Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 183/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-194

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 11. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Mojmíra Mamojku prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , Maďarská republika,

zastúpeného advokátskou kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Dana Nemčíková, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky v spojení s a , práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základných práv podľa

čl. 45 ods. 1, čl. 47 a čl. 50 Charty základných práv Európskej únie a práva podľa čl. 54

Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená

medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky

a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach,

oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. V GPtm 54/18/1000-18

z 27. novembra 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základné právo na spravodlivý proces podľa

Charty základných práv Európskej únie oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. V GPtm 54/18/1000-18 z 27. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. V GPtm

54/18/1000-18 z 27. novembra 2018 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť

trovy konania v sume 1 038,78 € (slovom tisíctridsaťosem eur

a sedemdesiatosem centov) na účet advokátskej kancelárie RUŽIČKA AND

PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -30 z 30. apríla 2019 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,

, , Maďarská republika (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) v spojení s a

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), základných práv podľa čl. 45 ods. 1, čl. 47 a čl. 50 Charty

základných práv Európskej únie (ďalej aj „charta“) a práva podľa čl. 54 Dohovoru, ktorým

sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov

hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky

o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (ďalej len „vykonávací

dohovor“), oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) č. k. V GPtm 54/18/1000-18 z 27. novembra 2018 (ďalej len „oznámenie

z 27. novembra 2018“).

II.

Vymedzenie napadnutého opatrenia a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Župný súd v Záhrebe vydal

15. decembra 2015 na sťažovateľa európsky zatýkací rozkaz sp. zn. K-US-50/14, na základe

ktorého bol vložený záznam do Schengenského informačného systému (ďalej aj „SIS II“).

3. Sťažovateľ sa svojimi podaniami doručenými generálnej prokuratúre domáhal

predbežného preskúmania záznamu podľa o európskom

zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a vydania pokynu Národnej ústredni SIRENE na označenie záznamu (flag), ktoré

predstavuje prekážku zadržania osoby.

4. Sťažovateľ doručil generálnej prokuratúre 1. februára 2018 svoje prvé podanie

doplnené podaním z 26. marca 2018. Prvé podanie vybavila generálna prokuratúra

oznámením č. k. V GPtm 54/18/1000-12 zo 4. apríla 2018, v ktorom prokurátorka

generálnej prokuratúry oznámila, že vo veci nezistila nezákonnosť, ktorá by vyžadovala

prijatie prokurátorských opatrení, podanie vyhodnotila ako podnet podľa zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“), ktorý následne odložila. Zároveň konštatovala „nedostatok svojej

právomoci na postup podľa § 12 zákona o EZR a odkázala Sťažovateľa na súd.“.

5. Dňa 4. mája 2018 sťažovateľ doručil generálnej prokuratúre druhé podanie,

v ktorom žiadal o preskúmanie zákonnosti vybavenia prvého podania podľa § 36 zákona

o prokuratúre. Druhé podanie vybavila generálna prokuratúra oznámením

č. k. V GPtm 54/18/1000-14 z 13. júna 2018 a uviedla, že postupovala podľa svojich

vnútorných predpisov, keďže v predmetnej veci nemožno aplikovať zákon o prokuratúre

vzhľadom na to, že sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti postupu prokurátora

v trestnom konaní.

6. Dňa 28. mája 2018 sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) žalobu o určenie povinnosti a návrh na vydanie neodkladného opatrenia

proti generálnej prokuratúre a Slovenskej republike v zastúpení generálnou prokuratúrou.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. júna 2018 návrh na nariadenie

neodkladného opatrenia zamietol.

7. Sťažovateľ požiadal o stanovisko k aplikačným problémom pri predbežnom

preskúmaní záznamov aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“). V liste z 1. októbra 2018 ministerstvo spravodlivosti

uviedlo, že predbežné preskúmanie záznamu „slúži na obmedzenie zásahov do základných

práv osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, a týka sa zadržania osoby. Tiež

uvádza, že Slovenská republika určila justičný orgán (GP SR) ako zodpovedný za

rozhodnutie o vložení indikátora nevykonateľnosti (flag) zadržania osoby.“.

8. „S ohľadom na nové skutočnosti“ sťažovateľ doručil generálnej prokuratúre

12. novembra 2018 tretie podanie, v ktorom poukazoval na „porušenie práva na

spravodlivý proces, dôležité záujmy Slovenskej republiky a porušenie zásady ne bis in idem

v kontexte rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 25. 07. 2018 vo veci C-216/18PPU

(LM), rozhodnutia Súdnej stolice Hlavného mesta Maďarska z 23. 08. 2018, rozhodnutia

Ústavného súdu Chorvátskej republiky a listu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky zo dňa 1. 10. 2018.“. Generálna prokuratúra vybavila tretie podanie oznámením

z 27. novembra 2018 tak, že ho odložila a konštatovala nedostatok právomoci na postup

podľa Sťažovateľ namieta, že generálna prokuratúra porušila

označené práva a články tým, že nekonala v rozsahu stanovenom § 12 zákona

č. a oznámenie „riadne neodôvodnila, neposúdila nové skutočnosti

a neskúmala, či sa okolnosti medzi vybavením jednotlivých podaní nezmenili, vôbec sa

nezaoberala ľudsko-právnymi argumentami Sťažovateľa a neskúmala tak merito veci

v rozsahu povinností stanovenej GP SR ustanovením § 12 zákona o EZR. Nevyznačením

flagu a postupom v rozpore so zákonom porušila zásadu ne bis in idem a právo na slobodu

pohybu a pobytu.“.

9. Sťažovateľ poukazuje na to, že predbežné preskúmanie záznamu podľa § 12

predstavuje osobitný procesný postup generálnej prokuratúry,

„na základe ktorého informuje štát vydávajúci EZR, že na jeho území obmedzí výkon EZR

iba na sledovanie dotknutej osoby, keďže štandardný výkon EZR by mohol mať alebo má

za dôsledok (i) nesúlad s právnym poriadkom SR, (ii) porušenie medzinárodných záväzkov,

ktorými je SR viazaná alebo (iii) bol by ohrozený iný dôležitý záujem SR (iv) prípadne sú

splnené podmienky podľa osobitného predpisu. Uvedené ustanovenie slúži na elimináciu

zásahov do základných ľudských práv dotknutej osoby.“. Postup podľa § 12 zákona

č. je samostatným procesným postupom, ktorý je odlišný od postupu podľa

a , v ktorom súd rozhoduje o obligatórnych alebo

fakultatívnych dôvodoch nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu po zadržaní osoby.

Pri predbežnom preskúmaní záznamu je okrem iných potrebné „preskúmať všetky dôvody,

ktoré môžu byť dôvodom na nevykonanie EZR, vrátane dôvodných podozrení o porušení

základných ľudských práv a slobôd a nemožno ho obmedziť len na dôvody uvedené v § 23

ods. 1 zákona o EZR. Navyše judikatúra ESD uznáva ako povinné dôvody na odmietnutie

výkonu EZR i porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces a iné porušenie

základných ľudských práv a slobôd.“. Sťažovateľ poukazuje na bod 34 preambuly a čl. 24

a 25 rozhodnutia Rady 2007/533/SVV z 12. júna 2007 o zriadení, prevádzke a využívaní

Schengenského informačného systému druhej generácie [SIS II (ďalej len „rozhodnutie

o SIS II“)] a na bod 12 a čl. 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV

z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými

štátmi (ďalej aj „rámcové rozhodnutie o EZR“), ktoré „deklarujú, že dôvodom na povinné

odmietnutie vykonania EZR (alebo jeho flagovanie v procese predbežného preskúmania), je

okrem iného rozpor s medzinárodnými záväzkami a dôvodné obavy o porušení základných

ľudských práv a slobôd.“.

