmysle ktorého je aj policajt povinný skúmať v každom období trestného stíhania, či

dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. Vyšetrovateľ mal teda podľa sťažovateľa

„bezodkladne odstúpiť žiadosť o prepustenie prokurátorovi, čo sa však nestalo. Takýto

postup vyšetrovateľa vo väzobnej veci považujeme za neprijateľný a porušujúci už vyššie

uvedené práva sťažovateľa. Poukazujeme pritom na nálezy ústavného súdu, ktoré obdobné

ne/konanie, OČTK už v minulosti riešila. Takéto konanie vyšetrovateľa, nie je možné nijako

ospravedlniť. A preto máme za to, že nie je možné inak rozhodnúť, iba sťažovateľa prepustiť

z väzby, aby nezákonný stav ďalej nepretrvával. Len v krátkosti uvádzame, že už na základe

doposiaľ uvedených dôvodov, je namieste postup podľa , ods. 1 písmeno h),

teda odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi, pretože, vo veci došlo k závažným

procesným chybám, najmä boli porušené ustanovenia zabezpečujúce právo obhajoby.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že jeho sťažnostné námietky založené na tvrdení

o porušení jeho práva na prednostné a urýchlené vybavenie veci vyšetrovateľom v súvislosti

s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby, „ktorá bola vyšetrovateľovi doručená dňa

23. 12. 2013, sú dôvodné. Argument sťažovateľa, že žiadosť vyšetrovateľ predložil

prokurátorovi až dňa 7. 1. 2014 je preukázaný. Dôvodné je i tvrdenie sťažovateľa, že

celková lehota na rozhodnutie o väzbe, ktorá je Ústavným súdom SR i Európskym súdom

pre ľudské práva v Štrassburgu akceptovaná sa počíta od okamihu, kedy dôjde orgánom

činným v trestnom konaní, ktorým je aj vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu, kedy je obhajcovi,

resp. sťažovateľovi doručené rozhodnutie krajského súdu o prípadne podanej sťažnosti.

Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu

ako 1 mesiac, spotrebovať 16 dní. Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene pretože v danej veci

mal žiadosť o prepustenie bezodkladne odstúpiť prokurátorovi, čo sa nestalo. Takýto postup

vyšetrovateľa je neprijateľný a porušujúci práva sťažovateľa.“.

Sťažovateľ v sťažnosti v tejto súvislosti poukazuje nielen na rozsiahlu judikatúru

ústavného súdu, ale tiež Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a konštatuje,

že ani skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania, sama osebe nestačí pre

záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvala neprimerane dlho, a že

„primeranosť lehoty sa posudzuje podľa rovnakých kritérií, ako primeranosť lehoty

konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správania strán a správania

orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie, ako v prípade čl. 6 ods. 1

dohovoru a vyžaduje sa, aby vnútroštátne orgány postupovali vo väzobných veciach

s „osobitným urýchlením.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Okresný súd Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. porušil čl. 17

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s právom A. K. na urýchlené preskúmanie zákonnosti

väzby.

II. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. porušil čl. 17

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislostí s právom A. K. na urýchlené preskúmanie zákonnosti

väzby.

III. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. porušil čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s právom A. K. na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade

s konaním ustanoveným zákonom a s právom na obhajobu.

IV. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. porušil čl. 17

ods. 1. 2 a 5 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v súvislosti s právom A. K. na zákonné a preskúmateľné väzobné

rozhodnutie.

V. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 04. 02. 2014

zrušuje.

VI. Uznesenie Okresného súdu Námestovo sp. zn. zo dňa 23. 01. 2014

zrušuje a nariaďuje neodkladne prepustiť A. K. z väzby.

VII. Okresný súd Námestovo je povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie

A. K. v sume 2 000 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu

a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ). Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

).

