Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 491/2013
PDF · 207.5 KB
No categories available
IV. ÚS 491/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B., K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných
práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XV/2
Pz 24/11 a jej prípisom z 29. marca 2011 a vo veci vedenej pod sp. zn. XV/3 Spr 192/12 a
jej prípismi z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013
doručená sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými
21. a 24. januára 2013, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.
2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. XV/2 Pz 24/11 a jej prípisom
z 29. marca 2011 a vo veci vedenej pod sp. zn. XV/3 Spr 192/12 a jej prípismi
z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za trestný
čin podvodu v štádiu pokusu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4
písm. a) Trestného zákona, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa
Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 31. augusta 2010. Sťažovateľ podal proti
uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej
prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) zamietla ako nedôvodnú uznesením sp. zn.
VII/1 Gv 44/08 z 3. januára 2011. Sťažovateľ preto podal návrh na zrušenie právoplatného
uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 363 Trestného poriadku, ktorému generálny
prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) nevyhovel, čo mu
oznámil prípisom sp. zn. XV/2 Pz 24/11 z 29. marca 2011.
Na základe pokynu prokurátorky špeciálnej prokuratúry vyšetrovateľ upozornil
sťažovateľa na rozšírenie právnej kvalifikácie skutku aj na trestný čin falšovania,
pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 a 4
písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ podal proti tomuto postupu prokurátorky špeciálnej
prokuratúry podnet, ktorý vybavil špeciálny prokurátor prípisom sp. zn. VII/1 Gv 44/08
z 12. decembra 2011, v ktorom mu oznámil, že jeho podnet odložil ako nedôvodný.
Sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu podaním
opakovaného podnetu, ktorý vybavil generálny prokurátor tak, že ho odložil ako
nedôvodný, čo oznámil sťažovateľovi prípisom sp. zn. XV/3 Spr 192/12 z 23. novembra
2012.
Sťažovateľ poukazuje na to, že generálna prokuratúra v prípise z 23. novembra 2012
odôvodnila svoj postup tým, že generálny prokurátor už preskúmal zákonnosť jeho
trestného stíhania na základe návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku a že
generálny prokurátor zotrváva na svojom stanovisku, ktoré mu bolo oznámené prípisom
z 29. marca 2011. V tomto prípise generálny prokurátor konštatoval: „Oznamujem Vám, že
som nezistil dôvody na zrušenie Vami označených uznesení postupom podľa § 363 ods. 1 Tr.
por.“ Sťažovateľ považuje vybavenie návrhu za nedostatočné, pretože sa generálny
prokurátor nevysporiadal s jeho konkrétnymi argumentmi, ktoré v ňom uviedol.
S poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) preto namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Za porušenie týchto práv považuje sťažovateľ skutočnosť, že prípis z 29. marca 2011
nepodpísal generálny prokurátor, ale v jeho zastúpení prokurátor generálnej prokuratúry,
hoci právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta má len generálny
prokurátor.
Námietku porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ
odôvodňuje tým, že obvinenie mu bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa z 30. augusta
2010, ktoré mu bolo doručené 13. septembra 2010, pričom poukazuje na znenie § 209 ods. 2
Trestného poriadku, podľa ktorého sa má vyšetrovanie obzvlášť závažných zločinov
skončiť do šiestich mesiacov od vznesenia obvinenia, a podľa jeho vedomostí nebola táto
lehota predĺžená podľa § 209 ods. 3 Trestného poriadku. V sťažnosti ďalej uvádza:
„Vyšetrovanie trestnej veci sťažovateľa nebolo skončené ani v lehote, ktorá viac ako
trojnásobne presahuje lehotu predpísanú Trestným poriadok. Napriek tomu generálny
prokurátor v Oznámení GP SR o odložení opakovaného podnetu uviedol, že v predošlom
postupe OČTK žiadne porušenie zákona nezistil.“ Sťažovateľ v súvislosti s neprimeranou
dobou trestného konania poukazuje na sťaženie jeho uplatnenia v zamestnaní aj v
spoločenskom živote.
