Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 540/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka v konaní o sťažnostiach Ing. S. S., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného

obchodnou spoločnosťou A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. M. Š., a tiež advokátskou kanceláriou G. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. J. G., v časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, 2 a 5 a práv podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. apríla 2013 takto

rozhodol:

1. Základné práva Ing. S. S. podľa , 2 a 5 a právo

podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. apríla 2013 p o r u š e n é b o l i .

2. Najvyšší súd j e p o v i n n ý uhradiť Ing. S. S. trovy právneho zastúpenia spolu v sume

413,91 € (slovom štyristotrinásť eur a deväťdesiatjeden centov) na účet obchodnej

spoločnosti A. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Š., do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -46 z 11. septembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosti Ing. S. S., t.

č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou spoločnosťou A. s. r.

o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. Š., a tiež advokátskou

kanceláriou G. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. G., v

časti namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. apríla 2013,

ďalšími výrokmi nevyhovel jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia a vo zvyšnej časti

jeho sťažnosti odmietol.

Zo sťažnosti a z jej príloh vo vzťahu k tej časti sťažnosti (Zo sťažností a z ich príloh

vo vzťahu k tej časti sťažností), ktorá bola ústavným súdom prijatá na ďalšie konanie,

vyplýva, že na základe návrhu prokurátora zo 17. apríla 2013 na vzatie sťažovateľa a jeho

spoluobvineného do väzby Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica (ďalej

len „špecializovaný trestný súd“) po uskutočnení ich výsluchov v ten istý deň uznesením sp.

zn. 27/13 zo 17. apríla 2013 rozhodol o prepustení sťažovateľa a jeho spoluobvineného

na slobodu. Proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal prokurátor sťažnosť,

ktorej odôvodnenie doplnil 22. apríla 2013. Najvyšší súd následne uznesením sp. zn.

14/2013 z 23. apríla 2013 rozhodol o vzatí sťažovateľa a jeho spoluobvineného do väzby

v trestnej veci podľa a a z dôvodov podľa

a .

Sťažovateľ v predmetnom konaní prostredníctvom svojho obhajcu v stanovisku

k sťažnosti prokurátora z 23. apríla 2013 požiadali o nahradenie väzby zárukou. Najvyšší

súd sa týmto jeho návrhom vôbec nezaoberal, čím došlo k porušeniu jeho základných práv

podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností v tejto súvislosti sťažovateľ ústavnému súdu

navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, ako aj právo podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla

2013 boli porušené, zruší uvedené uznesenie a prikáže, aby sťažovateľa bezodkladne

prepustili na slobodu, alebo vráti vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, prizná mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa v predmetnej veci vyjadril predseda najvyššieho

súdu podaním č. k. -56 z 11. októbra 2013, v ktorom k argumentácii predloženej

sťažovateľom uviedol: „Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie, Senát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky rozhodoval o sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti uzneseniu sudcu

pre prípravné konanie o nevzatí obvinených S. S. a A. S. do väzby. Sľub obvineného na

nahradenie väzby nebol ponúknutý v konaní pred sudcom pre prípravné konanie, ale ako zo

sťažnosti vyplýva, len v rámci vyjadrenia obhajcu obvineného k sťažnosti prokurátora. Na

základe vyjadrenia obvineného k sťažnosti prokurátora senát najvyššieho súdu nezistil

dôvod na nahradenie väzby sľubom. Pokiaľ by ho bol zistil, nerozhodol by spôsobom

uvedeným v napadnutom uznesení.

Dodávame, že ak, v neskoršom štádiu konania bol taký návrh riadne predložený

a sľub mal predpísané náležitosti, bolo o ňom rozhodnuté s odôvodnením, že súd nezistil

zákonný dôvod na nahradenie väzby sľubom, vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu

a osobu obvineného. Musel pritom vziať do úvahy charakter trestnej činnosti, motiváciu,

ktorá mala viesť obvineného k jej spáchaniu a veľký rozsah prospechu, ktorý mal byť

cieľom korupčného konania (pozri uznesenie NS ).

Z týchto dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že

práva sťažovateľa Ing. S. S. podľa článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Slovenskej

republiky a podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

napadnutým uznesením porušené neboli a preto jeho sťažnosť odmietol.“

Právny zástupca sťažovateľa reagoval na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu

podaním z 25. októbra 2013, v ktorom uviedol: «... vyjadrenie predsedu Najvyššieho súdu

SR je vyhýbavé a nezaoberá sa namietaným porušením základných práv sťažovateľa.

V súvislosti s porušením označených práv sťažovateľa napádaným uznesením je

bezvýznamné, že sľub obvineného nebol ponúknutý už v konaní pred sudcom pre prípravné

konanie. Uvedené platí o to viac, že sudca pre prípravné konanie nariadil prepustenie

sťažovateľa na slobodu. Rovnako pre konštatovanie porušenia práv sťažovateľa napádaným

uznesením nemajú význam ani neskoršie rozhodnutia o väzbe, naviac v situácii, keď tieto sú

založené na inom skutkovom podklade ako napádané uznesenie. Nie je preto možné

stotožniť sa so záverom predsedu Najvyššieho súdu SR, že napádaným uznesením neboli

porušené práva sťažovateľa chránené a Dohovorom.

