Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 19/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť A. B..., R. B..., F. K... a M. B..., všetci t. č. vo výkone

väzby, zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti

organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odboru Bratislava I, v konaní

vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10,

postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica,

v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho uznesením z 20. februára 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 8. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B., R. B., F. K. a M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010

doručená sťažnosť A. B., R. B., F. K. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), doplnená

podaniami doručenými ústavnému súdu 26. júla 2010 a 21. decembra 2010, ktorou

namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“), práv podľa , ods. 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného

zboru, odboru Bratislava I (ďalej len „ÚBOK“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-

-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10,

postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica (ďalej

len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho uznesením z 20.

februára 2010 (ďalej aj „uznesenie špecializovaného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú na základe uznesenia

vyšetrovateľa ÚBOK vydaného pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010

takto trestne stíhaní:

- A. B. a R. B. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa , pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa

, , a sčasti

dokonaný, sčasti vo vzťahu k v štádiu pokusu podľa

, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa

ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) s poukazom na

v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa ,

ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) s poukazom na Trestného

zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a ods. 5 písm. c)

s poukazom na v súbehu so zločinom

poškodzovania cudzej veci podľa a

s poukazom na , pre obzvlášť závažný zločin všeobecného

ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) s poukazom na § 141 písm. a)

v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa ,

ods. 2 písm. a) a b) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 140 písm. a) a § 141 písm. a)

, pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa a

písm. a) a b) s poukazom na sčasti dokonaný, sčasti

v štádiu pokusu podľa , pre obzvlášť závažný zločin ublíženia

na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) s poukazom na § 140 písm. a)

a v štádiu prípravy podľa

v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. b)

a ods. 4 písm. b) s poukazom na a a pre

zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b)

s poukazom na , obvinený R. B. aj pre obzvlášť závažný

zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a)

a ods. 4 písm. a) , ktorých sa mali dopustiť na skutkovom základe

podrobne popísanom v uznesení vyšetrovateľa.

- F. K. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

, pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa

ods. 1 a ods. 4 písm. a) a b) s poukazom na sčasti

dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa .

- M. B. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

, pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa

ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. c) s poukazom

na a sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu

k v štádiu pokusu podľa Trestného

zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a)

a ods. 5 písm. c) s poukazom na v súbehu so zločinom

poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) s poukazom

na , pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa

a s poukazom na v súbehu

so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 4 písm. b) s poukazom

na , pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu

podľa , a s poukazom na

sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa , pre obzvlášť

závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)

s poukazom na a v štádiu prípravy podľa

v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa

ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 140 písm. a) a § 141 písm. a)

, ktorých sa mal dopustiť na skutkovom základe podrobne popísanom

v uznesení vyšetrovateľa.

Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podali sťažovatelia (spolu s ďalšími

obvinenými) sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor špeciálnej prokuratúry 17. februára

2010 tak, že ju zamietol.

V ten istý deň, keď bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, došlo aj k obmedzeniu

ich osobnej slobody a následne 17. februára 2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal

návrh špecializovanému súdu na ich vzatie do väzby. Tomuto návrhu špecializovaný trestný

súd uznesením sp. zn. 17/2010 z 20. februára 2010 vyhovel. Proti rozhodnutiu o väzbe

podali sťažovatelia osobne (ústne do zápisnice o výsluchu 20. februára 2010), ako

aj prostredníctvom obhajcu (písomne 23. februára 2010) sťažnosť, ktorú najvyšší súd

(ako druhostupňový) uznesením sp. zn. z 8. marca 2010 zamietol.

V priebehu trestného konania obhajca sťažovateľov osobne 16. februára 2010

a písomne 17. februára 2010 požiadal vyšetrovateľa ÚBOK o umožnenie nahliadnutia

do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, čomu však vyhovené nebolo.

Obhajca sťažovateľov preto 18. februára 2010 požiadal prokurátora špeciálnej

prokuratúry o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK. Prokurátor špeciálnej prokuratúry

potvrdil obhajcovi sťažovateľov, že „nevidí dôvod na odmietnutie sprístupnenia uznesení

o začatí trestného stíhania“.

Dňa 19. februára 2010 obhajca sťažovateľov znovu požiadal vyšetrovateľa ÚBOK

o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, čo mu vyšetrovateľ ÚBOK opätovne bez

odôvodnenia zamietol a zaslal mu „prostredníctvom faxu vyrozumenie o odmietnutí úkonu“.

Obhajca sťažovateľov preto požiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK.

Špecializovaný súd umožnil obhajcovi sťažovateľov preštudovať časť vyšetrovacieho spisu

20. februára 2010, a to v rámci konania, v ktorom sa rozhodovalo o vzatí sťažovateľov

(a ostatných obvinených) do väzby.

Dňa 23. februára 2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry reagoval na žiadosť obhajcu

sťažovateľov o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK o nahliadnutie do spisu

a odkázal obhajcu na povolenie nahliadnutia do spisu, ktoré mu bolo umožnené

na pojednávaní uskutočnenom 20. februára 2010.

Obhajca sťažovateľov zaslal 23. februára 2010 najvyššiemu súdu písomné

odôvodnenia sťažností podaných proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí

do väzby, pričom zároveň upozornil najvyšší súd na nemožnosť komplexného odôvodnenia

sťažností z dôvodu nedoručenia sťažnosťami napadnutého uznesenia špecializovaného

trestného súdu o vzatí do väzby. Úplné odôvodnenie predložil obhajca najvyššiemu súdu

až 10. marca 2010 bezodkladne potom, ako mu bolo doručené uznesenie špecializovaného

súdu o vzatí sťažovateľov do väzby.

Ešte 8. marca 2010 požiadal obhajca sťažovateľov najvyšší súd o doručenie

upovedomenia o neverejnom zasadnutí, na ktorom sa bude rozhodovať o ich sťažnostiach.

Najvyšší súd v ten istý deň zamietol sťažnosti sťažovateľov (ako aj ďalších obvinených).

V súčasnej dobe v spoločnom trestnom konaní prebieha dokazovanie v rámci

prípravného konania pred vyšetrovateľom. Väzba sťažovateľov bola ostatným rozhodnutím

špecializovaného súdu predĺžená do 31. marca 2011. Sťažnosť sťažovateľov proti tomuto

rozhodnutiu bola najvyšším súdom zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľov v ich veci v rámci trestného konania došlo k porušeniu

„ich základných práv na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa

článku 50 ods. 3 SR, základných práv na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku

47 ods. 3 SR, základné práva byť včas oboznámení s povahou a dôvodom obvinení

vznesených proti nim podľa čl. 6 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základných práv na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o namietanom porušení označených práv sťažovatelia odôvodňujú takto:

„Orgány činné v trestnom konaní svojvoľne a nad rámec svojich oprávnení zamedzili

sťažovateľom a ich právnemu zástupcovi aktívnu spoluúčasť na vedení vyšetrovania.

OČTK opomenuli svoju povinnosť riadne a do detailov skúmať všetky okolnosti rozhodného

charakteru pre ďalší postup v trestnom konaní a zamerali sa len na výsledok svojej činnosti,

aj za cenu porušenia práv dotknutých osôb...

Obhajca sťažovateľov v priebehu trestného konania niekoľko krát explicitne vyslovil

svoju požiadavku, aby mu OČTK, ako aj súd predložili Uznesenie o začatí trestného

stíhania, resp. umožnili nahliadnuť do trestného spisu v časti, kde je Uznesenie o začatí

trestného stíhania. Nakoľko obhajca, ani sťažovatelia nemajú prístup k Uzneseniu o začatí

trestného stíhania, nie je možné posúdiť, či je trestné konanie vedené zákonným spôsobom,

resp. či doteraz vykonané úkony trestného konania sú procesne platné...

Napriek tomu, že vo vyjadreniach na verejnom zasadnutí pred Špecializovaným

trestným súdom v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, a v písomných sťažnostiach

obhajca namietal nezákonnosť postupu OČTK, otázkou, či bolo vo veci vydané rozhodnutie

o začatí trestného stíhania, či bolo konané v súlade s sa súdy rozhodujúce vo

veci nezaoberali. Aj v prípade, ak by skutočne bolo potrebné utajiť obsah Uznesenia o

začatí trestného stíhania pred obhajcom a sťažovateľmi v zmysle ,

sudca má pri svojej rozhodovacej právomoci prístup k celému obsahu spisu. Súd sa však

s návrhom obhajcu na posúdenie obsahu Uznesenia o začatí trestného stíhania

nevyporiadal. Obhajca ani sťažovatelia tak nemajú možnosť porovnať (ani prostredníctvom

garancie kontroly nezávislým súdom) vyjadrenie a rozsah skutkov, pre ktoré je vedené

trestné stíhanie v Uznesení o začatí trestného stíhania a v Uznesení o vznesení obvinenia.

