Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 102 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (107)II. ÚS 536/2018
PDF · 334.44 KB
No categories available
II. ÚS 536/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej
a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť advokáta ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bacsóom, advokátska
kancelária, Žriedlová 28, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 29/2017 a jeho
uznesením z 13. apríla 2018 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 29/2017 uznesením
z 13. apríla 2018 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. 3 T 29/2017-2253 z 13. apríla 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd
Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsóa, advokátska
kancelária, Žriedlová 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 536/2018-17 z 15. novembra 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť advokáta
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 29/2017 a jeho uznesením z 13. apríla 2018.
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podanej sťažnosti
a okresný súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Zo sťažnosti vyplýva, že opatrením okresného súdu sp. zn. 8 Tp 56/2016 bol
sťažovateľ ustanovený za obhajcu obvinenému stíhanému pre zločin sprenevery podľa
§ 213 ods. 1 a 3, pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 a pokračovací prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Trestná vec proti obvinenému bola
okresným súdom vedená pod sp. zn. 3 T 29/2017.
4. Z dôvodu ukončenia povinnej obhajoby v tejto trestnej veci si sťažovateľ
vyúčtovaním trov obhajoby z 21. augusta 2017 uplatnil odmenu vo výške 11 326,16 €.
Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn. 3 T 29/2017 z 23. októbra
2017 bola sťažovateľovi priznaná odmena vo výške 2 471,19 €.
5. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 3 T 29/2017 z 13. apríla 2018 bola
sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu
zamietnutá. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 19. apríla 2018.
V odôvodnení uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu bolo uvedené,
že sťažovateľovi nebola zvýšená tarifná odmena o jednu tretinu (ako si to vyúčtoval
a uplatnil), lebo sa na neho nevzťahuje § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s odôvodnením, že
toto ustanovenie sa nepoužije, ak spojenie vecí na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona.
V danej trestnej veci došlo údajne k takému spojeniu skutkov, ktoré vyplýva priamo z § 18
Ďalej podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia nebola priznaná sťažovateľovi
odmena (ale ani režijný paušál) za dvadsaťšesť úkonov zaistenia vecí v čase od 19. októbra
2016 do 9. februára 2017, keďže pri týchto príležitostiach vraj nedošlo k žiadnemu
konkrétnemu úkonu právnej služby, pričom sťažovateľ, resp. jeho koncipientka boli
prítomní iba pri odpečatení igelitových vreciek obsahujúcich veci vydané obvineným
10. októbra 2016. Nedošlo teda vraj k žiadnemu konkrétnemu úkonu právnej služby, ale iba
k mechanickému spísaniu zoznamu vydaných vecí a obvinenému zo strany sťažovateľa vraj
nebola poskytnutá žiadna právna služba, za ktorú by mu patrila odmena. Pri spisovaní
zoznamu sa prítomná koncipientka k ničomu nevyjadrovala, nič nenavrhovala, jej úloha
bola iba kontrolná, čím poukázala na nedôveru smerom k vyšetrovateľovi. Sťažovateľ tieto
úkony nesprávne nazval zaistením vecí, lebo k zaisteniu došlo iba 10. októbra 2016
a v ďalšom išlo už len o mechanické spísanie zoznamu zaistených vecí.
Z napadnutého uznesenia tiež vyplýva, že nebola priznaná odmena a režijný paušál
ani za úkon spočívajúci v žiadosti o prepustenie z väzby z 31. júla 2017 s odôvodnením, že
žiadosť o prepustenie z väzby a úkon spočívajúci v písomnom sľube obvineného (tak isto
z 31. júla 2017) vypracovaný sťažovateľom sa týkajú tej istej požiadavky a treba ich
považovať za duplicitné.
V uznesení sudcu okresného súdu sa zdôrazňuje v súvislosti s nepriznaním odmeny
za žiadosť o prepustenie obvineného z väzby, že podaním obžaloby sa stal „pánom sporu“
okresný súd (v prípravnom konaní mal toto postavenie prokurátor). Pokiaľ obvinený podá
v konaní pred súdom prostredníctvom obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby, o tejto
nerozhoduje najprv prokurátor a neposúva ju súdu (iba sa k nej vyjadruje). Je na úvahe
obvineného, či svoju žiadosť podporí aj niektorým z inštitútov podľa § 80 ods. 1 písm. a), b)
alebo c) Trestného poriadku. V kladnom prípade žiadosť o prepustenie z väzby a ponuka
náhrady väzby tvoria jeden celok, o ktorom súd rozhodne komplexne, a preto obhajcovi
patrí odmena iba za jeden úkon právnej služby.
