Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 108/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo

sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti R. K., S., zastúpeného

právnym zástupcom advokátom JUDr. P. Ď., P., v časti, v ktorej namieta porušenie jeho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 22. decembra 2005, na neverejnom zasadnutí 23. augusta

2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. K. podľa a jeho

právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. decembra 2005 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 22. decembra 2005.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania R. K.

v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na adresu

jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. P. Ď., P., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Sťažnosti R. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS

108/06-16 z 29. marca 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť R. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

právnym zástupcom advokátom JUDr. P. Ď., P., v časti, v ktorej namieta porušenie jeho

základných práv podľa (ďalej len „“), ako

aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. decembra 2005 (ďalej aj „uznesenie z 22. decembra 2005“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 22. augusta 2003 vzatý do väzby

z dôvodu uvedeného v a , pričom lehota väzby

začala plynúť v tento deň o 14.25 h.

Dňa 24. februára 2004 bola proti sťažovateľovi prokurátorom Okresnej prokuratúry

Poprad podaná obžaloba pre trestný čin podvodu podľa a

vedená pod sp. zn. .

Uvedená obžaloba bola na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) podaná

po uplynutí šiestich mesiacov bez predĺženia väzobnej lehoty a následne 10. marca 2004 bol

sťažovateľ okresným súdom prepustený z väzby na slobodu.

Dňa 21. októbra 2004 bol sťažovateľ opätovne vzatý do väzby z dôvodu uvedeného

v . Táto opätovná väzba sťažovateľa bola uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 17. januára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 17. januára 2005 (správne zo 14. februára 2005; pozn.) predĺžená do

31. decembra 2005.

Právnemu zástupcovi sťažovateľa bolo 9. januára 2006 doručené uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 22. decembra 2005 o predĺžení lehoty trvania väzby do 2. apríla

2006.

Sťažovateľ namieta, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené uznesením

z 22. decembra 2005, ktoré podľa neho nezodpovedá požiadavkám ustanovenia čl. 5 ods. 4

dohovoru, tak ako toto ustanovenie aplikuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“). Krajský súd konal o návrhu na predĺženie väzby sťažovateľa na neverejnom

zasadnutí, na ktorom nebol prítomný sťažovateľ (ako obvinený) ani jeho právny zástupca,

pričom návrh na predĺženie lehoty väzby zo 16. decembra 2005 bol jeho právnemu

zástupcovi doručený spoločne s uznesením o predĺžení lehoty trvania väzby 9. januára 2006.

K obsahu tohto návrhu na predĺženie trvania väzby sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť.

Sťažovateľovi bol návrh na predĺženie lehoty väzby doručený až 23. decembra 2005, t. j.

deň po rozhodnutí o predĺžení väzby sťažovateľa.

Skutočnosť, že o návrhu na predĺženie väzobnej lehoty bolo rozhodnuté na

neverejnom zasadnutí, na ktorom nebol prítomný jeho právny zástupca ani sám sťažovateľ

ako obvinený, nie je v súlade s výkladom čl. 5 ods. 4 dohovoru, tak ako ho vykladá ESĽP

vo svojich rozhodnutiach.

Sťažovateľ v ďalšom texte poukázal na rozhodnutia ESĽP, v ktorých bolo právo byť

vypočutý zaradené medzi základné procesné garancie aplikované v prípadoch obmedzenia

osobnej slobody ako napr. Assenov a ostatní v. Bulharsko, č. 24760/94 z 28. októbra 1998,

Lietzow v. Nemecko, č. 24479/94 z 13. februára 2001.

Krajský súd svojím uznesením z 22. decembra 2005 porušil podľa sťažovateľa

ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru, konkrétne právo obvineného byť vypočutý

v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho trvania väzby.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie taktiež poukázal na nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 23. marca 2004, podľa ktorého právo obvineného

byť vypočutý v kontradiktórnom konaní, v ktorom je preskúmavaná zákonnosť ďalšieho

trvania väzby, patrí medzi základné inštitucionálne záruky spravodlivého konania

o pokračovaní alebo skončení obmedzenia osobnej slobody.

Sťažovateľ je toho názoru, že čl. 5 ods. 4 dohovoru sa neuplatňuje len na

preskúmanie zákonnosti ďalšieho trvania väzby u obvineného, ale sa vzťahuje aj na

rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o vzatí do väzby. Jeho názor

podľa neho potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia ESĽP, na ktoré v tejto súvislosti poukázal,

napr. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96 z 25. marca 1999, Lamy v. Belgicko, séria A

č. 151.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. Zn. z 22. 12. 2005 bolo

porušené základné právo R. K., trvale bytom S., t. č. ÚVV R. zakotvené v čl. 17, ods. 5

a v , ods. 1, SR, v , ods. 4/ Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.

