Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 651/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Laciakom, PhD., Šafárikovo námestie 7,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa 17 ods. 2 a 5, čl. 46

ods. 1 a , ako aj práv podľa , 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 (ďalej len „“), ako aj práv podľa , 3 a 4

a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť

závažný zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na a . Spáchania označeného trestného činu

sa mal dopustiť spolu s dvoma ďalšími obvinenými, keď 30. augusta 2018 spoločne svojou

nebezpečnou jazdou po štátnej ceste na troch osobných automobiloch ohrozovali životy

a majetok.

Dňa 1. októbra 2018 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin

všeobecného ohrozenia podľa a s poukazom na

písm. a) a h) . Prokurátor následne podal na Okresnom súde Dolný Kubín

(ďalej len „okresný súd“) návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Okresný súd uznesením č. k. -276 zo 4. októbra 2018 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“) prijal podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) peňažnú záruku

vo výške 20 000 € zloženú matkou sťažovateľa a sťažovateľa ponechal na slobode, pričom

podľa nad sťažovateľom uložil dohľad probačného

a mediačného úradníka, podľa sťažovateľovi uložil

povinnosť oznámiť každú zmenu pobytu a podľa uložil

sťažovateľovi ďalšie povinnosti a obmedzenia.

Proti uzneseniu okresného súdu zahlásil sťažnosť prokurátor, ktorú odôvodnil ústne

do zápisnice. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu nariadil termín verejného

zasadnutia na krajskom súde na 10. október 2018 o 13.30 h.

Krajský súd o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu rozhodol

uznesením sp. zn. z 10. októbra 2018 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“)

tak, že uznesenie okresného súdu zrušil, sťažovateľa vzal do väzby, podľa § 80 ods. 1

písm. b) zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenia väzby písomným

sľubom, podľa väzbu sťažovateľa nenahradil

dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa

zamietol žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že 10. októbra 2018 mu „pár minút pred

konaním termínu verejného zasadnutia priamo v budove Krajského súdu v Žiline príslušníci

PZ doručili osobne zmenu právnej kvalifikácie skutku“. Tvrdí, že na takúto zmenu právnej

kvalifikácie nebol žiaden dôvod, pričom sa domnieva, že opísaný postup „sa dá vyhodnotiť

ako účelový a nepochybne smerujúci k umelému zvýšeniu závažnosti prejednávaného

prípadu“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že za rovnakých okolností, teda iba pár minút pred

konaním termínu verejného zasadnutia priamo v budove krajského súdu, mu bolo doručené

aj písomné dodatočné odôvodnenie sťažnosti prokurátora.

Sťažovateľ tvrdí, že na preštudovanie oboch označených dokumentov mal dostupný

iba veľmi obmedzený čas („doslova pár minút“). Ďalej namieta, že krajský súd svoje

uznesenie založil najmä na dôvodoch uvedených v doplnení odôvodnenia sťažnosti

prokurátora, na ktoré „nemal faktickú možnosť pripraviť si vecné a právne argumenty“.

K tomuto ďalej poukazuje na skutočnosť, že krajský súd neodročil termín verejného

zasadnutia na účel zachovania primeraného času na prípravu obhajoby, resp. na účel

zachovania rovnosti strán. Tvrdí, že krajský súd mohol termín verejného zasadnutia odročiť

„aspoň o 3 dni tak, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu“.

Napokon sťažovateľ namieta, že u neho nie je naplnený väzobný dôvod podľa § 71

ods. 1 písm. c) , pretože nemal a ani nemá žiadny úmysel páchať trestnú

činnosť a ani pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Tvrdí tiež, že v jeho veci „nebola

daná žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by neumožňovala viesť trestné stíhanie...

aj za podmienok, že by som bol na slobode“.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a 46

ods. 1, a právo podľa v , 3 a 4 a

ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: v súvislosti

s rozhodovaním o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín

dňa 04.10.2018 pod sp. zn.: o nevzatí do väzby porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.: zo dňa 10.10.2018

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a Krajskému súdu v Žiline prikazuje, aby bol

prepustený neodkladne z väzby na slobodu.

3. priznáva náhradu trov konania...“

II.

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. z 10. októbra 2018 odôvodnil

takto:

«Krajský súd ako nadriadený orgán v lehote stanovenej ,

v súlade s ustanovením , v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny

princíp, po tom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a) alebo b),

na základe sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk,

bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť

postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb,

ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho

princípu preveril z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali

podklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo k porušeniu , Trestného

poriadku alebo iných mimotrestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku, lebo právo nemôže byť založené na nepráve.

Sťažnosť proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie je prípustná v súlade

s ustanoveniami , , bola podaná oprávnenou osobou

v zmysle , v lehote a spôsobom upraveným v ustanovení

Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že sudca pre prípravné konanie konal

na podklade návrhu prokurátora Okresnej prokuratúry v Dolnom Kubíne, ktorý bol

prevzatý 2.10.2018 o 13.00 h. Pri rozhodovaní o zadržanom obvinenom

boli dodržané lehoty stanovené , Zo zápisnice

zo 4.10.2018 vyplýva, že návrh prokurátora na vzatie do väzby obvineného

bol doručený obvinenému aj obhajcovi s tým, že im bol poskytnutý

dostatočný čas na oboznámenie sa s týmto návrhom. Zo zápisnice o výsluchu obvineného

nevyplývajú skutočnosti, podľa ktorých by mohol krajský súd usúdiť, že obvinený nemal

dostatočný čas na oboznámenie sa s návrhom prokurátora na vzatie do väzby. Návrh

na vzatie do väzby tlmočníčka obvinenému pretlmočila, ako aj procesné poučenie o jeho

právach.

