Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 62/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany Laššákovej a

sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Róbertom Liškom, advokátska kancelária,

Štefánikova 882/39, Poprad, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 23

ods. 1, , a ,

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 2 bodu 3 písm. a), b) a c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. apríla 2017 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a rozsudkom z 26. apríla 2017 p o r u š i l základné právo na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. apríla 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Sťažnosti v časti požadujúcej priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

4. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

312,34 € (slovom tristodvanásť eur a tridsaťštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta Mgr. Róberta Lišku, advokátska

kancelária, Štefánikova 882/39, Poprad, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-18 z 25. januára 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 23

ods. 1, , a (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 2 bodu 3 písm. a), b) a c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. apríla 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že 28. júna 2013 pri cestnej kontrole polícia zadržala

sťažovateľovi vodičský preukaz, o čom mu vydala potvrdenie. Nasledujúci deň 29. júna

2013 príslušný prokurátor podal na sťažovateľa (ktorý bol zadržaný) obžalobu pre prečin

ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa s použitím

, teda v tzv. superrýchlom konaní. Príslušný súd o obžalobe

v zákonom stanovenej lehote zadržania nerozhodol a sťažovateľa prepustil. Písomné

vyhotovenie rozhodnutia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Poprad – okresného

dopravného inšpektorátu (ďalej len „okresný dopravný inšpektorát“) o zadržaní vodičského

oprávnenia sťažovateľa bolo vydané pod č. ORPZ-PP-ODI2-17-103/2013, a to 12. júla

2013. V rozhodnutí sa v podstate uvádza len, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý

zo spáchania trestného činu, za čo môže byť uložený trest zákazu činnosti, a to je dôvodom

na zadržanie vodičského preukazu.

3. V podanom odvolaní sťažovateľ uviedol, že dôkazy tvoriace podklad rozhodnutia

boli získané v rozpore so zákonom a predpísanými postupmi, pričom s nimi bolo aj

manipulované. Popísal aj svoj vtedajší duševný stav. Išlo o výnimočný, jednorazový exces

s tým, že sťažovateľ nepredstavuje hrozbu pre cestnú dopravu a postačí, ak mu bude sankcia

uložená až právoplatným rozhodnutím súdu či iného orgánu.

4. Rozhodnutím Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove – krajského

dopravného inšpektorátu (ďalej len „krajský dopravný inšpektorát“) č. KRPZ-PO-KDI3-

86/2013-P z 23. septembra 2013 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté, resp. prvostupňové

rozhodnutie bolo potvrdené s tým, že v rozhodnutí použitá argumentácia je správna

a ostatné skutočnosti budú predmetom ďalšieho dokazovania. Dôvody zadržania vodičského

preukazu trvali podľa názoru krajského dopravného inšpektorátu aj v čase jeho

rozhodovania.

5. Na základe žaloby sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 5. marca 2015 bolo rozhodnutie krajského dopravného

inšpektorátu v spojení s rozhodnutím okresného dopravného inšpektorátu zrušené a vec bola

vrátená na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu bola žaloba sťažovateľa dôvodná.

Krajský dopravný inšpektorát neuviedol, v čom videl dôvody na ďalšie zadržiavanie

vodičského preukazu sťažovateľa z hľadiska bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Obmedzil sa len na konštatovanie, že na zadržanie vodičského preukazu postačuje

predpoklad, resp. možnosť uloženia trestu alebo sankcie zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá za skutok, zo spáchania ktorého je sťažovateľ podozrivý. Podľa krajského súdu

povinnosťou krajského dopravného inšpektorátu (vzhľadom na odstup času od zadržania

vodičského preukazu a vychádzajúc z toho, že o skutku kladenom sťažovateľovi za vinu

nebolo rozhodnuté, ako aj s prihliadnutím na preventívny charakter rozhodnutia o zadržaní

vodičského preukazu) bolo skúmať odôvodnenosť ďalšieho jeho zadržiavania z hľadiska

bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a rozhodnutie odôvodniť aj v tomto smere.