Konanie o sťažnostiach pred ústavným súdom je navyše ovládané princípom

dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania iný subjekt

bez výslovného návrhu sťažovateľa. Preto tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti

označených práv iným subjektom (orgány činné v prípravnom konaní – okresné riaditeľstvo

a okresná prokuratúra) uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu ústavný súd

považuje iba za súčasť argumentácie.

II.1 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru v súvislosti s námietkou neodôvodnenosti a nezákonnosti

uznesenia okresného súdu z 23. januára 2014 a uznesenia krajského súdu

zo 4. februára 2014

V prvom rade možno z ústavného postavenia ústavného súdu vyvodiť určité

obmedzenia pri preskúmavaní vecí, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, keďže

ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou pôsobiacou v rámci

sústavy všeobecný súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Sťažovateľom označené ustanovenia odkazujú na viacerých miestach

na zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať

ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci,

pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie zákonnosti

nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, t. j. spôsobiť aj porušenie ústavnosti (m. m.

). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je

preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou zaručenej osobnej slobody

(). Ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach

týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná

skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné

dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí

aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň

aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nielen

na základe abstraktnej úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je

zabezpečiť osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať

konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené

osobnej slobody.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. 10. 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. 10. 2000).

II.1.1 K uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014

Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1

vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť. Sťažovateľ využil svoje

právo podať sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd. Existoval teda iný všeobecný súd,

ktorý bol príslušný poskytnúť ochranu právam sťažovateľa, ktorých porušenie namieta

v konaní pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť

v tejto časti podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

II.1.2 K uzneseniu krajského súdu zo 4. februára 2014

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní postupu krajského súdu v napadnutom

konaní nie jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým

dospel krajský súd v napadnutom konaní, resp. odpovedať na otázku, či malo byť

žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradením písomným sľubom

a dohľadom probačného a mediačného úradníka vyhovené. Úloha ústavného súdu sa

v danom prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal dostatočne

a preskúmateľným spôsobom, t. j. tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia bolo z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti ústavný súd

konštatuje, že uznesením okresného súdu z 23. januára 2014 bolo rozhodnuté o ponechaní

sťažovateľa vo väzbe z dôvodu podľa a boli

zamietnuté žiadosti sťažovateľa o nahradenie väzby alternatívnymi prostriedkami.

Sťažovateľ na neverejnom zasadnutí mal možnosť predstaviť svoje argumenty proti

ponechaniu vo väzbe. Táto možnosť bola súdom prvého stupňa daná aj prokurátorovi,

ktorý, naopak, uvádzal argumenty svedčiace o tom, že dôvody preventívnej väzby u

sťažovateľa existujú.

Ústavný súd poukazuje na to, že pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal

z toho, že rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa nemožno posudzovať

izolovane, ale vo vzájomných súvislostiach, pretože z hľadiska predmetu konania (v tomto

prípade skúmanie zákonnosti väzby) tvoria jeden celok (m. m. , ,

, ). Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu s potvrdenými závermi prvostupňového rozhodnutia považoval ústavný súd

za potrebné zaoberať sa aj odôvodnením prvostupňového uznesenia.

Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že pokiaľ ide o dôvod väzby

u sťažovateľa, v tejto súvislosti odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn.

z 22. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 3. decembra 2013 (ktorými bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa

do 14. februára 2014 a s ktorým sa ústavný súd taktiež oboznámil), v ktorých oba súdy

konštatovali existenciu preventívnej väzby a vo vzťahu k sťažovateľovi sa v čase jeho

rozhodovania nič nezmenilo.

Okrem toho okresný súd uviedol okolnosti, ktoré by mali svedčať pre záver o tom, že

dôvody väzby podľa u sťažovateľa naďalej trvajú.

