Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 536/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť advokáta ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bacsóom, advokátska

kancelária, Žriedlová 28, Košice, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 13. apríla 2018 a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

z 13. apríla 2018 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu

podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. -2253 z 13. apríla 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

488,13 € (slovom štyristoosemdesiatosem eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd

Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsóa, advokátska

kancelária, Žriedlová 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-17 z 15. novembra 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť advokáta

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“) a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. apríla 2018.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podanej sťažnosti

a okresný súd vo vyjadrení zo 4. decembra 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že opatrením okresného súdu sp. zn. bol

sťažovateľ ustanovený za obhajcu obvinenému stíhanému pre zločin sprenevery podľa

§ 213 ods. 1 a 3, pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 a pokračovací prečin

podvodu podľa a . Trestná vec proti obvinenému bola

okresným súdom vedená pod sp. zn. .

4. Z dôvodu ukončenia povinnej obhajoby v tejto trestnej veci si sťažovateľ

vyúčtovaním trov obhajoby z 21. augusta 2017 uplatnil odmenu vo výške 11 326,16 €.

Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sp. zn. z 23. októbra

2017 bola sťažovateľovi priznaná odmena vo výške 2 471,19 €.

5. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. z 13. apríla 2018 bola

sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu

zamietnutá. Uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 19. apríla 2018.

V odôvodnení uznesenia vyššieho súdneho úradníka okresného súdu bolo uvedené,

že sťažovateľovi nebola zvýšená tarifná odmena o jednu tretinu (ako si to vyúčtoval

a uplatnil), lebo sa na neho nevzťahuje § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s odôvodnením, že

toto ustanovenie sa nepoužije, ak spojenie vecí na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona.

V danej trestnej veci došlo údajne k takému spojeniu skutkov, ktoré vyplýva priamo z § 18

a .

Ďalej podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia nebola priznaná sťažovateľovi

odmena (ale ani režijný paušál) za dvadsaťšesť úkonov zaistenia vecí v čase od 19. októbra

2016 do 9. februára 2017, keďže pri týchto príležitostiach vraj nedošlo k žiadnemu

konkrétnemu úkonu právnej služby, pričom sťažovateľ, resp. jeho koncipientka boli

prítomní iba pri odpečatení igelitových vreciek obsahujúcich veci vydané obvineným

10. októbra 2016. Nedošlo teda vraj k žiadnemu konkrétnemu úkonu právnej služby, ale iba

k mechanickému spísaniu zoznamu vydaných vecí a obvinenému zo strany sťažovateľa vraj

nebola poskytnutá žiadna právna služba, za ktorú by mu patrila odmena. Pri spisovaní

zoznamu sa prítomná koncipientka k ničomu nevyjadrovala, nič nenavrhovala, jej úloha

bola iba kontrolná, čím poukázala na nedôveru smerom k vyšetrovateľovi. Sťažovateľ tieto

úkony nesprávne nazval zaistením vecí, lebo k zaisteniu došlo iba 10. októbra 2016

a v ďalšom išlo už len o mechanické spísanie zoznamu zaistených vecí.

Z napadnutého uznesenia tiež vyplýva, že nebola priznaná odmena a režijný paušál

ani za úkon spočívajúci v žiadosti o prepustenie z väzby z 31. júla 2017 s odôvodnením, že

žiadosť o prepustenie z väzby a úkon spočívajúci v písomnom sľube obvineného (tak isto

z 31. júla 2017) vypracovaný sťažovateľom sa týkajú tej istej požiadavky a treba ich

považovať za duplicitné.

V uznesení sudcu okresného súdu sa zdôrazňuje v súvislosti s nepriznaním odmeny

za žiadosť o prepustenie obvineného z väzby, že podaním obžaloby sa stal „pánom sporu“

okresný súd (v prípravnom konaní mal toto postavenie prokurátor). Pokiaľ obvinený podá

v konaní pred súdom prostredníctvom obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby, o tejto

nerozhoduje najprv prokurátor a neposúva ju súdu (iba sa k nej vyjadruje). Je na úvahe

obvineného, či svoju žiadosť podporí aj niektorým z inštitútov podľa § 80 ods. 1 písm. a), b)

alebo c) . V kladnom prípade žiadosť o prepustenie z väzby a ponuka

náhrady väzby tvoria jeden celok, o ktorom súd rozhodne komplexne, a preto obhajcovi

patrí odmena iba za jeden úkon právnej služby.

