Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 559/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Č. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012

doručená sťažnosť M. D., (v sťažnosti sa uvádza, že do 17. októbra 2011 vystupoval pod

menom D. M.), t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Č. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. mája

2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. na základe obžaloby podanej Krajskou

prokuratúrou v N. pod sp. zn. väzobne trestne stíha sťažovateľa spolu

s ďalšími osobami pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1,

ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a

a iné.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn.

z 21. júna 2011 z dôvodov uvedených v a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom

lehota väzby mu začala plynúť 21. júna 2011 o 10.00 h. Sťažovateľ požiadal o prepustenie

z väzby už po prijatí obžaloby (27. októbra 2011); okresný súd uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. novembra 2011 rozhodol tak, že sťažovateľa, ako aj ďalších

obžalovaných v trestnej veci ponecháva vo väzbe, a súčasne ich žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu zamietol a ich „väzbu nenahradil žiadnym zo zákonných inštitútov

upravených “.

Sťažovateľ 16. apríla 2012 požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu

z dôvodov, „ktoré... cez svojho obhajcu uvádzal v predošlej žiadosti, ako aj z dôvodov,

ktoré ústne doložím do zápisu na pojednávaní...“.

Okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením sp. zn.

zo 4. mája 2012 zamietol a písomný sľub sťažovateľa podľa § 80 ods. 1

písm. b) neprijal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením

č. k. -2524 z 24. mája 2012 rozhodol tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím postupom a uvedeným uznesením

porušil jeho základné práva zaručené v a 5 a právo zaručené v

ods. 1 dohovoru. Argumentuje pritom tým, že «krajský súd pri rozhodovaní o ďalšom trvaní

väzby nepostupoval podľa... záverov ústavného súdu, ale ani podľa ustanovenia § 176

ods. 2 , ktoré mu ukladá povinnosť uviesť práve úvahy, na základe akých dospel

v danom prípade k postupu podľa ustanovenia a preto

konkrétne dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu napádaného uznesenia nie je možné

z odôvodnenia napádaného uznesenia zistiť...

... uznesenie krajského súdu je nezákonné, neústavné a nepreskúmateľné, keďže nie je

možné zistiť, aké konkrétne okolnosti a skutočnosti nasvedčujú všeobecným záverom súdu...

Prehnaný formalistický prístup pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,

priviedol tak okresný súd ako aj krajský súd k absurdnému záveru, keď na strane jednej

výpovede svedkov - poškodených... používa v prejednávanej trestnej veci ako dôveryhodný

argument, že skutok sa stal a mal ho v spolupáchateľstve spáchať sťažovateľ, pričom na

strane druhej vydaným Uznesením zo dňa 07. mája 2012 o pribratí znalca... nariadil

skúmať dôveryhodnosť výpovede svedka - poškodeného z dôvodov, že preukázateľne

zavádzal súd vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní... ... výpoveď jediného priameho

svedka odporuje ďalším objektívnym zisteniam, ktoré s nimi nie sú v súlade.

Nezanedbateľným faktom tiež zostáva skutočnosť, že hodnovernosť svedka - poškodeného je

narušená jeho trestnými stíhaniami...

Z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva množstvo závažných

rozporov medzi tvrdeniami svedka - poškodeného a nespochybniteľnými - objektívnymi

dôkazmi zadokumentovanými v spise, ktoré majú za následok vážne spochybnenie

obžalobou ustáleného skutkového deja...

Sťažovateľ vedomý si skutočnosti, že aj keď ústavný súd už mnohokrát vo svojich

rozhodnutiach konštatoval, že nie je súčasťou všeobecnej súdnej sústavy a neprislúcha mu

preto vykonávať dohľad nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, uviedol... vážne

pochybnosti o priebehu skutkového deja preto, lebo podľa jeho názoru rozhodnutie

krajského súdu o materiálnych podmienkach trvania väzby (skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie nebol spáchaný tak ako je opísaný v obžalobe, nemá znaky trestného činu,

neexistujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal sťažovateľ) v jeho prípade je

v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, s princípom spravodlivosti, je arbitrárne,

lebo ním tvrdené dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi

z ústavného poriadku Slovenskej republiky ako i s medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná...

Z odôvodnenia napádaného uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, ako sa krajský

súd s vyššie uvedenými závažnými skutkovými zisteniami spochybňujúcimi materiálne

podmienky väzby... vysporiadal...

1. Doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci na hlavných pojednávaniach

nepreukázalo... naplnenie materiálnych podmienok väzby.