10. Sťažovateľ namieta, že generálna prokuratúra nevybavila ani prvé a ani druhé

podanie postupom podľa Z uvedeného dôvodu podal tretie

podanie, v ktorom „uviedol nové skutočnosti rozhodné pre predbežné posúdenie záznamu,

tieto GP SR bližšie neskúmala a odmietla podanie s rovnakým konštatovaním ako

v predchádzajúcich dvoch prípadoch, t. j. že GP SR nemá právomoc rozhodnúť o označení

záznamu z iných ako obligatórnych dôvodov uvedených v § 23 ods. 1 zákona o EZR...

v Podaní č. 3 sa Sťažovateľ nedomáhal preskúmania predchádzajúceho postupu pri

vybavení predošlých podaní, v tomto novom podaní boli uvedené nové skutočnosti, ktoré

dovtedy GP SR neboli predostreté. Poukazujeme tiež na to, že postup útvaru SIRENE

v súvislosti s predmetnými podaniami je bez právnej relevancie, keďže zákon jasne zveruje

právomoc predbežného preskúmania a vydávania pokynov na označenie záznamu priamo

GP SR.“. Tým, že generálna prokuratúra nepostupovala podľa § 12 zákona

č. , odoprela sťažovateľovi spravodlivosť a porušila ním označené práva

a články.

11. K namietanému porušeniu základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 47 charty sťažovateľ poukazuje

na judikatúru ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že garancie tvoriace obsah základného

práva podľa sa uplatnia nielen na ochranu poskytovanú súdmi, ale aj

na ochranu poskytovanú inými orgánmi Slovenskej republiky. Následne sťažovateľ

vymedzuje postavenie prokuratúry vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, ako aj zo zákona

č. Vzhľadom na to, že neupravuje osobitný postup

generálnej prokuratúry pri predbežnom preskúmaní záznamu, sťažovateľ podal podnet

podľa zákona o prokuratúre a žiadal, aby generálna prokuratúra realizovala svoju právomoc

podľa Generálna prokuratúra mala povinnosť sa riadne

zaoberať týmto podnetom a o spôsobe jeho vybavenia informovať sťažovateľa. Generálna

prokuratúra takýmto spôsobom nekonala, postupovala arbitrárne a nepreskúmateľne:

«Je nepochybné, že aj taký typ „rozhodnutia“ akým je Vybavenie podania č. 3 podlieha

splneniu kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie (poukazujeme na rozhodnutie

Ústavného súdu sp. zn. -22).» Právny záver generálnej prokuratúry

o nedostatku právomoci predbežne preskúmať záznam podľa

okrem dôvodov obligatórneho odmietnutia vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu

považuje sťažovateľ za arbitrárny. Rozsah preskúmavacej právomoci je priamo vymedzený

v a je potrebné ho vykladať v súlade s rozhodnutím o SIS II,

rámcovým rozhodnutím o EZR a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“). Právomoc generálnej prokuratúry možno považovať za špeciálnu právomoc

na zabránenie porušovaniu práv sťažovateľa, a to najmä v čase pred jeho zadržaním.

12. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces v Chorvátskej republike

sťažovateľ poukazuje na rámcové rozhodnutie o EZR a na rozhodnutie Súdneho dvora

vo veci C-216/18, podľa ktorého dôvodom na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu

je aj porušenie základných ľudských práv. Generálna prokuratúra neprešetrila všetky

relevantné skutočnosti, nevyžiadala si informácie od štátu pôvodu a okrem nedostatočného

odôvodnenia „vyložila a aplikovala právnu normu (§ 12 zákona o EZR) svojvoľne a ústavne

nekonformným spôsobom, nakoľko znenie ustanovenia § 12 zákona o EZR zahŕňa aj iné

dôvody pre vyznačenie flagu ako je uvedené v § 23 ods. 1 zákona o EZR, napr. dôležité

záujmy alebo rozpor s medzinárodnými záväzkami... GP SR tým popiera samotný účel

ustanovenia § 12 zákona o EZR, ktorým je eliminácia zásahov do základných ľudských práv

a slobôd.“.

13. Sťažovateľ namieta aj porušenie zásady ne bis in idem, keďže o skutku, pre ktorý

bol vydaný európsky zatýkací rozkaz, sa viedlo v Maďarskej republike konanie – poukazuje

na rozhodnutie Súdnej stolice hlavného mesta Maďarska (ďalej len „súdna stolica“) sp. zn.

33.Beü.945/2018/3 z 23. augusta 2018, ako aj na rozhodnutie Národného úradu

vyšetrovania Maďarska sp. zn. Nyom 344/2015 z 1. júna 2015. Rozhodnutie súdnej stolice

bolo novou skutočnosťou v treťom podaní sťažovateľa, na ktorú generálna prokuratúra

nijako vecne nereagovala a len odkázala na vybavenie prvého a druhého podania. Takýto

postup nemožno akceptovať aj vzhľadom na to, že v čase vybavenia prvého a druhého

podania rozhodnutie súdnej stolice nebolo ani vydané.

14. Obdobne sťažovateľ namieta existenciu rizika, že v Chorvátskej republike bude

vystavený arbitrárnemu postupu, a rizika porušenia práva na spravodlivý súdny proces.

Generálna prokuratúra sa týmito dôvodmi vecne nezaoberala s tým, že preskúmanie

v takom rozsahu „presahuje rámec predbežného preskúmania záznamu a pokiaľ to bude

potrebné, bude vykonané v prípade zadržania osoby na území SR...

... Preskúmanie námietok o porušovaní základných ľudských práv Sťažovateľa len

v prípade vydania sa orgánom činným v trestnom konaní na zadržanie je neprimerané.“.

15. Sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora v spojených veciach C-

404/15 a C-659/15 PPU z 5. apríla 2016 a vo veci C-241/15 PPU z 1. júna 2016. Uvádza

tiež právne závery v rozhodnutí vo veci C-216/18 PPU z 25. júla 2018, podľa ktorých

„súdny orgán, ktorý má rozhodnúť o vykonaní európskeho zatykača, sa musí zdržať jeho

vykonania, ak sa domnieva, že dotknutá osoba bude vystavená riziku porušenia svojho

základného práva na nezávislý súd, a teda podstaty svojho základného práva na spravodlivý

proces, a to z dôvodu nedostatkov spôsobilých ovplyvniť nezávislosť súdnej moci v členskom

štáte, v ktorom bol zatykač vydaný.“. Dôvodné pochybnosti o dodržaní základných

ľudských práv sú takto dôvodom na odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho

rozkazu. V zmysle rozhodnutia o SIS II „pridanie flagu je potom možné v prípade, že je

zrejmé, že samotné vykonanie sa bude musieť z tohto dôvodu odmietnuť.“.

16. Podľa sťažovateľa konanie v Chorvátskej republike «vykazuje znaky „politicky“

motivovaného procesu» – uvedené tvrdenie odvodzuje z odôvodnenia rozhodnutia súdnej

stolice z 23. augusta 2018, z ktorého vyplýva, že „vzhľadom na osobné postavenie

Sťažovateľa, charakter trestného činu tvoriaceho základ pre konanie a skutkový základ

európskeho zatýkacieho rozkazu je reálne ohrozené, nestranné a nezaujaté rozhodovanie

vo veci Sťažovateľa v Chorvátskej republike...“. Rovnako tak poukazuje

na rozhodnutie Ústavného súdu Chorvátskej republiky (ďalej len „chorvátsky ústavný súd“)

č. U-III-4149/2014 z 24. júla 2015, v ktorom tento vyslovil porušenie práva na spravodlivý

proces v totožnej veci spoluobvineného – bývalého premiéra chorvátskej vlády z dôvodu,

že dokazovanie bolo vedené tak, že „sa stierali hranice medzi individuálnou trestnoprávnou

zodpovednosťou a politickou zodpovednosťou vlády...“. Trestné stíhanie bolo v Chorvátskej

republike začaté proti bývalému premiérovi a sťažovateľovi, následne bolo konanie

oddelené a v roku 2015 opätovne spojené a na sťažovateľa bola v jeho neprítomnosti

podaná obžaloba. Okrem uvedeného sťažovateľ poukazuje aj na tlačové vyhlásenie

chorvátskeho ústavného súdu z 9. januára 2017, z ktorého je zrejmé, že chorvátsky ústavný

súd v súvislosti s rozhodnutím z 24. júla 2015 „sa bráni tlaku verejnosti a obhajuje svoju

profesionalitu“. Toto tlačové vyhlásenie potvrdzuje, že dokazovanie sa vykonáva tak,

že „záujmy Chorvátskej republiky (nevýhoda zmluvy) sú použité na preukazovanie skutku

o korupcii, čo vyvoláva dôvodné obavy Sťažovateľa, že proces v Chorvátskej republike voči

jeho osobe je zaujatý...“. Sťažovateľ tiež poukazuje na zaujatosť predsedu vo veci

rozhodujúceho senátu – Ivana Turudica, ktorá vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Chorvátskej republiky z 24. septembra 2015, z toho, že inicioval konanie o prejudiciálnej

otázke pred Súdnym dvorom v súvislosti s konaním proti sťažovateľovi, požiadal o vloženie

zápisu do SIS II (SIS alert) o sťažovateľovi, vyjadruje sa v médiách k uvedenej veci a ako

vylúčený sudca rozhodoval o námietke zaujatosti proti sudkyni rozhodujúcej

o sťažovateľovi.