Ďalej sudca okresného súdu k námietke nesprávneho určenia tarifnej odmeny
pri spojení vecí uviedol, že v prípravnom konaní sa postupovalo v súlade so zákonom, keď
sa spojili tri samostatné trestné činy obvineného na spoločné konanie a prokurátor podal
potom jednu obžalobu, a nie tri samostatné obžaloby.
Napokon k námietke nepriznania odmeny za dvadsaťšesť úkonov právnej služby
v súvislosti so zaistením vecí sudca okresného súdu uviedol, že podľa obsahu
vyšetrovacieho spisu je na 177 stranách zadokumentovaný zoznam vecí vydaných
obvineným 10. októbra 2016. Dňa 19. októbra 2016 bolo za účasti koncipientky sťažovateľa
začaté s odpečatením igelitových vreciek, v ktorých sa predmetné veci od 10. októbra 2016
nachádzali. Zoznam vecí bol s prestávkami ukončený 9. februára 2017 o 20.30 h za účasti
koncipientky. Účasť obhajcu pri tomto procese nebolo možné objektívne a spravodlivo
zahrnúť do práva na obhajobu. Prítomnosť obhajcu na tomto úkone nezodpovedá zákonnej
požiadavke, aby advokát postupoval s odbornou starostlivosťou, čestne, svedomito,
primeraným spôsobom, dbal na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.
6. Podľa presvedčenia sťažovateľa uznesením sudcu okresného súdu došlo
k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.
V časti nepriznania odmeny za dvadsaťšesť úkonov právnej služby týkajúcich sa
zaistenia vecí podľa sťažovateľa nezodpovedá skutočnosti tvrdenie, podľa ktorého nedošlo
k žiadnemu právnemu úkonu právnej služby. Bagatelizovať tento vyšetrovací úkon, resp.
opisovať ho ako „odpečaťovanie igelitových vreciek a mechanické spisovanie zoznamu
vydaných vecí“, je nenáležité. Rovnako tvrdenie o tom, že obhajca neposkytol pri týchto
úkonoch žiadnu právnu službu, keďže sa pri spísaní zoznamu k ničomu nevyjadroval, nič
nenavrhoval, ako aj tvrdenie o tom, že jeho úloha bola iba kontrolná, sú nesprávne
a nekorešpondujú s príslušnou právnou úpravou. Išlo o úkony vykonané vyšetrovateľom
a advokát sa ich zúčastnil. Podľa sťažovateľa treba zdôrazniť, že podávanie prípadných
návrhov v rámci jednotlivých vyšetrovacích úkonov je právom, a nie povinnosťou advokáta.
Vyšetrovateľ sa na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady náležitého zistenia
skutkového stavu rozhodol pre zaistenie vecí, pričom súčasťou zaistenia vecí je aj spísanie
zoznamu zaistených vecí. Na daný úkon bol sťažovateľ predvolaný a tohto úkonu sa
zúčastnil. Ak daný úkon smeruje k náležitému zisteniu stavu veci, je takýto úkon
vyšetrovacím úkonom, ktorého sa má procesná strana možnosť zúčastniť. Výslovný pokyn
obvineného pre sťažovateľa, aby sa úkonu zúčastnil, bol pre sťažovateľa záväzný, lebo inak
by sa dopustil disciplinárneho previnenia.
Inštitút zaistenia veci je procesným úkonom opísaným v Trestnom poriadku, je teda
vyšetrovacím úkonom. Úlohou obhajcu je (okrem iného) v záujme obhajoby klienta
zisťovať, či pri vykonávaní úkonov trestného konania neboli porušené procesné predpisy,
a práve túto úlohu plnila obhajoba účasťou na sporných úkonoch.
