Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 217/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom

Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl.

46 ods. 1 uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky sp. zn. XIV Gv 34/12 z 19. októbra 2012 a namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 2 a 5 a a

práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2012 doručená sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. XIV Gv 34/12 z 19. októbra 2012 a

porušenie základných práv podľa , 2 a 5 a a práva podľa čl.

5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho uznesením z 31. októbra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Úradu boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn.

ČVS: PPZ-294/BOK-VY-2005 zo 16. októbra 2012 vznesené obvinenie za trestný čin

vraždy podľa , v znení

účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „“) v štádiu prípravy podľa

ods. 1 a trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa

a . Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť

odôvodnenú jeho obhajcom, o ktorej rozhodla generálna prokuratúra uznesením

z 19. októbra 2012 tak, že ju zamietla ako nedôvodnú.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 19. októbra 2012 z dôvodu podľa

písm. a) . Sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu ihneď po

jeho vyhlásení okresným súdom.

Sťažovateľ namieta, že jeho trestné stíhanie nie je vykonávané spôsobom

ustanoveným zákonom, pretože v tejto veci už raz bolo začaté trestné stíhanie a na podklade

takto začatého trestného stíhania je aj vedené trestné konanie okresným súdom pod sp. zn.

. Na základe uvedenej konštrukcie sťažovateľ namieta aj nezákonnosť v tomto

konaní zabezpečených dôkazov, konkrétne výpovedí dvoch svedkov. Tým, že generálna

prokuratúra zamietla sťažnosť sťažovateľa odôvodnenú uvedenými námietkami, došlo

podľa neho k porušeniu jeho základných práv podľa a .

Sťažovateľ ďalej uviedol, že hoci vzniesol námietku nezákonnosti trestného stíhania

v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo 16. októbra 2012, okresný súd ani

krajský súd k nej nezaujali žiadne stanovisko. Navyše krajský súd uviedol, že dôvodnosť

trestného stíhania vyplýva najmä z výpovedí dvoch svedkov, ktorých nezákonnosť

sťažovateľ namietal v súvislosti s duplicitným začatím trestného stíhania. Podľa sťažovateľa

neexistuje v jeho prípade ani žiadna konkrétna skutočnosť odôvodňujúca tzv. útekovú

väzbu, a preto považuje uznesenie krajského súdu z 31. októbra 2012 za nezákonné,

nepreskúmateľné a arbitrárne.

Obhajca sťažovateľa podal okresnému súdu 31. októbra 2012 žiadosť o nahliadnutie

do súdneho, ako aj vyšetrovacieho spisu a jeho príloh z dôvodu, aby mohol v sťažnosti

účinne namietať nezákonnosť väzby sťažovateľa. Sudca okresného súdu žiadosti obhajcu

nevyhovel s tým, že nahliadnutie možno vykonať len u vyšetrovateľa, o čom bol obhajca

sťažovateľa upovedomený 6. novembra 2012. Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť

prostredníctvom svojho obhajcu podaním z 8. novembra 2012 po tom, ako bolo jeho

obhajcovi 7. novembra 2012 doručené písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu.

Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa uznesením z 31. októbra 2012.

Za porušenie základného práva na obhajobu podľa sťažovateľ

považuje skutočnosť, že krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

skôr, ako okresný súd vôbec odoslal (2. novembra 2012) písomné vyhotovenie svojho

uznesenia jeho obhajcovi. Sťažovateľ namieta, že týmto postupom ho krajský súd zbavil

účinného a efektívneho práva na obhajobu, pretože mu tým znemožnil, aby mohol doplniť

dôvody svojej sťažnosti prostredníctvom svojho obhajcu.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 34/12

z 19. 10. 2012 bolo porušené právo sťažovateľa byť stíhaný spôsobom ustanoveným

zákonom podľa a právo na inú právnu ochranu

podľa .

2. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. 10. 2012 bolo

porušené právo sťažovateľa na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním

ustanoveným zákonom podľa , ods. 2 a ods. 5

a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. 10. 2012 bolo

porušené právo sťažovateľa na zákonné a preskúmateľné väzobné rozhodnutie podľa čl. 17

ods. 1, ods. 2 a ods. 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. a jeho

uznesením z 31. 10. 2012 bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 17 ods. 1,

ods. 2 a ods. 5 , a

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. a jeho

uznesením z 31. 10. 2012 bolo porušený princíp kontradiktórnosti a rovnosti zbraní podľa

, ods. 2 a ods. 5 a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

6. Uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XIV Gv 34/12

z 19. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

7. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní

základných práv sťažovateľa.

8. Uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odbor Východ ČVS: PPZ-294/BOK-VY-2012 z 08. 10. 2012 sa zrušuje.

9. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. 10. 2012 sa

zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby neodkladne prepustil sťažovateľa

z väzby na slobodu.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 1.000,- EUR, ktorú je mu povinná zaplatiť

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a peňažnú sumu vo výške 5.000,- EUR, ktorú

je mu povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave, to všetko do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

11. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú

povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., B. do

15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd považuje za potrebné najskôr upozorniť, že obsah sťažnosti

nekorešponduje s jej petitom, keďže sťažovateľ v úvode sťažnosti označil ako odporcu aj

Prezídium Policajného zboru, v petite sťažnosti však neuviedol návrh na vyslovenie

porušenia svojich práv aj rozhodnutím tohto orgánu, hoci v rozpore s touto skutočnosťou

navrhol v bode 8 petitu zrušiť uznesenie vyšetrovateľa.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne

uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa

prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje,

akého rozhodnutia sa domáha ( ), čím zároveň vymedzí

rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie

ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (, , , ).

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti sa ústavný súd zaoberal

namietaným porušením práv len vo vzťahu k tým orgánom, ktoré sťažovateľ označil v petite

ako porušovateľov svojich práv, t. j. vo vzťahu ku generálnej prokuratúre a krajskému súdu.

1. Porušenie základných práv podľa a uznesením

generálnej prokuratúry sp. zn. XIV Gv 34/12 z 19. októbra 2012, ktorým generálna

prokuratúra zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa „Prezídia

Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru Východ, sp. zn.

PPZ-294/BOK-VY-2012 zo dňa 16. 10. 2012 o vznesení obvinenia za trestný čin vraždy

podľa , účinného v čase

spáchania skutku spáchaný v štádiu prípravy podľa

č. účinného v čase spáchania skutku a trestný čin nedovoleného ozbrojovania

podľa a podľa

účinného v čase spáchania skutku, pretože sťažnosti nie sú dôvodné.“, sťažovateľ

odôvodňuje tým, že jeho trestné stíhanie nie je vedené postupom súladným so zákonom,

pretože v jeho veci bolo duplicitne začaté trestné stíhanie za ten istý skutok.

Ústavný súd bez toho, aby sa vyjadroval k vecnej stránke námietky, a teda bez toho,

aby sa zaoberal posúdením, či táto námietka vôbec môže mať vecnú súvislosť s označenými

základnými právami, uvádza, že generálna prokuratúra v uznesení z 19. októbra 2012

poskytla sťažovateľovi adresnú odpoveď na námietky, ktorými sa snažil spochybniť

zákonnosť svojho trestného stíhania. Sťažovateľ však s právnym názorom generálnej

prokuratúry nesúhlasí a domáha sa jeho preskúmania ústavným súdom v snahe dosiahnuť

zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania z 8. októbra 2012, s čím spája následky pre

ďalšie vykonávanie trestného stíhania.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Zmysel a účel princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (m. m.

).

