Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 144 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (152)III. ÚS 72/09
PDF · 291.08 KB
No categories available
III. ÚS 72/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. R., nar..., zastúpeného matkou JUDr. A. R.,
obaja bytom B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., B., pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 25 P 212/2006-101 z 3. októbra 2007
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 126/08-120 z 23. septembra 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletého M. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra
2008 (po doplnení 4. februára 2009) doručená sťažnosť maloletého M. R., nar... (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného matkou JUDr. A. R., obaja bytom B., právne zastúpeného
advokátkou JUDr. E. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 P 212/2006-101
z 3. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 CoP 126/08-120 z 23. septembra 2008.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Návrhom z 19. 6. 2006 som sa ako matka zastupujúca M. R. nar... okrem iného
domáhala na Okresnom súd Bratislava IV ako na súde príslušnom v zmysle § 88 ods. 1.
písm. c) O. s. p. určenia zročného výživného pre toto dieťa za obdobie od 1. 1. 2004
do 31. 7. 2005.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 25 P 212/2006-101 z 3. 10. 2007 návrh
matky zamietol s konštatovaním, že matka nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa
na určenie vyživovacej povinnosti pre maloletého za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005
a že výživné má mať spotrebný charakter. V odôvodnení prvostupňového rozsudku sa súd
množstvom listinných dôkazov predložených matkou vôbec nezaoberal a dôkaznú situáciu
vyhodnotil v podstate tak, ako keby celé dokazovanie pozostávalo len z výpovede matky
a výpovede otca.
Matka rozsudok súdu prvého stupňa napadla 21. 11. 2007 odvolaním odôvodneným
poukázaním na vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že:
1. Z vlastných príjmov v roku 2004 a 2005 nemohla sama pokryť opodstatnené
potreby maloletého a dcéry Lucie... V dôsledku uvedenej situácie si matka musela
na pokrytie opodstatnených potrieb detí a ostatných výdavkov súvisiacich so spotrebným
spoločenstvom manželov požičať sumu 180 000.- Sk...
2. Naproti tomu otec maloletého mal v tomto období pravidelný príjem minimálne
od spoločnosti R. vo výške cca 20 000.- Sk mesačne a disponoval nad rámec bežného
nakladania s prostriedkami na účtoch v banke patriacich do BSM... Vlastná osobná
spotreba otca v domácnosti jeho mesačný príspevok na domácnosť v tomto období značne
prevyšovala, teda na potreby detí neprispel ničím...
Okrem toho matka podložila svoje tvrdenia vyššie uvedenými listinnými dôkazmi
a otec ničím.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa prvostupňový súd nepovažoval ani fakt,
že vyživovaciu povinnosť v predmetnom období voči druhému dieťaťu – L. nar..., v zmysle
uznesenia zo 4. 9. 2006, právoplatného od 30. 4. 2006 už nemožno uplatniť a je nesporné,
že napriek tomu, že toto dieťa pochádza z legálneho manželstva a má dvoch rodičov, jeho
výživa bola v tomto období, a definitívne to tak už zostane, len na matke. A to bez ohľadu
na jej nízke príjmy a vysoké odvodové povinnosti odvodené od príjmov v čase, keď sa o deti
síce starala matka tiež len sama, ale ich otec sa aspoň prevažne zdržoval mimo domova
a matka tým pádom mala možnosť svojou prácou potreby detí a rodiny slušne zabezpečiť.
3. Okrem horeuvedeného matka poukazovala na to, že v § 77 ods. 1 zák. č.
36/2005 Z. z. sa síce v súvislosti so spätným výživným pre maloletého hovorí o dôvodoch
hodných osobitného zreteľa, ale zákon o rodine č. 94/1963 Zb. tento termín nepoužíva.