6. Krajský dopravný inšpektorát podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2017 bol rozsudok

krajského súdu zmenený tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Podľa názoru

najvyššieho súdu neboli dané dôvody na zrušenie právoplatných rozhodnutí správnych

orgánov. Na aplikáciu o cestnej premávke

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o cestnej premávke“) bolo postačujúce posúdenie možnosti použitia trestu, resp. sankcie

zákazu činnosti spočívajúcej v zákaze vedenia motorového vozidla za skutok, zo spáchania

ktorého je sťažovateľ dôvodne podozrivý. Iné okolnosti totiž z tohto zákonného ustanovenia

nevyplývajú. Krajský súd mal vychádzať zo skutkového stavu existujúceho v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sa zaoberal dĺžkou trestného konania a zohľadňoval

časové kritérium doby od zadržania vodičského preukazu až do rozhodnutia o skutku, ktorý

sa sťažovateľovi kládol za vinu, postupoval nesprávne, lebo pre posúdenie zákonnosti

preskúmavaného rozhodnutia bolo toto časové kritérium irelevantné.

7. Najvyšší súd vo svojom rozsudku konštatuje, že sa sťažovateľ k podanému

odvolaniu krajského dopravného inšpektorátu písomne nevyjadril, avšak podľa sťažovateľa

je „toto jeho tvrdenie je lživé“.

8. Sťažovateľ 19. októbra 2015 zaslal e-mailom do podateľne najvyššieho súdu

podanie, prílohou ktorého bolo vyjadrenie k odvolaniu krajského dopravného inšpektorátu

ako žalovaného v konaní. Tento e-mail bol najvyššiemu súdu doručený a prečítaný až

dvoma jeho pracovníčkami.

Následne (v lehote 3 dní) bolo písomné podanie – vyjadrenie k odvolaniu zaslané

doporučenou poštou na adresu najvyššieho súdu aj krajského súdu. Túto skutočnosť

dokumentujú podacie lístky z 22. októbra 2015. Podanie bolo doručené najvyššiemu súdu aj

krajskému súdu 26. októbra 2015, ako o tom svedčia doručenky.

Podľa sťažovateľa dosiaľ uvedené znamená, že jeho vyjadrenie k odvolaniu

krajského dopravného inšpektorátu bolo súdom doručené a muselo im byť známe

minimálne rok a pol do rozhodnutia najvyššieho súdu. Zdá sa byť nemožné, aby sa všetky

tri podania stratili a netvorili obsah spisu. Sťažovateľ v tom vidí úmysel najvyššieho súdu,

ktorý radšej zatajil či stratil vyjadrenie sťažovateľa, aby nemusel odborne a vecne vyvracať

pádne argumenty v ňom uvádzané a schopné privodiť pre sťažovateľa priaznivý výsledok

v spore. Toto by bolo podľa názoru sťažovateľa zo strany súdu náročné či takmer nemožné,

a tak si vec zjednodušil v rozpore s právom. Ak by sa vyjadrenie postupom súdu nestratilo,

skutočnosti v ňom uvedené by mali určite vplyv na rozhodnutie najvyššieho súdu.

9. Podľa názoru sťažovateľa vecné závery najvyššieho súdu sú zjavne neodôvodnené

a arbitrárne. Ustanovenie § 70 ods. 1 písm. a) zákona o cestnej premávke iba oprávňuje

policajta zadržať vodičský preukaz, no v žiadnom prípade mu neukladá takúto povinnosť.

Keďže sa policajný orgán v danom prípade rozhodol zadržať sťažovateľov vodičský

preukaz, bolo povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia tento postup vysvetliť. Sťažovateľ je

presvedčený, že výkladom uvedeného ustanovenia možno prísť k jasnému záveru, že ak by

zákon ukladal povinnosť policajtovi zadržať vodičský preukaz v prípade splnenia

podmienky možnosti uloženia trestu alebo sankcie zákazu činnosti viesť motorové vozidlo,

potom by stačilo, aby sa policajný orgán iba odvolal na to, že sa v danej veci vedie trestné

alebo priestupkové konanie s možnosťou uloženia trestu, resp. sankcie zákazu vedenia

motorového vozidla. Keďže toto ustanovenie policajta iba oprávňuje (neukladá mu

povinnosť), aby zadržal vodičský preukaz, je policajt povinný v prípade zadržania

vodičského preukazu takéto svoje rozhodnutie odôvodniť. Zadržanie vodičského preukazu

je sankciou sui generis, keďže je nepochybné, že má represívny charakter vyplývajúci aj

zo samotnej systemizácie sankcií v

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Zákon

o priestupkoch v prípade zadržania vodičského preukazu umožňuje, aby sa doba jeho

zadržania započítala do doby trvania sankcie zákazu činnosti viesť motorové vozidlá.