Aplikujúc princíp subsidiarity na trestné konanie ústavný súd vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,

v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných

v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp.

korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného

konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na

ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli

odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť

porušenie práv a slobôd označených v (, m. m. tiež

, , , ).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna

úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom

štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému v rámci

uplatnenia práva na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich

základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť podľa jeho názoru v dôsledku

protiprávneho postupu vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci

(a teda namietať, že trestné stíhanie je nezákonné a v súvislosti s tým aj na jeho podklade

zabezpečené dôkazy). Súd prvého stupňa sa touto námietkou musí zaoberať pri predbežnom

prejednaní obžaloby ( a nasl. ). Tak ako súd prvého stupňa, ktorý

bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade

podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých

právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu

vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci

sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr.

, alebo ). Z toho dôvodu námietky sťažovateľa

týkajúce sa porušenia jeho základných práv podľa a

uznesením generálnej prokuratúry sp. zn. XIV Gv 34/12 z 19. októbra 2012 treba v kontexte

uvedeného považovať aj za predčasné (obdobne pozri ).

V zásade jedinou výnimkou z už uvedeného pravidla, podľa ktorého nemožno

sťažnosťou podľa namietať pochybenia orgánov činných v trestnom

konaní a v predmetnej trestnej veci konajúcich súdov pred právoplatným skončením

trestného konania, sú rozhodnutia súdov vo väzobných veciach ().

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

2. Ústavný súd sa v nadväznosti na tieto závery v ďalšom bode zaoberal námietkami

sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa , 2 a 5 a

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. októbra 2012, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. októbra 2012 o vzatí do väzby.

Vo vzťahu k aplikovateľnosti čl. 5 ods. 4 dohovoru pri rozhodovaní o vzatí do väzby

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uvádza, že ide o tzv. inkorporovanú

kontrolu, čo znamená, že ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd alebo ak

zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3

dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je

obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je

zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku

zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody

vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 dohovoru bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej

osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto

rozhodnutie vydal súd na základe súdneho konania. V tomto ostatnom prípade kontrola

podľa čl. 5 ods. 4 je obsiahnutá už v pôvodnom rozhodnutí“ (rozsudok de Wilde

v. Belgicko, 1971, séria A, č. 12, s. 40, § 76, ).

Článok 5 ods. 3 dohovoru sa vo svojej prvej časti vzťahuje na rozhodovanie

o prvotnom vzatí do väzby a jeho účelom je ochrana jednotlivca proti svojvoľnému

zadržaniu, ktorá je zaručená podrobením aktu pozbavenia slobody nezávislej súdnej

kontrole bez žiadosti zadržanej osoby (rozsudok McKay v. Veľká Britania z 3. októbra

2006, § 34, pozri aj Svák, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny

štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 250), zatiaľ čo

účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je umožniť osobe pozbavenej osobnej slobody [okrem iných

prípustných spôsobov podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru aj väzbou v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c)

dohovoru] iniciovať konanie s cieľom dosiahnuť preskúmanie zákonnosti pozbavenia

slobody a prepustenie na slobodu, ak sa ďalšie trvanie takéhoto pozbavenia osobnej slobody

(väzby) preukáže byť nezákonné (napr. rozsudok Khodorkovskiy v. Rusku z 31. mája 2011,

§ 165).

Za zjavne neopodstatnenú možno podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd však nezistil žiadnu

príčinnú súvislosť medzi rozhodnutím krajského súdu a týmto článkom. Predmetom

sťažovateľom označeného konania nebolo rozhodovanie o jeho návrhu podľa uvedeného

článku, ale rozhodovanie o návrhu generálnej prokuratúry na jeho vzatie do väzby, t. j.

automatická súdna kontrola prvotného zadržania na účely trestného konania.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu pre

zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Vo vzťahu k postupu a uzneseniu krajského súdu možno námietky sťažovateľa

rozdeliť do dvoch okruhov:

a) sťažovateľ namieta, že na základe rozhodnutia krajského súdu bol vzatý do väzby,

hoci neboli splnené materiálne podmienky väzby, pričom krajský súd neuviedol pre svoje

rozhodnutie dostatočné a preskúmateľné dôvody,

b) krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu skôr,

ako sťažovateľ mohol prostredníctvom svojho obhajcu účinne napadnúť prvostupňové

rozhodnutie o väzbe.