Ďalej sudca okresného súdu k námietke nesprávneho určenia tarifnej odmeny

pri spojení vecí uviedol, že v prípravnom konaní sa postupovalo v súlade so zákonom, keď

sa spojili tri samostatné trestné činy obvineného na spoločné konanie a prokurátor podal

potom jednu obžalobu, a nie tri samostatné obžaloby.

Napokon k námietke nepriznania odmeny za dvadsaťšesť úkonov právnej služby

v súvislosti so zaistením vecí sudca okresného súdu uviedol, že podľa obsahu

vyšetrovacieho spisu je na 177 stranách zadokumentovaný zoznam vecí vydaných

obvineným 10. októbra 2016. Dňa 19. októbra 2016 bolo za účasti koncipientky sťažovateľa

začaté s odpečatením igelitových vreciek, v ktorých sa predmetné veci od 10. októbra 2016

nachádzali. Zoznam vecí bol s prestávkami ukončený 9. februára 2017 o 20.30 h za účasti

koncipientky. Účasť obhajcu pri tomto procese nebolo možné objektívne a spravodlivo

zahrnúť do práva na obhajobu. Prítomnosť obhajcu na tomto úkone nezodpovedá zákonnej

požiadavke, aby advokát postupoval s odbornou starostlivosťou, čestne, svedomito,

primeraným spôsobom, dbal na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

6. Podľa presvedčenia sťažovateľa uznesením sudcu okresného súdu došlo

k porušeniu jeho označených práv podľa a dohovoru.

V časti nepriznania odmeny za dvadsaťšesť úkonov právnej služby týkajúcich sa

zaistenia vecí podľa sťažovateľa nezodpovedá skutočnosti tvrdenie, podľa ktorého nedošlo

k žiadnemu právnemu úkonu právnej služby. Bagatelizovať tento vyšetrovací úkon, resp.

opisovať ho ako „odpečaťovanie igelitových vreciek a mechanické spisovanie zoznamu

vydaných vecí“, je nenáležité. Rovnako tvrdenie o tom, že obhajca neposkytol pri týchto

úkonoch žiadnu právnu službu, keďže sa pri spísaní zoznamu k ničomu nevyjadroval, nič

nenavrhoval, ako aj tvrdenie o tom, že jeho úloha bola iba kontrolná, sú nesprávne

a nekorešpondujú s príslušnou právnou úpravou. Išlo o úkony vykonané vyšetrovateľom

a advokát sa ich zúčastnil. Podľa sťažovateľa treba zdôrazniť, že podávanie prípadných

návrhov v rámci jednotlivých vyšetrovacích úkonov je právom, a nie povinnosťou advokáta.

Vyšetrovateľ sa na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásady náležitého zistenia

skutkového stavu rozhodol pre zaistenie vecí, pričom súčasťou zaistenia vecí je aj spísanie

zoznamu zaistených vecí. Na daný úkon bol sťažovateľ predvolaný a tohto úkonu sa

zúčastnil. Ak daný úkon smeruje k náležitému zisteniu stavu veci, je takýto úkon

vyšetrovacím úkonom, ktorého sa má procesná strana možnosť zúčastniť. Výslovný pokyn

obvineného pre sťažovateľa, aby sa úkonu zúčastnil, bol pre sťažovateľa záväzný, lebo inak

by sa dopustil disciplinárneho previnenia.

Inštitút zaistenia veci je procesným úkonom opísaným v , je teda

vyšetrovacím úkonom. Úlohou obhajcu je (okrem iného) v záujme obhajoby klienta

zisťovať, či pri vykonávaní úkonov trestného konania neboli porušené procesné predpisy,

a práve túto úlohu plnila obhajoba účasťou na sporných úkonoch.