Zo zápisnice o výsluchu obvineného zo 4.10.2018 vyplýva, že po vyhlásení uznesenia

a podaní sťažnosti prítomným prokurátorom sudca pre prípravné konanie oznámil

obvinenému, prokurátorovi a obhajcovi obvineného, že termín rozhodovania Krajského

súdu v Žiline o sťažnosti prokurátora bude v stredu 10.10.2018 o 13.30 hod. na Krajskom

súde v Žiline, Orolská č. 3. Strany konania zobrali termín verejného zasadnutia na vedomie.

Krajský súd po vyhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel k záveru,

že sťažnosť prokurátora je dôvodná a u zistil dôvod väzby v zmysle

, keď rozhodoval na podklade skutkových okolností, ktoré mu

boli známe v čase jeho rozhodovania.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že vyšetrovateľ 1. Oddelenia vyšetrovania OKP,

OR PZ v Dolnom Kubíne uznesením sp.zn. ČVS: ORP-482/1-VYS-DK-2018 z 1.10.2018...

v spojení s opravným uznesením sp.zn. ČVS: ORP-482/1-VYS-DK-2018 z 2.10.2018 začal

trestné stíhanie a vzniesol obvinenie štátnemu občanovi Poľskej republiky

pre prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. I, ods. 2 Tr. zák.

s poukazom na § 138 písm. a), h) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že: dňa 30.8.2018

v čase okolo 11.55 hod., potom čo aj v predchádzajúcich úsekoch cesty nebezpečnou jazdou

spolu s a , kedy ohrozovali životy a majetok,

viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky Ferrari, evidenčné číslo

(Poľská republika) po štátnej ceste I/59, v smere od Mesta na Obec

, pričom keď sa s vozidlom nachádzal v časti zvanej , v rovnom úseku

cesty, s miernym klesaním, v kilometri 71,000, a to v úseku, kde je prebiehanie zakázané

vodorovným dopravným značením cez súvislú pozdĺžnu čiaru (VIa), realizoval predchádzací

úkon, pričom sa s vozidlom nachádzal v protismernom jazdnom pruhu a svojou jazdou

ohrozoval iných účastníkov cestnej premávky, ako aj svojich spolujazdcov, ktorí sa

nachádzali vo vozidle, ako aj v iných predchádzaných vozidlách, oproti idúcich vozidlách,

čím zvýšil všeobecné nebezpečenstvo, čo neskôr vyhrotilo až do vzniku dopravnej nehody,

a to v kilometri 71,120, kedy došlo ku kontaktu medzi vozidlom Porsche, ktoré viedol

nižšie popísaným spôsobom.

Zo spisu ďalej vyplýva, že vyšetrovateľ KR PZ v Žiline, OKP, 1. oddelenie

vyšetrovania Žilina, dňa 9.10.2018 vydal upovedomenie o zmene trestnoprávnej kvalifikácie

v trestnej veci obvineného s tým, že trestnoprávna kvalifikácia oproti uzneseniu podľa § 199

ods. 1 a zo dňa 1.10.2018 vydaného vyšetrovateľom OKP OR

PZ v Dolnom Kubíne pod sp. zn. ČVS: ORP- 482/1-VYS-DK- 2018 sa mení a v ďalšom

konaní sa bude posudzovať u obvineného ako zločin všeobecného

ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138

písm. a), h) Tr. zák.

Pri posudzovaní dôvodov väzby súd môže prihliadať len na tie okolnosti a zistenia,

ktoré majú základ v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii

niektorého z dôvodov väzby v zmysle až c) Uvedené

ustanovenia spolu s vyjadrujú ústavnú zásadu, že obvineného možno vziať

do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Účelom väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu

( ). Jej účelom je tiež zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval

uskutočnenie dôkazov ( ), prípadne chrániť spoločnosť

pred dokonaním trestného činu alebo pred jeho opakovaním, či pokračovaním (§ 71 ods. 1

písm. c/ T r. por.). Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu ani výchovné

poslanie a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania ani na uľahčenie trestného

stíhania. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom

je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného

konania obmedzením jej osobnej slobody. podmieňuje možnosť vzatia

obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo

z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania,

označovanej ako dôvod väzby. Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu

z následku alebo viacerých následkov uvedených v , alebo c)

sa rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Výklad zákonných

znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou súdov, ktoré pri dôkladnej

znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej trestnej veci musia posúdiť,

či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či

tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie

sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy

konkrétnej a individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov

a ďalších znakov upravených v tomto ustanovení. Konkrétne skutočnosti, ako zákonná

podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného podľa tohto ustanovenia, musia byť

preukázané nielen pri vzatí do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby obvineného.

