Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 392/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., nar..., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom

JUDr. A. E., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5, a 3, a , základných

práv podľa čl. 8 ods. 5, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 23. júla 2009

a postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 28. júla 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2009 doručená sťažnosť Z. S., nar..., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. A. E., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, 2 a 5, a 3, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 8 ods. 5, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2

a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 23. júla 2009 a základného práva podľa , 2 a 5 ,

základného práva podľa čl. 8 ods. 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom

a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. júla 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:

«Ja, Z. S., som stíhaný ako obvinený Uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného

zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Z., oddelenie vyšetrovania, ČVS:

PPZ-90/BOK-Z-2008, zo dňa 29. 10. 2008, za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), písm. e) Trestného

v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“)

s poukazom na .

Uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite, odbor Západ, oddelenie vyšetrovania, ČVS: PPZ-90/BOK-Z-

2008, zo dňa 20. 04. 2009, som stíhaný za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c)

2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Trestný

zákon“) s poukazom na .

Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 02. 11. 2008, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. zo dňa 19. 11. 2008 som bol

vzatý do väzby z dôvodov uvedených v , .

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra, sp. zn.

, zo dňa 08. 04. 2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn.

, mi bola lehota trvania väzby v prípravnom konaní predĺžená

do 01. 08. 2009, čiže lehota väzby obvineného, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom

konaní v zmysle , začala u mňa plynúť dňa 28. 10. 2008 a končila dňa

01. 08. 2009.

Po ukončení vyšetrovania podal dňa 17. 07. 2009 v tejto veci prokurátor Krajskej

prokuratúry N. obžalobu sp. zn. -129 na Okresný súd Nitra.

Takýmto postupom dostal prokurátor Okresný súd Nitra do časovej tiesne

s negatívnym dopadom práve na moju osobu ako obvineného a moje základné práva,

nakoľko v zmysle v znení účinnom do 31. 01. 2009 (podľa

ods. 2 ) prokurátor síce nie je viazaný žiadnou lehotou pri podaní

obžaloby na obvineného vo väzbe, avšak súdy už majú povinnosť, v prípade ponechania

obvineného vo väzbe aj po podaní obžaloby, právoplatne rozhodnúť o väzbe do skončenia

lehoty väzby, ktorá je pokrytá ešte právoplatným rozhodnutím súdu pre prípravné konanie

(v zmysle ). Tým nastala situácia, že oba súdy

(t. j. prvostupňový aj opravný) mali na právoplatné rozhodnutie o mojej väzbe spolu

10 pracovných dní.

Okresný súd Nitra následne, v zmysle zápisnice o neverejnom zasadnutí Okresného

súdu Nitra zo dňa 23. 07. 2009, upovedomil dňa 21. 07. 2009 JUDr. M. M., so sídlom v N.,

ako ustanoveného obhajcu o termíne neverejného zasadnutia, predmetom ktorého bolo

rozhodovanie o ponechaní mojej osoby vo väzbe aj po podaní obžaloby. Podotýkam,

že v priebehu prípravného konania a od konca júna 2009 som mal zvolených v zmysle § 39

zároveň dvoch obhajcov, a to najprv advokáta JUDr. J. Z., so sídlom

v B., a od 30. 06. 2009 popri ňom aj advokáta JUDr. A. E., so sídlom v N., s tým,

že v mojom prípade sú dané dôvody povinnej obhajoby v zmysle § 37 ods. 1 písm. a),

písm. c) . Uvedený postup súdu, ktorým o termíne tak dôležitého úkonu,

akým je výsluch mojej osoby a rozhodovanie o ponechaní vo väzbe, informoval len

ustanoveného obhajcu, pričom dôvod jeho ustanovenia zanikol ešte v prípravnom konaní

zvolením iných obhajcov, považujem za vyslovene účelový a v rozpore so základnými

zásadami trestného konania, najmä môjho práva na obhajobu. Poukazujem na to, že môj

obhajca JUDr. Z. bol o termíne výsluchu telefonicky upovedomený dňa 23. 07. 2009

o 8.15 hod., teda v čase, keď sa neverejné zasadnutie Okresného súdu Nitra začalo.

