Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 491/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. Š., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. B., K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 a , podľa a 2 Listiny základných

práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XV/2

Pz 24/11 a jej prípisom z 29. marca 2011 a vo veci vedenej pod sp. zn. XV/3 Spr 192/12 a

jej prípismi z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013

doručená sťažnosť JUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými

21. a 24. januára 2013, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods.

2, , a (ďalej len

„ústava“), podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. XV/2 Pz 24/11 a jej prípisom

z 29. marca 2011 a vo veci vedenej pod sp. zn. XV/3 Spr 192/12 a jej prípismi

z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za trestný

čin podvodu v štádiu pokusu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4

písm. a) , za ktorý mu bolo vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa

Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) z 31. augusta 2010. Sťažovateľ podal proti

uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej

prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) zamietla ako nedôvodnú uznesením sp. zn.

VII/1 Gv 44/08 z 3. januára 2011. Sťažovateľ preto podal návrh na zrušenie právoplatného

uznesenia o vznesení obvinenia podľa , ktorému generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) nevyhovel, čo mu

oznámil prípisom sp. zn. XV/2 Pz 24/11 z 29. marca 2011.

Na základe pokynu prokurátorky špeciálnej prokuratúry vyšetrovateľ upozornil

sťažovateľa na rozšírenie právnej kvalifikácie skutku aj na trestný čin falšovania,

pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 a 4

písm. b) . Sťažovateľ podal proti tomuto postupu prokurátorky špeciálnej

prokuratúry podnet, ktorý vybavil špeciálny prokurátor prípisom sp. zn. VII/1 Gv 44/08

z 12. decembra 2011, v ktorom mu oznámil, že jeho podnet odložil ako nedôvodný.

Sťažovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu podaním

opakovaného podnetu, ktorý vybavil generálny prokurátor tak, že ho odložil ako

nedôvodný, čo oznámil sťažovateľovi prípisom sp. zn. XV/3 Spr 192/12 z 23. novembra

2012.

Sťažovateľ poukazuje na to, že generálna prokuratúra v prípise z 23. novembra 2012

odôvodnila svoj postup tým, že generálny prokurátor už preskúmal zákonnosť jeho

trestného stíhania na základe návrhu na postup podľa a že

generálny prokurátor zotrváva na svojom stanovisku, ktoré mu bolo oznámené prípisom

z 29. marca 2011. V tomto prípise generálny prokurátor konštatoval: „Oznamujem Vám, že

som nezistil dôvody na zrušenie Vami označených uznesení postupom podľa § 363 ods. 1 Tr.

por.“ Sťažovateľ považuje vybavenie návrhu za nedostatočné, pretože sa generálny

prokurátor nevysporiadal s jeho konkrétnymi argumentmi, ktoré v ňom uviedol.

S poukazom na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) preto namieta porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za porušenie týchto práv považuje sťažovateľ skutočnosť, že prípis z 29. marca 2011

nepodpísal generálny prokurátor, ale v jeho zastúpení prokurátor generálnej prokuratúry,

hoci právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta má len generálny

prokurátor.

Námietku porušenia základného práva podľa sťažovateľ

odôvodňuje tým, že obvinenie mu bolo vznesené uznesením vyšetrovateľa z 30. augusta

2010, ktoré mu bolo doručené 13. septembra 2010, pričom poukazuje na znenie § 209 ods. 2

, podľa ktorého sa má vyšetrovanie obzvlášť závažných zločinov

skončiť do šiestich mesiacov od vznesenia obvinenia, a podľa jeho vedomostí nebola táto

lehota predĺžená podľa . V sťažnosti ďalej uvádza:

„Vyšetrovanie trestnej veci sťažovateľa nebolo skončené ani v lehote, ktorá viac ako

trojnásobne presahuje lehotu predpísanú Trestným poriadok. Napriek tomu generálny

prokurátor v Oznámení GP SR o odložení opakovaného podnetu uviedol, že v predošlom

postupe OČTK žiadne porušenie zákona nezistil.“ Sťažovateľ v súvislosti s neprimeranou

dobou trestného konania poukazuje na sťaženie jeho uplatnenia v zamestnaní aj v

spoločenskom živote.