2. Krajský súd vo vydanom uznesení, neosvedčil žiadne významné skutočnosti pre

trvanie väzobných dôvodov, pričom možnosťami nahradiť ju zárukou, sľubom alebo

peňažnou zárukou sa vôbec nezaoberal a nevyslovil žiadne zákonné ani ústavne konformné

závery odôvodňujúce ich zamietnutie. Vydané Uznesenie je založené len na abstraktných

úvahách, nie na konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich väzbu.

3. Vzatím osoby sťažovateľa do väzby bez náležitého zhodnotenia primeranej

a spravodlivej rovnováhy („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom

na osobnú slobodu..., sa nerešpektovali právne relevantné princípy a zásady, ktorými sa

riadi ESĽP a ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania.

4. ... krajský súd... rozhodol v danej veci o dôvodoch väzby arbitrárne, zjavne

neodôvodnene, v rozpore s princípom spravodlivosti...

To sú dôvody, pre ktoré závery krajského súdu o väzbe sťažovateľa treba hodnotiť

ako svojvoľné, arbitrárne, porušujúce a ods. 5 , ako aj dohovoru...

Pretože doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci nepreukázalo... naplnenie

materiálnych podmienok väzby, sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu

o dôvodoch trvania jeho väzby za neústavné, nezákonné a neprimerané.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre právoplatným v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Tos/57/2012-

2524 uznesením z 24. mája 2012 porušil základné právo M. D. na osobnú slobodu zaručené

v , ods. 5 , a právo na slobodu zaručené v ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: -2524 z 24. mája 2012

zrušuje v časti týkajúcej sa M. D. a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu v Nitre

na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 €...,

ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej

kancelárie Č. s. r. o., so B... do pätnástich dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. mája 2012, ktorým sťažnosť (okrem iných spoluobžalovaných)

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 4. mája 2012 zamietol.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú

oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo

v úteku po jeho spáchaní...

1. K namietanému porušeniu práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na slobodu

zaručeného čl. 5 ods. 1 dohovoru poznamenáva, že sťažovateľ síce v petite sťažnosti

nešpecifikuje, ktoré konkrétne právo z katalógu práv tam uvedených mal na mysli, avšak

z obsahu sťažnosti možno predpokladať, že to bolo právo uvedené pod písm. c) tohto

odseku.

V takom prípade je však potrebné poznamenať, že sťažnosťou napádané uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2012 sa týka ďalšieho trvania väzby

sťažovateľa (rozhodovalo sa o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu). Dôvodnosť

ďalšieho trvania väzby je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5

ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do

väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. ,

, ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ predovšetkým namieta neodôvodnenosť a arbitrárnosť uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2012, ktoré je podľa jeho názoru

v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, a tým aj s princípom spravodlivosti.

V podstate poukazuje na absenciu uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvod

väzby uvedený v , ako aj na skutočnosť, že krajský

súd sa nezaoberal možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:

«Obžalovaný M. D., samostatne v odôvodnení sťažnosti uviedol, že sa nachádza už

plných 14 mesiacov vo väzbe, takže výrok, že väzbu nemožno považovať za trest môže

hovoriť iba ten, ktorý ju nemusí strpieť. Ďalej uviedol, že u neho ako dôvodná obava z

pokračovania v trestnej činnosti vyplýva „podľa výpovede poškodeného“, čo zas záver

uznesenia naráža na uznesenia od 07.05.2012, čo je neprípustné. Podmienky na útekovú

väzbu súd zdôvodnil výpoveďou svedka z hlavného pojednávania J. K., čo zase poukazuje,

že súd uvádza jednostranne výklad keď je potrebné odôvodniť väzbu, nakoľko z výpovede

tohto a svedka M. B. vyplýva, že on sa skutku nemohol dopustiť, a ktoré výpovede sú ako

vzájomne, tak aj v súlade s ostatnými autentickými listinnými dôkazmi v spise. Hrozbu

vysokého trestu je možné použiť aj podľa judikatúry Ústavného súdu ako dôvod väzby iba v

počiatočnom štádiu prípravného konania. Dôvod na vyhýbanie sa trestnému stíhaniu nemá

a ani sa mu vyhýbať nechcel po ukončení vyšetrovania, ktoré bolo subjektívne a skôr by ho

pomenoval usvedčovaním ako vyšetrovaním, aj preto je dôvod jeho tzv. útekovej väzby

stratil svoju podstatu a je neudržateľný. Uviedol, že je naďalej zamestnaný, má veľmi slušný

príjem, byt s družkou, s ktorou si chce založiť rodinu, z čoho jasne vychádza, že chce

natrvalo žiť v Slovenskej republike.