Nadriadený súd tiež uvádza, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá

bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je condicio sine qua non (podmienka,

bez ktorej nie) zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však

už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný

dôvod alebo dôvody a naviac musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú

vo veci s osobitnou starostlivosťou. Krajský súd si je vedomý významu osobnej slobody

jedinca ako jedného zo základov demokratickej spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je

výnimočným opatrením. Napriek všetkým týmto skutočnostiam je podľa jeho názoru naďalej

daný dôvod väzby v zmysle obvineného .

Krajský súd nemá pochybnosti o tom, že sú splnené všetky formálne podmienky väzby

obvineného . Žiada sa pripomenúť, že sudca pre prípravné konanie

vyhlásil napadnuté uznesenie o 12.56 hod., t.j. v súlade s

Rovnako mal za preukázané, že existujú v prípade obvineného

základné materiálne podmienky väzby, ktoré tvoria:

a) skutkové okolnosti vzatia do väzby, a to, či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú

tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného

činu, či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a

b) existencia niektorého z dôvodov väzby, ak z konania obvineného alebo z ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava pre tzv. útekovú väzbu, kolúznu väzbu

alebo preventívnu väzbu ( ).

Krajský súd zistil, že na základe doposiaľ zadovážených dôkazov možno považovať

trestné stíhanie obvineného za dôvodné. Po splnení prieskumnej povinnosti nadriadený súd

rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,

vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a je tu dôvodné podozrenie,

že tento skutok spáchal obvinený . Podľa názoru krajského súdu

materiálne podmienky väzby obvineného sú v súčasnom štádiu trestného konania

nepochybne preukázané, pričom tento názor vychádza z dôkazov, ktoré boli doteraz

zabezpečené v prípravnom konaní a sú súčasťou vyšetrovacieho spisu a súdneho spisu,

ktorý bol predložený súdu.

V tejto súvislosti si krajský súd osvojuje argumentáciu prokurátora v návrhu

na vzatie do väzby obvineného z 2.10.2018, ako aj argumentáciu prokurátora Krajskej

prokuratúry Žilina v písomných dôvodoch sťažnosti proti napadnutému uzneseniu,

ktorou odôvodňuje dôvodné podozrenie obvineného zo spáchania trestného činu,

a v podrobnostiach na túto argumentáciu krajský súd aj poukazuje.

Rozhodnutie o vine či nevine obvineného však bude predmetom ďalšieho

dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom orgány činné v trestnom konaní

a súd sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti

obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech.

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,

bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná

obava, že:

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

K dôvodu väzby podľa

Krajský súd zdôrazňuje, že zmyslom tzv. „preventívnej väzby“ v zmysle § 71 ods. 1

písm. c) je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca

z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný

čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Uvedený väzobný dôvod sa v určitej miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov

a je založený na predpoklade, že účelom trestného stíhania je i predchádzanie trestnej

činnosti.

Konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje obavu z pokračovania v trestnej činnosti

obvineným , zakladajúcou dôvod tzv. preventívnej väzby v zmysle

, je spôsob a rozsah konania, pre ktoré mu bolo uznesením

vyšetrovateľa PZ vznesené obvinenie. Z výpisu z registra priestupkov obvineného v Poľskej

republike, ktorý sa podarilo v rámci policajnej spolupráce zabezpečiť v poľskom jazyku

a ktorý bol v rámci verejného zasadnutia tlmočníčkou preložený do jazyka slovenského,

vyplýva, že obvinený má v registri priestupkov štrnásť záznamov, a to opakovane

aj za prekročenie rýchlosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno uzavrieť,

že obvinený je osobou, ktorá opakovaným páchaním priestupkov v cestnej doprave ukázala

svoju nespoľahlivosť a nespôsobilosť na vedenie motorových vozidiel. Je nepochybné,

že obvinený patrí medzi nedisciplinovaných vodičov. Ani sankcie uložené dopravným

inšpektorátom za dopravné priestupky neboli pre neho dostatočným poučením a i napriek

tomu sa opäť mal dopustiť protiprávneho konania na úseku cestnej premávky.

Tieto skutočnosti dokumentujú výraznú spoločenskú neprispôsobivosť obvineného a jeho

pohŕdavý postoj k normám a pravidlám nielen slušného správania, ale aj k základným

hodnotám chráneným , z čoho vyplýva, že osobu obvineného

charakterizujú ako osobu mimoriadne náchylnú k protispoločenskej i protizákonnej

činnosti. Preto aj s ohľadom na osobu obvineného hrozí vysoké riziko, že v prípade jeho

nevzatia do väzby, resp. prepustenia z väzby by mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti.

K dôvodu väzby podľa

Krajský súd sa nestotožnil s názorom prokurátora, že v prípade obvineného

je daný dôvod tzv. „útekovej väzby“. Krajský súd z predloženého spisového

materiálu nezistil také konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že by obvinený konal

spôsobom, ako to predpokladá ustanovenie , t.j. opustil by

územie Slovenskej republiky, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, ako i prípadne uloženiu

trestu. Obvinený je síce občanom cudzieho štátu (Poľskej republiky), na území Slovenskej

republiky nemá trvalý alebo prechodný pobyt, avšak tieto skutočnosti samé o sebe

neodôvodňujú útekovú väzbu. V prospech obvineného vyznieva aj tá skutočnosť, že sa

osobne dostavil na Krajský súd v Žiline na verejné zasadnutie, na ktorom sa rozhodovalo

o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu, ktorým obvinený nebol vzatý do väzby.