V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že existencia väzobného dôvodu,

spočívajúceho v tom, že ak by bol sťažovateľ prepustený na slobodu, mohol by pokračovať

v páchaní trestnej činnosti, „vyplýva priamo z vykonaných dôkazov, na ktoré súd poukázal

v predchádzajúcej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia, v súhrne ktorých je dôvodné

podozrenie, že obvinený sa dopúšťa trestnej činností, pre ktorú na neho už bola podaná

obžaloba, pričom trestnej činností spočívajúcej v distribúcii drog (predaju, zadováženiu

a prechovávaniu omamných a psychotropných látok) sa mal dopúšťať nie len po dlhší čas,

ale aj vo veľkom rozsahu, čím si zabezpečoval, ako to vyplynulo z výpovedi svedkov

a zaistených vecných dôkazov značné nelegálne príjmy. Z výpovedí spoluobvinených M. F.,

M. H. a dôkazov, ktoré boli zistené v prípravnom konaní vyplynulo dôvodné podozrenie, že

obvinený dokonca figuroval ako hlavný díler drogy a možno tak predpokladať, že

distribúciou marihuany si zabezpečoval prevažnú časť svojich príjmov. Preto doba

páchania trestnej činnosti a jej rozsah a v konečnom dôsledku aj celková závažnosť

trestného činu sú skutočnosťami odôvodňujúcimi reálny predpoklad, že obvinený by na

slobode mohol pokračovať v páchaní stíhanej trestnej činnosti, v rámci ktorej figuruje ako

hlavný dodávateľ marihuany, čomu zodpovedá aj množstvo zaistenej drogy pri osobnej

prehliadke obvineného a prehliadke vozidla... v spojitosti s výpoveďou spoluobvineného

M. H., ktorý vypovedal, ako sa zaistené drogy dostali do jeho vozidla.“.

Okrem toho prvostupňový súd reagoval aj na návrhy sťažovateľa na nahradenie

väzby alternatívnymi spôsobmi, keď uviedol, že „z uvedených dôvodov, vzhľadom na vyššie

uvedené – skutočnosti, ktorými súd odôvodnil existenciu preventívnej väzby a povahu

prejednávaného prípadu súd nepovažoval ponúknutý písomný sľub, náhradu väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka a ani peňažnú záruku a záruku

dôveryhodnej osoby, ktorá dokonca nebola ani podpísaná „dôveryhodnou“ osobou (čo súd

vyhodnotil iba ako formálny nedostatok) za dostatočné a rozhodol tak, že žiadosť o

prepustenie a návrhy obvineného o nahradenie väzby vyššie uvedenými inštitútmi v celom

rozsahu zamietol. Nahradenie väzby tiež neprichádzalo do úvahy, keďže obvinený je stíhaný

pre obzvlášť závažný zločin a z ust. vyplýva, že nahradiť

väzbu zárukou, sľubom alebo dohľadom je možné iba v prípade, ak to odôvodňujú

výnimočné okolnosti prípadu. Z výsluchu obvineného ani z obsahu spisového materiálu však

súd nezistil žiadnu takú závažnú okolnosť, v ktorej by spočívala takáto výnimočnosť.

Rovnako z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dostatočné ani nahradenie väzby

prijatím peňažnej záruky.“.

Proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014 podal sťažovateľ sťažnosť,

v ktorej uplatnil totožnú argumentáciu ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, založenú

na námietke nedostatočného odôvodnenia uznesenia okresného súdu a tvrdení, že jeho

žiadosť o prepustenie z väzby bola okresným riaditeľstvom predložená prokurátorovi

a následne všeobecnému súdu v lehote nezodpovedajúcej požiadavke prednostného

a urýchleného vybavenia veci.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2014 rozhodol

krajský súdu uznesením zo 4. februára 2014 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ zastáva názor, že namietané rozhodnutia (okresného súdu aj krajského

súdu) sú založené len na formálnych dôvodoch bez ich individualizácie a konkretizácie, čo

spôsobuje ich neodôvodnenosť a nepreskúmateľnosť.