Iba poukázanie na skutočnosť, že sa proti sťažovateľovi vedie trestné konanie, nie je

postačujúcim zdôvodnením rozhodnutia správneho orgánu, a to preto, že pri neuváženom

(svojvoľnom) zadržaní vodičského preukazu bez zodpovedajúceho zdôvodnenia

rozhodnutia by mohlo dôjsť k porušeniu zásady ne bis in idem. Odobratie vodičského

preukazu môže ovplyvniť realizáciu slobody pohybu a výberu povolania.

10. Z pohľadu sťažovateľa nemožno súhlasiť s názorom najvyššieho súdu, podľa

ktorého sa malo rozhodovať podľa skutkového stavu daného v čase vydania rozhodnutia

o zadržaní vodičského preukazu okresným dopravným inšpektorátom. V čase rozhodovania

o odvolaní musí predsa odvolací orgán prihliadnuť aj na stav v čase jeho rozhodovania.

Správny poriadok nemá také ustanovenie, ktoré by ukladalo rozhodovať takým spôsobom,

ako to uvádza najvyšší súd. Podľa sťažovateľa nemožno súhlasiť ani s tým, že by sa nemali

posudzovať podklady rozhodnutia a spôsob ich zistenia. Veď ak sú nezákonné, potom

nemožno na základe takýchto podkladov vydať zákonné rozhodnutie. Išlo by totiž o tzv.

ovocie z otráveného stromu. Ďalej je neprijateľný aj názor, podľa ktorého nie je možné

preskúmavať tzv. správnu voľnú úvahu. Ak policajt zadrží vodičský preukaz, tak predsa

musí odôvodniť, prečo sa rozhodol v rámci správnej úvahy z dvoch možných variantov

práve pre tento variant. Povinnosť zdôvodniť rozhodnutie vyplýva aj zo Správneho

poriadku. Správna úvaha nie je svojvôľou a neznamená nezávislosť na zákone.

11. Podľa sťažovateľa nie je zrejmé, prečo krajský súd, ale najmä najvyšší súd

ignorovali žalobnú a odvolaciu námietku, podľa ktorej ak zadržanie vodičského preukazu

presiahne určitú dobu (približne mesiac), nejde už o preventívne opatrenie, ale o trest. Tak

to totiž interpretuje Európsky súd pre ľudské práva. Znamená to, že sťažovateľ bol za svoje

konanie potrestaný dvakrát, pričom prvýkrát sa tak stalo zo strany policajného orgánu

trvalým zadržaním jeho vodičského preukazu.

12. Z uvedených hľadísk je nutné podľa názoru sťažovateľa Slovenskú republiku

kvalifikovať ako policajný štát, a to aj preto, že sme posledným štátom Európskej únie,

v ktorom polícia nielen zisťuje a objasňuje porušenia zákonov zo strany vodičov, ale ich za

to aj trestá. Reálne teda policajt zistí porušenie zákona zo strany vodiča, vec objasní

a zdokumentuje a uloží aj trest, čo odporuje rozumnej predstave v demokracii. Všade inde

v Európskej únii takéto konanie vedúce k uloženiu trestu (u nás upravené Správnym

poriadkom) prebieha mimo silových, ozbrojených zložiek v civilnom sektore. Pritom doba

zadržania vodičského preukazu je na Slovensku neobmedzená, môže trvať aj 10 rokov.

13. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/. Základné práva sťažovateľa ... a to:

právo na súdnu a inú ochranu podľa

a Ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd,

právo na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 (Európskeho)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 prvej vety Charty

základných práv Európskej únie,

právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky a Ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd,

právo na účinný opravný prostriedok podľa čl. 2 bod. 3 písm. a, b, c,

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a podľa čl. 13 Dohovoru

a čl. 47 druhej vety Charty základných práv Európskej únie, ktorého sa dožadoval

v súvislosti s ochranou jeho práv podľa , a

Slovenskej republiky,

právo podľa , že len súd môže rozhodnúť

o vine a treste za trestný čin

nesprávnym procesným postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 26.04.217, ktorým bol rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 05.03.2015 zmenený tak, že žaloba sťažovateľa sa zamieta,

porušené boli.

