Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 72/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. R., nar..., zastúpeného matkou JUDr. A. R.,

obaja bytom B., právne zastúpeného advokátkou JUDr. E. M., B., pre namietané porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. -101 z 3. októbra 2007

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -120 z 23. septembra 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletého M. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra

2008 (po doplnení 4. februára 2009) doručená sťažnosť maloletého M. R., nar... (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného matkou JUDr. A. R., obaja bytom B., právne zastúpeného

advokátkou JUDr. E. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -101

z 3. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -120 z 23. septembra 2008.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Návrhom z 19. 6. 2006 som sa ako matka zastupujúca M. R. nar... okrem iného

domáhala na Okresnom súd Bratislava IV ako na súde príslušnom v zmysle § 88 ods. 1.

písm. c) určenia zročného výživného pre toto dieťa za obdobie od 1. 1. 2004

do 31. 7. 2005.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. -101 z 3. 10. 2007 návrh

matky zamietol s konštatovaním, že matka nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa

na určenie vyživovacej povinnosti pre maloletého za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005

a že výživné má mať spotrebný charakter. V odôvodnení prvostupňového rozsudku sa súd

množstvom listinných dôkazov predložených matkou vôbec nezaoberal a dôkaznú situáciu

vyhodnotil v podstate tak, ako keby celé dokazovanie pozostávalo len z výpovede matky

a výpovede otca.

Matka rozsudok súdu prvého stupňa napadla 21. 11. 2007 odvolaním odôvodneným

poukázaním na vykonané dokazovanie, z ktorého je zrejmé, že:

1. Z vlastných príjmov v roku 2004 a 2005 nemohla sama pokryť opodstatnené

potreby maloletého a dcéry Lucie... V dôsledku uvedenej situácie si matka musela

na pokrytie opodstatnených potrieb detí a ostatných výdavkov súvisiacich so spotrebným

spoločenstvom manželov požičať sumu 180 000.- Sk...

2. Naproti tomu otec maloletého mal v tomto období pravidelný príjem minimálne

od spoločnosti R. vo výške cca 20 000.- Sk mesačne a disponoval nad rámec bežného

nakladania s prostriedkami na účtoch v banke patriacich do BSM... Vlastná osobná

spotreba otca v domácnosti jeho mesačný príspevok na domácnosť v tomto období značne

prevyšovala, teda na potreby detí neprispel ničím...

Okrem toho matka podložila svoje tvrdenia vyššie uvedenými listinnými dôkazmi

a otec ničím.

Za dôvod hodný osobitného zreteľa prvostupňový súd nepovažoval ani fakt,

že vyživovaciu povinnosť v predmetnom období voči druhému dieťaťu – L. nar..., v zmysle

uznesenia zo 4. 9. 2006, právoplatného od 30. 4. 2006 už nemožno uplatniť a je nesporné,

že napriek tomu, že toto dieťa pochádza z legálneho manželstva a má dvoch rodičov, jeho

výživa bola v tomto období, a definitívne to tak už zostane, len na matke. A to bez ohľadu

na jej nízke príjmy a vysoké odvodové povinnosti odvodené od príjmov v čase, keď sa o deti

síce starala matka tiež len sama, ale ich otec sa aspoň prevažne zdržoval mimo domova

a matka tým pádom mala možnosť svojou prácou potreby detí a rodiny slušne zabezpečiť.

3. Okrem horeuvedeného matka poukazovala na to, že v § 77 ods. 1 zák. č.

sa síce v súvislosti so spätným výživným pre maloletého hovorí o dôvodoch

hodných osobitného zreteľa, ale tento termín nepoužíva.