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti uzneseniu okresného

súdu z 23. januára 2014, vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného

v označenom uznesení okresného súdu, ktorého právne závery v uznesení

zo 4. februára 2014 akceptoval, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 23. januára 2014 posudzoval krajský súd

splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok trvania väzby, pričom v odôvodnení

svojho uznesenia zo 4. februára 2014 v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Krajský súd preskúmaním predloženej veci zistil, že okresný súd v rámci

procesného postupu v konaní, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom, dôsledne

postupoval podľa príslušných ustanovení , ktoré toto konanie upravujú.

Dotknuté rozhodnutie zodpovedá stavu veci a zákonu. Nadriadený súd sa stotožňuje s

presvedčivým odôvodnením napadnutého uznesenia a v zásade na toto odkazuje. Konajúci

súd sa dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre

ponechanie obvineného vo väzbe z dôvodu

Z obsahu predloženého spisu je zistiteľné, že prokurátorka Okresnej prokuratúry

Námestovo dňa 13.1.2014 podala na obvineného A. K., M. F., S. K., F. F., M. K. a M. H.

obžalobu, na základe ktorej konanie A. K. je právne kvalifikované ako obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák.

s poukázaním na ustanovenie § 138 písm. b), j) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je

uvedené v obžalobe prokurátora . Podozrenie, že obvinený A. K. je páchateľom

uvedeného obzvlášť závažného zločinu, pre ktorý bolo proti nemu začaté trestné stíhanie

a vznesené obvinenie sa teda zvýraznilo natoľko, že bola na neho podaná obžaloba.

Dôvodnosť trestného stíhania obvineného je daná doteraz zabezpečenými dôkazmi, na ktoré

poukázal okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti krajský súd ako súd nadriadený sťažovateľa upozorňuje, že

rozhodnutie o jeho vine či nevine bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom

trestnom konaní. V tomto štádiu trestného konania by bolo predčasné hodnotiť dôkazy

spôsobom upraveným v Námietky sťažovateľa, že doposiaľ vykonanými

dôkazmi nebolo jednoznačne preukázané, že by páchal trestnú činnosť za účelom ďalšieho

predaja zakázaných látok, tak ako mu to kladie za vinu obžaloba, sú teda predčasné a budú

predmetom dokazovania v ďalšom konaní. Nadriadený súd sťažovateľa poučuje, že

predmetom rozhodnutia o väzbe podľa je zabezpečenie kontinuálneho

pokračovania väzby pred súdom po podaní obžaloby tak, aby väzba pred súdom bola opretá

o rozhodnutie súdu a nie o obžalobu podanú prokurátorom, čím sa reaguje na ústavnú

požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu.

V zmysle § 238 ods. 3 Tr. por, je potrebné o väzbe rozhodnúť prednostne a urýchlene

tak, ako to vyplýva zo znenia samotného , ale aj zo znenia

Za prednostné a urýchlené rozhodnutie o väzbe možno považovať len také

rozhodnutie, ktoré je počítané na dni či týždne, nie však mesiace.

V súvislosti s konaním podľa je žiaduce uviesť, že okresný súd

citované právne ustanovenia rešpektoval a v tomto, smere postupoval správne, keď o väzbe

obvineného konal a rozhodol 10. deň po podaní obžaloby.“

Krajský súd reagoval na sťažnostné výhrady sťažovateľa, uvádzajúc, že:

„Pokiaľ obvinený v sťažnosti namietal existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) , krajský súd z obsahu predloženého spisu zistil, že ako súd nadriadený

o väzbe obvineného rozhodoval opakovane, a to uznesením zo dňa 28. mája

2013, uznesením zo dňa 17. 9. 2013, a naposledy uznesením

zo dňa 3. 12. 2013. V nadväznosti na tieto uznesenia a v ich súvislosti, po preskúmaní teraz

predloženej veci krajský súd dospel k záveru, že i v štádiu po podaní obžaloby nenastali