K bodu a)

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 , ku ktorému malo dôjsť uznesením krajského súdu z 31. októbra

2012 tým, že krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresnému súdu o vzatí do

väzby z 19. októbra 2012, hoci podľa jeho tvrdenia neboli splnené podmienky väzby (v tejto

súvislosti namietal nezákonnosť trestného stíhania a neexistenciu skutočností

odôvodňujúcich väzbu), pričom krajský súd neuviedol pre svoje rozhodnutie dostatočné

a preskúmateľné dôvody.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno

definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo

v sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade

môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil

skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred

iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je

preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie

však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo

porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo

slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup

(hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na

vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom

postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín,

podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov ().

Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu

všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu

obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodol súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) , a osoba bola vzatá

a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného

súdu o predĺžení väzby.

Predmetom označeného súdneho konania bolo rozhodovanie o návrhu generálnej

prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby. Úlohou všeobecných súdov bolo preto

v zmysle vysporiadať sa predovšetkým s otázkami, či

skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, je trestným činom, či existuje dôvodné podozrenie,

že tento skutok spáchal sťažovateľ, a či existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu

sťažovateľa.

Sťažovateľ bol pred rozhodnutím okresného súdu o návrhu generálnej prokuratúry na

jeho vzatie do väzby vypočutý za prítomnosti svojho obhajcu. Sťažovateľ uviedol vo

vzťahu k obvineniu, že sa „žiadneho skutku nedopustil“ a namietal nepravdivosť výpovede

svedka. K dôvodom väzby uviedol: „Nemám dôvod skrývať sa ani utekať.“ Obhajca

sťažovateľa uviedol k návrhu generálnej prokuratúry, že sťažovateľ nemá dôvod sa skrývať,

keďže sa stará o maloleté dieťa a účel trestného konania možno dosiahnuť aj pri jeho

ponechaní na slobode. Preto navrhol, aby okresný súd návrh na vzatie do väzby zamietol.

Po vyhlásení uznesenia sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti s tým, že ju písomne odôvodní

prostredníctvom svojho obhajcu. Do termínu konania neverejného zasadnutia nebolo

krajskému súdu doručené písomné odôvodnenie sťažnosti.

Krajský súd v uznesení z 31. októbra 2012 uviedol, že podľa § 192 ods. 1 Trestného

poriadku preskúmal správnosť sťažnosťou napadnutých výrokov uznesenia a správnosť

postupu konania, ktoré predchádzalo týmto výrokom, a to aj z hľadiska prípadných

nedostatkov, ktoré neboli sťažnosťou vytýkané a ktoré by mohli spôsobiť nesprávnosť

napadnutých výrokov uznesenia, a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

K trestnému stíhaniu sťažovateľa krajský súd uviedol: „Z doposiaľ zadovážených

dôkazov vyplýva, že trestné stíhanie proti obvineným... a R. B. je vedené dôvodne.

Dôvodnosť trestného stíhania vyplýva najmä z výpovedí N. P. a P. T., ktorí boli riadne

poučení v postavení svedkov o význame krivej výpovede, pričom ich výpovede sa zhodujú a

usvedčujú oboch obvinených zo vzneseného obvinenia. Výpovede svedkov korešpondujú s

časom a spôsobom útoku v Moste pri B. ...

