Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 35/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosť S. S., zastúpeného AS Legal s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Milana Šulvu, a tiež advokátskou

kanceláriou Geško, Hulín a partneri s. r. o., Ľubinská 3, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Richarda Hulína, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48

ods. 1 a 2 a , ako aj , 3 a 4 a ,

2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Špecializovaného trestného súdu z 3. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

27/2013 a postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 19. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosti S. S. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -15 z 22. januára 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť S. S.

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5, , , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 27/2013

z 3. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu“)

a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 19. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ aj všeobecné súdy

vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti a z predloženého spisu vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie pre prečin podplácania podľa a

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa a pre zločin

podplácania podľa a spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa . Sťažovateľ je v tejto trestnej veci

na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2013 od toho

istého dňa vo väzbe z dôvodov a .

Sťažovateľ podal 31. júla 2013 žiadosť o prepustenie z väzby. O jeho žiadosti

rozhodol špecializovaný trestný súd napadnutým uznesením z 3. septembra 2013 tak, že ju

zamietol. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu z 3. septembra 2013 rozhodol najvyšší

súd napadnutým uznesením z 19. septembra 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa i sťažnosť

prokurátora zamietol a písomný sľub sťažovateľa neprijal. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 2. októbra 2013. Z toho vyplýva, že

všeobecné súdy opakovane posudzovali otázku ponechania vo väzbe celkom 62 dní, čo

podľa sťažovateľa nezodpovedá požiadavkám na neodkladnosť a urýchlenosť rozhodovania

o väzbe.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa namieta, že napadnuté uznesenia

špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu sú v rozpore s obsahom spisu, a tiež to,

že neobsahujú žiadne konkrétne dôvody opodstatňujúce jeho ponechanie vo väzbe.

Napadnuté uznesenia podľa názoru sťažovateľa nedávajú odpoveď na otázku, z akých

dôkazov majú vyplývať skutočnosti, ktoré majú byť dôvodom na obavu z jeho kolúzneho

konania a pokračovania v trestnej činnosti. Sťažovateľ ďalej namieta, že dôkazy uvedené

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú v rozpore so zistenými skutkovými

okolnosťami, resp. neobsahujú skutočnosti, na ktoré sa odvoláva najvyšší súd

pri odôvodnení väzby.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 12. marca 2014 k tomuto bodu sťažnosti uviedol,

že pri svojom rozhodovaní vo veci vychádzal z dôkazov procesne zadokumentovaných

vo vyšetrovacom spise. Ďalej uviedol, že sťažovateľ vyslovuje odlišný názor na hodnotenie

dôkazov, avšak odlišný záver najvyššieho súdu o riešenej procesnej otázke od predstavy

obvineného nie je porušením jeho práva na obhajobu ani práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd tvrdí, že v jeho rozhodnutí je uvedené, ktoré svedecké výpovede ho viedli

k záveru o dôvodnosti obavy, že obvinený bude pôsobiť na svedkov alebo inak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie a obavy z pokračovania v trestnej

činnosti.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej namieta, že svedok, na základe ktorého výpovede

bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe, v trestnom konaní vedenom proti nemu vôbec

nevypovedal. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie na výpovedi

ďalších dvoch svedkov, ktorí mali vyjadriť obavu z konania sťažovateľa. Podľa názoru

sťažovateľa takúto obavu pri svojich výsluchoch nevyjadrili. Sťažovateľ tiež namieta, že

tvrdenie najvyššieho súdu, že svedkovia vypovedali o zastrašovaní vo firme sťažovateľom,

je taktiež v rozpore s obsahom spisu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež uviedol, že napadnuté uznesenie špecializovaného

trestného súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu trpia nedostatkom odôvodnenia.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa neformuloval ani jeden konkrétny dôkaz, na základe

ktorého by bolo možné vysloviť obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Podobným

nedostatkami trpí aj napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu.

Ďalšiu časť sťažnosti tvoria tvrdenia sťažovateľa o tom, že v konaní

pred všeobecnými súdmi bolo porušené jeho právo na obhajobu, zásada kontradiktórnosti

a zásada rovnosti zbraní, pretože mu bol odopretý prístup k spisu, obhajobe nebola

umožnená účasť na úkonoch v konaní a taktiež jej nebolo umožnené vykonať dôkazy

v prospech sťažovateľa. K tomuto bodu sťažovateľ dodáva, že v čase rozhodovania

o prepustení z väzby nemala obhajoba k dispozícii kompletný očíslovaný vyšetrovací spis,

a preto sa nemohla vyjadriť k vykonaným dôkazom a uvádzať skutočnosti v jeho prospech.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že orgány činné v trestnom konaní odmietali dôkazy navrhované

obhajobou.