Vyšetrovateľ PPZ ÚBOK vzniesol dňa 16. 02. 2010 sťažovateľom obvinenie pre

viaceré trestné činy, okrem iného aj pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa . Pritom vymedzenie skutku, ktorý bol

vyšetrovateľom kvalifikovaný ako trestný čin je zmätočné a nedostatočné. Vyšetrovateľ len

hypoteticky uvádza skutky, ktoré mali byť spáchané sťažovateľmi, avšak bez odkazu

na akýkoľvek dôkazný prostriedok. Uznesenie o vznesení obvinenia je preto zmätočné

a nepreskúmateľné...

Postup OČTK, ako aj oboch súdov rozhodujúcich vo veci z uvedených dôvodov

považujem za protizákonný a protiústavný. Taktiež vyjadrujem svoju pochybnosť

o procesnej relevancii doteraz získaných dôkazov, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že

by skutočne došlo k riadnemu začatiu trestného stíhania sťažovateľov v súlade so zákonom.

Postup OČTK, ako aj súdov zasahuje do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,

keď sú voči nemu uplatňované nejasné a nešpecifické dôkazy, u ktorých vzniká pochybnosť

o zákonnosti ich získania a použitia v trestnom konaní. Sťažovatelia ani obhajca nemajú

možnosť oboznámiť sa s ich zákonným podkladom...

V trestnom konaní sa OČTK, ani súdy relevantne nevysporiadali s otázkou existencie

dôvodov väzby. Tak Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako

aj Najvyšší súd SR založili rozhodnutie o väzbe na nekonkrétnom vyjadrení hrozby

predpokladanej ...

Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nie len zistené

skutočnosti podporené dôkazmi, ale najmä obava založená na konkrétnych dôvodoch.

Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí

Najvyššieho súdu preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...

Tak prokurátor v podanom návrhu na vzatie do väzby, ako aj oba súdy

v odôvodneniach svojich rozhodnutí za zásadný dôvod potreby nariadenia väzby

sťažovateľov označujú obavu, že sťažovatelia by v prípade ich prepustenia na slobodu

pôsobili na svedkov a ich výpovede. V tejto časti si preto dovoľujem poukázať

aj na rozhodnutie súdu v známom prípade bývalého príslušníka SIS M. H., kde súd správne

poukázal na podstatný vplyv časového odstupu medzi spáchaním skutku a vznesením

obvinenia.

Sťažovatelia sú obvinení so skutkov, ktoré mali byť spáchané prevažne v rokoch 2006

– 2008, len výnimočne začiatkom roku 2009. V prípade, ak by sťažovatelia skutočne

zamýšľali pôsobiť na svedkov a zmariť ich svedecké výpovede mali na to dostatočný časový

priestor. Taktiež, ak by v týchto časových obdobiach skutočne boli spáchané trestné činy

uvádzané prokuratúrou, mali aj potenciálni svedkovia, ak existujú, dostatočný priestor, ako

aj možnosti podať na sťažovateľov trestné oznámenie a podieľať sa na trestnom konaní ešte

v dobe, kedy malo dôjsť k údajnému spáchaniu týchto skutkov. Som preto toho názoru, že

odôvodnenie potreby nariadenia väzobného stíhania sťažovateľov pre obavu z ich

kolúzneho správania nie je možné považovať za relevantné a tento dôvod väzby je uvádzaný

protizákonne bez opory v zistených a najmä dokázaných skutočnostiach.

Prokurátor v návrhu na vzatie sťažovateľov do väzby poukázal na predchádzajúce

trestné stíhanie obvinených, pričom však zámerne zamlčal podstatné okolnosti, nakoľko

uviedol len časť údajov o tomto trestnom stíhaní. Obhajca v konaní pred Špeciálnym

trestným súdom žiadal o pripojenie spisu trestného konania namietaného prokurátorom

aj v konaní o väzbe za účelom preukázania aktuálneho štádia trestného konania. Obhajca

zároveň súdu predložil rovnako ako prokurátor len časť spisového materiálu tohto

trestného konania, a to konkrétne Uznesenie o zastavení trestného stíhania sťažovateľov,

pričom žiadal, aby si súd sám zistil skutočné štádium trestného konania.

Špeciálny trestný súd ani Najvyšší súd sa však s požiadavkou a námietkou obhajcu

sťažovateľov o pripojenie trestného spisu a zistenie aktuálneho štádia trestného konania

nevyporiadali, pričom svoju nečinnosť neodôvodnili. Obdobný prístup je badateľný

aj v trestnom konaní vedenom Okresnou prokuratúrou v Pezinku pod sp. zn. ,

ktoré v konaní namietal prokurátor.

Počas výsluchov obvinených dňa 16. 02. 2010 obhajca JUDr. S. J. žiadal

vyšetrovateľa kpt. Miroslava Chudého o umožnenie nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu

a o doručenie, resp. prefotenie uznesenia o začatí trestného stíhania. Uvedenému

vyšetrovateľ nevyhovel, pričom nahliadnutie do spisu neodmietol procesne v zmysle § 69

ods. 2

Opätovne žiadal obhajca vyšetrovateľa o umožnenie nahliadnutia do spisu dňa

17. 02. 2010. Nakoľko mu nebolo vyhovené tak dňa 18. 02. 2010 požiadal úrad špeciálnej

prokuratúry o preskúmanie odmietnutia preštudovania spisu. Ešte toho istého dňa,

18. 02. 2010, prokurátor JUDr. K. obhajcovi potvrdil, že nevidí dôvod na odmietnutie

sprístupnenia uznesení o začatí trestného stíhania, konkrétne: Uznesenie o začatí trestného

stíhania vedeného na ÚBOK Bratislava pod ČVS: PPZ-37/BOK-B1-2009 (z tejto veci bola

08. 02. 2010 vylúčená na samostatné konanie tunajšia vec) a ČVS; PPZ-25/BOK-B1-2010.

Okolo 14.00 hod dňa 19. 02. 2010 obhajca JUDr. S. J. telefonicky kontaktoval

vyšetrovateľa Chudého, či mu bude umožnené nahliadnutie do spisu. Vyšetrovateľ opätovne

žiadosť obhajcu zamietol s tým, že vyrozumenie o odmietnutí nahliadnutia zašle obhajcovi

poštou. Vo vyrozumení zaslanom obhajcovi prostredníctvom faxu úplne absentuje

odôvodnenie takéhoto rozhodnutia, nakoľko obsahuje len na s tým, že tu

existujú závažné dôvody brániace uplatneniu práva na nahliadnutie do spisu.

Obratom, 19. 02. 2010 žiadal obhajca o preskúmanie odmietnutia úrad špeciálnej

prokuratúry. Dňa 20. 02. 2010 pred súdom obhajca žiadal o umožnenie preštudovania

spisu. Sudca po konzultácii s prokurátorom sprístupnil obhajcovi na študovanie časť spisu

v trvaní jednej hodiny. Súd obhajcovi však sprístupnil len tú časť spisového materiálu, ktorá

bola obhajcovi už známa z doterajšieho konania a uskutočneného vyšetrovania, nakoľko sa

zúčastňoval všetkých výsluchov. Súd teda obhajcovi odmietol sprístupniť akékoľvek nové

informácie relevantného charakteru, ktoré by boli obhajcom použiteľné aj v ďalšom konaní.

Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v doterajšom priebehu trestného konania došlo

k porušeniu zásady rovností zbraní medzi obhajobou a prokuratúrou.

Postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdu považujem za neprípustný.

Sťažovatelia boli v doterajšom konaní vystavení neúmernému tlaku a presile OČTK a súdu,

keď mu nebolo umožnené riadne a včas sa oboznámiť s podstatou a dôvodmi obvinenia,

a teda nemal ani možnosť, ani dostatočný čas na prípravu svojej obhajoby. Je nepochybné,

že postaviť obvineného pred súd, hoci aj v konaní o väzbe obvineného bez toho, aby sa

na tento úkon mohol aj s pomocou svojho právneho zástupcu adekvátne pripraviť, zatiaľ čo

OČTK a súd majú k dispozícii kompletný spisový materiál ako podklad pre vydanie

rozhodnutia je nevyvážené, neoprávnené a aj nespravodlivé...

Dodržiavaniu práv obvineného na obhajobu nezodpovedá postup OČTK a súdov,

ktorý vedie k zmareniu účelu, ako aj samotnej podstaty obhajoby v trestnom konaní, kedy

obhajcovi nie je umožnené oboznámiť sa s obsahom spisu a dôkaznými prostriedkami

využívanými OČTK proti obvineným. Postup OČTK zároveň vážnym spôsobom porušuje

zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania. Pripomínam, že právo nazerať do spisov je

základným právom obvineného a jeho obhajcu, najmä v prípade, keď sa má rozhodovať

o väzbe a možnosti obmedzenia tohto práva je potrebné vykladať veľmi reštriktívne.