Sťažovateľ tiež namieta, že jeho opakovaný podnet nebol vybavený v lehotách podľa

a o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) a navyše jeho prijatie potvrdila prokurátorka

generálnej prokuratúry, nie sám generálny prokurátor.

Námietku porušenia základného práva podľa a a 2

listiny sťažovateľ odôvodňuje s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 28. apríla 2010, ktorý vzťahuje na svoj prípad a svoje trestné

stíhanie za skutok, ktorý spočíva v účasti na vystavení zmenky a na jej ďalšom obehu,

považuje za neprípustnú „hypertrofiu trestného práva“. Generálny prokurátor dospel pri

vybavovaní opakovaného podnetu k záveru, že v jeho prípade nejde o prípad hypertrofie

trestnej represie. Sťažovateľ s odôvodnením tohto záveru nesúhlasí a hodnotenie dôkaznej

situácie generálnym prokurátorom považuje za prejav svojvôle, ignoráciu označených

dôkazných prostriedkov alebo ich účelovú dezinterpretáciu. Namieta tiež, že sa generálny

prokurátor konkrétne nezaoberal ani s jedným jeho argumentom.

Porušenie základného práva na obhajobu podľa sťažovateľ

odôvodňuje tým, že generálna prokuratúra ani na základe opakovaného podnetu

neodstránila nedostatok uznesenia vyšetrovateľa spočívajúci v nejasnom a nedostatočnom

popise skutku v súvislosti s rozšírením právnej kvalifikácie. Sťažovateľ v tejto časti

sťažnosti uvádza: „Dodnes nie je v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu

falšovania, pozmeňovania cenného papiera zo skutkovej vety obvinenia jasné, čo konkrétne

malo byť, na akom dokumente, akým spôsobom a kým doplnené, resp. pozmenené. Proti

neurčitej a nejasnej definícii skutku sa nie je možné účinne obhajovať. V súlade s

efektívnym právom obhajoby nie je zlučiteľný postup OČTK, počas ktorého sa pružne menia

jednotlivé časti skutku, ktoré sa sťažovateľovi kladú za vinu.“ Sťažovateľ polemizuje aj s

názorom generálneho prokurátora na hodnotenie dôkazov zabezpečených v prípravnom

konaní a vytýka mu, že nekonkretizoval žiadny dôkaz, ktorý by mal podporovať tvrdenia

poškodených.

V doplnení doručenom 21. januára 2013 sťažovateľ uvádza, že vyčerpal všetky

možnosti nápravy namietaného porušenia jeho práv, o čom predložil ako dôkaz prípis

generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013, ktorým reagovala na

jeho ďalší opakovaný podnet. V tomto prípise mu generálna prokuratúra oznámila, že

neexistuje nadriadený prokurátor voči generálnemu prokurátorovi, a preto je rozhodnutie

generálneho prokurátora o odložení jeho opakovaného podnetu z 23. novembra 2012

konečné a ďalším podnetom sa už zaoberať nebude. Sťažovateľ za porušenie svojich práv

považuje spôsob vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu týkajúceho sa porušenia

jeho práv. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „GP SR odôvodnila odloženie ďalšieho

opakovaného podnetu tým, že nadriadený prokurátor neexistuje. Je namieste pochybovať, či

nesprávna alebo nedostatočná organizácia prokuratúry môže znamenať nedostupnosť

práva na právny prostriedok obrany, hoc aký je tento prostriedok právnej obrany v

okolnostiach konkrétneho prípadu vopred odsúdený na neúspech.“ Sťažovateľ touto

argumentačnou konštrukciou dospel k presvedčeniu, že všetky v záhlaví označené práva

boli porušené aj prípisom č. k. XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013.

V doplnení sťažnosti doručenom 24. januára 2013 sťažovateľ uviedol, že v záujme

nápravy porušenia jeho práv rozhodnutím generálneho prokurátora z 29. marca 2011 využil

podanie podnetu, opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného podnetu, ktorých využitím

však nedosiahol nápravu, ale naopak, došlo k ďalšiemu porušeniu jeho práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany svojho práva zákonom

ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa

Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na stíhanie iba

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa Slovenskej

republiky v spojení s čl. 8 ods. 1, 2 Listiny základných práva slobôd, na obhajobu podľa čl.

