Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 19/2011
PDF · 856.43 KB
No categories available
IV. ÚS 19/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. B..., R. B..., F. K... a M. B..., všetci t. č. vo výkone
väzby, zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti
organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru, odboru Bratislava I, v konaní
vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10,
postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica,
v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 20. februára 2010 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho
uznesením z 8. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B., R. B., F. K. a M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010
doručená sťažnosť A. B., R. B., F. K. a M. B. (ďalej len „sťažovatelia“), doplnená
podaniami doručenými ústavnému súdu 26. júla 2010 a 21. decembra 2010, ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4
a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného
zboru, odboru Bratislava I (ďalej len „ÚBOK“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-
B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10,
postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku – pracovisko Banská Bystrica (ďalej
len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 20.
februára 2010 (ďalej aj „uznesenie špecializovaného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010
a jeho uznesením z 8. marca 2010.
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú na základe uznesenia
vyšetrovateľa ÚBOK vydaného pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010
takto trestne stíhaní:
- A. B. a R. B. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
podľa § 296 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa
§ 186 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona sčasti
dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa
§ 14 ods. 1 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190
ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 5 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a)
Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1,
ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného
zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a ods. 5 písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona
s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin všeobecného
ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. b) s poukazom na § 141 písm. a)
Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1,
ods. 2 písm. a) a b) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 140 písm. a) a § 141 písm. a)
Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4
písm. a) a b) s poukazom na § 143 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin ublíženia
na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) s poukazom na § 140 písm. a)
a § 143 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona
v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. b)
a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 140 písm. c) a § 141 písm. a) Trestného zákona a pre
zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b)
s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, obvinený R. B. aj pre obzvlášť závažný
zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a)
a ods. 4 písm. a) Trestného zákona, ktorých sa mali dopustiť na skutkovom základe
podrobne popísanom v uznesení vyšetrovateľa.
- F. K. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Trestného zákona, pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221
ods. 1 a ods. 4 písm. a) a b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti
dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.
- M. B. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186
ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu
k § 186 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a)
a ods. 5 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) s poukazom
na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa
§ 190 ods. 1 a ods. 5 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona v súbehu
so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a ods. 4 písm. b) s poukazom
na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) a b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona
sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pre obzvlášť
závažný zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a)
s poukazom na § 140 písm. a) a § 141 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy podľa
§ 13 ods. 1 Trestného zákona v súbehu so zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. b) s poukazom na § 140 písm. a) a § 141 písm. a)
Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť na skutkovom základe podrobne popísanom
v uznesení vyšetrovateľa.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podali sťažovatelia (spolu s ďalšími
obvinenými) sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor špeciálnej prokuratúry 17. februára
2010 tak, že ju zamietol.
V ten istý deň, keď bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, došlo aj k obmedzeniu
ich osobnej slobody a následne 17. februára 2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry podal
návrh špecializovanému súdu na ich vzatie do väzby. Tomuto návrhu špecializovaný trestný
súd uznesením sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 vyhovel. Proti rozhodnutiu o väzbe
podali sťažovatelia osobne (ústne do zápisnice o výsluchu 20. februára 2010), ako
aj prostredníctvom obhajcu (písomne 23. februára 2010) sťažnosť, ktorú najvyšší súd
(ako druhostupňový) uznesením sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010 zamietol.
V priebehu trestného konania obhajca sťažovateľov osobne 16. februára 2010
a písomne 17. februára 2010 požiadal vyšetrovateľa ÚBOK o umožnenie nahliadnutia
do vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, čomu však vyhovené nebolo.
Obhajca sťažovateľov preto 18. februára 2010 požiadal prokurátora špeciálnej
prokuratúry o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK. Prokurátor špeciálnej prokuratúry
potvrdil obhajcovi sťažovateľov, že „nevidí dôvod na odmietnutie sprístupnenia uznesení
o začatí trestného stíhania“.
Dňa 19. februára 2010 obhajca sťažovateľov znovu požiadal vyšetrovateľa ÚBOK
o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, čo mu vyšetrovateľ ÚBOK opätovne bez
odôvodnenia zamietol a zaslal mu „prostredníctvom faxu vyrozumenie o odmietnutí úkonu“.
Obhajca sťažovateľov preto požiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK.
Špecializovaný súd umožnil obhajcovi sťažovateľov preštudovať časť vyšetrovacieho spisu
20. februára 2010, a to v rámci konania, v ktorom sa rozhodovalo o vzatí sťažovateľov
(a ostatných obvinených) do väzby.
Dňa 23. februára 2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry reagoval na žiadosť obhajcu
sťažovateľov o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK o nahliadnutie do spisu
a odkázal obhajcu na povolenie nahliadnutia do spisu, ktoré mu bolo umožnené
na pojednávaní uskutočnenom 20. februára 2010.
Obhajca sťažovateľov zaslal 23. februára 2010 najvyššiemu súdu písomné
odôvodnenia sťažností podaných proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí
do väzby, pričom zároveň upozornil najvyšší súd na nemožnosť komplexného odôvodnenia
sťažností z dôvodu nedoručenia sťažnosťami napadnutého uznesenia špecializovaného
trestného súdu o vzatí do väzby. Úplné odôvodnenie predložil obhajca najvyššiemu súdu
až 10. marca 2010 bezodkladne potom, ako mu bolo doručené uznesenie špecializovaného
súdu o vzatí sťažovateľov do väzby.
Ešte 8. marca 2010 požiadal obhajca sťažovateľov najvyšší súd o doručenie
upovedomenia o neverejnom zasadnutí, na ktorom sa bude rozhodovať o ich sťažnostiach.
Najvyšší súd v ten istý deň zamietol sťažnosti sťažovateľov (ako aj ďalších obvinených).
V súčasnej dobe v spoločnom trestnom konaní prebieha dokazovanie v rámci
prípravného konania pred vyšetrovateľom. Väzba sťažovateľov bola ostatným rozhodnutím
špecializovaného súdu predĺžená do 31. marca 2011. Sťažnosť sťažovateľov proti tomuto
rozhodnutiu bola najvyšším súdom zamietnutá.
Podľa názoru sťažovateľov v ich veci v rámci trestného konania došlo k porušeniu
„ich základných práv na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa
článku 50 ods. 3 Ústavy SR, základných práv na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku
47 ods. 3 Ústavy SR, základné práva byť včas oboznámení s povahou a dôvodom obvinení
vznesených proti nim podľa čl. 6 ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základných práv na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o namietanom porušení označených práv sťažovatelia odôvodňujú takto:
„Orgány činné v trestnom konaní svojvoľne a nad rámec svojich oprávnení zamedzili
sťažovateľom a ich právnemu zástupcovi aktívnu spoluúčasť na vedení vyšetrovania.
OČTK opomenuli svoju povinnosť riadne a do detailov skúmať všetky okolnosti rozhodného
charakteru pre ďalší postup v trestnom konaní a zamerali sa len na výsledok svojej činnosti,
aj za cenu porušenia práv dotknutých osôb...
Obhajca sťažovateľov v priebehu trestného konania niekoľko krát explicitne vyslovil
svoju požiadavku, aby mu OČTK, ako aj súd predložili Uznesenie o začatí trestného
stíhania, resp. umožnili nahliadnuť do trestného spisu v časti, kde je Uznesenie o začatí
trestného stíhania. Nakoľko obhajca, ani sťažovatelia nemajú prístup k Uzneseniu o začatí
trestného stíhania, nie je možné posúdiť, či je trestné konanie vedené zákonným spôsobom,
resp. či doteraz vykonané úkony trestného konania sú procesne platné...
Napriek tomu, že vo vyjadreniach na verejnom zasadnutí pred Špecializovaným
trestným súdom v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, a v písomných sťažnostiach
obhajca namietal nezákonnosť postupu OČTK, otázkou, či bolo vo veci vydané rozhodnutie
o začatí trestného stíhania, či bolo konané v súlade s § 206 Tr. por. sa súdy rozhodujúce vo
veci nezaoberali. Aj v prípade, ak by skutočne bolo potrebné utajiť obsah Uznesenia o
začatí trestného stíhania pred obhajcom a sťažovateľmi v zmysle § 69 Trestného poriadku,
sudca má pri svojej rozhodovacej právomoci prístup k celému obsahu spisu. Súd sa však
s návrhom obhajcu na posúdenie obsahu Uznesenia o začatí trestného stíhania
nevyporiadal. Obhajca ani sťažovatelia tak nemajú možnosť porovnať (ani prostredníctvom
garancie kontroly nezávislým súdom) vyjadrenie a rozsah skutkov, pre ktoré je vedené
trestné stíhanie v Uznesení o začatí trestného stíhania a v Uznesení o vznesení obvinenia.
Vyšetrovateľ PPZ ÚBOK vzniesol dňa 16. 02. 2010 sťažovateľom obvinenie pre
viaceré trestné činy, okrem iného aj pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Pritom vymedzenie skutku, ktorý bol
vyšetrovateľom kvalifikovaný ako trestný čin je zmätočné a nedostatočné. Vyšetrovateľ len
hypoteticky uvádza skutky, ktoré mali byť spáchané sťažovateľmi, avšak bez odkazu
na akýkoľvek dôkazný prostriedok. Uznesenie o vznesení obvinenia je preto zmätočné
a nepreskúmateľné...