Kontradiktórnosť trestného konania charakterizuje aktivita strán, ktoré majú právo

podstatne ovplyvňovať priebeh dokazovania. Kontradiktórnosť je porušená v prípade,

ak rozhodujúci orgán hodnotí určité úkony tak, ako sa to stalo v tomto prípade. Vyplývalo

by z toho, že advokát pri takomto úkone nemal byť, keďže vraj nejde o úkon právnej

pomoci. Z logiky uznesenia teda vyplýva, že účasť obvineného alebo jeho obhajcu

na takomto úkone nie je nutná, resp. ani možná. Neprítomnosťou na takomto úkone by bola

porušená materiálna, resp. formálna obhajoba ako právo obvineného na obhajobu. Orgány

činné v trestnom konaní a súdy musia svojou činnosťou právo obhajoby obvinenému

garantovať, nie teda ju obmedzovať. Obvinený má právo byť prítomný pri vykonávaní

dôkazov a uvádzať k nim pripomienky. Ide o právo obvineného a jeho obhajcu, nie však

o povinnosť (napr. pripomienkovať vyšetrovací úkon, resp. vyjadrovať sa k nemu, ako to

uvádza okresný súd).

Okresný súd podľa sťažovateľa v napadnutom uznesení v podstate hodnotí odborné

znalosti a skúsenosti obhajcu, určuje spôsob, ako viesť obhajobu (kladenie otázok, aktivita

obhajcu pri vyšetrovacom úkone), a porušuje tým právo na obhajobu. Obhajca nielenže

nemá povinnosť, ale priamo nesmie uvádzať skutočnosti, ktoré by obvinenému priťažovali

a ktoré by boli v jeho neprospech, k čomu v danom prípade mohlo dôjsť.

Na uskutočnenie trestného konania treba v niektorých prípadoch zabezpečiť aj veci

dôležité pre trestné konanie ako dôkazné prostriedky. O vydaní veci sa podľa Trestného

poriadku spíše zápisnica (teda nie „odpečatenie igelitových vreciek“, ako to konštatuje

okresný súd), ktorá musí obsahovať opis vydanej, resp. odňatej veci. Osobe, ktorá vec

vydala alebo ktorej vec bola odňatá, sa vydá potvrdenie o prevzatí veci, ako aj odpis

zápisnice. V zápisnici o prevzatí zaistenej veci sa musia uviesť dostatočne presné opisy

vecí. V trestnom konaní sa má klásť vysoký dôraz na procesné zdokumentovanie

vykonaných dôkazov, teda presné spisovanie zápisníc, pretože pochybenia pri spisovaní

zápisnice môžu viesť nielen k relatívnej, ale aj absolútnej neplatnosti toho-ktorého dôkazu.

Presne to bolo účelom účasti obhajoby na tomto vyšetrovacom úkone.

Okresný súd nepriznal odmenu (ale ani režijný paušál) ani za spísanie žiadosti

o prepustenie z väzby z 31. júla 2017 s odôvodnením, že žiadosť o prepustenie z väzby

a písomný sľub z toho istého dňa vypracovaný sťažovateľom sa týkajú jednej a tej istej veci

a sú duplicitné.

Ústavný súd už konštatoval, že právny poriadok pozná ako samostatný inštitút

žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa obvinený môže domáhať prepustenia

na slobodu, argumentujúc neexistenciou väzobných dôvodov, a súčasne popri tomto

inštitúte existujú v prostriedky, ktorými možno väzbu nahradiť

(ako samostatné inštitúty). Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka, dohľad

probačného a mediačného úradníka a písomný sľub. V týchto prípadoch obvinený vôbec

nemusí spochybňovať existenciu dôvodov väzby, pretože tvrdí, že účel jeho väzby je možné

dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami, a to napr. zárukou, písomným sľubom, dohľadom

alebo peňažnou zárukou (sp. zn. z 29. januára 2009).

Okresný súd nepriznal sťažovateľovi napokon ani zvýšenie odmeny o jednu tretinu

podľa § 13 ods. 3 vyhlášky.

Podľa o všetkých trestných činoch toho istého

obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže

vykonať spoločné konanie. Práve táto dispozičná právomoc orgánov činných v trestnom

konaní dáva možnosť (nie teda povinnosť) veci spojiť na spoločné konanie. To vylučuje

možnosť aplikácie § 13 ods. 4 vyhlášky. V skutočnosti sa správne mal aplikovať § 13 ods. 3

vyhlášky.