V ustanovení je uvedené, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred

1. aprílom 2005, sa posudzujú podľa tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov,

ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Vzťah medzi otcom a maloletým M., ako aj vyživovacia povinnosť voči maloletému a právo

na výživné v predmetnom období vznikli pred 1. 4. 2005. Z uvedených dôvodov

je neopodstatnené odôvodňovať zamietnutie návrhu absenciou preukázania dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

4. K časovým súvislostiam matka poukázala na to, že:

Z pripojeného spisového materiálu č. je zrejmé, že matka sa priznania

spätného výživného domáhala už návrhom podaným 12. 9. 2004. Ak by súd nebol konanie

o tomto návrhu uznesením z 28. 9. 2004 nedôvodné zastavil (viď. uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č. -19 z 29. 10. 2004), ale by bol v tomto čase o návrhu konal,

alebo v tomto čase vec vylúčil na samostatné konanie, mohlo mať toto teraz už zameškané

výživné skutočne prevažne spotrebný charakter. Nič iné ako dosiahnutie takého stavu matka

totiž nesledovala.

K záveru, že konanie o výživnom pre čas do rozvodu je nevyhnutné vylúčiť

na samostatné konanie, súd dospel až na pojednávaní dňa 23. 6. 2005. Preto matke, ak

mala záujem, aby bolo právoplatne určené čo najskôr aspoň výživné na čas po rozvode,

nezostalo iné, ako návrh na priznanie výživného pre maloletých pre čas do rozvodu zobrať

okamžite späť...

Zamietnutie návrhu s poukazom, že ho mala matka uplatniť skôr tak, aby malo toto

výživné spotrebný charakter, vyznieva vzhľadom na konkrétny priebeh uplatňovania tohto

nároku, ako ignorovanie stavu do 19. 6. 2006, a to napriek tomu, že je sčasti zrejmý zo

spisu a v nie nepodstatnej miere zapríčinený zvoleným postupom súdu v

konaní o návrhu z 12. 9. 2004.

5. Ďalej v odvolaní matka poukázala aj na skutočnosť, že prvostupňový súd v rozpore

s o návrhu z 19. 6. 2006 rozhodol až 3.10. 2007 (aj keď mu nič

nebránilo konanie o výživnom pre maloletého vylúčiť na samostatné konanie) a rozsudok

bol v rozpore s vyhotovený a odoslaný až 6. 11. 2007. Taktiež poukázala

na znenie ustanovenia , ktoré okrem iného hovorí, že súd vedie rodičov

a iné osoby k riadnemu plneniu povinností pri starostlivosti o maloletého, a na znenie čl. 41

SR...

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd matke vyjadrenie otca a kolízneho

opatrovníka k odvolaniu nedoručil, termín verejného vyhlásenia rozsudku neoznámil

a rozsudkom sp. zn. -120 z 23. 9. 2008 rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že matka žiadnym spôsobom

nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné priznať spätne

výživné za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005. Nízky príjem matky vyplývajúci z daňových

priznaní, nutnosť riešiť situáciu pôžičkou, rozsah opodstatnených potrieb dieťaťa

vyplývajúci v predložených účtov a kalkulácií v spise ani podstatne vyššie

finančné možnosti otca, o ktorých pred predložením listinných dôkazov evidentne uvádzal

nepravdivé skutočnosti, súd vôbec nebral do úvahy a nevyhodnotil. Rovnako odvolací súd

nezaujal stanovisko k potrebe preukazovať dôvody hodné osobitného zreteľa matkou.

Na druhej strane podstatne širší priestor venoval odvolací súd údajnej námietke

matky, že súdy zapríčinili zmarenie uplatnenia jej nároku na určenie spätného výživného.

Bohužiaľ nikde nie je uvedené, kde mala matka námietku takéhoto znenia vzniesť. Pravdou

je len to, že matka v odôvodnení odvolania uviedla, že súd prvého stupňa raz konanie

nedôvodné zastavil (viď. uznesenie Krajského súdu v Bratislave -19 z 29. 10.

2004) a vo veci zameškaného výživného nerozhodol o vylúčení na samostatné konanie

po podaní návrhu 29. 9. 2004, ale až na pojednávaní 23. 6. 2005 zaujal stanovisko, že nie je

možné vykonať spoločné konanie o všetkých navrhovaných výrokoch. Dovtedy viedol celú

vec ako spoločné konanie...