Uznávam, že účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať odopretie obhajobe

zoznámiť sa s častou získaných dôkazov, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo

ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Takéto odopretie by však

vždy malo byť riadne odôvodnené a malo by sa týkať len časti. Sledovanie tohto legitímneho

cieľa však nemôže spôsobiť, že utajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre

posúdenie zákonnosti väzby, budú obvinenému, resp. jeho obhajcovi úplne odopreté...

Nie je... prípustné, aby obhajca a sťažovatelia nemali a stále nemajú možnosť

posúdiť, či OČTK vedú konanie v súlade s . Poukazujem pritom najmä

na nemožnosť oboznámenia sa s uznesením o začatí trestného stíhania vo veci, nakoľko nie

je predovšetkým možné porovnať uznesenie o začatí trestného stíhania s uznesením

o vznesení obvinenia, tak aby sa dala preskúmať totožnosť skutku.

Vzhľadom na nesprístupnenie podstatnej časti spisu tiež nie je možné overiť a zistiť,

či OČTK vykonávali všetky úkony až po začatí trestného stíhania...

V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie do väzby, je

výlučne v kompetencii súdu, aby na základe vlastnej úvahy rozhodol aj o odmietnutí práva

obvineného nazerať do spisu a tiež o tom, ktoré časti spisu povolí preštudovať a neprináleží

mu preto sa o tejto skutočnosti radiť s OČTK. Rozhodovanie súdu na základe a v zmysle

inštrukcií OČTK významnou mierou zasahuje do záruk spravodlivosti garantovaných práve

nezávislosťou súdu a úvahou súdu...

Sťažovatelia a ich právny zástupca na tieto skutočnosti upozorňovali aj Najvyšší súd

v rámci podanej a odôvodnenej sťažnosti. Pritom postup súdu znevýhodňujúci jedného

z účastníkov v dôsledku rozhodnutia súdu založeného na názore OČTK je bezpochyby

nesprávny a v rozpore so základnými ústavnými garanciami pôsobenia súdnej moci.

Najvyšší súd SR v konaní o sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiu o ich vzatí

do väzby taktiež nepostupoval správne. Obhajca sťažovateľov v odôvodnení sťažnosti proti

vzatiu sťažovateľov do väzby zo dňa 05. 03. 2010 upozorňoval Najvyšší súd aj na tú

skutočnosť, že v čase vyhotovenia Odôvodnenia sťažnosti mu nebolo doručené Rozhodnutie

Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, o vzatí sťažovateľov do väzby.

Z tohto dôvodu, obhajca preto Najvyššiemu súdu oznámil, že doplnenie odôvodnenia

sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí sťažovateľov do väzby bude Najvyššiemu súdu doručené

až po tom, čo bude mať obhajca k dispozícii rozhodnutie Špeciálneho súdu o väzbe

sťažovateľov.

Nakoľko ide o objektívnu príčinu nemožnosti podať adekvátne a komplexné

vyjadrenie v rámci jedného podania spočívajúcu na strane súdu, nemôže byť tento stav

na ujmu obvinených. O tom, že sťažovateľom nebolo doručené rozhodnutie o väzbe, bol

Najvyšší súd upovedomený aj faxovým prípisom.

Najvyšší súd ignoroval právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, keď

o sťažnosti obvinených rozhodol skôr, ako im bolo doručené rozhodnutie o väzbe, a teda

skôr ako mali možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým bodom rozhodnutia. Najvyšší súd

rozhodol Uznesením dňa 08. 03. 2009, pričom nerešpektoval ani žiadosť obhajcu

o oznámenie termínu neverejného zasadnutia. Obhajca pritom nežiadal, aby bol

na neverejnom zasadnutí prítomný tak, ako si to súd vyložil a ako vyplýva aj z odôvodnenia

rozhodnutia o sťažnosti obvinených.

Najvyšší súd taktiež opomenul svoju povinnosť riadne preskúmať namietané

porušenia práv sťažovateľov a dôkladne sa venovať predloženým dôkazom, keď

v odôvodnení Uznesenia zo dňa 08. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosti sťažovateľov len

zopakoval odôvodnenie uvádzané už prvostupňovým súdom. Najvyšší súd sa vo svojom

rozhodnutí nevysporiadal ani s argumentáciou sťažovateľov a konkrétnymi poukazmi

na jednotlivé porušenia ich práv.

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že sa Najvyšší súd

nezaoberal sťažnosťami sťažovateľov individuálne, tak ako boli podané a riadne

odôvodnené, keď nevzal ohľad ani na rozsah a dôvody obvinení jednotlivých sťažovateľov.

Najvyšší súd poukazuje len všeobecne na násilnú povahu trestných činov obvinených,

pritom sťažovateľovi F. K. bolo obvinenie vznesené pre trestné činy nenásilnej povahy.

Z uvedených dôvodov mám preto zato, že rozhodovanie Najvyššieho súdu

nezodpovedá európskym štandardom, ktoré sú už v súčasnej dobe kladené na rozhodovaciu

právomoc súdov, pričom rozhodne nie je možné akceptovať len mechanický prístup

k vydávaniu rozhodnutí bez dôkladného preskúmania všetkých namietaných skutočností.

Nakoľko sa teda ani Najvyšší súd nevysporiadal so zásadnými skutočnosťami

uvádzanými sťažovateľmi, a nezaoberal sa ani namietanými porušeniami základných práv

sťažovateľov je vysoko pravdepodobné, že v ďalšom konaní bude aj naďalej postupované

rovnako automatizovaným spôsobom, kedy sťažovatelia aj napriek všeobecne platnej

a uznávanej zásade prezumpcie neviny a rovnosti strán v trestnom konaní budú z dôvodu

zrejmej nevyváženosti medzi postavením obvinených a postavením orgánov činných

v trestnom konaní vnímaní ako osoby, ktoré sa podieľali na jednej z najzávažnejších

trestných činností podľa nášho právneho poriadku s cieľom najmä retributívneho

charakteru.

Vzhľadom na nemožnosť oboznámiť sa s celým trestným spisom alebo s jeho

podstatnou časťou, vyjadrujem svoje závažné pochybnosti o tom, či obvinenie bolo skutočne

vznesené bez meškania a zároveň poukazujem na nedodržanie povinnosti OČTK oboznámiť

sťažovateľa riadne a včas s povahou, ako aj dôvodmi vznesenia obvinenia z trestného činu

v dôsledku zamedzenia možnosti sťažovateľa a jeho obhajcu oboznámiť sa s obsahom

relevantných Uznesení...

V prípade sťažovateľov, a to aj v dôsledku nemožnosti oboznámiť sa so spisovým

materiálom, vychádzajúc z Uznesení o dočasnom odložení vznesenia obvinenia mám zato,

že obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené a návrh na vzatie do väzby bol podaný len

na základe výpovede pôvodne utajeného svedka...

Výpoveď svedka... nemajú ani sťažovatelia a ani obhajca doposiaľ k dispozícii a nie

je im teda stále umožnené riadnym spôsobom sa pripraviť na obhajobu...

Z doterajšieho priebehu trestného konania vyplýva, že okrem výpovede utajeného

svedka nedisponujú OČTK v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu potrebným súborom

na seba vzájomne nadväzujúcich dôkazov, ktoré by odôvodňovali jednak trestné stíhanie

vedené proti sťažovateľom, ako aj rozhodnutie o ich väzbe...“

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti z 21. júla 2010 poukázali aj na porušenie svojich

práv podľa čl. 5 dohovoru postupom špecializovaného súdu, ako aj najvyššieho súdu,

pričom uviedli toto:

«Čl. 5 ods. 1 Dohovoru predstavuje garanciu ľudského práva na slobodu a osobnú

bezpečnosť a taxatívne vymedzuje prípady, v ktorých je možné osobnú slobodu jednotlivca

obmedziť. Podľa ustanovenia písm. c) ods. 1 čl. 5 Dohovoru je možné osobu pozbaviť

slobody, ak ide o „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom

predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného

činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní

trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“, a to len pokiaľ sa tak stane v súlade

s konaním ustanoveným zákonom. Hlavným kritériom zákonnosti obmedzenia osobnej

slobody jednotlivca je v zmysle tohto ustanovenia odôvodnenosť obmedzenia osobnej

slobody.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva obmedzenie osobnej slobody

musí byť vždy odôvodnené existenciou dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu,

pričom pri počiatočnom akte pozbavenia slobody hrajú zvyšné dva dôvody – oprávnené

dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo v úteku

po jeho spáchaní – len pomocnú úlohu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva ak tu nie

je dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nemá zmysel uvažovať o ďalších dvoch

podmienkach, pretože tieto by samy osebe nemohli odôvodniť pozbavenie slobody.