K nahradeniu väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa , a peňažnou

zárukou podľa

Podľa , ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať

obvineného na slobode alebo ho prepustiť na slobodu, ak

• obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä, že sa nedopustí trestnej

činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

• s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad alebo odovzdaním

dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného

predpisu.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa alebo

c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní

obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak obvinený zložil

peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je obvinený stíhaný

pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 3 písm. a) až c) alebo e),

alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 4 alebo podľa § 80 ods. 3, možno peňažnú

záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Ak je obvinený stíhaný

pre trestné činy terorizmu, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné

okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi

alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť

aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou obvinenia

a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná

záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila,

vopred upozorniť.

Obvinený na verejnom zasadnutí predložil písomný sľub na nahradenie väzby

pre prípad, ak sa krajský súd stotožni so sťažnosťou prokurátora. Z vyššie uvedených

dôvodov krajský súd pri rešpektovaní práv obvineného, skutkových okolností veci, pre ktoré

je vedené trestné stíhanie proti jeho osobe, i právnej kvalifikácie skutku dospel v konečnom

dôsledku k záveru, že kombinácia procesných prostriedkov náhrady väzby v spojení

s primeranými obmedzeniami a povinnosťami neumožňuje dosiahnuť rovnaký účel, aký bol

sledovaný „držaním“ obvineného vo väzbe.

Nadriadený súd aj v súčasnom štádiu trestného konania s prihliadnutím na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5.6.2013 z úradnej povinnosti

skúmal, či väzbu obvineného možno nahradiť dohľadom probačného a mediačného

úradníka a primárne vzhľadom na osobu obvineného dospel k záveru, že účel väzby

u obvineného nemožno dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Prepustenie obvineného z väzby alebo jeho ponechanie na slobode na základe

záruky, t.j. akéhokoľvek prostriedku prípustného podľa vnútroštátneho práva, ktorý je

miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účel

väzby, je možnosťou, ale nie oprávnením obvinenej osoby, ktorej sloboda je alebo má byť

obmedzená. Pri rozhodovaní sa preto musí dôsledne zvažovať, či, a prijatie akej konkrétnej

záruky preváži nad dôvodnou obavou vyjadrenou v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a) až c)

.

Krajský súd uzatvára, že u obvineného ide o osobu, ktorá má

viacero záznamov v registri priestupkov spáchaných na úseku dopravy. Väzba obvineného

reálne napomáha aj v tomto štádiu trestného konania k dosiahnutiu jeho účelu, pretože

fakticky bráni obvinenému pokračovať v páchaní trestnej činnosti najmä na úseku dopravy.

Všeobecný záujem na ochrane majetkových práv iných osôb, ako aj zdravia osôb aj v tomto

štádiu trestného konania naďalej prevyšuje nad individuálnym právom obvineného na jeho

osobnú slobodu.

Naviac s prihliadnutím na právnu kvalifikáciu konania obvineného - § 284 ods. 1

písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), h) Tr. zák., krajský súd

na prijatie písomného sľubu, dohľadu probačného a mediačného úradníka, peňažnej záruky

nezistil nijaké výnimočné okolnosti prípadu ( , ).

Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských

právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je

potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Pri aplikácii citovaného ustanovenia SR vyplýva povinnosť pre súd skúmať

podmienky väzby aj v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len Dohovor), vzhľadom k tomu, že väzbou dochádza k zásahu do jedného

zo základných ľudských práv a slobôd priznaných SR a

Dohovoru.

Dôvody väzby, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, sú stavané

alternatívne. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje akýkoľvek z tam uvedených

dôvodov, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreba zabrániť osobe

v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Vo vzťahu preventívnej väzby k Dohovoru a judikatúre Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len ESĽP) je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ESĽP preventívna väzba

ante delictum nie je Dohovorom dovolená (rozsudok Ječius vs. Litva z 31.7.2000).

Podľa ESĽP tento dôvod je obmedzený len na poskytnutie prostriedku zmluvným štátom,

ako prekaziť určitý konkrétny trestný čin, teda v podstate len na prekazenie trestného činu

v štádiu pokusu, pre ktorý sa potom vedie trestné stíhanie. Nebezpečenstvo opakovania

trestného činu ako dôvod väzby neopiera ESĽP o slová Dohovoru ,je nutné zabrániť

spáchaniu trestného činu“, ale o oprávnenie, ktoré ESĽP priznáva zmluvným štátom

stanoviť vedľa dôvodov uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru ďalšie dôvody zatknutia,

ktoré pristúpia naviac k dôvodnému podozreniu. Z toho vyplýva, že dôvod väzby, tak ako je

upravený v ustanovení , a jeho aplikácia v judikatúre

všeobecných súdov nie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru.

Z popísaných dôvodov potom krajský súd na podklade sťažnosti podanej

prokurátorom v neprospech obvineného zrušil napadnuté uznesenie

sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Dolný Kubín a sám rozhodol spôsobom

uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia. Na záver krajský súd poznamenáva,

že pri stanovovaní časových úsekov obmedzovania osobnej slobody obvineného

vychádzal zo zápisnice o zadržaní obvineného (č. l. 42 spisu) a zo zápisnice

o výsluchu obvineného (č. l. 276-278 spisu), keď zo spisu nevyplývajú iné skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali iné časové vymedzenie obmedzenia osobnej slobody obvineného oproti

výroku uznesenia krajského súdu.»