Rovnako aj môj druhý obhajca JUDr. A. E. bol upovedomený o výsluchu dňa 23. 07. 2009

až v čase o 8.40 hod. osobne sudkyňou v budove Okresného súdu Nitra, pričom v tom čase

pojednával v inej veci a nemohol sa zúčastniť neverejného zasadnutia...

Neverejné zasadnutie Okresného súdu Nitra o mojom ponechaní vo väzbe bolo

odročené, vykonalo sa dňa 23. 07. 2009 a trvalo od 14.00 hod. do 14.20 hod. t. j. dvadsať

minút. V rámci tohto času mi bola doručená krátkou cestou pomerne rozsiahla (celkom

16 strán) obžaloba prokurátora Krajskej prokuratúry v N. č. . Aj keď

predmetom neverejného zasadnutia bolo preskúmanie trvania dôvodov väzby, mala mi byť

(zvlášť, ak súd konal bez prítomnosti môjho obhajcu) poskytnutá možnosť oboznámiť

sa s obsahom obžaloby, a následne primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované

na odôvodnenie väzby... Výsluch mojej osoby ako obvineného bol teda vedený len rutinným

formalizmom za účelom kladného rozhodnutia súdu o ponechaní vo väzbe, bez mojej reálnej

možnosti reagovať na obsah obžaloby a súdu známe „dôkazy“ o konkrétnych

skutočnostiach...

Právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je zaručené s rozdielnou

intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na povinnú obhajobu,

alebo či sa upravuje ako právo na zvoleného obhajcu. Povinná obhajoba predstavuje

osobitnú ochranu (s najvyššou intenzitou) v trestnom konaní... Preto súd, v prípade

existencie viacerých dôvodov povinnej obhajoby, nemal moju osobu bez účasti môjho

obhajcu vôbec vypočúvať, a to bez ohľadu na to, či by som s takým úkonom súhlasil alebo

nie. Výsluch obvineného súdom, za účasti prokurátora a bez prítomnosti obhajcu, možno

považovať za závažné porušenie práva na obhajobu a kontradiktórnosť konania...

K obsahu sťažnosťou napadnutých uznesení Okresného súdu Nitra, sp. zn.

, zo dňa 23. 07. 2009, ako aj Krajského súdu v Nitre, sp. zn. ,

zo dňa 28. 07. 2009, uvádzam, že obe tieto uznesenia nespĺňajú základné atribúty kladené

na ústavne konformný zásah do osobnej slobody garantovanej podľa

SR, pričom poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

220/04 z 11. januára 2005: ... V momente vzatia do väzby je možné vzhľadom na

organizovaný a skupinový charakter trestnej činnosti akceptovať aj spoločné odôvodnenie

väzby všetkých obvinených. Pri predlžovaní väzby po šiestich mesiacoch však už takýto

prístup nie je ústavne akceptovateľný.

V uznesení Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa 23. 07. 2009,

sa odôvodneniu ponechania všetkých osôb (a teda aj mňa) vo väzbe venuje súd na 5. strane

cit. uznesenia, pričom odôvodnenie je vyslovene spoločné pre všetkých obvinených. Súd síce

skonštatoval, že jednotlivo u každého obvineného zistil a následne prihliadol na existenciu

ďalších konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1

písm. a) , ale opäť ich uviedol len spoločne pre všetkých obvinených.

Rovnako aj väzobný dôvod podľa zistil súd

zo skutočností rovnakých takmer u všetkých obvinených. Prvostupňový súd ani nerozviedol

svoje úvahy vedúce jednotlivo buď k dôvodnej obave z úteku, alebo k skrývaniu sa mojej

osoby, v nadväznosti na obsah vyšetrovacieho spisu a obžaloby, zrejme preto, lebo

v obžalobe sa takéto konkrétne skutočnosti vo vzťahu k mojej osobe ani neuvádzajú.

Vzhľadom na takéto odôvodnenie považujem uznesenie prvostupňového súdu

za vyslovene arbitrárne. Vo vzťahu k mojej osobe neobsahuje konkrétne skutočnosti

odôvodňujúce ponechanie vo väzbe aj po podaní obžaloby. Napadnuté uznesenie je preto

povrchné a všeobecné... Nedostatočná konkretizácia dôvodov väzby nie je iba formálnym

pochybením, ale sťažuje aj možnosť správne zamerať sťažnosť proti uzneseniu o ponechaní

vo väzbe a ďalej sledovať, či dôvod väzby odpadol.