Odôvodnenosť podozrenia, na ktorom sa zakladá obmedzenie osobnej slobody

jednotlivca, je základným prvkom ochrany poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru pred

svojvoľným pozbavením slobody. Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu

skutočností alebo dôkazov spôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že osoba

mohla spáchať trestný čin. Európsky súd pre ľudské práva odmietol subjektívne hľadisko

úprimného presvedčenia orgánu trestného konania o existencii podozrenia a vyžaduje

objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia, ktoré musí doložiť štát.

Podozrenie musí byť dôvodné tak pokiaľ ide o to, či bol spáchaný konkrétny trestný čin, ako

aj pokiaľ ide o to, či ho spáchala dotyčná osoba.»

Sťažovatelia sú toho názoru, že im bola „osobná sloboda obmedzená v rozpore

s vyššie uvedenými kritériami zákonností, keďže nebola dostatočne preukázaná ani len

existencia dôvodného podozrenia, že sťažovatelia spáchali trestné činy. Zadržanie

sťažovateľov bolo realizované výlučne na základe pochybnej výpovede nespoľahlivého

svedka, sťažovateľom a ich obhajcovi nebolo doteraz, resp. po dlhú dobu umožnené

oboznámiť sa s uznesením o začatí trestného stíhania, resp. s uznesením o vznesení

obvinenia. Obhajcovi sťažovateľov bola po dlhú dobu odopieraná možnosť nahliadnutia

do spisu. Všetky uvedené skutočnosti poukazujú na dôkaznú núdzu orgánov činných

v trestnom konaní a spochybňujú existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného

činu v momente zadržania sťažovateľov.“.

Vo vzťahu k porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru v doplnení sťažnosti uviedli, že tento

„oprávňuje každého, komu bola obmedzená osobná sloboda v súlade s ustanoveniami

ods. 1 písm. c), aby bol ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu

splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej

lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa

dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Európsky súd pre ľudské práva vo veci Schiesser v. Švajčiarsko k predmetnému

ustanoveniu judikoval, že súdny orgán je povinný prešetriť všetky sporné otázky spojené

s väzbou a prijať konečné rozhodnutie na základe objektívnych právnych hľadísk. Aby

súdny orgán splnil túto svoju povinnosť, musí rozhodnúť nezávisle, podľa procesných

pravidiel predpísaných zákonom a v súlade s právnymi normami.

Vo veci Stögmüller v. Rakúsko Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že z čl. 5

ods. 3 Dohovoru je možné jednoznačne dôvodiť, že trvanie podozrenia zo spáchania

trestného činu nestačí po určitom čase odôvodniť ďalšie trvanie väzby. Existencia

dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená slobody spáchala trestný čin, je nutnou

podmienkou zákonnosti držania osoby vo väzbe, ale po určitom čase už nestačí. Súd preto

musí zistiť, či sú tu aj iné dôvody, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie väzby.

Špecializovaný trestný súd ani Najvyšší súd pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov

nepreukázali ani existenciu dôvodného podozrenia, že sťažovatelia spáchali trestné činy,

ani existenciu iných dôvodov, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie väzby. V prípade

sťažovateľov preto nie je možné tvrdiť, že sa súdy so spornými otázkami týkajúcimi sa väzby

vysporiadali na základe objektívnych právnych hľadísk, nezávisle, podľa procesných

pravidiel predpísaných zákonom a v súlade s právnymi predpismi. Uvedené tvrdenie sme

zdôvodnili už v ústavnej sťažnosti zo dňa 10. 04. 2010 v bode „Zákonnosť a ústavnosť

rozhodnutia o väzbe“. Z týchto dôvodov máme za to, že postupom súdov pri rozhodovaní

o väzbe sťažovateľov bolo porušené právo sťažovateľov podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru.“.

K porušeniu svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru poukázali sťažovatelia na to,

že „každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať

návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia

slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa tohto ustanovenia sa prikláňa k uznaniu

nutnosti výsluchu osôb pozbavených slobody v konaní o zákonnosti ich väzby a k

požiadavke ich osobnej účasti na takomto konaní. Obvinený pritom musí mať vždy čas a

možnosť na prípravu a podanie návrhu a na prípravu svojej obhajoby pred súdom.

Spôsob, akým sa na Najvyššom súde SR konalo o sťažnosti sťažovateľov proti

uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o ich vzatí do väzby, nezodpovedá týmto

minimálnym požiadavkám, keďže Najvyšší súd im neposkytol čas nutne potrebný

na odôvodnenie ich sťažnosti (sťažovatelia čakali na doručenie odôvodnenia uznesenia

Špecializovaného trestného súdu o ich vzatí do väzby, aby mohli svoju sťažnosť riadne

zdôvodniť) a o zamietnutí sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľov a ich obhajcu napriek ich výslovnej žiadosti o účasť na neverejnom zasadnutí.

Takýto postup je v rozpore s požiadavkou kontradiktórnosti konania a požiadavkou rovnosti

zbraní, na ktorých trvá európska judikatúra (Toth v. Rakúsko).

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 4

aj v prípade, keď bolo obhajcovi obvineného odopreté právo nahliadnutia do spisu. Nie je

v súlade s princípom kontradiktórnosti konania a s princípom rovnosti zbraní, ak obvinený

a jeho obhajca nemôžu účinne vyvracať na znalosti spisu založené tvrdenia súdu a orgánov

činných v trestnom konaní v prospech väzby. Európsky súd pre ľudské práva v tejto

súvislosti uviedol, že existuje príliš úzky vzťah medzi posúdením nutnosti väzby a neskorším

posúdením viny, aby bolo možné odoprieť nahliadnuť do spisu v prvom prípade, zatiaľ čo to

zákon vyžaduje v druhom prípade. Zatiaľ čo orgány činné v trestnom konaní a súd mali

právo oboznámiť sa s celým spisom, sťažovateľom a ich obhajcovi nebola v konaní

poskytnutá možnosť, aby mohli primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované

na odôvodnenie väzby.“.

Napokon sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť podaním zo 17. decembra 2010,

v ktorej poukázali na ďalšie porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď uviedli, že boli vzatí do väzby aj na základe

dôkazu – výpovede svedka D. D., ktorý bol podľa ich názoru riadne procesne vypočutý až

14. decembra 2010, a „pred týmto dátumom v konaní vypočutý nebol – vypočutý teda mohol

byť jedine v čase pred začatím trestného stíhania“. Podľa názoru sťažovateľov preto

okresný súd „použil nezákonne získaný dôkaz“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite,

Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania..., Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry SR..., Najvyššieho súdu SR..., v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010

a došlo k porušeniu práv sťažovateľov nebyť stíhaní alebo pozbavení slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 17 ods. 2 SR,

práva na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa článku 50

ods. 3 SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 SR,

práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva byť včas oboznámený

s povahou a dôvodom obvinení vznesených proti nim podľa článku 6 ods. 3 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý súdny proces

v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,

sp. zn. 17/2010 zo dňa 20. 02. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 08. 03. 2010 sa zrušujú.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv

podľa , a a práv podľa ,

ods. 3 a 4 a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru], a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej

moci, ktorý označili za porušovateľa svojich práv (ÚBOK v konaní vedenom pod

ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, špeciálnu prokuratúru v konaní vedenom pod sp. zn.

VII/2 Gv 16/10, špecializovaný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho

uznesenie z 20. februára 2010 a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesenie z 8. marca 2010). Platí to predovšetkým v situácii, keď sú sťažovatelia už

pri podaní návrhu zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom ÚBOK

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov, ku ktorému

malo dôjsť postupom ÚBOK, ústavný súd upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

To znamená, že sťažnosť podľa možno ústavnému súdu podať

spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť

neprípustná.

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietajú, že vyšetrovateľ ÚBOK

im neumožnili nahliadnuť do relevantných častí vyšetrovacieho spisu, a teda

aj do uznesenia, ktorým bolo trestné konanie začaté. Namietajú tiež, že uznesenie

vyšetrovateľa ÚBOK o vznesení obvinenia je zmätočné a nepreskúmateľné.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť

v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor

nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.

K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí

predovšetkým v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

Podľa obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú

právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať

prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo

iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť

prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať

a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Podľa dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred

začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa pri výkone tohto dozoru je prokurátor

oprávnený

a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené

vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou

spisu,

b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania

vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné

stíhanie a riadne v ňom postupuje,

c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon

alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek

veci; pritom postupuje podľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je

prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania

s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného

a poškodeného,

e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť

vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného

stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie

policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby,

proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému

policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo

policajtom,

g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie

policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...