Sťažovateľ tiež namieta, že jeho opakovaný podnet nebol vybavený v lehotách podľa
§ 32 ods. 2 a § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a navyše jeho prijatie potvrdila prokurátorka
generálnej prokuratúry, nie sám generálny prokurátor.
Námietku porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2
listiny sťažovateľ odôvodňuje s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 541/2010 z 28. apríla 2010, ktorý vzťahuje na svoj prípad a svoje trestné
stíhanie za skutok, ktorý spočíva v účasti na vystavení zmenky a na jej ďalšom obehu,
považuje za neprípustnú „hypertrofiu trestného práva“. Generálny prokurátor dospel pri
vybavovaní opakovaného podnetu k záveru, že v jeho prípade nejde o prípad hypertrofie
trestnej represie. Sťažovateľ s odôvodnením tohto záveru nesúhlasí a hodnotenie dôkaznej
situácie generálnym prokurátorom považuje za prejav svojvôle, ignoráciu označených
dôkazných prostriedkov alebo ich účelovú dezinterpretáciu. Namieta tiež, že sa generálny
prokurátor konkrétne nezaoberal ani s jedným jeho argumentom.
Porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ
odôvodňuje tým, že generálna prokuratúra ani na základe opakovaného podnetu
neodstránila nedostatok uznesenia vyšetrovateľa spočívajúci v nejasnom a nedostatočnom
popise skutku v súvislosti s rozšírením právnej kvalifikácie. Sťažovateľ v tejto časti
sťažnosti uvádza: „Dodnes nie je v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu
falšovania, pozmeňovania cenného papiera zo skutkovej vety obvinenia jasné, čo konkrétne
malo byť, na akom dokumente, akým spôsobom a kým doplnené, resp. pozmenené. Proti
neurčitej a nejasnej definícii skutku sa nie je možné účinne obhajovať. V súlade s
efektívnym právom obhajoby nie je zlučiteľný postup OČTK, počas ktorého sa pružne menia
jednotlivé časti skutku, ktoré sa sťažovateľovi kladú za vinu.“ Sťažovateľ polemizuje aj s
názorom generálneho prokurátora na hodnotenie dôkazov zabezpečených v prípravnom
konaní a vytýka mu, že nekonkretizoval žiadny dôkaz, ktorý by mal podporovať tvrdenia
poškodených.
V doplnení doručenom 21. januára 2013 sťažovateľ uvádza, že vyčerpal všetky
možnosti nápravy namietaného porušenia jeho práv, o čom predložil ako dôkaz prípis
generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013, ktorým reagovala na
jeho ďalší opakovaný podnet. V tomto prípise mu generálna prokuratúra oznámila, že
neexistuje nadriadený prokurátor voči generálnemu prokurátorovi, a preto je rozhodnutie
generálneho prokurátora o odložení jeho opakovaného podnetu z 23. novembra 2012
konečné a ďalším podnetom sa už zaoberať nebude. Sťažovateľ za porušenie svojich práv
považuje spôsob vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu týkajúceho sa porušenia
jeho práv. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „GP SR odôvodnila odloženie ďalšieho
opakovaného podnetu tým, že nadriadený prokurátor neexistuje. Je namieste pochybovať, či
nesprávna alebo nedostatočná organizácia prokuratúry môže znamenať nedostupnosť
práva na právny prostriedok obrany, hoc aký je tento prostriedok právnej obrany v
okolnostiach konkrétneho prípadu vopred odsúdený na neúspech.“ Sťažovateľ touto
argumentačnou konštrukciou dospel k presvedčeniu, že všetky v záhlaví označené práva
boli porušené aj prípisom č. k. XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013.
V doplnení sťažnosti doručenom 24. januára 2013 sťažovateľ uviedol, že v záujme
nápravy porušenia jeho práv rozhodnutím generálneho prokurátora z 29. marca 2011 využil
podanie podnetu, opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu, ktorých využitím
však nedosiahol nápravu, ale naopak, došlo k ďalšiemu porušeniu jeho práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho
sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho práva zákonom
ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na stíhanie iba
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 8 ods. 1, 2 Listiny základných práva slobôd, na obhajobu podľa čl.
