Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 183/2019
PDF · 1.13 MB
No categories available
I. ÚS 183/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 183/2019-194
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 11. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , Maďarská republika,
zastúpeného advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B,
Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Dana Nemčíková, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa
čl. 45 ods. 1, čl. 47 a čl. 50 Charty základných práv Európskej únie a práva podľa čl. 54
Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená
medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky
a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach,
oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. V GPtm 54/18/1000-18
z 27. novembra 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 47
Charty základných práv Európskej únie oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. V GPtm 54/18/1000-18 z 27. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. V GPtm
54/18/1000-18 z 27. novembra 2018 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť
trovy konania v sume 1 038,78 € (slovom tisíctridsaťosem eur
a sedemdesiatosem centov) na účet advokátskej kancelárie RUŽIČKA AND
PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 183/2019-30 z 30. apríla 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, , Maďarská republika (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), základných práv podľa čl. 45 ods. 1, čl. 47 a čl. 50 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej aj „charta“) a práva podľa čl. 54 Dohovoru, ktorým
sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov
hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky
o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (ďalej len „vykonávací
dohovor“), oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. V GPtm 54/18/1000-18 z 27. novembra 2018 (ďalej len „oznámenie
z 27. novembra 2018“).
II.
Vymedzenie napadnutého opatrenia a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Župný súd v Záhrebe vydal
15. decembra 2015 na sťažovateľa európsky zatýkací rozkaz sp. zn. K-US-50/14, na základe
ktorého bol vložený záznam do Schengenského informačného systému (ďalej aj „SIS II“).
3. Sťažovateľ sa svojimi podaniami doručenými generálnej prokuratúre domáhal
predbežného preskúmania záznamu podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom
zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 154/2010 Z. z.“)
a vydania pokynu Národnej ústredni SIRENE na označenie záznamu (flag), ktoré
predstavuje prekážku zadržania osoby.
4. Sťažovateľ doručil generálnej prokuratúre 1. februára 2018 svoje prvé podanie
doplnené podaním z 26. marca 2018. Prvé podanie vybavila generálna prokuratúra
oznámením č. k. V GPtm 54/18/1000-12 zo 4. apríla 2018, v ktorom prokurátorka
generálnej prokuratúry oznámila, že vo veci nezistila nezákonnosť, ktorá by vyžadovala
prijatie prokurátorských opatrení, podanie vyhodnotila ako podnet podľa zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o prokuratúre“), ktorý následne odložila. Zároveň konštatovala „nedostatok svojej
právomoci na postup podľa § 12 zákona o EZR a odkázala Sťažovateľa na súd.“.
5. Dňa 4. mája 2018 sťažovateľ doručil generálnej prokuratúre druhé podanie,
v ktorom žiadal o preskúmanie zákonnosti vybavenia prvého podania podľa § 36 zákona
o prokuratúre. Druhé podanie vybavila generálna prokuratúra oznámením
č. k. V GPtm 54/18/1000-14 z 13. júna 2018 a uviedla, že postupovala podľa svojich
vnútorných predpisov, keďže v predmetnej veci nemožno aplikovať zákon o prokuratúre
vzhľadom na to, že sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti postupu prokurátora
v trestnom konaní.
6. Dňa 28. mája 2018 sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) žalobu o určenie povinnosti a návrh na vydanie neodkladného opatrenia
proti generálnej prokuratúre a Slovenskej republike v zastúpení generálnou prokuratúrou.
Okresný súd uznesením sp. zn. 22 C 29/2018 z 15. júna 2018 návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol.
7. Sťažovateľ požiadal o stanovisko k aplikačným problémom pri predbežnom
preskúmaní záznamov aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“). V liste z 1. októbra 2018 ministerstvo spravodlivosti
uviedlo, že predbežné preskúmanie záznamu „slúži na obmedzenie zásahov do základných
práv osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, a týka sa zadržania osoby. Tiež
uvádza, že Slovenská republika určila justičný orgán (GP SR) ako zodpovedný za
rozhodnutie o vložení indikátora nevykonateľnosti (flag) zadržania osoby.“.
8. „S ohľadom na nové skutočnosti“ sťažovateľ doručil generálnej prokuratúre
12. novembra 2018 tretie podanie, v ktorom poukazoval na „porušenie práva na
spravodlivý proces, dôležité záujmy Slovenskej republiky a porušenie zásady ne bis in idem
v kontexte rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 25. 07. 2018 vo veci C-216/18PPU
(LM), rozhodnutia Súdnej stolice Hlavného mesta Maďarska z 23. 08. 2018, rozhodnutia
Ústavného súdu Chorvátskej republiky a listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky zo dňa 1. 10. 2018.“. Generálna prokuratúra vybavila tretie podanie oznámením
z 27. novembra 2018 tak, že ho odložila a konštatovala nedostatok právomoci na postup
podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. Sťažovateľ namieta, že generálna prokuratúra porušila
označené práva a články tým, že nekonala v rozsahu stanovenom § 12 zákona
č. 154/2010 Z. z. a oznámenie „riadne neodôvodnila, neposúdila nové skutočnosti
a neskúmala, či sa okolnosti medzi vybavením jednotlivých podaní nezmenili, vôbec sa
nezaoberala ľudsko-právnymi argumentami Sťažovateľa a neskúmala tak merito veci
v rozsahu povinností stanovenej GP SR ustanovením § 12 zákona o EZR. Nevyznačením
flagu a postupom v rozpore so zákonom porušila zásadu ne bis in idem a právo na slobodu
pohybu a pobytu.“.
9. Sťažovateľ poukazuje na to, že predbežné preskúmanie záznamu podľa § 12
zákona č. 154/2010 Z. z. predstavuje osobitný procesný postup generálnej prokuratúry,
„na základe ktorého informuje štát vydávajúci EZR, že na jeho území obmedzí výkon EZR
iba na sledovanie dotknutej osoby, keďže štandardný výkon EZR by mohol mať alebo má
za dôsledok (i) nesúlad s právnym poriadkom SR, (ii) porušenie medzinárodných záväzkov,
ktorými je SR viazaná alebo (iii) bol by ohrozený iný dôležitý záujem SR (iv) prípadne sú
splnené podmienky podľa osobitného predpisu. Uvedené ustanovenie slúži na elimináciu
zásahov do základných ľudských práv dotknutej osoby.“. Postup podľa § 12 zákona
č. 154/2010 Z. z. je samostatným procesným postupom, ktorý je odlišný od postupu podľa
§ 22 a § 23 zákona č. 154/2010 Z. z., v ktorom súd rozhoduje o obligatórnych alebo
fakultatívnych dôvodoch nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu po zadržaní osoby.
Pri predbežnom preskúmaní záznamu je okrem iných potrebné „preskúmať všetky dôvody,
ktoré môžu byť dôvodom na nevykonanie EZR, vrátane dôvodných podozrení o porušení
základných ľudských práv a slobôd a nemožno ho obmedziť len na dôvody uvedené v § 23
ods. 1 zákona o EZR. Navyše judikatúra ESD uznáva ako povinné dôvody na odmietnutie
výkonu EZR i porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces a iné porušenie
základných ľudských práv a slobôd.“. Sťažovateľ poukazuje na bod 34 preambuly a čl. 24
a 25 rozhodnutia Rady 2007/533/SVV z 12. júna 2007 o zriadení, prevádzke a využívaní
Schengenského informačného systému druhej generácie [SIS II (ďalej len „rozhodnutie
o SIS II“)] a na bod 12 a čl. 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV
z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými
štátmi (ďalej aj „rámcové rozhodnutie o EZR“), ktoré „deklarujú, že dôvodom na povinné
odmietnutie vykonania EZR (alebo jeho flagovanie v procese predbežného preskúmania), je
okrem iného rozpor s medzinárodnými záväzkami a dôvodné obavy o porušení základných
ľudských práv a slobôd.“.
10. Sťažovateľ namieta, že generálna prokuratúra nevybavila ani prvé a ani druhé
podanie postupom podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. Z uvedeného dôvodu podal tretie
podanie, v ktorom „uviedol nové skutočnosti rozhodné pre predbežné posúdenie záznamu,
tieto GP SR bližšie neskúmala a odmietla podanie s rovnakým konštatovaním ako
v predchádzajúcich dvoch prípadoch, t. j. že GP SR nemá právomoc rozhodnúť o označení
záznamu z iných ako obligatórnych dôvodov uvedených v § 23 ods. 1 zákona o EZR...
v Podaní č. 3 sa Sťažovateľ nedomáhal preskúmania predchádzajúceho postupu pri
vybavení predošlých podaní, v tomto novom podaní boli uvedené nové skutočnosti, ktoré
dovtedy GP SR neboli predostreté. Poukazujeme tiež na to, že postup útvaru SIRENE
v súvislosti s predmetnými podaniami je bez právnej relevancie, keďže zákon jasne zveruje
právomoc predbežného preskúmania a vydávania pokynov na označenie záznamu priamo
GP SR.“. Tým, že generálna prokuratúra nepostupovala podľa § 12 zákona
č. 154/2010 Z. z., odoprela sťažovateľovi spravodlivosť a porušila ním označené práva
a články.
11. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 47 charty sťažovateľ poukazuje
na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že garancie tvoriace obsah základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa uplatnia nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj
na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky. Následne sťažovateľ
vymedzuje postavenie prokuratúry vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, ako aj zo zákona
č. 154/2010 Z. z. Vzhľadom na to, že zákon č. 154/2010 Z. z. neupravuje osobitný postup
generálnej prokuratúry pri predbežnom preskúmaní záznamu, sťažovateľ podal podnet
podľa zákona o prokuratúre a žiadal, aby generálna prokuratúra realizovala svoju právomoc
podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. Generálna prokuratúra mala povinnosť sa riadne
zaoberať týmto podnetom a o spôsobe jeho vybavenia informovať sťažovateľa. Generálna
prokuratúra takýmto spôsobom nekonala, postupovala arbitrárne a nepreskúmateľne:
«Je nepochybné, že aj taký typ „rozhodnutia“ akým je Vybavenie podania č. 3 podlieha
splneniu kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie (poukazujeme na rozhodnutie
Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 558/2017-22).» Právny záver generálnej prokuratúry
o nedostatku právomoci predbežne preskúmať záznam podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z.
okrem dôvodov obligatórneho odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu
považuje sťažovateľ za arbitrárny. Rozsah preskúmavacej právomoci je priamo vymedzený
v § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. a je potrebné ho vykladať v súlade s rozhodnutím o SIS II,
rámcovým rozhodnutím o EZR a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“). Právomoc generálnej prokuratúry možno považovať za špeciálnu právomoc
na zabránenie porušovaniu práv sťažovateľa, a to najmä v čase pred jeho zadržaním.
12. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces v Chorvátskej republike
sťažovateľ poukazuje na rámcové rozhodnutie o EZR a na rozhodnutie Súdneho dvora
vo veci C-216/18, podľa ktorého dôvodom na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu
je aj porušenie základných ľudských práv. Generálna prokuratúra neprešetrila všetky
relevantné skutočnosti, nevyžiadala si informácie od štátu pôvodu a okrem nedostatočného
odôvodnenia „vyložila a aplikovala právnu normu (§ 12 zákona o EZR) svojvoľne a ústavne
nekonformným spôsobom, nakoľko znenie ustanovenia § 12 zákona o EZR zahŕňa aj iné
dôvody pre vyznačenie flagu ako je uvedené v § 23 ods. 1 zákona o EZR, napr. dôležité
záujmy alebo rozpor s medzinárodnými záväzkami... GP SR tým popiera samotný účel
ustanovenia § 12 zákona o EZR, ktorým je eliminácia zásahov do základných ľudských práv
a slobôd.“.
13. Sťažovateľ namieta aj porušenie zásady ne bis in idem, keďže o skutku, pre ktorý
bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, sa viedlo v Maďarskej republike konanie – poukazuje
na rozhodnutie Súdnej stolice hlavného mesta Maďarska (ďalej len „súdna stolica“) sp. zn.
33.Beü.945/2018/3 z 23. augusta 2018, ako aj na rozhodnutie Národného úradu
vyšetrovania Maďarska sp. zn. Nyom 344/2015 z 1. júna 2015. Rozhodnutie súdnej stolice
bolo novou skutočnosťou v treťom podaní sťažovateľa, na ktorú generálna prokuratúra
nijako vecne nereagovala a len odkázala na vybavenie prvého a druhého podania. Takýto
postup nemožno akceptovať aj vzhľadom na to, že v čase vybavenia prvého a druhého
podania rozhodnutie súdnej stolice nebolo ani vydané.
14. Obdobne sťažovateľ namieta existenciu rizika, že v Chorvátskej republike bude
vystavený arbitrárnemu postupu, a rizika porušenia práva na spravodlivý súdny proces.
Generálna prokuratúra sa týmito dôvodmi vecne nezaoberala s tým, že preskúmanie
v takom rozsahu „presahuje rámec predbežného preskúmania záznamu a pokiaľ to bude
potrebné, bude vykonané v prípade zadržania osoby na území SR...
... Preskúmanie námietok o porušovaní základných ľudských práv Sťažovateľa len
v prípade vydania sa orgánom činným v trestnom konaní na zadržanie je neprimerané.“.
15. Sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora v spojených veciach C-
404/15 a C-659/15 PPU z 5. apríla 2016 a vo veci C-241/15 PPU z 1. júna 2016. Uvádza
tiež právne závery v rozhodnutí vo veci C-216/18 PPU z 25. júla 2018, podľa ktorých
„súdny orgán, ktorý má rozhodnúť o vykonaní európskeho zatykača, sa musí zdržať jeho
vykonania, ak sa domnieva, že dotknutá osoba bude vystavená riziku porušenia svojho
základného práva na nezávislý súd, a teda podstaty svojho základného práva na spravodlivý
proces, a to z dôvodu nedostatkov spôsobilých ovplyvniť nezávislosť súdnej moci v členskom
štáte, v ktorom bol zatykač vydaný.“. Dôvodné pochybnosti o dodržaní základných
ľudských práv sú takto dôvodom na odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho
rozkazu. V zmysle rozhodnutia o SIS II „pridanie flagu je potom možné v prípade, že je
zrejmé, že samotné vykonanie sa bude musieť z tohto dôvodu odmietnuť.“.