Podľa orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim

súhlasom prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len

s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec

na rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide

o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho

prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi...

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,

zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu

konal a rozhodol...

Z citovaných ustanovení vyplýva, že tento zákon poskytoval

sťažovateľom účinný prostriedok nápravy, na použitie ktorého boli oprávnení. Vo vzťahu

k neumožneniu nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu tento prostriedok nápravy predstavuje

žiadosť adresovaná dozorovému prokurátorovi o preskúmanie zákonnosti postupu

vyšetrovateľa ÚBOK podľa a vo vzťahu k „zmätočnosti“

a „nepreskúmateľnosti“ uznesenia o vznesení obvinenia to bola sťažnosť podľa § 185

ods. 1 a 2 . Uvedené právne prostriedky umožňovali sťažovateľom

dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc prokurátora danú mu Trestným

poriadkom, ak by na základe žiadosti alebo sťažnosti sťažovateľov dospel k záveru, že

označený postup vyšetrovateľa ÚBOK (v súvislosti s požiadavkou o nahliadnutie do

vyšetrovacieho spisu) alebo jeho uznesenie o vznesení obvinenia boli v rozpore so

zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zotrváva na tom, že každý je

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. , ).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. , ).

V konečnom dôsledku sťažovatelia tieto prostriedky nápravy aj využili a o oboch

(sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj žiadosť o preskúmanie postupu

vyšetrovateľa) prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti

sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv postupom

a rozhodnutím vyšetrovateľa ÚBOK, zakladá právomoc príslušnej

prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v danom prípade sa sťažovatelia mohli domáhať a aj domáhali ochrany

svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry

podľa príslušných ustanovení , ústavný súd ich sťažnosť v časti

smerujúcej proti postupu vyšetrovateľa ÚBOK odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2

v spojení s ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom špeciálnej

prokuratúry a jej prípisom z 23. februára 2010

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna

žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje

k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal

iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo

osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej

prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora,

vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej

vojenskej prokuratúry,

b) špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,

c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora

okresnej prokuratúry,

d) vyšší vojenský prokurátor, ak ide o vojenského obvodného prokurátora alebo

prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu... či môže... vykonať iné opatrenia,

na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Citované ustanovenia zákona o prokuratúre nasvedčujú tomu, že proti vybaveniu

žiadosti sťažovateľov o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK prokurátorom špeciálnej

prokuratúry, t. j. proti prípisu sp. zn. VII/2 Gv 16/10 z 23. februára 2010 mali sťažovatelia

možnosť podať podnet na preskúmanie zákonnosti tohto vybavenia. Z obsahu sťažnosti

podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by tak sťažovatelia urobili. Išlo síce už o ich

opakovanú žiadosť o prešetrenie postupu vyšetrovateľa ÚBOK (pretože prvá žiadosť

zo 17. februára 2010 bola vybavená prípisom špeciálneho prokurátora z 19. februára 2010),

avšak nebolo ju možné považovať za opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre

z dôvodu, že bola opäť adresovaná prokurátorovi špeciálnej prokuratúry a opäť jej obsahom

bolo preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK (a nie preskúmanie prípisu špeciálneho

prokurátora z 19. februára 2010).

Vzhľadom na uvedené aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia

namietajú porušenie označených práv postupom špeciálnej prokuratúry, neostávalo

ústavnému súdu iné, len konštatovať, že sťažovatelia sa mohli domáhať ochrany svojich

práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa

príslušných ustanovení zákona o prokuratúre proti postupu špeciálnej prokuratúry a jej

prípisu z 23. februára 2010. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti neprípustná,

a to vzhľadom na , preto ju ústavný súd z toho dôvodu

podľa odmietol.

3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením špeciálnej

prokuratúry zo 17. februára 2010

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľov uznesením

špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010, ktorým bola zamietnutá ich sťažnosť proti

uzneseniu vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010

o vznesení obvinenia, ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť bolo potrebné v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Sťažovatelia namietajú, že uznesenie vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ-25/BOK-B1-

2010 zo 16. februára 2010 je zmätočné a nepreskúmateľné, pretože „vyšetrovateľ len

hypoteticky uvádza skutky, ktoré mali byť spáchané sťažovateľmi, avšak bez odkazu

na akýkoľvek dôkazný prostriedok“. Keďže prokurátor špeciálnej prokuratúry zamietol ich

sťažnosť proti predmetnému uzneseniu vyšetrovateľa ÚBOK, považujú tento postup

za protizákonný a protiústavný.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti považoval v prvom

rade za potrebné opätovne poukázať na , podľa ktorého je jeho

právomoc v konaní o sťažnostiach limitovaná princípom subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy, príp. iné orgány verejnej moci. Ústavný súd sa pri zakladaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy, ale aj iné orgány moci sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z toho dôvodu je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, príp.

iných orgánov verejnej moci (m. m. ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

V súvislosti s uplatňovaním princípu subsidiarity ústavný súd pri posudzovaní

namietaného porušenia označených práv sťažovateľov v prebiehajúcom trestnom konaní

vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku

až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov

a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov

uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (napr. , , ). Právomoc

ústavného súdu zasahovať do rozhodovania v štádiu prípravného konania je daná len

výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným

zásahom došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu

iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno napraviť v ďalšom konaní pred

všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci

ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich

z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú

aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Zákonné predpoklady na ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy v priebehu

trestného konania vytvárajú príslušné ustanovenia .

Podľa môže obvinený... uvádzať okolnosti,

navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy

a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť

aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom...

Podľa sú všetky orgány činné v trestnom konaní

povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu

plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu

o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie

poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,

bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo

predbežne prejednať. Podľa pri predbežnom prejednaní

obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.

Podľa po predbežnom prejednaní obžaloby

súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že

boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.

Podľa sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu

vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý

rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku

predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť

objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Z uvedeného vyplýva, že tak prvostupňový súd príslušný konať v trestnej veci

sťažovateľov po prípadnom podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania

odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých

relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu vrátane zákonnosti

a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.

Sťažovatelia teda uplatnením svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania

vedeného proti nim majú možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich

základných práv a slobôd pred všeobecnými súdmi ().

Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej

veci sťažovateľov do právomoci všeobecných súdov. Sťažovatelia môžu uplatniť v rámci

práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia ich označených práv priamo pred

súdom prvého stupňa v rámci konania o merite veci a následne zákonom dovoleným

spôsobom aj prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného súdu

v konaní vedenom sp. zn. 17/2010 a uznesením z 20. februára 2010

K postupu a rozhodnutiu špecializovaného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu

označených práv sťažovateľov v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o ich vzatí

do väzby (konanie vedené pod sp. zn. 17/2010 a uznesenie z 20. februára 2010) ústavný

súd znovu odkazuje na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1

) podrobnejšie ozrejmený v časti II bode 3 tohto rozhodnutia.

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie

o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa uznesenie možno napadnúť pre

a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,

b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo

c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie

mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia sa mohli domôcť ochrany svojich práv

podaním sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorej bol

oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd (v konečnom dôsledku sa tak aj stalo).

Ústavný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo

možné podať sťažnosť.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa nemôže vzhľadom na spomenutý princíp subsidiarity dôjsť tak, že by z konania

o sťažnosti podľa a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané

rozhodnutie o riadnom procesnom opravnom prostriedku, ktoré zákon sťažovateľovi

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší súd), ktorý

bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu práv sťažovateľov, ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (obdobne napr. , , , ).

5. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 8. marca 2010

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru aj postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. marca

2010, ktorým zamietol ich sťažnosti (ako aj ďalších obvinených) proti uzneseniu

špecializovaného súdu sp. zn. 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí do väzby.

5.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti z 21. júla 2010 namietali okrem iného aj porušenie

svojho práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru,

keď poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa

ktorej obmedzenie osobnej slobody „musí byť vždy odôvodnené existenciou dôvodného

podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom pri počiatočnom akte pozbavenia slobody

hrajú zvyšné dva dôvody – oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť osobe

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní – len pomocnú úlohu... ak tu nie

je dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nemá zmysel uvažovať o ďalších dvoch

podmienkach, pretože by sami osebe nemohli odôvodniť pozbavenie slobody“.

Sťažovatelia sú toho názoru, že ich osobná sloboda bola obmedzená v rozpore

s kritériami zákonnosti, pretože podľa nich nebola dostatočne preukázaná ani len existencia

dôvodného podozrenia, že spáchali trestné činy, a ich zadržanie bolo realizované iba

na základe pochybnej výpovede nespoľahlivého svedka, nebolo im po dlhú dobu umožnené

oboznámiť sa s uznesením o začatí trestného stíhania a tiež im bola odopieraná možnosť

nahliadnutia do spisu.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné

stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje

aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe

koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné

konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.