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 2 dohovoru každý, kto je zatknutý, musí byť oboznámený

bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým

obvinením proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 3 psím. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) vyplýva,

že obsahom základného práva podľa je aj oprávnenie trestne stíhanej

osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe

vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa

rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto

rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.

Ústavný súd ďalej judikoval (, , ),

že povinnosťou všeobecných súdov je umožniť obvinenému uplatnenie práva na obhajobu

tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel. Inak by totiž toto právo nebolo možné

považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp. iluzórne. Výklad príslušných ustanovení

dotknutých právnych predpisov musí byť preto taký, aby uplatnenie práva na obhajobu

v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 5 ods. 3 dohovoru konštatoval

(pozri rozsudok vo veci Krejčíř proti Českej republike z 26. 3. 2009, sťažnosti č. 39298/04

a č. 8723/05, bod 89), že tento poskytuje osobám, ktoré boli zatknuté alebo inak pozbavené

slobody pre podozrenie, že spáchali trestný čin, záruku proti svojvoľnému alebo

neodôvodnenému pozbaveniu slobody. Hlavným účelom označeného ustanovenia, ktoré

tvorí s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru jeden celok, je zaistiť, aby došlo k prepusteniu hneď

ako pozbavenie slobody prestane byť primerané, pretože existuje domnienka v prospech

prepustenia na slobodu.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre k čl. 5 dohovoru postupne

formuloval viaceré samostatné práva osôb pozbavených slobody, medzi ktoré patrí aj právo

na kontradiktórne konanie a vypočutie pred rozhodnutím o zákonnosti väzby (pozri

rozsudok vo veci Michalko proti Slovenskej republike z 21. 12. 2010, sťažnosť č. 35377/05,

bod 156), ako aj všeobecnejšie právo na „zákonnosť“ konania a právo nebyť zbavený

osobnej slobody svojvoľným, resp. arbitrárnym spôsobom (tamtiež). Požiadavky

zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania a rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“

predstavujú základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia

osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Reinprecht proti Rakúsku z 15. 11. 2005, sťažnosť

č. 67175/01, bod 31 a tam citovaná judikatúra). Zabezpečenie „reálnej“ kontradiktórnosti

konania znamená aj právo na prístup k vyjadreniam a dôkazom, ktoré predložila protistrana

(pozri rozsudok vo veci Lanz proti Rakúsku z 31. 4. 2002, sťažnosť č. 24430/94, bod 41).

Aj ústavný súd už vo svojej judikatúre (, ,

) vyslovil, že osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť

predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť

sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti. Musí jej byť daná

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) o odôvodnenosti trvania väzby

a vyvracať ich. Pre tento účel jej nemôže byť odopreté právo oboznámiť sa s dôkazmi

a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť

konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému/obžalovanému

poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia

do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou. Zabezpečenie

kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“ predstavujú

základné procesné garancie uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbavenia osobnej

slobody väzbou (, ).

Súdna kontrola pri prvotnom predvedení zadržanej osoby musí byť predovšetkým

rýchla, aby umožnila odhalenie akéhokoľvek zlého zaobchádzania a minimalizovanie

neoprávneného zasahovania do slobody jednotlivca. Striktné časové obmedzenie

vyplývajúce z tejto požiadavky ponecháva malú pružnosť pri výklade, pretože inak by došlo

k vážnemu oslabeniu procesnej záruky na úkor jednotlivca a k riziku narušenia samotnej

podstaty práva chráneného čl. 5 ods. 3 dohovoru (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci

McKay proti Spojenému kráľovstvu z 3. 10. 2006, sťažnosť č. 543/03, bod 33).

Pokiaľ ide o možnosť nahradenia väzby, ESĽP judikoval (pozri rozsudok vo veci

Jablonski proti Poľsku z 21. 12. 2000, sťažnosť č. 33492/96, bod 83), že čl. 5 ods. 3

dohovoru vo svojej druhej časti stanovuje nielen právo na „prejednanie veci v primeranej

lehote alebo byť prepustený počas konania“, ale tiež to, že „prepustenie sa môže podmieniť

zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie“. Aj z judikatúry ústavného súdu

(, , ) vyplýva, že ak osoba, ktorej osobná sloboda je

pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom, peňažnou zárukou, ale i dohľadom

mediačného a probačného úradníka, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto

žiadosťou náležite vysporiadať. Pozbavenie slobody totiž môže byť ospravedlnené iba

vtedy, ak iné, menej prísne opatrenia boli zvážené a vyhodnotené ako nedostatočné,

resp. ak je preukázané, že pozbavenie slobody bolo vzhľadom na okolnosti nevyhnutné

(pozri rozsudok vo veci Sabeva proti Bulharsku z 10. 6. 2010, sťažnosť č. 44290/07,

bod 56). Záruka má prednosť pred pokračovaním väzby (, ,

).