V ustanovení § 114 zák. č. 36/2005 Z. z. je uvedené, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred
1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov,
ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Vzťah medzi otcom a maloletým M., ako aj vyživovacia povinnosť voči maloletému a právo
na výživné v predmetnom období vznikli pred 1. 4. 2005. Z uvedených dôvodov
je neopodstatnené odôvodňovať zamietnutie návrhu absenciou preukázania dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
4. K časovým súvislostiam matka poukázala na to, že:
Z pripojeného spisového materiálu č. 12 C 346/2004 je zrejmé, že matka sa priznania
spätného výživného domáhala už návrhom podaným 12. 9. 2004. Ak by súd nebol konanie
o tomto návrhu uznesením z 28. 9. 2004 nedôvodné zastavil (viď. uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. 10 Co 345/04-19 z 29. 10. 2004), ale by bol v tomto čase o návrhu konal,
alebo v tomto čase vec vylúčil na samostatné konanie, mohlo mať toto teraz už zameškané
výživné skutočne prevažne spotrebný charakter. Nič iné ako dosiahnutie takého stavu matka
totiž nesledovala.
K záveru, že konanie o výživnom pre čas do rozvodu je nevyhnutné vylúčiť
na samostatné konanie, súd dospel až na pojednávaní dňa 23. 6. 2005. Preto matke, ak
mala záujem, aby bolo právoplatne určené čo najskôr aspoň výživné na čas po rozvode,
nezostalo iné, ako návrh na priznanie výživného pre maloletých pre čas do rozvodu zobrať
okamžite späť...
Zamietnutie návrhu s poukazom, že ho mala matka uplatniť skôr tak, aby malo toto
výživné spotrebný charakter, vyznieva vzhľadom na konkrétny priebeh uplatňovania tohto
nároku, ako ignorovanie stavu do 19. 6. 2006, a to napriek tomu, že je sčasti zrejmý zo
spisu 12 C 346/2004 a v nie nepodstatnej miere zapríčinený zvoleným postupom súdu v
konaní o návrhu z 12. 9. 2004.
5. Ďalej v odvolaní matka poukázala aj na skutočnosť, že prvostupňový súd v rozpore
s § 176 ods. 3 O. s. p. o návrhu z 19. 6. 2006 rozhodol až 3.10. 2007 (aj keď mu nič
nebránilo konanie o výživnom pre maloletého vylúčiť na samostatné konanie) a rozsudok
bol v rozpore s § 158 O. s. p. vyhotovený a odoslaný až 6. 11. 2007. Taktiež poukázala
na znenie ustanovenia § 176 ods. 1 O. s. p., ktoré okrem iného hovorí, že súd vedie rodičov
a iné osoby k riadnemu plneniu povinností pri starostlivosti o maloletého, a na znenie čl. 41
Ústavy SR...
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd matke vyjadrenie otca a kolízneho
opatrovníka k odvolaniu nedoručil, termín verejného vyhlásenia rozsudku neoznámil
a rozsudkom sp. zn. 11 CoP 126/08-120 z 23. 9. 2008 rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že matka žiadnym spôsobom
nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné priznať spätne
výživné za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005. Nízky príjem matky vyplývajúci z daňových
priznaní, nutnosť riešiť situáciu pôžičkou, rozsah opodstatnených potrieb dieťaťa
vyplývajúci v predložených účtov a kalkulácií v spise 12 C 346/04 ani podstatne vyššie
finančné možnosti otca, o ktorých pred predložením listinných dôkazov evidentne uvádzal
nepravdivé skutočnosti, súd vôbec nebral do úvahy a nevyhodnotil. Rovnako odvolací súd
nezaujal stanovisko k potrebe preukazovať dôvody hodné osobitného zreteľa matkou.
Na druhej strane podstatne širší priestor venoval odvolací súd údajnej námietke
matky, že súdy zapríčinili zmarenie uplatnenia jej nároku na určenie spätného výživného.
Bohužiaľ nikde nie je uvedené, kde mala matka námietku takéhoto znenia vzniesť. Pravdou
je len to, že matka v odôvodnení odvolania uviedla, že súd prvého stupňa raz konanie
nedôvodné zastavil (viď. uznesenie Krajského súdu v Bratislave 10 Co 345/04-19 z 29. 10.