žiadne také nové skutočnosti ani okolnosti, ktoré by boli podkladom pre iný právny záver

ako bol vyjadrený v citovaných rozhodnutiach krajského súdu. Treba uviesť, že konajúci súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom

pre jeho záver o trvaní dôvodu väzby podľa Podľa názoru

nadriadeného súdu dôvody odôvodňujúce existenciu dôvodnej obavy z pokračovania

v trestnej činnosti obvineným sú podrobne rozpísané v dôvodoch napadnutého uznesenia,

tieto závery sú zrozumiteľné, logické a vychádzajú zo skutkových okolností prípadu. Krajský

súd považuje odôvodnenie existencie väzobného dôvodu podľa

za postačujúce, kvalifikované a v podstate na toto odkazuje. V závere teda krajský súd

uzatvára, že u obvineného A. K. je daný dôvod väzby podľa aj

v štádiu po podaní obžaloby. V tejto súvislosti považoval krajský súd sťažnostné námietky

obvineného za nedôvodné.“

Krajský súd považoval za nedôvodné aj námietky sťažovateľa týkajúce sa

odmietnutia jeho ponuky nahradenia väzby zárukou dôveryhodnej osoby, písomným

sľubom, dohľadom, resp. peňažnou zárukou, v súvislosti s čím uviedol, že „Všetky tieto

zákonné prostriedky umožňujú nahradiť väzbu a je nutné ich vnímať ako protihodnotu

za ponechanie obvineného na slobode. Tieto alternatívne inštitúty vyžadujú od obvineného

určité aktívne konanie, resp. zdržanie sa presne konkretizovaného konania. Ich úlohou je

zabezpečiť u obvineného zákonom požadované správanie. I tu poukazuje krajský súd

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutie okresného súdu a rovnako ako

okresný súd uzatvára, že tieto náhradné inštitúty nepovažuje za dostatočné a tak účinné, aby

obvinenému v prípade jeho prepustenia na slobodu zabránili pokračovať v páchaní trestnej

činnosti. Vzhľadom na povahu trestnej činnosti, pre ktorú bola na obvineného podaná

obžaloba, akýkoľvek procesný prostriedok nahradenia väzby nie je dostatočnou zárukou

pre zamedzenie prípadného rizika v pokračovaní trestnej činnosti obvineným.“.

Sťažnostné námietky sťažovateľa, podľa ktorých vyšetrovateľ porušil jeho práva

na prednostné a urýchlené vybavenie veci v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie

z väzby, ktorá bola okresnému riaditeľstvu doručená 23. decembra 2013, považoval krajský

súd za dôvodné a poukázal na to, že „Argument obvineného, že žiadosť vyšetrovateľ

predložil prokurátorovi až dňa 7. 1. 2014 je preukázaný. Dôvodné je i tvrdenie sťažovateľa,

že celková lehota na rozhodnutie o väzbe, ktorá je Ústavným súdom SR i Európskym súdom

pre ľudské práva v Štrassburgu akceptovaná sa počíta od okamihu, kedy dôjde orgánom

činným v trestnom konaní, ktorým je aj vyšetrovateľ OR PZ, do okamihu, kedy je obhajcovi,

resp. obvinenému doručené rozhodnutie krajského súdu o prípadne podanej sťažnosti.

Vyšetrovateľ nemôže z lehoty, ktorú ESĽP len vo výnimočných prípadoch akceptuje dlhšiu

ako 1 mesiac, spotrebovať 16 dní. Vyšetrovateľ teda nekonal urýchlene pretože v danej veci

mal žiadosť o prepustenie bezodkladne odstúpiť prokurátorovi, čo sa nestalo. Takýto postup

vyšetrovateľa je neprijateľný a porušujúci práva obvineného. V tejto súvislosti sťažovateľ

poukázal aj na rozsiahlu judikatúru Krajského súdu v Žiline.

