Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 364/08
PDF · 228.92 KB
No categories available
I. ÚS 364/08
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 364/08-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. januára 2009 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana
Ľalíka v konaní o sťažnosti A. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B.,
vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tpo 40/08 z 9. júna
2008 takto
rozhodol:
1. Základné práva A. N. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Tpo 40/08 z 9. júna 2008 p o r u š e n é
b o l i .
2. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť A. N. trovy právneho
zastúpenia v sume 223,53 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a päťdesiattri centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. M. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. I. ÚS 364/08 z 5. novembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Tpo 40/08 z 9. júna 2008 (ďalej len „uznesenie z 9. júna 2008“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Úradu hraničnej a cudzineckej polície (ďalej len „vyšetrovateľ“)
sp. zn. ČVS: UHCP-12/OVZTC-2008 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre
zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Konanie proti
sťažovateľovi je v súčasnosti vedené pod sp. zn. ČVS: UHCP-17/OVZTC-2007.
Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 0 Tp 107/08 zo 17. februára 2008 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája 2008 prepustil sťažovateľa
z väzby na slobodu. Krajský súd uznesením z 9. júna 2008 rozhodol o sťažnosti prokurátora
Okresnej prokuratúry Bratislava V podľa § 194 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že
napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľovu žiadosť o prepustenie zamietol.
Zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa.
Sťažovateľ však vo svojej žiadosti o prepustenie z 28. apríla 2008 okrem písomného
sľubu „žiadal aj prijatie ponúknutej peňažnej záruky, ako aj prijatie dohľadu probačného
a mediačného úradníka ako náhradu mojej väzby. S týmito žiadosťami sa však Krajský súd
v Bratislave vôbec nezaoberal a ani o nich nerozhodol. Čím podľa môjho názoru Krajský
súd v Bratislave porušil čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že krajský súd uznesením z 9. júna 2008 porušil jeho základné práva podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, zruší toto uznesenie krajského súdu
a prikáže krajskému súdu prepustiť ho z väzby na slobodu a prizná mu náhradu trov
konania.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním doručeným
20. novembra 2008 vyjadril krajský súd, ktorý uviedol: „senát Krajského súdu v Bratislave
5 Tpo konštatuje, že vo výrokovej časti uznesenia, došlo k pochybeniu v tom, že senát
opomenul uviesť výrok o tom, že podľa § 81 Tr. por. ponúkaná peňažná záruka, sa
neprijíma.
Krajský súd sa však jednoznačne pri rozhodovaní zaoberal skúmaním podmienok na
prijatie inštitútu na nahradenie väzby a dospel k záveru, ktorý uviedol i v odôvodnení
rozhodnutia, že na použitie žiadneho inštitútu, nahrádzajúceho väzbu, nie je záruka v osobe
obvineného tak, ako to predpokladajú ustanovenia Trestného poriadku, hoci vo výroku
uznesenia odvolacieho súdu, rozhodoval iba o sľube obvineného.
Senát odvolacieho súdu, riadiac sa týmito úvahami, je toho názoru, že jeho
pochybenie vo vzťahu k chýbajúcemu výroku o ponúknutej peňažnej záruke, resp.
o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, by neznamenalo, že ak
by sa ho nebol dopustil, bol by sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu. Potreba
ponechania obvineného vo väzbe bola zdôvodnená i v rozhodnutí odvolacieho súdu
5 Tpo 18/2008 zo dňa 06. 03. 2008, pričom tieto dôvody sa do dňa 09. 06. 2008 nezmenili.
Ani okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ v podaní zo dňa 25. 04. 2008, ohľadne svojich
majetkových pomerov, nezakladajú reálnu možnosť prípadného stanovenia takej výšky
peňažnej záruky, ktorá by vzhľadom na osobu obvineného a okolnosti prípadu mohla byť
adekvátna.