Kontradiktórnosť trestného konania charakterizuje aktivita strán, ktoré majú právo
podstatne ovplyvňovať priebeh dokazovania. Kontradiktórnosť je porušená v prípade,
ak rozhodujúci orgán hodnotí určité úkony tak, ako sa to stalo v tomto prípade. Vyplývalo
by z toho, že advokát pri takomto úkone nemal byť, keďže vraj nejde o úkon právnej
pomoci. Z logiky uznesenia teda vyplýva, že účasť obvineného alebo jeho obhajcu
na takomto úkone nie je nutná, resp. ani možná. Neprítomnosťou na takomto úkone by bola
porušená materiálna, resp. formálna obhajoba ako právo obvineného na obhajobu. Orgány
činné v trestnom konaní a súdy musia svojou činnosťou právo obhajoby obvinenému
garantovať, nie teda ju obmedzovať. Obvinený má právo byť prítomný pri vykonávaní
dôkazov a uvádzať k nim pripomienky. Ide o právo obvineného a jeho obhajcu, nie však
o povinnosť (napr. pripomienkovať vyšetrovací úkon, resp. vyjadrovať sa k nemu, ako to
uvádza okresný súd).
Okresný súd podľa sťažovateľa v napadnutom uznesení v podstate hodnotí odborné
znalosti a skúsenosti obhajcu, určuje spôsob, ako viesť obhajobu (kladenie otázok, aktivita
obhajcu pri vyšetrovacom úkone), a porušuje tým právo na obhajobu. Obhajca nielenže
nemá povinnosť, ale priamo nesmie uvádzať skutočnosti, ktoré by obvinenému priťažovali
a ktoré by boli v jeho neprospech, k čomu v danom prípade mohlo dôjsť.
Na uskutočnenie trestného konania treba v niektorých prípadoch zabezpečiť aj veci
dôležité pre trestné konanie ako dôkazné prostriedky. O vydaní veci sa podľa Trestného
poriadku spíše zápisnica (teda nie „odpečatenie igelitových vreciek“, ako to konštatuje
okresný súd), ktorá musí obsahovať opis vydanej, resp. odňatej veci. Osobe, ktorá vec
vydala alebo ktorej vec bola odňatá, sa vydá potvrdenie o prevzatí veci, ako aj odpis
zápisnice. V zápisnici o prevzatí zaistenej veci sa musia uviesť dostatočne presné opisy
vecí. V trestnom konaní sa má klásť vysoký dôraz na procesné zdokumentovanie
vykonaných dôkazov, teda presné spisovanie zápisníc, pretože pochybenia pri spisovaní
zápisnice môžu viesť nielen k relatívnej, ale aj absolútnej neplatnosti toho-ktorého dôkazu.
Presne to bolo účelom účasti obhajoby na tomto vyšetrovacom úkone.
Okresný súd nepriznal odmenu (ale ani režijný paušál) ani za spísanie žiadosti
o prepustenie z väzby z 31. júla 2017 s odôvodnením, že žiadosť o prepustenie z väzby
a písomný sľub z toho istého dňa vypracovaný sťažovateľom sa týkajú jednej a tej istej veci
a sú duplicitné.
Ústavný súd už konštatoval, že právny poriadok pozná ako samostatný inštitút
žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa obvinený môže domáhať prepustenia
na slobodu, argumentujúc neexistenciou väzobných dôvodov, a súčasne popri tomto
inštitúte existujú v Trestnom poriadku prostriedky, ktorými možno väzbu nahradiť
(ako samostatné inštitúty). Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka, dohľad
probačného a mediačného úradníka a písomný sľub. V týchto prípadoch obvinený vôbec
nemusí spochybňovať existenciu dôvodov väzby, pretože tvrdí, že účel jeho väzby je možné
dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami, a to napr. zárukou, písomným sľubom, dohľadom
alebo peňažnou zárukou (sp. zn. I. ÚS 364/08 z 29. januára 2009).
Okresný súd nepriznal sťažovateľovi napokon ani zvýšenie odmeny o jednu tretinu
podľa § 13 ods. 3 vyhlášky.
Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého
obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže
vykonať spoločné konanie. Práve táto dispozičná právomoc orgánov činných v trestnom
konaní dáva možnosť (nie teda povinnosť) veci spojiť na spoločné konanie. To vylučuje
možnosť aplikácie § 13 ods. 4 vyhlášky. V skutočnosti sa správne mal aplikovať § 13 ods. 3
vyhlášky.