50 ods. 3 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom a rozhodnutiami prijatými v

konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. XV/2 Pz 24/11

a sp. zn. XV/3 Spr 192/12 porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa zakazuje pokračovať v porušovaní

označených základných práv sťažovateľa.

3. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. XV/2 Pz 24/11-8

zo dňa 29. 3. 2011, oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn.

XV/3 Spr 192/12-6 zo dňa 23. 11. 2012 a oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky sp. zn. XV/3 Spr 192/12-11 zo dňa 04. 01. 2013 sa rušia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

sťažovateľa. Preto v danom prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu

uvádzanom v petite sťažnosti (, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,

, a , podľa a 2 listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry z 29. marca 2011

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv primárne prípisom generálnej prokuratúry

z 29. marca 2011, ktorým mu generálny prokurátor v zastúpení prokurátorom generálnej

prokuratúry oznámil, že nevyhovel jeho návrhu na zrušenie právoplatných uznesení

vyšetrovateľa a prokurátorky špeciálnej prokuratúry, pretože nezistil dôvody na postup

podľa .

Túto námietku už sťažovateľ predložil v sťažnosti, o ktorej ústavný súd rozhodol

uznesením sp. zn. z 13. septembra 2011, ktorým sťažnosť podľa § 25

ods. 2 odmietol s poukazom na princíp subsidiarity pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24

písm. a) pre neprípustnosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2,

, a , podľa a 2 listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry z 23. novembra 2012

a zo 4. januára 2013

Prípisom z 23. novembra 2012 generálny prokurátor vybavil opakovaný podnet

sťažovateľa tak, že ho odložil ako nedôvodný. Generálna prokuratúra preklenula zjavnú

neaplikovateľnosť ustanovení o podnete podľa zákona o prokuratúre na konanie, ktorým sa

sťažovateľ domáhal v podstate preskúmania rozhodnutia generálneho prokurátora tým, že

jeho podanie posúdila ako podnet na preskúmanie ďalšieho postupu prokurátorky špeciálnej

prokuratúry v trestnom konaní. Sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako a akým postupom bol jeho

opakovaný podnet vybavený.

Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby

požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom

podnetu alebo opakovaného podnetu (§ 31 a násl. zákona o prokuratúre), zodpovedá

povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto

podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak

súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej

podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (m. m. , ,

).

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 192/12-6 z 23. novembra 2012,

ktorým generálny prokurátor v zastúpení prvým námestníkom vybavil opakovaný podnet

sťažovateľa, vyplýva, že sa prokurátor príslušný podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre

zaoberal preskúmaním zákonnosti vybavenia jeho podnetu spôsobom a v rozsahu, ktorý je

v súlade s označenými základnými právami sťažovateľa. Generálny prokurátor reagoval aj

na námietky sťažovateľa týkajúce sa dôkaznej situácie a skutočnosť, že v danom štádiu

konania zabezpečené dôkazy hodnotil inak, ako ich hodnotí sťažovateľ, nie je dôvodom na

spochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu.

Sťažovateľ sa podaním opakovaného podnetu snažil dosiahnuť preskúmanie

zákonnosti postupu vyšetrovateľa, prokurátorky generálnej prokuratúry a generálneho

prokurátora v súvislosti so vznesením obvinenia a na to nadväzujúcimi rozhodnutiami

o riadnom a mimoriadnom opravnom prostriedku. Konanie o podnete podľa zákona

o prokuratúre však nie je konaním, ktorého úlohou by bolo preskúmavať postupy

a rozhodnutia orgánov prípravného konania, na preskúmanie zákonnosti ktorých má

sťažovateľ k dispozícii právne prostriedky podľa . Napokon sám

sťažovateľ si je toho zrejme vedomý, keď v sťažnosti uvádza, že právomoc zrušiť

právoplatné rozhodnutie v prípravnom konaní prislúcha iba generálnemu prokurátorovi

v konaní podľa .

Taktiež nie je úlohou ústavného súdu, aby zasahoval do právomoci orgánov

prípravného konania preskúmavaním zákonnosti ich postupov a rozhodnutí. Ústavný súd už

o tom sťažovateľa upovedomil v rozhodnutí sp. zn. z 13. septembra 2011.