Žiadal preto krajský súd, aby jeho sťažnosti vyhovel, zrušil napadnuté uznesenie

a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal znova s poukazom na všetko, čo uviedol

v sťažnosti, v prvom rade, aby zabezpečil kontradiktórnosť konania, aby sa súd vyhol

abstraktným úvahám, jednostranným výkladom a uvádzaním fiktívnych dôvodov väzby.

Nech súd prvého stupňa rozhodne objektívne, nenakláňajúc sa ani jednej zo strán

v procese.»

Krajský súd zamietnutie sťažnosti sťažovateľa odôvodnil takto:

«Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd

I. stupňa postupoval správne, v súlade s ustanovením .

Zároveň postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie § 72 odsek 2 Trestného

poriadku, keď pred rozhodnutím o väzbe boli obžalovaní vypočutí; o čase a mieste výsluchu

boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obžalovaní a ich obhajcovia a bolo im

umožnené položiť obžalovaným otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Taktiež boli splnené

materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby a doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu a naďalej existujú dôvody na

podozrenie, že skutok spáchali obžalovaní, doteraz vykonané dôkazy nasvedčujú dôvodnosti

podozrenia aj v danom štádiu trestného konania, že sa ich mohli dopustiť obžalovaní.

V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na vykonané dôkazy orgánmi činnými

v trestnom konaní tak, ako ich popísal prokurátor v podanej obžalobe a dôkazy vykonané

súdom I. stupňa na hlavných pojednávaniach a to predovšetkým výpoveď poškodeného,

výpovede svedkov a listinné dôkazy.

K danému krajský súd navyše dodáva, že si uvedomuje, že „dôvodnosť“ podozrenia,

na ktorom sa musí zakladať tak zatknutie obvinenej osoby, ako i následné vzatie do väzby

a následné trvanie väzby predstavuje podstatnú časť záruk proti svojvoľnému zatknutiu

a väzbe a na dôvodnosť podozrenia musia existovať skutočnosti alebo informácie

a následne v ďalšom štádiu konania dôkazy, ktoré by presvedčili objektívneho

pozorovateľa, že dotknutá osoba mohla spáchať trestný čin. Dôkazy vykonané v priebehu

prípravného konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, o ktoré sa opiera obžaloba

podaná krajským prokurátorom a dôkazy vykonané súdom I. stupňa, sú aj podľa názoru

krajského súdu dostatočné na to, aby založili „dôvodné podozrenie“ proti obžalovaným.

Dôkazy a skutočnosti, na ktoré poukazujú obžalovaní, ktoré by mali spochybňovať

predovšetkým hodnovernosť výpovede poškodeného nemôže byť takým dôkazom, ktorý by

bez ďalšieho automaticky spochybňoval dôvodnosť podozrenia a navodil by stav, že

skutkové okolnosti tvrdené v obžalobe sú celkom evidentne v rozpore s už zabezpečenými

dôkazovými prostriedkami, alebo že by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností dospieť k

záveru, že stíhaný skutok nenapĺňa zákonné znaky trestného činu, pre ktorý bola podaná

obžaloba. Navyše s touto skutočnosťou sa v dôvodoch napadnutého uznesenia súd I. stupňa

dôsledne vysporiadal a správne poukázal na to, že takéto vyhodnotenie doteraz vykonaných

dôkazov by bolo v priamom rozpore s ustanovením , navyše

keď súd I. stupňa overuje hodnovernosť výpovede svedka ďalšími aj obhajobou a

obžalovanými navrhovanými dôkazmi.

Nadriadený súd vyššie uvedeným postupom taktiež dospel k záveru, že súd I. stupňa

správne zistil, že u obžalovaných sú dané dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/

a u obžalovaného D. aj podľa písmeno a/ Trestného

poriadku, keďže u obžalovaných naďalej existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by konali spôsobom, ako to predpokladajú

vyššie uvedené ustanovenia a s konkrétnymi skutočnosťami

odôvodňujúcimi existenciu týchto dôvodov väzby sa súd I. stupňa dôsledne vysporiadal a na

ne poukázal a s týmto sa aj krajský súd ako súd nadriadený v celom rozsahu stotožňuje a na

ne poukazuje.

Obžalovaní sú dôvodne podozriví zo spáchania skutku pomerne vysokej miery

závažnosti a z okolností, za akých mal byť tento skutok spáchaný, motivácia páchania tohto

skutku a to zvyšovania si zdroja svojho príjmu páchanou trestnou činnosťou možno

odôvodniť obavu, že v prípade prepustenia na slobodu budú pokračovať v trestnej činnosti,

z ktorej sú obžalovaní...