6.1 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 29/2017 porušil
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 3 T 29/2017 z 13. apríla 2018 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je
Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsó, Žriedlová,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprV 779/2018 zo 4. decembra
2018 doručeného ústavnému súdu 10. decembra 2018 vyplýva, že ako orgán riadenia
a správy súdu sa necíti oprávnený posudzovať vecnú stránku sťažnosti, keďže táto sa
vzťahuje na rozhodnutie okresného súdu. Napriek uvedenému je však toho názoru, že
okresný súd sa v rozhodnutí opieral o vykonané dôkazy a rozhodol v súlade s platnými
právnymi predpismi, a preto považuje sťažnosť za neopodstatnenú. V prílohe zasiela
vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá v danej veci rozhodovala.
7.1 Z vyjadrenia zákonnej sudkyne z 30. novembra 2018 adresovaného predsedovi
okresného súdu vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná skôr (13. júna 2018), ako
bola vyhotovená (18. júna 2018). Trvá na dôvodoch uvedených v uzneseniach okresného
súdu sp. zn. 3 T 29/2017 z 23. októbra 2017 a 13. apríla 2018. Pre ilustráciu vyváženosti
a opodstatnenosti rozsahu poskytnutej právnej služby vo vzťahu k rozsahu a závažnosti
stíhanej trestnej činnosti poukazuje na právoplatný rozsudok sp. zn. 3 T 29/2017 z 1. marca
2018, ktorý aj pripája. Pripája ďalej fotokópiu prvých šiestich listov zoznamu vydaných
vecí z 19. októbra 2016 z celkového počtu stosedemdesiatsedem. Okresný súd
neposudzoval kvalitu poskytovanej právnej služby, ale dôvodnosť jej rozsahu vzhľadom
na skutočnosť, že obvinený bol v tejto veci v danom čase v rámci prípravného konania
stíhaný za skutky, ktoré sa týkali siedmich motorových vozidiel, a aj podaná obžaloba
zodpovedala tomuto rozsahu konania obvineného.
8. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. decembra 2018 doručenej
ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že s vyjadrením okresného súdu,
podľa ktorého sa tento opieral o vykonané dôkazy a rozhodol v súlade s platnými právnymi
predpismi, nesúhlasí. Práve z odôvodnenia sťažnosti vyplývajú tvrdenia, na základe ktorých
sa sťažovateľ domáha právnej ochrany. Tvrdenia zákonnej sudkyne sa netýkajú
prejednávanej veci. Sťažovateľ naďalej zotrváva na tom, že okresný súd posudzoval kvalitu
poskytovanej právnej služby, hoci na to nemal oprávnenie, a zasiahol do práv sťažovateľa.
Tvrdenia o tom, za čo bolo vznesené obvinenie a za čo bola následne podaná obžaloba,
nesúvisia s meritom veci. Sťažovateľ napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia
advokátom v celkovej výške 488,13 €, a to za 3 úkony právnych služieb v sume po 153,50 €
a za 3 režijné paušály v sume po 9,21 €. Trovy majú byť uhradené na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.
II.
9. Z uznesenia okresného súdu č. k. 3 T 29/2017-2253 z 13. apríla 2018 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka okresného súdu sp. zn. 3 T 29/2017 z 23. októbra 2017.
Podľa konštatovania okresného súdu prokurátor podal na obvineného obžalobu
pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3, pokračovací zločin sprenevery podľa § 213
ods. 1 a 3 a pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného zákona.
Podľa názoru okresného súdu okamihom podania obžaloby sa „pánom sporu“
(dominus litis) stal okresný súd, kým v prípravnom konaní mal túto pozíciu prokurátor.
Pokiaľ obvinený v konaní pred súdom podá prostredníctvom obhajcu žiadosť
o prepustenie z väzby, nerozhoduje najprv o nej prokurátor a neposúva ju súdu, iba sa k nej
vyjadruje. Je vecou úvahy obvineného, či žiadosť podporí aj niektorým z inštitútov náhrady
väzby podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku. V kladnom prípade žiadosť o prepustenie
z väzby a ponuka náhrady väzby tvoria jeden celok, o ktorom súd rozhodne komplexne.