V tomto štádiu konania súd konštatuje, že z uvedených dôkazov vyplývajú

skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo obvineným vznesené

obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dané dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchali aj obvinení.“

Väzobný dôvod podľa krajský súd odôvodnil

takto:

„Dôvodnosť obmedzenia osobnej slobody v zmysle je

predovšetkým hrozba vysokého trestu ako konkrétna skutočnosť, ktorá však musí byť

spojená s ďalšími konkrétnymi skutočnosťami, ktoré reálne opodstatňujú záver, že.

obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu. Treba

konštatovať, že obaja obvinení majú riadny trvalý pobyt, napriek tomu súd zastáva názor, že

vedenie trestného stíhania a vznesenie obvinenia zasiahne do obvyklého spôsobu rodinného

a spoločenského života obvinených. Vytvára zmenu, tlak v existujúcich vzťahoch a umožňuje

navonok inak deklarovať ich latentnú snahu a sťaženie alebo zmarenie trestného stíhania,

a to formou skrývania sa v Slovenskej republike alebo cudzine.

V tomto prípade zvlášť aj z dôvodu, že spoluobvinený K. M. je dlhodobo na úteku a je

spájaný s predmetnou trestnou vecou. Tieto skutočnosti v súhrne s citeľnou hrozbou

uloženia nesporne vysokého trestu práve odôvodňujú obavu, že by sa obvinení správali

spôsobom, ktorý predpokladá , čím by bola sťažené zabezpečenie

obvinených pre trestné stíhanie.“

Ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia pri vznesení obvinenia vo svojej

judikatúre uviedol, že (ako zákon, na ktorý poukazuje vo svojom

čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu

bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe

postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil

znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je, naopak, potrebné

zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere otvára priestor na

dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia

postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné

dôvody väzby podľa rátajú s existenciou takéhoto

dokazovania počas prípravného konania (napr. ).

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že krajský súd

skúmal materiálne podmienky väzby, posúdením dovtedy zabezpečených dôkazov zistil, že

sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania zákonom ustanoveného trestného činu [§ 219

ods. 1 a 2 písm. i) v štádiu prípravy podľa a trestný čin

nedovoleného ozbrojovania podľa a ],

a zistil aj skutkové okolnosti svedčiace pre väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a)

, ktoré vyvodil predovšetkým z charakteru trestnej činnosti, okolností, za

ktorých mal byť trestný čin spáchaný, a hrozby vysokého trestu. Takéto úvahy krajského

súdu považuje ústavný súd za legitímne a logické, nevybočujúce so zákonného rámca,

ktorým bol krajský súd pri rozhodovaní viazaný. Závery krajského súdu nemožno v danom

štádiu konania, keď išlo o prvotné rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody, hodnotiť ako

svojvoľné, z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobom

odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho argumentáciou

o nezákonnosti trestného stíhania v súvislosti s duplicitným začatím trestného stíhania, je

potrebné uviesť, že sťažovateľ ani jeho obhajca v konaní pred všeobecnými súdmi túto

námietku nevzniesli, hoci mali na to možnosť, a preto podľa názoru ústavného súdu krajský

súd ani nemusel dávať na túto námietku osobitnú odpoveď. Bezpochyby nebolo

povinnosťou krajského súdu reagovať na námietky predostrené v sťažnosti proti uzneseniu

vyšetrovateľa, ktoré boli adresované generálnej prokuratúre. Krajský súd bol povinný

skúmať okrem materiálnych podmienok väzby aj formálne podmienky a v ich rámci aj

dodržanie procesného postupu v súvislosti so začatím trestného stíhania a vznesením

obvinenia. Krajský súd, súc viazaný revíznym princípom, ktorý určuje rozsah jeho

preskúmavacej povinnosti v sťažnostnom konaní ( ), žiadne

pochybenia v tejto súvislosti nezistil. Podľa názoru ústavného súdu aj z tejto skutočnosti

vyplýva odpoveď na námietky sťažovateľa, ktoré súvisia so zákonnosťou jeho trestného

stíhania v tom rozsahu, v akom by mohli mať vzťah k zákonnosti pozbavenia jeho osobnej

slobody väzbou.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

K bodu b)

Touto časťou sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na

osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a základného práva na obhajobu podľa

postupom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že

- krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti skôr, ako ju mohol písomne odôvodniť

prostredníctvom svojho obhajcu,

- bol porušený princíp kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti zbraní, keď

obhajcovi sťažovateľa nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho a vyšetrovacieho spisu na

účely odôvodnenia sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu o jeho väzbe.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným

osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju

obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe

nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.