Základným hľadiskom, ktoré treba brať do úvahy pri rozhodovaní o prijatí peňažnej
záruky aj pri stanovení jej výšky, je otázka, či a aká výška sumy, ktorá tvorí peňažnú záruku,
dostatočne, odstráni odôvodnenú obavu z konania obvineného, uvedeného v ustanovení §
71 ods. 1 Tr. por. a či so zreteľom na jeho majetkové pomery, resp. majetkové pomery
osoby, ktorá peňažnú záruku ponúka, by bola strata peňažnej záruky takou citeľnou ujmou,
ktorá odôvodňuje predpoklad, že preváži nad obavou z konania obvineného, uvedeného v §
71 ods. 1 Tr. por.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti
len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
5 Tpo 40/08 z 9. júna 2008. Týmto uznesením krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája 2008 (uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby
na slobodu), zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a rozhodol
o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku toho, že
krajský súd nerozhodol o sťažovateľových návrhoch na nahradenie jeho väzby ďalšími
prostriedkami, a to peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Ústavný súd vyslovil, že obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné
skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou
zárukou (III. ÚS 38/01).
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že zo základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. z práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva,
že v prípade, ak osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie
väzby sľubom, súd rozhodujúci o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite
vysporiadať, pretože v opačnom prípade dochádza k porušeniu označených práv
(m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06).
Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad: právo
byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol
o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe
dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania,
pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou
Z listinných dôkazov v predmetnej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu 29. apríla 2008 doručil Okresnej prokuratúre
Bratislava V podanie označené ako „Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“. V tomto
podaní sťažovateľ navrhol, aby okresný súd „po posúdení a zohľadnení všetkých uvedených
skutočností, prijal ako náhradu väzby môj písomný sľub alebo prijal mnou ponúknutú
peňažnú záruku alebo nariadil dohľad probačného a mediačného úradníka, ktorému sa
podrobím aj s prípadnými primeranými povinnosťami a obmedzeniami, ktoré mi budú
zároveň určené“.
Okresný súd o tejto žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája
2008, ktorým sťažovateľa prepustil na slobodu.
Krajský súd svojím uznesením z 9. júna 2008 o sťažnosti okresného prokurátora proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 323/08 zo 16. mája 2008 rozhodol tak, že prvým
výrokom tohto uznesenia podľa § 194 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zrušil uznesenie
okresného súdu, druhým výrokom podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol žiadosť
sťažovateľa o prepustenie na slobodu a tretím výrokom podľa § 80 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku neprijal písomný sľub sťažovateľa.
V rámci svojho vyjadrenia podaného k tejto sťažnosti krajský súd, resp. v tejto veci
rozhodujúci senát krajského súdu priznal, že „vo výrokovej časti uznesenia, došlo
k pochybeniu v tom, že senát opomenul uviesť výrok o tom, že podľa § 81 Tr. por. ponúkaná
peňažná záruka, sa neprijíma“. Krajský súd však v tejto veci skúmal, či v prípade
sťažovateľa nie sú splnené podmienky na nahradenie väzby inými prostriedkami, o čom
svedčí skutočnosť, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „na použitie žiadneho
inštitútu, nahrádzajúceho väzbu, nie je záruka v osobe obvineného tak ako to predpokladajú
ustanovenia Trestného poriadku“. Podľa krajského súdu „pochybenie“ spočívajúce
v nerozhodnutí o ďalších sťažovateľom navrhovaných prostriedkoch nahradenia väzby „by
neznamenalo, že ak by sa ho nebol (krajský súd, pozn.) dopustil, bol by sťažovateľa
prepustil z väzby na slobodu“. Z obsahu vyjadrenia krajského súdu tiež vyplýva, že podľa
neho v danej veci neexistovala reálna možnosť, že by v prípade sťažovateľa v danom štádiu
konania krajský súd rozhodol o nahradení väzby niektorým z miernejších prostriedkov
obmedzenia osobnej slobody.
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre
prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí
bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné
dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej
činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo
c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 81 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy,
ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.
Podľa § 81 ods. 2 Trestného poriadku s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery
obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, na povahu
spáchaného činu a výšku spôsobenej škody rozhodne súd a v prípravnom konaní sudca pre
prípravné konanie
a) o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia; súčasne môže obvinenému uložiť
splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení, alebo
b) že ponuku peňažnej záruky neprijíma.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že právny poriadok Slovenskej
republiky pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa
obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu argumentujúc neexistenciou väzobných
dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v Trestnom poriadku existujú prostriedky, ktorými
možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného
poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu
dôvodov väzby, ale tvrdí, že účel jeho väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími
prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby,
písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, alebo peňažnou
zárukou.