Napokon poukazujem na to, že konaním súdu v neprítomnosti obhajcu a neskorým

doručením predmetného uznesenia môjmu obhajcovi, bola mne ako obvinenému odňatá

možnosť predložiť relevantné argumenty proti môjmu ponechaniu vo väzbe, ku ktorým

by sťažnostný súd musel zaujať stanovisko... Uvedené uznesenie bolo môjmu obhajcovi

doručené až dňa 30. 07. 2009, t. j. dva dni po rozhodnutí Krajského súdu v Nitre o

sťažnosti, následkom čoho bola môjmu obhajcovi odňatá možnosť podať kvalifikovanú

sťažnosť voči prvostupňovému uzneseniu o ponechaní vo väzbe...

Rovnako aj uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. , zo dňa

28. 07. 2009, na základe podanej sťažnosti voči prvostupňovému uzneseniu o ponechaní

vo väzbe, neobsahuje žiadne také skutočnosti, ktoré by odstránili, resp. napravili

arbitrárnosť prvostupňového uznesenia...

Krajský súd v Nitre, napriek tomu, že mu je určite známa vyššie uvedená judikatúra

Ústavného súdu SR, nenapravil pochybenia prvostupňového súdu, naopak, tieto vo svojom

rozhodnutí schváli a potvrdil. Je však povinnosťou všeobecných súdov riadne odôvodniť

rozhodnutie o väzbe a takéto dôvody väzby musia byť významné a dostatočné.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«1. Konaním a uznesením Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa

23. 07. 2009, došlo k porušeniu základných práv Z. S. podľa čl. 50 ods. 3, čl. 47 ods. 2,

ods. 3 a , , ods. 2 a ods. 5 SR v nadväznosti na

a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 40 ods. 3, čl. 37

ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 8 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. , zo dňa 28. 07. 2009,

došlo k porušeniu základných práv Z. S. podľa , ods. 2 a ods. 5 SR,

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 8 ods. 5 Listiny

základných práv a slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. ,

zo dňa 28. 07. 2009, ako aj Uznesenie Okresného súdu Nitra, sp. zn. , zo dňa

23. 07. 2009, v časti týkajúcej sa sťažovateľa.

4. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť Z. S. trovy konania v sume 292,38 EUR

s DPH (8 808,20 Sk s DPH) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu, na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. A. E., N.»

Okrem toho sťažovateľ žiadal, aby na základe dočasného opatrenia ústavný súd

do právoplatného rozhodnutia v danej veci prikázal okresnému súdu bezodkladne

ho prepustiť z väzby na slobodu.

Sťažovateľ taktiež žiadal o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných

rozhodnutiach ústavného súdu v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných

práv podľa , 2 a 5, a 3, a ,

základných práv podľa čl. 8 ods. 5, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. júla 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného

v . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa

sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda , a obrátil

sa na krajský súd, ktorý na základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo

druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu,

a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej

veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa

, 2 a 5 , základného práva podľa listiny a práva podľa

ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. júla

2009.

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti boli tvrdenia o tom,

že aj napriek procesným chybám okresného súdu, ku ktorým podľa jeho názoru došlo

v spojení s rozhodovaním o jeho ponechaní vo väzbe, krajský súd tieto nedostatky

neodstránil. Podľa vyjadrenia sťažovateľa dokonca krajský súd rozhodnutie, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu, nedostatočne odôvodnil.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa a podľa listiny do väzby možno vziať

iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o ponechaní sťažovateľa vo väzbe) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , ).

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené

osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí a opatrení,

na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej je primerane koncipovaná

aj judikatúra ústavného súdu, vyplýva, že v trestnom konaní a bez pochybností aj v konaní

o väzobných veciach sa musia rešpektovať pravidlá spravodlivého procesu, aj keď nie tak

identicky ako ich priznáva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale konkrétne procesné záruky sa musia

garantovať v rozsahu zlučiteľnom so základným právom podľa a 5 ,

podľa čl. 8 ods. 5 listiny a právom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Je potrebné konštatovať,

že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na niektoré z procesných záruk kladie

mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť

súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení predsedu okresného súdu sp. zn.