Napokon sťažovateľ namietal zaujatosť sudcu, ktorý vo veci rozhodoval a porušenie

svojho práva na nestranný súd. Sťažovateľ poukazuje na články uverejnené na internete,

v ktorých sa mal ním namietaný sudca o sťažovateľovi vyjadriť v intenciách, „čo je zač“,

resp. podľa názoru sťažovateľa ho namietaný sudca považuje za „špinu“. Sťažovateľ sa

o tom, že o jeho väzbe rozhodoval namietaný sudca, dozvedel až z doručeného rozhodnutia.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom a uznesením

špecializovaného trestného súdu z 3. septembra 2013 a postupom a uznesením najvyššieho

súdu z 19. septembra 2013 došlo k porušeniu ním označených práv, zrušil uvedené

uznesenia, prikázal sťažovateľa neodkladne prepustiť z väzby na slobodu a priznal mu

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 eur a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa ústavným orgánom ochrany ústavnosti a túto

svoju právomoc vykonáva okrem iného tým, že v zmysle rozhoduje

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Tomu

korešponduje ustanovenie , podľa ktorého sťažnosť môže

podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane

týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ak ústavná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu vydanému v súdnom konaní, nie je

samo osebe významné, či je namietaná jeho vecná nesprávnosť. Ústavný súd nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov a nie je ani oprávnený na inštančný prieskum ich rozhodnutí.

Jeho právomoc je založená výlučne na prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych

princípov, t. j. či v konaní (rozhodnutím v ňom vydaným) neboli dotknuté predpismi

ústavného poriadku chránené práva alebo slobody jeho účastníka, či konanie bolo vedené

v súlade s ústavnými princípmi a či možno konanie ako celok považovať za spravodlivé.

V danej veci ide vzhľadom na obsah ústavnej sťažnosti o to, či podaný výklad

a aplikácia trestnoprávnych ustanovení upravujúcich rozhodovanie o obmedzení

sťažovateľovej slobody, menovite rozhodovanie o ponechaní vo väzbe z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. b) a c) , nezakladá neprijateľné ústavnoprávne

konzekvencie, t. j. či nepredstavuje neprípustný zásah do právneho postavenia sťažovateľa

v tej rovine, v ktorej je poskytovaná ochrana ústavnoprávnymi predpismi, hlavne

dohovorom a vrátane práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces). Pritom platí, že

výklad a aplikácia predpisov všeobecného práva je protiústavná, ak neprípustne postihuje

niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný výklad iný, ústavne

konformný, alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov

výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými

zásadami spravodlivosti.

Hoci, ako už bol povedané, kategória „správnosti“ sama osebe nie je referenčným

kritériom ústavonoprávneho prieskumu, požiadavka rešpektu k princípom zakotveným

v a a ods. 3 a 4 dohovoru je tu úzko spätá s dodržiavaním

pravidiel, ktoré sú práve na ich ochranu ustanovené v ustanoveniach .

Kasačná právomoc ústavného súdu sa môže uplatniť až vtedy, ak boli v konaní porušené

procesné princípy, či ak sú závery všeobecných súdov v extrémnom rozpore so zisteným

skutkovým stavom.

Po posúdení ústavnej sťažnosti a po preskúmaní napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov optikou už uvedených zásad dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa nie je dôvodná.

Všeobecne platí, že posúdiť konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

so zreteľom na urobené skutkové zistenia patrí všeobecným súdom, čo je výrazom ich

nezávislého súdneho rozhodovania ( ), a to isté platí, aj čo sa týka

hodnotenia týchto zistení pre potreby ich podradenia pod ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b)

a c) . Dôvodom zásahu ústavného súdu je však už stav, keď sú

príslušnými súdmi (orgánmi verejnej moci) prijaté právne závery výrazom zjavného

faktického omylu či excesu logického (vnútorného rozporu), a tým vybočujú zo zásad

spravodlivého procesu. Len vtedy možno zastávať názor, že z ústavnoprávnej roviny bol

dosiahnutý problém, lebo také závery ignorujú predvídateľné štandardy judikatúry

a zakladajú stav neprípustnej svojvôle, resp. ľubovôle.

Ústavný súd v úvode pripomína, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej

slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa a dohovoru.

Väzba nie je trestom, ale je výlučne procesným opatrením, ktorého účelom je

dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného

konania obmedzením jej osobnej slobody. Väzba nemá sankčný charakter ani výchovné

poslanie.

Pri väzbe sa má podávať reštriktívna interpretácia jej dôvodov, pretože väzba ma

závažné negatívne, sociálne a psychologické dôsledky. Väzba izoluje obvineného od jeho

rodinného a sociálneho prostredia a môže slúžiť ako prostriedok nátlaku na obvineného.

Z toho plynie tiež požiadavka prísnej proporcionality vo vzťahu ku sledovanému cieľu.