17. Sťažovateľ tiež inicioval konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) z dôvodu neodôvodneného obmedzovania slobody pohybu v súvislosti

s príkazom na vzatie do vyšetrovacej väzby, na základe ktorého bol vydaný európsky

zatýkací rozkaz. Sťažovateľ sa nevyhýbal trestnému konaniu, zdržuje sa v mieste svojho

obvyklého pobytu. Predmetný príkaz a európsky zatýkací rozkaz boli vydané „so zámerom

prekonať ťažkosti vyplývajúce z odmietnutia poskytnúť právnu pomoc na strane maďarských

úradov.“. Sťažovateľ je generálnym riaditeľom štátnej ropnej a plynárenskej spoločnosti

MOL, Plc., ktorá je materskou spoločnosťou a hlavným akcionárom SLOVNAFT, a. s.

Sťažovateľ sa fakticky nemôže zúčastňovať na rokovaniach orgánov SLOVNAFT, a. s.

18. Generálna prokuratúra sa podľa sťažovateľa vecne nezaoberala námietkou

o riziku porušenia práva na spravodlivý proces, v rozhodnutí Súdneho dvora len poukázala

na formuláciu, že o uvedených námietkach rozhoduje „Vykonávajúci súdny orgán,

v prípade, že rozhoduje o odovzdaní osoby...“, pritom podľa sťažovateľa pojem súdny orgán

je potrebné vykladať autonómne. Súdny dvor v rozhodnutí vo veci Kovalkovas (C-477/16

z 10. novembra 2016) uviedol, že pokiaľ «ide o znenie článku 6 ods. 1 rámcového

rozhodnutia, treba poukázať na to, že výraz „súdny orgán“, ktorý sa nachádza v tomto

ustanovení, neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže

vzťahovať aj na orgány, ktorých úlohou je podieľať sa na výkone spravodlivosti v dotknutom

právnom poriadku.». Vychádzajúc z uvedeného právneho záveru, sťažovateľ uvádza,

že z čl. 25 rozhodnutia o SIS II vyplýva, že príkaz na flagovanie dáva „justičný orgán podľa

vnútroštátneho práva“, ktorým je podľa generálna

prokuratúra. Túto úvahu potvrdzuje aj ministerstvo spravodlivosti, ktoré uviedlo, že § 12

Slovenská republika implementovala príslušné ustanovenia

rozhodnutia o SIS II.

19. Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Pirozzi proti Belgicku

zo 17. apríla 2017, v ktorom ESĽP uviedol, že orgán vykonávajúci európsky zatýkací

rozkaz má obmedzenú preskúmavaciu právomoc (nemôže napr. posúdiť vhodnosť

európskeho zatýkacieho rozkazu), má však preskúmať námietky sťažovateľa z hľadiska

dohovoru, teda to, či „výkon európskeho zatýkacieho rozkazu u Sťažovateľa neviedol

k zjavne nedostatočnej ochrane práv zaručených Dohovorom...“. Z uvedeného podľa

sťažovateľa vyplýva, že princíp vzájomného uznávania nemôže byť aplikovaný mechanicky

a automaticky. Pri predložení odôvodnených námietok «nemožno upustiť od preskúmania

takejto „sťažnosti“ len na základe toho, že je uplatňované právo EÚ (Rámcové

rozhodnutia), v takom prípade sa musí aplikovať právo EÚ s požiadavkami Dohovoru.».

Generálna prokuratúra podľa sťažovateľa takto nepostupovala, keďže nepreskúmala

odôvodnené námietky sťažovateľa v procese predbežného preskúmania záznamu, čím je

sťažovateľ fakticky obmedzený v pohybe a pobyte na území Slovenskej republiky

a vo vykonávaní podnikateľských aktivít.

20. Sťažovateľ s poukazom na a a na relevantnú

judikatúru ústavného súdu ďalej argumentuje, že v materiálnom právnom štáte má orgán

verejnej moci povinnosť uplatniť svoju právomoc, keď sú splnené podmienky na jej

uplatnenie, orgán verejnej moci teda nemá právo úvahy, či svoju právomoc uplatní – má

povinnosť svoju právomoc uplatniť v plnom rozsahu a včas. Takýto postup orgánov

verejnej moci je zároveň naplnením princípu právnej istoty. V predmetnej veci mala

generálna prokuratúra – či z úradnej moci, alebo na podnet dotknutej osoby – uplatniť svoju

právomoc, t. j. „predbežne preskúmať záznam v systéme SIS II, zistiť skutkový stav,

subsumovať pod právnu normu zistený skutkový stav a vykonať opatrenia na ochranu práv

dotknutej osoby. Ak štátny orgán zistí, že podmienky pre uplatnenie jeho pôsobnosti nie sú

splnené, je povinný riadne odôvodniť, z akých dôvodov, pre aké prekážky, nemôže uplatniť

svoju pôsobnosť...“.

21. Uvedeným spôsobom generálna prokuratúra nepostupovala a arbitrárne dospela

k záveru, že postup podľa je možný len vtedy, ak existujú

dôvody podľa pre obligatórne odmietnutie výkonu

európskeho zatýkacieho rozkazu. Dôvodné obavy o porušení základných ľudských práv sú

podľa bodov 12 a 13 preambuly a čl. 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZR dôvodom

na povinné odmietnutie výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu. Viaceré štáty – napr.

Česká republika, Rakúsko, Belgicko, Grécko, Taliansko, Holandsko, Spojené kráľovstvo

a Maďarsko – uvedený dôvod odmietnutia výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu

zakotvili priamo do svojej legislatívy.

22. Sťažovateľ poukazuje na to, že rozlišuje viaceré štádiá

konania a pre každé štádium určuje príslušný orgán. Predbežné preskúmanie záznamu

vykonáva generálna prokuratúra, predbežné vyšetrovanie príslušná krajská prokuratúra

a konanie o výkon európskeho zatýkacieho rozkazu vykonáva súd. Predbežné preskúmanie

záznamu sa uskutočňuje pred zadržaním osoby, pritom kompetencie jednotlivých orgánov

nemožno zamieňať a neuplatnenie právomoci generálnej prokuratúry „a odkaz na neskoršie

štádium konania, ktoré je podmienené obligatórnym zadržaním Sťažovateľa, nemožno

nijakým ústavne udržateľným spôsobom napraviť v neskoršom konaní. Pochybenie GP SR

pri predbežnom preskúmaní záznamu, resp. pri Vybavovaní podania č. 3 nemôže totiž

skúmať ani prokurátor krajskej prokuratúry pri predbežnom vyšetrovaní po zadržaní

dotknutej osoby, ani súd v rámci výkonu EZR v konaní podľa § 22 zákona o EZR. Uvedené

orgány - krajská prokuratúra, miestne príslušná podľa miesta zadržania dotknutej osoby,

ako aj súd v konaní podľa § 22 zákona o EZR nie sú ďalšími inštanciami voči GP SR...

GP SR je jediný orgán oprávnený vydať pokyn na flagovanie a teda zabrániť, v prípade, že

sú na takéto konanie dané okolnosti, zadržaniu osoby na území Slovenskej republiky a tým

bezprostrednému zásahu do jej osobnej slobody...

Nemožno považovať v demokratickej spoločnosti a v materiálnom právnom štáte za

súladný taký stav, keď možnosť bránenia sa pred zásahom štátnej moci je vydanie sa

Sťažovateľa orgánom činným v trestnom konaní na zadržanie, aby následne mohol uplatniť

svoje námietky proti výkonu EZR, čim je fakticky zabránené vo využívaní práv slobody

pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky/ Európskej únie a práva na podnikanie.“.