Účelom základného práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. , ,

).

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti boli relevantné tieto ustanovenia Trestného

poriadku:

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné

v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať

prednostne a urýchlene.

Podľa uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa ak má osoba, ktorej treba uznesenie oznámiť,

obhajcu, prípadne splnomocnenca, postačí, ak sa uznesenie vyhlási buď tejto osobe, alebo

jej obhajcovi, prípadne splnomocnencovi; ak sa oznamuje uznesenie doručením rovnopisu,

doručí sa len obhajcovi, prípadne splnomocnencovi. Ak ide o osobu pozbavenú spôsobilosti

na právne úkony alebo osobu, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená a ktorá

obhajcu, prípadne splnomocnenca nemá, oznámi sa uznesenie jej zákonnému zástupcovi.

Podľa ak sa však oznamuje obvinenému, ktorý je

pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorého spôsobilosť na právne úkony je

obmedzená, uznesenie, proti ktorému môže podať sťažnosť, treba ho oznámiť obvinenému,

jeho obhajcovi a zákonnému zástupcovi. Ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia

slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave, treba uznesenie, proti ktorému je

prípustná sťažnosť, oznámiť obvinenému a jeho obhajcovi aj vtedy, ak obvinený nemá

obmedzenú spôsobilosť na právne úkony.

Podľa sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniam podľa § 83 ods. 2; ak sa koná podľa § 204 ods. 1, sťažnosť sa podáva do

skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho

zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo

vykonané najneskoršie.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na

rozhodnutie

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa o sťažnosti podľa proti

uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí

a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do

piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.

Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17

ods. 1, 2 a 5 je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového

súdu, v ktorej predloží súdu svoje argumenty proti uvaleniu väzby. Tomuto právu

obvineného zodpovedá povinnosť súdu umožniť obvinenému uplatnenie jeho práv

a rozhodnúť o sťažnosti v konaní v súlade so zákonom, t. j. .

Predpokladom úspešného uplatnenia ochrany základného práva podľa v

konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred

všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami

ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje

svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať

v časových limitoch, ktoré ustanovuje pre tento typ konania.

Okresný súd vyhlásil uznesenie o vzatí sťažovateľa do väzby do zápisnice o výsluchu

z 19. októbra 2012 („Uznesenie bolo vyhlásené, odôvodnené a bolo dané poučenie

o opravnom prostriedku“) za prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu, čím bolo uznesenie

oznámené podľa sťažovateľovi, jeho obhajcovi

a prokurátorovi. Od tohto momentu začala plynúť oprávneným osobám (sťažovateľovi

a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie sťažnosti podľa § 187 ods. 1 Trestného

poriadku. Sťažovateľ zahlásil podanie sťažnosti do zápisnice bezprostredne po vyhlásení

uznesenia. Prokurátor sa výslovne vzdal práva podať sťažnosť.

neustanovuje explicitne, dokedy musí obvinený, ktorý sám podal sťažnosť, túto aj

odôvodniť. Iná by bola situácia, ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca, ktorý musí

podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť ( ). Túto požiadavku

je potrebné vnímať v kontexte rozsahu preskúmavacej povinnosti nadriadeného súdu.