Väzba musí byť chápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného na účely

trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú

nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov

a spravodlivého postihu ich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať

aj jeho čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho

okolnosti nevyhnutnú dobu ().

Aby bol zaistený rešpekt a ochrana základného práva na osobnú slobodu, musí byť

braný zreteľ na tzv. doktrínu zosilnených dôvodov na trvanie väzby, inak nemožno

pokračujúce obmedzovanie osobnej slobody, hoci k uvaleniu väzby mohlo dôjsť na základe

dôvodného podozrenia, aprobovať. Inak povedané, trvanie podozrenia je podmienkou sine

qua non pre zákonnosť pokračovania väzby, ale po určitej dobe samo osebe už nestačí.

V takých prípadoch musí súd zistiť, či existujú iné relevantné a dostačujúce dôvody

predložené orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré by ospravedlnili toto pokračujúce

obmedzenie slobody [pozri napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) zo 7. 4. 2005 vo veci Rokhlina proti Rusku].

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

špecializovaného trestného súdu s výnimkou práva na urýchlené rozhodnutie

o zákonnosti väzby

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia špecializovaného trestného

súdu bol v prvom rade povolaný najvyšší (druhostupňový) súd, ktorého právomoc

predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu

prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. , ,

, , , , ).

K namietanému porušeniu sťažovateľovho práva na urýchlené rozhodovanie

o zákonnosti väzby postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho

súdu

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že rozhodovanie o jeho žiadosti

o prepustenie trvalo neprimerane dlhý čas.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa

jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

a 5 a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale

na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca

na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

(napr. , , ).

Ústavný súd zistil, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola

úradu špeciálnej prokuratúry doručená 31. júla 2013 a špecializovanému trestnému súdu

bola predložená 14. augusta 2013. Špecializovaný trestný súd o uvedenej žiadosti

sťažovateľa rozhodol 3. septembra 2013 tak, že ju zamietol. Uvedené uznesenie

špecializovaného trestného súdu bolo 9. septembra 2013 doručené sťažovateľovi i jeho

obhajcom. Po podaní sťažnosti sťažovateľa bol spis špecializovaného trestného súdu

sp. zn. 27/13 predložený 16. septembra 2013 najvyššiemu súdu, ktorý svojím uznesením

z 19. septembra 2013 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Spis bol špecializovanému trestnému

súdu odoslaný späť 26. septembra 2013 a uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi

a jeho obhajcom doručené v období od 30. septembra 2013 až 2. októbra 2013.

Z uvedeného vyplýva, že konanie v predmetnej veci od predloženia veci

špecializovanému trestnému súdu 14. augusta 2013 do vydania jeho uznesenia trvalo 19 dní

a doručenie písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia trvalo 9 dní (spolu 28 dní) a úkony

súvisiace s predložením spisu najvyššiemu súdu po podaní sťažnosti boli zrealizované

do 4 dní, t. j. že konanie pred špecializovaným trestným súdom v predmetnej veci trvalo

spolu 32 dní. Spis v predmetnej veci spolu s doručenými sťažnosťami bol najvyššiemu súdu

predložený 16. septembra 2013 a preskúmanie podanej sťažnosti trvalo najvyššiemu súdu

3 dní, doručenie písomného vyhotovenia uvedeného uznesenia najvyššieho súdu trvalo

11 dní, t. j. že konanie v predmetnej veci pred najvyšším súdom trvalo spolu 14 dní.

Celkovo konanie v predmetnej veci prebiehajúce na dvoch stupňoch súdov trvalo 46 dní.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že konanie v predmetnej veci pred

špecializovaným trestným súdom a najvyšším súdom zodpovedalo požiadavkám podľa

a 5 a podľa dohovoru, t. j. k porušeniu týchto práv

v predmetnom konaní nedošlo.

Ústavný súd pripomína, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania, ktorým sa vymedzuje predmet konania a východisko

pre rozhodnutie ústavného súdu. To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len

o porušení toho práva, ktoré sťažovateľ namieta, a len voči tomu orgánu verejnej moci,

ktorý sťažovateľ v petite sťažnosti označil. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (k tomu pozri napr. , ,

).

Keďže sťažovateľ v petite sťažnosti výslovne neuviedol, že porušenie zásady

neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby namieta aj v súvislosti

s postupom špeciálnej prokuratúry, ústavný súd sa jej postupom v predmetnom konaní

nemal dôvod zaoberať.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením najvyššieho

súdu

Sťažovateľ namietal, že uznesenie najvyššieho súdu je neodôvodnené a arbitrárne,

pretože neobsahuje konkrétne dôkazy preukazujúce naplnenie materiálnych podmienok

väzby, a to predovšetkým preukázanie naplnenia dôvodov jeho väzby.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr. ), ktorá korešponduje

s judikatúrou ESĽP, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby musia byť

splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení

obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce kvalifikované

podozrenie, že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení o vznesení obvinenia

kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených

v ustanovení v .