6.1 Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. z 13. apríla 2018 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je

Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsó, Žriedlová,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. zo 4. decembra

2018 doručeného ústavnému súdu 10. decembra 2018 vyplýva, že ako orgán riadenia

a správy súdu sa necíti oprávnený posudzovať vecnú stránku sťažnosti, keďže táto sa

vzťahuje na rozhodnutie okresného súdu. Napriek uvedenému je však toho názoru, že

okresný súd sa v rozhodnutí opieral o vykonané dôkazy a rozhodol v súlade s platnými

právnymi predpismi, a preto považuje sťažnosť za neopodstatnenú. V prílohe zasiela

vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá v danej veci rozhodovala.

7.1 Z vyjadrenia zákonnej sudkyne z 30. novembra 2018 adresovaného predsedovi

okresného súdu vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná skôr (13. júna 2018), ako

bola vyhotovená (18. júna 2018). Trvá na dôvodoch uvedených v uzneseniach okresného

súdu sp. zn. z 23. októbra 2017 a 13. apríla 2018. Pre ilustráciu vyváženosti

a opodstatnenosti rozsahu poskytnutej právnej služby vo vzťahu k rozsahu a závažnosti

stíhanej trestnej činnosti poukazuje na právoplatný rozsudok sp. zn. z 1. marca

2018, ktorý aj pripája. Pripája ďalej fotokópiu prvých šiestich listov zoznamu vydaných

vecí z 19. októbra 2016 z celkového počtu stosedemdesiatsedem. Okresný súd

neposudzoval kvalitu poskytovanej právnej služby, ale dôvodnosť jej rozsahu vzhľadom

na skutočnosť, že obvinený bol v tejto veci v danom čase v rámci prípravného konania

stíhaný za skutky, ktoré sa týkali siedmich motorových vozidiel, a aj podaná obžaloba

zodpovedala tomuto rozsahu konania obvineného.

8. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. decembra 2018 doručenej

ústavnému súdu elektronicky toho istého dňa vyplýva, že s vyjadrením okresného súdu,

podľa ktorého sa tento opieral o vykonané dôkazy a rozhodol v súlade s platnými právnymi

predpismi, nesúhlasí. Práve z odôvodnenia sťažnosti vyplývajú tvrdenia, na základe ktorých

sa sťažovateľ domáha právnej ochrany. Tvrdenia zákonnej sudkyne sa netýkajú

prejednávanej veci. Sťažovateľ naďalej zotrváva na tom, že okresný súd posudzoval kvalitu

poskytovanej právnej služby, hoci na to nemal oprávnenie, a zasiahol do práv sťažovateľa.

Tvrdenia o tom, za čo bolo vznesené obvinenie a za čo bola následne podaná obžaloba,

nesúvisia s meritom veci. Sťažovateľ napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom v celkovej výške 488,13 €, a to za 3 úkony právnych služieb v sume po 153,50 €

a za 3 režijné paušály v sume po 9,21 €. Trovy majú byť uhradené na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.

II.

9. Z uznesenia okresného súdu č. k. -2253 z 13. apríla 2018 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka okresného súdu sp. zn. z 23. októbra 2017.

Podľa konštatovania okresného súdu prokurátor podal na obvineného obžalobu

pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3, pokračovací zločin sprenevery podľa § 213

ods. 1 a 3 a pokračovací prečin podvodu podľa a .

Podľa názoru okresného súdu okamihom podania obžaloby sa „pánom sporu“

(dominus litis) stal okresný súd, kým v prípravnom konaní mal túto pozíciu prokurátor.

Pokiaľ obvinený v konaní pred súdom podá prostredníctvom obhajcu žiadosť

o prepustenie z väzby, nerozhoduje najprv o nej prokurátor a neposúva ju súdu, iba sa k nej

vyjadruje. Je vecou úvahy obvineného, či žiadosť podporí aj niektorým z inštitútov náhrady

väzby podľa . V kladnom prípade žiadosť o prepustenie

z väzby a ponuka náhrady väzby tvoria jeden celok, o ktorom súd rozhodne komplexne.

