Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 109/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 2

a práv podľa , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, Úradu

justičnej a kriminálnej polície v prípravnom trestnom konaní pôvodne vedenom pod

ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 a jeho uzneseniami z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005

a v súčasnosti vedenom Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava II, Úradom

justičnej a kriminálnej polície pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. F. L., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2010 doručená sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), čl. 7 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len

„OR PZ I“) v prípravnom trestnom konaní pôvodne vedenom pod ČVS: ORP-1398/OEK-

-2002 a jeho uzneseniami z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005 a v súčasnosti vedenom

Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava II, Úradom justičnej a kriminálnej

polície (ďalej len „OR PZ II“) pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bolo obchodnou

spoločnosťou B., spol. s r. o. (ďalej len „poškodená“), podané trestné oznámenie vo veci

podozrenia spáchania trestného činu krádeže, sprenevery a podvodu. Dňa 9. novembra 2002

bolo začaté trestné stíhanie vo veci a uzneseniami OR PZ I ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002

z 19. novembra 2004 a 18. júla 2005 bolo vznesené obvinenie proti sťažovateľovi pre

trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 a podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného

zákona účinného v čase spáchania skutku, ako aj pre trestný čin zneužívania informácií

v obchodnom styku v štádiu pokusu podľa k a

účinného v čase spáchania skutku. V súčasnosti je toto trestné konanie vedené pred

OR PZ II pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Dňa 4. 6. 2009 vydal Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva

PZ, Odbor justičnej polícii... Bratislava II „Písomné upozornenie o zmene právnej

kvalifikácie“ v konaní ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM podľa dôkazu č. 4, ktorým o. i.

rozčlenil skutok 2 obvinenia z 18. 7. 2008 na 3 skutky.

Uznesením zo dňa 08. 09. 2005 zamietla Krajská prokuratúra sťažnosť sťažovateľa

voči Uneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 18. 07. 2005 ako nedôvodnú. Rovnako ako

s nedôvodnou naložila Krajská prokuratúra aj so žiadosťou sťažovateľa o preskúmanie

postupu vyšetrovateľa v tejto veci a zamietla ju upovedomením zo dňa 24. 8. 2005. Vecnú

správnosť upovedomenia potvrdila na základe podnetu sťažovateľa i Generálna

prokuratúra upovedomením zo dňa 20. 12. 2005.

Upovedomením zo dňa 16. 2. 2006 zamietla Generálna prokuratúra SR i podnet

sťažovateľa zo dňa 18. 1. 2006.

Dňa 28. 2. 2006 sa preto sťažovateľ so sťažnosťou na postup JUDr. P B. a Mgr. S. K.

pri výkone dozoru v prípravnom konaní obrátil priamo na generálneho prokurátora SR.

Generálna prokuratúra SR i túto sťažnosť označila za nedôvodnú v upovedomení zo dňa

14. 3. 2006 pričom sťažovateľa informovala, že na jeho ďalšie podania už nebude

prihliadať.“

Dňa 17. júla 2006 sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) „návrh na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom

a zásahom do práva na ochranu osobnosti, ktorým žaloval Generálnu prokuratúru SR

a Okresné riaditeľstvo policajného zboru Bratislava I, Úrad justičnej a kriminálnej polície.

Vec je vedená Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. , pričom súd vo veci

doposiaľ nevykonal žiaden úkon. V návrhu na začatie konania si sťažovateľ uplatnil právo

na ochranu osobnosti pred krivým obvinením a nezákonným trestným stíhaním sťažovateľa

na základe nepravdivých tvrdení o existencii skutkov, z ktorých je sťažovateľ obvinený.

Dňa 6. 4. 2009 podal sťažovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I,

č. k. návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa dožadoval zákazu

zverejňovania sporných obvinení a ich doplnení, ako aj práva na oboznámenie sa s

povahou a dôvodom vznesenia obvinenia proti sťažovateľovi.

Dňa 29. 4. 2009 vydal Okresný súd Bratislava I vo veci sp. zn.

uznesenie, ktorým návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 22. 05. 2009 podal sťažovateľ proti zamietavému uzneseniu Okresného súdu

Bratislava I vo veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odvolanie.

Krajský súd uznesením zo dňa 30. 11. 2009 sp. zn. potvrdil

napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia (sp. zn. ).

Dňa 15. 6. 2009 sťažovateľ návrhom na zastavenie trestného stíhania opakovane

vyšetrovateľa upozornil, že v obvinení sťažovateľa nie je vymedzená podstata obvinenia,

ako ani popis konania sťažovateľa, ktoré by bolo možné označiť za protiprávne a trestné,

ako aj na tú skutočnosť, že v dvoch skutkoch (trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1,

ods. 4 písm. c a trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku podľa

ods. 2, ods. 63 ) uplynula doba premlčania ešte v čase pred vydaním Uznesenia o

vznesení obvinenia sťažovateľovi.