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie najvyššieho súdu a uznesením

špecializovaného trestného súdu sa zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním stotožnil

najvyšší súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia najvyšší súd vo vzťahu k existencii

dôvodného podozrenia väzby sťažovateľa uviedol: „Najprv treba zdôrazniť, že doterajšie

dokazovanie v priebehu vyšetrovania predmetnej trestnej vecí vôbec nerozptýlilo dôvodnosť

podozrenia, že obvinený S. S. sa dopustil skutkov, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie.

Argumentácia obhajoby obvineného iba svedčí o tom, že existujú vo veci dve skupiny

dôkazov, usvedčujúce a tie, ktoré obvinenie oslabujú, resp. ktoré podľa obhajoby vôbec nie

je možné použiť pre ich nelegálnosť, pričom práve tieto obhajoba zvýrazňuje. Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa však na základe obsahu vyšetrovacieho spisu presvedčil o tom, že

od času, kedy rozhodoval o väzbe obvinených, pribudol vo veci celý rad ďalších dôkazov,

ktoré vo viacerých častiach, či už priamo alebo nepriamo potvrdzujú okolnosti uvádzané

svedkom S., ktorý obvineného usvedčoval z trestnej činnosti.

Preto z hľadiska materiálnej podmienky väzby spočívajúcej v dôvodnosti vzneseného

obvinenia sťažovateľovi S. S. sudca pre prípravné konanie správne túto otázku uzavrel

konštatovaním, že doteraz vykonané dokazovanie podozrenie zo spáchania korupčného

deliktu obvineným nerozptýlilo do takej miery, aby mohlo byť vyslovené, že trestné stíhanie

obvineného nie je dôvodné a s týmto záverom sa najvyšší súd stotožňuje.

Pokiaľ obvinený spochybňuje dôkaz obrazovo-zvukovým záznamom, treba

poznamenať, že až v rámci meritórneho rozhodnutia o vecí, pri vyhodnotení dôkazov

spôsobom predpokladaným v bude možné vyhodnotiť aj otázku

legálnosti použitia obrazovo-zvukových záznamov. Obhajobou namietané otázky

neoprávnenosti vyhotovenia záznamov svedkom S. spochybňuje výpoveď svedka V. K., ale i

ďalších svedkov. Nateraz postačuje zistenie, že nielen výlučne na tomto dôkaze, obrazovo-

zvukovom zázname, bolo vznesené obvinenie sťažovateľovi, keď už samotná výpoveď svedka

S. nie je taká, že by jeho poznatky o predmetnej trestnej činnosti mali spočívať len na ním

vydanom obrazovo-zvukovom zázname.“

Vo vzťahu k existencii dôvodov väzby sťažovateľa najvyšší súd vo svojom uznesení

uviedol: „Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v súvislosti s aktivitami

v spoločnostiach, v ktorých pôsobil obvinený, došlo z jeho strany k nátlaku a vyhrážkam

voči osobám, pokiaľ by chceli vypovedať o okolnostiach činnosti firiem, v ktorých mal

vplyv. Vypovedal o tom svedok T. R. Svedkyne Z. a S. vyslovili reálne obavy z obvineného

pre svoje vyjadrenia a žiadali, aby sa neuvádzala adresa ich pobytu. Je to reálna

skutočnosť zapadajúca do rámca tých, ktoré vyvolávajú obavu z kolúzneho konania

obvineného.

Z obsahu svedeckých výpovedí svedkov S., Z., B., S., ale aj iných je možné zistiť

snahy obvineného získať blízky kontakt a vplyv na osoby podieľajúce sa, čí už v samotnom

rozhodovacom procese alebo v rámci kontrolnej činností na tom, či bude nadmerný odpočet

dane z pridanej hodnoty vyplatený. Rozhodnosť s akou v tomto smere obvinený konal, keď

podľa výpovedí svedkov, ako bolo vyššie naznačené, mal používať aj zastrašovanie, pokiaľ

by o firme, v ktorej pôsobil, chcel niekto vypovedať ináč, než podľa jeho predstáv

a inštrukcií, v súhrne uvedených poznatkov z vykonaných dôkazov vedie k obave z možného

pôsobenia na svedkov i v ďalšom štádiu konania, pokiaľ by bol obvinený prepustený

na slobodu.