16. Podľa sťažovateľa konanie v Chorvátskej republike «vykazuje znaky „politicky“
motivovaného procesu» – uvedené tvrdenie odvodzuje z odôvodnenia rozhodnutia súdnej
stolice z 23. augusta 2018, z ktorého vyplýva, že „vzhľadom na osobné postavenie
Sťažovateľa, charakter trestného činu tvoriaceho základ pre konanie a skutkový základ
európskeho zatýkacieho rozkazu je reálne ohrozené, nestranné a nezaujaté rozhodovanie
vo veci Sťažovateľa v Chorvátskej republike...“. Rovnako tak poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu Chorvátskej republiky (ďalej len „chorvátsky ústavný súd“)
č. U-III-4149/2014 z 24. júla 2015, v ktorom tento vyslovil porušenie práva na spravodlivý
proces v totožnej veci spoluobvineného – bývalého premiéra chorvátskej vlády z dôvodu,
že dokazovanie bolo vedené tak, že „sa stierali hranice medzi individuálnou trestnoprávnou
zodpovednosťou a politickou zodpovednosťou vlády...“. Trestné stíhanie bolo v Chorvátskej
republike začaté proti bývalému premiérovi a sťažovateľovi, následne bolo konanie
oddelené a v roku 2015 opätovne spojené a na sťažovateľa bola v jeho neprítomnosti
podaná obžaloba. Okrem uvedeného sťažovateľ poukazuje aj na tlačové vyhlásenie
chorvátskeho ústavného súdu z 9. januára 2017, z ktorého je zrejmé, že chorvátsky ústavný
súd v súvislosti s rozhodnutím z 24. júla 2015 „sa bráni tlaku verejnosti a obhajuje svoju
profesionalitu“. Toto tlačové vyhlásenie potvrdzuje, že dokazovanie sa vykonáva tak,
že „záujmy Chorvátskej republiky (nevýhoda zmluvy) sú použité na preukazovanie skutku
o korupcii, čo vyvoláva dôvodné obavy Sťažovateľa, že proces v Chorvátskej republike voči
jeho osobe je zaujatý...“. Sťažovateľ tiež poukazuje na zaujatosť predsedu vo veci
rozhodujúceho senátu – Ivana Turudica, ktorá vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Chorvátskej republiky z 24. septembra 2015, z toho, že inicioval konanie o prejudiciálnej
otázke pred Súdnym dvorom v súvislosti s konaním proti sťažovateľovi, požiadal o vloženie
zápisu do SIS II (SIS alert) o sťažovateľovi, vyjadruje sa v médiách k uvedenej veci a ako
vylúčený sudca rozhodoval o námietke zaujatosti proti sudkyni rozhodujúcej
o sťažovateľovi.
17. Sťažovateľ tiež inicioval konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) z dôvodu neodôvodneného obmedzovania slobody pohybu v súvislosti
s príkazom na vzatie do vyšetrovacej väzby, na základe ktorého bol vydaný európsky
zatýkací rozkaz. Sťažovateľ sa nevyhýbal trestnému konaniu, zdržuje sa v mieste svojho
obvyklého pobytu. Predmetný príkaz a európsky zatýkací rozkaz boli vydané „so zámerom
prekonať ťažkosti vyplývajúce z odmietnutia poskytnúť právnu pomoc na strane maďarských
úradov.“. Sťažovateľ je generálnym riaditeľom štátnej ropnej a plynárenskej spoločnosti
MOL, Plc., ktorá je materskou spoločnosťou a hlavným akcionárom SLOVNAFT, a. s.
Sťažovateľ sa fakticky nemôže zúčastňovať na rokovaniach orgánov SLOVNAFT, a. s.
18. Generálna prokuratúra sa podľa sťažovateľa vecne nezaoberala námietkou
o riziku porušenia práva na spravodlivý proces, v rozhodnutí Súdneho dvora len poukázala
na formuláciu, že o uvedených námietkach rozhoduje „Vykonávajúci súdny orgán,
v prípade, že rozhoduje o odovzdaní osoby...“, pritom podľa sťažovateľa pojem súdny orgán
je potrebné vykladať autonómne. Súdny dvor v rozhodnutí vo veci Kovalkovas (C-477/16
z 10. novembra 2016) uviedol, že pokiaľ «ide o znenie článku 6 ods. 1 rámcového
rozhodnutia, treba poukázať na to, že výraz „súdny orgán“, ktorý sa nachádza v tomto
ustanovení, neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže
vzťahovať aj na orgány, ktorých úlohou je podieľať sa na výkone spravodlivosti v dotknutom
právnom poriadku.». Vychádzajúc z uvedeného právneho záveru, sťažovateľ uvádza,
že z čl. 25 rozhodnutia o SIS II vyplýva, že príkaz na flagovanie dáva „justičný orgán podľa
vnútroštátneho práva“, ktorým je podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. generálna
prokuratúra. Túto úvahu potvrdzuje aj ministerstvo spravodlivosti, ktoré uviedlo, že § 12
zákona č. 154/2010 Z. z. Slovenská republika implementovala príslušné ustanovenia
rozhodnutia o SIS II.
19. Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Pirozzi proti Belgicku
zo 17. apríla 2017, v ktorom ESĽP uviedol, že orgán vykonávajúci európsky zatýkací
rozkaz má obmedzenú preskúmavaciu právomoc (nemôže napr. posúdiť vhodnosť
európskeho zatýkacieho rozkazu), má však preskúmať námietky sťažovateľa z hľadiska
dohovoru, teda to, či „výkon európskeho zatýkacieho rozkazu u Sťažovateľa neviedol
k zjavne nedostatočnej ochrane práv zaručených Dohovorom...“. Z uvedeného podľa
sťažovateľa vyplýva, že princíp vzájomného uznávania nemôže byť aplikovaný mechanicky
a automaticky. Pri predložení odôvodnených námietok «nemožno upustiť od preskúmania
takejto „sťažnosti“ len na základe toho, že je uplatňované právo EÚ (Rámcové
rozhodnutia), v takom prípade sa musí aplikovať právo EÚ s požiadavkami Dohovoru.».
Generálna prokuratúra podľa sťažovateľa takto nepostupovala, keďže nepreskúmala
odôvodnené námietky sťažovateľa v procese predbežného preskúmania záznamu, čím je
sťažovateľ fakticky obmedzený v pohybe a pobyte na území Slovenskej republiky
a vo vykonávaní podnikateľských aktivít.
20. Sťažovateľ s poukazom na čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a na relevantnú
judikatúru ústavného súdu ďalej argumentuje, že v materiálnom právnom štáte má orgán
verejnej moci povinnosť uplatniť svoju právomoc, keď sú splnené podmienky na jej
uplatnenie, orgán verejnej moci teda nemá právo úvahy, či svoju právomoc uplatní – má
povinnosť svoju právomoc uplatniť v plnom rozsahu a včas. Takýto postup orgánov
verejnej moci je zároveň naplnením princípu právnej istoty. V predmetnej veci mala
generálna prokuratúra – či z úradnej moci, alebo na podnet dotknutej osoby – uplatniť svoju
právomoc, t. j. „predbežne preskúmať záznam v systéme SIS II, zistiť skutkový stav,
subsumovať pod právnu normu zistený skutkový stav a vykonať opatrenia na ochranu práv
dotknutej osoby. Ak štátny orgán zistí, že podmienky pre uplatnenie jeho pôsobnosti nie sú
splnené, je povinný riadne odôvodniť, z akých dôvodov, pre aké prekážky, nemôže uplatniť
svoju pôsobnosť...“.
21. Uvedeným spôsobom generálna prokuratúra nepostupovala a arbitrárne dospela
k záveru, že postup podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. je možný len vtedy, ak existujú
dôvody podľa § 23 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. pre obligatórne odmietnutie výkonu
európskeho zatýkacieho rozkazu. Dôvodné obavy o porušení základných ľudských práv sú
podľa bodov 12 a 13 preambuly a čl. 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZR dôvodom
na povinné odmietnutie výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu. Viaceré štáty – napr.
Česká republika, Rakúsko, Belgicko, Grécko, Taliansko, Holandsko, Spojené kráľovstvo
a Maďarsko – uvedený dôvod odmietnutia výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu
zakotvili priamo do svojej legislatívy.
22. Sťažovateľ poukazuje na to, že zákon č. 154/2010 Z. z. rozlišuje viaceré štádiá
konania a pre každé štádium určuje príslušný orgán. Predbežné preskúmanie záznamu
vykonáva generálna prokuratúra, predbežné vyšetrovanie príslušná krajská prokuratúra
a konanie o výkon európskeho zatýkacieho rozkazu vykonáva súd. Predbežné preskúmanie
záznamu sa uskutočňuje pred zadržaním osoby, pritom kompetencie jednotlivých orgánov
nemožno zamieňať a neuplatnenie právomoci generálnej prokuratúry „a odkaz na neskoršie
štádium konania, ktoré je podmienené obligatórnym zadržaním Sťažovateľa, nemožno
nijakým ústavne udržateľným spôsobom napraviť v neskoršom konaní. Pochybenie GP SR
pri predbežnom preskúmaní záznamu, resp. pri Vybavovaní podania č. 3 nemôže totiž
skúmať ani prokurátor krajskej prokuratúry pri predbežnom vyšetrovaní po zadržaní
dotknutej osoby, ani súd v rámci výkonu EZR v konaní podľa § 22 zákona o EZR. Uvedené
orgány - krajská prokuratúra, miestne príslušná podľa miesta zadržania dotknutej osoby,
ako aj súd v konaní podľa § 22 zákona o EZR nie sú ďalšími inštanciami voči GP SR...
GP SR je jediný orgán oprávnený vydať pokyn na flagovanie a teda zabrániť, v prípade, že
sú na takéto konanie dané okolnosti, zadržaniu osoby na území Slovenskej republiky a tým
bezprostrednému zásahu do jej osobnej slobody...
Nemožno považovať v demokratickej spoločnosti a v materiálnom právnom štáte za
súladný taký stav, keď možnosť bránenia sa pred zásahom štátnej moci je vydanie sa
Sťažovateľa orgánom činným v trestnom konaní na zadržanie, aby následne mohol uplatniť
svoje námietky proti výkonu EZR, čim je fakticky zabránené vo využívaní práv slobody
pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky/ Európskej únie a práva na podnikanie.“.
23. Výklad a aplikácia § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. je v rozpore s čl. 152 ods. 4
ústavy a s princípom materiálneho právneho štátu. Slovenská republika transponovala bod
25 preambuly rozhodnutia o SIS II aj ustanovením § 12 zákona č. 154/2010 Z. z., čím
uložila povinnosť generálnej prokuratúre označiť záznam, ak sú na to splnené zákonom
predpokladané podmienky.
24. Sťažovateľ namieta porušenie zásady ne bis in idem vyjadrenej v čl. 54
vykonávacieho dohovoru a v čl. 50 charty. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia súdnej stolice z 23. augusta 2018 a uvádza:
„... je možné ustáliť, že voči obžalovanému... bolo vedené konanie, ktoré už spĺňalo
podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie vo veci č. C-268/17. Trestné konanie
na Súdnej stolici Hlavného mesta... č. 10.B.2044/2013/7... bolo vedené voči hľadanej osobe
ako obžalovanému, súd konajúci na prvom stupni vykonal vo veci samej dokazovanie,
ktorého konanie bolo zastavené právoplatným rozsudkom Súdnej tabule Hlavného mesta
ako súdom druhého stupňa č. 3.Bf.275/2014/4. zo dňa 3. decembra 2014. V dôsledku toho je
na mieste odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu aj podľa § 5 odseku 2
ZEU...“
25. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ uvádza:
„... (i) trestné konanie bolo vedené pred Súdnou Stolicou Hlavného mesta
č. 10.B.2044/2013/7 proti Sťažovateľovi ako obžalovanému (ii) prvoinštančný súd vykonal
dokazovanie vo veci samej (iii) vo veci bol vydaný konečný rozsudok, t. j. Súdna tabuľa
Hlavného mesta ako súd druhej inštancie zastavil konanie právoplatným rozsudkom
z 3. 12. 2014.“
26. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že trestné konanie pred súdnou stolicou sa týka
totožného skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie v Chorvátskej republike a pre ktorý bol
vydaný európsky zatýkací rozkaz. Rovnako tak je splnená podmienka právoplatného
odsúdenia podľa čl. 54 vykonávacieho dohovoru, keďže «Súdna tabuľa Hlavného mesta
(Tribunál spravodlivosti v Budapešti), ako súd druhého stupňa zastavil trestné stíhanie proti
Sťažovateľovi konečným a právoplatným rozhodnutím 3.Bf.275/2014/7 zo dňa 03. 12. 2014,
v ktorom „zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa ods. 1 čl. 372 trestného poriadku
a čl. 372 trestného poriadku a to tak, že sa zmenila forma rozsudku súdu prvého stupňa
na rozhodnutie a ruší sa výrok o zbavení viny za majetkové trestné činy, pričom ostatné
ustanovenia rozhodnutia zostávajú platné podľa ods. 1 čl. 371 trestného poriadku.
Odvolanie proti rozsudku Tribunálu v Budapešti sa vylučuje podľa ods. 1 čl. 386 trestného
poriadku.“ Taktiež poukázal Sťažovateľ na skutočnosť, že ďalšie obvinenia boli v Maďarsku
odmietnuté, čo potvrdzuje Rozhodnutie národného vyšetrovacieho úradu Maďarska Nyom.
344/2015 z 1. júna 2015...