Zohľadňujúc uvedené východiská a sťažovateľom prezentované námietky ústavný

súd preskúmal napadnuté konanie.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 2 a 3 dohovoru

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní malo dôjsť

k porušeniu jeho v petite sťažnosti označených práv z dôvodu, že mu upovedomenie

o zmene trestnoprávnej kvalifikácie a písomné doplnenie sťažnosti prokurátora mali byť

doručené krátko pred konaním verejného zasadnutia na krajskom súde (i), že na zmenu

právnej kvalifikácie nebol žiaden dôvod (ii), že u neho nie je naplnený väzobný dôvod

podľa , pretože nemal a ani nemá žiadny úmysel

páchať trestnú činnosť a ani pokračovať v páchaní trestnej činnosti, (iii) a že v jeho veci

„nebola daná žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by neumožňovala viesť trestné stíhanie...

aj za podmienok, že by som bol na slobode“ (iv).

Aj napriek skutočnosti, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (výslovne)

napáda len postup krajského súdu v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva,

že namietaný postup vyústil do uznesenia krajského súdu, a preto ústavný súd v medziach

vymedzených sťažnosťou sťažovateľa vychádzal pri svojom prieskume napadnutého

konania krajského súdu najmä z obsahu tohto uznesenia.

Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta doručenie doplnenia sťažnosti prokurátora

krátko pred konaním verejného zasadnutia na krajskom súde, v dôsledku čoho nemal

možnosť pripraviť si skutkovú právnu argumentáciu spochybňujúcu dôvody uvedené

v tomto doplnení (i).

Ústavný súd k uvedenému v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ mal

možnosť vyjadriť sa k ústne zahlásenej sťažnosti prokurátora, ktorá bola odôvodnená

priamo do zápisnice. Nemenej dôležité je v okolnostiach tejto veci tiež to, že sťažovateľ

mal možnosť reagovať aj na predmetné písomné doplnenie odôvodnenia sťažnosti priamo

na verejnom zasadnutí na krajskom súde. Práve účasť sťažovateľa na tomto zasadnutí

(za pomoci kvalifikovaného právneho zástupcu) má s poukazom na § 192 ods. 3 Trestného

poriadku zabezpečiť to, aby bolo sťažovateľovi v konaní o väzbe umožnené ústne

a bezprostredne vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam (porovnaj ,

). Sťažovateľ teda bol krajským súdom osobne vypočutý, a to (aj) k dôvodom

písomného doplnenia sťažnosti prokurátora. Zároveň z uznesenia krajského súdu,

ako aj zo sťažovateľom predložených listín vyplýva, že sťažovateľ sa osobne vyjadril

k písomnému doplneniu odôvodnenia sťažnosti prokurátora, keď reagoval okrem iného

aj na existenciu väzobného dôvodu podľa .

Sťažovateľ síce namieta oneskorené doručenie písomného doplnenia sťažnosti prokurátora,

avšak k tomuto mal možnosť osobne sa vyjadriť v konaní pred krajským súdom, pričom

vôbec neuvádza, v čom konkrétne mu takéto oneskorené doručenie predmetného doplnenia

bránilo, resp. ako konkrétne mu sťažovalo prípravu obhajoby (porovnaj ).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť v záujme

ochrany svojich práv a osobnej slobody snažiť sa ovplyvniť rozhodnutie o väzbe svojou

argumentáciou ešte pred jeho vynesením (, ).

Nad rámec uvedeného je potrebné zdôrazniť, že v prípade, ak by tento skutočne

„nemal faktickú možnosť pripraviť si vecné a právne argumenty“, mohol krajský súd

požiadať o prerušenie verejného zasadnutia na účel porady s advokátom (napr. na 30

minút), počas ktorých by s ním mohol konzultovať ďalší postup vo svojej veci. Sťažovateľ

však sám pred ústavným súdom netvrdí, o to menej preukazuje, že takýto návrh podal, ale

iba všeobecne odkazuje na možnosť krajského súdu v takejto situácii „odročiť“ zasadnutie

„aspoň o 3 dni“ v zmysle bližšie neidentifikovanej ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd naopak konštatuje, že s odkazom na už citovanú judikatúru (pozri medzi inými

už citovaný McKay) bol postup krajského súdu v napadnutom konaní, teda osobné

vypočutie sťažovateľa ku všetkým dôvodom prezentovaným prokurátorom, s ohľadom

na procesné správanie sťažovateľa ústavne akceptovateľný.

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že v okolnostiach danej veci

bolo sťažovateľovi umožnené uplatniť jeho právo na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho

reálny obsah a zmysel, resp. že sťažovateľ mal možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody

proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej

dôvodnosti a zákonnosti. Za procesný postup, ktorý si sťažovateľ so svojím právnym

zástupcom zvolil, nemôže v konečnom dôsledku niesť zodpovednosť krajský súd, ktorý

konal v súlade so zákonom (v konaní o väzbe pozri , ).

Pokiaľ sťažovateľ vo všeobecnosti namieta, že na zmenu právnej kvalifikácie skutku

nebol daný dôvod (ii), ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd v napadnutom

konaní rozhodoval o potrebe jeho väzobného sťažovateľa.

Pri preskúmaní ústavnoprávnej akceptovateľnosti rozhodovania o vzatí do väzby

musia byť v zmysle judikatúry ústavného súdu (, ) splnené

tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia

a včasné a odôvodnené podanie návrhu na vzatie do väzby obvineného, po materiálnej

stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované podozrenie, že skutok,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Napokon musí existovať niektorý

z väzobných dôvodov uvedených v ustanovení v .