O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná

a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý.

Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľov do väzby) vychádzal zo skutkového

a právneho stavu uvedeného v uznesení špecializovaného súdu, ktorý konštatoval existenciu

materiálnych podmienok väzby, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu

skutkov, pre ktoré bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tieto skutky majú znaky trestného

činu a že existujú dôvody na podozrenie, že skutky spáchali obvinení (sťažovatelia), ako

aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodov útekovej, kolúznej a preventívnej väzby.

Špecializovaný súd tieto svoje závery vyvodil nielen z výpovede svedka R. G., ktorého

sťažovatelia označili pre jeho drogovú závislosť za nedôveryhodného, ale aj z výpovede

svedka D. D. a z ďalších zadovážených dôkazov nachádzajúcich sa v spise (napr.

obhliadkami a zaistením stôp na miestach spáchaných trestných činov, zisteniami

zo znaleckých posudkov, prehliadkami tela a podobných úkonov vykonaných rekogníciami,

listinnými dôkazmi a dôkazmi získanými operatívno-pátracou činnosťou a z informačno-

technických prostriedkov, tak ako to vyplýva z uznesenia prokurátora špeciálnej

prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 16/10 zo 17. februára 2010, ktorým bolo rozhodnuté

o sťažnostiach sťažovateľov proti uzneseniu vyšetrovateľa ÚBOK zo 16. februára 2010,

ktorým bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, pozn.).

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že „trestné stíhanie je iba

v počiatočnom štádiu, kde sa nerozhoduje o vine, preto pri rozhodovaní o väzbe sa

nevyžaduje naprostá istota, že obvinení budú konať podľa , ak nebudú vzatí

do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že táto hrozba s prihliadnutím

na konkrétne skutočnosti je reálna.“.

Ďalej najvyšší súd pripomenul, že nedefinuje pojem konkrétne

skutočnosti, a preto treba vždy vychádzať z povahy konkrétnej veci, osoby obvineného

a jeho osobných pomerov, a poukázal tiež na to, že v prerokovávanej veci tieto konkrétne

skutočnosti „vyplývajú práve z povahy a charakteru trestnej činnosti jednotlivých

obvinených, ich pôsobenia v zločineckej skupine, ktorá mala používať hrozby a značné

násilie voči poškodeným“.

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že najvyšší súd dôvody

útekovej väzby [ ] odôvodnil najmä tým, že

sťažovateľom v prípade uznania viny hrozí vysoký trest odňatia slobody. Opodstatnenosť

uvalenia kolúznej väzby [ ], ako aj dôvod

preventívnej väzby [ ] videl hlavne v povahe

a charaktere trestnej činnosti, pre ktorú boli sťažovatelia obvinení (organizovaný zločin

násilného charakteru), ako aj v skutočnosti, že jedného z vedúcich členov zločineckej

skupiny M. B. sa nepodarilo zadržať (preto v prípade ponechania sťažovateľov na slobode

hrozila možnosť jeho varovania pred stíhaním, ako aj možnosť vyvíjania kolúznych aktivít

na zosúladenie výpovedí obvinených a ovplyvnenia výpovedí poškodených a svedkov, ako

to vyplýva z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. 17/2010 z 20. februára 2010).

Keďže v prípade sťažovateľov išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti

väzby, treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti

na rozhodnutie súdu je výrazný, na rozdiel od nasledujúcich rozhodnutí týkajúcich sa

ďalšieho trvania väzby.

Aj ESĽP vo svojej judikatúre uznal, že existenciu všeobecného ohrozenia, ktoré

vyplýva z organizovaného charakteru trestnej činnosti pripisovanej sťažovateľom, možno

akceptovať ako dôvod ich zadržania vo väzbe iba po určitý čas. V takýchto prípadoch

zväčša vystupuje množstvo obvinených a potreba zadováženia rozsiahlych dôkazov

z množstva zdrojov a posúdenia skutkových okolností a miery predpokladanej

zodpovednosti každého z nich môže predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držanie

sťažovateľov vo väzbe počas obdobia nevyhnutného na ukončenie vyšetrovania,

vypracovanie obžaloby a vykonanie dôkazov výsluchom obvinených. V prípadoch

týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je navyše riziko, že by zadržiavaná

osoba mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných spoluobvinených alebo iným

spôsobom mariť či sťažovať konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci

Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby

ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,

že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk

každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá

existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok

o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy

od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox,

Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

(ako zákon, na ktorý poukazuje vo svojom )

nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola

podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe

postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil

znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopak potrebné

zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor

na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia

postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné

dôvody väzby podľa rátajú s existenciou takéhoto

dokazovania počas prípravného konania (napr. ).

Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti poukázali vo vzťahu k namietanému

porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru na judikatúru ESĽP, podľa ktorej

pretrvávaním podozrenia zo spáchania trestného činu nestačí po určitom čase odôvodniť

ďalšie trvanie väzby a existencia dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená slobody

spáchala trestný čin, je nutnou podmienkou zákonnosti držania osoby vo väzbe,

ale po určitom čase nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce

pozbavenie slobody a či sú relevantné a dostačujúce.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené

v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva

(v danom prípade z ) (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Možno konštatovať, že v počiatočnej fáze väzby poskytuje väčšiu

ochranu osobnej slobode ako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže na účely obmedzenia

osobnej slobody podľa dohovoru postačuje v počiatočnej fáze väzby iba existencia

dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.

Takéto úvahy najvyššieho súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické,

pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania

trestnej činnosti ide o také skutočnosti, ktorými súd mohol odôvodniť väzbu. Navyše,

v prípade sťažovateľov, ako už bolo uvedené, išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa

zákonnosti väzby, keď vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na rozhodnutie súdu

je výrazný, na rozdiel od nasledujúcich rozhodnutí súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania

väzby.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných

súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu je toto stručné, avšak z dôvodov už uvedených ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo

právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami dohovoru, a preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

5.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 50 ods. 3

Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho práva podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to najmä v súvislosti s tým, že pri rozhodovaní o ich sťažnosti proti

uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí

do väzby neboli jednak prítomní a nemali dostatočný čas na oboznámenie sa s dôvodmi ich

vzatia do väzby, ako aj odopretím nahliadnutia do spisu. V súvislosti s odmietnutím

nahliadnutia do celého spisu sťažovatelia poukazujú aj na porušenie svojho základného

práva podľa .

5.2.1 Sťažovatelia spájajú porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 predovšetkým s tým, že im, resp. ich obhajcovi nebolo umožnené pred

rozhodovaním o väzbe nahliadnuť do celého vyšetrovacieho spisu, no predovšetkým, že im

nebolo sprístupnené uznesenie o začatí trestného stíhania a takisto ani v spise obsiahnuté

relevantné dôkazy. Od tejto skutočnosti sťažovatelia odvíjajú aj porušenie zásady

kontradiktórnosti konania vo väzbe na rovnosť zbraní obhajoby a špeciálnej prokuratúry

(ktorá mala k dispozícii celý spisový materiál), a tým aj ich práva podľa čl. 5 ods. 4

dohovoru. Rovnako sťažovatelia spochybňujú zákonnosť vznesenia obvinenia, pretože

dosiaľ nemali možnosť porovnať totožnosť skutku uvedeného v uznesení o začatí trestného

stíhania a skutku opísaného v uznesení o vznesení obvinenia a taktiež včasnosť jeho

vydania. Sťažovatelia si taktiež nie sú istí tým, či úkony vykonané pred vznesením

obvinenia, ktoré im neboli vyšetrovateľom ÚBOK sprístupnené, sú vykonané procesne, t. j.

až po začatí trestného stíhania.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. marca 2010

ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak

čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú

môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho

obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého

rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom základného práva

zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania

trestného činu (obdobne napr. , , ).

S námietkou porušenia označených práv sťažovateľov vo vzťahu k odopretiu

nahliadnutia do spisu sa zaoberal aj najvyšší súd, ktorý k tomu uviedol: „Sudca pre

prípravné konanie postupoval podľa a zabezpečil sprístupnenie

obhajcom tie časti vyšetrovacieho spisu, ktoré boli potrebné pri rozhodovaní o väzbe.