50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami prijatými v
konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. XV/2 Pz 24/11
a sp. zn. XV/3 Spr 192/12 porušené bolo.
2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní
označených základných práv sťažovateľa.
3. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XV/2 Pz 24/11-8
zo dňa 29. 3. 2011, oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.
XV/3 Spr 192/12-6 zo dňa 23. 11. 2012 a oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky sp. zn. XV/3 Spr 192/12-11 zo dňa 04. 01. 2013 sa rušia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
sťažovateľa. Preto v danom prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu
uvádzanom v petite sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 195/08).
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry z 29. marca 2011
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv primárne prípisom generálnej prokuratúry
z 29. marca 2011, ktorým mu generálny prokurátor v zastúpení prokurátorom generálnej
prokuratúry oznámil, že nevyhovel jeho návrhu na zrušenie právoplatných uznesení
vyšetrovateľa a prokurátorky špeciálnej prokuratúry, pretože nezistil dôvody na postup
podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.
Túto námietku už sťažovateľ predložil v sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol
uznesením sp. zn. III. ÚS 347/2011 z 13. septembra 2011, ktorým sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol s poukazom na princíp subsidiarity pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 listiny a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry z 23. novembra 2012
a zo 4. januára 2013
Prípisom z 23. novembra 2012 generálny prokurátor vybavil opakovaný podnet
sťažovateľa tak, že ho odložil ako nedôvodný. Generálna prokuratúra preklenula zjavnú
neaplikovateľnosť ustanovení o podnete podľa zákona o prokuratúre na konanie, ktorým sa
sťažovateľ domáhal v podstate preskúmania rozhodnutia generálneho prokurátora tým, že
jeho podanie posúdila ako podnet na preskúmanie ďalšieho postupu prokurátorky špeciálnej
prokuratúry v trestnom konaní. Sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako a akým postupom bol jeho
opakovaný podnet vybavený.
Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby
požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom
podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 a násl. zákona o prokuratúre), zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak
súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej
podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 192/12-6 z 23. novembra 2012,
ktorým generálny prokurátor v zastúpení prvým námestníkom vybavil opakovaný podnet
sťažovateľa, vyplýva, že sa prokurátor príslušný podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre
zaoberal preskúmaním zákonnosti vybavenia jeho podnetu spôsobom a v rozsahu, ktorý je
v súlade s označenými základnými právami sťažovateľa. Generálny prokurátor reagoval aj
na námietky sťažovateľa týkajúce sa dôkaznej situácie a skutočnosť, že v danom štádiu
konania zabezpečené dôkazy hodnotil inak, ako ich hodnotí sťažovateľ, nie je dôvodom na
spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu.
Sťažovateľ sa podaním opakovaného podnetu snažil dosiahnuť preskúmanie
zákonnosti postupu vyšetrovateľa, prokurátorky generálnej prokuratúry a generálneho
prokurátora v súvislosti so vznesením obvinenia a na to nadväzujúcimi rozhodnutiami
o riadnom a mimoriadnom opravnom prostriedku. Konanie o podnete podľa zákona
o prokuratúre však nie je konaním, ktorého úlohou by bolo preskúmavať postupy
a rozhodnutia orgánov prípravného konania, na preskúmanie zákonnosti ktorých má
sťažovateľ k dispozícii právne prostriedky podľa Trestného poriadku. Napokon sám
sťažovateľ si je toho zrejme vedomý, keď v sťažnosti uvádza, že právomoc zrušiť
právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní prislúcha iba generálnemu prokurátorovi
v konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.
Taktiež nie je úlohou ústavného súdu, aby zasahoval do právomoci orgánov
prípravného konania preskúmavaním zákonnosti ich postupov a rozhodnutí. Ústavný súd už
o tom sťažovateľa upovedomil v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 347/2011 z 13. septembra 2011.
Ústavný súd preto opäť poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej zmysel a účel princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú (m. m. III. ÚS 149/04). Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného
konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej
moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich
dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany
ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv
a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými
je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni
ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, IV. ÚS 109/2011).