Argumentácia obvineného, že sa nezistilo v čase jeho prepustenia zo zadržania, že by

aj skutočne konal spôsobom predpokladaným v a že to je dôkaz

o tom, že nemôže existovať žiadna obava z jeho kolúzneho konania, nie je priliehavá, ani

presvedčivá, ani postačujúca, lebo základom tejto argumentácie je to, čomu sa má práve

zabrániť kolúznou väzbou, inak by sa strácal jej zmysel, keby až na základe toho, že

obvinený už aj v rámci vedeného trestného stíhania konal spôsobom predpokladaným

v citovanom ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Tr, por., akým je napr. ovplyvňovanie,

zastrašovanie alebo podplácanie svedkov alebo iných osôb, aby sa tak marilo objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, čomu sa má práve väzbou zabrániť.

V nadväzností na túto obavu vystupuje do popredia aj obava z pokračovania

v trestnej činnosti korupcie, keď sa z dôkazov zisťuje, že malo ísť o rozsiahlu trestnú činnosť

obvineného páchanú viacerými útokmi, opakovane, pričom dôkazy naznačujú, že takou

činnosťou si mal obvinený zabezpečovať prostriedky na obživu pre seba i pre svoju rodinu.

Z hľadiska existujúcej obavy z pokračovania v trestnej činnosti obvineného je

irelevantné, či konkrétne osoby, voči ktorým mali smerovať korupčné aktivity zakladajúce

skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, sú ešte pracovníkmi príslušného daňového úradu, kde

boli predtým zamestnané, lebo vo vzťahu k nim by korupčné konanie mohlo spočívať

v snahe o ich ovplyvnenie vo vzťahu k predchádzajúcemu konaniu a okrem toho

pokračovanie v podobnej trestnej činnosti nemusí byť zamerané na tie isté osoby.

Rovnako tak nie je akceptovateľná námietka obvineného, že už nie je spoločníkom

alebo konateľom spoločností, v súvislostí s ktorými malo dôjsť k spáchaniu skutkov, ktoré sa

mu kladú za vinu, lebo spôsob eventuálneho pokračovania v trestnej činnosti korupčného

charakteru nie je podmienený konateľstvom alebo spoločníctvom v určitej firme. Zatiaľ

dôkazy nasvedčujú tomu, že v súvislosti s uplatňovaním nadmerného odpočtu dane

z pridanej hodnoty malo zo strany obvineného dochádzať ku korupčným praktikám

opakovane, za využívania kontaktov na osoby na daňovom úrade, ktoré mali zabezpečovať

kontrolu uplatneného a vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

Keďže z dokazovania vyplýva, že obvinený sa vždy, aj pri výmenách osôb

na zodpovedných funkciách v daňových úradoch, snažil získať na nich vplyv

a prostredníctvom nich zabezpečiť koordinovanosť postupu jednotlivých subjektov

zainteresovaných do uplatnenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, jej kontroly

a vyplatenia a vzhľadom na pretrvávajúci, opakovaný spôsob takého konania, je dôvodná

obava, že obvinený by pokračoval v podobnej trestnej činnosti aj vo vzťahu k iným osobám

a v prospech firiem, v ktorých má svoj vplyv a záujem cez jemu blízke osoby.

Preto sudca pre prípravné konanie správne žiadosť obvineného S. S. o prepustenie

z väzby zamietol.“

Vo vzťahu k zamietnutiu sťažovateľom predloženého písomného sľubu vo svojom

uznesení najvyšší súd uviedol: „V súvislosti s písomným sľubom obvineného daným podľa

treba poznamenať, že napriek zneniu zákona, vzhľadom

na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 5 ods. 3) a článok 154c

ods. 1 , bolo by možné prijať sľub i pri existencii dôvodu väzby

podľa , no predovšetkým by muselo byť z povahy

prejednávaného prípadu a vzhľadom na osobu obvineného jednoznačne zrejmé, že taký sľub

by bol dostatočný. V predmetnom prípade však rozsah a charakter trestnej činnosti

a motivácia obvineného, aký veľký prospech sa mal snažiť trestnou činnosťou korupčného

rázu dosiahnuť vyplatením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, nedovoľujú

urobiť záver, že by bolo možné vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu považovať

ponúknutý písomný sľub za dostatočný na nahradenie väzby. Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky sľub obvineného S. S. neprijal.“

Špecializovaný trestný súd vo vzťahu k existencii dôvodov väzby sťažovateľa

a možnosti nahradenia jeho väzby vo svojom uznesení uviedol:

„Je potrebné uviesť, že trestná vec obvineného S. S. sa nachádza v štádiu pred

skončením vyšetrovania v stave, keď obvinený bol oboznámený s výsledkami vyšetrovania

a vec je predložená na rozhodnutie prokurátorovi. Trestné stíhanie obvineného považujem

za dôvodné. Vzhľadom na doteraz vykonané dokazovanie, výpoveď svedka S., ale aj ostatné

dôkazy, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu, s poukazom na právny názor odvolacieho

súdu vyslovený uznesením č. k. zo dňa 23. apríla 2013 doteraz zistené

skutočnosti nasvedčujú záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, tento má znaky trestného činu a naďalej existujú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený. Doteraz vykonané dokazovanie podozrenie zo spáchania

korupčného deliktu obvineným nebolo rozptýlené do takej miery, aby mohlo byť vyslovené,