Postup OČTK, ako aj oboch súdov rozhodujúcich vo veci z uvedených dôvodov
považujem za protizákonný a protiústavný. Taktiež vyjadrujem svoju pochybnosť
o procesnej relevancii doteraz získaných dôkazov, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že
by skutočne došlo k riadnemu začatiu trestného stíhania sťažovateľov v súlade so zákonom.
Postup OČTK, ako aj súdov zasahuje do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,
keď sú voči nemu uplatňované nejasné a nešpecifické dôkazy, u ktorých vzniká pochybnosť
o zákonnosti ich získania a použitia v trestnom konaní. Sťažovatelia ani obhajca nemajú
možnosť oboznámiť sa s ich zákonným podkladom...
V trestnom konaní sa OČTK, ani súdy relevantne nevysporiadali s otázkou existencie
dôvodov väzby. Tak Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, ako
aj Najvyšší súd SR založili rozhodnutie o väzbe na nekonkrétnom vyjadrení hrozby
predpokladanej Trestným poriadkom...
Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nie len zistené
skutočnosti podporené dôkazmi, ale najmä obava založená na konkrétnych dôvodoch.
Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí
Najvyššieho súdu preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...
Tak prokurátor v podanom návrhu na vzatie do väzby, ako aj oba súdy
v odôvodneniach svojich rozhodnutí za zásadný dôvod potreby nariadenia väzby
sťažovateľov označujú obavu, že sťažovatelia by v prípade ich prepustenia na slobodu
pôsobili na svedkov a ich výpovede. V tejto časti si preto dovoľujem poukázať
aj na rozhodnutie súdu v známom prípade bývalého príslušníka SIS M. H., kde súd správne
poukázal na podstatný vplyv časového odstupu medzi spáchaním skutku a vznesením
obvinenia.
Sťažovatelia sú obvinení so skutkov, ktoré mali byť spáchané prevažne v rokoch 2006
– 2008, len výnimočne začiatkom roku 2009. V prípade, ak by sťažovatelia skutočne
zamýšľali pôsobiť na svedkov a zmariť ich svedecké výpovede mali na to dostatočný časový
priestor. Taktiež, ak by v týchto časových obdobiach skutočne boli spáchané trestné činy
uvádzané prokuratúrou, mali aj potenciálni svedkovia, ak existujú, dostatočný priestor, ako
aj možnosti podať na sťažovateľov trestné oznámenie a podieľať sa na trestnom konaní ešte
v dobe, kedy malo dôjsť k údajnému spáchaniu týchto skutkov. Som preto toho názoru, že
odôvodnenie potreby nariadenia väzobného stíhania sťažovateľov pre obavu z ich
kolúzneho správania nie je možné považovať za relevantné a tento dôvod väzby je uvádzaný
protizákonne bez opory v zistených a najmä dokázaných skutočnostiach.
Prokurátor v návrhu na vzatie sťažovateľov do väzby poukázal na predchádzajúce
trestné stíhanie obvinených, pričom však zámerne zamlčal podstatné okolnosti, nakoľko
uviedol len časť údajov o tomto trestnom stíhaní. Obhajca v konaní pred Špeciálnym
trestným súdom žiadal o pripojenie spisu trestného konania namietaného prokurátorom
aj v konaní o väzbe za účelom preukázania aktuálneho štádia trestného konania. Obhajca
zároveň súdu predložil rovnako ako prokurátor len časť spisového materiálu tohto
trestného konania, a to konkrétne Uznesenie o zastavení trestného stíhania sťažovateľov,
pričom žiadal, aby si súd sám zistil skutočné štádium trestného konania.
Špeciálny trestný súd ani Najvyšší súd sa však s požiadavkou a námietkou obhajcu
sťažovateľov o pripojenie trestného spisu a zistenie aktuálneho štádia trestného konania
nevyporiadali, pričom svoju nečinnosť neodôvodnili. Obdobný prístup je badateľný
aj v trestnom konaní vedenom Okresnou prokuratúrou v Pezinku pod sp. zn. 1 Pv 279/09,
ktoré v konaní namietal prokurátor.
Počas výsluchov obvinených dňa 16. 02. 2010 obhajca JUDr. S. J. žiadal
vyšetrovateľa kpt. Miroslava Chudého o umožnenie nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu
a o doručenie, resp. prefotenie uznesenia o začatí trestného stíhania. Uvedenému
vyšetrovateľ nevyhovel, pričom nahliadnutie do spisu neodmietol procesne v zmysle § 69
ods. 2 Tr. por.
Opätovne žiadal obhajca vyšetrovateľa o umožnenie nahliadnutia do spisu dňa
17. 02. 2010. Nakoľko mu nebolo vyhovené tak dňa 18. 02. 2010 požiadal úrad špeciálnej
prokuratúry o preskúmanie odmietnutia preštudovania spisu. Ešte toho istého dňa,
18. 02. 2010, prokurátor JUDr. K. obhajcovi potvrdil, že nevidí dôvod na odmietnutie
sprístupnenia uznesení o začatí trestného stíhania, konkrétne: Uznesenie o začatí trestného
stíhania vedeného na ÚBOK Bratislava pod ČVS: PPZ-37/BOK-B1-2009 (z tejto veci bola
08. 02. 2010 vylúčená na samostatné konanie tunajšia vec) a ČVS; PPZ-25/BOK-B1-2010.
Okolo 14.00 hod dňa 19. 02. 2010 obhajca JUDr. S. J. telefonicky kontaktoval
vyšetrovateľa Chudého, či mu bude umožnené nahliadnutie do spisu. Vyšetrovateľ opätovne
žiadosť obhajcu zamietol s tým, že vyrozumenie o odmietnutí nahliadnutia zašle obhajcovi
poštou. Vo vyrozumení zaslanom obhajcovi prostredníctvom faxu úplne absentuje
odôvodnenie takéhoto rozhodnutia, nakoľko obsahuje len na § 69 ods. 2 Tr. por. s tým, že tu
existujú závažné dôvody brániace uplatneniu práva na nahliadnutie do spisu.
Obratom, 19. 02. 2010 žiadal obhajca o preskúmanie odmietnutia úrad špeciálnej
prokuratúry. Dňa 20. 02. 2010 pred súdom obhajca žiadal o umožnenie preštudovania
spisu. Sudca po konzultácii s prokurátorom sprístupnil obhajcovi na študovanie časť spisu
v trvaní jednej hodiny. Súd obhajcovi však sprístupnil len tú časť spisového materiálu, ktorá
bola obhajcovi už známa z doterajšieho konania a uskutočneného vyšetrovania, nakoľko sa
zúčastňoval všetkých výsluchov. Súd teda obhajcovi odmietol sprístupniť akékoľvek nové
informácie relevantného charakteru, ktoré by boli obhajcom použiteľné aj v ďalšom konaní.
Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v doterajšom priebehu trestného konania došlo
k porušeniu zásady rovností zbraní medzi obhajobou a prokuratúrou.
Postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdu považujem za neprípustný.
Sťažovatelia boli v doterajšom konaní vystavení neúmernému tlaku a presile OČTK a súdu,
keď mu nebolo umožnené riadne a včas sa oboznámiť s podstatou a dôvodmi obvinenia,
a teda nemal ani možnosť, ani dostatočný čas na prípravu svojej obhajoby. Je nepochybné,
že postaviť obvineného pred súd, hoci aj v konaní o väzbe obvineného bez toho, aby sa
na tento úkon mohol aj s pomocou svojho právneho zástupcu adekvátne pripraviť, zatiaľ čo
OČTK a súd majú k dispozícii kompletný spisový materiál ako podklad pre vydanie
rozhodnutia je nevyvážené, neoprávnené a aj nespravodlivé...
Dodržiavaniu práv obvineného na obhajobu nezodpovedá postup OČTK a súdov,
ktorý vedie k zmareniu účelu, ako aj samotnej podstaty obhajoby v trestnom konaní, kedy
obhajcovi nie je umožnené oboznámiť sa s obsahom spisu a dôkaznými prostriedkami
využívanými OČTK proti obvineným. Postup OČTK zároveň vážnym spôsobom porušuje
zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania. Pripomínam, že právo nazerať do spisov je
základným právom obvineného a jeho obhajcu, najmä v prípade, keď sa má rozhodovať
o väzbe a možnosti obmedzenia tohto práva je potrebné vykladať veľmi reštriktívne.
Uznávam, že účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať odopretie obhajobe
zoznámiť sa s častou získaných dôkazov, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo
ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Takéto odopretie by však
vždy malo byť riadne odôvodnené a malo by sa týkať len časti. Sledovanie tohto legitímneho
cieľa však nemôže spôsobiť, že utajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre
posúdenie zákonnosti väzby, budú obvinenému, resp. jeho obhajcovi úplne odopreté...