Obhajcovi preto patrí odmena a náhrada hotových výdavkov iba za jeden úkon právnej
služby. Vyšší súdny úradník teda postupoval správne v súvislosti s touto námietkou
sťažovateľa.
Pokiaľ ide o námietku zvýšenia tarifnej odmeny pri spojení dvoch alebo viacerých
vecí, treba poukázať na § 18 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého o všetkých trestných
činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu
súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci
v primeranej lehote. Ďalej je podstatný § 13 ods. 3 advokátskej tarify, podľa ktorého pri
spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej
hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o jednu tretinu základnej sadzby tarifnej
odmeny, ktorá by advokátovi patrila v spojených veciach, ale tiež § 13 ods. 4 vyhlášky,
podľa ktorého ustanovenie ods. 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí na spoločné prejednanie
vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí výška tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota je
najvyššia.
Orgány činné v trestnom konaní postupovali v prípravnom konaní v súlade s už
citovaným zákonným ustanovením, keď spojili tri samostatné trestné činy obvineného
na spoločné konanie a prokurátor podal jednu obžalobu (nie tri samostatné obžaloby).
Pokiaľ ide o námietku nepriznania odmeny v súvislosti s prítomnosťou obhajoby
pri „odpečatení igelitových vreciek“, treba uviesť, že medzi základné zásady trestného
konania patrí právo na obhajobu. Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo
na obhajobu. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečenie obhajovania práv obvineného
tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného
a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Obhajca zastupuje obvineného pri
úkonoch v trestnom konaní, ktoré obvinený vykonáva ako subjekt trestného konania,
resp. ako strana, ak to umožňuje povaha veci.
Podľa § 213 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku obhajca má právo od vznesenia
obvinenia zúčastniť sa úkonov, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní
pred súdom, iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o tom vyrozumieť.
V prejednávanej veci ide od vznesenia obvinenia o tri trestné činy, ktoré pozostávajú
z desiatich skutkov, pričom všetky sa týkajú siedmich motorových vozidiel.
10. Z obsahu vyšetrovacieho spisu vyplýva, že na č. l. 789 – 966 (spolu na 177
stranách) je zadokumentovaný „Zoznam vydaných vecí“ obvineným 10. októbra 2016, ale
aj to, že 19. októbra 2016 bolo za účasti koncipientky sťažovateľa začaté s „odpečatením
igelitových vreciek“, v ktorých sa predmetné veci od 10. októbra 2016 nachádzali. Podľa
č. l. 966 bol vyšetrovateľom za účasti koncipientky zoznam vecí s prestávkami ukončený
9. februára 2017 o 20.30 h.
Výzvy na možnosť preštudovania vyšetrovacieho spisu boli stranám doručené ako
prvé 24. februára 2017.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal v tejto súvislosti na požiadavku
obvineného, ktorou sa riadil. Túto požiadavku obvineného nie je možné zahrnúť objektívne
a spravodlivo do práva na obhajobu vo veci, predmetom ktorej je „iba“ sedem konkrétnych
motorových vozidiel. Je absolútne evidentné, že prítomnosť obhajoby na tomto úkone,
za ktorý sťažovateľ vyúčtoval celkovú odmenu vo výške 6 665,43 €, nezodpovedá zákonnej
požiadavke, aby advokát postupoval s odbornou starostlivosťou, konal čestne, svedomito,
primeraným spôsobom a dbal na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných služieb [§ 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov].
III.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
14. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (II. ÚS 272/08).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(I. ÚS 198/07, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
15. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne
týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutie
všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla
dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle
16. Sťažovateľ je presvedčený, že mu patrila odmena za poskytnutú obhajobu
vo vyššej sume, než mu bola uzneseniami okresného súdu priznaná. Trvá na tom, že mu
patrila odmena za spísanie žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj za spísanie žiadosti
o nahradenie väzby prijatím sľubu obvineného. Ďalej je presvedčený, že sa mala zvýšiť
tarifná odmena z dôvodu, že došlo k spojeniu viacerých trestných vecí na spoločné
prejednanie, ktoré nevyplývalo zo zákona. Napokon namieta nepriznanie odmeny za účasť
obhajoby pri „odpečatení igelitových vreciek“, ktoré trvalo od 19. októbra 2016
do 9. februára 2017.
