Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 4/2011
PDF · 168.32 KB
No categories available
II. ÚS 4/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa ochrany svojho práva zákonom
ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej republiky a na obhajobu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 GPt 153/10 tým, že o opakovanom
podnete a o ďalšom opakovanom podnete nerozhodol generálny prokurátor Slovenskej
republiky, a takto
rozhodol:
1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
IV/1 GPt 153/10 p o r u š i l a základné práva M. M. domáhať sa ochrany svojho práva
zákonom ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej republiky a na obhajobu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky z a k a z u j e pokračovať
v porušovaní označených základných práv M. M.
3. M. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 191,58 €
(slovom tisícstodeväťdesiatjeden eur a päťdesiatosem centov), ktorú j e Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky p o v i n n á vyplatiť na účet právneho zástupcu
Mgr. R. T., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti M. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 4/2011-16 z 13. januára 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. M., P.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa
ochrany svojho práva zákonom ustanoveným postupom na inom orgáne Slovenskej
republiky a na obhajobu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn. IV/1 GPt 153/10 tým, že o ďalšom
opakovanom podnete nerozhodol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“).
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 13. júla 2009 bol sťažovateľ
obvinený zo spáchania prečinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1
Trestného zákona. Dozor nad zákonnosťou prípravného konania vykonáva prokurátor
Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod sp. zn.
Pv 1174/2007. Podnetom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) sťažovateľ žiadal preskúmať postup okresnej
prokuratúry. Podnet vybavila Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len „krajská
prokuratúra“) upovedomením sp. zn. 1 KPt 2048/2009 z 9. decembra 2009. Opakovaným
podnetom zo 4. apríla 2010 doplneným podaniami z 10. apríla 2010, 13. apríla 2010,
28. apríla 2010, 9. mája 2010, 4. júna 2010 a 6. júna 2010 na základe nových dovtedy
neuvádzaných skutočností sa sťažovateľ domáhal preskúmania vybavenia podnetu krajskou
prokuratúrou. Tento opakovaný podnet vybavil prokurátor generálnej prokuratúry
upovedomením č. k. IV/1 GPt 153/10-12 z 11. júna 2010 so záverom, že sťažovateľove
námietky uvedené v opakovanom podnete nie sú nové, a preto sa nimi generálna
prokuratúra nezaoberala. Upovedomenie bolo sťažovateľovi doručené 24. júna 2010.
Vzhľadom na skutočnosť, že opakovaný podnet nebol vybavený v súlade s ustanovením
§ 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre generálnym prokurátorom, ktorý je príslušným na
vybavenie podnetu na preskúmanie postupu prokurátora krajskej prokuratúry, a že
prokurátor generálnej prokuratúry ako nepríslušný prokurátor nepostupoval v súlade
s ustanovením § 35 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet neprešetril, podal sťažovateľ
26. júna 2010 ďalší opakovaný podnet, v ktorom sa domáhal preskúmania postupu
prokurátora generálnej prokuratúry a vybavenia opakovaného podnetu. Tento ďalší
opakovaný podnet sťažovateľa bol vybavený opäť totožným prokurátorom generálnej
prokuratúry upovedomením č. k. IV/1 GPt 153/10-23 z 30. júla 2010, pričom bol ako
nedôvodný odložený. Upovedomenie bolo sťažovateľovi doručené 9. augusta 2010.
Podľa názoru sťažovateľa uvedeným postupom generálnej prokuratúry došlo
k porušeniu označených článkov ústavy, a to v dvoch súvislostiach:
a) Opakovaný podnet mal byť vybavený generálnym prokurátorom v súlade
s ustanovením § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre. Napriek tomu však bol vybavený
v rozpore so zákonom nepríslušným prokurátorom.
b) Opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet obsahovali nové skutočnosti, ktoré
v podnete uvádzané neboli. Povinnosťou príslušného prokurátora podľa § 34 ods. 1 a 2
a § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre, teda generálneho prokurátora, bolo tieto
podnety riadne prešetriť v zmysle ustanovenia § 35 zákona o prokuratúre. Opakovaný
podnet a ďalší opakovaný podnet však boli nepríslušným prokurátorom ako nedôvodné
odložené.