Na návrh na zastavenie trestného stíhania nik nereagoval ani vyšetrovateľ, ani

dozorujúci prokurátor. Sťažovateľ preto po 3 mesiacoch márneho čakania na odpoveď dňa

25. 9. 2009 podal opakovane generálnemu prokurátorovi SR sťažnosť na prieťahy

v prípravnom konaní, na ktorú reagovala Krajská prokuratúra Bratislava vyrozumením

zo dňa 8. 10. 2009. Krajská prokuratúra potvrdila príjem sťažnosti a sťažovateľa

informovala, že na základe jeho sťažnosti preskúma zákonnosť postupu dozorujúceho

prokurátora a o výsledku preskúmania sťažovateľa upovedomí.

Vo vyrozumení zo dňa 16. 12. 2009, ktoré sťažovateľ prevzal dňa 21. 12. 2009,

Krajská prokuratúra Bratislava na podklade podnetu predloženého cestou Generálnej

prokuratúry SR sťažovateľa o výsledku kontrolnej činnosti neinformovala, poukázala len

na skutkovú zložitosť prípadu a sťažovateľovi oznámila, že prokurátorovi vydala pokyn,

aby vec meritórne rozhodol, t. j. vyšetrovanie ukončil. Aj napriek tejto skutočnosti, však

do dnešného dňa takéto úkony vykonané neboli.“.

Podľa sťažovateľa bolo do jeho a dohovorom garantovaných práv

neprípustným spôsobom zasiahnuté „rozhodnutím, ako aj ďalším postupom OČTK

v trestnom konaní vedenom... v súčasnosti ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM“. Sťažovateľ

tvrdí, že trestné stíhanie vedené proti jeho osobe nemožno považovať za konformné

so zákonom, pretože „OČTK pri vznesení obvinenia jednak vychádzali z nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci, konanie páchateľa nemožno posúdiť ako trestné a na túto

skutočnosť sťažovateľ príslušné orgány viacnásobne upozornil“. Sťažovateľ vo svojich

podaniach adresovaných orgánom činným v trestnom konaní taktiež poukázal

aj na „aplikáciu inštitútu premlčania vo vzťahu k trestnému činu sprenevery a trestného

činu zneužívania informácií v obchodnom styku...“. Uznesenia vydané v trestnom konaní

vedenom proti sťažovateľovi podľa jeho názoru nespĺňajú zákonom ustanovené obsahové

náležitosti, pretože v nich absentujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia

v takej miere, aby bolo možné jeho konanie posúdiť ako trestný čin.

Napriek snahe sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní ignorovali skutočnosti

ním uvádzané, „ktoré je možné považovať za kľúčové vo vzťahu k posúdeniu skutku ako

trestného činu“, pričom mu nebolo umožnené v dostatočnej miere sa oboznámiť s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu, tak ako to upravuje a dohovor.

Sťažovateľ vyčíta orgánom činným v trestnom konaní, že ho „dlhodobo odmietajú...

informovať o protiprávnosti skutkov, z ktorých je obvinený namiesto toho, aby mu bez

meškania označili zákony, ktoré mal svojím konaním porušiť“, a že ho odmietli bez

meškania podrobne oboznámiť s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, pretože sú si

vedomé nezákonnosti svojho postupu. Sťažovateľ vyslovuje svoj zásadný nesúhlas

s citovaným vyjadrením generálnej prokuratúry, keď uvádza, že „uvedenie právnych úvah,

na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzované dokázané

skutočnosti, sú podľa uvedených právnych noriem obligatórnou súčasťou odôvodnenia

uznesenia o vznesení obvinenia. Takéto informácie preto nemožno v žiadnom prípade

považovať za vypracovanie obhajoby obvineného zo strany orgánov činných v trestnom

konaní, zákonné odôvodnenie je podstatou samotného uznesenia o vznesení obvinenia je

zárukou vylúčenia svojvôle a korupcie trestných orgánov.“.