Predmetom preskúmania ústavným súdom teda nie je zmena (sprísnenie) právnej

kvalifikácie skutku, resp. jej odôvodnenie, ale preskúmanie už opísaných materiálnych

a formálnych podmienok väzby. A vo vzťahu k týmto, s ohľadom na sťažovateľom

prezentované argumenty a na odôvodnenie uznesenia krajského súdu, pre ktorý zmena

právnej kvalifikácie skutku v zmysle už uvedeného nebola podstatná ani rozhodujúca,

ústavný súd v napadnutom konaní pochybenia krajského súdu neidentifikoval.

K tretej námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že u neho nie je naplnený väzobný

dôvod podľa , pretože nemal a ani nemá žiadny

úmysel páchať trestnú činnosť a ani pokračovať v páchaní trestnej činnosti (iii), ústavný súd

konštatuje, že takáto všeobecne formulovaná námietka o osobnom (subjektívnom) postoji

sťažovateľa k možnému pokračovaniu v páchaní trestnej činnosti nemôže ústavnoprávne

relevantným spôsobom spochybniť závery krajského súdu k naplneniu označeného

väzobného dôvodu. Úlohou krajského súdu bolo posúdiť existenciu väzobného dôvodu

na základe objektívnych skutočností vyplývajúcich z okolností daného prípadu.

Krajský súd v väzobnému dôvodu podľa

uviedol: „Konkrétnou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje obavu z pokračovania v trestnej

činnosti obvineným , zakladajúcou dôvod tzv. preventívnej väzby

v zmysle , je spôsob a rozsah konania, pre ktoré mu bolo

uznesením vyšetrovateľa PZ vznesené obvinenie. Z výpisu z registra priestupkov obvineného

v Poľskej republike, ktorý sa podarilo v rámci policajnej spolupráce zabezpečiť v poľskom

jazyku a ktorý bol v rámci verejného zasadnutia tlmočníčkou preložený do jazyka

slovenského, vyplýva, že obvinený má v registri priestupkov štrnásť záznamov, a to

opakovane aj za prekročenie rýchlosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti možno

uzavrieť, že obvinený je osobou, ktorá opakovaným páchaním priestupkov v cestnej doprave

ukázala svoju nespoľahlivosť a nespôsobilosť na vedenie motorových vozidiel.

Je nepochybné, že obvinený patrí medzi nedisciplinovaných vodičov. Ani sankcie uložené

dopravným inšpektorátom za dopravné priestupky neboli pre neho dostatočným poučením

a i napriek tomu sa opäť mal dopustiť protiprávneho konania na úseku cestnej premávky.

Tieto skutočnosti dokumentujú výraznú spoločenskú neprispôsobivosť obvineného a jeho

pohŕdavý postoj k normám a pravidlám nielen slušného správania, ale aj k základným

hodnotám chráneným , z čoho vyplýva, že osobu obvineného

charakterizujú ako osobu mimoriadne náchylnú k proti spoločenskej i protizákonnej

činnosti. Preto aj s ohľadom na osobu obvineného hrozí vysoké riziko, že v prípade jeho

nevzatia do väzby, resp. prepustenia z väzby by mohol pokračovať v páchaní trestnej

činnosti.“

Sťažovateľ k existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku vo svojej sťažnosti podľa prezentoval iba svoje tvrdenie

o neexistencii úmyslu pokračovať v trestnej činnosti, ktoré s ohľadom na už citovanú časť

odôvodnenia uznesenia krajského súdu nemôže ústavnoprávne relevantným spôsobom

spochybniť v ňom vyjadrené závery.

Napokon k poslednej námietke sťažovateľa o tom, že v jeho veci „nebola daná

žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by neumožňovala viesť trestné stíhanie...

aj za podmienok, že by som bol na slobode“ (iv), ústavný súd poukazuje na časť

odôvodnenia uznesenia krajského súdu, z ktorého vyplýva: «Obvinený na verejnom

zasadnutí predložil písomný sľub na nahradenie väzby pre prípad, ak sa krajský súd

stotožni so sťažnosťou prokurátora. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd pri

rešpektovaní práv obvineného, skutkových okolností veci, pre ktoré je vedené trestné

stíhanie proti jeho osobe, i právnej kvalifikácie skutku dospel v konečnom dôsledku k

záveru, že kombinácia procesných prostriedkov náhrady väzby v spojení s primeranými

obmedzeniami a povinnosťami neumožňuje dosiahnuť rovnaký účel, aký bol sledovaný

„držaním“ obvineného vo väzbe.

Nadriadený súd aj v súčasnom štádiu trestného konania s prihliadnutím na nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5.6.2013 z úradnej povinnosti

skúmal, či väzbu obvineného možno nahradiť dohľadom probačného a mediačného

úradníka a primáme vzhľadom na osobu obvineného dospel k záveru, že účel väzby

u obvineného nemožno dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Prepustenie obvineného z väzby alebo jeho ponechanie na slobode na základe

záruky, t.j. akéhokoľvek prostriedku prípustného podľa vnútroštátneho práva, ktorý je

miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účel

väzby, je možnosťou, ale nie oprávnením obvinenej osoby, ktorej sloboda je alebo má byť

obmedzená. Pri rozhodovaní sa preto musí dôsledne zvažovať, či, a prijatie akej konkrétnej

záruky preváži nad dôvodnou obavou vyjadrenou v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a) až c)

.