Spr 1389/09 z 29. októbra 2009 a 20. novembra 2009, z vyjadrenia podpredsedu krajského

súdu sp. zn. Spr 1294/09 z 26. októbra 2009, ako aj z listinných dôkazov zadovážených

zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že na sťažovateľa, ktorý

je väzobne stíhaný od 27. októbra 2008, podal 17. júla 2009 prokurátor Krajskej prokuratúry

v N. (ďalej len „krajský prokurátor“) na okresnom súde obžalobu za obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov,

ich držania, obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d), ods. 2 písm. c)

a ods. 3 písm. c) . Následne, 21. júla 2009 sudkyňa okresného súdu

pre účely rozhodnutia o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby určila termín jeho výsluchu

na 23. júl 2009. O termíne výsluchu sťažovateľa upovedomila ustanoveného obhajcu

JUDr. M. M., a to 21. júla 2009, pričom prvého zo zvolených obhajcov JUDr. J. Z. o tomto

výsluchu upovedomila telefonicky 23. júla 2009 v čase o 8.15 h a ďalšieho zvoleného

obhajcu JUDr. A. E. upovedomila taktiež 23. júla 2009 osobne v budove okresného súdu

v čase o 8.40 h Zo zápisnice okresného súdu sp. zn. z 23. júla 2009 vyplýva,

že v čase o 8.15 h bol na výsluch predvedený sťažovateľ, ktorému sudkyňa oznámila,

že o úkone upovedomený ustanovený obhajca JUDr. M. M. nie je prítomný, pričom bude

zabezpečovaná účasť zvolených obhajcov, a teda z tohto dôvodu preložila termín jeho

výsluchu v ten istý deň na 14.00 h.

Z uvedenej zápisnice okresného súdu z 23. júla 2009 ústavný súd ďalej zistil,

že o 14.00 h bol opätovne pred sudkyňu predvedený sťažovateľ a po zákonnom poučení

v zmysle príslušných ustanovení mu bola krátkou cestou doručená

obžaloba. Následne okresný súd opätovne sťažovateľa oboznámil s tým, že ustanovenie

obhajcu JUDr. M. M. nebolo dosiaľ zrušené, že bol riadne vyrozumený o úkone, avšak

na výsluch sa nedostavil. Súčasne bolo sťažovateľovi oznámené, že ďalší dvaja obhajcovia,

ktorých si zvolil, sa nemohli úkonu zúčastniť, ale aj napriek tomu je možné výsluch

vykonať v ich neprítomnosti, a to s poukazom na príslušné ustanovenie ,

podľa ktorého je všeobecný súd povinný o výsluchu obvineného vhodným spôsobom

upovedomiť aj obhajcu, ak je dosiahnuteľný. Ako vyplynulo zo zápisnice o neverejnom

zasadnutí, okresný súd dospel k záveru, že svoju povinnosť si splnil, a teda obhajcov

vhodným spôsobom upovedomil, avšak ich prítomnosť nie je nevyhnutná, a preto

konštatoval, že neverejné zasadnutie možno vykonať. Po konečnom návrhu prokurátora,

sťažovateľa, ako aj po jeho odpovedi na otázku predsedníčky senátu bolo po tajnej porade

vyhlásené uznesenie, ktorým bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe. Po vyhlásení tohto

uznesenia sťažovateľ ihneď do zápisnice podal sťažnosť. Predmetnú zápisnicu však

vzhľadom na to, že pri výsluchu nebol prítomný žiadny z jeho obhajcov, odmietol podpísať.

Ako je z už uvedeného zrejmé, o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní

obžaloby krajským prokurátorom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn.

z 23. júla 2009. V relevantnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia okresný súd konštatoval:

«Obvinený Z. S. na neverejnom zasadnutí uviedol, že doposiaľ nebolo preukázané,

že by mal akékoľvek kontakty na osoby žijúce v Maďarskej republike a ďalšie zotrvávanie

vo väzbe nepovažoval za dôvodné...

Krajský prokurátor na neverejnom zasadnutí zotrval na dôvodoch, pre ktoré boli

obvinení vzatí do väzby a pre ktoré im bola lehota väzby predĺžená a súčasne navrhol,

aby súd týchto aj naďalej ponechal vo väzbe, každého obvineného z dôvodov uvedených

v ustanovení písmeno a), písmeno c) .