... iba maďarský súd a príslušné maďarské justičné orgány môžu interpretovať platné
maďarské právo. V prípade, že Maďarská republika verí, že trestné stíhanie bolo ukončené
pred jej vnútroštátnym súdom konečným rozhodnutím, táto okolnosť bráni inému štátu
interpretovať takéto rozhodnutie iným spôsobom. Či bolo trestné stíhanie ukončené
„právoplatným odsúdením“ musí byť interpretované v súlade s právom členského štátu,
v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané (rozhodnutie ESD vo veci C-261/09 Mantello,
zo dňa 16. 11. 2010, body 43-50). Podľa rozhodnutia vo veci Mantello, povaha konečného
rozhodnutia sa posudzuje podľa vnútroštátneho právneho poriadku, v ktorom bolo
rozhodnutie vydané...».
27. Neoznačenie záznamu podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z., hoci pre tento postup
existovali zákonné dôvody, porušuje základné právo sťažovateľa na slobodu pohybu
a pobytu podľa čl. 45 ods. 1 charty. Súdny dvor považoval za dostatočné pre aplikáciu práva
na slobodu pohybu okolnosti, pri ktorých osoba musela zrušiť prednášku v inom členskom
štáte pre obavy o vydanie do tretej krajiny (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-473/15
Peter Schotthöfer & Florian Steiner GbR proti Eugenovi Adelsmayrovi zo 6. 9. 2017).
Sťažovateľ sa ako generálny riaditeľ a predseda predstavenstva MOL, Plc., ktorá je
materskou spoločnosťou a hlavným akcionárom SLOVNAFT, a. s., nemôže osobne
zúčastniť na zasadnutiach predstavenstva a tiež na valných zhromaždeniach SLOVNAFT,
a. s., ako aj iných pracovných príležitostí na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ
ako občan Európskej únie má právo na územie Slovenskej republiky vstúpiť bez udania
dôvodu, tu sa zdržiavať a toto územie zároveň slobodne opustiť. Vo výkone tohto práva
bráni sťažovateľovi hrozba zatknutia, čím by došlo k nezvratnému zásahu do jeho osobnej
slobody.
28. Sťažovateľ uvádza, že nemá k dispozícii opravný prostriedok ani iný prostriedok
nápravy podľa zákona č. 154/2010 Z. z., rovnako tak ani podľa Trestného zákona a zákona
o prokuratúre.
29. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
«... Oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky „
- podnet na preskúmanie záznamu v SIS“ č. k. V GPtm 54/18/1000-18 bolo porušené
základné právo Sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... právo
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 47 Charty základných
ľudských práv Európskej únie,
... bol porušený princíp právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR,
podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.
... bol porušený princíp právneho štátu podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
... bol porušený čl. 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda
zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej
spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných
hraniciach z 16. 06. 1990 a čl. 50 Charty základných ľudských práv Európskej únie.
... bol porušený čl. 45 ods. 1 Charty základných ľudských práv Európskej únie.
... Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky „ -
podnet na preskúmanie záznamu v SIS“ č. k. V GPtm 54/18/1000-18 sa zrušuje a vracia sa
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
... Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť Sťažovateľovi
trovy konania v sume 415,51 EUR spolu s DPH na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»
III.
Vyjadrenie odporcu, replika sťažovateľa a duplika odporcu
30. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila
generálna prokuratúra prípisom č. k. 2 GÚp 8/19/1000-6 zo 4. júla 2019, v ktorom
zrekapitulovala doterajšie relevantné skutkové okolnosti veci a poukázala na právnu úpravu
vzťahujúcu sa na vec – ustanovenia rámcového rozhodnutia o EZR, zákona
č. 154/2010 Z. z., rozhodnutia o SIS II a zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o Policajnom zbore“).
31. Následne generálna prokuratúra v prípise zdôraznila niektoré teoretické
východiská týkajúce sa európskeho zatýkacieho rozkazu. Poukázala na to, že európsky
zatýkací rozkaz je nástrojom justičných orgánov členských štátov Európskej únie
smerujúcim k zadržaniu osoby na území členských štátov a k jej následnému vydaniu
do žiadajúceho členského štátu na účely jej stíhania alebo na vykonanie uloženého trestu
alebo ochranného opatrenia. Ide o „zjednodušené justičné konanie, ktoré nahradilo zdĺhavé
postupy vydávania osôb, ktoré medzi členskými štátmi Európskej únie platili
do 31. decembra 2003.“. Systém, ktorý je základom európskeho zatýkacieho rozkazu, je
založený na vzájomnej dôvere, ktorá ukladá členskému štátu, „aby až na výnimočné
okolnosti vychádzal z toho, že všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Európskej únie
a najmä základné práva, ktoré právo Európskej únie zakotvuje“, a vzájomnom uznávaní,
t. j. všeobecnej povinnosti členského štátu vykonať európsky zatýkací rozkaz. Pre inštitút
európskeho zatýkacieho rozkazu platia tieto premisy: prísne lehoty; kontrola obojstrannej
trestnosti – s výnimkou 32 kategórií trestných činov; žiadne politické zásahy; odovzdávanie
štátnych príslušníkov; záruky – pri uložení doživotného trestu právo požiadať
o preskúmanie trestu a možnosť vydanej osoby vykonať trest odňatia slobody v členskom
štáte, ktorého je štátnym príslušníkom alebo v ktorom má obvyklé bydlisko; obmedzené
dôvody na odmietnutie.
32. Generálna prokuratúra v prípise ďalej uviedla:
«Samotné konanie o európskom zatýkacom rozkaze však začína zadržaním
vyžiadanej osoby alebo iným obmedzením jej osobnej slobody...
Flagovanie, ktoré je predmetom sporu medzi sťažovateľom a generálnou
prokuratúrou, však nespadá do rámca výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu, pretože
konanie o európskom zatýkacom rozkaze vydanom na sťažovateľa chorvátskym justičným
orgánom nebolo na území Slovenskej republiky vôbec začaté.
... Definícia záznamu v SIS II je mimoriadne dôležitá. Obsah záznamu je totiž zhodný
s obsahom európskeho zatýkacieho rozkazu podľa čl. 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady
2002/584, a teda vložený záznam je v princípe elektronickou alternatívou „papierového“
európskeho zatýkacieho rozkazu. V dôsledku toho má záznam účinky európskeho
zatýkacieho rozkazu a postačuje na vzatie žiadanej osoby do väzby. Zároveň je však
potrebné dodať, že vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu iba na základe záznamu nie
je v Slovenskej republike možné...
Po vložení záznamu do SIS II majú ostatné štáty Európskej únie možnosť označiť
tento záznam indikátorom nevykonateľnosti.
Podľa čl. 25 rozhodnutia Rady 2007/533 flagovanie európskeho zatýkacieho rozkazu
prichádza do úvahy buď v štádiu po odmietnutí justičným orgánom ho vykonať alebo
v situácii, ak je zrejmé, že sa vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť
odmietnuť. Obligatórnu povinnosť odmietnuť vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu
upravuje čl. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584.
Práve z týchto dôvodov podlieha záznam vložený do SIS II predbežnému
preskúmaniu, ktorého cieľom je redukcia záznamov obsahujúcich informácie o európskych
zatýkacích rozkazoch, ktoré sú podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu vykonateľné.
Ak je zrejmé, že sa vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť
odmietnuť, označenie indikátorom vykonateľnosti sa zrealizuje na príkaz príslušného
justičného orgánu podľa vnútroštátneho práva, a to buď na základe všeobecného pokynu
alebo v konkrétnom prípade (čl. 25 rozhodnutia Rady 2007/533).
Vzhľadom na počet vydaných európskych zatýkacích rozkazov v rámci Európskej
únie (ročne desiatky tisíc) nie je v možnostiach generálnej prokuratúry fyzické preskúmanie
každého jednotlivého vloženého záznamu podľa § 3 písm. 1) zákona č. 154/2010 Z. z.
Všeobecným pokynom generálnej prokuratúry bola poverená Národná ústredňa SIRENE na
preskúmanie formulára A a M a v prípade nesplnenia jedného alebo viacerých zo skôr
uvedených kritérií zasiela pracovný preklad formulára A a M generálnej prokuratúre na
rozhodnutie o označení záznamu. Ak generálna prokuratúra po právnom posúdení veci
rozhodne o označení tohto záznamu, Národná ústredňa SIRENE požiada členský štát
o označenie tohto záznamu pre Slovenskú republiku, pričom aj ostatné štáty zapojené do
Schengenského informačného systému druhej generácie môžu vidieť označenie tohto
záznamu. Označiť záznam však môže samostatne aj samotná Národná ústredňa SIRENE,
a to v prípadoch doručenia rozhodnutí slovenských orgánov, napríklad o rozhodnutí
o vykonaní/nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu.
V konečnom dôsledku označenie záznamu predstavuje prekážku zadržania žiadanej
osoby (§ 12 zákona č. 154/2010 Z. z.), nie vykonania/nevykonania európskeho zatýkacieho
rozkazu. Znamená to, že aj napriek označeniu záznamu prichádza do úvahy začatie konania
o európskom zatýkacom rozkaze a rozhodovanie o jeho vykonaní/nevykonaní. Navyše,
označenie záznamu nemá trvalú podobu a kedykoľvek môže byť označenie záznamu
odstránené...
Predbežné preskúmanie záznamu je plne v kompetencii justičných orgánov členských
štátov zapojených do SIS II, pričom podnet akejkoľvek osoby na tento postup je neprípustný.
Schengenský informačný systém druhej generácie je neverejný. Domáhať sa flagovania
vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu v žiadnom prípade nie je právom dotknutej
osoby.»
33. Generálna prokuratúra ďalej poukazuje na to, že zákon o prokuratúre
nepredpisuje náležitosti upovedomenia. Jeho konkrétny obsah a rozsah ponecháva na úvahe
toho, kto vypracúva predmetné upovedomenie. Aj napriek tejto skutočnosti musí mať
upovedomenie „takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa
dotýka, ale i samotnému obsahu podania podávateľa. Len tak bude zaručená ochrana
výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti i samotného podávateľa. Všeobecné a povrchné
upovedomenie môže nasvedčovať svojvôli orgánov prokuratúry. Na druhej strane to
neznamená, že upovedomenie bude rozsiahlou analýzou dôkaznej situácie alebo podrobným
rozborom poznatkov orgánov prokuratúry či polemikou prokurátora s argumentmi
a námietkami podávateľa. Ani v odôvodnení akéhokoľvek rozhodnutia sa spravidla
nevyžaduje vysporiadanie s každou jednotlivou námietkou sťažovateľa, ale postačí
vystihnutie kľúčových momentov, ktoré príslušné orgány k jeho vydaniu viedli, o to viac to
platí v prípade upovedomenia prokurátora, ktorým reaguje na ďalší opakovaný podnet
podávateľa. Požiadavky vyplývajúce z práva na odôvodnenie rozhodnutí orgánov činných
v trestnom konaní (napríklad § 176 ods. 2 Trestného poriadku, § 206 ods. 3 Trestného
poriadku) tak nemožno za nijakých okolností vztiahnuť aj na inštitút upovedomenia
(primerane napríklad rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 384/2015).
... obsahom práva na spravodlivý proces je, aby sa orgány prokuratúry podaním
sťažovateľa zaoberali. K porušeniu tohto práva by mohlo dôjsť len vtedy, ak by podanie
sťažovateľa ignorovali alebo mu nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam
(primerane rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 122/2019).“.
Podľa generálnej prokuratúry je relevantné aj to, že sťažovateľ napáda v poradí tretie
upovedomenie v tej istej veci, čo nepochybne determinuje aj obsah tohto upovedomenia.
34. Generálna prokuratúra ďalej uviedla, že predbežné preskúmanie záznamu nie je
konaním, ktoré by malo za následok zásah do práv akejkoľvek osoby, ale ide
o „administratívny úkon, realizáciu ktorého umožňuje rozhodnutie Rady 2007/533. Zásah
do práv garantovaných ústavou nastáva momentom výkonu európskeho zatýkacieho
rozkazu, t. j. zadržaním, respektíve iným obmedzením osobnej slobody hľadanej osoby.“.
K námietke nerešpektovania zásady ne bis in idem generálna prokuratúra poukázala
na rozhodnutie Súdneho dvora z 25. júla 2018, z ktorého vyplýva, že „rozhodnutie
maďarských orgánov netvorí prekážku rozhodnutej veci.“.
35. K námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu hrozí nebezpečenstvo odopretia
spravodlivosti v Chorvátsku, generálna prokuratúra uviedla, že základným predpokladom
na posúdenie tejto hrozby je prebiehajúce konanie o európskom zatýkacom rozkaze.
V konaniach o prejudiciálnych otázkach Súdny dvor uviedol, že pri existencii
nebezpečenstva odopretia spravodlivosti musí vykonávajúci súd výkon európskeho
zatýkacieho rozkazu odložiť. Uvedené je však možné „až po preskúmaní toho, či existuje
vo vydávajúcom členskom štáte skutočné nebezpečenstvo porušenia základných práv, najmä
z dôvodu systémových nedostatkov. Okrem toho musí vykonávajúci súd skúmať, či sa možno
preukázateľne domnievať, že by vydaná osoba bola takému nebezpečenstvu naozaj
vystavená. Samotná existencia systémových nedostatkov totiž nutne neznamená, že
v konkrétnom prípade budú základné práva osoby po jej vydaní porušené (bližšie
rozhodnutie vo veci C-404/15 a C-659/15 PPU). Aj vo svojom rozhodnutí vo veci C-216/18
PPU Súdny dvor Európskej únie uznal právomoc vnútroštátneho súdu za určitých
podmienok ukončiť postup vydávania. Upresnil však, že ak vykonávajúci justičný orgán
zistí, že v dožadujúcom členskom štáte Európskej únie existuje skutočné nebezpečenstvo
porušenia práva na spravodlivý proces pre systémové nedostatky súdnictva, musí v druhej
fáze konkrétnym a presným spôsobom posúdiť, či z okolností prejednávanej veci vyplýva, že
žiadaná osoba bude po jej vydaní v dožadujúcom členskom štáte Európskej únie vystavená
tomuto nebezpečenstvu. Výnimkou by bola len situácia, keby Európska rada prijala
rozhodnutie o tom, že sú v dožadujúcom členskom štáte Európskej únie závažne a trvalé
porušované zásady vlastné právnemu štátu. Potom by vykonávajúci súd mohol výkon
európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného takýmto členským štátom Európskej únie
odmietnuť automaticky bez posudzovania skutočného nebezpečenstva ohrozenia práva
žiadanej osoby na spravodlivý proces. Uvedený proces sa však netýka flagovania
európskeho zatýkacieho rozkazu.“.