23. Výklad a aplikácia je v rozpore s

a s princípom materiálneho právneho štátu. Slovenská republika transponovala bod

25 preambuly rozhodnutia o SIS II aj ustanovením , čím

uložila povinnosť generálnej prokuratúre označiť záznam, ak sú na to splnené zákonom

predpokladané podmienky.

24. Sťažovateľ namieta porušenie zásady ne bis in idem vyjadrenej v čl. 54

vykonávacieho dohovoru a v čl. 50 charty. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje

na odôvodnenie rozhodnutia súdnej stolice z 23. augusta 2018 a uvádza:

„... je možné ustáliť, že voči obžalovanému... bolo vedené konanie, ktoré už spĺňalo

podmienky určené Súdnym dvorom Európskej únie vo veci č. C-268/17. Trestné konanie

na Súdnej stolici Hlavného mesta... č. 10.B.2044/2013/7... bolo vedené voči hľadanej osobe

ako obžalovanému, súd konajúci na prvom stupni vykonal vo veci samej dokazovanie,

ktorého konanie bolo zastavené právoplatným rozsudkom Súdnej tabule Hlavného mesta

ako súdom druhého stupňa č. 3.Bf.275/2014/4. zo dňa 3. decembra 2014. V dôsledku toho je

na mieste odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu aj podľa § 5 odseku 2

ZEU...“

25. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľ uvádza:

„... (i) trestné konanie bolo vedené pred Súdnou Stolicou Hlavného mesta

č. 10.B.2044/2013/7 proti Sťažovateľovi ako obžalovanému (ii) prvoinštančný súd vykonal

dokazovanie vo veci samej (iii) vo veci bol vydaný konečný rozsudok, t. j. Súdna tabuľa

Hlavného mesta ako súd druhej inštancie zastavil konanie právoplatným rozsudkom

z 3. 12. 2014.“

26. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že trestné konanie pred súdnou stolicou sa týka

totožného skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie v Chorvátskej republike a pre ktorý bol

vydaný európsky zatýkací rozkaz. Rovnako tak je splnená podmienka právoplatného

odsúdenia podľa čl. 54 vykonávacieho dohovoru, keďže «Súdna tabuľa Hlavného mesta

(Tribunál spravodlivosti v Budapešti), ako súd druhého stupňa zastavil trestné stíhanie proti

Sťažovateľovi konečným a právoplatným rozhodnutím 3.Bf.275/2014/7 zo dňa 03. 12. 2014,

v ktorom „zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa ods. 1

a a to tak, že sa zmenila forma rozsudku súdu prvého stupňa

na rozhodnutie a ruší sa výrok o zbavení viny za majetkové trestné činy, pričom ostatné

ustanovenia rozhodnutia zostávajú platné podľa ods. 1 .

Odvolanie proti rozsudku Tribunálu v Budapešti sa vylučuje podľa ods. 1 čl. 386 trestného

poriadku.“ Taktiež poukázal Sťažovateľ na skutočnosť, že ďalšie obvinenia boli v Maďarsku

odmietnuté, čo potvrdzuje Rozhodnutie národného vyšetrovacieho úradu Maďarska Nyom.

344/2015 z 1. júna 2015...

... iba maďarský súd a príslušné maďarské justičné orgány môžu interpretovať platné

maďarské právo. V prípade, že Maďarská republika verí, že trestné stíhanie bolo ukončené

pred jej vnútroštátnym súdom konečným rozhodnutím, táto okolnosť bráni inému štátu

interpretovať takéto rozhodnutie iným spôsobom. Či bolo trestné stíhanie ukončené

„právoplatným odsúdením“ musí byť interpretované v súlade s právom členského štátu,

v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané (rozhodnutie ESD vo veci C-261/09 Mantello,

zo dňa 16. 11. 2010, body 43-50). Podľa rozhodnutia vo veci Mantello, povaha konečného

rozhodnutia sa posudzuje podľa vnútroštátneho právneho poriadku, v ktorom bolo

rozhodnutie vydané...».

27. Neoznačenie záznamu podľa , hoci pre tento postup

existovali zákonné dôvody, porušuje základné právo sťažovateľa na slobodu pohybu

a pobytu podľa čl. 45 ods. 1 charty. Súdny dvor považoval za dostatočné pre aplikáciu práva

na slobodu pohybu okolnosti, pri ktorých osoba musela zrušiť prednášku v inom členskom

štáte pre obavy o vydanie do tretej krajiny (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-473/15

Peter Schotthöfer & Florian Steiner GbR proti Eugenovi Adelsmayrovi zo 6. 9. 2017).

Sťažovateľ sa ako generálny riaditeľ a predseda predstavenstva MOL, Plc., ktorá je

materskou spoločnosťou a hlavným akcionárom SLOVNAFT, a. s., nemôže osobne

zúčastniť na zasadnutiach predstavenstva a tiež na valných zhromaždeniach SLOVNAFT,

a. s., ako aj iných pracovných príležitostí na území Slovenskej republiky. Sťažovateľ

ako občan Európskej únie má právo na územie Slovenskej republiky vstúpiť bez udania

dôvodu, tu sa zdržiavať a toto územie zároveň slobodne opustiť. Vo výkone tohto práva

bráni sťažovateľovi hrozba zatknutia, čím by došlo k nezvratnému zásahu do jeho osobnej

slobody.

28. Sťažovateľ uvádza, že nemá k dispozícii opravný prostriedok ani iný prostriedok

nápravy podľa , rovnako tak ani podľa a zákona

o prokuratúre.

29. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

«... Oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky „

- podnet na preskúmanie záznamu v SIS“ č. k. V GPtm 54/18/1000-18 bolo porušené

základné právo Sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa SR... právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 47 Charty základných

ľudských práv Európskej únie,

... bol porušený princíp právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta SR,

podľa ktorého je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

... bol porušený princíp právneho štátu podľa článku 2 ods. 2 SR, podľa

ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

... bol porušený čl. 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda

zo 14. júna 1985 uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej

spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných

hraniciach z 16. 06. 1990 a čl. 50 Charty základných ľudských práv Európskej únie.

... bol porušený čl. 45 ods. 1 Charty základných ľudských práv Európskej únie.

... Oznámenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky „ -

podnet na preskúmanie záznamu v SIS“ č. k. V GPtm 54/18/1000-18 sa zrušuje a vracia sa

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

... Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť Sťažovateľovi

trovy konania v sume 415,51 EUR spolu s DPH na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

III.

Vyjadrenie odporcu, replika sťažovateľa a duplika odporcu

30. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila

generálna prokuratúra prípisom č. k. 2 GÚp 8/19/1000-6 zo 4. júla 2019, v ktorom

zrekapitulovala doterajšie relevantné skutkové okolnosti veci a poukázala na právnu úpravu

vzťahujúcu sa na vec – ustanovenia rámcového rozhodnutia o EZR, zákona

č. , rozhodnutia o SIS II a zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o Policajnom zbore“).

31. Následne generálna prokuratúra v prípise zdôraznila niektoré teoretické

východiská týkajúce sa európskeho zatýkacieho rozkazu. Poukázala na to, že európsky

zatýkací rozkaz je nástrojom justičných orgánov členských štátov Európskej únie

smerujúcim k zadržaniu osoby na území členských štátov a k jej následnému vydaniu

do žiadajúceho členského štátu na účely jej stíhania alebo na vykonanie uloženého trestu

alebo ochranného opatrenia. Ide o „zjednodušené justičné konanie, ktoré nahradilo zdĺhavé

postupy vydávania osôb, ktoré medzi členskými štátmi Európskej únie platili

do 31. decembra 2003.“. Systém, ktorý je základom európskeho zatýkacieho rozkazu, je

založený na vzájomnej dôvere, ktorá ukladá členskému štátu, „aby až na výnimočné

okolnosti vychádzal z toho, že všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Európskej únie

a najmä základné práva, ktoré právo Európskej únie zakotvuje“, a vzájomnom uznávaní,

t. j. všeobecnej povinnosti členského štátu vykonať európsky zatýkací rozkaz. Pre inštitút

európskeho zatýkacieho rozkazu platia tieto premisy: prísne lehoty; kontrola obojstrannej

trestnosti – s výnimkou 32 kategórií trestných činov; žiadne politické zásahy; odovzdávanie

štátnych príslušníkov; záruky – pri uložení doživotného trestu právo požiadať

o preskúmanie trestu a možnosť vydanej osoby vykonať trest odňatia slobody v členskom

štáte, ktorého je štátnym príslušníkom alebo v ktorom má obvyklé bydlisko; obmedzené

dôvody na odmietnutie.