Odložením podnetov bez ich riadneho vybavenia príslušným prokurátorom došlo
k odopretiu spravodlivosti (denegationis iustitiae) zo strany generálnej prokuratúry, čím
bolo zároveň porušené aj základné právo sťažovateľa ako obvineného na obhajobu
vyplývajúce z čl. 50 ods. 3 ústavy.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom generálnou prokuratúrou pod sp. zn.
IV/1 GPt 153/10 s tým, aby sa jej zakázalo pokračovať v porušovaní ním označených
základných práv. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
10 000 €, ako aj náhradu trov konania.
Z vyjadrenia generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 153/10-56 z 22. februára 2011
doručeného ústavnému súdu 3. marca 2011 vyplýva, že porušenie práva sťažovateľa je
možné skúmať z hľadiska dvoch rovín. Prvou rovinou, ktorú sťažovateľ nespochybňuje, je
obsahové vybavenie sťažnosti. Sťažovateľ napáda iba skutočnosť, že jeho opakovaným
podnetom sa nezaoberal generálny prokurátor, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 54 ods. 2
písm. a) zákona o prokuratúre, ale prokurátor generálnej prokuratúry. Jeho podanie
v podstate smeruje len proti aprobačnej doložke na vybavení opakovaného podnetu, čo
predstavuje druhú rovinu preskúmania porušenia práv sťažovateľa. Je pravdou, že
ustanovenie § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre jednoznačne vymedzuje
nadriadeného prokurátora pre účely vybavovania opakovaných podnetov podľa § 34 ods. 1
zákona o prokuratúre. Ak ide konkrétne o opakovaný podnet vo vzťahu k prokurátorovi
krajskej prokuratúry, je ním generálny prokurátor. V praxi však vzhľadom na množstvo
oprávnení generálneho prokurátora uplatňuje tento svoju pôsobnosť prostredníctvom
organizačných zložiek generálnej prokuratúry [§ 40 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre],
ktoré sú definované v „Príkaze generálneho prokurátora Slovenskej republiky“
z 18. februára 2010 pod por. č. 3/2010, ktorým sa vydáva úplné znenie Príkazu generálneho
prokurátora Slovenskej republiky por. č. 2/2004 z 27. februára 2004 o organizácii a riadení
práce na prokuratúre. Z článku 7 vyplýva, že úlohy pri vykonávaní dozoru nad
zachovávaním zákonnosti v predsúdnom konaní plní trestný odbor. Medzi ne patrí
i vybavovanie podnetov v trestných veciach. Aprobačné oprávnenie prokurátora trestného
odboru je možné a contrario vymedziť z článkov 2, 3, 4, 5 a 10, ktorými sa upravuje
aprobačné oprávnenie na generálnej prokuratúre. Uvedené články pozitívne vymedzujú
aprobačné oprávnenia generálneho prokurátora a oprávnenia prvého námestníka,
námestníkov a riaditeľa trestného odboru. V tomto kontexte treba zdôrazniť, že
kompetencie, ktoré generálny prokurátor nezveril uvedeným zložkám, realizujú prokurátori
trestného odboru. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti generálna prokuratúra dospela
k záveru, že vybavením a s tým spojeným signovaním vybavenia opakovaného podnetu
prokurátorom trestného odboru generálnej prokuratúry nebolo žiadnym spôsobom
zasiahnuté do práv sťažovateľa garantovaných ústavou.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 22. marca 2011 doručenej ústavnému
súdu 25. marca 2011 vyplýva, že nie je možné stotožniť sa so záverom generálnej
prokuratúry, pretože signovanie vybavenia opakovaného podnetu a ďalšieho opakovaného
podnetu prokurátorom trestného odboru generálnej prokuratúry bolo v rozpore so zákonom.