Zn. zo dňa 22. 12. 2005 a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Prešove ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia R. K., trvale

bytom S., t. č. ÚVV R..“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril listom sp. zn.

1 Spr z 24. februára 2006 krajský súd prostredníctvom svojho podpredsedu. Vo

svojom vyjadrení krajský súd uviedol, že trestná vec sťažovateľa pre trestný čin podvodu

podľa a mu bola doručená 5. decembra 2005 a zaevidovaná

bola pod sp. zn. . Trestné stíhanie voči sťažovateľovi bolo na okresnom súde

vedené pod sp. zn. .

Sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.

Ntv 106/03 z 22. augusta 2003 o 14.35 h toho istého dňa. Z väzby bol prepustený na základe

príkazu sudcu okresného súdu 10. marca 2004. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. októbra 2004 bol sťažovateľ opätovne vzatý do väzby a o predĺžení tejto väzby do

31. decembra 2005 bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. zo

17. januára 2005 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. februára

2005.

Predsedníčka senátu konajúca v uvedenej veci podala inému senátu krajského súdu

návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa, o ktorom bolo 22. decembra 2005

rozhodnuté. Uvedený návrh bol doručený procesným stranám, pričom bližšie dátumy

vyplývajú zo základného spisu okresného súdu.

Vo svojom vyjadrení krajský súd ďalej uviedol, že „podľa platnej právnej úpravy

v čase rozhodovania odvolacieho súdu o predĺžení lehoty väzby, nebolo povinnosťou súdu

zasielať na vedomie návrh na predĺženie lehoty väzby, ktorý bol podaný v rámci súdneho

konania. Súd nie je v trestnom konaní stranou. Zásada kontradiktórnosti konania a rovnosti

zbraní bola v prejednávanej trestnej veci zachovaná vo vzťahu k procesným stranám,

pretože ani jedna procesná strana v konaní o návrhu na predĺženie lehoty väzby nebola

zvýhodnená. Súd rozhodoval o svojom návrhu, nie o návrhu jednej z procesných strán“.

Sťažovateľ svoje právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru podľa krajského súdu uplatnil

žiadosťou o prepustenie z väzby, o ktorej okresný súd rozhodol 7. septembra 2005 a krajský

súd v druhom stupni 22. decembra 2005. Zákonnosť ďalšieho trvania väzby u sťažovateľa

bola krajský súdom preskúmavaná v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku, ako aj

pri posudzovaní opodstatnenosti návrhu na predĺženie lehoty väzby. Rozhodnutím krajského

súdu o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa nie je podľa krajského súdu dotknuté jeho právo

opätovne podať návrh na konanie, v ktorom by sa preskúmavala zákonnosť jeho väzby. Vo

vzťahu k dôvodnosti a zákonnosti väzby sťažovateľa podpredseda krajského súdu poukázal

na písomné vyhotovenie rozhodnutia, v ktorom je vyslovený právny názor krajského súdu.

Ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru podľa názoru podpredsedu krajského súdu

nezaručuje osobám pozbaveným slobody právo osobne sa vyjadriť pred každým

rozhodnutím súdu o väzbe, t. j. ani právo obžalovanému zúčastňovať sa konania

odvolacieho súdu, ktorý o otázkach pozbavenia slobody väčšinou rozhoduje na neverejnom

zasadnutí. Zásada kontradiktórnosti konania bola aj v tomto prípade podľa neho zachovaná,

pretože sa neverejného zasadnutia nezúčastnila žiadna z procesných strán.

Okresný súd pred zaslaním spisu krajskému súdu nerozhodol o predĺžení lehoty

väzby sťažovateľa, a preto bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa otázkou

zákonnosti väzby, ako aj otázkou ďalšieho trvania väzby. S prihliadnutím na uvedené

považoval podpredseda krajského súdu za potrebné poukázať na skutočnosť, že čl. 5 ods. 4

dohovoru nepredpisuje ani viacstupňové konanie pri kontrole zákonnosti väzby.

Článok 17 ods. 5 podľa podpredsedu krajského súdu porušený nebol, pretože

väzba sťažovateľa nepresiahla čas ustanovený zákonom, sťažovateľ je vo väzbe na základe

rozhodnutia súdu, pričom dôvody väzby trvali aj v čase rozhodnutia o predĺžení väzby

a taktiež trvala aj oprávnenosť trestného stíhania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podpredseda krajského súdu navrhol, aby

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa „odmietol z dôvodu, že je neopodstatnená“.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom podaní z 22. mája 2006 ústavnému súdu na

základe jeho výzvy oznámil, že netrvá na tom, aby sa v tejto veci konalo verejné ústne

pojednávanie a súhlasí s upustením od neho.