Taktiež konštatovanie, že matka podala návrh na začatie konania dňa

13. 9. 2004, dňa 22. 9. 2004 ho zobrala späť a potom opätovne podala dňa 29. 9. 2004

(), čím zneprehľadnila procesnú situáciu, je z profesionálneho hľadiska

neadekvátne a neobjektívne...

Rovnako konštatovanie odvolacieho súdu, že konanie matky považuje za účelové,

vzhľadom na prejav vôle vziať návrh späť a právnické vzdelanie, nemožno akceptovať ako

podložený a objektívny záver a najmä nie ako jeden z dôvodov na upretie výživného pre

maloleté dieťa...

Právnym argumentom týkajúcim sa relevantnosti potreby preukazovať dôvody hodné

osobitného zreteľa z hľadiska časovej účinnosti Zákona o rodine odvolací súd absolútne

nevenoval pozornosť. Možnosť pripustiť vo veci podanie dovolania vylúčil a so znením § 79

ods. 1 zák. vo vzťahu k predmetnej veci sa nezaoberal.

Vyššie uvedeným postupom, teda právoplatným zamietnutím návrhu, bolo vo vzťahu

k oprávnenému dieťaťu súdom porušené právo uplatniť si zákonným spôsobom svoje právo

na výživné na nezávislom nestrannom súde v zmysle . Stalo sa tak výkladom

zákona v rozpore so zásadami zakotvenými v a v , nakoľko

v zmysle platnej právnej úpravy nemožno mať za to, že výživné pre maloleté dieťa nemožno

v odôvodnenom prípade priznať spätne len z toho dôvodu, že návrh na priznanie takéhoto

výživného bol podaný opakovanie po jeho späťvzatí z čisto procesných dôvodov v záujme

dosiahnutia čo najskoršieho rozhodnutia o bežnom výživnom na čas po rozvode. Zákon

výslovne ustanovuje prípady, keď záväzky nemožno vymáhať alebo priznať a zročné výživné

pre maloleté dieťa na základe návrhu podaného v čase po odôvodnenom späťvzatí

skoršieho návrhu na určenie uvedeného výživného medzi tieto prípady nezahrnul...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

«1. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -101 z 3. 10.

2007, ktorým súd zamietol návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti otca

k maloletému M. R. nar... v spojitosti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-121 z 23. 9. 2008, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené,

bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v SR.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. -101 z 3. 10. 2007,

ktorým súd zamietol návrh matky na určenie vyživovacej povinnosti otca k maloletému M.

R. nar... v spojitosti rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -121

z 23. 9. 2008, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené, sa zrušuje a vec sa

vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3. Vzhľadom na mimoriadne necitlivý prístup súdu k rozhodovaniu v predmetnej veci

žiadam priznať symbolické finančné zadosťučinenie vo výške 10 000.- Sk.»

Okrem toho sťažovateľ žiadal aj o anonymizáciu svojich údajov v publikovaných

rozhodnutiach ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj

osobitné náležitosti sťažnosti podľa ustanovenia vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska možného porušenia

jeho základného práva podľa rozsudkom okresného súdu

č. k. -101 z 3. októbra 2007 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať

odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ toto právo využil a proti prvostupňovému

rozsudku podal prostredníctvom svojej matky odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -120 z 23. septembra 2008. Z uvedeného teda vyplýva,

že námietka porušenia základného práva sťažovateľa podľa v podobe

podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu bola predmetom rozhodovania

krajského súdu, ktorý svoj právny názor vyjadril v označenom rozsudku tak,

že prvostupňový rozsudok potvrdil.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa rozsudkom krajského súdu. Podstatou jeho námietok boli

tvrdenia o nesprávnosti postupu a neodôvodnenosti rozsudku krajského súdu, pretože podľa

názoru sťažovateľa krajský súd nezaslal jeho matke ako zákonnej zástupkyni vyjadrenie

jeho otca a kolízneho opatrovníka k odvolaniu, neoznámil termín verejného vyhlásenia

rozhodnutia a namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Sťažovateľ

v podstate nesúhlasil s tvrdeniami krajského súdu, že jeho matka v konaní nepreukázala

dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mu spätné výživné za obdobie od 1. januára