Vzhľadom na mieru závažnosti spáchaného skutku, jeho charakter, väzba

obžalovaných nie je neprimeraným opatrením k povahe stíhaného trestného činu a trestu,

ktorý zaň možno uložiť a s poukazom na absenciu výnimočných okolností prípadu

a opätovne závažnosť spáchaného skutku žiadnym z inštitútov na nahradenie väzby nie je

možné dosiahnuť predpokladaný účel väzby.

So zreteľom na uvedené považoval krajský súd rozhodnutie súdu I. stupňa za vecne

správne a zákonné a preto sťažnosti obžalovaných ako nedôvodné zamietol.»

Pretože krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie okresného súdu

a rozhodovanie o väzbe na oboch inštanciách je potrebné chápať ako jeden celok, ústavný

súd považoval za potrebné uviesť aj relevantnú časť uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 4. mája 2012, v odôvodnení ktorého je uvedené:

„Dňa 16. 04. 2012 obžalovaný M. D. písomne požiadal o prepustenie z väzby na

slobodu. Svoju žiadosť zdôvodnil tým, že z doterajšieho dokazovania vyplýva, že dôvody

väzby u neho už netrvajú.

Obžalovaný M. D. na hlavnom pojednávaní svoju žiadosť doplnil tak, že predložil

súdu písomný sľub, že povedie riadny život bude dodržiavať obmedzenia a povinnosti

uložené súdom. Poukázal tiež na to, že poškodenému bola zamietnutá žiadosť o prepustenie

z väzby, čo je paradoxné, keď na jednej stane prokuratúra tvrdí, že poškodený je

dôveryhodnou osobou v tomto konaní a na druhej strane prokuratúra ho v inej veci drží vo

väzbe. Zotrval na tom, že nemá dôvod páchať trestnú činnosť, nemá na to čas. Pripustil, že

je pravdou, že bol mimo územia Slovenskej republiky, ale nemal zákaz vycestovania. Dodal

aj, že neopustí Slovenskú republiky, nakoľko si tu s družkou kúpili byt a chce s ňou založiť

rodinu.

Obhajca vo vzťahu k žiadosti obžalovaného M. D. doplnil, že na základe

oboznámených listín a to cestovného pasu D. M. a povolenia na pobyt vyplynulo, že

obžalovaný po vznesení obvinenia dňa 5. 1. 2011 bol slobodne mimo Schengenského

priestoru, po vznesení obvinenia mu boli vydané doklady na povolenie k pobytu a preto

dôvod väzby útekovej vo vzťahu k nemu neobstojí.“

Okresný súd v súvislosti s argumentáciou uvedenou v sťažnosti sťažovateľa poukázal

na to, že „väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie

osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu

účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému

stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia

v pokračovaní trestnej činnosti. Účelom väzby obžalovaného je dočasne zabezpečiť osobu

obvinenú z trestného činu pre účely prebiehajúceho trestného konania, ak takejto osobe

bolo riadne vznesené obvinenie a existujú konkrétne skutočnosti z ktorých vyplýva dôvodná

obava pre niektorý z dôvodov väzby. Väzba nemá sankčnú povahu, nie je trestom a nemá

ani výchovné poslanie, jej dĺžka a dôvodnosť je obmedzená zákonom.“.

K žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa okresný súd uviedol:

«Aj pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného M. D. o prepustenie z väzby a

nahradenie väzby písomným sľubom vzal súd do úvahy aj vyjadrenia a argumenty

obžalovaného a aj jeho obhajcu.

Z obsahu žiadosti obžalovaného M. D. vyplynulo jeho presvedčenie, že vzhľadom na

vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní už dôvody väzby u neho nie sú. Súd sa s

týmto presvedčením obžalovaného nestotožnil, pretože doposiaľ nebolo skončené

dokazovanie a hodnotenie dôkazov vykoná súd až po vyhlásení dokazovania za skončené,

pričom, aby sa súd neopakoval vo svojom rozhodnutí, poukazuje na dôvody uvedené v tomto

rozhodnutí v časti I, Ad 1.. Z doposiaľ zadovážených dôkazov vyplynulo, že skutok, pre ktorý

bola podaná obžaloba sa stal, vykazuje znaky trestného činu a sú tu dôvody na podozrenie,

že skutok spáchal aj obžalovaný M. D. Preventívna väzba ako inštitút má preventívno-

bezpečnostný charakter v súlade so záujmom spoločnosti na predchádzaní trestnej činnosti.