32. Generálna prokuratúra v prípise ďalej uviedla:

«Samotné konanie o európskom zatýkacom rozkaze však začína zadržaním

vyžiadanej osoby alebo iným obmedzením jej osobnej slobody...

Flagovanie, ktoré je predmetom sporu medzi sťažovateľom a generálnou

prokuratúrou, však nespadá do rámca výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu, pretože

konanie o európskom zatýkacom rozkaze vydanom na sťažovateľa chorvátskym justičným

orgánom nebolo na území Slovenskej republiky vôbec začaté.

... Definícia záznamu v SIS II je mimoriadne dôležitá. Obsah záznamu je totiž zhodný

s obsahom európskeho zatýkacieho rozkazu podľa čl. 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady

2002/584, a teda vložený záznam je v princípe elektronickou alternatívou „papierového“

európskeho zatýkacieho rozkazu. V dôsledku toho má záznam účinky európskeho

zatýkacieho rozkazu a postačuje na vzatie žiadanej osoby do väzby. Zároveň je však

potrebné dodať, že vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu iba na základe záznamu nie

je v Slovenskej republike možné...

Po vložení záznamu do SIS II majú ostatné štáty Európskej únie možnosť označiť

tento záznam indikátorom nevykonateľnosti.

Podľa čl. 25 rozhodnutia Rady 2007/533 flagovanie európskeho zatýkacieho rozkazu

prichádza do úvahy buď v štádiu po odmietnutí justičným orgánom ho vykonať alebo

v situácii, ak je zrejmé, že sa vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť

odmietnuť. Obligatórnu povinnosť odmietnuť vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu

upravuje čl. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584.

Práve z týchto dôvodov podlieha záznam vložený do SIS II predbežnému

preskúmaniu, ktorého cieľom je redukcia záznamov obsahujúcich informácie o európskych

zatýkacích rozkazoch, ktoré sú podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu vykonateľné.

Ak je zrejmé, že sa vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť

odmietnuť, označenie indikátorom vykonateľnosti sa zrealizuje na príkaz príslušného

justičného orgánu podľa vnútroštátneho práva, a to buď na základe všeobecného pokynu

alebo v konkrétnom prípade (čl. 25 rozhodnutia Rady 2007/533).

Vzhľadom na počet vydaných európskych zatýkacích rozkazov v rámci Európskej

únie (ročne desiatky tisíc) nie je v možnostiach generálnej prokuratúry fyzické preskúmanie

každého jednotlivého vloženého záznamu podľa písm. 1)

Všeobecným pokynom generálnej prokuratúry bola poverená Národná ústredňa SIRENE na

preskúmanie formulára A a M a v prípade nesplnenia jedného alebo viacerých zo skôr

uvedených kritérií zasiela pracovný preklad formulára A a M generálnej prokuratúre na

rozhodnutie o označení záznamu. Ak generálna prokuratúra po právnom posúdení veci

rozhodne o označení tohto záznamu, Národná ústredňa SIRENE požiada členský štát

o označenie tohto záznamu pre Slovenskú republiku, pričom aj ostatné štáty zapojené do

Schengenského informačného systému druhej generácie môžu vidieť označenie tohto

záznamu. Označiť záznam však môže samostatne aj samotná Národná ústredňa SIRENE,

a to v prípadoch doručenia rozhodnutí slovenských orgánov, napríklad o rozhodnutí

o vykonaní/nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu.

V konečnom dôsledku označenie záznamu predstavuje prekážku zadržania žiadanej

osoby ( ), nie vykonania/nevykonania európskeho zatýkacieho

rozkazu. Znamená to, že aj napriek označeniu záznamu prichádza do úvahy začatie konania

o európskom zatýkacom rozkaze a rozhodovanie o jeho vykonaní/nevykonaní. Navyše,

označenie záznamu nemá trvalú podobu a kedykoľvek môže byť označenie záznamu

odstránené...

Predbežné preskúmanie záznamu je plne v kompetencii justičných orgánov členských

štátov zapojených do SIS II, pričom podnet akejkoľvek osoby na tento postup je neprípustný.

Schengenský informačný systém druhej generácie je neverejný. Domáhať sa flagovania

vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu v žiadnom prípade nie je právom dotknutej

osoby.»

33. Generálna prokuratúra ďalej poukazuje na to, že zákon o prokuratúre

nepredpisuje náležitosti upovedomenia. Jeho konkrétny obsah a rozsah ponecháva na úvahe

toho, kto vypracúva predmetné upovedomenie. Aj napriek tejto skutočnosti musí mať

upovedomenie „takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa

dotýka, ale i samotnému obsahu podania podávateľa. Len tak bude zaručená ochrana

výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti i samotného podávateľa. Všeobecné a povrchné

upovedomenie môže nasvedčovať svojvôli orgánov prokuratúry. Na druhej strane to

neznamená, že upovedomenie bude rozsiahlou analýzou dôkaznej situácie alebo podrobným

rozborom poznatkov orgánov prokuratúry či polemikou prokurátora s argumentmi

a námietkami podávateľa. Ani v odôvodnení akéhokoľvek rozhodnutia sa spravidla

nevyžaduje vysporiadanie s každou jednotlivou námietkou sťažovateľa, ale postačí

vystihnutie kľúčových momentov, ktoré príslušné orgány k jeho vydaniu viedli, o to viac to

platí v prípade upovedomenia prokurátora, ktorým reaguje na ďalší opakovaný podnet

podávateľa. Požiadavky vyplývajúce z práva na odôvodnenie rozhodnutí orgánov činných

v trestnom konaní (napríklad , Trestného

poriadku) tak nemožno za nijakých okolností vztiahnuť aj na inštitút upovedomenia

(primerane napríklad rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ).

... obsahom práva na spravodlivý proces je, aby sa orgány prokuratúry podaním

sťažovateľa zaoberali. K porušeniu tohto práva by mohlo dôjsť len vtedy, ak by podanie

sťažovateľa ignorovali alebo mu nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam

(primerane rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ).“.

Podľa generálnej prokuratúry je relevantné aj to, že sťažovateľ napáda v poradí tretie

upovedomenie v tej istej veci, čo nepochybne determinuje aj obsah tohto upovedomenia.

34. Generálna prokuratúra ďalej uviedla, že predbežné preskúmanie záznamu nie je

konaním, ktoré by malo za následok zásah do práv akejkoľvek osoby, ale ide

o „administratívny úkon, realizáciu ktorého umožňuje rozhodnutie Rady 2007/533. Zásah

do práv garantovaných nastáva momentom výkonu európskeho zatýkacieho

rozkazu, t. j. zadržaním, respektíve iným obmedzením osobnej slobody hľadanej osoby.“.

K námietke nerešpektovania zásady ne bis in idem generálna prokuratúra poukázala

na rozhodnutie Súdneho dvora z 25. júla 2018, z ktorého vyplýva, že „rozhodnutie

maďarských orgánov netvorí prekážku rozhodnutej veci.“.

35. K námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu hrozí nebezpečenstvo odopretia

spravodlivosti v Chorvátsku, generálna prokuratúra uviedla, že základným predpokladom

na posúdenie tejto hrozby je prebiehajúce konanie o európskom zatýkacom rozkaze.

