Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/08

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2009 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka v konaní o sťažnosti A. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B.,

vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 9. júna

2008 takto

rozhodol:

1. Základné práva A. N. podľa , 2 a 5 , ako

aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 9. júna 2008 p o r u š e n é

b o l i .

2. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť A. N. trovy právneho

zastúpenia v sume 223,53 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a päťdesiattri centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. M. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 5. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných

práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“), ako aj

práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. júna 2008 (ďalej len „uznesenie z 9. júna 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, Úradu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“)

sp. zn. ČVS: UHCP-12/OVZTC-2008 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre

zločin prevádzačstva podľa a . Konanie proti

sťažovateľovi je v súčasnosti vedené pod sp. zn. ČVS: UHCP-17/OVZTC-2007.

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. zo 17. februára 2008 vzatý do väzby z dôvodu podľa

písm. c) .

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 16. mája 2008 prepustil sťažovateľa

z väzby na slobodu. Krajský súd uznesením z 9. júna 2008 rozhodol o sťažnosti prokurátora

Okresnej prokuratúry Bratislava V podľa tak, že

napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľovu žiadosť o prepustenie zamietol.

Zároveň podľa neprijal písomný sľub sťažovateľa.

Sťažovateľ však vo svojej žiadosti o prepustenie z 28. apríla 2008 okrem písomného

sľubu „žiadal aj prijatie ponúknutej peňažnej záruky, ako aj prijatie dohľadu probačného

a mediačného úradníka ako náhradu mojej väzby. S týmito žiadosťami sa však Krajský súd

v Bratislave vôbec nezaoberal a ani o nich nerozhodol. Čím podľa môjho názoru Krajský

súd v Bratislave porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj , ods. 2 a ods. 5 .“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví, že krajský súd uznesením z 9. júna 2008 porušil jeho základné práva podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a právo podľa dohovoru, zruší toto uznesenie krajského súdu

a prikáže krajskému súdu prepustiť ho z väzby na slobodu a prizná mu náhradu trov

konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným

20. novembra 2008 vyjadril krajský súd, ktorý uviedol: „senát Krajského súdu v Bratislave

5 Tpo konštatuje, že vo výrokovej časti uznesenia, došlo k pochybeniu v tom, že senát

opomenul uviesť výrok o tom, že podľa ponúkaná peňažná záruka, sa

neprijíma.

Krajský súd sa však jednoznačne pri rozhodovaní zaoberal skúmaním podmienok na

prijatie inštitútu na nahradenie väzby a dospel k záveru, ktorý uviedol i v odôvodnení

rozhodnutia, že na použitie žiadneho inštitútu, nahrádzajúceho väzbu, nie je záruka v osobe

obvineného tak, ako to predpokladajú ustanovenia , hoci vo výroku

uznesenia odvolacieho súdu, rozhodoval iba o sľube obvineného.

Senát odvolacieho súdu, riadiac sa týmito úvahami, je toho názoru, že jeho

pochybenie vo vzťahu k chýbajúcemu výroku o ponúknutej peňažnej záruke, resp.

o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, by neznamenalo, že ak

by sa ho nebol dopustil, bol by sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu. Potreba

ponechania obvineného vo väzbe bola zdôvodnená i v rozhodnutí odvolacieho súdu

zo dňa 06. 03. 2008, pričom tieto dôvody sa do dňa 09. 06. 2008 nezmenili.

Ani okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ v podaní zo dňa 25. 04. 2008, ohľadne svojich

majetkových pomerov, nezakladajú reálnu možnosť prípadného stanovenia takej výšky

peňažnej záruky, ktorá by vzhľadom na osobu obvineného a okolnosti prípadu mohla byť

adekvátna.