Súd pri rozhodovaní o väzbe po preskúmaní trestného spisu dospel k záveru,

že konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňovali vzatie obvinených do väzby stále trvajú

a žiadnym významným spôsobom sa ani v tomto štádiu trestného konania nezmenili.

Obvinení sú po podaní vyššie označenej obžaloby aj naďalej stíhaní pre skutok v nej právne

kvalifikovaný

- u obvineného Z. S. ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa

§ 172 odsek 1 písmeno a), písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno c), odsek 3 písmeno c)

s poukazom na písmeno i) – za ktorý mu hrozí

trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov až 20 rokov...

V danom prípade súd bral ohľad na tú skutočnosť, že samotná hrozba vysokým

trestom u všetkých obvinených nie je a ani nemôže byť jediným dôvodom pre ich ďalšie

ponechanie vo väzbe, avšak jednotlivo u každého obvineného zistil a následne prihliadol

na existenciu ďalších konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú väzobný dôvod podľa § 71

odsek 1 písmeno a) a tak obavu, že by v prípade prepustenia na slobodu

obvinení mohli ujsť alebo sa skrývať s úmyslom vyhnúť sa trestnému stíhaniu videl súd tiež

v okolnostiach prípadu (páchanie trestnej činnosti po dlhší čas, organizovaná skupina

so zadelenými úlohami), ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou sankciou takúto obavu

z úteku jednoznačne odôvodňujú. Súd prihliadol i na skutočnosť, že obvinení (s výnimkou

obvineného E. F.) neboli pred vzatím do väzby zamestnaní, neboli evidovaní na Úrade

práce ako uchádzači o zamestnanie a nemali stály príjem, ale všetci sa pohybovali

v prostredí s výskytom závadových osôb a predajom omamných a psychotropných látok

si mali zabezpečovať finančné prostriedky na uspokojovanie svojich životných potrieb,

čo následne viedlo k zisteniu naďalej pretrvávajúcej dôvodnej obavy z pokračovania

v trestnej činnosti v prípade prepustenia obvinených z väzby na slobodu.

Ani u jedného z obvinených súd nezistil žiadne také výnimočné okolnosti, ktoré

by odôvodňovali nahradenie väzby akýmkoľvek zákonným inštitútom pri obzvlášť závažnom

zločine, pre ktorý sú obvinení trestne stíhaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody bol súd toho názoru, že aj v tomto štádiu

trestného konania je väzba u obvinených opodstatnená, a preto ich každého z dôvodov

uvedených v ustanovení písmeno a), písmeno c) ponechal

vo väzbe.»

Po písomnom vyhotovení uznesenia okresný súd 24. júla 2009 predložil spis

na rozhodnutie krajskému súdu. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 27. júla 2009,

JUDr. J. Z. 29. júla 2009 a JUDr. A. E. 30. júla 2009. Ten po doručení rozhodnutia doplnil

dôvody sťažovateľovej sťažnosti podaním doručeným okresnému súdu 5. augusta 2009.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 28. júla 2009 tak, že ju spolu so sťažnosťami ďalších

spoluobvinených zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval:

«Rozhodnutie súd I. stupňa odôvodnil tým, že v danom prípade bral ohľad

na tú skutočnosť, že samotná hrozba vysokým trestom u všetkých obvinených nie je jediným

dôvodom pre ich ďalšie ponechanie vo väzbe. Páchanie trestnej činnosti po dlhší čas,

organizovaná skupina so zadelenými úlohami, ktoré v súvislosti s predpokladanou citeľnou

sankciou obavu z úteku odôvodňujú. Páchaním trestnej činnosti si mali zadovažovať

finančné prostriedky, čo odôvodňuje obavu z pokračovania v trestnej činnosti v prípade ich

prepustenia na slobodu.

Uvedené uznesenie, ihneď po jeho vyhlásení, sťažnosťami napadli hore uvedení

obvinení, pričom do termínu konania neverejného zasadnutia nadriadeného súdu neboli

doručené ich dôvody...

Podľa ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd

o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne

s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak,

aby postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe

do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom

konaní.