17. Predseda okresného súdu poukazuje na (podľa neho) dostatočné odôvodnenie
uznesenia okresného súdu, ktoré považuje zo všetkých hľadísk za správne.
17.1 Zákonná sudkyňa zdôrazňuje, že sťažnosť vyhotovená 18. júna 2018 nemohla
byť podaná ústavnému súdu 13. júna 2018. Ďalej považuje za dôležité, že okresný súd
neposudzoval kvalitu právnej služby, ale dôvodnosť jej rozsahu, a to v súvislosti
so skutkami týkajúcimi sa siedmich motorových vozidiel.
18. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v skutočnosti bola sťažnosť osobne
doručená do podateľne ústavného súdu nie 13. júna 2018 (ako je to nesprávne uvedené
v uznesení ústavného súdu č. k. II. ÚS 536/2018-17 z 15. novembra 2018), ale 18. júna
2018, teda v rovnaký deň, ako je datovaná. K omylu došlo v dôsledku nedostatočného
odtlačku dátumovej pečiatky ústavného súdu, z ktorého sa zdalo, že k doručeniu došlo
13. júna 2018.
19. K namietanému nepriznaniu osobitnej odmeny za spísanie žiadosti
o prepustenie z väzby, ako aj za spísanie žiadosti o nahradenie väzby prijatím sľubu
obvineného
Sťažovateľ uvádza, že mu nebola priznaná odmena a režijný paušál za úkon
spočívajúci v žiadosti o prepustenie z väzby z 31. júla 2017. Ústavný súd pritom už
konštatoval, že právny poriadok pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie
na slobodu, pričom súčasne existujú v Trestnom poriadku aj prostriedky, ktorými možno
väzbu nahradiť. Medzi takéto prostriedky patrí aj písomný sľub. V týchto prípadoch
obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu dôvodov väzby, pretože tvrdí, že účel jeho
väzby možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami (sp. zn. I. ÚS 364/08 z 29. januára
2009).
Okresný súd v uznesení č. k. 3 T 29/2017-2253 z 13. apríla 2018 v tejto súvislosti
uvádza, že žiadosť o prepustenie z väzby a ponuka náhrady väzby tvoria jeden celok,
o ktorom súd rozhodne komplexne, a preto obhajcovi patrí odmena a náhrada hotových
výdavkov iba za jeden úkon právnej služby.
Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie
rozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;
za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.
Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný
sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti
a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca
pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu
prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že právny poriadok Slovenskej
republiky pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa
obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu, argumentujúc neexistenciou väzobných
dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v Trestnom poriadku existujú prostriedky, ktorými
možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného
poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu
dôvodov väzby, ale tvrdí, že účel jeho väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími
prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby,
písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou
(I. ÚS 364/08).
Zo skutkového hľadiska je nesporné, že sťažovateľ ako obhajca 31. júla 2017
vypracoval jednak žiadosť o prepustenie z väzby, ale tiež žiadosť o nahradenie väzby
písomným sľubom. Rovnako je nesporné, že v rámci zákonného postupu bolo povinnosťou
okresného súdu o oboch týchto žiadostiach rozhodovať súčasne a uno actu. Správne sa preto
uvádza v uznesení okresného súdu, že žiadosť o prepustenie z väzby a ponuka náhrady
väzby tvoria jeden celok, o ktorom súd rozhodne komplexne.
Na rozdiel od „sudcovského“ pohľadu na vec z „obhajcovského“ hľadiska spôsob
argumentácie v oboch týchto žiadostiach musí byť z povahy veci nevyhnutne výrazne
odlišný, a to aj napriek tomu, že obe žiadosti sledujú v konečnom dôsledku rovnaký cieľ
(prepustenie obvineného z väzby). Žiadosť o prepustenie z väzby je spravidla založená
na tvrdení o neexistencii dôvodov na ďalšie trvanie väzby. Naproti tomu žiadosť
o nahradenie väzby niektorou zo záruk priamo vychádza z toho, že dôvody väzby i naďalej
trvajú, avšak vzhľadom na konkrétne okolnosti je možné väzbu nahradiť miernejšími
prostriedkami. Oba typy žiadostí sú teda založené na výrazne odlišných skutkových
a právnych dôvodoch. Z „obhajcovského“ hľadiska preto rozhodne nejde o jeden celok, a to
aj napriek tomu, že sa oboma typmi žiadostí sleduje v konečnom dôsledku rovnaký účel.