Z týchto dôvodov je preto podľa názoru sťažovateľa možné vnímať „uznesenia

o vznesení obvinenia zo dňa 9. 11. 2004 a... 18. 7. 2005 podľa v spojení s upozornením

na zmenu právnej kvalifikácie... aj ako pokus dosiahnuť odsúdenie sťažovateľa za skutky,

ktoré predstavujú slobodné právo každého občana Slovenskej republiky, ktoré nikdy neboli

a nie sú ani podľa vnútroštátneho a ani medzinárodného práva trestným činom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto

nálezom:

„Základné práva sťažovateľa a to právo na vedenie trestného stíhania zo zákonných

dôvodov podľa článku 17 ods. 2 SR právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému

rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu zaručených

čl. 6, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo viesť

trestné konanie len pre skutok, ktorý je podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom garantované čl. 7. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností garantované čl.13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prístup k súdu garantované čl. 46,

ods. 2 SR, podľa ktorého z právomocí súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd boli porušené postupom Generálnej

prokuratúry SR a Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava I, Úrad justičnej

a kriminálnej polície v prípravnom trestnom konaní, ktoré je dnes vedené pod sp. zn.

ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného

riaditeľstva PZ, Odbore justičnej polície... Bratislava II.

Ústavný súd prikazuje Generálnej prokuratúre SR a OR PZ Bratislava I, aby

v prípravnom trestnom konaní, ktoré je dnes vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2-

2009-TM na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ, Odbore

justičnej polície... Bratislava II sťažovateľovi oznámila príslušné zákonné ustanovenia,

ktoré boli porušené konaním sťažovateľa popísanom v uznesení Okresného riaditeľstva PZ

v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície... Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-

2002 z 9. 11. 2004 a uznesení Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, Úrad justičnej

a kriminálnej polície... Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 18. 07. 2005.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I., Úrad

justičnej a kriminálnej polície... Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 9. 11. 2004

a uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície...

Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 18. 07. 2005.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., primerané finančné zadosťučinenie

v sume 30.000,- €..., ktoré mu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., primerané finančné zadosťučinenie

v sume 30.000,- €..., ktoré mu je Okresné riaditeľstvo Bratislava I povinné zaplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv podľa

a a práv podľa , a

dohovoru], a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv (OR PZ I a generálna prokuratúra vo veci vedenej pôvodne pod ČVS: ORP-

1398/OEK-B1-2002 a v súčasnosti vedenej OR PZ II pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-

TM). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ už pri podaní návrhu zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. ,

).

Podľa nikoho nemožno stíhať... inak, ako z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva... byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený

s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou

veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba

v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň

neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa , sa ňou

môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov

sťažnosti podľa , resp. podľa ako

prostriedku ochrany (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených

základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde ().

1. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv [čl. 17 ods. 2

, a dohovoru] došlo uzneseniami OR PZ I

ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005, ktorými bolo proti

nemu vznesené obvinenie pre skutky podrobnejšie vymedzené v predmetných uzneseniach,

a Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) tento jeho postup

odobrila svojimi uzneseniami sp. zn. zo 6. júna 2005 a z 8. septembra 2005,

ktorými zamietla ním podané sťažnosti ako nedôvodné.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie

policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...

Podľa orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim

súhlasom prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len

s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec

na rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide

o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho

prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi...

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,

zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu

konal a rozhodol...

Z citovaných ustanovení vyplýva, že tento poskytoval

sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy, na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený.

Uvedené právne prostriedky umožňovali sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu

vzhľadom na právomoc prokurátora danú mu , ak by na základe

sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že postup vyšetrovateľa OR PZ I alebo jeho

uznesenia o vznesení obvinenia boli v rozpore so zákonom.

Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý je

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. , ).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. , ).

V konečnom dôsledku sťažovateľ tieto prostriedky nápravy aj využil a o sťažnostiach

proti obom uzneseniam, ako aj žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa prokurátor

krajskej prokuratúry konal a rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv označenými

uzneseniami OR PZ I, zakladá právomoc príslušnej prokuratúry, čo

vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv

uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa

príslušných ustanovení (a napokon tak aj urobil), ústavný súd jeho

sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu OR PZ I odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2

v spojení s ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti (proti

označeným uzneseniam OR PZ I z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005) bolo možné

odmietnuť aj ako podanú oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (

).

Akceptujúc uvedenú kogentnú lehotu ústavný súd zistil, že sťažnosť doručená

ústavnému súdu 18. februára 2010 bola vo vzťahu k označeným uzneseniam OR PZ I

z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005 podaná oneskorene.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich označených práv [ ,

čl. 6 ods. 3 písm. a) a čl. 7 ods. 1 dohovoru] postupom OR PZ I a generálnej prokuratúry

v označenom trestnom konaní. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť smeruje

proti postupu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania,

keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa

meritórne zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval.

Ústavný súd pripomína, že v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné

konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé

pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia

znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v , ktoré neboli

odstránené v jeho priebehu (napr. , , ). Ústavný súd

zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti

zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd

vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni

ochrancovia ústavnosti (napr. ).