Krajský súd podaním z 25. mája 2006 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí

s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

1. Podľa : „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“

Podľa : „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.“

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. decembra 2005. Krajský súd napadnutým uznesením z 22. decembra 2005

rozhodoval o návrhu predsedu senátu krajského súdu zo 16. decembra 2005 na predĺženie

lehoty trvania väzby sťažovateľa, ktorá bola predmetným rozhodnutím predĺžená do

2. apríla 2006.

Krajský súd konal v tejto veci o návrhu na predĺženie väzby zo 16. decembra 2005 na

neverejnom zasadnutí, na ktorom neboli prítomní sťažovateľ ani jeho právny zástupca,

pričom tento návrh bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený spoločne s uznesením

o predĺžení lehoty trvania väzby 9. januára 2006 a sťažovateľovi až 23. decembra 2005.

Sťažovateľ ani jeho právny zástupca sa teda k obsahu podaného návrhu zo

16. decembra 2005 nemali možnosť vyjadriť.

Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby a rozhodnutie o nej sú

obsiahnuté v , ako i v dohovoru (ktoré sa vzťahujú aj na

konanie o predĺžení väzby) a sú definované v niekoľkoročnej judikatúre ESĽP, ktorou sa pri

svojej rozhodovacej činnosti riadi i ústavný súd.

Patrí medzi ne aj to, že takéto konanie musí byť kontradiktórne, musí zaručiť rovnosť

zbraní, pričom ak pozbavenie osobnej slobody spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

(teda aj väzba), vyžaduje sa vypočutie dotknutej osoby [pozri napr. rozsudok

z 15. novembra 2005 vo veci Reinprecht v. Rakúsko (No. 678175/01), ktorý odkazuje

aj na predchádzajúce rozsudky vo veciach Nikolova v. Bulharsko z 25. marca 1999,

Assenov and others v. Bulharsko z 28. októbra 1998, Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995,

Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 a Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra

1979].

ESĽP v rozsudku vo veci Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil

názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo

základných procesných záruk spravodlivého procesu. Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo

vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide o osobu, ktorej osobná

sloboda bola obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa

k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom, ako aj k zásade

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (rozsudok vo veci Nikolova v. Bulharsko

z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). ESĽP vychádza

za daných okolností z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe

zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia

základných práv a slobôd.

Ústavný súd v náleze sp. zn. o. i. uviedol, že nie je len povinnosťou

ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti dodržiavať vo svojej činnosti

medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú

aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti vrátane povinnosti rešpektovať

dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.

Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup krajského súdu v konaní

o návrhu zo 16. decembra 2005, v rámci ktorého sťažovateľ ani jeho právny zástupca

nemali tento návrh k dispozícii pred vydaním rozhodnutia o predĺžení väzby z 22. decembra

2005 (na rozdiel od prokurátora sa o ňom dozvedeli až po vydaní rozhodnutia) a v rámci

ktorého sa k tomuto návrhu nemali možnosť vyjadriť písomne a ani ústne, je teda ústavne

neakceptovateľný, lebo je v rozpore s dohovorom.

Ak pred rozhodnutím súdu o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa

nemajú k dispozícii tento návrh sťažovateľ a ani jeho obhajca a nemajú teda ani možnosť sa

k nemu vyjadriť, ide o zjavné porušenie práv sťažovateľa podľa a podľa

čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd teda na základe uvedeného dospel k záveru, že postupom krajského

súdu v konaní predchádzajúcom vydaniu uznesenia krajského súdu z 22. decembra 2005

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho

práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

3. Podľa : „Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (pozn. ), a zruší také

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

(pozn. ) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto

tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na

ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (pozn. čl.

127 ods. 1 ), obnovil stav pred porušením.“

Keďže napadnutým uznesením krajského súdu z 22. decembra 2005 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho práva

podľa dohovoru, ústavný súd toto uznesenie zrušil (

v spojení s ).

Ústavný súd v časti, v ktorej ho sťažovateľ požiadal, aby predmetnú vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona

o ústavnom súde], návrhu sťažovateľa nevyhovel, s ohľadom na skutočnosť, že v danom

prípade išlo o časovo obmedzený titul väzby (do 2. apríla 2006), ako aj vzhľadom na to, že

sťažovateľ sa už podľa zistenia ústavného súdu nachádza na slobode.

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal o priznanie

náhrady trov konania pred ústavným súdom vo výške, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1, § 11, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa pred

ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ

namietal, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným

súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno teda trovy konania vyčísliť ako súčet

odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie na súd)

vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk = 5 788 Sk).

Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu

činí 5 788 Sk.

Ústavný súd preto právnemu zástupcovi sťažovateľa priznal náhradu trov konania vo

výške 5 788 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006