Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 540/2013
PDF · 211.65 KB
No categories available
I. ÚS 540/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka v konaní o sťažnostiach Ing. S. S., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného
obchodnou spoločnosťou A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. M. Š., a tiež advokátskou kanceláriou G. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. J. G., v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 takto
rozhodol:
1. Základné práva Ing. S. S. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Najvyšší súd j e p o v i n n ý uhradiť Ing. S. S. trovy právneho zastúpenia spolu v sume
413,91 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov) na účet obchodnej
spoločnosti A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Š., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 540/2013-46 z 11. septembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosti Ing. S. S., t.
č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou A. s. r.
o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Š., a tiež advokátskou
kanceláriou G. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. G., v
časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla 2013,
ďalšími výrokmi nevyhovel jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia a vo zvyšnej časti
jeho sťažnosti odmietol.
Zo sťažnosti a z jej príloh vo vzťahu k tej časti sťažnosti (Zo sťažností a z ich príloh
vo vzťahu k tej časti sťažností), ktorá bola ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie,
vyplýva, že na základe návrhu prokurátora zo 17. apríla 2013 na vzatie sťažovateľa a jeho
spoluobvineného do väzby Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica (ďalej
len „špecializovaný trestný súd“) po uskutočnení ich výsluchov v ten istý deň uznesením sp.
zn. Tp 27/13 zo 17. apríla 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa a jeho spoluobvineného
na slobodu. Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť,
ktorej odôvodnenie doplnil 22. apríla 2013. Najvyšší súd následne uznesením sp. zn. 5 Tost
14/2013 z 23. apríla 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa a jeho spoluobvineného do väzby
v trestnej veci podľa § 20 a § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona z dôvodov podľa
§ 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v predmetnom konaní prostredníctvom svojho obhajcu v stanovisku
k sťažnosti prokurátora z 23. apríla 2013 požiadali o nahradenie väzby zárukou. Najvyšší
súd sa týmto jeho návrhom vôbec nezaoberal, čím došlo k porušeniu jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností v tejto súvislosti sťažovateľ ústavnému súdu
navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla
2013 boli porušené, zruší uvedené uznesenie a prikáže, aby sťažovateľa bezodkladne
prepustili na slobodu, alebo vráti vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná mu
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda najvyššieho
súdu podaním č. k. KP 3/2013-56 z 11. októbra 2013, v ktorom k argumentácii predloženej
sťažovateľom uviedol: „Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie, Senát Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky rozhodoval o sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti uzneseniu sudcu
pre prípravné konanie o nevzatí obvinených S. S. a A. S. do väzby. Sľub obvineného na
nahradenie väzby nebol ponúknutý v konaní pred sudcom pre prípravné konanie, ale ako zo
sťažnosti vyplýva, len v rámci vyjadrenia obhajcu obvineného k sťažnosti prokurátora. Na
základe vyjadrenia obvineného k sťažnosti prokurátora senát najvyššieho súdu nezistil
dôvod na nahradenie väzby sľubom. Pokiaľ by ho bol zistil, nerozhodol by spôsobom
uvedeným v napadnutom uznesení.
Dodávame, že ak, v neskoršom štádiu konania bol taký návrh riadne predložený
a sľub mal predpísané náležitosti, bolo o ňom rozhodnuté s odôvodnením, že súd nezistil
zákonný dôvod na nahradenie väzby sľubom, vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu
a osobu obvineného. Musel pritom vziať do úvahy charakter trestnej činnosti, motiváciu,
ktorá mala viesť obvineného k jej spáchaniu a veľký rozsah prospechu, ktorý mal byť
cieľom korupčného konania (pozri uznesenie NS 5 Tost 29/2013).
Z týchto dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že
práva sťažovateľa Ing. S. S. podľa článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
napadnutým uznesením porušené neboli a preto jeho sťažnosť odmietol.“
Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu
podaním z 25. októbra 2013, v ktorom uviedol: «... vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu
SR je vyhýbavé a nezaoberá sa namietaným porušením základných práv sťažovateľa.
V súvislosti s porušením označených práv sťažovateľa napádaným uznesením je
bezvýznamné, že sľub obvineného nebol ponúknutý už v konaní pred sudcom pre prípravné
konanie. Uvedené platí o to viac, že sudca pre prípravné konanie nariadil prepustenie
sťažovateľa na slobodu. Rovnako pre konštatovanie porušenia práv sťažovateľa napádaným
uznesením nemajú význam ani neskoršie rozhodnutia o väzbe, naviac v situácii, keď tieto sú
založené na inom skutkovom podklade ako napádané uznesenie. Nie je preto možné
stotožniť sa so záverom predsedu Najvyššieho súdu SR, že napádaným uznesením neboli
porušené práva sťažovateľa chránené Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom.