Obhajcovi preto patrí odmena a náhrada hotových výdavkov iba za jeden úkon právnej

služby. Vyšší súdny úradník teda postupoval správne v súvislosti s touto námietkou

sťažovateľa.

Pokiaľ ide o námietku zvýšenia tarifnej odmeny pri spojení dvoch alebo viacerých

vecí, treba poukázať na , podľa ktorého o všetkých trestných

činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu

súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci

v primeranej lehote. Ďalej je podstatný § 13 ods. 3 advokátskej tarify, podľa ktorého pri

spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej

hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o jednu tretinu základnej sadzby tarifnej

odmeny, ktorá by advokátovi patrila v spojených veciach, ale tiež § 13 ods. 4 vyhlášky,

podľa ktorého ustanovenie ods. 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí na spoločné prejednanie

vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí výška tarifnej odmeny podľa veci, ktorej hodnota je

najvyššia.

Orgány činné v trestnom konaní postupovali v prípravnom konaní v súlade s už

citovaným zákonným ustanovením, keď spojili tri samostatné trestné činy obvineného

na spoločné konanie a prokurátor podal jednu obžalobu (nie tri samostatné obžaloby).

Pokiaľ ide o námietku nepriznania odmeny v súvislosti s prítomnosťou obhajoby

pri „odpečatení igelitových vreciek“, treba uviesť, že medzi základné zásady trestného

konania patrí právo na obhajobu. Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, má právo

na obhajobu. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečenie obhajovania práv obvineného

tak, aby v konaní boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného

a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Obhajca zastupuje obvineného pri

úkonoch v trestnom konaní, ktoré obvinený vykonáva ako subjekt trestného konania,

resp. ako strana, ak to umožňuje povaha veci.

Podľa prvej vety obhajca má právo od vznesenia

obvinenia zúčastniť sa úkonov, ktorých výsledok môže byť použitý ako dôkaz v konaní

pred súdom, iba ak vykonanie úkonu nemožno odložiť a obhajcu o tom vyrozumieť.

V prejednávanej veci ide od vznesenia obvinenia o tri trestné činy, ktoré pozostávajú

z desiatich skutkov, pričom všetky sa týkajú siedmich motorových vozidiel.

10. Z obsahu vyšetrovacieho spisu vyplýva, že na č. l. 789 – 966 (spolu na 177

stranách) je zadokumentovaný „Zoznam vydaných vecí“ obvineným 10. októbra 2016, ale

aj to, že 19. októbra 2016 bolo za účasti koncipientky sťažovateľa začaté s „odpečatením

igelitových vreciek“, v ktorých sa predmetné veci od 10. októbra 2016 nachádzali. Podľa

č. l. 966 bol vyšetrovateľom za účasti koncipientky zoznam vecí s prestávkami ukončený

9. februára 2017 o 20.30 h.

Výzvy na možnosť preštudovania vyšetrovacieho spisu boli stranám doručené ako

prvé 24. februára 2017.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázal v tejto súvislosti na požiadavku

obvineného, ktorou sa riadil. Túto požiadavku obvineného nie je možné zahrnúť objektívne

a spravodlivo do práva na obhajobu vo veci, predmetom ktorej je „iba“ sedem konkrétnych

motorových vozidiel. Je absolútne evidentné, že prítomnosť obhajoby na tomto úkone,

za ktorý sťažovateľ vyúčtoval celkovú odmenu vo výške 6 665,43 €, nezodpovedá zákonnej

požiadavke, aby advokát postupoval s odbornou starostlivosťou, konal čestne, svedomito,

primeraným spôsobom a dbal na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných služieb [§ 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov].

III.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

14. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania ().

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(, Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

15. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne

týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutie

všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla

dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle

().

16. Sťažovateľ je presvedčený, že mu patrila odmena za poskytnutú obhajobu

vo vyššej sume, než mu bola uzneseniami okresného súdu priznaná. Trvá na tom, že mu

patrila odmena za spísanie žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj za spísanie žiadosti

o nahradenie väzby prijatím sľubu obvineného. Ďalej je presvedčený, že sa mala zvýšiť

tarifná odmena z dôvodu, že došlo k spojeniu viacerých trestných vecí na spoločné

prejednanie, ktoré nevyplývalo zo zákona. Napokon namieta nepriznanie odmeny za účasť

obhajoby pri „odpečatení igelitových vreciek“, ktoré trvalo od 19. októbra 2016

do 9. februára 2017.