Každému z obvinených bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mali vedomosť

o tom, čo sa im kladie za vinu a mali možnosť pri svojom výsluchu vyjadriť sa ku každému

bodu. Konanie pred sudcom malo všetky prvky kontradiktórnosti. Len pre úplnosť treba

dodať, že obhajobou predložené rozhodnutia nevylučujú možnosť odopretia obhajobe

zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov.“

Ústavný súd sa stotožňuje aj s touto časťou odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľom a ich

obhajcovi bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mali vedomosť o tom, čo sa

im kladie za vinu. Pred rozhodovaním o väzbe im (a ich obhajcovi) bol predložený, aj keď

nie celý, vyšetrovací spis na nahliadnutie, teda boli oboznámení s tou časťou vyšetrovacieho

spisu, s ktorou byť oboznámení mohli a ktorá bola podstatná na posúdenie zákonnosti

väzby. V konaní o väzbe boli vypočutí a mali možnosť predniesť svoju obhajobu právne

významným spôsobom, a to osobne, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že záruky uvedené

v a dohovoru boli všeobecnými súdmi naplnené.

Pokiaľ ide o námietku nesprístupnenia časti vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 2

v prípravnom konaní, orgán činný v trestnom konaní môže právo

nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť,

najmä ak v spise nemožno urobiť také opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo

podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých

orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie

týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním

spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odmietol prokurátor

na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene

preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi

a poškodenému potom, ako boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.

Podľa rovnaké práva ako orgán činný v trestnom

konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci

nakladá so spisom. Ak však sudca pre prípravné konanie v konaní o väzbe pred

rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo nazrieť do celého spisu,

zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na nazretie obvinenému

alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa

podľa až a pri rozhodovaní o väzbe prihliada.

Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že o tom,

do ktorých častí vyšetrovacieho spisu sa odmietne obvinenému nazrieť, rozhoduje orgán

činný v trestnom konaní a prípadne sudca pre prípravné konanie v čase, keď v rámci svojej

právomoci nakladá so spisom. V trestnej veci sťažovateľov, teda orgán oprávnený

na odmietnutie nazretia do vyšetrovacieho spisu (vyšetrovateľ ÚBOK a sudca

špecializovaného súdu pre prípravné konanie) rozhodol v súlade s procesnoprávnym

predpisom ( ) o tom, že takéto nazretie do vyšetrovacieho spisu

v určitom rozsahu odmietne. Ústavný súd teda nemôže v žiadnom prípade konštatovať

porušenie akejkoľvek zákonnej normy vzťahujúcej sa na skúmanú problematiku. Príslušné

orgány verejnej moci postupovali v súlade s právnym predpisom, preto je len ťažko

predstaviteľné, aby sa tým dopustili porušenia práv sťažovateľov na obhajobu. Na tomto

mieste ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že jeho právomoc mu nedovoľuje

preskúmavať a rozhodnúť o tom, ktoré časti vyšetrovacieho spisu príslušné orgány mohli či

nemohli, alebo mali či nemali na nazretie sťažovateľom a ich obhajcovi sprístupniť.

Podľa názoru ústavného súdu účinnosť vyšetrovania, ktoré bolo v počiatočnom

štádiu a týkalo sa viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti

získaných informácií pred sťažovateľmi a ich obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho

výkonu spravodlivosti.

5.2.2 Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo

iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody, a právo

na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia

slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné. V zmysle

judikatúry ESĽP musí súdna kontrola spĺňať hmotnoprávne aj procesné podmienky

ustanovené vnútroštátnou legislatívou a navyše musí byť vedená v súlade s čl. 5 dohovoru,

ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok ESĽP Herczegfalvy

v. Rakúsko z 24. septembra 1992, ods. 75). Konanie musí byť kontradiktórne a v každom

prípade musí zaručiť rovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom a zadržaným (pozri

rozsudok ESĽP Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986).

Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd svojím procesným postupom má zabezpečiť

obvinenému, respektíve obžalovanému (v tomto prípade sťažovateľom) „rozumnú

príležitosť“ brániť svoje práva, a tak sa vyjadriť k dôvodnosti a zákonnosti väzby. Ústavný

súd pripomína, že všeobecný súd je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným

právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno bagatelizovať význam,

podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený alebo obžalovaný obhajuje sám

alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má, alebo ho musí mať, je

potom úlohou tohto obhajcu obhajovať práva tejto osoby čo najúčinnejším spôsobom, pod

ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup pri bránení práv, ako aj starostlivosť

obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu

obvineného alebo obžalovaného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1 Trestného

poriadku (obdobne , )].

Ako vyplýva z fotokópií doručeniek predložených špecializovaným súdom, jeho

uznesenie z 20. februára 2010 o vzatí sťažovateľov do väzby bolo sťažovateľom doručené

4. marca 2010 a ich obhajcovi 11. marca 2010. Najvyšší súd rozhodol o ich sťažnostiach

uznesením z 8. marca 2010, teda pred doručením uznesenia špecializovaného súdu o ich

vzatí do väzby ich obhajcovi. Sťažovatelia zahlásili sťažnosť do zápisnice o uskutočnení

výsluchu z 20. februára 2010, pričom 23. februára 2010 podali aj písomnú sťažnosť s tým,

že túto ešte doplnia po doručení písomného uznesenia špecializovaného súdu o vzatí

do väzby. Obhajca sťažovateľov podal 10. marca 2010 doplnenie sťažnosti z 23. februára

2010, pričom uviedol, že o písomnom odôvodnení uznesenia špecializovaného súdu sa

„dozvedel až prostredníctvom kolegu advokáta“. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že tým,

že písomné vyhotovenie uznesenia špecializovaného súdu o vzatí do väzby bolo ich

obhajcovi doručené až po rozhodnutí najvyššieho súdu o ich sťažnosti, nemali možnosť sa

oboznámiť s písomnými dôvodmi uznesenia o vzatí do väzby a svoju sťažnosť tak riadne

zdôvodniť.

Je nepochybné, že v čase medzi doručením uznesenia špecializovaného súdu o vzatí

sťažovateľov do väzby a konaním neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovatelia

mohli predostrieť svoje argumenty svedčiace proti vzatiu do väzby. Ústavný súd sa teda

nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že vzhľadom na to, že uznesenie špecializovaného

súdu o vzatí do väzby bolo ich obhajcovi doručené až na tretí deň potom, ako o ich

sťažnosti rozhodol najvyšší súd, došlo k porušeniu ich označených práv, a teda aj k odňatiu

ich práva predložiť argumenty proti vzatiu do väzby. Dané námietky sťažovateľov totiž

vyznievajú tendenčne, keďže postačovalo, aby v tejto súvislosti kontaktovali svojho

obhajcu. Tieto názory by ústavný súd nezastával, ak by ani sťažovatelia a ani ich obhajca

nemali žiadnu vedomosť o písomnom odôvodnení uznesenia špecializovaného súdu o vzatí

do väzby. Ako vyplýva z tvrdení sťažovateľov, ich obhajca sa o obsahu uznesenia

špecializovaného súdu o vzatí do väzby dozvedel až po konaní neverejného zasadnutia

najvyššieho súdu, na ktorom sa rozhodovalo o ich sťažnosti. Sťažovatelia však obsah

uznesenia špecializovaného súdu o vzatí do väzby poznali už 4. marca 2010 a napokon

stručné dôvody väzby poznali už skôr, keďže v zápisnici o výsluchu sťažovateľov

z 20. februára 2010 sa uvádza, že „po krátkom odôvodnení uznesenia a poučení

o opravnom prostriedku“ sťažovatelia zahlásili sťažnosť. To znamená, že mali dostatok

času na to, aby do 8. marca 2010, keď najvyšší súd rozhodol o zamietnutí ich sťažností,

predostreli tomuto súdu svoje ďalšie argumenty (okrem tých, ktoré už uviedli v sťažnosti

z 23. februára 2010) o tom, že ich vzatie do väzby nie podľa nich dôvodné. Sťažovatelia tak

mohli urobiť sami alebo prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého na účely doplnenia

sťažnosti, ako už ústavný súd uviedol, mohli kontaktovať. Podľa názoru ústavného súdu je

práve aj takýto postup súčasťou aktívneho bránenia práv, a to už bez ohľadu na to, kto tento

aktívny prístup vyvinie, či to bude obhajca alebo sťažovateľ, zvlášť v prípadoch, ak ide o

osobnú slobodu dotknutej osoby.

Navyše, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že argumenty

sťažovateľov proti ich vzatiu do väzby obsiahnuté v doplnení ich sťažnosti proti uzneseniu

špecializovaného súdu o vzatí do väzby, ako aj tie, ktoré vyplývajú z ich písomnej sťažnosti

podanej 23. februára 2010, vychádzajú z totožných skutočností a nemožno dospieť k záveru,

že by v nich sťažovatelia predstavili svoje argumenty v inom svetle alebo že by uvádzali

také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu.