Z ustanovenia § 16 zákona o prokuratúre je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, ktorú
časť svojej pôsobnosti vykonáva generálny prokurátor osobne a ktorú časť svojej pôsobnosti
môže preniesť poverením na iného prokurátora, aby konal v jeho mene. Medzi pôsobnosti
generálneho prokurátora, ktoré nie sú viazané na osobný výkon, patrí i kontrolná činnosť
všetkých prokuratúr. V rámci tejto kontrolnej činnosti je ustanovená aj pôsobnosť
generálneho prokurátora pri vybavovaní opakovaných podnetov. Z už uvedeného je zrejmé,
že vybavením opakovaného podnetu môže generálny prokurátor poveriť iného prokurátora,
avšak poverený prokurátor koná v mene generálneho prokurátora, nie v mene vlastnom.
Právny zástupca sťažovateľa napokon vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia na sumu
462,95 €.
Z podania právneho zástupcu sťažovateľa z 2. júna 2011 doručeného ústavnému súdu
toho istého dňa vyplýva vyčíslenie trov právneho zastúpenia sťažovateľa. Sťažovateľ
požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 1 191,58 €. Ide o odmenu za
dva úkony právnych služieb v roku 2010, za dva úkony právnych služieb v roku 2011,
režijné paušály, náhradu cestovných výdavkov za použitie motorového vozidla v súvislosti
s cestou B. – K. a späť 2. júna 2011 vo výške 211,99 €, ako aj náhradu za stratu času cestou
z B. do K. a späť 2. júna 2011 vo výške 271,70 € a napokon daň z pridanej hodnoty vo
výške 198,60 €.
Ústavný súd vec prerokoval na ústnom pojednávaní. Právny zástupca sťažovateľa,
ako aj zástupkyňa generálnej prokuratúry zotrvali na svojich už uvedených stanoviskách.
Zástupkyňa generálnej prokuratúry uviedla prehľad relevantnej judikatúry ústavného súdu,
z ktorej vyplýva, že aprobačné oprávnenie prokurátorov akceptuje. Inak by všetko musel
podpisovať samotný generálny prokurátor a potom by už neexistoval subjekt, ktorý by
mohol jeho postup preskúmať. V súvislosti s princípom subsidiarity právomoci ústavného
súdu podotýka, že sťažovateľ sa mohol, resp. môže domáhať nápravy porušenia označených
práv v konaní pred trestným súdom. Právny zástupca sťažovateľa vo svojej replike
zdôraznil, že trestný súd môže poskytnúť ochranu vecným námietkam sťažovateľa
týkajúcim sa vyšetrovania v jeho trestnej veci, nemôže však napraviť pochybenia v postupe
generálnej prokuratúry v súvislosti s námietkou, že na generálnej prokuratúre rozhodoval
o podaniach sťažovateľa nepríslušný prokurátor.
II.
Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 153/10-12 z 11. júna 2010 vyplýva,
že opakovaný podnet sťažovateľa zo 4. apríla 2010 doplnený ďalšími podaniami z 10. apríla
2010, 13. apríla 2010, 28. apríla 2010, 9. mája 2010, 4. júna 2010 a 6. júna 2010 bol ako
nedôvodný odložený s tým, že námietky uvádzané v opakovanom podnete a jeho doplnkoch
nie sú nové, lebo sťažovateľ ich uvádzal v priebehu vyšetrovania v sťažnostiach
a početných podnetoch adresovaných rôznym orgánom. Krajská prokuratúra sa nimi
podrobne zaoberala, reagovala na ne a bez námietok sa s nimi vyrovnala. Prípis je
podpísaný prokurátorom JUDr. L. H.
Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 153/10-23 z 30. júla 2010 vyplýva, že
podanie sťažovateľa z 26. júna 2010 bolo posúdené podľa jeho obsahu ako ďalší opakovaný
podnet vo vzťahu k prípisu z 11. júna 2010. Vzhľadom na to, že tento podnet neobsahuje
žiadne podstatné nové skutočnosti ako tie, ktoré boli predmetom predchádzajúceho
vybavenia, je potrebné ďalší opakovaný podnet bez ďalších opatrení ako nedôvodný
odložiť. Prípis je podpísaný prokurátorom JUDr. L. H.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva… v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Sťažovateľ je presvedčený, že o jeho opakovanom podnete, ako aj o ďalšom
opakovanom podnete mal rozhodnúť generálny prokurátor, resp. malo sa rozhodnúť v mene
generálneho prokurátora.
Generálna prokuratúra je tej mienky, že prokurátor trestného odboru generálnej
prokuratúry bol v okolnostiach daného prípadu oprávnený rozhodnúť o podaniach
sťažovateľa vo svojom vlastnom mene.
Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že ani z prípisu
generálnej prokuratúry z 11. júna 2010 (reakcia na opakovaný podnet), ale ani z ďalšieho
prípisu z 30. júla 2010 (reakcia na ďalší opakovaný podnet) nevyplýva žiadna argumentácia,
ktorá by objasňovala právomoc prokurátora JUDr. L. H. podnety sťažovateľa meritórne
vybaviť. Obzvlášť markantné je to v prípade prípisu z 30. júla 2010, keďže sťažovateľ
v reakcii na prípis z 11. júna 2010 výslovne namietal nedostatok právomoci tohto
prokurátora opakovaný podnet vybaviť s tým, že táto právomoc prináleží podľa jeho názoru
generálnemu prokurátorovi.
Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(mutatis mutandis Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Vzhľadom na to, že sťažovateľ výslovne namietal okolnosť, že podľa jeho názoru
konajúci prokurátor generálnej prokuratúry nebol oprávnený rozhodovať o jeho
opakovanom podnete, bolo povinnosťou generálnej prokuratúry sa touto námietkou
zaoberať a svoj postup náležitým spôsobom vysvetliť, resp. právne zdôvodniť. Nesplnenie
tejto povinnosti má za následok zjavnú neodôvodnenosť postupu generálnej prokuratúry.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedených skutočností treba konštatovať, že došlo k porušeniu
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Pokiaľ zástupkyňa generálnej prokuratúry na ústnom pojednávaní spochybnila
vzhľadom na princíp subsidiarity právomoc ústavného súdu konať o tejto veci, keďže
sťažovateľ mal, resp. prípadne ešte aj má možnosť dožadovať sa nápravy označených práv
pred trestným súdom, treba uviesť, že ústavný súd posudzoval otázku svojej právomoci
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, pričom dospel k záveru o existencii tejto
právomoci. Inak by nebol mohol prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Súčasná argumentácia
právnej zástupkyne generálnej prokuratúry nemohla nič zmeniť na právnom názore, podľa
ktorého právomoc ústavného súdu je daná. Treba totiž prisvedčiť právnemu zástupcovi
sťažovateľa v tom, že namietané pochybenia v postupe prokurátora generálnej prokuratúry
v rámci konania o podnete podľa zákona o prokuratúre trestný súd skúmať, a tým menej
naprávať nemôže.
Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže zakázať
pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.
Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zakázal generálnej prokuratúre
pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej
výške 1 191,58 €, keďže po preverení uplatnených a podrobne vyčíslených trov v spojení
s dokladmi preukazujúcimi nároky na cestovné a daň z priadnej hodnoty dospel k záveru
o správnosti uplatnenej sumy náhrady (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 10 000 € (bod 4 výroku nálezu).
Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia označených práv generálnou
prokuratúrou a zákazom pokračovať v porušení práv je ujma spôsobená sťažovateľovi už
napravená, a preto neprichádza do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011