2/. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 26.04.2017, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 05.03.2015 zmenený tak, že žaloba sťažovateľa sa zamieta.

Vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý je

v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

3/ Sťažovateľovi ... sa priznáva premerané finančné

zadosťučinenie v sume 1,00 EUR (slovom jedno EURo), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej

republiky v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Sťažovateľ napokon požaduje náhradu trov vzniknutých právnym zastúpením

advokátom, a to vo výške 312,34 €.

14. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -13 z 28. februára

2018, doručeného ústavnému súdu 9. marca 2018, inter alia vyplýva, že konštatovaním

najvyššieho súdu, podľa ktorého sa sťažovateľ k odvolaniu krajského dopravného

inšpektorátu nevyjadril, nebol sťažovateľ poškodený na svojich právach. Sťažovateľ mal

právo vyjadriť sa k odvolaniu krajského dopravného inšpektorátu a toto právo aj využil.

Jeho vyjadrenie sa dostalo najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu, a preto tento

rozhodoval so znalosťou jeho obsahu. Je to zrejmé aj z rozsudku najvyššieho súdu, ktorý

v odôvodnení reaguje na všetky podstatné argumenty uvádzané sťažovateľom v jeho

vyjadrení k odvolaniu krajského dopravného inšpektorátu. Právne otázky, ktoré boli v danej

veci sporné, boli najvyšším súdom vyriešené. Vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu krajského

dopravného inšpektorátu neobsahovalo takú novú skutkovú a právnu argumentáciu vo veci

(argumentácia sťažovateľa vo vyjadrení k odvolaniu je v podstate obdobná ako tá, ktorú

sťažovateľ uplatnil v žalobe), ktorá by mohla mať vplyv na právne posúdenie veci

najvyšším súdom a privodiť sťažovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Predsedníčka

najvyššieho súdu preto žiada, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

15. Z prípisu právneho zástupcu sťažovateľa z 23. marca 2018, doručeného

ústavnému súdu 4. apríla 2018, vyplýva, že sťažovateľ trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie.

16. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie ústavného súdu č. k. -18

z 25. januára 2018, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a prípis právneho zástupcu

sťažovateľa krajskému dopravnému inšpektorátu, aby sa aj tento mohol vyjadriť vo veci

samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu by mohol byť dotknutý na svojich právach.

Z vyjadrenia krajského dopravného inšpektorátu č. KRPZ-PO-KDI3-28-001/2018-P

z 19. apríla 2018, doručeného ústavnému súdu 26. apríla 2018, vyplýva, že sa v plnej miere

stotožňuje s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2017. Zároveň

sa nestotožňuje s námietkami sťažovateľa a opakovane uvádza, že v odvolacom konaní

dospel k záveru o oprávnenosti zadržania vodičského preukazu sťažovateľa. Rozhodnutím

o odvolaní preto neboli poškodené práva a oprávnené záujmy sťažovateľa.

17. Na pojednávanie konané 10. júla 2018 sa účastníci konania nedostavili.

Sťažovateľ, ako i zástupca najvyššieho súdu ospravedlnili svoju neúčasť na verejnom

pojednávaní.

II.

18. Z podania sťažovateľa zo 14. októbra 2015 adresovaného najvyššiemu súdu

vyplýva, že vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. sťažovateľ zasiela

v prílohe podania vyjadrenie k odvolaniu žalovaného krajského dopravného inšpektorátu,

keďže toto vyjadrenie nebolo krajskému súdu zaslané v ním určenej poriadkovej lehote

z dôvodu, že odborný zamestnanec sťažovateľa kvôli sťahovaniu sídla advokátskej

kancelárie na novú adresu vypracované vyjadrenie pozabudol zaslať krajskému súdu,

pričom sťažovateľ po 10. máji 2015 nebol dlhodobo prítomný v práci pre práceneschopnosť

a opakovanú hospitalizáciu. Pri kontrole spisov zistil toto pochybenie až v čase napísania

podania. Vyjadrenie zaslal (po lehote) aj krajskému súdu, no pre prípad zdržania jeho

doručenia krajským súdom najvyššiemu súdu pristúpil aj k priamemu doručeniu vyjadrenia

najvyššiemu súdu. Vyjadrenie zasiela aj v elektronickej forme. E-mail bol odoslaný z adresy

a adresátom bola . Predmetom bolo preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – vyjadrenie k odvolaniu žalovaného krajského

dopravného inšpektorátu. Dátum odoslania e-mailu bol 19. október 2015 o 03.09 h.