Nie je... prípustné, aby obhajca a sťažovatelia nemali a stále nemajú možnosť
posúdiť, či OČTK vedú konanie v súlade s Tr. poriadkom. Poukazujem pritom najmä
na nemožnosť oboznámenia sa s uznesením o začatí trestného stíhania vo veci, nakoľko nie
je predovšetkým možné porovnať uznesenie o začatí trestného stíhania s uznesením
o vznesení obvinenia, tak aby sa dala preskúmať totožnosť skutku.
Vzhľadom na nesprístupnenie podstatnej časti spisu tiež nie je možné overiť a zistiť,
či OČTK vykonávali všetky úkony až po začatí trestného stíhania...
V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie do väzby, je
výlučne v kompetencii súdu, aby na základe vlastnej úvahy rozhodol aj o odmietnutí práva
obvineného nazerať do spisu a tiež o tom, ktoré časti spisu povolí preštudovať a neprináleží
mu preto sa o tejto skutočnosti radiť s OČTK. Rozhodovanie súdu na základe a v zmysle
inštrukcií OČTK významnou mierou zasahuje do záruk spravodlivosti garantovaných práve
nezávislosťou súdu a úvahou súdu...
Sťažovatelia a ich právny zástupca na tieto skutočnosti upozorňovali aj Najvyšší súd
v rámci podanej a odôvodnenej sťažnosti. Pritom postup súdu znevýhodňujúci jedného
z účastníkov v dôsledku rozhodnutia súdu založeného na názore OČTK je bezpochyby
nesprávny a v rozpore so základnými ústavnými garanciami pôsobenia súdnej moci.
Najvyšší súd SR v konaní o sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiu o ich vzatí
do väzby taktiež nepostupoval správne. Obhajca sťažovateľov v odôvodnení sťažnosti proti
vzatiu sťažovateľov do väzby zo dňa 05. 03. 2010 upozorňoval Najvyšší súd aj na tú
skutočnosť, že v čase vyhotovenia Odôvodnenia sťažnosti mu nebolo doručené Rozhodnutie
Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, o vzatí sťažovateľov do väzby.
Z tohto dôvodu, obhajca preto Najvyššiemu súdu oznámil, že doplnenie odôvodnenia
sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí sťažovateľov do väzby bude Najvyššiemu súdu doručené
až po tom, čo bude mať obhajca k dispozícii rozhodnutie Špeciálneho súdu o väzbe
sťažovateľov.
Nakoľko ide o objektívnu príčinu nemožnosti podať adekvátne a komplexné
vyjadrenie v rámci jedného podania spočívajúcu na strane súdu, nemôže byť tento stav
na ujmu obvinených. O tom, že sťažovateľom nebolo doručené rozhodnutie o väzbe, bol
Najvyšší súd upovedomený aj faxovým prípisom.
Najvyšší súd ignoroval právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, keď
o sťažnosti obvinených rozhodol skôr, ako im bolo doručené rozhodnutie o väzbe, a teda
skôr ako mali možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým bodom rozhodnutia. Najvyšší súd
rozhodol Uznesením dňa 08. 03. 2009, pričom nerešpektoval ani žiadosť obhajcu
o oznámenie termínu neverejného zasadnutia. Obhajca pritom nežiadal, aby bol
na neverejnom zasadnutí prítomný tak, ako si to súd vyložil a ako vyplýva aj z odôvodnenia
rozhodnutia o sťažnosti obvinených.
Najvyšší súd taktiež opomenul svoju povinnosť riadne preskúmať namietané
porušenia práv sťažovateľov a dôkladne sa venovať predloženým dôkazom, keď
v odôvodnení Uznesenia zo dňa 08. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosti sťažovateľov len
zopakoval odôvodnenie uvádzané už prvostupňovým súdom. Najvyšší súd sa vo svojom
rozhodnutí nevysporiadal ani s argumentáciou sťažovateľov a konkrétnymi poukazmi
na jednotlivé porušenia ich práv.
Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že sa Najvyšší súd
nezaoberal sťažnosťami sťažovateľov individuálne, tak ako boli podané a riadne
odôvodnené, keď nevzal ohľad ani na rozsah a dôvody obvinení jednotlivých sťažovateľov.
Najvyšší súd poukazuje len všeobecne na násilnú povahu trestných činov obvinených,
pritom sťažovateľovi F. K. bolo obvinenie vznesené pre trestné činy nenásilnej povahy.
Z uvedených dôvodov mám preto zato, že rozhodovanie Najvyššieho súdu
nezodpovedá európskym štandardom, ktoré sú už v súčasnej dobe kladené na rozhodovaciu
právomoc súdov, pričom rozhodne nie je možné akceptovať len mechanický prístup
k vydávaniu rozhodnutí bez dôkladného preskúmania všetkých namietaných skutočností.
Nakoľko sa teda ani Najvyšší súd nevysporiadal so zásadnými skutočnosťami
uvádzanými sťažovateľmi, a nezaoberal sa ani namietanými porušeniami základných práv
sťažovateľov je vysoko pravdepodobné, že v ďalšom konaní bude aj naďalej postupované
rovnako automatizovaným spôsobom, kedy sťažovatelia aj napriek všeobecne platnej
a uznávanej zásade prezumpcie neviny a rovnosti strán v trestnom konaní budú z dôvodu
zrejmej nevyváženosti medzi postavením obvinených a postavením orgánov činných
v trestnom konaní vnímaní ako osoby, ktoré sa podieľali na jednej z najzávažnejších
trestných činností podľa nášho právneho poriadku s cieľom najmä retributívneho
charakteru.
Vzhľadom na nemožnosť oboznámiť sa s celým trestným spisom alebo s jeho
podstatnou časťou, vyjadrujem svoje závažné pochybnosti o tom, či obvinenie bolo skutočne
vznesené bez meškania a zároveň poukazujem na nedodržanie povinnosti OČTK oboznámiť
sťažovateľa riadne a včas s povahou, ako aj dôvodmi vznesenia obvinenia z trestného činu
v dôsledku zamedzenia možnosti sťažovateľa a jeho obhajcu oboznámiť sa s obsahom
relevantných Uznesení...
V prípade sťažovateľov, a to aj v dôsledku nemožnosti oboznámiť sa so spisovým
materiálom, vychádzajúc z Uznesení o dočasnom odložení vznesenia obvinenia mám zato,
že obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené a návrh na vzatie do väzby bol podaný len
na základe výpovede pôvodne utajeného svedka...
Výpoveď svedka... nemajú ani sťažovatelia a ani obhajca doposiaľ k dispozícii a nie
je im teda stále umožnené riadnym spôsobom sa pripraviť na obhajobu...
Z doterajšieho priebehu trestného konania vyplýva, že okrem výpovede utajeného
svedka nedisponujú OČTK v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu potrebným súborom
na seba vzájomne nadväzujúcich dôkazov, ktoré by odôvodňovali jednak trestné stíhanie
vedené proti sťažovateľom, ako aj rozhodnutie o ich väzbe...“
Sťažovatelia v doplnení sťažnosti z 21. júla 2010 poukázali aj na porušenie svojich
práv podľa čl. 5 dohovoru postupom špecializovaného súdu, ako aj najvyššieho súdu,
pričom uviedli toto:
«Čl. 5 ods. 1 Dohovoru predstavuje garanciu ľudského práva na slobodu a osobnú
bezpečnosť a taxatívne vymedzuje prípady, v ktorých je možné osobnú slobodu jednotlivca
obmedziť. Podľa ustanovenia písm. c) ods. 1 čl. 5 Dohovoru je možné osobu pozbaviť
slobody, ak ide o „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom
predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného
činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní
trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“, a to len pokiaľ sa tak stane v súlade
s konaním ustanoveným zákonom. Hlavným kritériom zákonnosti obmedzenia osobnej
slobody jednotlivca je v zmysle tohto ustanovenia odôvodnenosť obmedzenia osobnej
slobody.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva obmedzenie osobnej slobody
musí byť vždy odôvodnené existenciou dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu,
pričom pri počiatočnom akte pozbavenia slobody hrajú zvyšné dva dôvody – oprávnené
dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť osobe v spáchaní trestného činu alebo v úteku
po jeho spáchaní – len pomocnú úlohu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva ak tu nie
je dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nemá zmysel uvažovať o ďalších dvoch
podmienkach, pretože tieto by samy osebe nemohli odôvodniť pozbavenie slobody.
Odôvodnenosť podozrenia, na ktorom sa zakladá obmedzenie osobnej slobody
jednotlivca, je základným prvkom ochrany poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru pred
svojvoľným pozbavením slobody. Existencia dôvodného podozrenia predpokladá existenciu
skutočností alebo dôkazov spôsobilých presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že osoba
mohla spáchať trestný čin. Európsky súd pre ľudské práva odmietol subjektívne hľadisko
úprimného presvedčenia orgánu trestného konania o existencii podozrenia a vyžaduje
objektívne skutočnosti a dôkazy o dôvodnosti podozrenia, ktoré musí doložiť štát.
Podozrenie musí byť dôvodné tak pokiaľ ide o to, či bol spáchaný konkrétny trestný čin, ako
aj pokiaľ ide o to, či ho spáchala dotyčná osoba.»
Sťažovatelia sú toho názoru, že im bola „osobná sloboda obmedzená v rozpore
s vyššie uvedenými kritériami zákonností, keďže nebola dostatočne preukázaná ani len
existencia dôvodného podozrenia, že sťažovatelia spáchali trestné činy. Zadržanie
sťažovateľov bolo realizované výlučne na základe pochybnej výpovede nespoľahlivého
svedka, sťažovateľom a ich obhajcovi nebolo doteraz, resp. po dlhú dobu umožnené
oboznámiť sa s uznesením o začatí trestného stíhania, resp. s uznesením o vznesení
obvinenia. Obhajcovi sťažovateľov bola po dlhú dobu odopieraná možnosť nahliadnutia
do spisu. Všetky uvedené skutočnosti poukazujú na dôkaznú núdzu orgánov činných
v trestnom konaní a spochybňujú existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného
činu v momente zadržania sťažovateľov.“.
Vo vzťahu k porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru v doplnení sťažnosti uviedli, že tento
„oprávňuje každého, komu bola obmedzená osobná sloboda v súlade s ustanoveniami
ods. 1 písm. c), aby bol ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu
splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej
lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa
dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Schiesser v. Švajčiarsko k predmetnému
ustanoveniu judikoval, že súdny orgán je povinný prešetriť všetky sporné otázky spojené
s väzbou a prijať konečné rozhodnutie na základe objektívnych právnych hľadísk. Aby
súdny orgán splnil túto svoju povinnosť, musí rozhodnúť nezávisle, podľa procesných
pravidiel predpísaných zákonom a v súlade s právnymi normami.
Vo veci Stögmüller v. Rakúsko Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že z čl. 5
ods. 3 Dohovoru je možné jednoznačne dôvodiť, že trvanie podozrenia zo spáchania
trestného činu nestačí po určitom čase odôvodniť ďalšie trvanie väzby. Existencia
dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená slobody spáchala trestný čin, je nutnou
podmienkou zákonnosti držania osoby vo väzbe, ale po určitom čase už nestačí. Súd preto
musí zistiť, či sú tu aj iné dôvody, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie väzby.
Špecializovaný trestný súd ani Najvyšší súd pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľov
nepreukázali ani existenciu dôvodného podozrenia, že sťažovatelia spáchali trestné činy,
ani existenciu iných dôvodov, ktoré by odôvodňovali ďalšie trvanie väzby. V prípade
sťažovateľov preto nie je možné tvrdiť, že sa súdy so spornými otázkami týkajúcimi sa väzby
vysporiadali na základe objektívnych právnych hľadísk, nezávisle, podľa procesných
pravidiel predpísaných zákonom a v súlade s právnymi predpismi. Uvedené tvrdenie sme
zdôvodnili už v ústavnej sťažnosti zo dňa 10. 04. 2010 v bode „Zákonnosť a ústavnosť
rozhodnutia o väzbe“. Z týchto dôvodov máme za to, že postupom súdov pri rozhodovaní
o väzbe sťažovateľov bolo porušené právo sťažovateľov podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru.“.
K porušeniu svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru poukázali sťažovatelia na to,
že „každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať
návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia
slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúca sa tohto ustanovenia sa prikláňa k uznaniu
nutnosti výsluchu osôb pozbavených slobody v konaní o zákonnosti ich väzby a k
požiadavke ich osobnej účasti na takomto konaní. Obvinený pritom musí mať vždy čas a
možnosť na prípravu a podanie návrhu a na prípravu svojej obhajoby pred súdom.
Spôsob, akým sa na Najvyššom súde SR konalo o sťažnosti sťažovateľov proti
uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o ich vzatí do väzby, nezodpovedá týmto
minimálnym požiadavkám, keďže Najvyšší súd im neposkytol čas nutne potrebný
na odôvodnenie ich sťažnosti (sťažovatelia čakali na doručenie odôvodnenia uznesenia
Špecializovaného trestného súdu o ich vzatí do väzby, aby mohli svoju sťažnosť riadne
zdôvodniť) a o zamietnutí sťažnosti rozhodol na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľov a ich obhajcu napriek ich výslovnej žiadosti o účasť na neverejnom zasadnutí.
Takýto postup je v rozpore s požiadavkou kontradiktórnosti konania a požiadavkou rovnosti
zbraní, na ktorých trvá európska judikatúra (Toth v. Rakúsko).
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie ustanovenia čl. 5 ods. 4
aj v prípade, keď bolo obhajcovi obvineného odopreté právo nahliadnutia do spisu. Nie je
v súlade s princípom kontradiktórnosti konania a s princípom rovnosti zbraní, ak obvinený
a jeho obhajca nemôžu účinne vyvracať na znalosti spisu založené tvrdenia súdu a orgánov
činných v trestnom konaní v prospech väzby. Európsky súd pre ľudské práva v tejto
súvislosti uviedol, že existuje príliš úzky vzťah medzi posúdením nutnosti väzby a neskorším
posúdením viny, aby bolo možné odoprieť nahliadnuť do spisu v prvom prípade, zatiaľ čo to
zákon vyžaduje v druhom prípade. Zatiaľ čo orgány činné v trestnom konaní a súd mali
právo oboznámiť sa s celým spisom, sťažovateľom a ich obhajcovi nebola v konaní
poskytnutá možnosť, aby mohli primeraným spôsobom vyvracať dôvody uplatňované
na odôvodnenie väzby.“.
Napokon sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť podaním zo 17. decembra 2010,
v ktorej poukázali na ďalšie porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď uviedli, že boli vzatí do väzby aj na základe
dôkazu – výpovede svedka D. D., ktorý bol podľa ich názoru riadne procesne vypočutý až
14. decembra 2010, a „pred týmto dátumom v konaní vypočutý nebol – vypočutý teda mohol
byť jedine v čase pred začatím trestného stíhania“. Podľa názoru sťažovateľov preto
okresný súd „použil nezákonne získaný dôkaz“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite,
Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania..., Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR..., Najvyššieho súdu SR..., v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010
a 6 Tost 7/2010 došlo k porušeniu práv sťažovateľov nebyť stíhaní alebo pozbavení slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR,
práva na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa článku 50
ods. 3 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR,
práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva byť včas oboznámený
s povahou a dôvodom obvinení vznesených proti nim podľa článku 6 ods. 3 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica,
sp. zn. Tp 17/2010 zo dňa 20. 02. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 6 Tost 7/2010 zo dňa 08. 03. 2010 sa zrušujú.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie.
V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4 a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru], a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej
moci, ktorý označili za porušovateľa svojich práv (ÚBOK v konaní vedenom pod
ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, špeciálnu prokuratúru v konaní vedenom pod sp. zn.
VII/2 Gv 16/10, špecializovaný súd v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho
uznesenie z 20. februára 2010 a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010
a jeho uznesenie z 8. marca 2010). Platí to predovšetkým v situácii, keď sú sťažovatelia už
pri podaní návrhu zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní...
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom ÚBOK
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov, ku ktorému
malo dôjsť postupom ÚBOK, ústavný súd upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať
spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť
neprípustná.
Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietajú, že vyšetrovateľ ÚBOK
im neumožnili nahliadnuť do relevantných častí vyšetrovacieho spisu, a teda
aj do uznesenia, ktorým bolo trestné konanie začaté. Namietajú tiež, že uznesenie
vyšetrovateľa ÚBOK o vznesení obvinenia je zmätočné a nepreskúmateľné.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť
v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.
Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor
nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.
K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí
predovšetkým zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“).
Podľa § 210 Trestného poriadku obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú
právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať
prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo
iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť
prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať
a o výsledku žiadateľa upovedomiť.
Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred
začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.
Podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku pri výkone tohto dozoru je prokurátor
oprávnený
a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené
vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou
spisu,
b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania
vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné
stíhanie a riadne v ňom postupuje,
c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon
alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek
veci; pritom postupuje podľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je
prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania
s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného
a poškodeného,
e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť
vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného
stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie
policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby,
proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému
policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo
policajtom,
g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je
sťažnosť.
Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie
policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...
Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť
smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej
strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim
súhlasom prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len
s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.
Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým
oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec
na rozhodnutie
a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide
o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho
prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi...
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,
zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,
a) rozhodne vo veci sám, alebo
b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu
konal a rozhodol...
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že tento zákon poskytoval
sťažovateľom účinný prostriedok nápravy, na použitie ktorého boli oprávnení. Vo vzťahu
k neumožneniu nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu tento prostriedok nápravy predstavuje
žiadosť adresovaná dozorovému prokurátorovi o preskúmanie zákonnosti postupu
vyšetrovateľa ÚBOK podľa § 210 Trestného poriadku a vo vzťahu k „zmätočnosti“
a „nepreskúmateľnosti“ uznesenia o vznesení obvinenia to bola sťažnosť podľa § 185
ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Uvedené právne prostriedky umožňovali sťažovateľom
dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc prokurátora danú mu Trestným
poriadkom, ak by na základe žiadosti alebo sťažnosti sťažovateľov dospel k záveru, že
označený postup vyšetrovateľa ÚBOK (v súvislosti s požiadavkou o nahliadnutie do
vyšetrovacieho spisu) alebo jeho uznesenie o vznesení obvinenia boli v rozpore so
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zotrváva na tom, že každý je
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie
ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).
Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).
V konečnom dôsledku sťažovatelia tieto prostriedky nápravy aj využili a o oboch
(sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj žiadosť o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa) prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti
sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených práv postupom
a rozhodnutím vyšetrovateľa ÚBOK, Trestný poriadok zakladá právomoc príslušnej
prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.
Keďže v danom prípade sa sťažovatelia mohli domáhať a aj domáhali ochrany
svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry
podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ústavný súd ich sťažnosť v časti
smerujúcej proti postupu vyšetrovateľa ÚBOK odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2
v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom špeciálnej
prokuratúry a jej prípisom z 23. februára 2010
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal
iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie
a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej
prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora,
vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej
vojenskej prokuratúry,
b) špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,
c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora
okresnej prokuratúry,
d) vyšší vojenský prokurátor, ak ide o vojenského obvodného prokurátora alebo
prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu... či môže... vykonať iné opatrenia,
na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Citované ustanovenia zákona o prokuratúre nasvedčujú tomu, že proti vybaveniu
žiadosti sťažovateľov o preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK prokurátorom špeciálnej
prokuratúry, t. j. proti prípisu sp. zn. VII/2 Gv 16/10 z 23. februára 2010 mali sťažovatelia
možnosť podať podnet na preskúmanie zákonnosti tohto vybavenia. Z obsahu sťažnosti
podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by tak sťažovatelia urobili. Išlo síce už o ich
opakovanú žiadosť o prešetrenie postupu vyšetrovateľa ÚBOK (pretože prvá žiadosť
zo 17. februára 2010 bola vybavená prípisom špeciálneho prokurátora z 19. februára 2010),
avšak nebolo ju možné považovať za opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre
z dôvodu, že bola opäť adresovaná prokurátorovi špeciálnej prokuratúry a opäť jej obsahom
bolo preskúmanie postupu vyšetrovateľa ÚBOK (a nie preskúmanie prípisu špeciálneho
prokurátora z 19. februára 2010).
Vzhľadom na uvedené aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti, v ktorej sťažovatelia
namietajú porušenie označených práv postupom špeciálnej prokuratúry, neostávalo
ústavnému súdu iné, len konštatovať, že sťažovatelia sa mohli domáhať ochrany svojich
práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa
príslušných ustanovení zákona o prokuratúre proti postupu špeciálnej prokuratúry a jej
prípisu z 23. februára 2010. Z uvedeného dôvodu je sťažnosť aj v tejto časti neprípustná,
a to vzhľadom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto ju ústavný súd z toho dôvodu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením špeciálnej
prokuratúry zo 17. februára 2010
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľov uznesením
špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010, ktorým bola zamietnutá ich sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010
o vznesení obvinenia, ústavný súd dospel k názoru, že sťažnosť bolo potrebné v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Sťažovatelia namietajú, že uznesenie vyšetrovateľa ÚBOK ČVS: PPZ-25/BOK-B1-
2010 zo 16. februára 2010 je zmätočné a nepreskúmateľné, pretože „vyšetrovateľ len
hypoteticky uvádza skutky, ktoré mali byť spáchané sťažovateľmi, avšak bez odkazu
na akýkoľvek dôkazný prostriedok“. Keďže prokurátor špeciálnej prokuratúry zamietol ich
sťažnosť proti predmetnému uzneseniu vyšetrovateľa ÚBOK, považujú tento postup
za protizákonný a protiústavný.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti považoval v prvom
rade za potrebné opätovne poukázať na čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je jeho
právomoc v konaní o sťažnostiach limitovaná princípom subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy, príp. iné orgány verejnej moci. Ústavný súd sa pri zakladaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy, ale aj iné orgány moci sú ústavou
povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Z toho dôvodu je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, príp.
iných orgánov verejnej moci (m. m. IV. ÚS 236/07).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
V súvislosti s uplatňovaním princípu subsidiarity ústavný súd pri posudzovaní
namietaného porušenia označených práv sťažovateľov v prebiehajúcom trestnom konaní
vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov
a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov
uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé
pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia
znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli
odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05). Právomoc
ústavného súdu zasahovať do rozhodovania v štádiu prípravného konania je daná len
výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným
zásahom došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu
iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno napraviť v ďalšom konaní pred
všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).
Ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci
ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich
z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú
aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
Zákonné predpoklady na ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy v priebehu
trestného konania vytvárajú príslušné ustanovenia Trestného poriadku.
Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku môže obvinený... uvádzať okolnosti,
navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy
a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť
aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom...
Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní
povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu
plnú možnosť na ich uplatnenie.
Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu
o vine a treste predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie
poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo,
bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo
predbežne prejednať. Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku pri predbežnom prejednaní
obžaloby preskúma súd obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu.
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby
súd obžalobu odmietne a vráti vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä že
boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku sa prieskumná právomoc odvolacieho súdu
vzťahuje nielen na zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ale aj na správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý
rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku
predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť
objasnenie veci alebo právo obhajoby.
Z uvedeného vyplýva, že tak prvostupňový súd príslušný konať v trestnej veci
sťažovateľov po prípadnom podaní obžaloby, ako aj odvolací súd v prípade podania
odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých
relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu vrátane zákonnosti
a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania.
Sťažovatelia teda uplatnením svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania
vedeného proti nim majú možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich
základných práv a slobôd pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 100/09).
Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej
veci sťažovateľov do právomoci všeobecných súdov. Sťažovatelia môžu uplatniť v rámci
práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia ich označených práv priamo pred
súdom prvého stupňa v rámci konania o merite veci a následne zákonom dovoleným
spôsobom aj prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnom konaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
4. K namietanému porušeniu označených práv postupom špecializovaného súdu
v konaní vedenom sp. zn. Tp 17/2010 a uznesením z 20. februára 2010
K postupu a rozhodnutiu špecializovaného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu
označených práv sťažovateľov v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o ich vzatí
do väzby (konanie vedené pod sp. zn. Tp 17/2010 a uznesenie z 20. februára 2010) ústavný
súd znovu odkazuje na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1
ústavy) podrobnejšie ozrejmený v časti II bode 3 tohto rozhodnutia.
Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie
o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre
a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,
b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo
c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie
mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia sa mohli domôcť ochrany svojich práv
podaním sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorej bol
oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd (v konečnom dôsledku sa tak aj stalo).
Ústavný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo
možné podať sťažnosť.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd
sťažovateľa nemôže vzhľadom na spomenutý princíp subsidiarity dôjsť tak, že by z konania
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané
rozhodnutie o riadnom procesnom opravnom prostriedku, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší súd), ktorý
bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu práv sťažovateľov, ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 74/07).
5. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením
z 8. marca 2010
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru aj postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca
2010, ktorým zamietol ich sťažnosti (ako aj ďalších obvinených) proti uzneseniu
špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí do väzby.
5.1 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru
Sťažovatelia v doplnení sťažnosti z 21. júla 2010 namietali okrem iného aj porušenie
svojho práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru,
keď poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa
ktorej obmedzenie osobnej slobody „musí byť vždy odôvodnené existenciou dôvodného
podozrenia zo spáchania trestného činu, pričom pri počiatočnom akte pozbavenia slobody
hrajú zvyšné dva dôvody – oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť osobe
v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní – len pomocnú úlohu... ak tu nie
je dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nemá zmysel uvažovať o ďalších dvoch
podmienkach, pretože by sami osebe nemohli odôvodniť pozbavenie slobody“.
Sťažovatelia sú toho názoru, že ich osobná sloboda bola obmedzená v rozpore
s kritériami zákonnosti, pretože podľa nich nebola dostatočne preukázaná ani len existencia
dôvodného podozrenia, že spáchali trestné činy, a ich zadržanie bolo realizované iba
na základe pochybnej výpovede nespoľahlivého svedka, nebolo im po dlhú dobu umožnené
oboznámiť sa s uznesením o začatí trestného stíhania a tiež im bola odopieraná možnosť
nahliadnutia do spisu.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,
ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná
obava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť
objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje
aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe
koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné
konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný.
O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná
a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý.
Najvyšší súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných na rozhodnutie o vzatí sťažovateľov do väzby) vychádzal zo skutkového
a právneho stavu uvedeného v uznesení špecializovaného súdu, ktorý konštatoval existenciu
materiálnych podmienok väzby, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu
skutkov, pre ktoré bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tieto skutky majú znaky trestného
činu a že existujú dôvody na podozrenie, že skutky spáchali obvinení (sťažovatelia), ako
aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodov útekovej, kolúznej a preventívnej väzby.
Špecializovaný súd tieto svoje závery vyvodil nielen z výpovede svedka R. G., ktorého
sťažovatelia označili pre jeho drogovú závislosť za nedôveryhodného, ale aj z výpovede
svedka D. D. a z ďalších zadovážených dôkazov nachádzajúcich sa v spise (napr.
obhliadkami a zaistením stôp na miestach spáchaných trestných činov, zisteniami
zo znaleckých posudkov, prehliadkami tela a podobných úkonov vykonaných rekogníciami,
listinnými dôkazmi a dôkazmi získanými operatívno-pátracou činnosťou a z informačno-
technických prostriedkov, tak ako to vyplýva z uznesenia prokurátora špeciálnej
prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 16/10 zo 17. februára 2010, ktorým bolo rozhodnuté
o sťažnostiach sťažovateľov proti uzneseniu vyšetrovateľa ÚBOK zo 16. februára 2010,
ktorým bolo sťažovateľom vznesené obvinenie, pozn.).
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že „trestné stíhanie je iba
v počiatočnom štádiu, kde sa nerozhoduje o vine, preto pri rozhodovaní o väzbe sa
nevyžaduje naprostá istota, že obvinení budú konať podľa § 71 Tr. por., ak nebudú vzatí
do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že táto hrozba s prihliadnutím
na konkrétne skutočnosti je reálna.“.
Ďalej najvyšší súd pripomenul, že Trestný poriadok nedefinuje pojem konkrétne
skutočnosti, a preto treba vždy vychádzať z povahy konkrétnej veci, osoby obvineného
a jeho osobných pomerov, a poukázal tiež na to, že v prerokovávanej veci tieto konkrétne
skutočnosti „vyplývajú práve z povahy a charakteru trestnej činnosti jednotlivých
obvinených, ich pôsobenia v zločineckej skupine, ktorá mala používať hrozby a značné
násilie voči poškodeným“.
Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že najvyšší súd dôvody
útekovej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] odôvodnil najmä tým, že
sťažovateľom v prípade uznania viny hrozí vysoký trest odňatia slobody. Opodstatnenosť
uvalenia kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], ako aj dôvod
preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] videl hlavne v povahe
a charaktere trestnej činnosti, pre ktorú boli sťažovatelia obvinení (organizovaný zločin
násilného charakteru), ako aj v skutočnosti, že jedného z vedúcich členov zločineckej
skupiny M. B. sa nepodarilo zadržať (preto v prípade ponechania sťažovateľov na slobode
hrozila možnosť jeho varovania pred stíhaním, ako aj možnosť vyvíjania kolúznych aktivít
na zosúladenie výpovedí obvinených a ovplyvnenia výpovedí poškodených a svedkov, ako
to vyplýva z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010).
Keďže v prípade sťažovateľov išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti
väzby, treba prisvedčiť najvyššiemu súdu, že vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti
na rozhodnutie súdu je výrazný, na rozdiel od nasledujúcich rozhodnutí týkajúcich sa
ďalšieho trvania väzby.
Aj ESĽP vo svojej judikatúre uznal, že existenciu všeobecného ohrozenia, ktoré
vyplýva z organizovaného charakteru trestnej činnosti pripisovanej sťažovateľom, možno
akceptovať ako dôvod ich zadržania vo väzbe iba po určitý čas. V takýchto prípadoch
zväčša vystupuje množstvo obvinených a potreba zadováženia rozsiahlych dôkazov
z množstva zdrojov a posúdenia skutkových okolností a miery predpokladanej
zodpovednosti každého z nich môže predstavovať relevantný a dostatočný dôvod na držanie
sťažovateľov vo väzbe počas obdobia nevyhnutného na ukončenie vyšetrovania,
vypracovanie obžaloby a vykonanie dôkazov výsluchom obvinených. V prípadoch
týkajúcich sa organizovaných zločineckých skupín je navyše riziko, že by zadržiavaná
osoba mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných spoluobvinených alebo iným
spôsobom mariť či sťažovať konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci
Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).
Vo vzťahu k dôvodnému podozreniu ako materiálnej podmienke uvalenia väzby
ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva,
že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk
každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá
existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok
o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy
od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox,
Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).
Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2)
nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola
podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe
postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil
znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopak potrebné
zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor
na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia
postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto
dokazovania počas prípravného konania (napr. IV. ÚS 383/04).
Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti poukázali vo vzťahu k namietanému
porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru na judikatúru ESĽP, podľa ktorej
pretrvávaním podozrenia zo spáchania trestného činu nestačí po určitom čase odôvodniť
ďalšie trvanie väzby a existencia dôvodného podozrenia, že osoba pozbavená slobody
spáchala trestný čin, je nutnou podmienkou zákonnosti držania osoby vo väzbe,
ale po určitom čase nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce
pozbavenie slobody a či sú relevantné a dostačujúce.
Ústavný súd k uvedenému dodáva, že môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené
v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva
(v danom prípade z § 71 Trestného poriadku) (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).
Možno konštatovať, že v počiatočnej fáze väzby Trestný poriadok poskytuje väčšiu
ochranu osobnej slobode ako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže na účely obmedzenia
osobnej slobody podľa dohovoru postačuje v počiatočnej fáze väzby iba existencia
dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.
Takéto úvahy najvyššieho súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické,
pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania
trestnej činnosti ide o také skutočnosti, ktorými súd mohol odôvodniť väzbu. Navyše,
v prípade sťažovateľov, ako už bolo uvedené, išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa
zákonnosti väzby, keď vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na rozhodnutie súdu
je výrazný, na rozdiel od nasledujúcich rozhodnutí súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania
väzby.
Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných
súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu je toto stručné, avšak z dôvodov už uvedených ústavnoprávne akceptovateľné.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by skutkové alebo
právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami dohovoru, a preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
5.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 50 ods. 3
Sťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho práva podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru, a to najmä v súvislosti s tým, že pri rozhodovaní o ich sťažnosti proti
uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí
do väzby neboli jednak prítomní a nemali dostatočný čas na oboznámenie sa s dôvodmi ich
vzatia do väzby, ako aj odopretím nahliadnutia do spisu. V súvislosti s odmietnutím
nahliadnutia do celého spisu sťažovatelia poukazujú aj na porušenie svojho základného
práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
5.2.1 Sťažovatelia spájajú porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy predovšetkým s tým, že im, resp. ich obhajcovi nebolo umožnené pred
rozhodovaním o väzbe nahliadnuť do celého vyšetrovacieho spisu, no predovšetkým, že im
nebolo sprístupnené uznesenie o začatí trestného stíhania a takisto ani v spise obsiahnuté
relevantné dôkazy. Od tejto skutočnosti sťažovatelia odvíjajú aj porušenie zásady
kontradiktórnosti konania vo väzbe na rovnosť zbraní obhajoby a špeciálnej prokuratúry
(ktorá mala k dispozícii celý spisový materiál), a tým aj ich práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru. Rovnako sťažovatelia spochybňujú zákonnosť vznesenia obvinenia, pretože
dosiaľ nemali možnosť porovnať totožnosť skutku uvedeného v uznesení o začatí trestného
stíhania a skutku opísaného v uznesení o vznesení obvinenia a taktiež včasnosť jeho
vydania. Sťažovatelia si taktiež nie sú istí tým, či úkony vykonané pred vznesením
obvinenia, ktoré im neboli vyšetrovateľom ÚBOK sprístupnené, sú vykonané procesne, t. j.
až po začatí trestného stíhania.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010
ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak
čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú
môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho
obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe nezaručuje dosiahnutie takého
rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom základného práva
zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania
trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).
S námietkou porušenia označených práv sťažovateľov vo vzťahu k odopretiu
nahliadnutia do spisu sa zaoberal aj najvyšší súd, ktorý k tomu uviedol: „Sudca pre
prípravné konanie postupoval podľa § 69 ods. 6 Tr. por. a zabezpečil sprístupnenie
obhajcom tie časti vyšetrovacieho spisu, ktoré boli potrebné pri rozhodovaní o väzbe.
Každému z obvinených bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mali vedomosť
o tom, čo sa im kladie za vinu a mali možnosť pri svojom výsluchu vyjadriť sa ku každému
bodu. Konanie pred sudcom malo všetky prvky kontradiktórnosti. Len pre úplnosť treba
dodať, že obhajobou predložené rozhodnutia nevylučujú možnosť odopretia obhajobe
zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov.“
Ústavný súd sa stotožňuje aj s touto časťou odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu. Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľom a ich
obhajcovi bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mali vedomosť o tom, čo sa
im kladie za vinu. Pred rozhodovaním o väzbe im (a ich obhajcovi) bol predložený, aj keď
nie celý, vyšetrovací spis na nahliadnutie, teda boli oboznámení s tou časťou vyšetrovacieho
spisu, s ktorou byť oboznámení mohli a ktorá bola podstatná na posúdenie zákonnosti
väzby. V konaní o väzbe boli vypočutí a mali možnosť predniesť svoju obhajobu právne
významným spôsobom, a to osobne, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že záruky uvedené
v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru boli všeobecnými súdmi naplnené.
Pokiaľ ide o námietku nesprístupnenia časti vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 2
Trestného poriadku v prípravnom konaní, orgán činný v trestnom konaní môže právo
nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť,
najmä ak v spise nemožno urobiť také opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo
podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých
orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie
týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním
spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odmietol prokurátor
na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene
preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi
a poškodenému potom, ako boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.
Podľa § 69 ods. 6 Trestného poriadku rovnaké práva ako orgán činný v trestnom
konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci
nakladá so spisom. Ak však sudca pre prípravné konanie v konaní o väzbe pred
rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo nazrieť do celého spisu,
zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na nazretie obvinenému
alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa
podľa § 71 až § 87 a § 339 Trestného poriadku pri rozhodovaní o väzbe prihliada.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že o tom,
do ktorých častí vyšetrovacieho spisu sa odmietne obvinenému nazrieť, rozhoduje orgán
činný v trestnom konaní a prípadne sudca pre prípravné konanie v čase, keď v rámci svojej
právomoci nakladá so spisom. V trestnej veci sťažovateľov, teda orgán oprávnený
na odmietnutie nazretia do vyšetrovacieho spisu (vyšetrovateľ ÚBOK a sudca
špecializovaného súdu pre prípravné konanie) rozhodol v súlade s procesnoprávnym
predpisom (§ 69 Trestného poriadku) o tom, že takéto nazretie do vyšetrovacieho spisu
v určitom rozsahu odmietne. Ústavný súd teda nemôže v žiadnom prípade konštatovať
porušenie akejkoľvek zákonnej normy vzťahujúcej sa na skúmanú problematiku. Príslušné
orgány verejnej moci postupovali v súlade s právnym predpisom, preto je len ťažko
predstaviteľné, aby sa tým dopustili porušenia práv sťažovateľov na obhajobu. Na tomto
mieste ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že jeho právomoc mu nedovoľuje
preskúmavať a rozhodnúť o tom, ktoré časti vyšetrovacieho spisu príslušné orgány mohli či
nemohli, alebo mali či nemali na nazretie sťažovateľom a ich obhajcovi sprístupniť.
Podľa názoru ústavného súdu účinnosť vyšetrovania, ktoré bolo v počiatočnom
štádiu a týkalo sa viacerých obvinených, mohla v danej veci vyžadovať utajenie časti
získaných informácií pred sťažovateľmi a ich obhajcom v záujme zabezpečenia riadneho
výkonu spravodlivosti.
5.2.2 Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo
iniciovať konanie, v ktorom by spochybňovala zákonnosť pozbavenia slobody, a právo
na to, aby po začatí takého konania súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia
slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné. V zmysle
judikatúry ESĽP musí súdna kontrola spĺňať hmotnoprávne aj procesné podmienky
ustanovené vnútroštátnou legislatívou a navyše musí byť vedená v súlade s čl. 5 dohovoru,
ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok ESĽP Herczegfalvy
v. Rakúsko z 24. septembra 1992, ods. 75). Konanie musí byť kontradiktórne a v každom
prípade musí zaručiť rovnosť zbraní medzi stranami, prokurátorom a zadržaným (pozri
rozsudok ESĽP Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986).
Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd svojím procesným postupom má zabezpečiť
obvinenému, respektíve obžalovanému (v tomto prípade sťažovateľom) „rozumnú
príležitosť“ brániť svoje práva, a tak sa vyjadriť k dôvodnosti a zákonnosti väzby. Ústavný
súd pripomína, že všeobecný súd je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným
právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej strane nemožno bagatelizovať význam,
podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený alebo obžalovaný obhajuje sám
alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má, alebo ho musí mať, je
potom úlohou tohto obhajcu obhajovať práva tejto osoby čo najúčinnejším spôsobom, pod
ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup pri bránení práv, ako aj starostlivosť
obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu
obvineného alebo obžalovaného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1 Trestného
poriadku (obdobne III. ÚS 80/2010, III. ÚS 392/09)].
Ako vyplýva z fotokópií doručeniek predložených špecializovaným súdom, jeho
uznesenie z 20. februára 2010 o vzatí sťažovateľov do väzby bolo sťažovateľom doručené
4. marca 2010 a ich obhajcovi 11. marca 2010. Najvyšší súd rozhodol o ich sťažnostiach
uznesením z 8. marca 2010, teda pred doručením uznesenia špecializovaného súdu o ich
vzatí do väzby ich obhajcovi. Sťažovatelia zahlásili sťažnosť do zápisnice o uskutočnení
výsluchu z 20. februára 2010, pričom 23. februára 2010 podali aj písomnú sťažnosť s tým,
že túto ešte doplnia po doručení písomného uznesenia špecializovaného súdu o vzatí
do väzby. Obhajca sťažovateľov podal 10. marca 2010 doplnenie sťažnosti z 23. februára
2010, pričom uviedol, že o písomnom odôvodnení uznesenia špecializovaného súdu sa
„dozvedel až prostredníctvom kolegu advokáta“. Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že tým,
že písomné vyhotovenie uznesenia špecializovaného súdu o vzatí do väzby bolo ich
obhajcovi doručené až po rozhodnutí najvyššieho súdu o ich sťažnosti, nemali možnosť sa
oboznámiť s písomnými dôvodmi uznesenia o vzatí do väzby a svoju sťažnosť tak riadne
zdôvodniť.
Je nepochybné, že v čase medzi doručením uznesenia špecializovaného súdu o vzatí
sťažovateľov do väzby a konaním neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovatelia
mohli predostrieť svoje argumenty svedčiace proti vzatiu do väzby. Ústavný súd sa teda
nestotožňuje s tvrdením sťažovateľov, že vzhľadom na to, že uznesenie špecializovaného
súdu o vzatí do väzby bolo ich obhajcovi doručené až na tretí deň potom, ako o ich
sťažnosti rozhodol najvyšší súd, došlo k porušeniu ich označených práv, a teda aj k odňatiu
ich práva predložiť argumenty proti vzatiu do väzby. Dané námietky sťažovateľov totiž
vyznievajú tendenčne, keďže postačovalo, aby v tejto súvislosti kontaktovali svojho
obhajcu. Tieto názory by ústavný súd nezastával, ak by ani sťažovatelia a ani ich obhajca
nemali žiadnu vedomosť o písomnom odôvodnení uznesenia špecializovaného súdu o vzatí
do väzby. Ako vyplýva z tvrdení sťažovateľov, ich obhajca sa o obsahu uznesenia
špecializovaného súdu o vzatí do väzby dozvedel až po konaní neverejného zasadnutia
najvyššieho súdu, na ktorom sa rozhodovalo o ich sťažnosti. Sťažovatelia však obsah
uznesenia špecializovaného súdu o vzatí do väzby poznali už 4. marca 2010 a napokon
stručné dôvody väzby poznali už skôr, keďže v zápisnici o výsluchu sťažovateľov
z 20. februára 2010 sa uvádza, že „po krátkom odôvodnení uznesenia a poučení
o opravnom prostriedku“ sťažovatelia zahlásili sťažnosť. To znamená, že mali dostatok
času na to, aby do 8. marca 2010, keď najvyšší súd rozhodol o zamietnutí ich sťažností,
predostreli tomuto súdu svoje ďalšie argumenty (okrem tých, ktoré už uviedli v sťažnosti
z 23. februára 2010) o tom, že ich vzatie do väzby nie podľa nich dôvodné. Sťažovatelia tak
mohli urobiť sami alebo prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého na účely doplnenia
sťažnosti, ako už ústavný súd uviedol, mohli kontaktovať. Podľa názoru ústavného súdu je
práve aj takýto postup súčasťou aktívneho bránenia práv, a to už bez ohľadu na to, kto tento
aktívny prístup vyvinie, či to bude obhajca alebo sťažovateľ, zvlášť v prípadoch, ak ide o
osobnú slobodu dotknutej osoby.
Navyše, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že argumenty
sťažovateľov proti ich vzatiu do väzby obsiahnuté v doplnení ich sťažnosti proti uzneseniu
špecializovaného súdu o vzatí do väzby, ako aj tie, ktoré vyplývajú z ich písomnej sťažnosti
podanej 23. februára 2010, vychádzajú z totožných skutočností a nemožno dospieť k záveru,
že by v nich sťažovatelia predstavili svoje argumenty v inom svetle alebo že by uvádzali
také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu.
Najvyšší súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci,
keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia
javí tak, že najvyšší súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu
špecializovaného súdu o vzatí do väzby musel riešiť konflikt dvoch práv, a to práva
na urýchlené rozhodovanie o ich väzbe (dodržanie lehôt podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď
v tomto konkrétnom prípade išlo o rozhodovanie o ich prvotnom vzatí do väzby) a práva
na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti ich vzatiu do väzby. Podľa
názoru ústavného súdu však nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého
všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp.
medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľov proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí do väzby nemožno síce
bezvýhradne označiť za celkom náležitý, ale vzhľadom na už uvedené skutočnosti, pokiaľ
ide vedomosť sťažovateľov o argumentoch proti ich vzatiu do väzby, ako aj s prihliadnutím
na to, že sťažovateľom bolo uznesenie špecializovaného súdu z 20. februára 2010 doručené
pred rozhodnutím najvyššieho súdu (4. marca 20120), a v neposlednom rade aj so zreteľom
na odôvodnenosť a presvedčivosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, je ústavný súd
toho názoru, že takýto postup nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv
sťažovateľov.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že najvyšší súd rozhodol o ich sťažnosti
na neverejnom zasadnutí bez ich osobnej účasti, a to napriek ich výslovnej žiadosti o účasť
(„vzhľadom na vykonávanie neverejného zasadnutia, týmto žiadam o zabezpečenie mojej
prítomnosti a o upovedomenie obhajcu o tomto zasadnutí, tak aby som sa ho mohol
zúčastniť“), možno usudzovať, že sťažovatelia požadovali, aby boli najvyšším súdom pri
rozhodovaní o ich sťažnosti osobne vypočutí.
Trestný poriadok v § 72 ods. 2 výslovne upravuje povinnosť súdu vypočuť
obvineného pred rozhodnutím o väzbe, čo sa aj 20. marca 2010 stalo, keď všetci
sťažovatelia boli pred rozhodnutím špecializovaného súdu o vzatí do väzby vypočutí. Oproti
tomuto o ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby
alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom
zasadnutí.
Podstatnou súčasťou procesných záruk v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru
v prípadoch, keď pozbavenie osobnej slobody dotknutej osoby spadá pod čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca
mu osobne sa k veci vyjadriť, pretože sama osebe predstavuje významnú garanciu
rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06)
a za určitých okolností môže predstavovať nevyhnutný predpoklad na rešpektovanie
základných procesných garancií uplatniteľných vo veciach týkajúcich sa pozbavenia
osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba
vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú
predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok
väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť
s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť
osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02
a III. ÚS 135/04).
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať
charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti
orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané
povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok
vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko
z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania
a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).
Zo zápisnice o výsluchu sťažovateľov z 20. februára 2010 vyplýva, že všetci boli
vypočutí a všetci sa mali možnosť, resp. mohli rovnakým spôsobom vyjadriť k návrhu
prokurátora na ich vzatie do väzby. Následne sudca pre prípravné konanie vyhlásil za ich
prítomnosti, ako aj prítomnosti ich obhajcu (ako aj prokurátora) uznesenie, ktorým ich
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku vzal do väzby.
Ani z judikatúry ESĽP však nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ
osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola
procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom
a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby
(v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne
krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je
nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha
skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,
alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prerokúvaných skutočností je
zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania
kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).
Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba
posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné
konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže
byť v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný
(napr. m. m. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).
Trestný poriadok výslovne ukladá konať na verejnom zasadnutí len v konaní
o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby (§ 192 ods. 3 Trestného
poriadku) a zároveň toto ustanovenie jednoznačne a explicitne ustanovuje, že o sťažnosti
proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na neverejnom
zasadnutí. Požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní o sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe by mohla vyplývať z konkrétnych okolností prípadu, najmä
ak sťažovateľ uvádza nové skutočnosti významné na posúdenie dôvodov väzby alebo
ak došlo k zmene dôkaznej situácie. Zo sťažnosti sťažovateľov žiadne také skutočnosti
nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa
názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať
o sťažnosti na verejnom zasadnutí, aj keď o to sťažovatelia výslovne žiadali.
Ústavný súd už v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 318/06 a sp. zn.
IV. ÚS 45/08 zdôraznil, že ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru nemožno vykladať
tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť odvolacieho
súdu rozhodovať o trvaní väzby vždy na verejnom zasadnutí, t. j. po vypočutí obvineného,
bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade ústavný súd konštatoval, že
konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým skutočnosť, že išlo o sťažnostné konanie
(rozhodovanie najvyššieho súdu v druhom stupni), prvostupňový súd (špecializovaný súd)
rozhodol o väzbe sťažovateľov po ich vypočutí, umožňujú urobiť záver, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu prijatým na neverejnom zasadnutí, t. j. bez predchádzajúceho
vypočutia sťažovateľov, nemohlo dôjsť k porušeniu ich práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Preto postup, ktorý v danom prípade najvyšší súd zvolil pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľov, je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi
z označeného článku dohovoru.
Sťažovatelia ako obvinené osoby mali v danom prípade možnosť predložiť súdu
argumenty a dôvody proti ich vzatiu väzby a vyjadriť sa ku všetkým dôvodom
a okolnostiam týkajúcim sa návrhu protistrany (prokurátora) na ich vzatie do väzby
a vyvracať ich aspoň na jednom stupni (na špecializovanom trestnom súde), preto nemohlo
dôjsť k porušeniu princípov kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako to namietali,
a tým ani k porušeniu čl. 50 ods. 3 ústavy, ak navyše prokurátor, takisto ako sťažovatelia
a ich obhajca neboli prítomní na neverejnom zasadnutí najvyššieho súdu uskutočnenom
8. marca 2010, keď bolo rozhodnuté o ich sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu
špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 o ich vzatí do väzby. Ako
vyplýva zo zistenia ústavného súdu, na tomto neverejnom zasadnutí boli prítomní iba
členovia senátu a zapisovateľka.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
6. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
Sťažovatelia v poslednom doplnení sťažnosti namietali porušenie svojho základného
práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy napadnutým postupom a rozhodnutiami oboch súdov, keď
v podaní uviedli, že „ako vyšlo najavo pri výsluchu svedka D. D. dňa 14. 12. 2010, tento
svedok bol prvýkrát riadne procesne vypočutý až dňa 14. 12. 2010. Pred týmto dátumom
v konaní vypočutý nebol – vypočutý teda mohol byť jedine v čase pred začatím trestného
stíhania.“. Preto podľa názoru sťažovateľov, ak špecializovaný súd v uznesení o ich vzatí
do väzby odôvodnil vzatie sťažovateľov do väzby aj jeho výpoveď, „použil nezákonne
získaný dôkaz“. Z tejto skutočnosti odôvodňujú sťažovatelia porušenie svojho označeného
základného práva.
Z informácie ÚBOK poskytnutej ústavnému súdu v rámci prípravy predbežného
prerokovania veci vyplýva, že svedok D. D. bol prvýkrát vypočutý 14. decembra 2009
(čo je zhodou okolností v ten istý deň, avšak iný rok ako bol tento svedok vypočutý
v decembri 2010), čo je síce pred dátumom, keď bolo vydané uznesenie o vznesení
obvinenia proti sťažovateľom (16. februára 2010), avšak tento úkon bol evidentne vykonaný
po začatí trestného stíhania. Prípravné konanie v predmetnej veci vedené pod
ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 vzniklo vylúčením z trestnej veci ČVS: PPZ-37/BOK-B1-
2009 (ďalej len „pôvodné trestné konanie“) na samostatné konanie 8. februára 2010.
Pôvodné trestné stíhanie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Trestného zákona bolo začaté 9. novembra 2008 (na uznesení je však
uvedené ČVS: PPZ-98/BOK-B-2008, pretože 1. augusta 2009 došlo vzhľadom
na organizačné zmeny k administratívnemu preevidovaniu spisu na ČVS: PPZ-37/BOK-B1-
2009).
Z uvedeného vyplýva, že niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi namietaným
porušením označeného základného práva a skutkovým stavom popísaným v tejto časti
sťažnosti, ktorá by mohla reálne zakladať dôvod na vyslovenie porušenia tohto práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
7. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010
V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe je
potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú
konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,
ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného
súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany
práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa
zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné
záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava
obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.
II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax
ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde
et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol ich sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu o ich vzatí do väzby, teda
takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.
Pokiaľ sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti tvrdia, že všeobecné súdy porušili ich
základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že pri
rozhodovaní o ich väzbe neumožnili nahliadnuť im, resp. ich obhajcovi do celého
vyšetrovacieho spisu, a tým boli v nevýhode oproti orgánom činným v ich trestnej veci,
ktoré mali prístup ku všetkým dôkazom a rozhodnutiam obsiahnutým vo vyšetrovacom
spise, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy sa vzťahuje spravidla na súdne
konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním vo veci samej. Opäť je
na tomto mieste potrebné pripomenúť, že princípy spravodlivého súdneho konania pri
rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.
Ústavný súd poznamenáva, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti
s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode
fyzickej osoby (zákonnosť väzby) spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy
a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty
osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri
III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06).
Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu o zamietnutí sťažností sťažovateľov proti uzneseniu
prvostupňového súdu a namietaným porušením označených článkov dohovoru, ústavný súd
sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo už bez
právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2011