17. Predseda okresného súdu poukazuje na (podľa neho) dostatočné odôvodnenie

uznesenia okresného súdu, ktoré považuje zo všetkých hľadísk za správne.

17.1 Zákonná sudkyňa zdôrazňuje, že sťažnosť vyhotovená 18. júna 2018 nemohla

byť podaná ústavnému súdu 13. júna 2018. Ďalej považuje za dôležité, že okresný súd

neposudzoval kvalitu právnej služby, ale dôvodnosť jej rozsahu, a to v súvislosti

so skutkami týkajúcimi sa siedmich motorových vozidiel.

18. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v skutočnosti bola sťažnosť osobne

doručená do podateľne ústavného súdu nie 13. júna 2018 (ako je to nesprávne uvedené

v uznesení ústavného súdu č. k. -17 z 15. novembra 2018), ale 18. júna

2018, teda v rovnaký deň, ako je datovaná. K omylu došlo v dôsledku nedostatočného

odtlačku dátumovej pečiatky ústavného súdu, z ktorého sa zdalo, že k doručeniu došlo

13. júna 2018.

19. K namietanému nepriznaniu osobitnej odmeny za spísanie žiadosti

o prepustenie z väzby, ako aj za spísanie žiadosti o nahradenie väzby prijatím sľubu

obvineného

Sťažovateľ uvádza, že mu nebola priznaná odmena a režijný paušál za úkon

spočívajúci v žiadosti o prepustenie z väzby z 31. júla 2017. Ústavný súd pritom už

konštatoval, že právny poriadok pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie

na slobodu, pričom súčasne existujú v aj prostriedky, ktorými možno

väzbu nahradiť. Medzi takéto prostriedky patrí aj písomný sľub. V týchto prípadoch

obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu dôvodov väzby, pretože tvrdí, že účel jeho

väzby možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami (sp. zn. z 29. januára

2009).

Okresný súd v uznesení č. k. -2253 z 13. apríla 2018 v tejto súvislosti

uvádza, že žiadosť o prepustenie z väzby a ponuka náhrady väzby tvoria jeden celok,

o ktorom súd rozhodne komplexne, a preto obhajcovi patrí odmena a náhrada hotových

výdavkov iba za jeden úkon právnej služby.

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie

rozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby;

za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný

sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti

a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca

pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu

prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že právny poriadok Slovenskej

republiky pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa

obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu, argumentujúc neexistenciou väzobných

dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v existujú prostriedky, ktorými

možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného

poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)

]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu

dôvodov väzby, ale tvrdí, že účel jeho väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími

prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby,

písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou

().

Zo skutkového hľadiska je nesporné, že sťažovateľ ako obhajca 31. júla 2017

vypracoval jednak žiadosť o prepustenie z väzby, ale tiež žiadosť o nahradenie väzby

písomným sľubom. Rovnako je nesporné, že v rámci zákonného postupu bolo povinnosťou

okresného súdu o oboch týchto žiadostiach rozhodovať súčasne a uno actu. Správne sa preto

uvádza v uznesení okresného súdu, že žiadosť o prepustenie z väzby a ponuka náhrady

väzby tvoria jeden celok, o ktorom súd rozhodne komplexne.

Na rozdiel od „sudcovského“ pohľadu na vec z „obhajcovského“ hľadiska spôsob

argumentácie v oboch týchto žiadostiach musí byť z povahy veci nevyhnutne výrazne

odlišný, a to aj napriek tomu, že obe žiadosti sledujú v konečnom dôsledku rovnaký cieľ

(prepustenie obvineného z väzby). Žiadosť o prepustenie z väzby je spravidla založená

na tvrdení o neexistencii dôvodov na ďalšie trvanie väzby. Naproti tomu žiadosť

o nahradenie väzby niektorou zo záruk priamo vychádza z toho, že dôvody väzby i naďalej

trvajú, avšak vzhľadom na konkrétne okolnosti je možné väzbu nahradiť miernejšími

prostriedkami. Oba typy žiadostí sú teda založené na výrazne odlišných skutkových

a právnych dôvodoch. Z „obhajcovského“ hľadiska preto rozhodne nejde o jeden celok, a to

aj napriek tomu, že sa oboma typmi žiadostí sleduje v konečnom dôsledku rovnaký účel.