Pokiaľ obvinený v sťažnosti prostredníctvom obhajcu poukázal na porušenie jeho

práva na prednostné a urýchlené vybavenie veci ( ) a v tejto súvislosti tiež

poukázal nielen na rozsiahlu judikatúru Krajského súdu v Žiline, ale najmä na rozhodnutia

Ústavného súdu SR a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu, krajský súd

uvádza, že uvedená rozhodovacia činnosť mu je známa. Aj tu však treba pristupovať

od prípadu k prípadu, a každú vec posudzovať individuálne a vo výnimočných prípadoch

akceptovať dlhšiu lehotu na rozhodnutie o väzbe ako jeden mesiac. Výnimočnosť

predloženej veci videl krajský súd predovšetkým v závažnosti konania, pre ktorú bola

na obvineného podaná obžaloba, vo veľkom rozsahu trestnej činnosti, jej povahe

a v neposlednom rade i v počte osôb obvinených pre tak závažnú i trestnú činnosť. Všetky

tieto skutočnosti vo vzájomnej súvislosti mali za následok, že konanie o žiadosti obvineného

o prepustenie na slobodu nezodpovedalo požiadavke urýchleného vybavovania väzobných

vecí, avšak s ohľadom na výnimočnosť prípadu krajský súd toto nepovažoval za takú

skutočnosť, pre ktorú by dospel k inému právnemu záveru ako okresný súd.“.

Sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) Trestného

zákona. Vo väzbe sa nachádza z dôvodu podľa .

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa

pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Sťažovateľ namieta nedostatok splnenia materiálnych podmienok väzby z dôvodu, že

nie je dostatočne preukázané, že sa dopustil skutku, pre ktorý bola na neho podaná

obžaloba. Namieta tiež nedostatočné odôvodnenie zákonnej podmienky ďalšieho trvania

jeho väzby uvedenej v .

Pri preskúmaní námietok sťažovateľa mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom

dohovoru aj , 2 a 5 je poskytnutie práva osobám, ktoré boli

pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu zo 4. februára 2014

vo vzťahu k námietkam sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že predmetné rozhodnutie

je potrebné považovať za ústavne akceptovateľné. Krajský súd sa v ňom stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu o dôvode väzby sťažovateľa. Aj keď

rozhodnutie krajského súdu z hľadiska rozsahu argumentačných dôvodov nie je obšírne,

majúc na pamäti, že odôvodnenosť rozhodnutia sa zásadne spravuje parametrom kvality, nie

parametrom kvantity, je ústavný súd toho názoru, že skutkové okolnosti týkajúce

za odôvodnenia dôvodov väzby podľa vystihol

v primeranej kvalite, hoci aj len odkazom na prvostupňové rozhodnutie, pričom reagoval

na sťažnostné námietky sťažovateľa. Okrem toho, že krajský súd potvrdil správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, súčasne nepovažoval ponúknuté

alternatívne spôsoby náhrady väzby sťažovateľa za dostatočnú záruku toho, že

po prepustení na slobodu sa nedopustí konania, ktoré predpokladá § 71 ods. 1 písm. c)

.

Aj keď krajský súd nebol vo svojich úvahách celkom konkrétny, potvrdil správnosť

tvrdení okresného súdu, ktorý popísal skutkové okolnosti a dôkaznú situáciu, z ktorej

vyvodil závery o dôvodnosti väzby.

Krajský súd, vychádzajúc z rozhodnutia okresného súdu, ako aj z obsahu spisu,

a teda dôkazov zabezpečených v rámci trestného konania vrátane svedeckých výpovedí,

uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho názoru tvoria skutkový rámec pre uplatnenie zákonných

dôvodov väzby podľa . Podľa názoru ústavného

súdu skutočnosti, na ktorých krajský súd založil dôvody väzby, sa nejavia ako svojvoľné,

a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania, a nejavia sa ani ako neodôvodnené

(vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne formálne. Ústavný súd je toho názoru,

že skutočnosti, ktoré krajský súd v zhode s názorom okresného súdu uviedol, možno

spoľahlivo subsumovať pod uvádzané zákonné dôvody väzby.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd zároveň reflektoval na zásadné argumenty

sťažovateľa o nedôvodnosti jeho väzby a uvedením vlastnej argumentácie (odlišnej

od sťažovateľa) vytvoril rozhodnutie s odôvodnením, ktoré je určité a zrozumiteľné a ktoré

zároveň tvorí spoľahlivý a logický podklad na jeho výroky, a to aj v otázke neprijatia

písomného sľubu sťažovateľa.