19. Z e-mailu odoslaného 19. októbra 2015 o 06.33 h vyplýva, že z e-mailovej adresy

bolo na e-mailovú adresu oznámené:

„Prečítané: preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – vyjadrenie

k odvolaniu žalovaného KDI Prešov“ s tým, že správa bola prečítaná 19. októbra 2015

o 6.33.13 h.

20. Z e-mailu odoslaného 19. októbra 2015 o 08.01 h vyplýva, že z e-mailovej adresy

bolo na e-mailovú adresu oznámené:

„Prečítané: preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – vyjadrenie

k odvolaniu žalovaného KDI Prešov“ s tým, že správa bola prečítaná 19. októbra 2015

o 8.00.39 h.

21. Z podania sťažovateľa zo 14. októbra 2015 adresovaného krajskému súdu

vyplýva, že vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. sťažovateľ zasiela

v prílohe podania vyjadrenie k odvolaniu žalovaného krajského dopravného inšpektorátu,

keďže toto vyjadrenie nebolo krajskému súdu zaslané v ním určenej poriadkovej lehote

z dôvodu, že odborný zamestnanec sťažovateľa kvôli sťahovaniu sídla advokátskej

kancelárie na novú adresu vypracované vyjadrenie pozabudol zaslať krajskému súdu,

pričom sťažovateľ po 10. máji 2015 nebol dlhodobo prítomný v práci pre práceneschopnosť

a opakovanú hospitalizáciu. Pri kontrole spisov zistil toto pochybenie až v čase napísania

podania. Vyjadrenie zaslal súčasne aj najvyššiemu súdu pre prípad zdržania jeho doručenia

krajským súdom najvyššiemu súdu.

22. Z podacieho lístka vyplýva, že odosielateľom bol sťažovateľ, adresátom bol

krajský súd, pričom išlo o doporučenú zásielku 2. triedy č. RP SK s hmotnosťou

0,369 kg, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. októbra 2015 o 16.48 h na Pošte

.

23. Z doručenky vyplýva, že zásielku odosielateľa – sťažovateľa adresovanú

krajskému súdu prevzal splnomocnenec krajského súdu 26. októbra 2015.

24. Z podania sťažovateľa zo 14. októbra 2015 adresovaného najvyššiemu súdu

vyplýva, že vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. sťažovateľ zasiela

v prílohe podania vyjadrenie k odvolaniu žalovaného krajského dopravného inšpektorátu,

keďže toto vyjadrenie nebolo krajskému súdu zaslané v ním určenej poriadkovej lehote

z dôvodu, že odborný zamestnanec sťažovateľa kvôli sťahovaniu sídla advokátskej

kancelárie na novú adresu vypracované vyjadrenie pozabudol zaslať krajskému súdu,

pričom sťažovateľ po 10. máji 2015 nebol dlhodobo prítomný v práci pre práceneschopnosť

a opakovanú hospitalizáciu. Pri kontrole spisov zistil toto pochybenie až v čase napísania

podania. Vyjadrenie zaslal súčasne aj krajskému súdu.

25. Z podacieho lístka vyplýva, že odosielateľom bol sťažovateľ, adresátom bol

najvyšší súd, pričom išlo o doporučenú zásielku 2. triedy č. RP SK

s hmotnosťou 0,355 kg, ktorá bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. októbra 2015

o 16.49 h na Pošte .

26. Z doručenky vyplýva, že zásielku odosielateľa – sťažovateľa adresovanú

najvyššiemu súdu prevzal splnomocnenec najvyššieho súdu 26. októbra 2015.

27. Z vyjadrenia sťažovateľa zo 14. mája 2015 označeného ako „Vyjadrenie

k podanému odvolaniu žalovaného“ vyplýva, že žalobca ním vo veci krajského súdu sp. zn.

reaguje na odvolanie krajského dopravného inšpektorátu ako žalovaného

a uvádza, že rozsudok krajského súdu považuje za správny, zákonný, ústavne súladný

a najmä spravodlivý. Text vyjadrenia má rozsah 15 strán.

28. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2017 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. -43 z 5. marca 2015 tak, že

žaloba sťažovateľa bola zamietnutá.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sa sťažovateľ k podanému odvolaniu

krajského dopravného inšpektorátu písomne nevyjadril (pozri s. 6 predposledný odsek).

Podľa názoru najvyššieho súdu sa nemožno stotožniť so závermi krajského súdu.

Tento sám konštatuje, že existovali zákonné podmienky na zadržanie vodičského preukazu

sťažovateľa podľa § 70 ods. 1 písm. a) zákona o cestnej premávke a na následné

rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu, lebo na splnenie zákonných podmienok je

postačujúci predpoklad, resp. možnosť uloženia trestu alebo sankcie zákazu činnosti

spočívajúcej v zákaze vedenia motorového vozidla za skutok, z ktorého je sťažovateľ

dôvodne podozrivý. Uvedené bolo podporené aj rozhodnutím o vznesení obvinenia

sťažovateľovi za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1

, ako aj následné vydanie rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu

podľa § 70 ods. 7 zákona o cestnej premávke. Na druhej strane krajský súd konštatuje, že

krajský dopravný inšpektorát neuviedol dôvody na ďalšie zadržanie vodičského preukazu

sťažovateľa z hľadiska bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, pretože sa obmedzil len

na konštatovanie, že na zadržanie vodičského preukazu postačuje predpoklad, resp.

možnosť uloženia trestu alebo sankcie zákazu činnosti spočívajúcej v zákaze vedenia

motorového vozidla za skutok, zo spáchania ktorého je sťažovateľ podozrivý. Z uvedeného

je zrejmý rozpor v uvažovaní krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na samotný § 70 ods. 1 zákona o cestnej

premávke, z ktorého vyplývajú dôvody, pre ktoré je policajt oprávnený zadržať vodičský

preukaz. Okrem iného z tohto ustanovenia vyplýva, že je oprávnený tak urobiť, ak možno

uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti spočívajúcu v zákaze vedenia motorového

vozidla. Dôležité je, že ide o oprávnenie policajta zadržať vodičský preukaz, nie zákonom

danú povinnosť. Keďže v danom prípade sťažovateľ riadil motorové vozidlo pod vplyvom

návykovej látky (čo bolo v konaní náležite preukázané aj samotným priznaním žalobcu –

sťažovateľa do zápisnice z výsluchu, ako aj vznesením obvinenia pre prečin ohrozovania

pod vplyvom návykovej látky), bolo zadržanie vodičského preukazu odôvodnené, lebo za

uvedený prečin možno uložiť trest, resp. sankciu zákazu činnosti. Na základe uvedeného

došlo aj k vydaniu rozhodnutia o zadržaní vodičského preukazu sťažovateľa a iné dôvody

nebolo potrebné skúmať. Na aplikáciu § 70 ods. 1 písm. a) zákona o cestnej premávke bolo

postačujúce posúdenie možnosti použitia trestu, resp. sankcie zákazu činnosti spočívajúcej

v zákaze vedenia motorového vozidla za skutok, z ktorého je sťažovateľ dôvodne

podozrivý. Iné okolnosti totiž z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplývajú.

Krajský súd pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia mal prihliadať na

prvú vetu , v zmysle ktorého pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sa krajský súd zaoberal dĺžkou trestného konania

a zohľadňoval časové kritérium doby od zadržania vodičského preukazu sťažovateľa až do

rozhodnutia o skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, postupoval nesprávne, lebo pre posúdenie

zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia bolo uvedené časové kritérium irelevantné.

Podstatná je existencia zákonnosti dôvodov preskúmavaného rozhodnutia, ktoré tu boli

v čase jeho vydania, pričom práve krajský súd sám skonštatoval existenciu zákonných

podmienok pre konanie policajta, ktorý vodičský preukaz sťažovateľa zadržal.

V závere najvyšší súd dáva do pozornosti § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku, z ktorého vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Neposudzuje pritom

účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

29. Z oznámenia krajského súdu sp. zn. Spr 17/2018 z 28. februára 2018 doručeného

ústavnému súdu 7. marca 2018 vyplýva, že spis krajského súdu sp. zn. bol

najvyššiemu súdu fyzicky odoslaný 29. júna 2015 a podľa vrátenej doručenky bol

najvyššiemu súdu doručený 1. júla 2015.