V konaniach o prejudiciálnych otázkach Súdny dvor uviedol, že pri existencii

nebezpečenstva odopretia spravodlivosti musí vykonávajúci súd výkon európskeho

zatýkacieho rozkazu odložiť. Uvedené je však možné „až po preskúmaní toho, či existuje

vo vydávajúcom členskom štáte skutočné nebezpečenstvo porušenia základných práv, najmä

z dôvodu systémových nedostatkov. Okrem toho musí vykonávajúci súd skúmať, či sa možno

preukázateľne domnievať, že by vydaná osoba bola takému nebezpečenstvu naozaj

vystavená. Samotná existencia systémových nedostatkov totiž nutne neznamená, že

v konkrétnom prípade budú základné práva osoby po jej vydaní porušené (bližšie

rozhodnutie vo veci C-404/15 a C-659/15 PPU). Aj vo svojom rozhodnutí vo veci C-216/18

PPU Súdny dvor Európskej únie uznal právomoc vnútroštátneho súdu za určitých

podmienok ukončiť postup vydávania. Upresnil však, že ak vykonávajúci justičný orgán

zistí, že v dožadujúcom členskom štáte Európskej únie existuje skutočné nebezpečenstvo

porušenia práva na spravodlivý proces pre systémové nedostatky súdnictva, musí v druhej

fáze konkrétnym a presným spôsobom posúdiť, či z okolností prejednávanej veci vyplýva, že

žiadaná osoba bude po jej vydaní v dožadujúcom členskom štáte Európskej únie vystavená

tomuto nebezpečenstvu. Výnimkou by bola len situácia, keby Európska rada prijala

rozhodnutie o tom, že sú v dožadujúcom členskom štáte Európskej únie závažne a trvalé

porušované zásady vlastné právnemu štátu. Potom by vykonávajúci súd mohol výkon

európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného takýmto členským štátom Európskej únie

odmietnuť automaticky bez posudzovania skutočného nebezpečenstva ohrozenia práva

žiadanej osoby na spravodlivý proces. Uvedený proces sa však netýka flagovania

európskeho zatýkacieho rozkazu.“.

36. Generálna prokuratúra tiež zdôraznila, že flag predstavuje len prekážku

pre zadržanie sťažovateľa, preto aj prípadné vyhovenie jeho ústavnej sťažnosti nebude

prekážkou pre začatie konania o európskom zatýkacom rozkaze: „Navyše by takýmto

rozhodnutím, t. j. uprednostnením ústavnej ochrany práv sťažovateľa pred právom

Európskej únie bolo zásadným spôsobom zasiahnuté do oblasti práva Európskej únie,

konkrétne do oblasti spolupráce členských štátov Európskej únie pri pátraní pri osobách

pre účely ich odovzdávania.“

37. Obdobne generálna prokuratúra poukázala na povahu SIS II, ktorý je zriadený

„na evidovanie záznamov o hľadaných osobách, po ktorých sa pátra, pričom tieto osoby

nemajú žiadne právo požadovať od orgánov polície či prokuratúry označenie záznamu.

Rozhodnutie o prípadnom porušení práv sťažovateľa by mohlo mať eventuálny vplyv

aj na ostatné informačné systémy/databázy v správe policajných zložiek, prípadne

prokuratúry (napríklad register trestov). Platí, že dotknuté osoby sa môžu domáhať výmazu

z týchto databáz presne ustanoveným spôsobom, nikdy nie však priamo od orgánov

zodpovedných za správu informácií.“.

38. Generálna prokuratúra nesúhlasila s námietkou sťažovateľa, že konala arbitrárne,

a uviedla, že podaniami sťažovateľa sa riadne zaoberala, reagovala aj na nové skutočnosti.

Tieto obsiahle a podrobné upovedomenia „jednoznačne nasvedčujú skutočnosti, že

generálna prokuratúra sa všetkými podaniami riadne zaoberala, reagovala na všetky

rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú vplyv na právne posúdenie veci a o týchto záveroch

sťažovateľa riadne informovala. Skutočnosť, že upovedomenia neboli v súlade

s predstavami sťažovateľa, nemožno vnímať ako zásah do práva sťažovateľa na inú právnu

ochranu.

Z týchto dôvodov generálna prokuratúra navrhuje, aby bolo nálezom ústavného súdu

vyslovené, že k porušeniu práv sťažovateľa upovedomením generálneho prokurátora...

nedošlo. V opačnom prípade odporúča požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad

dotknutých ustanovení Schengenského vykonávacieho dohovoru.“.

39. Sťažovateľ vo svojom stanovisku z 20. augusta 2019 naďalej tvrdí, že generálna

prokuratúra neskúmala vec samu v rozsahu ustanovenom

a nevyznačením flagu a postupom v rozpore so zákonom porušila zásadu ne bis in idem

a právo na slobodu pohybu a pobytu.

40. Následne sťažovateľ uviedol, že preskúmanie záznamu v SIS II a vyznačenie

flagu nemôže byť porušením európskeho práva, keďže čl. 95 vykonávacieho dohovoru

a rozhodnutie o SIS II predpokladajú takýto postup. Vychádzajúc z uvedeného, „realizácia

tejto kompetencie, v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy dotknutého členského štátu, je plne

v súlade s právom EÚ.“. Sťažovateľ obdobne poukazuje na to, že vo vyjadrení generálnej

prokuratúry citované ustanovenia zákona o Policajnom zbore preukazujú, že Policajný zbor

a útvar SIRENE sú len spracovateľmi informácií a osobných údajov v SIS II, ich úlohou je

„technické zabezpečenie a administrácia údajov, ich využívanie pri plnení svojich

kompetencií a vykonávanie opatrení na ich základe napr. (zadržanie). Zo žiadneho

právneho predpisu však nevyplýva, že Policajný zbor, resp. jeho osobitný útvar SIRENE

majú kompetenciu zisťovať, či záznam nie je v súlade s právnym poriadkom,

medzinárodnými záväzkami alebo dôležitými záujmami Slovenskej republiky, alebo či sú

splnené podmienky podľa osobitného predpisu, a tiež rozhodovať o vyznačení/nevyznačení

flagu. Táto kompetencia je zverená GP SR, ktorá má v Slovenskej republike výlučnú

rozhodovaciu právomoc na predbežné preskúmanie záznamu a vydanie pokynu útvaru

SIRENE na označenie záznamu.“.

41. Pokiaľ generálna prokuratúra argumentuje vyšším štandardom preskúmania

záznamov oproti iným členským štátom, táto argumentácia neobstojí, pretože uvedené

nijako nemení povinnosť generálnej prokuratúry postupovať podľa § 12 zákona

č. , „Ak si Slovenská republika tak, ako to tvrdí GP SR, zvolila vyšší

štandard, je GP SR povinná tento pre SR vlastný štandard dodržať.“.

42. Podľa sťažovateľa z vyjadrenia generálnej prokuratúry vyplýva, že táto redukuje

predbežné preskúmanie záznamu na „automatizovanú redukciu záznamov útvarom

SIRENE“. Sťažovateľ v tomto smere tvrdí, že cieľom flagovania nie je «redukcia množstva

záznamov z pohľadu dodržania formálnych požiadaviek na vydanie EZR, ale predovšetkým

eliminácia zásahov do základných ľudských práv - a to zabránením vykonania opatrenia

založeného na zázname a tým obmedzenia osobnej slobody dotknutej osoby zadržaním, keď

existujú informácie o tom, že EZR sa bude musieť odmietnuť (či už na základe obligatórnych

alebo fakultatívnych dôvodov alebo ak sa domnieva, že existuje riziko, že dotknutá osoba

bude vystavená porušeniu svojho základného práva, ako aj iných práv, napr. vydanie EZR

orgánom, ktorý v zmysle judikatúry nespĺňa znaky „justičného orgánu“)... Spôsob, akým má

GP SR zisťovať, či sa výkon EZR bude musieť odmietnuť, je taktiež ponechané na

vnútroštátne právo. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, tak toto

zisťovanie a prípadné následné flagovanie je GP SR povinná vykonávať z vlastnej činnosti,

na základe informácií získaných z úradnej činnosti ako aj na základe podnetu.».