Možno dôjsť k právnemu záveru, že sťažovateľovi patrila odmena a náhrada
hotových výdavkov za obe podané žiadosti.
20. K namietanému nezvýšeniu tarifnej odmeny z dôvodu spojenia viacerých
trestných vecí obvineného na spoločné konanie
Sťažovateľ poukazuje na § 18 ods. 1 Trestného poriadku, z ktorého podľa jeho
názoru nevyplýva, že by išlo o spojenie viacerých trestných vecí vyplývajúce zo zákona.
To vylučuje možnosť aplikácie § 13 ods. 4 vyhlášky, pretože správne sa malo postupovať
podľa § 13 ods. 3 vyhlášky.
Okresný súd, naopak, tvrdí, že išlo o spojenie vecí zo zákona postupom podľa § 18
ods. 1 Trestného poriadku, a preto bolo namieste aplikovať § 13 ods. 4 vyhlášky.
Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého
obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže
vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.
Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná
sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje
o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných
spojených veciach.
Podľa § 13 ods. 4 vyhlášky ustanovenie odseku 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí
na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí výška tarifnej odmeny
podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia.
Z citovaného ustanovenia § 18 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že o tom, či sa
o všetkých trestných činoch toho istého obvineného vykoná spoločné konanie, rozhoduje
orgán činný v trestnom konaní, resp. súd, ktoré zvažujú, či spoločné konanie nebude brániť
ukončeniu veci v primeranej lehote. Nejde teda o také spojenie vecí na spoločné
prejednanie, ktoré by povinne (obligatórne) vyplývalo zo zákona, teda tak, ako to má
na mysli § 13 ods. 4 vyhlášky.
Podľa názoru ústavného súdu pri správnom výklade § 13 ods. 4 vyhlášky treba brať
do úvahy, že toto ustanovenie sa vzťahuje tak na spojenie vecí na spoločné prejednanie
podľa Trestného poriadku, ako aj podľa civilných procesných predpisov. V civilnom
procesnom práve existuje viacero typov konaní, ktoré sú zo zákona (ex lege) spojené (napr.
konanie o rozvode manželstva s konaním o úprave práv a povinností k maloletým deťom
pochádzajúcim z manželstva pre čas po rozvode manželstva, konanie o určenie otcovstva
s konaním o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu, otcovstvo ktorého sa určuje,
atď.). Naproti tomu z § 18 Trestného poriadku takéto povinné (zákonom nariadené) prípady
spojenia vecí nevyplývajú.
Vzhľadom na uvedené nemožno akceptovať právny záver okresného súdu, podľa
ktorého išlo o spojenie viacerých trestných vecí na spoločné prejednanie, ktoré vyplýva
zo zákona (§ 13 ods. 4 vyhlášky).
Okresný súd v uznesení konštatuje, že prokurátor podal obžalobu jednak pre zločin
sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3, ďalej pre pokračovací zločin sprenevery podľa § 213
ods. 1 a 3 a napokon pre pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného
zákona.
Podľa názoru ústavného súdu v prípade pokračovacieho trestného činu (skladajúceho
sa z viacerých dielčích skutkov) ide o jeden skutok, o ktorom z povahy veci vyplýva, že sa
o ňom má konať v rámci jedného konania. To však nemožno považovať za spojenie
viacerých trestných vecí na spoločné prejednanie (ide o jednu trestnú vec). Naproti tomu
spoločné prejednanie pokračovacieho zločinu sprenevery, pokračovacieho prečinu podvodu
a zločinu sprenevery je spojením viacerých trestných vecí na spoločné prejednanie.
Vzhľadom na dosiaľ uvedené sťažovateľovi patrila odmena zvýšená v zmysle § 13
ods. 3 vyhlášky.