Základným hľadiskom, ktoré treba brať do úvahy pri rozhodovaní o prijatí peňažnej

záruky aj pri stanovení jej výšky, je otázka, či a aká výška sumy, ktorá tvorí peňažnú záruku,

dostatočne, odstráni odôvodnenú obavu z konania obvineného, uvedeného v ustanovení §

71 ods. 1 a či so zreteľom na jeho majetkové pomery, resp. majetkové pomery

osoby, ktorá peňažnú záruku ponúka, by bola strata peňažnej záruky takou citeľnou ujmou,

ktorá odôvodňuje predpoklad, že preváži nad obavou z konania obvineného, uvedeného v §

71 ods. 1 “

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti

len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. júna 2008. Týmto uznesením krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu

sp. zn. zo 16. mája 2008 (uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby

na slobodu), zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a rozhodol

o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku toho, že

krajský súd nerozhodol o sťažovateľových návrhoch na nahradenie jeho väzby ďalšími

prostriedkami, a to peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Ústavný súd vyslovil, že obsahom základného práva podľa

je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné

skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou

zárukou ().

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že zo základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 , resp. z práva podľa dohovoru vyplýva,

že v prípade, ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie

väzby sľubom, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite

vysporiadať, pretože v opačnom prípade dochádza k porušeniu označených práv

(m. m. , ).

Článok 17 ods. 2 obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo

byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo

podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe

dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,

pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou

(, ).

Z listinných dôkazov v predmetnej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu 29. apríla 2008 doručil Okresnej prokuratúre

Bratislava V podanie označené ako „Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“. V tomto

podaní sťažovateľ navrhol, aby okresný súd „po posúdení a zohľadnení všetkých uvedených

skutočností, prijal ako náhradu väzby môj písomný sľub alebo prijal mnou ponúknutú

peňažnú záruku alebo nariadil dohľad probačného a mediačného úradníka, ktorému sa

podrobím aj s prípadnými primeranými povinnosťami a obmedzeniami, ktoré mi budú

zároveň určené“.

Okresný súd o tejto žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. zo 16. mája

2008, ktorým sťažovateľa prepustil na slobodu.

Krajský súd svojím uznesením z 9. júna 2008 o sťažnosti okresného prokurátora proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 16. mája 2008 rozhodol tak, že prvým

výrokom tohto uznesenia podľa zrušil uznesenie

okresného súdu, druhým výrokom podľa zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie na slobodu a tretím výrokom podľa § 80 ods. 1 písm. b)

neprijal písomný sľub sťažovateľa.

V rámci svojho vyjadrenia podaného k tejto sťažnosti krajský súd, resp. v tejto veci

rozhodujúci senát krajského súdu priznal, že „vo výrokovej časti uznesenia, došlo

k pochybeniu v tom, že senát opomenul uviesť výrok o tom, že podľa ponúkaná

peňažná záruka, sa neprijíma“. Krajský súd však v tejto veci skúmal, či v prípade

sťažovateľa nie sú splnené podmienky na nahradenie väzby inými prostriedkami, o čom

svedčí skutočnosť, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „na použitie žiadneho

inštitútu, nahrádzajúceho väzbu, nie je záruka v osobe obvineného tak ako to predpokladajú

ustanovenia “. Podľa krajského súdu „pochybenie“ spočívajúce

v nerozhodnutí o ďalších sťažovateľom navrhovaných prostriedkoch nahradenia väzby „by

neznamenalo, že ak by sa ho nebol (krajský súd, pozn.) dopustil, bol by sťažovateľa

prepustil z väzby na slobodu“. Z obsahu vyjadrenia krajského súdu tiež vyplýva, že podľa

neho v danej veci neexistovala reálna možnosť, že by v prípade sťažovateľa v danom štádiu

konania krajský súd rozhodol o nahradení väzby niektorým z miernejších prostriedkov

obmedzenia osobnej slobody.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa a ak je daný dôvod väzby podľa

§ 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej

činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa prvej vety ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy,

ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.

Podľa s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery

obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, na povahu

spáchaného činu a výšku spôsobenej škody rozhodne súd a v prípravnom konaní sudca pre

prípravné konanie

a) o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia; súčasne môže obvinenému uložiť

splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení, alebo

b) že ponuku peňažnej záruky neprijíma.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že právny poriadok Slovenskej

republiky pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa

obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu argumentujúc neexistenciou väzobných

dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v existujú prostriedky, ktorými

možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného

poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)

]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu

dôvodov väzby, ale tvrdí, že účel jeho väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími

prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby,

písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, alebo peňažnou

zárukou.