Krajský súd uzatvára, že u obvineného ide o osobu, ktorá má

viacero záznamov v registri priestupkov spáchaných na úseku dopravy. Väzba obvineného

reálne napomáha aj v tomto štádiu trestného konania k dosiahnutiu jeho účelu, pretože

fakticky bráni obvinenému pokračovať v páchaní trestnej činnosti najmä na úseku dopravy.

Všeobecný záujem na ochrane majetkových práv iných osôb, ako aj zdravia osôb aj v tomto

štádiu trestného konania naďalej prevyšuje nad individuálnym právom obvineného na jeho

osobnú slobodu.

Naviac s prihliadnutím na právnu kvalifikáciu konania obvineného - § 284 ods. 1

písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a), h) Tr. zák., krajský súd

na prijatie písomného sľubu, dohľadu probačného a mediačného úradníka, peňažnej záruky

nezistil nijaké výnimočné okolnosti prípadu ( , ).»

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd vo svojom uznesení venoval pozornosť

aj možnosti nahradenia väzby sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na všetky

okolnosti prípadu u neho neprichádza do úvahy. Z pohľadu ústavného súdu je taktiež

potrebné zdôrazniť, že v prípade sťažovateľa trestne stíhaného za obzvlášť závažný zločin

je s odkazom na a nahradenie väzby možné

iba v prípade, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu (k ústavnej akceptovateľnosti

tejto zákonnej úpravy pozri napr. , , ,

, ). Sťažovateľ v napadnutom konaní a ani vo svojej

sťažnosti podľa takéto výnimočné okolnosti sám neoznačil a obmedzil sa

na konštatovanie, že v jeho prípade nebola daná žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by

neumožňovala viesť trestné stíhanie aj za podmienok, že by bol ponechaný na slobode.

Ako je však z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu zrejmé, tento v prípade

sťažovateľa s poukazom na jeho osobu i na okolnosti spáchania trestného činu dospel

k záveru o nemožnosti nahradenia väzby, pričom zároveň a nad rámec uvedeného nezistil

žiadne výnimočné okolnosti v zmysle už označených ustanovení .

Uvedený právny záver krajského súdu s ohľadom na argumentáciu sťažovateľa, ktorý

je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, z ústavnoprávneho

pohľadu jednoznačne obstojí.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť

v tejto časti je potrebné odmietnuť podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia uvádza,

že sťažovateľ môže podľa podať ďalšiu/novú žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu. Podľa uvedeného ustanovenia obvinený má právo

kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej

žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom

na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho

obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju

obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,

keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

III.2 K namietanému porušeniu a a práv podľa

čl. 5 ods. 2 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a 3 písm. b) dohovoru, ústavný súd

konštatuje, že tieto nie sú vo veci sťažovateľa aplikovateľné, pretože ústavnoprávny základ

rozhodovania o väzbe vrátane procesných práv je súčasťou a dohovoru.

Preto je už na prvý pohľad zrejmé, že k namietanému porušeniu označených článkov

a dohovoru v prípade sťažovateľa dôjsť nemohlo (, ,

, , ).

K námietke porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru ústavný súd konštatuje, že tento sa týka

záruky spočívajúcej v možnosti iniciovať konanie o preskúmanie zákonnosti zadržania

súdom, teda sa nevzťahuje na rozhodovanie o prvotnom vzatí do väzby, ktoré podlieha čl. 5

ods. 3 dohovoru, resp. čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 2 dohovoru ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že označené ustanovenie dohovoru obsahuje základnú záruku spočívajúcu

v tom, že akákoľvek zadržaná osoba by mala vedieť, prečo je pozbavovaná osobnej

slobody. Táto záruka je neoddeliteľnou súčasťou systému ochrany v rámci čl. 5 dohovoru

(pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Khlaifia a ďalší proti Taliansku z 15. 12. 2016,

sťažnosť č. 16483/12, bod 115). Ak bola táto osoba informovaná o dôvodoch svojho

zatknutia alebo zadržania, môže v prípade, ak považuje za vhodné, obrátiť sa na súd

s cieľom spochybniť zákonnosť svojho zadržania v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru

(pozri rozsudok vo veci Čonka proti Belgicku z 5. 2. 2002, sťažnosť č. 51564/99, bod 50).

Takáto osoba nemôže účinne využiť toto svoje právo, ak nie je bezodkladne a dostatočne

informovaná o dôvodoch svojho pozbavenia slobody (pozri rozsudok vo veci Shamayev

a ďalší proti Gruzínsku a Rusku z 12. 4. 2005, sťažnosť č. 36378/02, bod 413).

Zohľadňujúc uvedené je už na prvý pohľad zrejmé, že v prípade sťažovateľa

nemohlo v okolnostiach jeho prípadu k porušeniu čl. 5 ods. 2 dohovoru vôbec dôjsť, keďže

predmetom napadnutého konania je práve rozhodovanie o dôvodnosti jeho väzobného

stíhania, v rámci ktorého mal možnosť spochybniť zákonnosť svojho zadržania.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2018