Krajský súd vo svojej argumentácii odkázal na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe

sťažovateľa, pričom ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že takýto spôsob

formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať

za ústavne udržateľný (m. m.. , , ), aj s ohľadom

na skutočnosť, že krajský súd reagoval na sťažnostné námietky sťažovateľa.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale

posudzovanie konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou

ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania

ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností konkrétneho prípadu (,

, ).

Pretože ústavný súd nezistil relevantné dôvody na uplatnenie svojej právomoci,

odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

, ako aj postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

v súvislosti námietkou urýchleného rozhodovania o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby

Sťažovateľ v súvislosti s označenými právami namieta, že rozhodovanie o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby nebolo zo strany všeobecných súdov urýchlené.

V (a 5) a v dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú

slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie z väzby, ak je táto nezákonná

(pozri obdobne nález sp. zn. ).

Ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby vo väzbe

z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá

zákonu, to znamená . Požiadavku neodkladnosti rozhodovania

o žiadosti o prepustenie z väzby ustanovuje výslovne ,

v ktorom sa uvádza, že o takej žiadosti sa musí rozhodnúť bez meškania.

Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť

zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý

anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24,

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. ).

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, judikoval, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

a 5 a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale

na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca

na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.

, , ).

Vzhľadom na povahu označených práv si ústavný súd na účely zistenia

rozhodujúcich okolností vyžiadal na vec sa vzťahujúci spisový materiál okresného súdu

a zistil, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby (z 20. decembra 2013), ktorá bola

okresnému riaditeľstvu doručená 23. decembra 2013 a následne predložená prokurátorovi

7. januára 2014, bola okresnému súdu vrátená 7. januára 2014, keď mu bol spis predložený

spolu aj so stanoviskom okresnej prokuratúry.

Ďalej ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti:

- 14. januára 2014 okresný súd nariadil neverejné zasadnutie na 23. január 2014,

predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby,

na ktoré v ten istý deň predvolal sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu;

- 23. januára 2014 sa na okresnom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie, na ktorom

okresný súd ponechal sťažovateľa vo väzbe a odmietol alternatívne spôsoby nahradenia

väzby ponúknuté sťažovateľom. Zároveň bola zápisnica o výsluchu sťažovateľa spolu

s vyhláseným uznesením a jeho odôvodnením doručená krátkou cestou sťažovateľovi, jeho

obhajcovi a prokurátorovi. Po poučení o opravnom prostriedku sťažovateľ zahlásil

sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil podaním z 27. januára 2014 (doručeným okresnému

súdu 29. januára 2014);

- 30. januára 2014 bol spisový materiál spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa

predložený krajskému súdu na rozhodnutie, ktorý v ten istý deň nariadil neverejné

zasadnutie na 4. február 2014;

- 4. februára 2014 krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol;

- 5. februára 2014 dal krajský súd pokyn na doručenie uznesenia zo 4. februára 2014

okrem iného aj sťažovateľovi (doručené v ten istý deň) a jeho obhajcovi

(doručené 10. februára 2014).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

rozhodol po 16 dňoch od jej predloženia 7. januára 2014. Krajský súd rozhodol (spolu aj

s doručením uznesenia zo 4. februára 2014 sťažovateľovi) po piatich dňoch od predloženia

spisového materiálu spolu s opravným prostriedkom 30. januára 2014. Spolu na oboch

stupňoch bolo o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodnuté po 29 dňoch

od jej predloženia okresnou prokuratúrou.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Vzhľadom na to, že ani na prvostupňovom súde, ani na súde druhého stupňa doba

konania nepresiahla judikatúrou akceptovanú dobu jedného mesiaca väzobného konania

na jednom stupni súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014