Predseda Najvyššieho súdu SR uviedol: „Na základe vyjadrenia obvineného

k sťažnosti prokurátora senát najvyššieho súdu nezistil dôvod na nahradenie väzby sľubom.

Pokiaľ by ho bol zistil, nerozhodol by spôsobom uvedeným v napadnutom uznesení.“

Uvedené vyjadrenie je nenáležité, pretože Najvyšší súd SR vôbec nepreskúmal a nerozhodol

o návrhu na nahradenie väzby. Z napádaného uznesenia vyplýva, že Najvyšší súd SR celkom

opomenul o návrhu na nahradenie väzby rozhodnúť. Z odôvodnenia napádaného uznesenia

nemožno zistiť, čo Najvyšší súd SR viedlo k tomu, aby návrh v tak závažnej otázke, akou je

obmedzenie osobnej slobody ignoroval. Súdna prax dospela k jednoznačnému záveru, že

týmto dochádza k porušeniu Dohovoru, ako aj , 2 a 5

Slovenskej republiky. Ústavný súd SR tento právny názor doposiaľ neprehodnotil

na rokovaní v pléne tak ako to v § 6 predpokladá zákon o konaní pred Ústavným súdom.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi opakovane zdôrazňuje,

že pri rozhodovaní o väzbe je povinnosťou súdu zvážiť alternatívne prostriedky, ktorými

možno dosiahnuť účel väzby. Pokiaľ Najvyšší súd SR nereflektuje v napádanom uznesení

možnosť alternatívneho nahradenia väzby dokonca ani na základe návrhu obvineného, jeho

postup je hodný kritiky o to viac.

Väzba je vždy až ultimatívnym prostriedkom zabezpečenia zákonom

predpokladaného účelu. V zmysle vyššie uvedeného, Najvyšší súd SR sa mal zaoberať aj

tým, či vzatie do väzby v danom prípade je nevyhnutné na dosiahnutie účelu väzby a či v

záujme zachovania práva sťažovateľa na osobnú slobodu nie sú dané miernejšie

prostriedky, ktoré toto právo nezasahujú, alebo zasahujú v menšej intenzite. Uvedená

povinnosť je tiež výrazom zásady primeranosti a zdržanlivosti, ako aj pozitívneho záväzku

štátu chrániť osobnú slobodu svojich občanov. Pokiaľ Najvyšší súd SR otázke možného

nahradenia väzby nevenoval žiadnu pozornosť, zlyhal a jeho uznesenie nemožno označiť za

ústavne súladné...»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti

účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk

účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 23. apríla 2013, ktorým zrušil uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 27/13

zo 17. apríla 2013 o jeho prepustení a jeho spoluobvineného z väzby na slobodu.

K namietanému porušeniu sťažovateľových práv malo dôjsť v dôsledku toho,

že najvyšší súd nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie jeho väzby písomným sľubom,

ktorý predložil v predmetnom konaní prostredníctvom svojho obhajcu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach

, ako aj dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú

obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene

rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo

nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený

počas konania (napr. , , ), pričom prepustenie

z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou

(, ). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno

vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami

zásadné rozdiely, keďže ustanovenia zahŕňajú aj práva vyplývajúce z

ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. , , ). Ústavný

súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv

sťažovateľa podľa , 2 a 5 a jeho práv vyplývajúcich z

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 spoločne, pričom

zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete

čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,

z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý

od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek

prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie

osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.

Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie

cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), určenie povinnosti mať

stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie

oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má

záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej

útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie

prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných

dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade

niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo

z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný

súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre (napr. , ) a v tejto

súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo

byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím

záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím

určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej

väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby

(, , ).

Z listinných dôkazov v predmetnej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu 22. apríla 2013 predložil najvyššiemu súdu

podanie označené ako „Stanovisko k odôvodneniu sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry GP SR“. V závere tohto podania sťažovateľ požiadal najvyšší súd o nahradenie

jeho väzby „zárukou na základe sľubu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj a 5 “.

V rámci svojho vyjadrenia podaného k tejto sťažnosti najvyšší súd vo vzťahu

k návrhu sťažovateľa o nahradenie väzby písomným sľubom uviedol: „... bolo o ňom

rozhodnuté s odôvodnením, že súd nezistil zákonný dôvod na nahradenie väzby sľubom,

vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu a osobu obvineného.“

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa a ak je daný dôvod väzby podľa

§ 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej

činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo

v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu

obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a prijme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo

odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa

osobitného predpisu.