Pre úplnosť (z hľadiska záruk zabezpečujúcich uplatnenie práva na obhajobu) je

potrebné uviesť, že počíta so situáciou, že pri vyhlásení uznesenia o vzatí

do väzby nebude prítomný obhajca obvineného; bez významu je, či z toho dôvodu, že

obvinený nemá obhajcu [následne vzatím obvineného do väzby vzniká dôvod povinnej

obhajoby podľa ] alebo obhajca bol vyrozumený, ale

sa na tento úkon nedostavil. V tomto prípade je potrebné obhajcovi doručiť rovnopis

uznesenia o vzatí do väzby ( a ), pričom lehota na podanie

sťažnosti začne plynúť od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie (§ 187 ods. 1

), t. j. v prípade vyhlásenia uznesenia v prítomnosti obvineného, od

okamihu doručenia uznesenia jeho obhajcovi. Účelom tejto právnej úpravy nepochybne je

poskytnúť obvinenému reálnu možnosť využiť právnu pomoc obhajcu a kvalifikovaným

spôsobom napadnúť väzobné rozhodnutie.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany

základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu,

aký má byť správny výklad príslušnej zákonnej úpravy, alebo k tomu, aký postup

a prostriedky má všeobecný súd zvoliť na svoj postup. Úlohou ústavného súdu je len

preskúmať, či v konkrétnych okolnostiach rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu

zlučiteľný s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

Sťažovateľ aj jeho obhajca boli oboznámení s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu

19. októbra 2012. Písomné vyhotovenie uznesenia bolo obhajcovi sťažovateľa doručené

7. novembra 2012 (podľa tvrdenia sťažovateľa odoslané na poštovú prepravu 2. novembra

2012). Okresný súd oznámil ústavnému súdu, že sťažovateľovi bol rovnopis uznesenia

odoslaný do Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica 24. októbra 2012, kde ho prevzal

7. novembra 2012. Sťažovateľ doplnil dôvody sťažnosti prostredníctvom obhajcu podaním

z 8. novembra 2012 a toto bolo zaslané okresnému súdu až 12. novembra 2012.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nemal a ani nemohol mať v čase rozhodovania

o sťažnosti (31. októbra 2012) k dispozícii odôvodnenie sťažnosti, keďže ho sťažovateľ do

tohto momentu nedoplnil. Z ústavnoprávneho hľadiska bolo potrebné zaujať postoj

k otázkam,

- či možno v prípade sťažovateľa uplatnenie práva na obhajobu podmieňovať

doručením rovnopisu uznesenia okresného súdu jeho obhajcovi tak, ako to tvrdí sťažovateľ,

alebo

- či bol krajský súd povinný čakať na doplnenie odôvodnenia sťažnosti, ktorú

sťažovateľ podal, avšak neodôvodnil, hoci jeho obhajca bol prítomný pri vyhlásení

uznesenia.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ po oboznámení sa s dôvodmi väzby (po

vyhlásení uznesenia okresného súdu) mal možnosť predniesť za pomoci svojho obhajcu

všetky námietky proti väzbe, pretože okolnosti trestného stíhania mu boli známe

a o skutkových okolnostiach, ktoré podľa názoru okresného súdu opodstatňujú tzv. útekovú

väzbu, bol oboznámený vyhlásením uznesenia okresného súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ

čakal na doručenie rovnopisu uznesenia okresného súdu svojmu obhajcovi, nemôže byť

v príčinnej súvislosti s uplatnením práva na obhajobu, pretože s okamihom doručenia

uznesenia, ktoré už bolo vyhlásené za prítomnosti obhajcu, nespája žiadne

účinky vo vzťahu k právu podať sťažnosť. Sťažovateľ neuviedol ani žiadne relevantné

okolnosti, ktoré by mu bránili odôvodniť týmito námietkami sťažnosť v čase po vyhlásení

rozhodnutia okresného súdu do rozhodnutia krajského súdu. Spôsob obrany sťažovateľa

a taktika jeho obhajoby nemôže byť v prípade jej neúspechu (aj v dôsledku oneskoreného

uplatnenia) pričítaná na vrub súdu, ktorý koná v súlade so zákonom.