že trestné stíhanie obvineného nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o dôvody väzby som toho názoru, že aj v tomto štádiu trestného konania

dôvody väzby u obvineného tak, ako boli ustálené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 23. apríla 2013, trvajú aj v tomto štádiu konania a doteraz

vykonané vyšetrovanie neviedlo k tomu, aby som mohol vysloviť záver, že väzobné dôvody

u obvineného pominuli. Aj keď je v súčasnej dobe trestná vec v štádiu skončenia

vyšetrovania, nie je možné uviesť, že prípravné konanie je skončené, keďže vo veci bolo

podané množstvo procesných návrhov obhajoby, ktoré neboli vyšetrovateľom vykonané a je

na úvahe prokurátora, či vo veci meritórne rozhodne alebo vráti vec vyšetrovateľovi

na doplnenie vyšetrovania. Teda obava z kolúzneho konania obvineného tak, ako bola

ustálená odvolacím súdom dňa 23. apríla 2013, trvá aj naďalej. Naďalej existuje obava, že

by obvinený mohol pôsobiť na svedkov a tak mariť objasňovanie skutočností závažných

pre trestné stíhanie. Dôvod kolúznej väzby teda trvá aj v tomto štádiu trestného konania.

Dôvody preventívnej väzby trvajú aj naďalej. Naďalej hrozí obava, že ak by bol obvinený

prepustený na slobodu mohol by pokračovať v trestnej činnosti Na tom nič nemení ani tá

skutočnosť, že obvinený nie je konateľom a ani spoločníkom spoločností, v ktorých mal

účasť, ale tieto spoločností sú prepísané na osoby, na ktoré má obvinený priamy dosah

a takýmto spôsobom by obvinený mohol v trestnej činnosti pokračovať aj naďalej. Aj

naďalej existuje obava, že nemalo ísť o ojedinelé konanie obvineného, ale že trestná činnosť

obvineného mala dlhodobý charakter za účelom získania finančných výhod. Dôvody

preventívnej väzby existujú aj v tomto štádiu trestného konania...

Obvinený vo svojej žiadosti, okrem iného, uvádzal aj prípadné alternatívne

nahradenie väzby zárukou na základe sľubu podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 17

ods. 1 a 5 . Obvinený však žiaden písomný sľub sudcovi pre prípravné konanie

nepredložil. Uviedol, že je pripravený podrobiť sa akémukoľvek obmedzeniu, ako aj zákazu

vycestovania do zahraničia. Vzhľadom na to, že neexistuje písomný sľub obvineného, nebol

podaný ani konkrétny návrh v zmysle ust. resp. o alternatíve

nahradenia väzby zárukou, sľubom alebo dohľadom som preto nerozhodoval.“

Sťažovateľ vo svojej argumentácii nerozporoval existenciu dôvodného podozrenia

zo spáchania trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, ale spochybňoval existenciu

jednotlivých dôvodov väzby, ktoré podľa neho nie sú podopreté konkrétnymi

skutočnosťami a z dôkazov, na ktoré súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

poukázali, vyvodili nesprávne závery nezodpovedajúce obsahu spisu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného podopretia dôvodov

väzby ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už vyslovil, že existencia

zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa

nevyžaduje preukázanie dokonaného kolúzneho konania obvineného, ale postačuje

na preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu

(dôvodná obava), že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade

ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť (m. m. ).

Pri špecifikácii dôvodov kolúznej väzby v danom prípade najvyšší súd poukázal

na fakt, že trestné konanie v predmetnej veci sa nachádza v štádiu pred skončením

vyšetrovania, avšak nie je zrejmé s ohľadom na množstvo procesných návrhov obhajoby,

ako rozhodne príslušný prokurátor, či vec nebude vrátená späť na doplnenie vyšetrovania.

V súvislosti s oboma dôvodmi väzby považovali súdy zúčastnené na rozhodovaní

za dôležité poukázať na skutočnosť, že trestná činnosť, z ktorej je sťažovateľ obvinený,

mala dlhodobý charakter, bola páchaná viacerými útokmi, opakovane a sťažovateľ si ňou

zabezpečoval prostriedky na živobytie pre seba i svoju rodinu. Sťažovateľ rozporuje záver

súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého si trestnou činnosťou

zabezpečoval prostriedky na živobytie, avšak sám nepredkladá žiadne argumenty, ktoré by

poukazovali na zdroje jeho príjmov, ktoré na ten účel využíval, s ohľadom na uvedené tento

záver súdov aj podľa ústavného súdu možno považovať za logický. Taktiež poukázanie