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) môže obvinený... uvádzať okolnosti, navrhovať,

predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti

a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov

vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom... Podľa § 34 ods. 4

sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného

o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich

uplatnenie.

Ďalšie procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných

v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) vyplývajú

z príslušných ustanovení II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor

prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné

prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo

ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) .

Taktiež o prokuratúre v znení neskorších predpisov

umožňuje (§ 31 a nasl.) domáhať sa preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia

orgánu verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov

v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu vrátane možnosti žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor.

Sťažovateľ namieta postup orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného

konania tvrdiac, že trestné činy, pre ktoré je stíhaný, nespáchal, resp. že jeho konanie nie je

trestným činom, a napriek tomu trestné konanie proti jeho osobe naďalej pokračuje.

Prípravné konanie je etapou trestného konania, v rámci ktorého majú orgány činné

v trestnom konaní čo najrýchlejšie zistiť skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné

pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Nepochybne ide o proces,

v rámci ktorého dochádza k zisťovaniu a zhromažďovaniu poznatkov o čine, ktorý je

predmetom konania. Ak by napokon výsledky prípravného konania svedčili o závere, že

skutok, pre ktorý je sťažovateľ trestne stíhaný, nie je trestným činom, prípadne, že je

nepochybné, že skutok nespáchal, je povinnosťou prokurátora príslušnej prokuratúry trestné

stíhanie zastaviť ( ). To, či skutočne prípravné konanie dospelo

k takýmto záverom, môže vyhodnotiť iba príslušný orgán činný v trestnom konaní. Ak by

však tento orgán nebol presvedčený o takomto závere, a následne dôjde zo strany

prokurátora k podaniu obžaloby, o vine alebo nevine je príslušný rozhodnúť iba všeobecný

súd.

Trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, ale aj v čase

rozhodovania o nej nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu trestného konania. Z toho vyplýva,

že až po prípadnom podaní obžaloby sa môže začať konanie pred súdom. Za takejto situácie

všeobecný súd, ktorému bude podaná obžaloba, bude povinný skúmať ústavnosť

a zákonnosť konania predchádzajúceho podaniu obžaloby, a to tiež so zreteľom

na dodržanie základných práv a slobôd v prípravnom konaní. Všeobecný súd má podľa

aplikovateľného na tento prípad celý rad účinných procesných nástrojov

ako zabezpečiť nápravu prípadného porušenia základných práv a slobôd v prípravnom

konaní, ak dospeje k záveru, že boli porušené.

Keďže po prípadnom podaní obžaloby by súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci

sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania boli súdmi s plnou

jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových

aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného

konania, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa týkajúcej sa

namietaného porušenia jeho základných práv v trestnej veci, ktorá nebola v čase podania

sťažnosti právoplatne skončená, k záveru o nedostatku svojej právomoci konať a rozhodnúť

v uvedenej veci (obdobne napr. , , , ).

Platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi (ako obvinenému)

v ďalšom priebehu konania v rámci uplatnenia práva na obhajobu právne účinným

spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných

v dôsledku nezákonného postupu vyšetrovateľa (prípadne prokurátora príslušnej

prokuratúry) v jeho trestnej veci.

Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej

veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva

na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia jeho základných práv priamo pred súdom

prvého stupňa v rámci konania o merite veci a následne zákonom dovoleným spôsobom

aj prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Nevyužitie uvedených možností ochrany označeného práva sťažovateľa nemožno

nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127

ods. 1 ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1

sťažnosť odmietol podľa uvedeného zákona

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Sťažovateľ napokon namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 2 (právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy), a to

postupom OR PZ I a generálnej prokuratúry.

Sťažovateľ osobitne vo svojej sťažnosti neodôvodnil, akým spôsobom malo dôjsť

postupom označených porušovateľov k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2

.

Článok 46 ods. 2 zakotvuje inštitút súdneho preskúmania ako pravidla vtedy,

ak niekto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy.

Každý, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach takýmto rozhodnutím, má možnosť

obrátiť sa na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolať tak konanie, v ktorom správny orgán

bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podal. Preto prípadné

porušenie tohto základného práva sa môže viazať len na rozhodovanie súdu (ktorý však

sťažovateľ v petite sťažnosti neoznačil), a preto v súvislosti so sťažovateľom označenými

porušovateľmi jeho základného práva podľa (OR PZ I a generálna

prokuratúra) nemožno o porušení tohto základného práva v okolnostiach danej veci ani

uvažovať.

Keďže k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2

postupom OR PZ I a generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok

príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom týchto orgánov a uvedeným základným

právom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011