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky,
zjavne opomína, že predmetom preskúmania boli právoplatné meritórne súdne rozhodnutia.
Táto argumentácia preto nemôže nijako spochybniť prezentovaný právny názor ústavného
súdu. Taktiež rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. ÚS 4/2011
sa týkali skutkovo odlišných prípadov, ako je vec sťažovateľa, ktorý je obvinený v trestnom
konaní (odlišné právne postavenie oproti sťažovateľom vo veci sp. zn. III. ÚS 172/2010)
a má možnosť využiť na ochranu svojich práv právne prostriedky podľa Trestného
poriadku, a predmetom jeho námietky vo vzťahu k opakovanému podnetu nie je príslušnosť
prokurátora na jeho vybavenie, ktorej sa týkalo rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 4/2011.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálneho prokurátora v konaní
o opakovanom podnete ústavný súd uvádza, že označené základné právo sa týka konania
vo veci samej. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza, že namieta porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom vyšetrovateľa alebo špeciálnej prokuratúry
v trestnom konaní vedenom proti nemu, tieto orgány neoznačil ako porušovateľov práv
v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (napr. IV. ÚS 287/2011,
IV. ÚS 638/2012). Ústavný súd sa mohol zaoberať sťažnosťou len v tom rozsahu, v akom
ho sťažovateľ určil v petite svojej sťažnosti, v ktorom označuje za porušiteľa svojich práv
len generálnu prokuratúru. Ústavný súd sa preto mohol zaoberať sťažnosťou len v časti
smerujúcej proti generálnej prokuratúre.
Sťažovateľ namieta, že jeho opakovaný podnet bol vybavený v lehote dlhšej ako dva
mesiace podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre, v sťažnosti však neuviedol, či bola táto
lehota v zmysle uvedeného ustanovenia predĺžená. Navyše, z prípisu z 23. novembra 2012
vyplýva, že spisový materiál potrebný na vybavenie opakovaného podnetu bol generálnej
prokuratúre predložený 15. novembra 2012. Pre posúdenie námietky sťažovateľa je však
podstatné, že samotné prekročenie lehoty ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre
nie je zásahom takej intenzity, ktorý by vyvolával pochybnosti vo vzťahu k základnému
právu sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto námietka je preto zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť aj proti prípisu generálnej prokuratúry č. k.
XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013, ktorým mu generálna prokuratúra oznámila, že sa
nebude zaoberať jeho ďalším opakovaným podnetom. Z argumentácie sťažovateľa týkajúcej
sa tejto časti sťažnosti a pripojeného ďalšieho opakovaného podnetu z 18. decembra 2012
vyplýva, že sťažovateľ v ďalšom opakovanom podnete neuviedol nové skutočnosti v súlade
s podmienkami upravenými v § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, len polemizoval
s odôvodnením rozhodnutia o odložení jeho opakovaného podnetu. Argumentácia
sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je založená na jeho právnom názore, že ďalší opakovaný
podnet by mal preskúmať nadriadený prokurátor prokurátorovi, ktorý vybavil opakovaný
podnet. Tento názor je však mylný a v rozpore s § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre. Ústavný
súd nepovažuje v týchto súvislostiach skutočnosť, že prípis zo 4. januára 2013 nepodpísal
generálny prokurátor, ale prokurátorka generálnej prokuratúry vo vlastnom mene, za
okolnosť, ktorá by mala ústavnoprávnu relevanciu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoje rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 13/2012, v ktorého odôvodnení nájde odpoveď aj na
jeho argumentáciu v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 4/2011.
Ústavný súd v obsahu prípisov generálnej prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 192/12
z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by
bolo možné vysloviť záver o nedostatočnom preskúmaní opakovaného podnetu a ďalšieho
opakovaného podnetu sťažovateľa alebo označiť napadnuté prípisy za neodôvodnené alebo
arbitrárne (IV. ÚS 150/03). Ústavný súd preto posúdil túto časť sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti ako celku podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013