Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 638/2012
PDF · 150.78 KB
No categories available
IV. ÚS 638/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P.
P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 131/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra
2012 doručená sťažnosť P. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 131/2012 (ďalej aj „namietaný postup
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo spáchania
viacerých trestných činov. Trestné konanie je vedené Okresným súdom Trnava (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 2 T 75/2011.
Žiadosťou z 31. augusta 2012 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní uznesením z 11. septembra 2012 žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ
sťažnosť.
Písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu z 11. septembra 2012 obsahujúce
dôvody, pre ktoré okresný súd žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
nevyhovel (zamietol ju), bolo sťažovateľovi doručené 24. septembra 2012. Následne
sťažovateľ v podaní z 26. septembra 2012 písomne odôvodnil svoju sťažnosť proti
označenému uzneseniu okresného súdu, pričom toto podanie podal na poštovú prepravu
27. septembra 2012. Dňa 27. septembra 2012 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie
krajského súdu sp. zn. 5 Tos 131/2012 z 20. septembra 2012, ktorým bola jeho sťažnosť
proti uzneseniu okresného súdu z 11. septembra 2012 zamietnutá.
Sťažovateľ zastáva názor, že postupom krajského súdu, ktorý mu (vzhľadom na už
uvedené) vôbec nedal možnosť odôvodniť jeho sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu
okresného súdu z 11. septembra 2012, došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd Trnava v konaní č. k. 5 Tos 131/2012 svojím konaním a postupom
porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky na spravodlivý proces a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 Eur,
ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 471,27 Eur
vrátane DPH, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. P. P.
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tos 131/2012 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou
judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťah
ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú
slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich
ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú
slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody
väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho
konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom krajského súdu ústavný súd považoval
za potrebné v zhode so svojou doterajšou judikatúrou uviesť, že konania všeobecných
súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani
konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok
dohovoru. Postupom všeobecného súdu v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu
nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany
práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia
sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad
konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia,
a spravidla tieto konania, okrem iného aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú
režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre
konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna a pritom v zásade prísnejšia právna úprava
obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.
II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru
(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna
1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).
Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že ochrana práv a slobôd
súvisiaca s rozhodovaním všeobecných súdov o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosti
väzby, resp. jej ďalšieho trvania) spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy
a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty
osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri
III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06). Porušenie práv garantovaných týmito článkami ústavy
a dohovoru však sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nenamietal,
preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde) ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom krajského
súdu nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na ich neaplikovateľnosť v posudzovanej veci,
a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012