V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovateľ požiadal prostredníctvom

svojho obhajcu podaním z 22. apríla 2013 o nahradenie väzby písomným sľubom.

Najvyšší súd uznesením z 23. apríla 2013 o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zo 17. apríla 2013 rozhodol

tak, že podľa napadnuté uznesenie zrušil v celom

rozsahu a podľa z dôvodov podľa a

rozhodol o vzatí sťažovateľa a jeho spoluobvineného do väzby.

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 vyplýva, že ním tento súd

nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradenie jeho väzby písomným sľubom. Táto

skutočnosť je zrejmá jednak z výrokovej časti tohto uznesenia, vzhľadom na neexistenciu

samostatného výroku týkajúceho sa uvedeného prostriedku náhrady väzby, a taktiež aj

zo samotného odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom sa najvyšší súd splnením

podmienok nahradenia väzby písomným sľubom navrhnutým sťažovateľom vôbec

nezaoberal.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že zákonná povinnosť nadriadeného

orgánu v zmysle preskúmať správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce

týmto výrokom v sebe implikovane zahŕňa povinnosť rozhodnúť aj o tom, čo žiadal

sťažovateľ vo svojom vyjadrení, resp. stanovisku z 22. apríla 2013 k sťažnosti prokurátora

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zo 17. apríla 2013. Táto požiadavka

vyplýva okrem iného aj z princípu právnej istoty ako jedného z atribútov právneho štátu

v zmysle .

Potreba individualizácie výroku uznesenia, ktorým sa rozhodovalo o väzbe

sťažovateľa, resp. o nahradení väzby písomným sľubom, vyplýva nielen z citovaných

ustanovení , ale najmä aj z charakteru základného práva na osobnú

slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia musí mať svoj jednoznačný

základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne účinky, a musí

sa odzrkadliť aj v jeho samotnom odôvodnení.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 vyplýva, že sa

žiadosťou o nahradenie väzby sťažovateľa písomným sľubom najvyšší súd nezaoberal

a nerozhodol o nej, hoci v okolnostiach prípadu to bolo jeho povinnosťou, čím došlo podľa

názoru ústavného súdu k odopretiu práva sťažovateľa na rozhodnutie o tejto žiadosti, a tým

k porušeniu jeho základných práv podľa , 2 a 5 , ako aj práva podľa

ods. 3 dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie

práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten,

kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Hoci ústavný súd vyslovil porušenie , 2 a 5 a

dohovoru tým, že najvyšší súd nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o nahradení väzby

písomným sľubom, nevidel dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

z 23. apríla 2013. Porušenie práv sťažovateľa nerozhodnutím o jeho žiadosti o nahradení

väzby písomným sľubom v konečnom dôsledku nemalo vplyv na vecnú správnosť

uznesenia najvyššieho súdu z 23. apríla 2013 o dôvodoch a trvaní väzby, a preto ani

nemohlo byť dôvodom na zrušenie tohto uznesenia a v nadväznosti na to nebol dôvod

prepustiť sťažovateľa na slobodu. V tejto súvislosti navyše ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania už bola zákonnosť dôvodov väzby sťažovateľa

opätovne preskúmavaná v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu (vrátane

možnosti nahradiť jeho väzbu ponúknutým písomným sľubom) a o návrhu prokurátora

na rozšírenie dôvodov väzby, v ktorom bol sťažovateľ uznesením sp. zn. 27/2013

z 3. septembra 2013 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. septembra 2013 ponechaný vo väzbe. Na špecializovanom trestnom súde bola

v predmetnej veci 25. septembra 2013 obžaloba a tento súd opätovne preskúmal zákonnosť

dôvodov väzby sťažovateľa a následne uznesením sp. zn. z 1. októbra 2013

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. októbra 2013

rozhodol, že dôvody väzby sťažovateľa naďalej trvajú.

Sťažovateľ uplatnil aj požiadavku priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 €.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie

rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (, ).

Zohľadňujúc všetky okolnosti tohto prípadu, predovšetkým charakter pochybenia

najvyššieho súdu a skutočnosť, že zákonnosť dôvodov väzby sťažovateľa bola následne

v krátkom čase súdmi opätovne preskúmavaná, dospel ústavný súd k záveru, že v danom

prípade postačuje vyslovenie porušenia práv sťažovateľa a v záujme dovŕšenia ochrany

porušených práv nie je potrebné poskytnúť sťažovateľovi vyšší stupeň ochrany priznaním

finančného zadosťučinenia, a preto v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel.

Napokon sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov konania. Ústavný súd

v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2013 predstavovala sumu iba 130,16 €

a režijný paušál 7,81 €.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažovateľovi priznal úhradu trov konania za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti, písomné podanie

na súd) za každý úkon právnej služby po 130,16 €, t. j. spolu v sume 390,48 €, čo spolu

s režijným paušálom 3 x 7,81 € spolu 23,43 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú

sumu 413,91 €.

Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013