V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovateľ požiadal podaním

z 25. apríla 2008 o nahradenie jeho väzby písomným sľubom, dohľadom probačného

a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou. Vo vzťahu k jeho žiadostiam o nahradenie

väzby iným prostriedkom krajský súd v rozhodnutí z 9. júna 2008 uviedol: «Čo sa týka

rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle , je

potrebné uviesť, že prostriedky nahrádzajúce väzbu obsiahnuté v tomto ustanovení sú len

možnosťami a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. V prípade sľubu musí byť

splnená podmienka, že súd považuje sľub za dostatočný, a to vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu. Pod pojmom „vzhľadom na osobu

obvineného“ pritom treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho osobných

a rodinných pomerov, ktoré existujú v čase rozhodnutia.

Krajský súd preskúmal podmienky na prijatie daného inštitútu na nahradenie väzby

a dospel k záveru, že prijatie sľubu neodôvodňujú žiadne okolnosti prípadu a na použitie

týchto inštitútov nie je záruka ani v osobe obžalovaného tak, ako to predpokladá citované

ustanovenie. Jeho písomný sľub v týchto intenciách preto nie je možné považovať za

dostatočný.

Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm.

a) na podklade podanej sťažnosti zrušil napadnuté uznesenie a podľa

sám rozhodol o podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu tak, že túto

zamietol a zároveň rozhodol v zmysle o ponúknutom sľube

obvineného, ktorý neprijal.»

Z uznesenia krajského súdu z 9. júna 2008 je zrejmé, že ním krajský súd nerozhodol

o žiadostiach sťažovateľa o nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka a o nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou. Táto skutočnosť je zrejmá jednak

z výrokovej časti tohto uznesenia, vzhľadom na neexistenciu samostatného výroku

týkajúceho sa uvedených prostriedkov náhrady väzby, a taktiež aj zo samotného

odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom sa krajský súd splnením podmienok nahradenia

väzby inými prostriedkami navrhnutými sťažovateľom okrem písomného sľubu vôbec

nezaoberal.

Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu nebolo preskúmané a rozhodnuté

o sťažovateľom riadne v rámci konania uplatnených oprávneniach (o dvoch prostriedkoch

nahradenia väzby), nemožno toto uznesenie, v ktorom krajský súd neaplikoval dôsledne

, označiť za ústavne súladné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu

z 9. júna 2008 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, ako aj jeho práva podľa dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie

práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,

kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Ústavný súd zistil, že uznesením krajského súdu z 9. júna 2008 došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľa podľa , 2 a 3 , ako aj jeho práva podľa

ods. 3 dohovoru. Na okresnom súde bola v predmetnej veci podľa zistenia ústavného súdu

podaná obžaloba, ktorá je vedená pod sp. zn. . Okresný súd v predmetnej veci

o väzbe sťažovateľa, resp. o jej ďalšom trvaní rozhodol rozhodnutím zo

4. augusta 2008. V dôsledku skutočnosti, že namietané rozhodnutie krajského súdu

o dôvodoch väzby sťažovateľa nad rámec nedostatkov zistených ústavným súdom obstojí,

ako aj vzhľadom na to, že zákonnosť rozhodnutia v tejto časti (vo vzťahu k rozhodovaniu

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu a o nahradení väzby písomným sľubom)

nebola sťažovateľom vôbec namietaná, a súčasne aj so zohľadnením zmeny jurisdikcie

súdu v tejto veci, v ktorej už medzitým bolo vydané nové rozhodnutie o väzbe sťažovateľa,

ústavný súd dospel k záveru, že návrhy rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval

zrušenie uznesenia z 9. júna 2008 a svoje prepustenie na slobodu, sa stali bezpredmetnými.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa pred

ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným

súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 191 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa za dva úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2008 (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) priznal odmenu

6 352 Sk (2 x 3 176 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu 382 Sk (2 x 191 Sk), teda spolu

v sume 6 734 Sk, t. j. 223,53 €.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009