21. K namietanému nepriznaniu odmeny za účasť obhajoby pri „odpečatení
igelitových vreciek“
Sťažovateľ tvrdí, že neobstojí právny názor okresného súdu, podľa ktorého
k žiadnemu úkonu právnej služby v danej súvislosti nedošlo. Okresný súd tento vyšetrovací
úkon bagatelizuje už aj tým, že ho označuje ako „odpečaťovanie igelitových vreciek
a mechanické spisovanie zoznamu vydaných vecí“. Neakceptovateľné je aj tvrdenie, že
sťažovateľ ako obhajca neposkytol pri týchto úkonoch žiadnu právnu službu, pretože sa
k ničomu nevyjadroval a nič nenavrhoval, pričom jeho úloha mala byť iba kontrolná.
V skutočnosti išlo o úkony vykonané vyšetrovateľom, ktorých sa obhajca zúčastnil.
Podávanie prípadných návrhov je právom, nie teda povinnosťou obhajcu. Sťažovateľ bol
na tento úkon predvolaný, a preto sa ho aj zúčastnil. Prihliadol pritom aj na pokyn klienta,
ktorý na jeho účasti trval.
Okresný súd zdôrazňuje, že podľa obsahu vyšetrovacieho spisu na 177 stranách je
zadokumentovaný „Zoznam vydaných vecí“, ako aj to, že 19. októbra 2016 bolo za účasti
advokátskej koncipientky sťažovateľa začaté s odpečatením igelitových vreciek a tento
proces bol ukončený 9. februára 2017. Požiadavku obvineného, aby sa sťažovateľ tohto
úkonu zúčastnil, nemožno zahrnúť objektívne a spravodlivo do práva na obhajobu vo veci,
predmetom ktorej je „iba“ sedem konkrétnych motorových vozidiel. Prítomnosť obhajoby
na tomto úkone nezodpovedá zákonnej požiadavke, aby advokát postupoval s odbornou
starostlivosťou, konal čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dbal na účelnosť
a hospodárnosť poskytovaných služieb.
Podľa názoru ústavného súdu pri posúdení tejto časti sťažnosti je podstatné správne
zodpovedať otázku, či prítomnosť obhajoby na uvedenom úkone bolo možné zahrnúť
objektívne a spravodlivo do práva obvineného na obhajobu v danej veci.
Medzi účastníkmi konania je nesporné, že išlo o vyšetrovací úkon v rámci
prípravného konania, o ktorom vyšetrovateľ považoval za potrebné obvineného, resp.
sťažovateľa ako jeho obhajcu informovať, a to pre ten účel, aby sa sťažovateľ mal možnosť
tohto vyšetrovacieho úkonu zúčastniť. Sťažovateľ sa rozhodol po konzultácii s obvineným
(ktorý na jeho účasti pri úkone trval) prostredníctvom advokátskej koncipientky zúčastniť sa
vyšetrovacieho úkonu.
Ústavný súd vychádza z toho, že spisovanie zoznamu vydaných vecí má z hľadiska
obhajoby obvineného predovšetkým kontrolný význam, ktorým sa má zabezpečiť, aby
všetky skutočne vydané veci boli do zoznamu pojaté a boli v ňom správne a výstižne
pomenované (označené) tak, aby neboli pochybnosti o tom, aké veci boli vydané, a aby
nebola možná ich prípadná zámena. Nesprávnosť, resp. nepresnosť či neúplnosť takéhoto
zoznamu môže mať právne dôsledky napríklad v prípadoch, keď dôjde napokon k vráteniu
vydaných vecí. Nemožno preto akceptovať ťažiskový právny názor okresného súdu, podľa
ktorého tento úkon nebolo možné zahrnúť objektívne a spravodlivo do práva obvineného
na obhajobu v danej veci.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, možno konštatovať, že priznaním neúplnej
odmeny a náhrady hotových výdavkov sťažovateľovi došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
22. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k.
3 T 29/2017-2253 z 13. apríla 2018 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom konaní bude okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
23. Sťažovateľ požadoval úhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
488,13 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi odmenu za tri úkony právnych služieb v roku
2018 v sume po 153,50 € a za tri režijné paušály v sume po 9,21 €, teda celú požadovanú
sumu 488,13 € (bod 3 výroku nálezu).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
24. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2019