V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovateľ požiadal podaním
z 25. apríla 2008 o nahradenie jeho väzby písomným sľubom, dohľadom probačného
a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou. Vo vzťahu k jeho žiadostiam o nahradenie
väzby iným prostriedkom krajský súd v rozhodnutí z 9. júna 2008 uviedol: «Čo sa týka
rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 80 odsek 1 písm. b) Trestného poriadku, je
potrebné uviesť, že prostriedky nahrádzajúce väzbu obsiahnuté v tomto ustanovení sú len
možnosťami a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. V prípade sľubu musí byť
splnená podmienka, že súd považuje sľub za dostatočný, a to vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu. Pod pojmom „vzhľadom na osobu
obvineného“ pritom treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho osobných
a rodinných pomerov, ktoré existujú v čase rozhodnutia.
Krajský súd preskúmal podmienky na prijatie daného inštitútu na nahradenie väzby
a dospel k záveru, že prijatie sľubu neodôvodňujú žiadne okolnosti prípadu a na použitie
týchto inštitútov nie je záruka ani v osobe obžalovaného tak, ako to predpokladá citované
ustanovenie. Jeho písomný sľub v týchto intenciách preto nie je možné považovať za
dostatočný.
Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm.
a) Tr. por. na podklade podanej sťažnosti zrušil napadnuté uznesenie a podľa § 79 ods. 3
Tr. por. sám rozhodol o podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu tak, že túto
zamietol a zároveň rozhodol v zmysle § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. o ponúknutom sľube
obvineného, ktorý neprijal.»
Z uznesenia krajského súdu z 9. júna 2008 je zrejmé, že ním krajský súd nerozhodol
o žiadostiach sťažovateľa o nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka a o nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou. Táto skutočnosť je zrejmá jednak
z výrokovej časti tohto uznesenia, vzhľadom na neexistenciu samostatného výroku
týkajúceho sa uvedených prostriedkov náhrady väzby, a taktiež aj zo samotného
odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom sa krajský súd splnením podmienok nahradenia
väzby inými prostriedkami navrhnutými sťažovateľom okrem písomného sľubu vôbec
nezaoberal.
Vzhľadom na to, že uznesením krajského súdu nebolo preskúmané a rozhodnuté
o sťažovateľom riadne v rámci konania uplatnených oprávneniach (o dvoch prostriedkoch
nahradenia väzby), nemožno toto uznesenie, v ktorom krajský súd neaplikoval dôsledne
§ 194 ods. 1 Trestného poriadku, označiť za ústavne súladné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu
z 9. júna 2008 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie
práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť
na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením.
Ústavný súd zistil, že uznesením krajského súdu z 9. júna 2008 došlo k porušeniu
základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru. Na okresnom súde bola v predmetnej veci podľa zistenia ústavného súdu
podaná obžaloba, ktorá je vedená pod sp. zn. 1 T 112/08. Okresný súd v predmetnej veci
o väzbe sťažovateľa, resp. o jej ďalšom trvaní rozhodol rozhodnutím 4 T 112/08 zo
4. augusta 2008. V dôsledku skutočnosti, že namietané rozhodnutie krajského súdu
o dôvodoch väzby sťažovateľa nad rámec nedostatkov zistených ústavným súdom obstojí,
ako aj vzhľadom na to, že zákonnosť rozhodnutia v tejto časti (vo vzťahu k rozhodovaniu
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu a o nahradení väzby písomným sľubom)
nebola sťažovateľom vôbec namietaná, a súčasne aj so zohľadnením zmeny jurisdikcie
súdu v tejto veci, v ktorej už medzitým bolo vydané nové rozhodnutie o väzbe sťažovateľa,
ústavný súd dospel k záveru, že návrhy rozhodnutia sťažovateľa v časti, v ktorej navrhoval
zrušenie uznesenia z 9. júna 2008 a svoje prepustenie na slobodu, sa stali bezpredmetnými.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred
ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ
namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2008 v konaní pred ústavným
súdom predstavuje 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu 191 Sk.
Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa za dva úkony právnej služby
uskutočnené v roku 2008 (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) priznal odmenu
6 352 Sk (2 x 3 176 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu 382 Sk (2 x 191 Sk), teda spolu
v sume 6 734 Sk, t. j. 223,53 €.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2009