36. Generálna prokuratúra tiež zdôraznila, že flag predstavuje len prekážku
pre zadržanie sťažovateľa, preto aj prípadné vyhovenie jeho ústavnej sťažnosti nebude
prekážkou pre začatie konania o európskom zatýkacom rozkaze: „Navyše by takýmto
rozhodnutím, t. j. uprednostnením ústavnej ochrany práv sťažovateľa pred právom
Európskej únie bolo zásadným spôsobom zasiahnuté do oblasti práva Európskej únie,
konkrétne do oblasti spolupráce členských štátov Európskej únie pri pátraní pri osobách
pre účely ich odovzdávania.“
37. Obdobne generálna prokuratúra poukázala na povahu SIS II, ktorý je zriadený
„na evidovanie záznamov o hľadaných osobách, po ktorých sa pátra, pričom tieto osoby
nemajú žiadne právo požadovať od orgánov polície či prokuratúry označenie záznamu.
Rozhodnutie o prípadnom porušení práv sťažovateľa by mohlo mať eventuálny vplyv
aj na ostatné informačné systémy/databázy v správe policajných zložiek, prípadne
prokuratúry (napríklad register trestov). Platí, že dotknuté osoby sa môžu domáhať výmazu
z týchto databáz presne ustanoveným spôsobom, nikdy nie však priamo od orgánov
zodpovedných za správu informácií.“.
38. Generálna prokuratúra nesúhlasila s námietkou sťažovateľa, že konala arbitrárne,
a uviedla, že podaniami sťažovateľa sa riadne zaoberala, reagovala aj na nové skutočnosti.
Tieto obsiahle a podrobné upovedomenia „jednoznačne nasvedčujú skutočnosti, že
generálna prokuratúra sa všetkými podaniami riadne zaoberala, reagovala na všetky
rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú vplyv na právne posúdenie veci a o týchto záveroch
sťažovateľa riadne informovala. Skutočnosť, že upovedomenia neboli v súlade
s predstavami sťažovateľa, nemožno vnímať ako zásah do práva sťažovateľa na inú právnu
ochranu.
Z týchto dôvodov generálna prokuratúra navrhuje, aby bolo nálezom ústavného súdu
vyslovené, že k porušeniu práv sťažovateľa upovedomením generálneho prokurátora...
nedošlo. V opačnom prípade odporúča požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad
dotknutých ustanovení Schengenského vykonávacieho dohovoru.“.
39. Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 20. augusta 2019 naďalej tvrdí, že generálna
prokuratúra neskúmala vec samu v rozsahu ustanovenom § 12 zákona č. 154/2010 Z. z.
a nevyznačením flagu a postupom v rozpore so zákonom porušila zásadu ne bis in idem
a právo na slobodu pohybu a pobytu.
40. Následne sťažovateľ uviedol, že preskúmanie záznamu v SIS II a vyznačenie
flagu nemôže byť porušením európskeho práva, keďže čl. 95 vykonávacieho dohovoru
a rozhodnutie o SIS II predpokladajú takýto postup. Vychádzajúc z uvedeného, „realizácia
tejto kompetencie, v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy dotknutého členského štátu, je plne
v súlade s právom EÚ.“. Sťažovateľ obdobne poukazuje na to, že vo vyjadrení generálnej
prokuratúry citované ustanovenia zákona o Policajnom zbore preukazujú, že Policajný zbor
a útvar SIRENE sú len spracovateľmi informácií a osobných údajov v SIS II, ich úlohou je
„technické zabezpečenie a administrácia údajov, ich využívanie pri plnení svojich
kompetencií a vykonávanie opatrení na ich základe napr. (zadržanie). Zo žiadneho
právneho predpisu však nevyplýva, že Policajný zbor, resp. jeho osobitný útvar SIRENE
majú kompetenciu zisťovať, či záznam nie je v súlade s právnym poriadkom,
medzinárodnými záväzkami alebo dôležitými záujmami Slovenskej republiky, alebo či sú
splnené podmienky podľa osobitného predpisu, a tiež rozhodovať o vyznačení/nevyznačení
flagu. Táto kompetencia je zverená GP SR, ktorá má v Slovenskej republike výlučnú
rozhodovaciu právomoc na predbežné preskúmanie záznamu a vydanie pokynu útvaru
SIRENE na označenie záznamu.“.
41. Pokiaľ generálna prokuratúra argumentuje vyšším štandardom preskúmania
záznamov oproti iným členským štátom, táto argumentácia neobstojí, pretože uvedené
nijako nemení povinnosť generálnej prokuratúry postupovať podľa § 12 zákona
č. 154/2010 Z. z., „Ak si Slovenská republika tak, ako to tvrdí GP SR, zvolila vyšší
štandard, je GP SR povinná tento pre SR vlastný štandard dodržať.“.
42. Podľa sťažovateľa z vyjadrenia generálnej prokuratúry vyplýva, že táto redukuje
predbežné preskúmanie záznamu na „automatizovanú redukciu záznamov útvarom
SIRENE“. Sťažovateľ v tomto smere tvrdí, že cieľom flagovania nie je «redukcia množstva
záznamov z pohľadu dodržania formálnych požiadaviek na vydanie EZR, ale predovšetkým
eliminácia zásahov do základných ľudských práv - a to zabránením vykonania opatrenia
založeného na zázname a tým obmedzenia osobnej slobody dotknutej osoby zadržaním, keď
existujú informácie o tom, že EZR sa bude musieť odmietnuť (či už na základe obligatórnych
alebo fakultatívnych dôvodov alebo ak sa domnieva, že existuje riziko, že dotknutá osoba
bude vystavená porušeniu svojho základného práva, ako aj iných práv, napr. vydanie EZR
orgánom, ktorý v zmysle judikatúry nespĺňa znaky „justičného orgánu“)... Spôsob, akým má
GP SR zisťovať, či sa výkon EZR bude musieť odmietnuť, je taktiež ponechané na
vnútroštátne právo. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, tak toto
zisťovanie a prípadné následné flagovanie je GP SR povinná vykonávať z vlastnej činnosti,
na základe informácií získaných z úradnej činnosti ako aj na základe podnetu.».
43. Sťažovateľ ďalej poukazuje na vyjadrenie generálnej prokuratúry, podľa ktorej
vzhľadom na vysoký počet vydaných európskych zatýkacích rozkazov nie je fyzicky
možné, aby ich generálna prokuratúra preskúmala, preto Národná ústredňa SIRENE bola
generálnym pokynom poverená touto činnosťou. Z tohto tvrdenia je zrejmé, že «GP SR
zákonom zverenú kompetenciu nevykonáva. Kompetencia preskúmania záznamu je zverená
výlučne GP SR. „Všeobecný pokyn“ na ktorý sa GP SR odvoláva v doterajšom konaní
nepredložila a Sťažovateľ má pochybnosť, že tento vôbec existuje... Je pravdou, že
Rozhodnutie o SIS II povoľuje na základe „všeobecného pokynu“ justičného orgánu
realizovať pridávanie flagov. Slovenská republika, však do svojho právneho poriadku
uvedené netransponovala. Jasne určila, že jediným oprávneným a povinným orgánom na
preskúmavanie záznamov a rozhodovanie o pridávaní flagov je GP SR. Útvar SIRENE môže
pridať flag na pokyn GP SR, preskúmavať záznam však pri súčasnej právnej úprave sám
nemôže.
Zákon o EZR, ktorý kompetenciu preskúmavania a rozhodovania o pridaní flagu
zveril GP SR, nemožno meniť podzákonnou normou ani interným predpisom. Zákon o EZR
neumožňuje prenesenie kompetencie preskúmavať záznamy na útvar SIRENE...».
44. Sťažovateľ tiež uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dôvera
členských štátov v systéme európskych zatýkacích rozkazov nie je absolútna, „najmä
pokiaľ sa jedná o porušovanie základných ľudských práv.“. Generálna prokuratúra síce
poukazuje na obmedzené dôvody na odmietnutie výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu,
«tie však nie sú obmedzené len na dôvody pre povinné a nepovinné odmietnutie uvedené
v Rámcovom rozhodnutí o EZR, ale medzi tieto dôvody sa zaraďujú aj porušenie základných
ľudských práv (právo na spravodlivé súdne konanie, podmienky väznenia, vydanie EZR
orgánom, ktorý nemôže v zmysle judikatúry ESD byť považovaný za „justičný orgán“).».
45. Podľa sťažovateľa predbežné preskúmanie záznamu a jeho označenie predstavuje
záruku, že do osobnej slobody jednotlivca nebude zasiahnuté, z toho dôvodu generálna
prokuratúra „musí skúmať aj vznesené námietky týkajúce sa základných ľudských práv
a slobôd a v prípade pochybností vykonať úkony na ich ochranu.“. V tomto smere je
relevantná aj otázka právnej istoty a legitímneho očakávania z toho hľadiska, že hoci
označenie záznamu nemá trvalú povahu, svojvoľné prehodnocovanie záznamu nie je
prípustné najmä v situácii, keď sa nezmenili okolnosti, ktoré boli dôvodom na označenie
záznamu. Obdobne ak členský štát vydá v totožnej veci ďalší európsky zatýkací rozkaz,
pri nezmenených okolnostiach by bolo «v rozpore s legitímnym očakávaním dotknutej osoby
a právnou istotou rozhodnúť o ďalšom zatykači inak.
V opačnom prípade by bol celý inštitút flagovania nadbytočný - keďže slúži „len“ na
zabránenie zadržania. Z tvrdení GP SR vyplýva, že keďže flag nemá trvalú povahu je možné
ho kedykoľvek zmeniť. Uvedené tvrdenie nie je dôvodné... Zároveň keďže sa jedná o dôvod
na odmietnutie vlastný Slovenskej republike, vydávajúci členský štát nemusí mať dôvod
odvolať vydanie EZR (záznam stále zverejnený vo všetkých členských štátoch). Pokiaľ by
platilo tvrdenie GP SR, že pridanie flagu nemá žiadnu hodnotu, osoba, o ktorej je záznam
vedený, sa v takom prípade, nemá ako v SR domôcť svojich práv a využívať slobodu pohybu
a pobytu (ako aj ďalších Ústavou garantovaných práv), okrem vydania sa orgánom činným
v trestnom konaní na zadržanie. To je neprimerané...
Nemožno tiež prisvedčiť tvrdeniu GP SR, že podnet akejkoľvek osoby na predbežné
preskúmanie je neprípustný. V prvom rade táto neprípustnosť nevyplýva zo slovenského
právneho poriadku a naopak jej zákaz nevyplýva z európskeho práva. Skutočnosť, že SIS II
je neverejný neznamená, že v momente keď sa dotknutá osoba dozvie, že sa vedie o nej
záznam (napr. tým, že už bola zatknutá v inom členskom štáte, alebo konaním na súde)
nebudú jej poskytnuté žiadne garancie ani prostriedky, ktorými sa môže dovolávať ochrany
svojich základných práv a slobôd. Jediným nástrojom v Slovenskej republike je možnosť
obrátiť sa priamo na GP SR o preskúmanie záznamu v zmysle § 12 zákona o EZR, resp.
podanie podnetu na takéto preskúmanie... Preto domáhať sa postupu podľa zákona pri
vybavovaní podnetu je právom Sťažovateľa.».
46. Sťažovateľ uvádza, že sa nedomáhal preskúmania predchádzajúcich podaní,
ale domáhal sa preskúmania záznamu a vyznačenia flagu. Vo svojom podaní uviedol nové
skutočnosti týkajúce sa práva na spravodlivé súdne konanie v Chorvátskej republike
a uznesenia súdnej stolice z 23. augusta 2018 vydaného po vybavení prvého a druhého
podania. Generálna prokuratúra sa uvedenými ľudskoprávnymi argumentmi a ani vecou
samou nezaoberala, keďže konštatovala nedostatok právomoci na takéto preskúmanie.
47. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom generálnej prokuratúry, podľa ktorého predbežné
preskúmanie záznamu nemožno považovať za konanie, ktoré by malo za následok zásah
do označených práv. Podľa sťažovateľa zásah do jeho práv môže nastať aj pred jeho
zadržaním, a to už tým, že príslušný orgán sa nebude zaoberať jeho námietkami, ktoré
odôvodňujú označenie záznamu. Ak existujú dôvody na označenie záznamu vrátane
dôvodných podozrení o porušovaní základných ľudských práv, „ďalšie vedenie záznamu
bez jeho flagovania zasahuje do práva Sťažovateľa na slobodu pohybu. Do tohto práva
zasahuje aj nepreskúmanie námietok o porušení práv na spravodlivé konanie v Chorvátskej
republike a nevyznačenie flagu z tohto dôvodu a z dôvodu porušenia zásady ne bis in idem.
Existujú menej obmedzujúce opatrenia zásahov do práva na slobodu pohybu - samotné
vyznačenie flagu je menej obmedzujúcim opatrením v prípade, ak existujú obavy
o porušovaní základných ľudských práv aspoň do času, kým o nich nie je rozhodnuté.“.