43. Sťažovateľ ďalej poukazuje na vyjadrenie generálnej prokuratúry, podľa ktorej

vzhľadom na vysoký počet vydaných európskych zatýkacích rozkazov nie je fyzicky

možné, aby ich generálna prokuratúra preskúmala, preto Národná ústredňa SIRENE bola

generálnym pokynom poverená touto činnosťou. Z tohto tvrdenia je zrejmé, že «GP SR

zákonom zverenú kompetenciu nevykonáva. Kompetencia preskúmania záznamu je zverená

výlučne GP SR. „Všeobecný pokyn“ na ktorý sa GP SR odvoláva v doterajšom konaní

nepredložila a Sťažovateľ má pochybnosť, že tento vôbec existuje... Je pravdou, že

Rozhodnutie o SIS II povoľuje na základe „všeobecného pokynu“ justičného orgánu

realizovať pridávanie flagov. Slovenská republika, však do svojho právneho poriadku

uvedené netransponovala. Jasne určila, že jediným oprávneným a povinným orgánom na

preskúmavanie záznamov a rozhodovanie o pridávaní flagov je GP SR. Útvar SIRENE môže

pridať flag na pokyn GP SR, preskúmavať záznam však pri súčasnej právnej úprave sám

nemôže.

Zákon o EZR, ktorý kompetenciu preskúmavania a rozhodovania o pridaní flagu

zveril GP SR, nemožno meniť podzákonnou normou ani interným predpisom. Zákon o EZR

neumožňuje prenesenie kompetencie preskúmavať záznamy na útvar SIRENE...».

44. Sťažovateľ tiež uviedol, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že dôvera

členských štátov v systéme európskych zatýkacích rozkazov nie je absolútna, „najmä

pokiaľ sa jedná o porušovanie základných ľudských práv.“. Generálna prokuratúra síce

poukazuje na obmedzené dôvody na odmietnutie výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu,

«tie však nie sú obmedzené len na dôvody pre povinné a nepovinné odmietnutie uvedené

v Rámcovom rozhodnutí o EZR, ale medzi tieto dôvody sa zaraďujú aj porušenie základných

ľudských práv (právo na spravodlivé súdne konanie, podmienky väznenia, vydanie EZR

orgánom, ktorý nemôže v zmysle judikatúry ESD byť považovaný za „justičný orgán“).».

45. Podľa sťažovateľa predbežné preskúmanie záznamu a jeho označenie predstavuje

záruku, že do osobnej slobody jednotlivca nebude zasiahnuté, z toho dôvodu generálna

prokuratúra „musí skúmať aj vznesené námietky týkajúce sa základných ľudských práv

a slobôd a v prípade pochybností vykonať úkony na ich ochranu.“. V tomto smere je

relevantná aj otázka právnej istoty a legitímneho očakávania z toho hľadiska, že hoci

označenie záznamu nemá trvalú povahu, svojvoľné prehodnocovanie záznamu nie je

prípustné najmä v situácii, keď sa nezmenili okolnosti, ktoré boli dôvodom na označenie

záznamu. Obdobne ak členský štát vydá v totožnej veci ďalší európsky zatýkací rozkaz,

pri nezmenených okolnostiach by bolo «v rozpore s legitímnym očakávaním dotknutej osoby

a právnou istotou rozhodnúť o ďalšom zatykači inak.

V opačnom prípade by bol celý inštitút flagovania nadbytočný - keďže slúži „len“ na

zabránenie zadržania. Z tvrdení GP SR vyplýva, že keďže flag nemá trvalú povahu je možné

ho kedykoľvek zmeniť. Uvedené tvrdenie nie je dôvodné... Zároveň keďže sa jedná o dôvod

na odmietnutie vlastný Slovenskej republike, vydávajúci členský štát nemusí mať dôvod

odvolať vydanie EZR (záznam stále zverejnený vo všetkých členských štátoch). Pokiaľ by

platilo tvrdenie GP SR, že pridanie flagu nemá žiadnu hodnotu, osoba, o ktorej je záznam

vedený, sa v takom prípade, nemá ako v SR domôcť svojich práv a využívať slobodu pohybu

a pobytu (ako aj ďalších garantovaných práv), okrem vydania sa orgánom činným

v trestnom konaní na zadržanie. To je neprimerané...

Nemožno tiež prisvedčiť tvrdeniu GP SR, že podnet akejkoľvek osoby na predbežné

preskúmanie je neprípustný. V prvom rade táto neprípustnosť nevyplýva zo slovenského

právneho poriadku a naopak jej zákaz nevyplýva z európskeho práva. Skutočnosť, že SIS II

je neverejný neznamená, že v momente keď sa dotknutá osoba dozvie, že sa vedie o nej

záznam (napr. tým, že už bola zatknutá v inom členskom štáte, alebo konaním na súde)

nebudú jej poskytnuté žiadne garancie ani prostriedky, ktorými sa môže dovolávať ochrany

svojich základných práv a slobôd. Jediným nástrojom v Slovenskej republike je možnosť

obrátiť sa priamo na GP SR o preskúmanie záznamu v zmysle § 12 zákona o EZR, resp.

podanie podnetu na takéto preskúmanie... Preto domáhať sa postupu podľa zákona pri

vybavovaní podnetu je právom Sťažovateľa.».

46. Sťažovateľ uvádza, že sa nedomáhal preskúmania predchádzajúcich podaní,

ale domáhal sa preskúmania záznamu a vyznačenia flagu. Vo svojom podaní uviedol nové

skutočnosti týkajúce sa práva na spravodlivé súdne konanie v Chorvátskej republike

a uznesenia súdnej stolice z 23. augusta 2018 vydaného po vybavení prvého a druhého

podania. Generálna prokuratúra sa uvedenými ľudskoprávnymi argumentmi a ani vecou

samou nezaoberala, keďže konštatovala nedostatok právomoci na takéto preskúmanie.

47. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom generálnej prokuratúry, podľa ktorého predbežné

preskúmanie záznamu nemožno považovať za konanie, ktoré by malo za následok zásah

do označených práv. Podľa sťažovateľa zásah do jeho práv môže nastať aj pred jeho

zadržaním, a to už tým, že príslušný orgán sa nebude zaoberať jeho námietkami, ktoré

odôvodňujú označenie záznamu. Ak existujú dôvody na označenie záznamu vrátane

dôvodných podozrení o porušovaní základných ľudských práv, „ďalšie vedenie záznamu

bez jeho flagovania zasahuje do práva Sťažovateľa na slobodu pohybu. Do tohto práva

zasahuje aj nepreskúmanie námietok o porušení práv na spravodlivé konanie v Chorvátskej

republike a nevyznačenie flagu z tohto dôvodu a z dôvodu porušenia zásady ne bis in idem.

Existujú menej obmedzujúce opatrenia zásahov do práva na slobodu pohybu - samotné

vyznačenie flagu je menej obmedzujúcim opatrením v prípade, ak existujú obavy

o porušovaní základných ľudských práv aspoň do času, kým o nich nie je rozhodnuté.“.

48. K argumentácii generálnej prokuratúry týkajúcej sa zásady ne bis in idem

sťažovateľ uvádza:

„Žiadosť Sťažovateľa z dôvodu ne bis in idem na podklade Rozhodnutia Národného

úradu vyšetrovania Maďarska č. k. z 20. 01. 2012 bola predmetom jeho

prvého podania a druhého podania. Vybavenie Podania č. 3, ktoré je predmetom ústavnej

sťažnosti, poukazuje na rozhodnutie v súkromnej obžalobe v kontexte Uznesenia súdnej

stolice z 23. 08. 2018 (založené v spise) a rozhodnutie Národného úradu vyšetrovania

Maďarska, č. k. z 1. júna 2015. Aj toto tvrdenie GP SR preukazuje, že

vecnými argumentami týkajúcich sa porušenia zásady ne bis in idem na podklade odlišných

skutočností, než akých sa týkalo rozhodnutie ESD C-268/17 sa GP SR nezaoberala (bližšie

body 34-35 a 71-83 Ústavnej sťažnosti).“

49. Pokiaľ generálna prokuratúra tvrdí, že predpokladom na posúdenie hrozby

odopretia spravodlivosti je prebiehajúce konanie o európskom zatýkacom rozkaze, je podľa

sťažovateľa potrebné dodať, že základom na označenie záznamu je predpoklad,

že vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť byť odmietnuté, vrátane

dôvodných podozrení z porušovania základných ľudských práv. Vyznačenie flagu je menej

obmedzujúcim opatrením v prípade, ak existujú obavy o porušovaní základných ľudských

práv. V zmysle judikatúry Súdneho dvora «ak „vykonávajúci súd“ vzhliadne

nebezpečenstvo odopretia spravodlivosti, musí výkon EZR odmietnuť. Jedná sa teda

o obligatórny dôvod odmietnutia, ktorý GP SR musí skúmať. Skutočnosť, že judikatúra ESD

hovorí o podmienkach preskúmania hrozby odopretia spravodlivosti už v prebiehajúcom

súdnom konaní, neznamená, že GP SR nie je povinná túto hrozbu po vecnej stránke

skúmať...».