Predseda Najvyššieho súdu SR uviedol: „Na základe vyjadrenia obvineného
k sťažnosti prokurátora senát najvyššieho súdu nezistil dôvod na nahradenie väzby sľubom.
Pokiaľ by ho bol zistil, nerozhodol by spôsobom uvedeným v napadnutom uznesení.“
Uvedené vyjadrenie je nenáležité, pretože Najvyšší súd SR vôbec nepreskúmal a nerozhodol
o návrhu na nahradenie väzby. Z napádaného uznesenia vyplýva, že Najvyšší súd SR celkom
opomenul o návrhu na nahradenie väzby rozhodnúť. Z odôvodnenia napádaného uznesenia
nemožno zistiť, čo Najvyšší súd SR viedlo k tomu, aby návrh v tak závažnej otázke, akou je
obmedzenie osobnej slobody ignoroval. Súdna prax dospela k jednoznačnému záveru, že
týmto dochádza k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky. Ústavný súd SR tento právny názor doposiaľ neprehodnotil
na rokovaní v pléne tak ako to v § 6 predpokladá zákon o konaní pred Ústavným súdom.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi opakovane zdôrazňuje,
že pri rozhodovaní o väzbe je povinnosťou súdu zvážiť alternatívne prostriedky, ktorými
možno dosiahnuť účel väzby. Pokiaľ Najvyšší súd SR nereflektuje v napádanom uznesení
možnosť alternatívneho nahradenia väzby dokonca ani na základe návrhu obvineného, jeho
postup je hodný kritiky o to viac.
Väzba je vždy až ultimatívnym prostriedkom zabezpečenia zákonom
predpokladaného účelu. V zmysle vyššie uvedeného, Najvyšší súd SR sa mal zaoberať aj
tým, či vzatie do väzby v danom prípade je nevyhnutné na dosiahnutie účelu väzby a či v
záujme zachovania práva sťažovateľa na osobnú slobodu nie sú dané miernejšie
prostriedky, ktoré toto právo nezasahujú, alebo zasahujú v menšej intenzite. Uvedená
povinnosť je tiež výrazom zásady primeranosti a zdržanlivosti, ako aj pozitívneho záväzku
štátu chrániť osobnú slobodu svojich občanov. Pokiaľ Najvyšší súd SR otázke možného
nahradenia väzby nevenoval žiadnu pozornosť, zlyhal a jeho uznesenie nemožno označiť za
ústavne súladné...»
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti
dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti
účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk
účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
z 23. apríla 2013, ktorým zrušil uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 27/13
zo 17. apríla 2013 o jeho prepustení a jeho spoluobvineného z väzby na slobodu.
K namietanému porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku toho,
že najvyšší súd nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie jeho väzby písomným sľubom,
ktorý predložil v predmetnom konaní prostredníctvom svojho obhajcu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd predovšetkým
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach
čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú
obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene
rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo
nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený
počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie
z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou
(III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno
vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami
zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný
súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 spoločne, pričom
zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete
čl. 5 ods. 3 dohovoru.
Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,
z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý
od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek
prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie
osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.
Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie
cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), určenie povinnosti mať
stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala
postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie
oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má
záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej
útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie
prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných
dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade
niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo
z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).
Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný
súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre (napr. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06) a v tejto
súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo
byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím
záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím
určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej
väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby
(I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).
Z listinných dôkazov v predmetnej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu 22. apríla 2013 predložil najvyššiemu súdu
podanie označené ako „Stanovisko k odôvodneniu sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry GP SR“. V závere tohto podania sťažovateľ požiadal najvyšší súd o nahradenie
jeho väzby „zárukou na základe sľubu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky“.
V rámci svojho vyjadrenia podaného k tejto sťažnosti najvyšší súd vo vzťahu
k návrhu sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom uviedol: „... bolo o ňom
rozhodnuté s odôvodnením, že súd nezistil zákonný dôvod na nahradenie väzby sľubom,
vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu a osobu obvineného.“
Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre
prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí
bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné
dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho
predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej
činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu
obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo
c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo
odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa
osobitného predpisu.
V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovateľ požiadal prostredníctvom
svojho obhajcu podaním z 22. apríla 2013 o nahradenie väzby písomným sľubom.