2004 do 31. júla 2005 malo byť priznané. Sťažovateľ namietal, že krajský súd nevzal

do úvahy nízke príjmy jeho matky ani „vyššie finančné možnosti“ jeho otca. Nesúhlasil

s tým, že odvolací súd venoval väčšiu pozornosť „údajnej“ námietke jeho matky, že súdy

zapríčinili zmarenie uplatnenia jeho nároku na určenie spätného výživného. V tejto

súvislosti vyjadril názor, že súd prvého stupňa ešte v septembri 2004 konanie o návrhu

na priznanie spätného výživného nedôvodne zastavil (zrušené uznesením krajského súdu

č. k. -19 z 29. októbra 2004) a o jeho vylúčení na samostatné konanie

nerozhodol po podaní návrhu 29. septembra 2004, ale až na pojednávaní 23. júna 2005.

Sťažovateľ vyjadril nespokojnosť aj s názorom krajského súdu, že podaním návrhu vo veci

sp. zn. a jeho späťvzatím a ďalším podaním návrhu vo veci sp. zn.

jeho matka zneprehľadnila procesnú situáciu. Okrem toho sťažovateľ namietal,

že krajský súd sa potrebou preukazovania dôvodov hodných osobitného zreteľa z hľadiska

časovej účinnosti o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) vôbec nezaoberal, podanie

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vylúčil a zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine

nevenoval žiadnu pozornosť.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že návrhom doručeným

okresnému súdu 19. júna 2006 sa matka sťažovateľa okrem iného domáhala, aby okresný

súd zaviazal otca sťažovateľa prispievať mu na výživu 5 000 Sk mesačne za obdobie

od 1. januára 2004 do 31. júla 2005.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -101 z 3. októbra

2007 tak, že vo veci sťažovateľa návrh matky zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd okrem iného konštatoval, že otec

považoval návrh matky sťažovateľa za účelový, pretože ho podala až rok po rozvode

manželstva, a kolízny opatrovník považoval taký návrh za neobvyklý a rozhodnutie

ponechal na úvahu súdu. Okresný súd v rozhodnutí zároveň uviedol, že vykonal

dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s ich príjmami, so spisom

tamojšieho súdu sp. zn. , ako aj s ostatnými listinnými dôkazmi.

Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že „návrh matky nie je dôvodný, nakoľko

matka podala návrh na určenie výživného dňa 19. 6. 2006, t. j. pol roka po nadobudnutí

právoplatnosti posledného rozhodnutia o výživnom. Súd má za to, že matka žiadnym

spôsobom nepreukázala dôvod hodný osobitného zreteľa na určenie vyživovacej povinnosti

otcovi za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005. Súd je toho názoru, že ak otec v danom

období neprispieval na výživu maloletého, resp. oboch v tom čase maloletých detí

dostatočným spôsobom, mohla matka podať návrh na úpravu výkonu rodičovských práv

a povinností na čas do rozvodu manželstva rodičov, nakoľko výživné pre maloleté deti

má spotrebný charakter a jeho výška závisí od aktuálnych potrieb dieťaťa ako aj možností

a schopností oboch rodičov.“.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom v podstate

tvrdil totožné skutočnosti, ako vyplývajú zo sťažnosti podanej ústavnému súdu.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -120

z 23. septembra 2008 tak, rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd stručne uviedol obsah

napadnutého rozsudku okresného súdu, argumenty sťažovateľa obsiahnuté v odvolaní,

ako aj podstatu vyjadrenia otca sťažovateľa a kolízneho opatrovníka, ktorí navrhli

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť. Z rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva,

že vec bola prejednaná bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. g)