48. K argumentácii generálnej prokuratúry týkajúcej sa zásady ne bis in idem
sťažovateľ uvádza:
„Žiadosť Sťažovateľa z dôvodu ne bis in idem na podklade Rozhodnutia Národného
úradu vyšetrovania Maďarska č. k. Nyom 649/2011 z 20. 01. 2012 bola predmetom jeho
prvého podania a druhého podania. Vybavenie Podania č. 3, ktoré je predmetom ústavnej
sťažnosti, poukazuje na rozhodnutie v súkromnej obžalobe v kontexte Uznesenia súdnej
stolice z 23. 08. 2018 (založené v spise) a rozhodnutie Národného úradu vyšetrovania
Maďarska, č. k. Nyom 344/2015 z 1. júna 2015. Aj toto tvrdenie GP SR preukazuje, že
vecnými argumentami týkajúcich sa porušenia zásady ne bis in idem na podklade odlišných
skutočností, než akých sa týkalo rozhodnutie ESD C-268/17 sa GP SR nezaoberala (bližšie
body 34-35 a 71-83 Ústavnej sťažnosti).“
49. Pokiaľ generálna prokuratúra tvrdí, že predpokladom na posúdenie hrozby
odopretia spravodlivosti je prebiehajúce konanie o európskom zatýkacom rozkaze, je podľa
sťažovateľa potrebné dodať, že základom na označenie záznamu je predpoklad,
že vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť byť odmietnuté, vrátane
dôvodných podozrení z porušovania základných ľudských práv. Vyznačenie flagu je menej
obmedzujúcim opatrením v prípade, ak existujú obavy o porušovaní základných ľudských
práv. V zmysle judikatúry Súdneho dvora «ak „vykonávajúci súd“ vzhliadne
nebezpečenstvo odopretia spravodlivosti, musí výkon EZR odmietnuť. Jedná sa teda
o obligatórny dôvod odmietnutia, ktorý GP SR musí skúmať. Skutočnosť, že judikatúra ESD
hovorí o podmienkach preskúmania hrozby odopretia spravodlivosti už v prebiehajúcom
súdnom konaní, neznamená, že GP SR nie je povinná túto hrozbu po vecnej stránke
skúmať...».
50. Podľa sťažovateľa predbežné preskúmanie záznamu a vyznačenie flagu európska
právna úprava predpokladá, preto výkon tohto oprávnenia nemôže byť s ňou v rozpore.
Zároveň však platí, že riadnym neuplatnením tejto právomoci podľa vnútroštátneho práva
môže dôjsť k porušeniu základných ľudských práv. Označenie záznamu „je v prípade
dôvodných pochybností o dodržiavaní ľudských práv menej obmedzujúcim opatrením, ktoré
zabraňuje zásahu v podobe zadržania, pričom takto flagovaný zápis je konvertovaný na
zápis na účely oznámenia miesta, kde sa dotknutá osoba zdržiava. Menej obmedzujúcim
opatrením je tiež výmena informácií medzi členskými štátmi. Pridanie flagu tak nezasahuje
do spolupráce členských štátov pri pátraní.
Zároveň k porušeniu európskeho práva nemôže ďalej dôjsť ani z toho dôvodu, že
Rámcové rozhodnutia nebránia v uplatňovaní ústavných zásad, týkajúcich sa riadneho
procesu a to ani v procese konania o EZR... ani pri úprave vnútroštátneho postupu
flagovania.“.
51. Obdobne neobstojí argumentácia generálnej prokuratúry o ovplyvnení ostatných
informačných systémov, keďže právna úprava európskeho zatýkacieho rozkazu postup
pridávania flagov predpokladá. Generálna prokuratúra zároveň v tomto smere poukazuje
na dve rôzne oblasti, keďže požiadavka na výmaz záznamu „je upravené v súlade
s ochranou pred neoprávneným spracovaním osobných údajov a je možné sa jej domáhať
v súlade s ustanovenia Rozhodnutia o SIS II čl. 58 a nasl. (resp. novo prijatého nariadenia).
Funkcia flagovania je pritom odlišná - jedná sa o zabránenie prijatia požadovaného
opatrenia (zatknutia) na území daného štátu, pričom toto oprávnenie je priamo zverené
justičnému orgánu.“.
52. K replike sťažovateľa sa vyjadrila generálna prokuratúra prípisom
č. k. 2 GÚp 8/19/1000-22 zo 7. novembra 2019, v ktorom vyjadrila presvedčenie,
že sťažovateľovi odpovedala ústavne konformným spôsobom na jeho tri podnety
a na argumenty v nich uvedené.
53. Generálna prokuratúra zdôraznila, že sťažovateľ sa vyhýba trestnému konaniu,
a pritom je na neho vyhlásené pátranie v Európskej únii a zároveň aj celosvetové pátranie
prostredníctvom Interpolu. Svojimi podnetmi sa domáha postupu, ktorý je v rozpore
s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a s povinnosťou aplikovať právne
záväzné akty Európskej únie. Generálna prokuratúra následne obsiahlo cituje z jej
oznámenia z 19. marca 2018 a uvádza, že nekonštatovala nedostatok právomoci na postup
podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z., len zdôraznila, že „v štádiu pátrania po osobe, na
ktorú je vydaný európsky zatýkací rozkaz, sa nesmie prejudikovať rozhodnutie súdu, ktorý
bude príslušný na rozhodnutie o vykonaní alebo nevykonaní európskeho zatýkacieho
rozkazu.“. Zároveň uviedla, že rozhodnutie maďarského súdu o odmietnutí vykonať
európsky zatýkací rozkaz nie je dôvodom na označenie záznamu indikátorom
nevykonateľnosti. Pre ostatné členské štáty zostáva európsky zatýkací rozkaz platný
a účinný a po zadržaní hľadanej osoby môžu vykonať konanie o európskom zatýkacom
rozkaze. Generálna prokuratúra preskúmala európsky zatýkací rozkaz už v roku 2014,
keď Chorvátsko nevyužívalo Schengenský informačný systém, a aj v roku 2017, keď už bol
vytvorený záznam v SIS II. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdnej stolice z 26. mája 2014, toto
rozhodnutie odvolací súd zrušil a konanie zastavil pre formálny nedostatok, keďže
pre skutok úplatkárstva v medzinárodných vzťahoch súkromná žalobkyňa nebola
poškodená, preto nemôže vystupovať ako súkromná žalobkyňa. Je zrejmé, že nešlo
o rozhodnutie o vine alebo nevine sťažovateľa, ale o absenciu zákonnej obžaloby.
54. Generálna prokuratúra ďalej uviedla, že ministerstvo spravodlivosti vo svojom
liste, na ktorý sa odvoláva sťažovateľ, poukázalo na „nutnosť eliminácie čo i len krátkeho
obmedzenia osobnej slobody (zadržania) v prípadoch preukázateľnej existencie
obligatórneho dôvodu odmietnutia európskeho zatýkacieho rozkazu.“. Je potrebné
zdôrazniť, že právomoc preskúmavať záznamy je „možnosť daná členskému štátu... Členský
štát sa v tomto prípade môže rozhodnúť, že predbežne preskúmavať záznamy vložené do SIS
II vôbec nebude, pretože to pre neho predstavuje neprimeranú záťaž a že bude realizovať
len konania o európskom zatýkacom rozkaze.“.
55. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-216/18 PPU z 25. júla 2018 nemá
súvislosť s prerokúvanou vecou, pretože sa týka konania o európskom zatýkacom rozkaze
a vec sťažovateľa sa nachádza v štádiu pátrania po hľadanej osobe. Skutočnosť,
že maďarský súd odmietol vykonať aj druhý európsky zatýkací rozkaz, „neprestavuje
prekážku konania a rozhodnutia o tom istom európskom zatýkacom rozkaze v inom
členskom štáte.“.
56. Generálna prokuratúra uviedla, že sťažovateľ nesprávne interpretuje § 12 zákona
č. 154/2010 Z. z., keďže tento zákon «rozhodne neupravuje povinnosť generálnej
prokuratúry preskúmavať všetky záznamy vložené do SIS II na základe čl. 26 rozhodnutia
Rady, ale len upravuje jej absolútne oprávnenie vydať pokyn útvaru SIRENE na
zabezpečenie označenia záznamu indikátorom nevykonateľnosti.
Sťažovateľ sa... snaží „vnútiť“ generálnej prokuratúre všeobecnú povinnosť
preskúmavať všetky záznamy vložené do SIS II.». Uvedená požiadavka je však objektívne
nerealizovateľná.
57. K postaveniu útvaru SIRENE generálna prokuratúra odkázala na kapitolu II čl. 7
a 8 rozhodnutia o SIS II. Výklad práva Európskej únie, resp. jeho implementácia v tomto
smere nie sú sporné. Ak by však ústavný súd dospel k záveru, že ide o také skutočnosti,
ktorých výklad je nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, je povinný prerušiť konanie
a požiadať Súdny dvor podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad
formou predbežného nálezu.
58. Generálna prokuratúra ďalej uviedla, že § 12 zákona č. 154/2010 Z. z.
„je v zásade vykonávacím predpisom k rozhodnutiu Rady, ktoré ako právne záväzný akt
Európskej únie má prednosť pred právnou úpravou Slovenskej republiky. Vnútroštátny súd
je povinný všetky pravidlá vnútroštátneho práva vykladať v čo najväčšej možnej miere
v súlade s právnym aktom Európskej únie tak, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok
a zaručila jeho úplná účinnosť.“.
Generálna prokuratúra tiež zdôraznila, že osoba, vo vzťahu ku ktorej je vytvorený
záznam v SIS II, nie je oprávnená iniciovať preskúmanie záznamu na účely označenia
indikátorom nevykonateľnosti: „Iný výklad tohto právneho aktu je v priamom rozpore
s jeho účelom a cieľom.“
59. Argumentácia sťažovateľa sa v zásade týka konania o európskom zatýkacom
rozkaze a preskúmavanie záznamu sa vykonáva v štádiu pátrania po osobách. Generálna
prokuratúra ďalej uviedla, že ak sa ústavný súd nestotožní s aplikačným postupom
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, útvaru SIRENE a generálnej prokuratúry
a zastáva názor, že ich výklad a aplikácia rozhodnutia o SIS II neodpovedajú ustanoveniam
tohto právneho aktu, má povinnosť postupovať podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie.
60. Generálna prokuratúra uviedla, že tretie podanie sťažovateľa bolo tretím
opakovaným podnetom, keďže sa týkalo tej istej trestnej veci, toho istého záznamu v SIS II
a sťažovateľ sa domáhal rovnakého postupu. Ani nové skutočnosti uvedené sťažovateľom
neboli spôsobilé zmeniť právny záver o nemožnosti označiť záznam indikátorom
nevykonateľnosti a generálna prokuratúra „opakovane uvádzala, že rozhodnutia
maďarských orgánov nie sú pre konanie na území Slovenskej republiky záväzné.“.
Poukázala tiež na svoje stanovisko v oznámení, podľa ktorého v štádiu pátrania po osobe
nemožno prejudikovať rozhodnutie súdu, ktorý má povinnosť dôsledne skúmať aj námietky
týkajúce sa porušenia ľudských práv. Z uvedeného dôvodu postup, ktorého sa domáhal
sťažovateľ, „nemá oporu v žiadnom ustanovení rozhodnutia Rady, je v priamom rozpore
s jeho zmyslom a týka sa konania, v ktorom sa rozhoduje o odovzdaní vyžiadanej osoby na
základe európskeho zatýkacieho rozkazu.“. Podľa generálnej prokuratúry osoba, po ktorej
sa pátra na účely zatknutia a odovzdania inému členskému štátu, nemá právo „žiadať
o preskúmanie záznamu vytvoreného v SIS II za účelom označenia indikátorom
nevykonateľnosti“, preto generálna prokuratúra tým, že vybavila podnety sťažovateľa
rozsiahlymi odpoveďami, v ktorých sa vysporiadala so všetkými uvádzanými
skutočnosťami, „prekročila rámec svojich povinností v oblasti vybavovania podnetov.
... označenie záznamu v SIS II je možnosť poskytnutá členským štátom. Generálna
prokuratúra... konala v predmetnej veci jednoznačne v rozsahu zverenej právomoci.“.
61. Generálna prokuratúra uviedla vo svojom prípise predovšetkým tieto závery:
„V súvislosti s aktuálnym pátraním po sťažovateľovi v rámci Európskej únie cestou
SIS II... okrem Maďarska všetky členské štáty po sťažovateľovi pátrajú a v prípade jeho
lokalizácie ho zadržia a začnú konanie o európskom zatýkacom rozkaze. V krajinách mimo
Európskej únie pátra po sťažovateľovi riadne (bez omedzení) Interpol na základe červeného
obežníka vydaného Interpolom Zahreb a vloženého do databázy ASF Interpolu.
... sťažovateľ nedisponuje právom na postup, ktorého sa domáha. Účinné prostriedky
nápravy a právo na spravodlivý proces sa musí uplatniť v štáte pôvodu európskeho
zatýkacieho rozkazu, prípadne v konaní o európskom zatýkacom rozkaze v niektorom
z členských štátov Európskej únie...
... V predmetnom prípade rozhodne nejde o prekážku veci rozhodnutej tak, ako
uvádza sťažovateľ, pričom uvedenú skutočnosť judikoval aj Súdny dvor Európskej únie
vo svojom rozhodnutí (C-268/17, v bode 2. rozsudku)...“
62. Generálna prokuratúra predložila ako prílohu aj anglický text tlačovej správy
ESĽP, ktorý 26. septembra 2019 rozhodol vo veci Hernádi proti Chorvátskej republike
(sťažnosť č. 29998/15) tak, že sťažnosť sťažovateľa pre nevyčerpanie vnútroštátnych
prostriedkov nápravy vyhlásil za neprijateľnú.
63. Generálna prokuratúra poukázala v prípise zo 4. júla 2019 na svoj pokyn, ktorým
poverila útvar SIRENE preskúmavaním doručených záznamov. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd vyzval generálnu prokuratúru na predloženie predmetného pokynu. Generálna
prokuratúra predložila požadované dokumenty ako prílohu prípisu zo 7. novembra 2019.
64. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. V/2 Spr 64/07-2 z 22. mája 2007 vyplýva,
že generálna prokuratúra „rozhodla, že preskúmavanie záznamov v období
od 22. mája 2007 do 1. septembra 2007 Sa bude realizovať nasledovným spôsobom:
Národná ústredňa SIRENE, ktorej bude doručený záznam... tento predbežne
preskúma, či spĺňa uvedené kritériá:
1. Záznam sa týka skutkov/činov, za ktoré možno uložiť podľa právneho poriadku
štátu pôvodu trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej dvanásť mesiacov.