Z predloženého spisového materiálu, krajský súd zistil, že súd I. stupňa

pri rozhodovaní o ponechaní obvinených vo väzbe podľa

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami , dodržal všetky

zákonné lehoty a správne zistil splnenie všetkých formálnych ako aj materiálnych

podmienok pre ďalšie trvanie väzby. Svoje rozhodnutie vecne a zákonne odôvodnil.

Krajský súd, ako nadriadený orgán, poukazuje na správne závery súdu I. stupňa,

o existencii dôvodu , a tieto si v plnom

rozsahu osvojuje.

Existencia „útekovej väzby“ je daná nielen hrozbou vysokého trestu,

ale aj možnosťou úteku do cudziny vzhľadom na kontakty, ktoré obvinení mali (informácie

získané od príslušníkov PZ ÚBOK T., nachádzajúce sa v spisovom materiály).

Pokračovanie v páchaní trestnej činnosti je možné vyvodiť z páchania trestnej činnosti

obvinenými po dlhšiu dobu a zabezpečovanie si tak finančných prostriedkov na obživu.

Je potrebné uviesť, že väzba však nie je trestom, ale je výlučne len procesným

opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osoby obvinené z trestného činu pre potreby

prebiehajúceho trestného konania obmedzením ich osobnej slobody, nemá sankčnú povahu,

ani výchovné poslanie a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie

trestného stíhania.

Orgány činné v trestnom konaní a súd musia väzobné trestné veci prejednávať

čo najrýchlejšie, pričom musia dodržiavať občianske práva garantované . Táto

požiadavka nadväzuje aj na Článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a na ustanovenie .

V konaní predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu, bola táto požiadavka plne

rešpektovaná.

Pretože krajský súd nezistil žiadne dôvody na zmenu napadnutého uznesenia, ktoré

by boli v prospech obvinených, ich sťažnosti ako nedôvodné zamietol.»

Vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ jednak namietal,

že krajský súd neodstránil procesné pochybenia okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní

o ďalšom trvaní väzby vykonal jeho výsluch bez prítomnosti niektorého zo zvolených

obhajcov, o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol bez toho, aby mal

k dispozícii argumenty sťažovateľa, a napokon sťažovateľ namietal aj nedostatočnú

odôvodnenosť napadnutého uznesenia.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho výsluch na okresnom súde v súvislosti

s ďalším ponechaním vo väzbe bol vykonaný bez prítomnosti niektorého zo zvolených

obhajcov, ústavný súd uvádza, že v zmysle je všeobecný súd

povinný o čase a mieste výsluchu obvineného (v danom prípade sťažovateľa) vhodným

spôsobom upovedomiť obhajcu, ak je dosiahnuteľný. Tejto povinnosti si bol vedomý

aj okresný súd, čo nepochybne vyplýva aj zo zápisnice o neverejnom zasadnutí z 23. júla

2009, v ktorej uvedenú skutočnosť konštatoval.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za významné posúdiť, či pochybil

krajský súd, ak sa stotožnil s postupom okresného súdu pri plnení povinnosti uloženej

mu a podmienenej obsahom základných práv a slobôd sťažovateľa

garantovaných , listinou a dohovorom. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol

povinný upovedomiť obhajcov sťažovateľa o mieste a čase výsluchu vhodným spôsobom,

ak sú dosiahnuteľní. Už samotná formulácia tohto ustanovenia „vhodným spôsobom,

ak je dosiahnuteľný“ neprikazuje všeobecnému súdu využiť určený spôsob upovedomenia

obhajcu. Zákonodarca dokonca splnenie tejto povinnosti zo strany všeobecného súdu

nevyžaduje za každých okolností, pretože pri jeho snahe ho limituje dosiahnuteľnosťou

obhajcu. Ak sa teda okresnému súdu síce podarilo upovedomiť jedného zo zvolených

obhajcov v deň výsluchu sťažovateľa, avšak ten sa ho nemohol zúčastniť z dôvodu čerpania

riadnej dovolenky mimo územia Slovenskej republiky, a druhého z obhajcov sa mu podarilo

upovedomiť približne 5 hodín pred realizáciou výsluchu, pričom výsluch sťažovateľa

vykonal aj v ich neprítomnosti, ústavný súd sa domnieva, že konal spôsobom súladným

so zákonom. V danom prípade išlo o väzobnú vec, ktorá si vyžaduje prednosť,

bezodkladnosť a urýchlenosť pri rozhodovaní (§ 2 ods. 6 a § 238 ods. 3 Trestného

poriadku). Tejto skutočnosti musel okresný súd prispôsobiť aj otázku „vhodného spôsobu“

upovedomenia obhajcov o čase a mieste výsluchu. Podľa názoru ústavného súdu sa tak

v danom prípade aj stalo. Z uvedeného vychádzal aj krajský súd ako súd druhého stupňa,

ktorý sa s procesným postupom okresného súdu stotožnil.

Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd sa stotožnil s procesným postupom súdu

prvého stupňa, ktorému vytýkal, že obžalobu krajského prokurátora mu doručil krátkou

cestou pred výsluchom, čím mu znemožnil reagovať na skutočnosti v nej tvrdené.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že zo zápisnice okresného súdu

z 23. júla 2009 nezistil, aby sťažovateľ túto skutočnosť namietal pred samotným výsluchom,

a preto je irelevantné, aby ústavný súd vzhľadom na svoju pozíciu v zmysle ,

ako aj vzhľadom na na dané tvrdenia nejakým spôsobom reagoval.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spojenú s tým, že uznesenie okresného súdu

o jeho ponechaní vo väzbe bolo jeho obhajcom doručené až po rozhodnutí súdu druhého

stupňa, čím mu bola v podstate odňatá možnosť predostrieť argumenty svedčiace

proti ďalšiemu trvaniu väzby, ústavný súd uvádza, že v takýchto prípadoch musí všeobecný

súd svojím procesným postupom zabezpečiť obvinenému (v tomto prípade sťažovateľovi)

rozumnú príležitosť obhajovať svoje práva, a vyjadriť sa tak k dôvodnosti a zákonnosti

väzby. Ústavný súd pripomína, že v prvom rade je všeobecný súd povinný poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno

bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji sám

alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať,

je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým

treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho záujmov,

ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti,

ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú ( ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že do dňa

neverejného zasadnutia (28. júla 2009) sťažovateľ svoju sťažnosť proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorú zahlásil do zápisnice 23. júla 2009, nijako nezdôvodnil. Pritom jeden

z jeho zvolených obhajcov bol osobne sudkyňou 23. júla 2009 v budove okresného súdu

upovedomený o tom, že v daný deň bude vykonaný výsluch sťažovateľa na účely

rozhodovania o ďalšom ponechaní vo väzbe. Aj keď sa tento obhajca nezúčastnil

neverejného zasadnutia na súde prvého stupňa, niet pochybností o tom, že vedel,

že o zákonnosti a dôvodnosti sťažovateľovej väzby bude okresný súd, prípadne aj súd

druhého stupňa rozhodovať. No v tejto súvislosti nebolo zistené, aby tento obhajca podnikol

kroky na účely efektívnej obhajoby sťažovateľa, keď jeho sťažnosť zdôvodnil

až po rozhodnutí súdu druhého stupňa, a teda podaním doručeným okresnému súdu

5. augusta 2009. Niet pochybností o tom, že okresný súd bol povinný doručiť svoje

rozhodnutie aj obhajcom sťažovateľa, ktorí v jeho mene, nie samostatne, mohli proti nemu

podať sťažnosť. Ako je zrejmé z vyjadrenia predsedu okresného súdu, obhajca JUDr. A. E.

tak aj učinil, avšak v čase, keď jeho argumenty vzhľadom na existenciu druhostupňového

rozhodnutia boli už irelevantné. Podľa názoru ústavného súdu takýto postup všeobecných

súdov, a to aj s prihliadnutím na to, že väzobné veci treba vybavovať prednostne

a urýchlene, nebol celkom správny, ale na druhej strane stále otváral priestor pre uplatnenie

práv obhajoby. Uznesenie okresného súdu bolo totiž sťažovateľovi doručené 27. júla 2009,

teda deň pred neverejným zasadnutím druhostupňového súdu, avšak ústavný súd v tejto

súvislosti nezistil, aby obhajca sťažovateľa podnikol všetky kroky na to, aby v jeho mene

náležite a včas argumentoval proti ponechaniu sťažovateľa vo väzbe, aj keď na predloženie

argumentov pred rozhodnutím krajského súdu mal stále ešte možnosť, čas a priestor.