(ďalej aj „OSP“) s verejným vyhlásením rozsudku podľa

.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

«Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu sa v plnom rozsahu stotožnil

s názorom súdu prvého stupňa, že matka nepreukázala žiadnym spôsobom dôvod hodný

osobitného zreteľa, pre ktorý by bolo možné výživné na maloletého priznať spätne

za obdobie od 1. 1. 2004 do 31. 7. 2005.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku matky, že by súdy svojim

konaním zapríčinili zmarenie uplatnenia jej nároku na určenie spätného výživného. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že práve matka podávaním návrhov a braním ich

späť zneprehľadnila procesnú situáciu, keď podala dva návrhy na rozvod manželstva

a to dňa 13. 9. 2004 (sp. zn. ) a dňa 20. 9. 2004 (sp. zn. ),

a oba návrhy vzala späť. Po zastavení konania vo veci vedenej pod sp. zn.

sa konanie o rozvod manželstva viedlo pod sp. zn. , v ktorom konaní matka

na pojednávaní dňa 23. 6. 2005 uviedla, že na návrhu na určenie výživného za obdobie

od 1. 1. 2004 netrvá a berie ho späť. Išlo o prejav jej vôle, ktorý súd akceptoval,

a uznesením z 30. 6. 2005 konanie v tejto časti zastavil.

Terajšie námietky matky, že súd v konaní o rozvod manželstva mohol jej návrh

na určenie výživného za obdobie od 1. 1. 2004 vylúčiť na samostatné konanie, vzhľadom

na prejav jej vôle vziať návrh v tejto časti späť, vyznieva ako účelové, a to najmä

aj s prihliadnutím na právnické vzdelanie matky.

S poukazom na uvedené rozsudok súdu prvého stupňa je v súlade s ust. § 77 ods. 1

Zákona o rodine, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny

podľa potvrdil.

Pokiaľ matka v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa žiadala pripustiť

dovolanie, jej návrhu odvolací súd nevyhovel, nakoľko v zmysle nevidel

dôvod na vyslovenie prípustnosti dovolania v matkou naformulovaných otázkach. Podľa

názoru odvolacieho súdu ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine jednoznačne stanovuje, kedy

možno priznať výživné spätne, a pokiaľ ide o ustálenie pojmu „dôvod hodný osobitného

zreteľa“ tento nie je možné určiť paušálne, ale s ohľadom na každú prejednávanú vec.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva

podľa vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno

povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Vo vzťahu k početným námietkam sťažovateľa o porušení základného práva na

súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o skutočnosť,

že krajský súd nezaslal vyjadrenie otca a kolízneho opatrovníka k odvolaniu sťažovateľa

matke, nepostupoval spôsobom nesúladným so zákonom.

vo svojom ustanovení § 209a ods. 1 totiž ustanovuje, že ak nejde o prípad uvedený

v § 209 ods. 1 druhej vete (ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide

o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého

stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu), doručí súd prvého stupňa odvolanie

ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve

účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu

bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd

nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov

sporového konania, pretože je len na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto

konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie

, pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej. Krajský súd takýmto spôsobom

postupoval, a preto ho ústavný súd hodnotí ako postup súladný s obsahom základného práva

podľa .

Totožné stanovisko zastáva ústavný súd aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa,

že mu (resp. jeho matke) nebol oznámený termín verejného vyhlásenia rozsudku.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, krajský súd ho vyhlásil v súlade s § 156

ods. 3 , podľa ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia

ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. V tejto súvislosti ústavný súd

z oznámenia krajského súdu sp. zn. zo 4. marca 2009, ako aj z jeho príloh

zistil, že dátum verejného vyhlásenia rozsudku v sťažovateľovej veci bol 16. septembra

2008 oznámený na úradnej tabuli krajského súdu s tým, že toto verejné vyhlásenie sa

uskutoční 23. septembra 2008 o 10.20 h na presne označenom mieste. Z uvedeného

je zrejmé, že krajský súd postupoval zákonom dovoleným spôsobom, a preto námietku

sťažovateľa vo vzťahu k uvedenému je taktiež potrebné vyhodnotiť ako zjavne

neopodstatnenú.