Najvyšší súd uznesením z 23. apríla 2013 o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zo 17. apríla 2013 rozhodol
tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku napadnuté uznesenie zrušil v celom
rozsahu a podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku rozhodol o vzatí sťažovateľa a jeho spoluobvineného do väzby.
Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 vyplýva, že ním tento súd
nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradenie jeho väzby písomným sľubom. Táto
skutočnosť je zrejmá jednak z výrokovej časti tohto uznesenia, vzhľadom na neexistenciu
samostatného výroku týkajúceho sa uvedeného prostriedku náhrady väzby, a taktiež aj
zo samotného odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom sa najvyšší súd splnením
podmienok nahradenia väzby písomným sľubom navrhnutým sťažovateľom vôbec
nezaoberal.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zákonná povinnosť nadriadeného
orgánu v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku preskúmať správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce
týmto výrokom v sebe implikovane zahŕňa povinnosť rozhodnúť aj o tom, čo žiadal
sťažovateľ vo svojom vyjadrení, resp. stanovisku z 22. apríla 2013 k sťažnosti prokurátora
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zo 17. apríla 2013. Táto požiadavka
vyplýva okrem iného aj z princípu právnej istoty ako jedného z atribútov právneho štátu
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.
Potreba individualizácie výroku uznesenia, ktorým sa rozhodovalo o väzbe
sťažovateľa, resp. o nahradení väzby písomným sľubom, vyplýva nielen z citovaných
ustanovení Trestného poriadku, ale najmä aj z charakteru základného práva na osobnú
slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia musí mať svoj jednoznačný
základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne účinky, a musí
sa odzrkadliť aj v jeho samotnom odôvodnení.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 vyplýva, že sa
žiadosťou o nahradenie väzby sťažovateľa písomným sľubom najvyšší súd nezaoberal
a nerozhodol o nej, hoci v okolnostiach prípadu to bolo jeho povinnosťou, čím došlo podľa
názoru ústavného súdu k odopretiu práva sťažovateľa na rozhodnutie o tejto žiadosti, a tým
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie
práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,
kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť
na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením.
Hoci ústavný súd vyslovil porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3
dohovoru tým, že najvyšší súd nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradení väzby
písomným sľubom, nevidel dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
z 23. apríla 2013. Porušenie práv sťažovateľa nerozhodnutím o jeho žiadosti o nahradení
väzby písomným sľubom v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť
uznesenia najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 o dôvodoch a trvaní väzby, a preto ani
nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia a v nadväznosti na to nebol dôvod
prepustiť sťažovateľa na slobodu. V tejto súvislosti navyše ústavný súd poukazuje
na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania už bola zákonnosť dôvodov väzby sťažovateľa
opätovne preskúmavaná v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu (vrátane
možnosti nahradiť jeho väzbu ponúknutým písomným sľubom) a o návrhu prokurátora
na rozšírenie dôvodov väzby, v ktorom bol sťažovateľ uznesením sp. zn. Tp 27/2013
z 3. septembra 2013 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 29/2013
z 19. septembra 2013 ponechaný vo väzbe. Na špecializovanom trestnom súde bola
v predmetnej veci 25. septembra 2013 obžaloba a tento súd opätovne preskúmal zákonnosť
dôvodov väzby sťažovateľa a následne uznesením sp. zn. PK-2T/46/2013 z 1. októbra 2013
v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2013 zo 16. októbra 2013
rozhodol, že dôvody väzby sťažovateľa naďalej trvajú.
Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 €.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie
rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04).
Zohľadňujúc všetky okolnosti tohto prípadu, predovšetkým charakter pochybenia
najvyššieho súdu a skutočnosť, že zákonnosť dôvodov väzby sťažovateľa bola následne
v krátkom čase súdmi opätovne preskúmavaná, dospel ústavný súd k záveru, že v danom
prípade postačuje vyslovenie porušenia práv sťažovateľa a v záujme dovŕšenia ochrany
porušených práv nie je potrebné poskytnúť sťažovateľovi vyšší stupeň ochrany priznaním
finančného zadosťučinenia, a preto v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel.
Napokon sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov konania. Ústavný súd
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri
rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 €
a režijný paušál 7,81 €.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, písomné podanie
na súd) za každý úkon právnej služby po 130,16 €, t. j. spolu v sume 390,48 €, čo spolu
s režijným paušálom 3 x 7,81 € spolu 23,43 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú
sumu 413,91 €.
Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013