2004) a vo veci zameškaného výživného nerozhodol o vylúčení na samostatné konanie
po podaní návrhu 29. 9. 2004, ale až na pojednávaní 23. 6. 2005 zaujal stanovisko, že nie je
možné vykonať spoločné konanie o všetkých navrhovaných výrokoch. Dovtedy viedol celú
vec ako spoločné konanie...
Taktiež konštatovanie, že matka podala návrh na začatie konania 4 C 332/2004 dňa
13. 9. 2004, dňa 22. 9. 2004 ho zobrala späť a potom opätovne podala dňa 29. 9. 2004
(12 C 346/04), čím zneprehľadnila procesnú situáciu, je z profesionálneho hľadiska
neadekvátne a neobjektívne...
Rovnako konštatovanie odvolacieho súdu, že konanie matky považuje za účelové,
vzhľadom na prejav vôle vziať návrh späť a právnické vzdelanie, nemožno akceptovať ako
podložený a objektívny záver a najmä nie ako jeden z dôvodov na upretie výživného pre
maloleté dieťa...
Právnym argumentom týkajúcim sa relevantnosti potreby preukazovať dôvody hodné
osobitného zreteľa z hľadiska časovej účinnosti Zákona o rodine odvolací súd absolútne
nevenoval pozornosť. Možnosť pripustiť vo veci podanie dovolania vylúčil a so znením § 79
ods. 1 zák. 36/2005 Z. z. vo vzťahu k predmetnej veci sa nezaoberal.
Vyššie uvedeným postupom, teda právoplatným zamietnutím návrhu, bolo vo vzťahu
k oprávnenému dieťaťu súdom porušené právo uplatniť si zákonným spôsobom svoje právo
na výživné na nezávislom nestrannom súde v zmysle čl. 46 Ústavy. Stalo sa tak výkladom
zákona v rozpore so zásadami zakotvenými v § 3 a v § 4 Občianskeho zákonníka, nakoľko
v zmysle platnej právnej úpravy nemožno mať za to, že výživné pre maloleté dieťa nemožno
v odôvodnenom prípade priznať spätne len z toho dôvodu, že návrh na priznanie takéhoto
výživného bol podaný opakovanie po jeho späťvzatí z čisto procesných dôvodov v záujme
dosiahnutia čo najskoršieho rozhodnutia o bežnom výživnom na čas po rozvode. Zákon
výslovne ustanovuje prípady, keď záväzky nemožno vymáhať alebo priznať a zročné výživné
pre maloleté dieťa na základe návrhu podaného v čase po odôvodnenom späťvzatí
skoršieho návrhu na určenie uvedeného výživného medzi tieto prípady nezahrnul...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil:
«1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 212/2006-101 z 3. 10.
2007, ktorým súd zamietol návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti otca
k maloletému M. R. nar... v spojitosti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
11 CoP 126/08-121 z 23. 9. 2008, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené,
bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v čl. 46 Ústavy SR.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25 P 212/2006-101 z 3. 10. 2007,
ktorým súd zamietol návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti otca k maloletému M.
R. nar... v spojitosti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 126/08-121
z 23. 9. 2008, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, sa zrušuje a vec sa
vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
3. Vzhľadom na mimoriadne necitlivý prístup súdu k rozhodovaniu v predmetnej veci
žiadam priznať symbolické finančné zadosťučinenie vo výške 10 000.- Sk.»
Okrem toho sťažovateľ žiadal aj o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných
rozhodnutiach ústavného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj
osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia § 50 zákona o ústavnom súde vrátane
okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Pri prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu
č. k. 25 P 212/2006-101 z 3. októbra 2007 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať
odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ toto právo využil a proti prvostupňovému
rozsudku podal prostredníctvom svojej matky odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 11 CoP 126/08-120 z 23. septembra 2008. Z uvedeného teda vyplýva,
že námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v podobe
podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu bola predmetom rozhodovania
krajského súdu, ktorý svoj právny názor vyjadril v označenom rozsudku tak,
že prvostupňový rozsudok potvrdil.
Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade
povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08).
Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu. Podstatou jeho námietok boli
tvrdenia o nesprávnosti postupu a neodôvodnenosti rozsudku krajského súdu, pretože podľa
názoru sťažovateľa krajský súd nezaslal jeho matke ako zákonnej zástupkyni vyjadrenie
jeho otca a kolízneho opatrovníka k odvolaniu, neoznámil termín verejného vyhlásenia
rozhodnutia a namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Sťažovateľ
v podstate nesúhlasil s tvrdeniami krajského súdu, že jeho matka v konaní nepreukázala
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mu spätné výživné za obdobie od 1. januára
2004 do 31. júla 2005 malo byť priznané. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nevzal
do úvahy nízke príjmy jeho matky ani „vyššie finančné možnosti“ jeho otca. Nesúhlasil
s tým, že odvolací súd venoval väčšiu pozornosť „údajnej“ námietke jeho matky, že súdy
zapríčinili zmarenie uplatnenia jeho nároku na určenie spätného výživného. V tejto
súvislosti vyjadril názor, že súd prvého stupňa ešte v septembri 2004 konanie o návrhu
na priznanie spätného výživného nedôvodne zastavil (zrušené uznesením krajského súdu
č. k. 10 Co 345/04-19 z 29. októbra 2004) a o jeho vylúčení na samostatné konanie
nerozhodol po podaní návrhu 29. septembra 2004, ale až na pojednávaní 23. júna 2005.
Sťažovateľ vyjadril nespokojnosť aj s názorom krajského súdu, že podaním návrhu vo veci
sp. zn. 4 C 332/2004 a jeho späťvzatím a ďalším podaním návrhu vo veci sp. zn.
12 C 346/04 jeho matka zneprehľadnila procesnú situáciu. Okrem toho sťažovateľ namietal,
že krajský súd sa potrebou preukazovania dôvodov hodných osobitného zreteľa z hľadiska
časovej účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) vôbec nezaoberal, podanie
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vylúčil a zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine
nevenoval žiadnu pozornosť.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že návrhom doručeným
okresnému súdu 19. júna 2006 sa matka sťažovateľa okrem iného domáhala, aby okresný
súd zaviazal otca sťažovateľa prispievať mu na výživu 5 000 Sk mesačne za obdobie
od 1. januára 2004 do 31. júla 2005.
O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 25 P 212/2006-101 z 3. októbra
2007 tak, že vo veci sťažovateľa návrh matky zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd okrem iného konštatoval, že otec
považoval návrh matky sťažovateľa za účelový, pretože ho podala až rok po rozvode
manželstva, a kolízny opatrovník považoval taký návrh za neobvyklý a rozhodnutie
ponechal na úvahu súdu. Okresný súd v rozhodnutí zároveň uviedol, že vykonal
dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s ich príjmami, so spisom
tamojšieho súdu sp. zn. 12 C 346/2004, ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi.
Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že „návrh matky nie je dôvodný, nakoľko
matka podala návrh na určenie výživného dňa 19. 6. 2006, t. j. pol roka po nadobudnutí
právoplatnosti posledného rozhodnutia o výživnom. Súd má za to, že matka žiadnym
spôsobom nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa na určenie vyživovacej povinnosti
otcovi za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005. Súd je toho názoru, že ak otec v danom
období neprispieval na výživu maloletého, resp. oboch v tom čase maloletých detí
dostatočným spôsobom, mohla matka podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv
a povinností na čas do rozvodu manželstva rodičov, nakoľko výživné pre maloleté deti
má spotrebný charakter a jeho výška závisí od aktuálnych potrieb dieťaťa ako aj možností
a schopností oboch rodičov.“.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom v podstate
tvrdil totožné skutočnosti, ako vyplývajú zo sťažnosti podanej ústavnému súdu.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 11 CoP 126/08-120
z 23. septembra 2008 tak, rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd stručne uviedol obsah
napadnutého rozsudku okresného súdu, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní,
ako aj podstatu vyjadrenia otca sťažovateľa a kolízneho opatrovníka, ktorí navrhli
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť. Z rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva,
že vec bola prejednaná bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. g)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s verejným vyhlásením rozsudku podľa
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:
«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu sa v plnom rozsahu stotožnil
s názorom súdu prvého stupňa, že matka nepreukázala žiadnym spôsobom dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné výživné na maloletého priznať spätne
za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005.
Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku matky, že by súdy svojim
konaním zapríčinili zmarenie uplatnenia jej nároku na určenie spätného výživného. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že práve matka podávaním návrhov a braním ich
späť zneprehľadnila procesnú situáciu, keď podala dva návrhy na rozvod manželstva
a to dňa 13. 9. 2004 (sp. zn. 4 C 332/2004) a dňa 20. 9. 2004 (sp. zn. 12 C 346/2004),
a oba návrhy vzala späť. Po zastavení konania vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 332/2004
sa konanie o rozvod manželstva viedlo pod sp. zn. 12 C 346/2004, v ktorom konaní matka
na pojednávaní dňa 23. 6. 2005 uviedla, že na návrhu na určenie výživného za obdobie
od 1. 1. 2004 netrvá a berie ho späť. Išlo o prejav jej vôle, ktorý súd akceptoval,
a uznesením z 30. 6. 2005 konanie v tejto časti zastavil.
Terajšie námietky matky, že súd v konaní o rozvod manželstva mohol jej návrh
na určenie výživného za obdobie od 1. 1. 2004 vylúčiť na samostatné konanie, vzhľadom
na prejav jej vôle vziať návrh v tejto časti späť, vyznieva ako účelové, a to najmä
aj s prihliadnutím na právnické vzdelanie matky.
S poukazom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa je v súlade s ust. § 77 ods. 1
Zákona o rodine, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny
podľa § 219 O. s. p. potvrdil.
Pokiaľ matka v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa žiadala pripustiť
dovolanie, jej návrhu odvolací súd nevyhovel, nakoľko v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. nevidel
dôvod na vyslovenie prípustnosti dovolania v matkou naformulovaných otázkach. Podľa
názoru odvolacieho súdu ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine jednoznačne stanovuje, kedy
možno priznať výživné spätne, a pokiaľ ide o ustálenie pojmu „dôvod hodný osobitného
zreteľa“ tento nie je možné určiť paušálne, ale s ohľadom na každú prejednávanú vec.»
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno
povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).
Vo vzťahu k početným námietkam sťažovateľa o porušení základného práva na
súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o skutočnosť,
že krajský súd nezaslal vyjadrenie otca a kolízneho opatrovníka k odvolaniu sťažovateľa
matke, nepostupoval spôsobom nesúladným so zákonom. Občiansky súdny poriadok
vo svojom ustanovení § 209a ods. 1 totiž ustanovuje, že ak nejde o prípad uvedený
v § 209 ods. 1 druhej vete (ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide
o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého
stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu), doručí súd prvého stupňa odvolanie
ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve
účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu
bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd
nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov
sporového konania, pretože je len na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto
konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie
§ 209a OSP, pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej. Krajský súd takýmto spôsobom
postupoval, a preto ho ústavný súd hodnotí ako postup súladný s obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Totožné stanovisko zastáva ústavný súd aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa,
že mu (resp. jeho matke) nebol oznámený termín verejného vyhlásenia rozsudku.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd ho vyhlásil v súlade s § 156
ods. 3 OSP, podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. V tejto súvislosti ústavný súd
z oznámenia krajského súdu sp. zn. 11 CoP 126/08 zo 4. marca 2009, ako aj z jeho príloh
zistil, že dátum verejného vyhlásenia rozsudku v sťažovateľovej veci bol 16. septembra
2008 oznámený na úradnej tabuli krajského súdu s tým, že toto verejné vyhlásenie sa
uskutoční 23. septembra 2008 o 10.20 h na presne označenom mieste. Z uvedeného
je zrejmé, že krajský súd postupoval zákonom dovoleným spôsobom, a preto námietku
sťažovateľa vo vzťahu k uvedenému je taktiež potrebné vyhodnotiť ako zjavne
neopodstatnenú.