K námietkam sťažovateľa, že krajský súd neposúdil správne dôkaznú situáciu,

že nebral do úvahy nízke príjmy matky, ako aj vyššie zárobkové možnosti otca, že vylúčil

možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, že nevenoval pozornosť

zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého kto celkom alebo sčasti splnil za iného

vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia, ústavný súd

uvádza, že vzhľadom na svoju pozíciu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti,

nie je oprávnený zasahovať do skutkových a právnych výstupov všeobecných súdov,

ak sú dostatočne odôvodnené a nie sú prejavom svojvôle. Podľa názoru ústavného súdu

krajský súd vo vzťahu k už uvedenému dostatočne odôvodnil svoje skutkové a právne

závery. Je síce pravdou, že zneniu § 79 ods. 1 zákona o rodine nevenoval pozornosť,

keďže možnosti spätného priznania výživného pre maloleté dieťa sa venuje ustanovenie

§ 77 ods. 1 zákona o rodine, ktoré mal pravdepodobne na mysli aj sťažovateľ.

Nadväzujúc na uvedené ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sťažovateľovi

ozrejmil, čím sa riadil pri posúdení možnosti priznania výživného pre maloleté dieťa spätne,

keď uviedol, že matka nepreukázala dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto priznanie,

ktoré nie je možné vykladať paušálne, ale takéto okolnosti sú špecifické pre každý

jednotlivý prípad. Krajský súd pritom poukázal na spotrebný charakter výživného. V tejto

súvislosti však sťažovateľ nastolil námietku, že právny vzťah medzi ním a otcom sa mal

riadiť podľa skôr účinného o rodine v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého právo na výživné

sanepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania; pri výživnom

pre maloleté deti i za dobu najdlhšie troch rokov späť od tohto dňa. Sťažovateľ pritom

poukázal na znenie § 77 ods. 1 zákona o rodine, podľa ktorého právo na výživné

sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné

pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia

konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľ teda namietal, že zákon

č. účinný do 31. marca 2005 neupravoval v daných súvislostiach pojem

„dôvody hodné osobitného zreteľa“. S týmto tvrdením sťažovateľa sa síce ústavný súd

stotožňuje, avšak to nič nemení na jeho závere o zákonnosti a ústavnej konformnosti

napadnutého rozsudku. V takýchto otázkach je a bol všeobecný súd, či už postupuje podľa

súčasného , oprávnený,

ale zároveň povinný rozhodnúť podľa okolností daného prípadu, kedy sa spätné výživné

pre maloleté dieťa prizná. Aj keď zákon vo všeobecnosti priamo neustanoví konkrétny

pojem „dôvody hodné osobitného zreteľa“, ale hovorí o možnosti priznať konkrétne právo

alebo nárok, je len úlohou všeobecného súdu vyhodnotiť dôkaznú situáciu a určiť, či takáto

možnosť priznať dané právo alebo nárok (v tomto prípade spätne výživné pre maloleté

dieťa) je namieste alebo nie. Krajský súd zhodne so závermi okresného súdu dospel

k zisteniu, že takéto okolnosti, či dôvody neboli preukázané, a preto potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, ktorým bol návrh matky sťažovateľa o priznanie výživného spätne za obdobie

od 1. januára 2004 do 31. júla 2005 zamietnutý.

Napokon ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu za odôvodnený aj v časti,

v rámci ktorej odvolací súd ozrejmil dôvody, prečo návrh na určenie výživného pre maloleté

dieťa za obdobie od 1. januára 2004 nebol vylúčený na samostatné konanie,

keď konštatoval, že tento návrh na pojednávaní okresného súdu 23. júna 2005 vzala matka

späť.

V závere ústavný súd uvádza, že ďalším námietkam sťažovateľa tkvejúcim

v nespokojnosti s tvrdeniami krajského súdu, že jeho matka zneprehľadnila procesnú

situáciu podávaním návrhov a ich braním späť, že niektoré jej námietky nastolené

v odvolaní boli účelové a podobne, sa už ústavný súd nevenoval, pretože z hľadiska

možného porušenia základného práva podľa ich považoval za absolútne

irelevantné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení či zákona

o rodine, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom na súdnu

ochranu podľa . To, že krajský súd nerozhodol v súlade s očakávaním

sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu,

ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2009