Ani v súčasnom štádiu konania nepominula dôvodná obava súdu z pokračovania

obžalovaného v násilnej trestnej činnosti, že ako člen organizovanej skupiny, podľa

výpovede poškodeného, aj on sa mal podieľať na násilí voči poškodenému tak, aby tento

vydal svoje osobné motorové vozidlo zn. Mercedes v hodnote 150 000,- eur. Ani u

obžalovaného M. D. nebolo možné nahradiť väzbu prijatím písomného sľubu a ani ďalšími

nenavrhovanými zákonnými inštitútmi, z rovnakých dôvodov ako u spoluobžalovaných Š. J.

a Z. T., a to pre neexistenciu výnimočných okolností.

Podmienky na „útekovú“ väzbu sú u obžalovaného stále dané najmä tým, že

obžalovaný sa vyhýbal pobytom v Českej republike trestnému stíhaniu, čo potvrdil aj svedok

J. K. na hlavnom pojednávaní dňa 03. 05. 2012 a nebolo možné zabezpečiť jeho účasť na

úkonoch trestného konania, preto bol na neho vydaný Európsky zatýkací rozkaz, na základe

ktorého bol zadržaný v Českej republike a vydaný do Slovenskej republiky na trestné

stíhanie. Súd sa na základe tejto konkrétnej skutočnosti vyplývajúcej z konania

obžalovaného teda dôvodne domnieva, v kombinácii s hrozbou vysokého trestu za žalovaný

trestný čin, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, že obžalovaný by sa pokúsil vyhnúť

trestným dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým by sa stal dočasne alebo trvalé

fyzicky nedostihnuteľným a teda aj nepostihnuteľným.»

V súvislosti so spôsobom odôvodnenia rozhodnutia, v rámci ktorého krajský súd

odkazoval na iné, v tejto trestnej veci vydané prvostupňové rozhodnutie, považuje ústavný

súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno

z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (obsah predchádzajúceho rozhodnutia bol

dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia spôsobom

ustanoveným , ako aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného

spisu) (podobne napr. ).

Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi

verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza

z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na

jeden celok. Preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu prvého

stupňa.

Z relevantných častí citovaných rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy sa otázkam

dôvodnosti ponechania sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) vo väzbe dostatočným

spôsobom zaoberali. Skúmali tak formálne, ako aj materiálne predpoklady pokračovania

jeho väzby a tieto považovali za naplnené. Súdy oboch stupňov mali za preukázané, že

skutok, pre ktorý je sťažovateľ (a ďalší obžalovaní) trestne stíhaný, bol spáchaný, tento

vykazuje znaky trestného činu (obzvlášť závažného zločinu) a naďalej pretrváva

podozrenie, že tento skutok mali spáchať obžalovaní, teda aj sťažovateľ. K tomuto záveru

tak okresný súd, ako aj krajský súd dospeli na základe dovtedy v trestnom konaní

vykonaných dôkazov (výsluchov svedkov, poškodeného a listinných dôkazov).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s uznesením okresného súdu obsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

ponechanie sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, t. j. sú dôvody na preventívnu väzbu sťažovateľa, z ktorých vyplýva dôvodná

obava, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať, ako aj dôvody uvedené v § 71

ods. 1 písm. a) , t. j. sú dôvody súčasne aj na útekovú väzbu sťažovateľa,

t. j. taktiež je dôvodná obava, že by sa sťažovateľ pokúsil vyhnúť trestným dôsledkom

svojho konania predovšetkým pobytom mimo Slovenskej republiky, t. j. spôsobom, že by

bol trvale fyzicky nedostihnuteľným, a teda aj nepostihnuteľným.

Krajský súd rozhodnutie o neprijatí žiadneho z inštitútov nahradenia väzby

odôvodnil závažnosťou a charakterom spáchaného skutku a hlavne poukázal na absenciu

výnimočných okolností prípadu, ktoré sú ( a )

v takomto prípade vyžadované. Ústavný súd toto rozhodnutie považuje za ústavne

akceptovateľné.

Keďže úlohou ústavného súdu je posudzovať, či všeobecné súdy v namietaných

rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú

znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné ().

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľovi

dostačujúci obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru aj v súčasnom štádiu

trestného konania opodstatňujú dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, ako aj útekovej väzby podľa .

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje akceptovateľné dôvody na jeho výrok

o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým

bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby

jedným z inštitútov ustanovených v . Z uvedeného dôvodu ústavný súd

hodnotí napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. z 24. mája 2012 za

ústavne udržateľné, pričom nie je toho názoru, že by skutkové alebo právne závery

krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

nezlučiteľné s obsahom základných práv sťažovateľa zaručených v a 5 ,

ako aj s obsahom práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto

časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012