2. Záznam sa týka žiadosti o vydanie osoby na výkon už uloženého trestu odňatia
slobody, pričom uložený trest odňatia slobody alebo jeho zvyšok, ktorý sa má vykonať, je
najmenej štyri mesiace. Viaceré tresty alebo nevykonané zvyšky viacerých trestov sa
spočítavajú.
3. Záznam sa týka osoby ktorá dosiahla vek štrnásť rokov
Doručené záznamy spĺňajúce uvedené kritériá, SIRENE vloží do systému bez
označenia.
Ak doručený záznam nespĺňa jedno, alebo viac uvedených kritérií, zašle SIRENE
záznam... odboru generálnej prokuratúry na rozhodnutie o označení záznamu.
Národná ústredňa SIRENE zašle záznam na preskúmanie... i v prípade, že... má
pochybnosti o trestnosti skutku podľa právnej úpravy Slovenskej republiky...“.
65. Generálna prokuratúra zaslala aj prípis Národnej ústredne SIRENE č. p. PPZ-
21/MPS-NUS-2007 z 27. júla 2007 označený ako „Vec: Zápis zo stretnutia Generálnej
prokuratúry SR a Národnej ústredne SIRENE ÚMPS P PZ“, v ktorom Národná ústredňa
SIRENE uviedla závery zo stretnutia s generálnou prokuratúrou. V predmetnom prípise sú
vymedzené prípady (situácie), keď Národná ústredňa SIRENE predloží záznam
na posúdenie generálnej prokuratúre –ide pritom o tieto prípady: „Sporný vek osoby...
Otázna trestnosť skutku... EAW, vydaný na ochranné opatrenie... Uložený trest nútenej
práce... Chýbajúca informácia o trestnej sadzbe a taktiež o uloženom treste... Nie je
k dispozícii EAW... Nejasná dĺžka, forma trestu alebo nezrovnalosti ohľadne zvyšku trestu
na vykonanie... Nedostatočná dĺžka trestu... Pátranie po dvoch rôznych osobách pod jedným
SCHID...“
66. V prípise generálnej prokuratúry č. k. V/2 Spr 98/08-3 z 22. októbra 2008 táto
uviedla, že „podmienky stanovené usmernením z 22. 5. 2007 sa javia vyhovujúce a pre prax
akceptovateľné.
Zároveň boli identifikované prípady v praxi vyžadujúce okamžitú reakciu, preto
generálna prokuratúra... rozhodla, že od 11. novembra 2008 bude SIRENE... označovať
záznamy, vo vzťahu ku ktorým obdrží od príslušného orgánu Slovenskej republiky niektoré
z uvedených rozhodnutí relevantným, hodnoverným spôsobom...
Ostatné podmienky preskúmavania záznamu budú realizované podľa usmernenia
z 22. mája 2007...“.
IV.
Ústne pojednávanie
67. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ oznámil, že súhlasí s prerokovaním veci
bez ústneho pojednávania, ale generálna prokuratúra s týmto postupom nesúhlasila, a preto
ústavný súd podľa § 58 ods. 1 písm. f) zákona o ústavnom súde nariadil ústne pojednávanie.
68. Dňa 29. októbra 2019 sa pred ústavným súdom vo veci ústavnej sťažnosti
sťažovateľa konalo ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnila právna zástupkyňa
sťažovateľa a zástupkyne generálnej prokuratúry. Ústne pojednávanie prebiehalo
v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý bol o čase a mieste ústneho pojednávania informovaný
svojou právnou zástupkyňou.
69. Právna zástupkyňa po rekapitulácii ústavnej sťažnosti zdôraznila, že základom
prerokúvaného prípadu je otázka, či generálna prokuratúra realizovala prieskum v rozsahu,
ktorý jej ukladá § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. Podľa právnej zástupkyne generálna
prokuratúra v rozpore so zákonom preniesla svoju právomoc na útvar SIRENE. Účelom tzv.
flagovania nie je len redukcia počtu záznamov, ale zamedzenie nadmerných zásahov a slúži
tiež na ochranu ľudských práv a slobôd. Súdny dvor spočiatku zdôrazňoval systém
vzájomnej dôvery a uznávania, v súčasnosti však už akcentuje, že vzájomná dôvera môže
byť prelomená pri porušení ľudských práv a slobôd. Pri flagovaní záznamu je zápis
konvertovaný na zápis na zistenie miesta pobytu, neznamená to teda, že nedochádza
k justičnej spolupráci, len sa mení jej miera. Neuplatnenie právomoci a odkaz na neskoršie
štádium konania po zadržaní osoby nie je možné nijakým ústavne konformným spôsobom
napraviť, po zadržaní osoby dôjde k znemožneniu uplatnenia princípu vyjadreného v § 12
70. Zástupkyňa generálnej prokuratúry zdôraznila, že proti sťažovateľovi sa na území
Slovenskej republiky nevedie žiadne konanie; po sťažovateľovi sa len pátra, t. j. ide len
o policajné opatrenie. Vyznačenie záznamu indikátorom nevykonateľnosti je právom štátu,
hľadaná osoba takéto právo nemá. Zástupkyňa generálnej prokuratúry navrhla vypočuť
ako svedka riaditeľa Národnej ústredne SIRENE. Ak by sa ústavný súd nestotožnil
s argumentáciou generálnej prokuratúry, navrhla, aby podľa § 61 ods. 1 zákona o ústavnom
súde prerušil konanie a požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, a pritom jej
základom by mala byť otázka, či hľadaná osoba má právo iniciovať v ktoromkoľvek
členskom štáte preskúmanie záznamu; ak áno, akým spôsobom má byť výsledok tohto
preskúmania oznámený hľadanej osobe. Závery z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci
C 216/18 možno aplikovať v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Predbežné
preskúmanie záznamu realizujú v členských štátoch policajné zložky. Generálna
prokuratúra tiež uviedla, že za povinné dôvody flagovania považuje vek, udelenie amnestie
a rešpektovanie zásady ne bis in idem. Vo svojej judikatúre ústavný súd len raz rozhodol
(II. ÚS 4/2011), že vybavenie ďalšieho opakovaného (tretieho) podnetu bolo arbitrárne.
71. Právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že vo veci ide o aplikáciu vnútroštátneho
práva, preto nie je dôvod prerušiť konanie a žiadať o výklad Súdny dvor. Je otázne, či je
v poriadku, aby štátny orgán, ktorý nesúhlasí s výkonom právomoci, ktorý mu bol zverený
zákonom, presunul výkon tejto právomoci vnútorným predpisom na policajný orgán. Podľa
právnej zástupkyne aj v konaní pred ústavným súdom sa aplikuje koncentračná zásada,
preto návrh na výsluch svedka nemožno akceptovať.
72. Ústavný súd následne odročil pojednávanie na 26. november 2019 s tým, že bude
vypočutý svedok, ktorého predstaví generálna prokuratúra. Ústavný súd neakceptoval
výsluch riaditeľa Národnej ústredne SIRENE, keďže tento bol prítomný na ústnom
pojednávaní ako člen verejnosti.
73. Dňa 26. novembra 2019 pokračovalo vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústne
pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa – zamestnankyňa Národnej ústredne
SIRENE. Ústavný súd nepovažoval za potrebné, aby svedkyňa objasnila celkové
fungovanie Schengenského informačného systému, resp. postupu útvaru SIRENE
v zisťovacom konaní, sudca spravodajca však svedkyni položil konkrétne otázky. Následne
právna zástupkyňa sťažovateľa a zástupkyne generálnej prokuratúry kládli svedkyni otázky.
74. Z výsluchu svedkyne vyplynulo, že záznamy na účely pátrania na základe
európskych zatýkacích rozkazov sa nachádzajú v SIS II: „V súčasnosti je tam cez
deväťdesiat miliónov pátrania. Z tohto počtu... je tam cez štyridsaťtisíc takýchto záznamov
za účelom zadržania.“ Národná ústredňa SIRENE preskúma približne 60 európskych
zatýkacích rozkazov denne, realizuje stálu službu 24 hodín denne, prieskum sa realizuje
spravidla v pracovný deň, keď bol zatykač doručený, alebo nasledujúci pracovný deň.
Jedine štát, ktorý vytvoril záznam na základe vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, je
oprávnený spravovať tento záznam, t. j. vykonávať zmeny, teda aj nastaviť flag. Každý
záznam preskúma zamestnanec útvaru SIRENE podľa kritérií uvedených v pokyne
generálnej prokuratúry – pri zistení nesúladu generálna prokuratúra podáva definitívne
stanovisko: „Skúmame tri základné podmienky pri posudzovaní každého doručeného
európskeho zatýkacieho rozkazu, prvou... podmienkou je vek osoby v čase spáchania
daného skutku. Druhou podmienkou je či európsky zatýkací rozkaz bol vydaný a či
rešpektuje v podstate uložený trest, ak je to európsky zatýkací rozkaz pre výkon trestu, ktorý
má byť minimálne štyri mesiace, respektíve zvyšok výkonu minimálne štyri mesiace. Ak je to
európsky zatýkací rozkaz vydaný pre trestné stíhanie, tak horná hranica hroziaceho trestu
musí byť minimálne 12 mesiacov, to je druhá podmienka. A tretia podmienka je vzájomná
trestnosť...“ Ak generálna prokuratúra vydá stanovisko o označení záznamu, Národná
ústredňa SIRENE kontaktuje členský štát, ktorý vytvoril záznam, aby nastavila flag. Viaceré
členské štáty záznamy predbežne nepreskúmavajú, k preskúmaniu záznamu pristúpia až
po zadržaní osoby. Národná ústredňa SIRENE dostáva formulár v anglickom jazyku, ktorý
je vlastne prepisom európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorý je v systéme naskenovaný
v jazyku členského štátu, ktorý ho vydal.
75. Na otázku právnej zástupkyne sťažovateľa, ako by útvar SIRENE postupoval
pri doručení rozhodnutia, kde je zrejmé, že môže ísť o porušene zásady ne bis in idem,
svedkyňa uviedla, že „v každom prípade, ak je... úrad SIRENE požiadaný hoci aj dotknutou
osobou, alebo aj iným orgánom... tak sa vždy obraciame potom na kompetentný orgán... tak
najskôr by sme sa vždy obrátili na generálnu prokuratúru, ktorá môže v danom prípade...
v rámci toho preskúmania záznamu vydať nejaký pokyn alebo stanovisko.“.
76. K sťažovateľovej veci svedkyňa uviedla, že Chorvátsko pristúpilo
k Schengenskému informačnému systému v júni 2017, nasledujúci deň po sprístupnení
systému zverejnila záznam a Národnej ústredni SIRENE (a ďalším členským štátom) boli
doručené dva európske zatýkacie rozkazy. Tieto európske zatýkacie rozkazy posúdila
Národná ústredňa SIRENE v ten istý deň so záverom, že spĺňajú všetky kritériá, preto
nežiadali generálnu prokuratúru o zaujatie stanoviska. Následne koncom septembra 2017
právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala Národnú ústredňu SIRENE o výmaz informácií
zo Schengenského informačného systému a osobných údajov sťažovateľa. Chorvátska
republika túto žiadosť neakceptovala a údaje nevymazala. Svedkyňa uviedla: „... keďže to
sme na začiatku nevyhodnotili ako rozporný európsky zatýkací rozkaz alebo oba zatýkacie
rozkazy, tak sme dodatočne požiadali aj generálnu prokuratúru o ich stanovisko a s tým, že
zároveň generálna prokuratúra nás informovala o tom, že flag tam nebude nastavený
v tomto prípade, lebo nie sú na to zákonné dôvody.“
77. Na ústnom pojednávaní sa ešte vyjadrila aj zástupkyňa generálnej prokuratúry,
ktorá na otázku sudcu spravodajcu uviedla, že zákon č. 154/2010 Z. z. je implementáciou
rámcového rozhodnutia o EZR: „... sa tam dostal § 12, ktorý je implementáciou rozhodnutia
rady... takáto možnosť preskúmavania v rámci už procesu európskeho zatýkacieho rozkazu
konkrétne rozhodovania o európskom zatýkacom rozkaze tam rámcové rozhodnutie
neupravuje... ten § 12 tam je, ale... v tej odpovedi sme my hovorili o tom, že ľudskoprávne
dôvody možno preskúmať až v riadnom konaní.“
V.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
78. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
79. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
80. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
81. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
82. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
83. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
84. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
85. Podľa čl. 45 ods. 1 charty každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt
na území členských štátov.
86. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom.
Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať
možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.
87. Podľa čl. 50 charty nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní
za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným
rozsudkom v súlade so zákonom.
88. Podľa čl. 54 vykonávacieho dohovoru osoba právoplatne odsúdená jednou
zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to
za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva
alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.
89. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo
dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už
prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre
(III. ÚS 558/2017), ktorým môže žiadať, aby prokuratúra uplatnila svoju právomoc
vyplývajúcu z osobitného predpisu.
90. Ústavný súd nie je prieskumným súdom a jeho úlohou nie je suplovať orgány
verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom
upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného
práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo.
Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom
kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06,
III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
91. Ústavný súd už uviedol, že spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému
orgánu verejnej moci ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prejednávanej právnej veci,
ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce
zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (I. ÚS 26/2010). Ústavný súd považuje
za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda
na konkrétnych zisteniach založených rozmerov každej veci prejednávanej orgánom
verejnej moci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované
a netypické; to však nezbavuje orgán verejnej moci povinnosti urobiť všetko pre nájdenie
spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité (I. ÚS 118/2013).
VI.
Posúdenie veci ústavným súdom
92. Inštitút predbežného preskúmania záznamu je upravený v tretej časti zákona
č. 154/2010 Z. z. označenej ako „Postup slovenských orgánov ako vykonávajúcich
justičných orgánov“.
93. Podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. ak generálna prokuratúra zistí, že záznam
podľa § 3 písm. l) nie je v súlade s právnym poriadkom, medzinárodnými záväzkami alebo
dôležitými záujmami Slovenskej republiky, alebo ak boli splnené podmienky podľa
osobitného predpisu, vydá pokyn útvaru SIRENE na označenie záznamu, ktorý označenie
bezodkladne zabezpečí. Označenie záznamu predstavuje prekážku zadržania osoby;
na základe takto označeného záznamu možno vykonať iba pátranie na účely zistenia miesta
pobytu osoby.
94. Uvedené ustanovenie zákona č. 154/2010 Z. z. je identické so znením čl. 24
ods. 1 rozhodnutia o SIS II a upravuje subjekt, ktorý má právomoc vydať pokyn
na označenie záznamu, subjekt, ktorý pokyn uskutoční, a dôsledky označenia záznamu.
Toto ustanovenie tiež vymedzuje podmienky, za splnenia ktorých sa záznam označí. Tieto
podmienky predstavujú rozsah, v akom sa záznam preskúma, pre ustálenie záveru, či sa
záznam označí.
95. Ustanovenie § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. nestanovuje jednoznačne subjekt,
ktorý reálne preskúma záznam, t. j. ktorý bezprostredne realizuje predbežné preskúmanie
záznamu. Formulácia „ak generálna prokuratúra zistí“ predpokladá, že určitá relevantná
informácia (skutočnosť) sa dostane do sféry poznania (vedomosti) generálnej prokuratúry.
Uvedené ustanovenie však nepredpisuje mechanizmus (proces), akým sa táto relevantná
informácia (skutočnosť) má dostať do sféry poznania (vedomosti) generálnej prokuratúry.
Možno preto prijať taký výklad, že do sféry poznania (vedomosti) generálnej prokuratúry sa
takáto relevantná informácia (skutočnosť) môže dostať ako výsledok jej vlastnej činnosti,
ako výsledok činnosti iného štátneho orgánu alebo akýmkoľvek iným právne dovoleným
spôsobom, t. j. aj doručením podnetu osoby, ktorej sa záznam týka. Zároveň text
„ak generálna prokuratúra zistí“ v spojení s textom „vydá pokyn na označenie záznamu“ je
potrebné vykladať tak, že výlučne generálna prokuratúra je oprávnená a zároveň povinná
formulovať záver o tom, či je tu daný špecifikovaný nesúlad záznamu a dôvod na vydanie
pokynu na označenie záznamu.
96. V prerokúvanom prípade – vo veci týkajúcej sa záznamu sťažovateľa – je zrejmé,
že po vložení záznamu do SIS II v júni 2017 tento preskúmala Národná ústredňa SIRENE
so záverom, že nie je potrebné osloviť generálnu prokuratúru pre zaujatie stanoviska, resp.
pre vydanie pokynu na označenie záznamu. Následne v septembri 2017 bola Národnej
ústredni SIRENE doručená žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa o výmaz údajov
sťažovateľa zo Schengenského informačného systému a o výmaz osobných údajov
sťažovateľa. Na tomto základe Národná ústredňa SIRENE doručila oba európske zatýkacie
rozkazy generálnej prokuratúre na zaujatie stanoviska, ktorá dospela k záveru, že neboli
splnené podmienky na označenie záznamu indikátorom nevykonateľnosti (flag). Napokon
sťažovateľ vo svojich troch podaniach žiadal, aby generálna prokuratúra predbežne
preskúmala záznam a dala pokyn na označenie záznamu flagom. Z oznámení generálnej
prokuratúry možno odvodiť záver, že nezistila dôvody na označenie záznamu indikátorom
nevykonateľnosti, a protirečivo aj záver, že nemá právomoc predbežne preskúmať záznam
podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z.
97. Z uvedených skutočností možno urobiť záver, že záznam týkajúci sa sťažovateľa
generálna prokuratúra predbežne preskúmala na podnet Národnej ústredne SIRENE
so záverom, že nie sú dôvody na označenie záznamu indikátorom nevykonateľnosti. Pokiaľ
ide o postup v súvislosti s vybavením podnetov sťažovateľa, možno pripustiť, že vo svojich
oznámeniach generálna prokuratúra svoj právny záver formulovala zmätočne, keďže
uvádzala aj to, že nemá právomoc predbežne preskúmať záznam. Výsledkom vybavenia
podaní sťažovateľa však vždy bolo to, že nevydala pokyn na označenie záznamu, z čoho
možno odvodiť aspoň implicitný záver, že nezistila dôvody na vydanie pokynu na označenie
záznamu indikátorom nevykonateľnosti.
98. Ústavnoprávne relevantnou otázkou zostáva rozsah, v akom je potrebné
predbežne preskúmať záznam v zmysle § 12 zákona č. 154/2010 Z. z., a posúdenie toho,
či generálna prokuratúra preskúmala záznam v rozsahu, ktorý vyplýva z § 12 zákona
99. Rozsah predbežného preskúmania záznamu je daný § 12 zákona
č. 154/2010 Z. z., podľa ktorého generálna prokuratúra zisťuje súlad záznamu podľa § 3
písm. l) s právnym poriadkom, medzinárodnými záväzkami, dôležitými záujmami
Slovenskej republiky. Záznam označí aj v prípade, ak sú splnené podmienky podľa
vykonávacieho dohovoru. Tento rozsah zodpovedá vymedzeniu v čl. 24 ods. 1 rozhodnutia
o SIS II, podľa ktorého pokiaľ sa členský štát domnieva, že uplatňovanie zápisu vloženého
v súlade s čl. 26, 32 alebo 36 nie je zlučiteľné s jeho vnútroštátnym právom, jeho
medzinárodnými záväzkami alebo dôležitými národnými záujmami, môže dodatočne
požiadať o označenie zápisu indikátorom nevykonateľnosti s cieľom upozorniť, že
opatrenie, ktoré sa má prijať na základe zápisu, sa nevykoná na jeho území. Indikátor
nevykonateľnosti doplní útvar SIRENE členského štátu, ktorý vložil zápis.
100. Vychádzajúc z gramatického výkladu § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. v kontexte
s čl. 24 ods. 1 rozhodnutia o SIS II, možno dospieť k záveru, že rozsah preskúmania
záznamu je vymedzený všeobecne a široko a umožňuje generálnej prokuratúre preskúmať
záznam z najrozličnejších hľadísk, ktoré obsahovo spadajú do špecifikovaných kritérií
v § 12. Z uvedeného dôvodu neobstojí právny názor generálnej prokuratúry, podľa ktorého
označiť záznam môže len z tých dôvodov, ktoré predstavujú obligatórne dôvody
nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu. Znenie § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. je
jednoznačné, obsahovo je identické s čl. 24 ods. 1 rozhodnutia o SIS II a nevyvoláva
pochybnosti o jeho obsahu.
101. Na druhej strane je potrebné uviesť, že právny záver generálnej prokuratúry,
že označenie záznamu flagom sa vykoná len vtedy, ak sú tu obligatórne dôvody
na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu, podporuje bod 15 a čl. 25 ods. 1 a 2
rozhodnutia o SIS II.
102. Podľa bodu 15 rozhodnutia o SIS II členskému štátu by sa malo umožniť pridať
k zápisu označenie nazývané indikátor nevykonateľnosti s cieľom označiť, že opatrenie,
ktoré sa má vykonať na základe zápisu, sa nevykoná na jeho území. Ak sa vydajú zápisy
na účely odovzdania, žiadne ustanovenie tohto rozhodnutia by sa nemalo vykladať tak, aby
sa odchyľovalo od ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV alebo bránilo pri jeho
uplatňovaní. Rozhodnutie o označení indikátorom nevykonateľnosti by sa malo zakladať len
na dôvodoch na odmietnutie, ktoré uvedené rámcové rozhodnutie obsahuje.
103. Obdobne podľa čl. 25 ods. 1 rozhodnutia o SIS II ak sa uplatňuje rámcové
rozhodnutie 2002/584/SVV, indikátorom nevykonateľnosti znemožňujúcim zatknutie sa
označí zápis v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania len v prípade, ak justičný orgán
príslušný na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu podľa vnútroštátneho práva
odmietol tento zatýkací rozkaz vykonať na základe dôvodu na nevykonanie a ak sa
požadovalo pridanie indikátora nevykonateľnosti.
104. Podľa čl. 25 ods. 2 rozhodnutia o SIS II na príkaz príslušného justičného orgánu
podľa vnútroštátneho práva, a to buď na základe všeobecného pokynu, alebo v konkrétnom
prípade, sa však označenie indikátorom nevykonateľnosti môže vyžadovať aj v prípade
zápisu v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania, ak je zrejmé, že sa vykonanie
európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť odmietnuť.
105. Uvedené ustanovenia – bod 15 a čl. 25 ods. 1 a 2 rozhodnutia o SIS II – je
potrebné vykladať v kontexte s čl. 24 rozhodnutia o SIS II. Ustanovenie čl. 24 ods. 1
rozhodnutia o SIS II predstavuje právny základ pre vyznačenie indikátorom
nevykonateľnosti z dôvodov špecifikovaných v tomto ustanovení, ktoré zjavne môžu byť
odlišné od vyznačenia indikátorom nevykonateľnosti podľa čl. 25 ods. 1 a 2 rozhodnutia
o SIS II, ktoré sú podmienené rozhodnutím o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu
na základe dôvodov na nevykonanie, resp. existenciou predbežného záveru, že vykonanie
európskeho zatýkacieho rozkazu bude potrebné odmietnuť.
106. Okrem toho sa v prípade sťažovateľa javí, že právny názor generálnej
prokuratúry, podľa ktorého označiť záznam môže len z tých dôvodov, ktoré predstavujú
obligatórne dôvody nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu, je v rozpore aj s praxou,
ktorú generálna prokuratúra zaviedla. Z pokynov generálnej prokuratúry pre Národnú
ústredňu SIRENE z 22. mája 2007 a 22. októbra 2008 a z výsluchu zamestnankyne
Národnej ústredne SIRENE vyplýva, že generálna prokuratúra inštruovala Národnú
ústredňu SIRENE tak, aby skúmala, či sa týka činov/skutkov, za ktoré možno uložiť trest
odňatia slobody v špecifikovanej výške; výšku uloženého trestu odňatia slobody alebo jeho
zvyšku, ktorý sa má vykonať; vek osoby, ktorej sa záznam týka, a obojstrannú trestnosť
v situáciách, keď nejde o špecifikované trestné činy. Z uvedeného je zrejmé, že pokyn
generálnej prokuratúry nepokrýva celý rozsah obligatórnych dôvodov na nevykonanie
európskeho zatýkacieho rozkazu v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. v kontexte
s čl. 3 rámcového rozhodnutia o EZR – nezahŕňa dôvody na nevykonanie podľa § 23 ods. 1
písm. a) a b) zákona č. 154/2010 Z. z., s ktorými korešpondujú dôvody podľa čl. 3 ods. 1 a 2
rámcového rozhodnutia o EZR. Ústavný súd pre potrebu tohto posúdenia nezohľadňuje
dôvod podľa § 23 ods. 1 písm. e) zákona č. 154/2010 Z. z., t. j. premlčanie, ktoré je v čl. 4
ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZR vymedzené ako fakultatívny dôvod na nevykonanie
európskeho zatýkacieho rozkazu (v tomto kontexte poukazuje ústavný súd na prebiehajúcu
diskusiu týkajúcu sa spôsobu transpozície rámcového rozhodnutia o EZR vyplývajúcu napr.
z rozsudkov Súdneho dvora vo veciach C-579/15 z 29. 6. 2017, Daniel Adam Poplawski I,
alebo C-573/17 z 24. 6. 2019, Daniel Adam Poplawski II, pozn.).
107. Úvaha vymedzená v predchádzajúcom bode je relevantná v prerokúvanej veci
v tom smere, že ak generálna prokuratúra prezentuje právny názor, že označiť záznam môže
len z tých dôvodov, ktoré predstavujú obligatórne dôvody nevykonania európskeho
zatýkacieho rozkazu, je otázne, či ona sama aj pri vybavení tretieho podnetu sťažovateľa
preskúmala záznam v rozsahu obligatórnych dôvodov nevykonania záznamu, ktorý vyplýva
z pokynov pre Národnú ústredňu SIRENE, alebo v rozsahu obligatórnych dôvodov tak,
ako vyplývajú z § 23 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. v kontexte s čl. 3 rámcového
rozhodnutia o EZR. V každom prípade prax, ktorú zaviedla generálna prokuratúra –
vzhľadom na obsah špecifikovaného pokynu – vyvoláva pochybnosti aj v rámci právneho
názoru generálnej prokuratúry, t. j. že preskúmava záznam z hľadiska obligatórnych
dôvodov na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 zákona
č. 154/2010 Z. z. Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto
konaní neposudzuje a ani nemôže posudzovať ústavnú udržateľnosť celkového mechanizmu
predbežného preskúmavania záznamov, ktorý zaviedla generálna prokuratúra. Takéto
skúmanie nie je prípustné v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy a zjavne by presahovalo predmet tohto konania.
108. Právny názor generálnej prokuratúry neobstojí napokon aj z dôvodu,
že z ďalších ustanovení rozhodnutia o SIS II a rámcového rozhodnutia o EZR vyplýva,
že dôvody na odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu nemožno vyvodzovať
len z čl. 3 a čl. 4 rámcového rozhodnutia o EZR.
109. Podľa bodu 34 rozhodnutia o SIS II toto rozhodnutie rešpektuje základné práva
a dodržiava zásady uznávané Chartou základných práv Európskej únie.
110. V zmysle bodu 12 rámcového rozhodnutia o EZR toto rámcové rozhodnutie
rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v čl. 6 Zmluvy o Európskej únii
a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, najmä jej kapitole VI...
Toto rámcové rozhodnutie nebráni členskému štátu v uplatňovaní jeho ústavných
zásad týkajúcich sa riadneho procesu, slobody združovania, slobody tlače a slobody prejavu
v iných médiách.