Ústavný súd preto opäť poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej zmysel a účel princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú (m. m. ). Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného

konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej

moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich

dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v

(, m. m. tiež , , , ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany

ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv

a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými

je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni

ochrancovia ústavnosti (napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky,

zjavne opomína, že predmetom preskúmania boli právoplatné meritórne súdne rozhodnutia.

Táto argumentácia preto nemôže nijako spochybniť prezentovaný právny názor ústavného

súdu. Taktiež rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. a sp. zn.

sa týkali skutkovo odlišných prípadov, ako je vec sťažovateľa, ktorý je obvinený v trestnom

konaní (odlišné právne postavenie oproti sťažovateľom vo veci sp. zn. )

a má možnosť využiť na ochranu svojich práv právne prostriedky podľa Trestného

poriadku, a predmetom jeho námietky vo vzťahu k opakovanému podnetu nie je príslušnosť

prokurátora na jeho vybavenie, ktorej sa týkalo rozhodnutie sp. zn. .

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom generálneho prokurátora v konaní

o opakovanom podnete ústavný súd uvádza, že označené základné právo sa týka konania

vo veci samej. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza, že namieta porušenie základného

práva podľa postupom vyšetrovateľa alebo špeciálnej prokuratúry

v trestnom konaní vedenom proti nemu, tieto orgány neoznačil ako porušovateľov práv

v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (napr. ,

). Ústavný súd sa mohol zaoberať sťažnosťou len v tom rozsahu, v akom

ho sťažovateľ určil v petite svojej sťažnosti, v ktorom označuje za porušiteľa svojich práv

len generálnu prokuratúru. Ústavný súd sa preto mohol zaoberať sťažnosťou len v časti

smerujúcej proti generálnej prokuratúre.

Sťažovateľ namieta, že jeho opakovaný podnet bol vybavený v lehote dlhšej ako dva

mesiace podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre, v sťažnosti však neuviedol, či bola táto

lehota v zmysle uvedeného ustanovenia predĺžená. Navyše, z prípisu z 23. novembra 2012

vyplýva, že spisový materiál potrebný na vybavenie opakovaného podnetu bol generálnej

prokuratúre predložený 15. novembra 2012. Pre posúdenie námietky sťažovateľa je však

podstatné, že samotné prekročenie lehoty ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre

nie je zásahom takej intenzity, ktorý by vyvolával pochybnosti vo vzťahu k základnému

právu sťažovateľa podľa . Táto námietka je preto zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ rozšíril svoju sťažnosť aj proti prípisu generálnej prokuratúry č. k.

XV/3 Spr 192/12-11 zo 4. januára 2013, ktorým mu generálna prokuratúra oznámila, že sa

nebude zaoberať jeho ďalším opakovaným podnetom. Z argumentácie sťažovateľa týkajúcej

sa tejto časti sťažnosti a pripojeného ďalšieho opakovaného podnetu z 18. decembra 2012

vyplýva, že sťažovateľ v ďalšom opakovanom podnete neuviedol nové skutočnosti v súlade

s podmienkami upravenými v § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, len polemizoval

s odôvodnením rozhodnutia o odložení jeho opakovaného podnetu. Argumentácia

sťažovateľa v tejto časti sťažnosti je založená na jeho právnom názore, že ďalší opakovaný

podnet by mal preskúmať nadriadený prokurátor prokurátorovi, ktorý vybavil opakovaný

podnet. Tento názor je však mylný a v rozpore s § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre. Ústavný

súd nepovažuje v týchto súvislostiach skutočnosť, že prípis zo 4. januára 2013 nepodpísal

generálny prokurátor, ale prokurátorka generálnej prokuratúry vo vlastnom mene, za

okolnosť, ktorá by mala ústavnoprávnu relevanciu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoje rozhodnutie sp. zn. , v ktorého odôvodnení nájde odpoveď aj na

jeho argumentáciu v rozhodnutí sp. zn. .

Ústavný súd v obsahu prípisov generálnej prokuratúry sp. zn. XV/3 Spr 192/12

z 23. novembra 2012 a zo 4. januára 2013 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by

bolo možné vysloviť záver o nedostatočnom preskúmaní opakovaného podnetu a ďalšieho

opakovaného podnetu sťažovateľa alebo označiť napadnuté prípisy za neodôvodnené alebo

arbitrárne (). Ústavný súd preto posúdil túto časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti ako celku podľa § 25 ods. 2

ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013