Možno dôjsť k právnemu záveru, že sťažovateľovi patrila odmena a náhrada

hotových výdavkov za obe podané žiadosti.

20. K namietanému nezvýšeniu tarifnej odmeny z dôvodu spojenia viacerých

trestných vecí obvineného na spoločné konanie

Sťažovateľ poukazuje na , z ktorého podľa jeho

názoru nevyplýva, že by išlo o spojenie viacerých trestných vecí vyplývajúce zo zákona.

To vylučuje možnosť aplikácie § 13 ods. 4 vyhlášky, pretože správne sa malo postupovať

podľa § 13 ods. 3 vyhlášky.

Okresný súd, naopak, tvrdí, že išlo o spojenie vecí zo zákona postupom podľa § 18

ods. 1 , a preto bolo namieste aplikovať vyhlášky.

Podľa o všetkých trestných činoch toho istého

obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže

vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná

sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje

o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných

spojených veciach.

Podľa § 13 ods. 4 vyhlášky ustanovenie odseku 3 sa nepoužije, ak spojenie vecí

na spoločné prejednanie vyplýva zo zákona. V takej veci sa určí výška tarifnej odmeny

podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že o tom, či sa

o všetkých trestných činoch toho istého obvineného vykoná spoločné konanie, rozhoduje

orgán činný v trestnom konaní, resp. súd, ktoré zvažujú, či spoločné konanie nebude brániť

ukončeniu veci v primeranej lehote. Nejde teda o také spojenie vecí na spoločné

prejednanie, ktoré by povinne (obligatórne) vyplývalo zo zákona, teda tak, ako to má

na mysli § 13 ods. 4 vyhlášky.

Podľa názoru ústavného súdu pri správnom výklade § 13 ods. 4 vyhlášky treba brať

do úvahy, že toto ustanovenie sa vzťahuje tak na spojenie vecí na spoločné prejednanie

podľa , ako aj podľa civilných procesných predpisov. V civilnom

procesnom práve existuje viacero typov konaní, ktoré sú zo zákona (ex lege) spojené (napr.

konanie o rozvode manželstva s konaním o úprave práv a povinností k maloletým deťom

pochádzajúcim z manželstva pre čas po rozvode manželstva, konanie o určenie otcovstva

s konaním o úprave práv a povinností k maloletému dieťaťu, otcovstvo ktorého sa určuje,

atď.). Naproti tomu z takéto povinné (zákonom nariadené) prípady

spojenia vecí nevyplývajú.

Vzhľadom na uvedené nemožno akceptovať právny záver okresného súdu, podľa

ktorého išlo o spojenie viacerých trestných vecí na spoločné prejednanie, ktoré vyplýva

zo zákona (§ 13 ods. 4 vyhlášky).

Okresný súd v uznesení konštatuje, že prokurátor podal obžalobu jednak pre zločin

sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3, ďalej pre pokračovací zločin sprenevery podľa § 213

ods. 1 a 3 a napokon pre pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného

zákona.

Podľa názoru ústavného súdu v prípade pokračovacieho trestného činu (skladajúceho

sa z viacerých dielčích skutkov) ide o jeden skutok, o ktorom z povahy veci vyplýva, že sa

o ňom má konať v rámci jedného konania. To však nemožno považovať za spojenie

viacerých trestných vecí na spoločné prejednanie (ide o jednu trestnú vec). Naproti tomu

spoločné prejednanie pokračovacieho zločinu sprenevery, pokračovacieho prečinu podvodu

a zločinu sprenevery je spojením viacerých trestných vecí na spoločné prejednanie.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené sťažovateľovi patrila odmena zvýšená v zmysle § 13

ods. 3 vyhlášky.