na dlhodobosť a rozsiahlosť trestnej činnosti spojený s potrebou ukončenia rozsiahlejšieho

dokazovania považuje ústavný súd za relevantný argument z hľadiska posúdenia oboch

dôvodov väzby sťažovateľa. Najvyšší súd navyše obavu z kolúzneho konania odôvodnil aj

odkazom na konkrétne výpovede svedkov (niektoré z týchto výpovedí boli aj súčasťou

podanej obžaloby), z ktorých jednoznačne vyplýva, že v nich popísaný spôsob páchania

trestnej činnosti (zastrašovanie, ovplyvňovanie a podplácanie konkrétnych osôb), z páchania

ktorej je sťažovateľ obvinený, zodpovedá povahe kolúzneho konania, čo zvyšuje

nebezpečenstvo využitia takéhoto konania aj proti svedkom v predmetnom konaní, ktorí

spolupracujú s orgánmi činnými v trestnom konaní, a preto sa aj ich rozhodnutie týkajúce sa

nezverejnenia kontaktov môže byť logicky spojené aj s obavou z kolúzneho konania

sťažovateľa proti nim. Pokiaľ ide o dôvody preventívnej väzby, najvyšší súd poukázal aj

na opakovaný a pretrvávajúci charakter sťažovateľom páchanej trestnej činnosti a v tejto

súvislosti sa javiacu možnosť dokonania podobnej trestnej činnosti vo vzťahu k iným

osobám a v prospech firiem, v ktorých má svoj vplyv a záujem cez osoby jemu blízke,

s ohľadom na v konaní dosiaľ zistenú rozsiahlosť trestnej činnosti možno aj túto úvahu

podľa ústavného súdu považovať za logickú a z pohľadu odôvodnenia väzby sťažovateľa

akceptovateľnú a odôvodnenú.

Pri preskúmaní námietok sťažovateľov mal ústavný súd na pamäti aj to, že účelom

dohovoru aj a 5 je poskytnutie práva osobám, ktoré boli

pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly rozhodnutí

a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky,

ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty

a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. , ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd reflektoval na zásadné argumenty

sťažovateľa o nedôvodnosti jeho väzby a uvedením vlastnej argumentácie (odlišnej

od sťažovateľovej) vytvoril rozhodnutie s odôvodnením, ktoré je určité a zrozumiteľné

a ktoré zároveň tvorí spoľahlivý a logický podklad pre jeho výroky, a to aj v otázke

neprijatia písomného sľubu sťažovateľa.

Ústavný súd pripomína, že nie je osobitnou preskúmavacou inštanciou vo vzťahu

k rozhodnutiam všeobecných súdov. Medzi prioritné úlohy ústavného súdu nepatrí kontrola

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale

posudzovanie konformity týchto postupov s , prípadne medzinárodnou zmluvou

ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom. Kritériom rozhodovania

ústavného súdu je predovšetkým miera namietanej ingerencie do základných práv alebo

slobôd sťažovateľa pri zohľadnení okolností každého konkrétneho prípadu (,

, ).

Najvyšší súd vychádzajúci z rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, ako aj

z obsahu spisu, a teda dôkazov zabezpečených v rámci trestného konania vrátane

svedeckých výpovedí uviedol okolnosti, ktoré podľa jeho názoru tvoria skutkový rámec

pre uplatnenie zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosti, na ktorých najvyšší súd založil dôvody

väzby, sa nejavia ako svojvoľné, a to hlavne s poukazom na doterajší rozsah dokazovania,

a nejavia sa ani ako neodôvodnené (vzhľadom na dostatočnú konkretizáciu) či výslovne

formálne. Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosti, ktoré najvyšší súd v zhode s názorom

špecializovaného trestného súdu uviedol, možno spoľahlivo subsumovať pod uvádzané

zákonné dôvody väzby.

Vzhľadom na akceptovateľnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z hľadiska

dodržania záruk podľa , 2 a 5 a podľa , 3 a 4 dohovoru

ústavný súd už na predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

V súvislosti s obsahom sťažnosti sťažovateľa ústavný súd ďalej poukazuje taktiež

na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že procesnoprávne garancie vyplývajúce

z ods. 2 dohovoru, ako aj a 50 ods. 2 sa týkajú tej časti trestného

konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení

(resp. o obžalobe) osoby a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Ústavný súd preto pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie uvedených práv v súvislosti

s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho väzby, odmieta z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými

právami a namietanými rozhodnutiami o väzbe.