III.

30. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

31. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

32. Jadrom námietok sťažovateľa je, že hoci v októbri 2015 krajskému súdu aj

najvyššiemu súdu poštou (najvyššiemu súdu aj elektronicky) zaslal obsiahle vyjadrenie

k odvolaniu krajského dopravného inšpektorátu ešte zo 14. mája 2015, napriek tomu sa

najvyšší súd týmto vyjadrením nezaoberal a vo svojom rozsudku sp. zn.

z 26. apríla 2017 konštatoval, že sťažovateľ sa k odvolaniu krajského dopravného

inšpektorátu písomne nevyjadril.

33. Najvyšší súd v uvedenej súvislosti zdôrazňuje, že vyjadrenie sťažovateľa sa

dostalo k najvyššiemu súdu a tento rozhodoval so znalosťou jeho obsahu, čo je zrejmé aj

z odôvodnenia jeho rozsudku.

34. Krajský dopravný inšpektorát je presvedčený o vecnej správnosti rozsudku

najvyššieho súdu.

35. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

36. Z pohľadu ústavného súdu treba pri aplikácii uvedeného zásadného stanoviska na

prejednávanú vec konštatovať predovšetkým, že medzi účastníkmi konania sa javí ako

nesporné (a z listinných dôkazov preukázané), že sťažovateľ podal vyjadrenie k odvolaniu

krajského dopravného inšpektorátu, ktoré najvyššiemu súdu elektronicky a poštou doručil

v októbri 2015, teda v čase, keď spis krajského súdu sp. zn. bol už predložený

najvyššiemu súdu (k tomu došlo ešte 1. júla 2015). Rovnako treba za nespornú

a jednoznačne preukázanú považovať aj tú okolnosť, že najvyšší súd v rozsudku sp. zn.

z 26. apríla 2017 na s. 6 v predposlednom odseku výslovne konštatoval, že

sťažovateľ sa k podanému odvolaniu krajského dopravného inšpektorátu písomne

nevyjadril.

37. Napriek uvedeným nesporným a listinnými dôkazmi jednoznačne preukázaným

skutočnostiam predsedníčka najvyššieho súdu tvrdí, že najvyšší súd mal vyjadrenie

sťažovateľa k dispozícii a rozhodol so znalosťou jeho obsahu, čo vyplýva z odôvodnenia

rozsudku. Nijako však nevysvetľuje, prečo za tohto stavu najvyšší súd konštatoval

v odôvodnení rozsudku výslovný opak, teda to, že sťažovateľ sa k podanému odvolaniu

krajského dopravného inšpektorátu nevyjadril.

38. Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že postup najvyššieho súdu sa

nejaví v daných súvislostiach ako transparentný. Naopak, budí skôr pochybnosti a zároveň

nepodporuje presvedčenie o spravodlivosti konania, a preto treba uzavrieť, že postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

39. V dôsledku uvedeného záveru už nebolo potrebné osobitne sa zaoberať

namietaným porušením , , a ,

ods. 2 listiny, čl. 13 dohovoru a čl. 2 bodu 3 písm. a), b) a c) paktu.

40. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný

súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. apríla 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

41. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Zároveň bude jeho povinnosťou vysporiadať sa s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa

správnosti právneho posúdenia veci krajským dopravným inšpektorátom, a to v rámci

argumentácie, ktorú uviedol vo vyjadrení k odvolaniu krajského dopravného inšpektorátu.

42. Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

od najvyššieho súdu vo výške 1 €.

V tejto časti nebolo možné sťažnosti vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).

Podľa názoru ústavného súdu vyslovením porušenia práv sťažovateľa v spojení

so zrušením rozsudku najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie bola ujma, ktorá

sťažovateľovi nesprávnym postupom a rozsudkom najvyššieho súdu vznikla, dostatočne

kompenzovaná.

43. Napokon sťažovateľ požadoval náhradu trov právneho zastúpenia advokátom

vo výške 312,34 €.

Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnych služieb v roku

2017 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti) vo výške dvakrát po 147,33 €,

ako aj z dvoch režijných paušálov vo výške dvakrát po 8,84 €. Úhrnom predstavujú trovy

právneho zastúpenia sumu 312,34 € (bod 4 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

44. Vzhľadom na časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod

právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2018