21. K namietanému nepriznaniu odmeny za účasť obhajoby pri „odpečatení

igelitových vreciek“

Sťažovateľ tvrdí, že neobstojí právny názor okresného súdu, podľa ktorého

k žiadnemu úkonu právnej služby v danej súvislosti nedošlo. Okresný súd tento vyšetrovací

úkon bagatelizuje už aj tým, že ho označuje ako „odpečaťovanie igelitových vreciek

a mechanické spisovanie zoznamu vydaných vecí“. Neakceptovateľné je aj tvrdenie, že

sťažovateľ ako obhajca neposkytol pri týchto úkonoch žiadnu právnu službu, pretože sa

k ničomu nevyjadroval a nič nenavrhoval, pričom jeho úloha mala byť iba kontrolná.

V skutočnosti išlo o úkony vykonané vyšetrovateľom, ktorých sa obhajca zúčastnil.

Podávanie prípadných návrhov je právom, nie teda povinnosťou obhajcu. Sťažovateľ bol

na tento úkon predvolaný, a preto sa ho aj zúčastnil. Prihliadol pritom aj na pokyn klienta,

ktorý na jeho účasti trval.

Okresný súd zdôrazňuje, že podľa obsahu vyšetrovacieho spisu na 177 stranách je

zadokumentovaný „Zoznam vydaných vecí“, ako aj to, že 19. októbra 2016 bolo za účasti

advokátskej koncipientky sťažovateľa začaté s odpečatením igelitových vreciek a tento

proces bol ukončený 9. februára 2017. Požiadavku obvineného, aby sa sťažovateľ tohto

úkonu zúčastnil, nemožno zahrnúť objektívne a spravodlivo do práva na obhajobu vo veci,

predmetom ktorej je „iba“ sedem konkrétnych motorových vozidiel. Prítomnosť obhajoby

na tomto úkone nezodpovedá zákonnej požiadavke, aby advokát postupoval s odbornou

starostlivosťou, konal čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dbal na účelnosť

a hospodárnosť poskytovaných služieb.

Podľa názoru ústavného súdu pri posúdení tejto časti sťažnosti je podstatné správne

zodpovedať otázku, či prítomnosť obhajoby na uvedenom úkone bolo možné zahrnúť

objektívne a spravodlivo do práva obvineného na obhajobu v danej veci.

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že išlo o vyšetrovací úkon v rámci

prípravného konania, o ktorom vyšetrovateľ považoval za potrebné obvineného, resp.

sťažovateľa ako jeho obhajcu informovať, a to pre ten účel, aby sa sťažovateľ mal možnosť

tohto vyšetrovacieho úkonu zúčastniť. Sťažovateľ sa rozhodol po konzultácii s obvineným

(ktorý na jeho účasti pri úkone trval) prostredníctvom advokátskej koncipientky zúčastniť sa

vyšetrovacieho úkonu.

Ústavný súd vychádza z toho, že spisovanie zoznamu vydaných vecí má z hľadiska

obhajoby obvineného predovšetkým kontrolný význam, ktorým sa má zabezpečiť, aby

všetky skutočne vydané veci boli do zoznamu pojaté a boli v ňom správne a výstižne

pomenované (označené) tak, aby neboli pochybnosti o tom, aké veci boli vydané, a aby

nebola možná ich prípadná zámena. Nesprávnosť, resp. nepresnosť či neúplnosť takéhoto

zoznamu môže mať právne dôsledky napríklad v prípadoch, keď dôjde napokon k vráteniu

vydaných vecí. Nemožno preto akceptovať ťažiskový právny názor okresného súdu, podľa

ktorého tento úkon nebolo možné zahrnúť objektívne a spravodlivo do práva obvineného

na obhajobu v danej veci.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, možno konštatovať, že priznaním neúplnej

odmeny a náhrady hotových výdavkov sťažovateľovi došlo k porušeniu

a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

22. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu č. k.

-2253 z 13. apríla 2018 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom konaní bude okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

23. Sťažovateľ požadoval úhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

488,13 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi odmenu za tri úkony právnych služieb v roku

2018 v sume po 153,50 € a za tri režijné paušály v sume po 9,21 €, teda celú požadovanú

sumu 488,13 € (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

24. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019