Sťažovateľ taktiež namietal, že v predmetnom konaní pred všeobecnými súdmi bolo

porušené jeho právo na obhajobu, zásada kontradiktórnosti a zásada rovnosti zbraní, pretože

mu bol odopretý prístup k spisu, obhajobe nebola umožnená účasť na úkonoch v konaní,

a taktiež jej nebolo umožnené vykonať dôkazy v prospech sťažovateľa. V tejto súvislosti

sťažovateľ uviedol, že v čase rozhodovania o prepustení z väzby nemala obhajoba

k dispozícii kompletný očíslovaný vyšetrovací spis, a preto sa nemohla vyjadriť

k vykonaným dôkazom a uvádzať skutočnosti vo svoj prospech, a taktiež že orgány činné

v trestnom konaní odmietali dôkazy navrhované obhajobou.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej rovnosť

zbraní nie je zabezpečená, keď je obhajcovi odopretý prístup k tým dokumentom

vo vyšetrovacom spise, ktoré sú podstatné pre to, aby bolo možné účinne napadnúť

nezákonnosť väzby klienta (). Skutočnosť, že spis nebol podľa tvrdenia

sťažovateľa kompletný a očíslovaný, ešte neznamená, že muselo dôjsť k porušeniu jeho

práva na obhajobu, resp. k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti

zbraní. Ako napokon zo spisu vyplýva, sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby, na svoju

obhajobu uvádzal podstatné argumenty a odkazoval na obsah spisu. Samotné tvrdenie, že

obhajoba nemala k dispozícii kompletný očíslovaný vyšetrovací spis, a rovnako tak ani

samotné tvrdenie, že orgány činné v trestnom konaní odmietali dôkazy navrhované

obhajobou bez ďalších podporných tvrdení a zdôvodnenia neobstoja.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 19. mája 2014 spresnil, že špecializovaný

a najvyšší súd mali povinnosť zvážiť prijatie miernejších prostriedkov nahradzujúcich

väzbu, a to aj napriek tomu, že ním neboli navrhnuté (resp. ako sťažovateľ uvádza, boli

navrhnuté, keď pred špecializovaným súdom vyhlásil, že „je pripravený podrobiť sa

akémukoľvek obmedzeniu“). Sťažovateľ ďalej uviedol, že špecializovaný súd sa

alternatívnym nahradením väzby vôbec nezaoberal a najvyšší súd sa zaoberal len

nahradením väzby sľubom, ale nie možnosťou nahradiť väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

Vo vzťahu k tejto argumentácii ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že súdy majú

povinnosť vyporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľa predloženými v konaní v rámci

odôvodnenia svojho rozhodnutia. Návrhy sťažovateľa obzvlášť v prípade, ak je zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, resp. obhajcom. musia byť predložené súdu aspoň

v takej kvalite, aby z ich obsahu bolo možné vyvodiť, čoho sa sťažovateľ domáha. Aj keď

pri rozhodovaní o väzbe sú súdy povinné zvážiť všetky možnosti nahradenia väzby

miernejšími prostriedkami jej nahradenia poskytnutými , v rámci

odôvodnenia rozhodnutia je povinnosťou súdu vyporiadať sa len s rozhodnutím o tých

prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľom navrhnuté.

Napokon sťažovateľ namieta zaujatosť sudcu, ktorý vo veci rozhodoval, a porušenie

svojho práva na nestranný súd. Sťažovateľ poukazuje na články uverejnené na internete,

v ktorých sa mal ním namietaný sudca o sťažovateľovi vyjadriť v intenciách, „čo je zač“,

resp. podľa názoru sťažovateľa ho namietaný sudca považuje za „špinu“. Sťažovateľ sa

o tom, že o jeho väzbe rozhodoval namietaný sudca, dozvedel až z doručeného rozhodnutia.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že vo veci konal sudca, o ktorom iný senát

najvyššieho súdu rozhodol, že nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania

vo veci sťažovateľa. Vo svojom vyjadrení z 19. mája 2014 sťažovateľ doplnil, že predmetné

rozhodnutie o nevylúčení (sp. zn. z 22. apríla 2013) bolo prijaté 5 mesiacov

pred prijatím napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a na základe námietky zaujatosti

samotného sudcu. V tejto súvislosti odkázal sťažovateľ aj skutočnosti uvedené v uznesení

ústavného súdu sp. zn. z 11. septembra 2013, ktorým v časti prijal sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie a v časti sťažnosť sťažovateľov odmietol (vrátane časti

týkajúcej sa tvrdenej zaujatosti sudcu).

Vo vzťahu k tejto argumentácii ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru

v rozhodnutí sp. zn. , v ktorom uviedol, že z princípu subsidiarity vo vzťahu

ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle a zákona

o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní

pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc. S ohľadom na túto

judikatúru o povinnosti aktívneho prístupu obhajoby pri uplatňovaní práv sťažovateľa

možno podľa ústavného súdu aj túto argumentáciu sťažovateľa považovať za irelevantnú

v predmetnej veci.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti sťažovateľa

po preskúmaní jeho argumentácie svojím rozhodnutím nevyhovel.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014