K námietkam sťažovateľa, že krajský súd neposúdil správne dôkaznú situáciu,
že nebral do úvahy nízke príjmy matky, ako aj vyššie zárobkové možnosti otca, že vylúčil
možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, že nevenoval pozornosť
zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého kto celkom alebo sčasti splnil za iného
vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia, ústavný súd
uvádza, že vzhľadom na svoju pozíciu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti,
nie je oprávnený zasahovať do skutkových a právnych výstupov všeobecných súdov,
ak sú dostatočne odôvodnené a nie sú prejavom svojvôle. Podľa názoru ústavného súdu
krajský súd vo vzťahu k už uvedenému dostatočne odôvodnil svoje skutkové a právne
závery. Je síce pravdou, že zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine nevenoval pozornosť,
keďže možnosti spätného priznania výživného pre maloleté dieťa sa venuje ustanovenie
§ 77 ods. 1 zákona o rodine, ktoré mal pravdepodobne na mysli aj sťažovateľ.
Nadväzujúc na uvedené ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sťažovateľovi
ozrejmil, čím sa riadil pri posúdení možnosti priznania výživného pre maloleté dieťa spätne,
keď uviedol, že matka nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto priznanie,
ktoré nie je možné vykladať paušálne, ale takéto okolnosti sú špecifické pre každý
jednotlivý prípad. Krajský súd pritom poukázal na spotrebný charakter výživného. V tejto
súvislosti však sťažovateľ nastolil námietku, že právny vzťah medzi ním a otcom sa mal
riadiť podľa skôr účinného § 98 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 94/1963 Zb.“), podľa ktorého právo na výživné
sanepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania; pri výživnom
pre maloleté deti i za dobu najdlhšie troch rokov späť od tohto dňa. Sťažovateľ pritom
poukázal na znenie § 77 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého právo na výživné
sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné
pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia
konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľ teda namietal, že zákon
č. 94/1963 Zb. účinný do 31. marca 2005 neupravoval v daných súvislostiach pojem
„dôvody hodné osobitného zreteľa“. S týmto tvrdením sťažovateľa sa síce ústavný súd
stotožňuje, avšak to nič nemení na jeho závere o zákonnosti a ústavnej konformnosti
napadnutého rozsudku. V takýchto otázkach je a bol všeobecný súd, či už postupuje podľa
súčasného zákona o rodine alebo postupoval podľa zákona č. 94/1963 Zb., oprávnený,
ale zároveň povinný rozhodnúť podľa okolností daného prípadu, kedy sa spätné výživné
pre maloleté dieťa prizná. Aj keď zákon vo všeobecnosti priamo neustanoví konkrétny
pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ale hovorí o možnosti priznať konkrétne právo
alebo nárok, je len úlohou všeobecného súdu vyhodnotiť dôkaznú situáciu a určiť, či takáto
možnosť priznať dané právo alebo nárok (v tomto prípade spätne výživné pre maloleté
dieťa) je namieste alebo nie. Krajský súd zhodne so závermi okresného súdu dospel
k zisteniu, že takéto okolnosti, či dôvody neboli preukázané, a preto potvrdil prvostupňové
rozhodnutie, ktorým bol návrh matky sťažovateľa o priznanie výživného spätne za obdobie
od 1. januára 2004 do 31. júla 2005 zamietnutý.
Napokon ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za odôvodnený aj v časti,
v rámci ktorej odvolací súd ozrejmil dôvody, prečo návrh na určenie výživného pre maloleté
dieťa za obdobie od 1. januára 2004 nebol vylúčený na samostatné konanie,
keď konštatoval, že tento návrh na pojednávaní okresného súdu 23. júna 2005 vzala matka
späť.
V závere ústavný súd uvádza, že ďalším námietkam sťažovateľa tkvejúcim
v nespokojnosti s tvrdeniami krajského súdu, že jeho matka zneprehľadnila procesnú
situáciu podávaním návrhov a ich braním späť, že niektoré jej námietky nastolené
v odvolaní boli účelové a podobne, sa už ústavný súd nevenoval, pretože z hľadiska
možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ich považoval za absolútne
irelevantné.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu
a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku či zákona
o rodine, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. To, že krajský súd nerozhodol v súlade s očakávaním
sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu,
ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2009