Obvinený, ktorý sa obhajuje za pomoci obhajcu, musí predpokladať, že všeobecné

súdy budú v sťažnostnom konaní postupovať podľa právnej úpravy, ktorá ukladá súdu

prvého stupňa, aby po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti všetkým oprávneným osobám

predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu ( ). Zároveň

limituje aj konanie nadriadeného súdu, keď mu ukladá rozhodnúť

o sťažnosti v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci (§ 192 ods. 3 Trestného

poriadku). Takáto právna úprava sťažnostného konania je zárukou urýchleného

preskúmania zákonnosti väzobného rozhodnutia, ktorá má osobitný význam pri rozhodnutí

o vzatí do väzby, keďže rozhodnutie prvostupňového súdu je predbežne vykonateľné (§ 184

ods. 2 ), a teda obvinený je pozbavený osobnej slobody na základe

rozhodnutia, ktoré ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Argumentácia sťažovateľa je sústredená na tvrdenie, že až oboznámením sa

s písomným vyhotovením uznesenia okresného súdu o väzbe má obhajca možnosť

poskytnúť obvinenému kvalifikovanú právnu pomoc doplnením odôvodnenia jeho

sťažnosti.

S uvedeným tvrdením nemožno za daných okolností (prítomnosť obhajcu pri

vyhlásení uznesenia) súhlasiť. Ústavný súd poukazuje na to, že v prvom rade je všeobecný

súd povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa, ale na druhej

strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa

obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho

musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom,

pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup obhajcu pri obhajovaní jeho

záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené

skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44 ods. 1 Trestného

poriadku) ().

Ústavný súd navyše považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil

v doplnení sťažnosti z 8. novembra 2012 také argumenty, ktoré by mu neboli známe už pri

podaní sťažnosti, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli zásadným spôsobom

zmeniť hodnotenie tých skutkových okolností, ktoré súdy brali do úvahy pri rozhodovaní

o väzbe.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci,

keďže mu to ukladá aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia

javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu o vzatí do väzby musel riešiť konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené

rozhodovanie o jeho väzbe a práva na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu

súdu proti jeho vzatiu do väzby. Podľa názoru ústavného súdu však nemožno úspešne

namietať porušenie určitého alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva

alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za

následok porušenie iného , resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva

alebo slobody (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje postup krajského súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 19. októbra 2012 za ústavne

udržateľný a akceptovateľný. Poukazujúc na už uvedené konštatovanie o nevyužití

aktívneho prístupu pri uplatňovaní obhajoby, ako aj s prihliadnutím na odôvodnenosť

a presvedčivosť uznesenia krajského súdu je ústavný súd toho názoru, že takýto postup

krajského súdu nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta aj porušenie princípov kontradiktórnosti

konania a rovnosti zbraní postupom krajského súdu tým, že napriek žiadosti z 31. októbra

2012 neumožnil jeho obhajcovi nazrieť do vyšetrovacieho spisu. Táto námietka sa javí na

prvý pohľad ako zjavne neopodstatnená, keď z uvedenej žiadosti z 31. októbra 2012

vyplýva, že ju obhajca sťažovateľa podal okresnému súdu. Zo zistenia ústavného súdu

vyplýva, že žiadosť o nahliadnutie do súdneho spisu bola okresnému súdu telefaxom

doručená 31. októbra 2012 o 11.36 h a krajský súd v čase rozhodovania (o 9.30 h) o tejto

skutočnosti nemal vedomosť. Sťažovateľ neoznačil ako porušovateľa svojich práv aj

okresný súd, a preto ústavný súd nemá dôvod vyjadrovať sa k tejto námietke. Ústavný súd

však považuje za potrebné poznamenať, že okresný súd nedisponoval vyšetrovacím spisom

v čase podania žiadosti obhajcu sťažovateľa, pretože v deň podania žiadosti (31. október

2012) rozhodoval o sťažnosti krajský súd, a preto sa táto námietka javí ako nedôvodná aj

vo vzťahu k okresnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013