Najvyšší súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci,

keďže mu to ukladá aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia

javí tak, že najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu

špecializovaného súdu o vzatí do väzby musel riešiť konflikt dvoch práv, a to práva

na urýchlené rozhodovanie o ich väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď

v tomto konkrétnom prípade išlo o rozhodovanie o ich prvotnom vzatí do väzby) a práva

na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti ich vzatiu do väzby. Podľa

názoru ústavného súdu však nemožno úspešne namietať porušenie určitého alebo

medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého

všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného , resp.

medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľov proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí do väzby nemožno síce

bezvýhradne označiť za celkom náležitý, ale vzhľadom na už uvedené skutočnosti, pokiaľ

ide vedomosť sťažovateľov o argumentoch proti ich vzatiu do väzby, ako aj s prihliadnutím

na to, že sťažovateľom bolo uznesenie špecializovaného súdu z 20. februára 2010 doručené

pred rozhodnutím najvyššieho súdu (4. marca 20120), a v neposlednom rade aj so zreteľom

na odôvodnenosť a presvedčivosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, je ústavný súd

toho názoru, že takýto postup nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv

sťažovateľov.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že najvyšší súd rozhodol o ich sťažnosti

na neverejnom zasadnutí bez ich osobnej účasti, a to napriek ich výslovnej žiadosti o účasť

(„vzhľadom na vykonávanie neverejného zasadnutia, týmto žiadam o zabezpečenie mojej

prítomnosti a o upovedomenie obhajcu o tomto zasadnutí, tak aby som sa ho mohol

zúčastniť“), možno usudzovať, že sťažovatelia požadovali, aby boli najvyšším súdom pri

rozhodovaní o ich sťažnosti osobne vypočutí.

v výslovne upravuje povinnosť súdu vypočuť

obvineného pred rozhodnutím o väzbe, čo sa aj 20. marca 2010 stalo, keď všetci

sťažovatelia boli pred rozhodnutím špecializovaného súdu o vzatí do väzby vypočutí. Oproti

tomuto o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby

alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom

zasadnutí.

Podstatnou súčasťou procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

v prípadoch, keď pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca

mu osobne sa k veci vyjadriť, pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu

rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. , , )

a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný predpoklad na rešpektovanie

základných procesných garancií uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba

vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú

predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok

väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť

s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť

osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri ,

a ).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania

a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľov z 20. februára 2010 vyplýva, že všetci boli

vypočutí a všetci sa mali možnosť, resp. mohli rovnakým spôsobom vyjadriť k návrhu

prokurátora na ich vzatie do väzby. Následne sudca pre prípravné konanie vyhlásil za ich

prítomnosti, ako aj prítomnosti ich obhajcu (ako aj prokurátora) uznesenie, ktorým ich

z dôvodov uvedených v , a vzal do väzby.

Ani z judikatúry ESĽP však nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ

osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola

procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom

a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby

(v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne

krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je

nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha

skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,

alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je

zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. , ).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba

posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné

konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže

byť v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný

(napr. m. m. , , ).

výslovne ukladá konať na verejnom zasadnutí len v konaní

o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby (§ 192 ods. 3 Trestného

poriadku) a zároveň toto ustanovenie jednoznačne a explicitne ustanovuje, že o sťažnosti

proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na neverejnom

zasadnutí. Požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní o sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe by mohla vyplývať z konkrétnych okolností prípadu, najmä

ak sťažovateľ uvádza nové skutočnosti významné na posúdenie dôvodov väzby alebo

ak došlo k zmene dôkaznej situácie. Zo sťažnosti sťažovateľov žiadne také skutočnosti

nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa

názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať

o sťažnosti na verejnom zasadnutí, aj keď o to sťažovatelia výslovne žiadali.

Ústavný súd už v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať

tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť odvolacieho

súdu rozhodovať o trvaní väzby vždy na verejnom zasadnutí, t. j. po vypočutí obvineného,

bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade ústavný súd konštatoval, že

konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým skutočnosť, že išlo o sťažnostné konanie

(rozhodovanie najvyššieho súdu v druhom stupni), prvostupňový súd (špecializovaný súd)

rozhodol o väzbe sťažovateľov po ich vypočutí, umožňujú urobiť záver, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu prijatým na neverejnom zasadnutí, t. j. bez predchádzajúceho

vypočutia sťažovateľov, nemohlo dôjsť k porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Preto postup, ktorý v danom prípade najvyšší súd zvolil pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľov, je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi

z označeného článku dohovoru.

Sťažovatelia ako obvinené osoby mali v danom prípade možnosť predložiť súdu

argumenty a dôvody proti ich vzatiu väzby a vyjadriť sa ku všetkým dôvodom

a okolnostiam týkajúcim sa návrhu protistrany (prokurátora) na ich vzatie do väzby

a vyvracať ich aspoň na jednom stupni (na špecializovanom trestnom súde), preto nemohlo

dôjsť k porušeniu princípov kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako to namietali,

a tým ani k porušeniu , ak navyše prokurátor, takisto ako sťažovatelia

a ich obhajca neboli prítomní na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu uskutočnenom

8. marca 2010, keď bolo rozhodnuté o ich sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu

špecializovaného súdu sp. zn. 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí do väzby. Ako

vyplýva zo zistenia ústavného súdu, na tomto neverejnom zasadnutí boli prítomní iba

členovia senátu a zapisovateľka.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

6. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovatelia v poslednom doplnení sťažnosti namietali porušenie svojho základného

práva podľa napadnutým postupom a rozhodnutiami oboch súdov, keď

v podaní uviedli, že „ako vyšlo najavo pri výsluchu svedka D. D. dňa 14. 12. 2010, tento

svedok bol prvýkrát riadne procesne vypočutý až dňa 14. 12. 2010. Pred týmto dátumom

v konaní vypočutý nebol – vypočutý teda mohol byť jedine v čase pred začatím trestného

stíhania.“. Preto podľa názoru sťažovateľov, ak špecializovaný súd v uznesení o ich vzatí

do väzby odôvodnil vzatie sťažovateľov do väzby aj jeho výpoveď, „použil nezákonne

získaný dôkaz“. Z tejto skutočnosti odôvodňujú sťažovatelia porušenie svojho označeného

základného práva.

Z informácie ÚBOK poskytnutej ústavnému súdu v rámci prípravy predbežného

prerokovania veci vyplýva, že svedok D. D. bol prvýkrát vypočutý 14. decembra 2009

(čo je zhodou okolností v ten istý deň, avšak iný rok ako bol tento svedok vypočutý

v decembri 2010), čo je síce pred dátumom, keď bolo vydané uznesenie o vznesení

obvinenia proti sťažovateľom (16. februára 2010), avšak tento úkon bol evidentne vykonaný

po začatí trestného stíhania. Prípravné konanie v predmetnej veci vedené pod

ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 vzniklo vylúčením z trestnej veci ČVS: PPZ-37/BOK-B1-

2009 (ďalej len „pôvodné trestné konanie“) na samostatné konanie 8. februára 2010.

Pôvodné trestné stíhanie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa bolo začaté 9. novembra 2008 (na uznesení je však

uvedené ČVS: PPZ-98/BOK-B-2008, pretože 1. augusta 2009 došlo vzhľadom

na organizačné zmeny k administratívnemu preevidovaniu spisu na ČVS: PPZ-37/BOK-B1-

2009).

Z uvedeného vyplýva, že niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi namietaným

porušením označeného základného práva a skutkovým stavom popísaným v tejto časti

sťažnosti, ktorá by mohla reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia tohto práva

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

7. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 8. marca 2010

V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe je

potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú

konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného

súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa

zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné

záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava

obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.

). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax

ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde

et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým podľa

zamietol ich sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí do väzby, teda

takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.

Pokiaľ sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti tvrdia, že všeobecné súdy porušili ich

základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa tým, že pri

rozhodovaní o ich väzbe neumožnili nahliadnuť im, resp. ich obhajcovi do celého

vyšetrovacieho spisu, a tým boli v nevýhode oproti orgánom činným v ich trestnej veci,

ktoré mali prístup ku všetkým dôkazom a rozhodnutiam obsiahnutým vo vyšetrovacom

spise, ústavný súd poukazuje na to, že sa vzťahuje spravidla na súdne

konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním vo veci samej. Opäť je

na tomto mieste potrebné pripomenúť, že princípy spravodlivého súdneho konania pri

rozhodovaní o väzbe sú súčasťou a dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti

s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode

fyzickej osoby (zákonnosť väzby) spadá (ratione materiae) pod ustanovenia

a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty

osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri

, ).

Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu o zamietnutí sťažností sťažovateľov proti uzneseniu

prvostupňového súdu a namietaným porušením označených článkov dohovoru, ústavný súd

sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo už bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011