111. Podľa čl. 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZR toto rámcové rozhodnutie
nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené
v čl. 6 Zmluvy o Európskej únii.
112. Z už citovaných ustanovení je zrejmé, že relevantným dôvodom na nevykonanie
európskeho zatýkacieho rozkazu je aj ochrana základných práv. Tento záver podporuje aj
judikatúra Súdneho dvora [napr. rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-404/15
a C-659/15 PPU z 5. 4. 2016 (Aranyosi a Căldăraru)].
113. Generálna prokuratúra namieta, že takýto široký rozsah prieskumu – t. j. ohľad
na základné práva – predstavuje prejudikovanie rozhodovania v konaní o európskom
zatýkacom rozkaze. Takýto široký prieskum nemožno podľa generálnej prokuratúry
aplikovať v predprocesnej fáze, t. j. pred začatím konania. Sťažovateľ bude mať po zadržaní
a po začatí konania možnosť uplatniť svoje námietky a súd bude povinný sa s týmito
námietkami vysporiadať.
114. Ústavný súd pripúšťa, že námietky generálnej prokuratúry sú racionálne a majú
svoju nepochybnú relevanciu. Tieto námietky zjavne vychádzajú z dôsledného
rešpektovania právomocí jednotlivých štátnych orgánov – polície, prokuratúry a súdov,
ktoré sú osobitne vymedzené v právnej úprave. V právnom štáte nie je prípustné, aby štátny
orgán vykonával právomoc, ktorá patrí inému štátnemu orgánu. Napriek uvedenému
ústavný súd identifikoval také okolnosti, pre ktoré nemohol akceptovať tieto námietky
generálnej prokuratúry.
115. V prvom rade je potrebné vychádzať z predpokladu, že v každom štádiu svojej
činnosti sa štátny orgán musí zdržať svojvôle. Je pritom bez právneho významu, či ide
o procesný postup, t. j. postup v zákonom regulovanom konaní, alebo ide o mimoprocesnú
činnosť, teda predbežnú, prieskumnú a inú činnosť, ktorá nespadá do rámca štandardného
konania. Z tohto pohľadu predbežné preskúmanie záznamu podľa § 12 zákona
č. 154/2010 Z. z. predstavuje zákonom regulovanú činnosť špecifikovaných štátnych
orgánov, osobitne generálnej prokuratúry, ktorá predchádza konanie o európskom
zatýkacom rozkaze – pritom aj pri výkone tejto činnosti sa generálna prokuratúra musí
vyhnúť svojvôli. Ustanovenie § 12 zákona č. 154/2010 Z. z. jednoznačne stanovuje rozsah
predbežného preskúmania záznamu a je zjavné, že generálna prokuratúra tento rozsah
nerešpektovala, preto ústavný súd dospel k záveru, že generálna prokuratúra konala
arbitrárne. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na svoju judikatúru (I. ÚS 3/98),
v ktorej uviedol, že čl. 2 ods. 2 ústavy vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiadny orgán
štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy
rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom
ustanoveným spôsobom.
116. V druhom rade je potrebné vychádzať z toho, že pri každej zákonom
regulovanej činnosti musí štátny orgán uplatňovať a rešpektovať garancie ochrany
základných práv v rozsahu a v povahe, ktorá zodpovedá uvedenej činnosti. Z tohto pohľadu
je zrejmé, že ani zo štádia predbežného preskúmania záznamu nemožno vylúčiť ochranu
základných práv, t. j. aj v rámci tejto činnosti musí generálna prokuratúra skúmať námietky
týkajúce sa ohrozenia alebo porušenia základných práv a v mimoriadnych a zjavných
prípadoch má uplatniť zákonné prostriedky, ktoré zabezpečia ochranu základných práv.
V rámci predbežného preskúmania záznamu je pritom takýmto prostriedkom indikátor
nevykonateľnosti (flag), ktorý v špecifikovaných prípadoch bude spôsobilý úplne
eliminovať alebo aspoň redukovať ohrozenie alebo porušenie základných práv.
117. V tomto smere je relevantné, že sťažovateľ v treťom podaní uviedol nové
skutočnosti – osobitne námietky týkajúce sa ohrozenia práva na spravodlivé súdne konanie
[«reálne riziko, že podávateľ podnetu bude v Chorvátskej republike vystavený arbitrárnemu
konaniu a zaobchádzaniu a bude porušené jeho právo na spravodlivý proces vedený pred
nezávislým súdom... konanie v Chorvátsku vykazuje znaky „politicky“ motivovaného
procesu»]. Generálna prokuratúra v oznámení z 27. novembra 2018 uviedla, že tieto
námietky preskúma vykonávajúci súdny orgán pri rozhodovaní o odovzdaní osoby s tým,
že takéto preskúmanie „presahuje rámec predbežného preskúmania záznamu a pokiaľ to
bude potrebné, bude vykonané v prípade zadržania osoby na území SR v rámci predbežného
vyšetrovania vykonávaného krajskou prokuratúrou, prípadne v rámci rozhodovania súdu.“.
Z uvedeného je zrejmé, že generálna prokuratúra pri vybavení tretieho podania sťažovateľa,
ktorým realizovala aj predbežné preskúmanie záznamu podľa § 12 zákona č. 154/2010 Z. z.,
úplne rezignovala na akýkoľvek prieskum nových – dovtedy neuplatnených námietok
sťažovateľa týkajúcich sa ohrozenia práva na spravodlivý proces.
118. Ústavný súd sa domnieva, že právny výklad vymedzený v predchádzajúcich
odsekoch tohto nálezu je v súlade so zámermi a cieľmi, ktoré vyplývajú z rozhodnutia o SIS
II a rámcového rozhodnutia o EZR. Tento výklad nevedie k znefunkčneniu systému
odovzdávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie na základe európskeho
zatýkacieho rozkazu. Zároveň zabezpečuje dôsledné rešpektovanie ochrany základných práv
pri každej právne regulovanej činnosti štátnych orgánov členských štátov v predmetnom
systéme. Rozhodnutie o SIS II a ani rámcové rozhodnutie o EZR nevylučujú ochranu
základných práv zo žiadneho štádia činnosti štátnych orgánov členských štátov v systéme
odovzdávania osôb na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd nepovažoval za potrebné prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor podľa čl. 267
ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad formou predbežného nálezu. V tomto
smere ústavný súd poukazuje na právny názor Súdneho dvora v rozsudku vo veci C-573/17
z 24. júna 2019 (Poplawski II), podľa ktorého orgány členských štátov vrátane súdov sú
však povinné v čo najväčšej možnej miere vykonať konformný výklad svojho
vnútroštátneho práva, ktorý im umožní dosiahnuť výsledok zlučiteľný s účelom
predmetného rámcového rozhodnutia. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že § 12
zákona č. 154/2010 Z. z. je obsahovo identický s čl. 24 ods. 1 rozhodnutia o SIS II a výklad
tohto ustanovenia zákona vedie k výsledku, ktorý je zlučiteľný s účelom rozhodnutia o SIS
II a rámcového rozhodnutia o EZR. Obdobne ústavný súd nepovažoval za potrebné žiadať
Súdny dvor o stanovisko k otázke, či hľadaná osoba má právo iniciovať v ktoromkoľvek
členskom štáte preskúmanie záznamu; ak áno, akým spôsobom má byť výsledok tohto
preskúmania oznámený hľadanej osobe. Ústavný súd dospel k záveru, že pre potreby
Slovenskej republiky dostatočná odpoveď na túto otázku vyplýva z ústavných princípov
Slovenskej republiky (napr. čl. 2 ods. 3 ústavy), zo zákonnej úpravy vybavovania podnetov
upravenej v zákone o prokuratúre a tiež z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 2/09,
VII.
Závery ústavného súdu
VII.1 K vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivý proces podľa
čl. 47 charty
119. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že generálna
prokuratúra pri vybavení tretieho podania sťažovateľa neuplatnila svoju právomoc
v rozsahu, ktorý jej vyplýval z právnej úpravy, teda konala arbitrárne, a preto oznámením
z 27. novembra 2018 generálna prokuratúra porušila základné právo na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V zmysle čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú
pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež
pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V prerokúvanom prípade
generálna prokuratúra aplikovala ustanovenia zákona č. 154/2010 Z. z., ktorým Slovenská
republika implementovala rámcové rozhodnutie o EZR a tiež rozhodnutie o SIS II, preto
išlo o vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty (porovnaj tiež rozsudok vo veci
C 5/88 z 13. 7. 1989, Wachauf) a charta je v predmetnej veci aplikovateľná. Ústavný súd
tiež prihliadol na judikatúru Súdneho dvora, ktorý pri výklade pojmu „vydávajúci súdny
orgán“ v zmysle čl. 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia o EZR uviedol, že tento pojem
neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže vzťahovať
aj na orgány, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach v tomto
členskom štáte, najmä na rozdiel od správnych orgánov alebo policajných orgánov, ktoré sú
súčasťou výkonnej moci (rozsudky z 10. 11. 2016, Poltorak, C‑452/16 PPU,
EU:C:2016:858, body 33 a 35, ako aj z 10. 11. 2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU,
EU:C:2016:861, body 34 a 36). Pojem „súdny orgán“ v zmysle čl. 6 ods. 1 rámcového
rozhodnutia 2002/584 by mohol zahŕňať aj orgány členského štátu podieľajúce sa na výkone
spravodlivosti v trestných veciach v tomto členskom štáte bez toho, aby boli nevyhnutne
sudcami alebo súdmi (rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora vo veci C-509/18
z 27. 5. 2019). V zmysle uvedených právnych záverov možno zákonom regulovanú činnosť
generálnej prokuratúry pri predbežnom preskúmaní záznamu podľa § 12 zákona č. 154/2010
Z. z. vnímať ako zákonom regulovanú činnosť súdneho orgánu. Na tomto základe ústavný
súd dospel tiež k záveru, že oznámením z 27. novembra 2018 generálna prokuratúra
porušila aj základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty (bod 1 výroku nálezu).
VII.2 K zrušeniu oznámenia generálnej prokuratúry a vráteniu veci na ďalšie
konanie
120. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
121. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo
opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj
iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa
povaha zásahu.
122. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
123. Podľa § 134 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
124. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia svojich práv v petite svojej ústavnej
sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil oznámenie generálnej prokuratúry
z 27. novembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
zrušil napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry z 27. novembra 2018 a vec vrátil
generálnej prokuratúre na ďalší postup (bod 2 výroku nálezu). Úlohou generálnej
prokuratúry pri ďalšom postupe bude zohľadniť právne názory ústavného súdu a znovu sa
zaoberať tretím podaním sťažovateľa.
VII.3 K trovám konania
125. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
126. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
127. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 1 038,78 €
v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to ako odmenu za 5 úkonov právnej služby podľa § 13a
ods. 1 písm. a), c) a e) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, replika sťažovateľa, účasť na ústnom
pojednávaní). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3
vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby
v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu
predstavuje sumu 865,65 €. Z priloženého osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej
hodnoty vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „DPH“), a zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že aj substitučná právna
zástupkyňa prítomná na ústnych pojednávaniach je platcom DPH, preto uvedená suma bola
zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o sumu 173,13 €, čo spolu
predstavuje sumu 1 038,78 € (bod 3 výroku nálezu).
128. Priznanú úhradu trov konania je generálna prokuratúra povinná zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výroku nálezu (§ 135 ods. 1
VII.4 K nevyhoveniu zvyšnej časti ústavnej sťažnosti
129. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný
súd poukazuje na právny názor ESĽP, podľa ktorého procedúra odovzdávania osôb
na základe európskeho zatýkacieho rozkazu sa netýka rozhodovania o trestnom obvinení
(rozhodnutie vo veci Monedero Angora proti Španielsku zo 7. 10. 2008). Obdobne
v prerokúvanom prípade generálna prokuratúra bezprostredne nerozhodovala o občianskych
právach alebo záväzkoch sťažovateľa. Možno pripustiť, že nevyznačenie flagu má
za následok, že sťažovateľ nemôže vstúpiť na územie Slovenskej republiky, resp. výkon
jeho práva podnikať vo forme fyzickej prítomnosti na území Slovenskej republiky je týmto
znemožnený, avšak ani tento dôsledok nespadá ratione materiae do rámca práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP
o neprípustnosti sťažnosti vo veci Dalea proti Francúzsku z 2. februára 2010, v ktorom
rumunský občan žiadal výmaz určitého záznamu v Schengenskom informačnom systéme
vložený francúzskymi orgánmi, v dôsledku ktorého mu boli zamietnuté víza na vstup
do Spolkovej republiky Nemecko, resp. do Francúzska. V prerokúvanom prípade nejde ani
o rozhodnutie o vyhostení alebo vydaní, ktoré by viedlo alebo mohlo viesť k flagrantnému
odopreniu spravodlivosti v dožadujúcom štáte tak, ako to predpokladá ESĽP v rozhodnutí
Pirozzi proti Belgicku zo 17. apríla 2017. Z uvedených dôvodov ústavný súd tejto časti
ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
130. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný
súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08), k tomu
uvádza, že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter všeobecných ústavných
princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní ústavy. Označené články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd
garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd nepovažoval
za potrebné vysloviť porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu
(IV. ÚS 303/2010, IV. ÚS 308/2011, IV. ÚS 150/2018; podobne aj II. ÚS 541/2011,
II. ÚS 382/2018). Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti
nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
131. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 45 ods. 1
a čl. 50 charty a práva podľa čl. 54 vykonávacieho dohovoru sa ústavný súd riadil
princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov (alebo iných
štátnych orgánov), rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010, IV. ÚS 100/2014), ktorý vyplýva z jeho
subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho,
že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a základného práva podľa čl. 47 charty oznámením generálnej prokuratúry
z 27. novembra 2018 a zrušením tohto oznámenia sa otvára priestor na to, aby sa generálna
prokuratúra v ďalšom postupe sama vysporiadala s ochranou uvedených práv. Ústavný súd
preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc
generálnej prokuratúry na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ich
ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku nálezu).
132. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu