Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 559/2012
PDF · 263.59 KB
No categories available
IV. ÚS 559/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Č. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012
a jeho uznesením z 24. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2012
doručená sťažnosť M. D., (v sťažnosti sa uvádza, že do 17. októbra 2011 vystupoval pod
menom D. M.), t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Č. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. Č.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012 a jeho uznesením z 24. mája
2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 118/2011 na základe obžaloby podanej Krajskou
prokuratúrou v N. pod sp. zn. Kv 138/2010 väzobne trestne stíha sťažovateľa spolu
s ďalšími osobami pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1,
ods. 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona
a iné.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp/303/2011
z 21. júna 2011 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom
lehota väzby mu začala plynúť 21. júna 2011 o 10.00 h. Sťažovateľ požiadal o prepustenie
z väzby už po prijatí obžaloby (27. októbra 2011); okresný súd uznesením sp. zn.
5 T 118/2011 z 27. októbra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
4 Tos 68/2011 z 9. novembra 2011 rozhodol tak, že sťažovateľa, ako aj ďalších
obžalovaných v trestnej veci ponecháva vo väzbe, a súčasne ich žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu zamietol a ich „väzbu nenahradil žiadnym zo zákonných inštitútov
upravených Trestným poriadkom“.
Sťažovateľ 16. apríla 2012 požiadal okresný súd o prepustenie z väzby na slobodu
z dôvodov, „ktoré... cez svojho obhajcu uvádzal v predošlej žiadosti, ako aj z dôvodov,
ktoré ústne doložím do zápisu na pojednávaní...“.
Okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením sp. zn.
5 T 118/2011 zo 4. mája 2012 zamietol a písomný sľub sťažovateľa podľa § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku neprijal.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením
č. k. 4 Tos 57/2012-2524 z 24. mája 2012 rozhodol tak, že ju zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím postupom a uvedeným uznesením
porušil jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5
ods. 1 dohovoru. Argumentuje pritom tým, že «krajský súd pri rozhodovaní o ďalšom trvaní
väzby nepostupoval podľa... záverov ústavného súdu, ale ani podľa ustanovenia § 176
ods. 2 Tr. por., ktoré mu ukladá povinnosť uviesť práve úvahy, na základe akých dospel
v danom prípade k postupu podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. a preto
konkrétne dôvody, ktoré viedli krajský súd k vydaniu napádaného uznesenia nie je možné
z odôvodnenia napádaného uznesenia zistiť...
... uznesenie krajského súdu je nezákonné, neústavné a nepreskúmateľné, keďže nie je
možné zistiť, aké konkrétne okolnosti a skutočnosti nasvedčujú všeobecným záverom súdu...
Prehnaný formalistický prístup pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,
priviedol tak okresný súd ako aj krajský súd k absurdnému záveru, keď na strane jednej
výpovede svedkov - poškodených... používa v prejednávanej trestnej veci ako dôveryhodný
argument, že skutok sa stal a mal ho v spolupáchateľstve spáchať sťažovateľ, pričom na
strane druhej vydaným Uznesením zo dňa 07. mája 2012 o pribratí znalca... nariadil
skúmať dôveryhodnosť výpovede svedka - poškodeného z dôvodov, že preukázateľne
zavádzal súd vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní... ... výpoveď jediného priameho
svedka odporuje ďalším objektívnym zisteniam, ktoré s nimi nie sú v súlade.
Nezanedbateľným faktom tiež zostáva skutočnosť, že hodnovernosť svedka - poškodeného je
narušená jeho trestnými stíhaniami...
Z výsledkov doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva množstvo závažných
rozporov medzi tvrdeniami svedka - poškodeného a nespochybniteľnými - objektívnymi
dôkazmi zadokumentovanými v spise, ktoré majú za následok vážne spochybnenie
obžalobou ustáleného skutkového deja...
Sťažovateľ vedomý si skutočnosti, že aj keď ústavný súd už mnohokrát vo svojich
rozhodnutiach konštatoval, že nie je súčasťou všeobecnej súdnej sústavy a neprislúcha mu
preto vykonávať dohľad nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, uviedol... vážne
pochybnosti o priebehu skutkového deja preto, lebo podľa jeho názoru rozhodnutie
krajského súdu o materiálnych podmienkach trvania väzby (skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie nebol spáchaný tak ako je opísaný v obžalobe, nemá znaky trestného činu,
neexistujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal sťažovateľ) v jeho prípade je
v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, s princípom spravodlivosti, je arbitrárne,
lebo ním tvrdené dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi
z ústavného poriadku Slovenskej republiky ako i s medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná...
Z odôvodnenia napádaného uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, ako sa krajský
súd s vyššie uvedenými závažnými skutkovými zisteniami spochybňujúcimi materiálne
podmienky väzby... vysporiadal...
1. Doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci na hlavných pojednávaniach
nepreukázalo... naplnenie materiálnych podmienok väzby.
2. Krajský súd vo vydanom uznesení, neosvedčil žiadne významné skutočnosti pre
trvanie väzobných dôvodov, pričom možnosťami nahradiť ju zárukou, sľubom alebo
peňažnou zárukou sa vôbec nezaoberal a nevyslovil žiadne zákonné ani ústavne konformné
závery odôvodňujúce ich zamietnutie. Vydané Uznesenie je založené len na abstraktných
úvahách, nie na konkrétnych skutočnostiach odôvodňujúcich väzbu.
3. Vzatím osoby sťažovateľa do väzby bez náležitého zhodnotenia primeranej
a spravodlivej rovnováhy („fair and just balance“) medzi záujmami štátu a právom
na osobnú slobodu..., sa nerešpektovali právne relevantné princípy a zásady, ktorými sa
riadi ESĽP a ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania.
4. ... krajský súd... rozhodol v danej veci o dôvodoch väzby arbitrárne, zjavne
neodôvodnene, v rozpore s princípom spravodlivosti...
To sú dôvody, pre ktoré závery krajského súdu o väzbe sťažovateľa treba hodnotiť
ako svojvoľné, arbitrárne, porušujúce čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru...
Pretože doposiaľ vykonané dokazovanie vo veci nepreukázalo... naplnenie
materiálnych podmienok väzby, sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu
o dôvodoch trvania jeho väzby za neústavné, nezákonné a neprimerané.».
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre právoplatným v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Tos/57/2012-
2524 uznesením z 24. mája 2012 porušil základné právo M. D. na osobnú slobodu zaručené
v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 4 Tos/57/2012-2524 z 24. mája 2012
zrušuje v časti týkajúcej sa M. D. a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu v Nitre
na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 €...,
ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej
kancelárie Č. s. r. o., so B... do pätnástich dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu
zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 57/2012
a jeho uznesením z 24. mája 2012, ktorým sťažnosť (okrem iných spoluobžalovaných)
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 118/2011 zo 4. mája 2012 zamietol.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú
oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo
v úteku po jeho spáchaní...
1. K namietanému porušeniu práva na slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c)
dohovoru
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na slobodu
zaručeného čl. 5 ods. 1 dohovoru poznamenáva, že sťažovateľ síce v petite sťažnosti
nešpecifikuje, ktoré konkrétne právo z katalógu práv tam uvedených mal na mysli, avšak
z obsahu sťažnosti možno predpokladať, že to bolo právo uvedené pod písm. c) tohto
odseku.
V takom prípade je však potrebné poznamenať, že sťažnosťou napádané uznesenie
krajského súdu sp. zn. 4 Tos 57/2012 z 24. mája 2012 sa týka ďalšieho trvania väzby
sťažovateľa (rozhodovalo sa o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu). Dôvodnosť
ďalšieho trvania väzby je však ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5
ods. 1 písm. c) dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje na rozhodovanie o vzatí do
väzby (o uvalení väzby). Sťažovateľova námietka o porušení práva zaručeného v čl. 5 ods. 1
písm. c) dohovoru je preto neopodstatnená už na prvý pohľad (obdobne napr. I. ÚS 352/06,
III. ÚS 34/07, III. ÚS 67/08). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľ predovšetkým namieta neodôvodnenosť a arbitrárnosť uznesenia
krajského súdu sp. zn. 4 Tos 57/2012 z 24. mája 2012, ktoré je podľa jeho názoru
v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu, a tým aj s princípom spravodlivosti.
V podstate poukazuje na absenciu uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich dôvod
väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj na skutočnosť, že krajský
súd sa nezaoberal možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol:
«Obžalovaný M. D., samostatne v odôvodnení sťažnosti uviedol, že sa nachádza už
plných 14 mesiacov vo väzbe, takže výrok, že väzbu nemožno považovať za trest môže
hovoriť iba ten, ktorý ju nemusí strpieť. Ďalej uviedol, že u neho ako dôvodná obava z
pokračovania v trestnej činnosti vyplýva „podľa výpovede poškodeného“, čo zas záver
uznesenia naráža na uznesenia od 07.05.2012, čo je neprípustné. Podmienky na útekovú
väzbu súd zdôvodnil výpoveďou svedka z hlavného pojednávania J. K., čo zase poukazuje,
že súd uvádza jednostranne výklad keď je potrebné odôvodniť väzbu, nakoľko z výpovede
tohto a svedka M. B. vyplýva, že on sa skutku nemohol dopustiť, a ktoré výpovede sú ako
vzájomne, tak aj v súlade s ostatnými autentickými listinnými dôkazmi v spise. Hrozbu
vysokého trestu je možné použiť aj podľa judikatúry Ústavného súdu ako dôvod väzby iba v
počiatočnom štádiu prípravného konania. Dôvod na vyhýbanie sa trestnému stíhaniu nemá
a ani sa mu vyhýbať nechcel po ukončení vyšetrovania, ktoré bolo subjektívne a skôr by ho
pomenoval usvedčovaním ako vyšetrovaním, aj preto je dôvod jeho tzv. útekovej väzby
stratil svoju podstatu a je neudržateľný. Uviedol, že je naďalej zamestnaný, má veľmi slušný
príjem, byt s družkou, s ktorou si chce založiť rodinu, z čoho jasne vychádza, že chce
natrvalo žiť v Slovenskej republike.
Žiadal preto krajský súd, aby jeho sťažnosti vyhovel, zrušil napadnuté uznesenie
a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal znova s poukazom na všetko, čo uviedol
v sťažnosti, v prvom rade, aby zabezpečil kontradiktórnosť konania, aby sa súd vyhol
abstraktným úvahám, jednostranným výkladom a uvádzaním fiktívnych dôvodov väzby.
Nech súd prvého stupňa rozhodne objektívne, nenakláňajúc sa ani jednej zo strán
v procese.»
Krajský súd zamietnutie sťažnosti sťažovateľa odôvodnil takto:
«Nadriadený súd v rámci svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd
I. stupňa postupoval správne, v súlade s ustanovením § 79 odsek 3 Trestného poriadku.
Zároveň postupom súdu I. stupňa bolo zachované ustanovenie § 72 odsek 2 Trestného
poriadku, keď pred rozhodnutím o väzbe boli obžalovaní vypočutí; o čase a mieste výsluchu
boli vhodným spôsobom upovedomení prokurátor, obžalovaní a ich obhajcovia a bolo im
umožnené položiť obžalovaným otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe. Taktiež boli splnené
materiálne podmienky väzby a to, že skutkové okolnosti vzatia do väzby a doteraz zistené
skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol
spáchaný, vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu a naďalej existujú dôvody na
podozrenie, že skutok spáchali obžalovaní, doteraz vykonané dôkazy nasvedčujú dôvodnosti
podozrenia aj v danom štádiu trestného konania, že sa ich mohli dopustiť obžalovaní.
V tejto súvislosti poukazuje krajský súd na vykonané dôkazy orgánmi činnými
v trestnom konaní tak, ako ich popísal prokurátor v podanej obžalobe a dôkazy vykonané
súdom I. stupňa na hlavných pojednávaniach a to predovšetkým výpoveď poškodeného,
výpovede svedkov a listinné dôkazy.
K danému krajský súd navyše dodáva, že si uvedomuje, že „dôvodnosť“ podozrenia,
na ktorom sa musí zakladať tak zatknutie obvinenej osoby, ako i následné vzatie do väzby
a následné trvanie väzby predstavuje podstatnú časť záruk proti svojvoľnému zatknutiu
a väzbe a na dôvodnosť podozrenia musia existovať skutočnosti alebo informácie
a následne v ďalšom štádiu konania dôkazy, ktoré by presvedčili objektívneho
pozorovateľa, že dotknutá osoba mohla spáchať trestný čin. Dôkazy vykonané v priebehu
prípravného konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, o ktoré sa opiera obžaloba
podaná krajským prokurátorom a dôkazy vykonané súdom I. stupňa, sú aj podľa názoru
krajského súdu dostatočné na to, aby založili „dôvodné podozrenie“ proti obžalovaným.
Dôkazy a skutočnosti, na ktoré poukazujú obžalovaní, ktoré by mali spochybňovať
predovšetkým hodnovernosť výpovede poškodeného nemôže byť takým dôkazom, ktorý by
bez ďalšieho automaticky spochybňoval dôvodnosť podozrenia a navodil by stav, že
skutkové okolnosti tvrdené v obžalobe sú celkom evidentne v rozpore s už zabezpečenými
dôkazovými prostriedkami, alebo že by bolo možné bez akýchkoľvek pochybností dospieť k
záveru, že stíhaný skutok nenapĺňa zákonné znaky trestného činu, pre ktorý bola podaná
obžaloba. Navyše s touto skutočnosťou sa v dôvodoch napadnutého uznesenia súd I. stupňa
dôsledne vysporiadal a správne poukázal na to, že takéto vyhodnotenie doteraz vykonaných
dôkazov by bolo v priamom rozpore s ustanovením § 2 odsek 12 Trestného poriadku, navyše
keď súd I. stupňa overuje hodnovernosť výpovede svedka ďalšími aj obhajobou a
obžalovanými navrhovanými dôkazmi.
Nadriadený súd vyššie uvedeným postupom taktiež dospel k záveru, že súd I. stupňa
správne zistil, že u obžalovaných sú dané dôvody väzby uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/
Trestného poriadku a u obžalovaného D. aj podľa § 71 odsek 1 písmeno a/ Trestného
poriadku, keďže u obžalovaných naďalej existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by konali spôsobom, ako to predpokladajú
vyššie uvedené ustanovenia Trestného poriadku a s konkrétnymi skutočnosťami
odôvodňujúcimi existenciu týchto dôvodov väzby sa súd I. stupňa dôsledne vysporiadal a na
ne poukázal a s týmto sa aj krajský súd ako súd nadriadený v celom rozsahu stotožňuje a na
ne poukazuje.
Obžalovaní sú dôvodne podozriví zo spáchania skutku pomerne vysokej miery
závažnosti a z okolností, za akých mal byť tento skutok spáchaný, motivácia páchania tohto
skutku a to zvyšovania si zdroja svojho príjmu páchanou trestnou činnosťou možno
odôvodniť obavu, že v prípade prepustenia na slobodu budú pokračovať v trestnej činnosti,
z ktorej sú obžalovaní...
Vzhľadom na mieru závažnosti spáchaného skutku, jeho charakter, väzba
obžalovaných nie je neprimeraným opatrením k povahe stíhaného trestného činu a trestu,
ktorý zaň možno uložiť a s poukazom na absenciu výnimočných okolností prípadu
a opätovne závažnosť spáchaného skutku žiadnym z inštitútov na nahradenie väzby nie je
možné dosiahnuť predpokladaný účel väzby.
So zreteľom na uvedené považoval krajský súd rozhodnutie súdu I. stupňa za vecne
správne a zákonné a preto sťažnosti obžalovaných ako nedôvodné zamietol.»
Pretože krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na rozhodnutie okresného súdu
a rozhodovanie o väzbe na oboch inštanciách je potrebné chápať ako jeden celok, ústavný
súd považoval za potrebné uviesť aj relevantnú časť uznesenia okresného súdu sp. zn.
5 T 118/2011 zo 4. mája 2012, v odôvodnení ktorého je uvedené:
„Dňa 16. 04. 2012 obžalovaný M. D. písomne požiadal o prepustenie z väzby na
slobodu. Svoju žiadosť zdôvodnil tým, že z doterajšieho dokazovania vyplýva, že dôvody
väzby u neho už netrvajú.
Obžalovaný M. D. na hlavnom pojednávaní svoju žiadosť doplnil tak, že predložil
súdu písomný sľub, že povedie riadny život bude dodržiavať obmedzenia a povinnosti
uložené súdom. Poukázal tiež na to, že poškodenému bola zamietnutá žiadosť o prepustenie
z väzby, čo je paradoxné, keď na jednej stane prokuratúra tvrdí, že poškodený je
dôveryhodnou osobou v tomto konaní a na druhej strane prokuratúra ho v inej veci drží vo
väzbe. Zotrval na tom, že nemá dôvod páchať trestnú činnosť, nemá na to čas. Pripustil, že
je pravdou, že bol mimo územia Slovenskej republiky, ale nemal zákaz vycestovania. Dodal
aj, že neopustí Slovenskú republiky, nakoľko si tu s družkou kúpili byt a chce s ňou založiť
rodinu.
Obhajca vo vzťahu k žiadosti obžalovaného M. D. doplnil, že na základe
oboznámených listín a to cestovného pasu D. M. a povolenia na pobyt vyplynulo, že
obžalovaný po vznesení obvinenia dňa 5. 1. 2011 bol slobodne mimo Schengenského
priestoru, po vznesení obvinenia mu boli vydané doklady na povolenie k pobytu a preto
dôvod väzby útekovej vo vzťahu k nemu neobstojí.“
Okresný súd v súvislosti s argumentáciou uvedenou v sťažnosti sťažovateľa poukázal
na to, že „väzbu je nutné vnímať ako inštitút trestného procesu znamenajúci obmedzenie
osobnej slobody trestne stíhanej osoby, ktorý sa vyznačuje tým, že napomáha dosiahnutiu
účelu trestného konania, a to v podobe či už znemožnenia obvinenému vyhnúť sa trestnému
stíhaniu, zabránenia v marení objasňovania dôležitých skutočností alebo zabránenia
v pokračovaní trestnej činnosti. Účelom väzby obžalovaného je dočasne zabezpečiť osobu
obvinenú z trestného činu pre účely prebiehajúceho trestného konania, ak takejto osobe
bolo riadne vznesené obvinenie a existujú konkrétne skutočnosti z ktorých vyplýva dôvodná
obava pre niektorý z dôvodov väzby. Väzba nemá sankčnú povahu, nie je trestom a nemá
ani výchovné poslanie, jej dĺžka a dôvodnosť je obmedzená zákonom.“.
K žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľa okresný súd uviedol:
«Aj pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného M. D. o prepustenie z väzby a
nahradenie väzby písomným sľubom vzal súd do úvahy aj vyjadrenia a argumenty
obžalovaného a aj jeho obhajcu.
Z obsahu žiadosti obžalovaného M. D. vyplynulo jeho presvedčenie, že vzhľadom na
vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní už dôvody väzby u neho nie sú. Súd sa s
týmto presvedčením obžalovaného nestotožnil, pretože doposiaľ nebolo skončené
dokazovanie a hodnotenie dôkazov vykoná súd až po vyhlásení dokazovania za skončené,
pričom, aby sa súd neopakoval vo svojom rozhodnutí, poukazuje na dôvody uvedené v tomto
rozhodnutí v časti I, Ad 1.. Z doposiaľ zadovážených dôkazov vyplynulo, že skutok, pre ktorý
bola podaná obžaloba sa stal, vykazuje znaky trestného činu a sú tu dôvody na podozrenie,
že skutok spáchal aj obžalovaný M. D. Preventívna väzba ako inštitút má preventívno-
bezpečnostný charakter v súlade so záujmom spoločnosti na predchádzaní trestnej činnosti.
Ani v súčasnom štádiu konania nepominula dôvodná obava súdu z pokračovania
obžalovaného v násilnej trestnej činnosti, že ako člen organizovanej skupiny, podľa
výpovede poškodeného, aj on sa mal podieľať na násilí voči poškodenému tak, aby tento
vydal svoje osobné motorové vozidlo zn. Mercedes v hodnote 150 000,- eur. Ani u
obžalovaného M. D. nebolo možné nahradiť väzbu prijatím písomného sľubu a ani ďalšími
nenavrhovanými zákonnými inštitútmi, z rovnakých dôvodov ako u spoluobžalovaných Š. J.
a Z. T., a to pre neexistenciu výnimočných okolností.
Podmienky na „útekovú“ väzbu sú u obžalovaného stále dané najmä tým, že
obžalovaný sa vyhýbal pobytom v Českej republike trestnému stíhaniu, čo potvrdil aj svedok
J. K. na hlavnom pojednávaní dňa 03. 05. 2012 a nebolo možné zabezpečiť jeho účasť na
úkonoch trestného konania, preto bol na neho vydaný Európsky zatýkací rozkaz, na základe
ktorého bol zadržaný v Českej republike a vydaný do Slovenskej republiky na trestné
stíhanie. Súd sa na základe tejto konkrétnej skutočnosti vyplývajúcej z konania
obžalovaného teda dôvodne domnieva, v kombinácii s hrozbou vysokého trestu za žalovaný
trestný čin, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, že obžalovaný by sa pokúsil vyhnúť
trestným dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým by sa stal dočasne alebo trvalé
fyzicky nedostihnuteľným a teda aj nepostihnuteľným.»
V súvislosti so spôsobom odôvodnenia rozhodnutia, v rámci ktorého krajský súd
odkazoval na iné, v tejto trestnej veci vydané prvostupňové rozhodnutie, považuje ústavný
súd za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno
z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (obsah predchádzajúceho rozhodnutia bol
dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia spôsobom
ustanoveným Trestným poriadkom, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného
spisu) (podobne napr. II. ÚS 131/08).
Ústavný súd pri posudzovaní dodržania ústavno-procesných princípov orgánmi
verejnej moci pri rozhodovaní a rozhodnutí o osobnej slobode fyzickej osoby vychádza
z toho, že na rozhodnutia vydané na rôznych inštanciách je potrebné vzhliadnuť ako na
jeden celok. Preto aj v tejto veci ústavný súd prihliadal aj na obsah rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Z relevantných častí citovaných rozhodnutí vyplýva, že všeobecné súdy sa otázkam
dôvodnosti ponechania sťažovateľa (a ďalších obžalovaných) vo väzbe dostatočným
spôsobom zaoberali. Skúmali tak formálne, ako aj materiálne predpoklady pokračovania
jeho väzby a tieto považovali za naplnené. Súdy oboch stupňov mali za preukázané, že
skutok, pre ktorý je sťažovateľ (a ďalší obžalovaní) trestne stíhaný, bol spáchaný, tento
vykazuje znaky trestného činu (obzvlášť závažného zločinu) a naďalej pretrváva
podozrenie, že tento skutok mali spáchať obžalovaní, teda aj sťažovateľ. K tomuto záveru
tak okresný súd, ako aj krajský súd dospeli na základe dovtedy v trestnom konaní
vykonaných dôkazov (výsluchov svedkov, poškodeného a listinných dôkazov).
Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s uznesením okresného súdu obsahuje konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
ponechanie sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, t. j. sú dôvody na preventívnu väzbu sťažovateľa, z ktorých vyplýva dôvodná
obava, že sťažovateľ bude v trestnej činnosti pokračovať, ako aj dôvody uvedené v § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, t. j. sú dôvody súčasne aj na útekovú väzbu sťažovateľa,
t. j. taktiež je dôvodná obava, že by sa sťažovateľ pokúsil vyhnúť trestným dôsledkom
svojho konania predovšetkým pobytom mimo Slovenskej republiky, t. j. spôsobom, že by
bol trvale fyzicky nedostihnuteľným, a teda aj nepostihnuteľným.
Krajský súd rozhodnutie o neprijatí žiadneho z inštitútov nahradenia väzby
odôvodnil závažnosťou a charakterom spáchaného skutku a hlavne poukázal na absenciu
výnimočných okolností prípadu, ktoré sú Trestným poriadkom (§ 80 ods. 2 a § 81 ods. 1)
v takomto prípade vyžadované. Ústavný súd toto rozhodnutie považuje za ústavne
akceptovateľné.
Keďže úlohou ústavného súdu je posudzovať, či všeobecné súdy v namietaných
rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú
znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd,
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd svojím rozhodnutím poskytol sťažovateľovi
dostačujúci obraz o skutkových okolnostiach, ktoré podľa jeho názoru aj v súčasnom štádiu
trestného konania opodstatňujú dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku, ako aj útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje akceptovateľné dôvody na jeho výrok
o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým
bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby
jedným z inštitútov ustanovených v Trestnom poriadku. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
hodnotí napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 57/2012 z 24. mája 2012 za
ústavne udržateľné, pričom nie je toho názoru, že by skutkové alebo právne závery
krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
nezlučiteľné s obsahom základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy,
ako aj s obsahom práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto
časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2012