Sťažovateľ taktiež namietal nedostatočné dôvody v uznesení krajského súdu

preukazujúce jeho ďalšie ponechanie vo väzbe.

Ústavný súd zistil, že okresný súd, s ktorého závermi sa stotožnil aj krajský súd,

konštatoval, že jediným dôvodom na ďalšie ponechanie sťažovateľa, ako aj ďalších

spoluobvinených vo väzbe nemôže byť len vysoká sankcia hroziaca za spáchanie obzvlášť

závažného zločinu, ale že u každého z obvinených (teda aj u sťažovateľa) prihliadol

na konkrétne okolnosti prípadu, ktoré v spojení so zistením, že trestná činnosť bola páchaná

dlhšiu dobu, bola organizovaná, pričom účasť obvinených na jej páchaní bola špecifikovaná

a charakterizovaná presným vymedzením úloh, dávali dostatočný dôvod na obavy,

že sťažovateľ, ako aj ďalší obvinení by sa mohli snažiť vyhnúť trestnému stíhaniu,

resp. trestu, čo odôvodňovalo ich ďalšie ponechanie vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. a) . Opodstatnenosť útekovej väzby doplnil krajský súd aj tým,

že je daná nielen hrozbou vysokého trestu, ale aj možnosťou úteku sťažovateľa,

ako aj ďalších obvinených do cudziny, čo vyplynulo z dôkazov nachádzajúcich

sa v spisovom materiáli svedčiacich o kontaktoch obvinených s cudzinou. Okrem toho

dôvodnosť preventívnej väzby podľa okresný súd

a krajský súd odôvodnili tým, že sťažovateľ a niektorí spoluobvinení neboli pred vzatím

do väzby zamestnaní, nemali stály príjem a pohybovali sa v prostredí s výskytom

pochybných osôb a predajom omamných a psychotropných látok, pričom takýmto

spôsobom si mali zabezpečovať finančné prostriedky na uspokojovanie svojich životných

potrieb. Tieto zistenia viedli vo veci konajúce súdy k presvedčeniu, že aj naďalej pretrváva

dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti, a to v prípade prepustenia sťažovateľa,

ako aj ďalších obvinených z väzby na slobodu.

Keďže úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe

javí ako akceptovateľné. Pri odôvodnení ponechania sťažovateľa vo väzbe sa krajský súd

stotožnil s názorom okresného súdu, k čomu ústavný súd uvádza, že spôsob takejto

formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje za prípustný, pretože

obsah predchádzajúcich rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením, prípadne

môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu (obdobne ,

).

Ústavný súd považuje za podstatné reagovať aj na námietku sťažovateľa spojenú

s neodôvodnenosťou rozhodnutia krajského súdu, pri ktorej sťažovateľ poukázal na nález

ústavného súdu sp. zn. z 11. januára 2005, ktorý mal prisvedčiť jeho

tvrdeniam. V danej veci ústavný súd vytýkal všeobecnému súdu rozhodujúcemu o ďalšom

trvaní väzby iného účastníka konania nedostatok individualizácie konkrétnych dôvodov

ďalšieho trvania väzby, pretože tento súd sa vo všeobecnosti odvolával na skoršie dôvody

väzby spoločné pre ďalších spoluobvinených. Tieto však nemôžu stačiť, ak ide o dlhšie

trvanie väzby a taktiež sú nedostatočné, ak nie sú individualizované pre jednotlivých

spoluobvinených. To však neznamená, že u viacerých, resp. všetkých obvinených

by nemohli byť tieto dôvody rovnaké, a teda spoločné. Dôraz však musí byť daný na ich

špecifickosť a konkrétnosť. Ústavný súd už konštatoval, že dôvody väzby sťažovateľa, hoci

aj rovnaké ako u ostatných spoluobvinených, boli presvedčivé a odôvodnené, a preto

v danom prípade nebolo možné prijať identické závery ako v sťažovateľom uvádzanej veci

sp. zn. .

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný

súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom

na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu

bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné

s označenými článkami , listiny a dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa , 2 a 5 , základného práva podľa

ods. 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. júla 2009 už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ako aj jeho žiadosťou o prijatie dočasného

opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2009