50. Podľa sťažovateľa predbežné preskúmanie záznamu a vyznačenie flagu európska

právna úprava predpokladá, preto výkon tohto oprávnenia nemôže byť s ňou v rozpore.

Zároveň však platí, že riadnym neuplatnením tejto právomoci podľa vnútroštátneho práva

môže dôjsť k porušeniu základných ľudských práv. Označenie záznamu „je v prípade

dôvodných pochybností o dodržiavaní ľudských práv menej obmedzujúcim opatrením, ktoré

zabraňuje zásahu v podobe zadržania, pričom takto flagovaný zápis je konvertovaný na

zápis na účely oznámenia miesta, kde sa dotknutá osoba zdržiava. Menej obmedzujúcim

opatrením je tiež výmena informácií medzi členskými štátmi. Pridanie flagu tak nezasahuje

do spolupráce členských štátov pri pátraní.

Zároveň k porušeniu európskeho práva nemôže ďalej dôjsť ani z toho dôvodu, že

Rámcové rozhodnutia nebránia v uplatňovaní ústavných zásad, týkajúcich sa riadneho

procesu a to ani v procese konania o EZR... ani pri úprave vnútroštátneho postupu

flagovania.“.

51. Obdobne neobstojí argumentácia generálnej prokuratúry o ovplyvnení ostatných

informačných systémov, keďže právna úprava európskeho zatýkacieho rozkazu postup

pridávania flagov predpokladá. Generálna prokuratúra zároveň v tomto smere poukazuje

na dve rôzne oblasti, keďže požiadavka na výmaz záznamu „je upravené v súlade

s ochranou pred neoprávneným spracovaním osobných údajov a je možné sa jej domáhať

v súlade s ustanovenia Rozhodnutia o SIS II čl. 58 a nasl. (resp. novo prijatého nariadenia).

Funkcia flagovania je pritom odlišná - jedná sa o zabránenie prijatia požadovaného

opatrenia (zatknutia) na území daného štátu, pričom toto oprávnenie je priamo zverené

justičnému orgánu.“.

52. K replike sťažovateľa sa vyjadrila generálna prokuratúra prípisom

č. k. 2 GÚp 8/19/1000-22 zo 7. novembra 2019, v ktorom vyjadrila presvedčenie,

že sťažovateľovi odpovedala ústavne konformným spôsobom na jeho tri podnety

a na argumenty v nich uvedené.

53. Generálna prokuratúra zdôraznila, že sťažovateľ sa vyhýba trestnému konaniu,

a pritom je na neho vyhlásené pátranie v Európskej únii a zároveň aj celosvetové pátranie

prostredníctvom Interpolu. Svojimi podnetmi sa domáha postupu, ktorý je v rozpore

s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a s povinnosťou aplikovať právne

záväzné akty Európskej únie. Generálna prokuratúra následne obsiahlo cituje z jej

oznámenia z 19. marca 2018 a uvádza, že nekonštatovala nedostatok právomoci na postup

podľa , len zdôraznila, že „v štádiu pátrania po osobe, na

ktorú je vydaný európsky zatýkací rozkaz, sa nesmie prejudikovať rozhodnutie súdu, ktorý

bude príslušný na rozhodnutie o vykonaní alebo nevykonaní európskeho zatýkacieho

rozkazu.“. Zároveň uviedla, že rozhodnutie maďarského súdu o odmietnutí vykonať

európsky zatýkací rozkaz nie je dôvodom na označenie záznamu indikátorom

nevykonateľnosti. Pre ostatné členské štáty zostáva európsky zatýkací rozkaz platný

a účinný a po zadržaní hľadanej osoby môžu vykonať konanie o európskom zatýkacom

rozkaze. Generálna prokuratúra preskúmala európsky zatýkací rozkaz už v roku 2014,

keď Chorvátsko nevyužívalo Schengenský informačný systém, a aj v roku 2017, keď už bol

vytvorený záznam v SIS II. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdnej stolice z 26. mája 2014, toto

rozhodnutie odvolací súd zrušil a konanie zastavil pre formálny nedostatok, keďže

pre skutok úplatkárstva v medzinárodných vzťahoch súkromná žalobkyňa nebola

poškodená, preto nemôže vystupovať ako súkromná žalobkyňa. Je zrejmé, že nešlo

o rozhodnutie o vine alebo nevine sťažovateľa, ale o absenciu zákonnej obžaloby.

54. Generálna prokuratúra ďalej uviedla, že ministerstvo spravodlivosti vo svojom

liste, na ktorý sa odvoláva sťažovateľ, poukázalo na „nutnosť eliminácie čo i len krátkeho

obmedzenia osobnej slobody (zadržania) v prípadoch preukázateľnej existencie

obligatórneho dôvodu odmietnutia európskeho zatýkacieho rozkazu.“. Je potrebné

zdôrazniť, že právomoc preskúmavať záznamy je „možnosť daná členskému štátu... Členský

štát sa v tomto prípade môže rozhodnúť, že predbežne preskúmavať záznamy vložené do SIS

II vôbec nebude, pretože to pre neho predstavuje neprimeranú záťaž a že bude realizovať

len konania o európskom zatýkacom rozkaze.“.

55. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-216/18 PPU z 25. júla 2018 nemá

súvislosť s prerokúvanou vecou, pretože sa týka konania o európskom zatýkacom rozkaze

a vec sťažovateľa sa nachádza v štádiu pátrania po hľadanej osobe. Skutočnosť,

že maďarský súd odmietol vykonať aj druhý európsky zatýkací rozkaz, „neprestavuje

prekážku konania a rozhodnutia o tom istom európskom zatýkacom rozkaze v inom

členskom štáte.“.

56. Generálna prokuratúra uviedla, že sťažovateľ nesprávne interpretuje § 12 zákona

č. , keďže tento zákon «rozhodne neupravuje povinnosť generálnej

prokuratúry preskúmavať všetky záznamy vložené do SIS II na základe čl. 26 rozhodnutia

Rady, ale len upravuje jej absolútne oprávnenie vydať pokyn útvaru SIRENE na

zabezpečenie označenia záznamu indikátorom nevykonateľnosti.

Sťažovateľ sa... snaží „vnútiť“ generálnej prokuratúre všeobecnú povinnosť

preskúmavať všetky záznamy vložené do SIS II.». Uvedená požiadavka je však objektívne

nerealizovateľná.

57. K postaveniu útvaru SIRENE generálna prokuratúra odkázala na kapitolu II čl. 7

a 8 rozhodnutia o SIS II. Výklad práva Európskej únie, resp. jeho implementácia v tomto

smere nie sú sporné. Ak by však ústavný súd dospel k záveru, že ide o také skutočnosti,

ktorých výklad je nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, je povinný prerušiť konanie

a požiadať Súdny dvor podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad

formou predbežného nálezu.

58. Generálna prokuratúra ďalej uviedla, že

„je v zásade vykonávacím predpisom k rozhodnutiu Rady, ktoré ako právne záväzný akt

Európskej únie má prednosť pred právnou úpravou Slovenskej republiky. Vnútroštátny súd

je povinný všetky pravidlá vnútroštátneho práva vykladať v čo najväčšej možnej miere

v súlade s právnym aktom Európskej únie tak, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok

a zaručila jeho úplná účinnosť.“.

Generálna prokuratúra tiež zdôraznila, že osoba, vo vzťahu ku ktorej je vytvorený

záznam v SIS II, nie je oprávnená iniciovať preskúmanie záznamu na účely označenia

indikátorom nevykonateľnosti: „Iný výklad tohto právneho aktu je v priamom rozpore

s jeho účelom a cieľom.“

59. Argumentácia sťažovateľa sa v zásade týka konania o európskom zatýkacom

rozkaze a preskúmavanie záznamu sa vykonáva v štádiu pátrania po osobách. Generálna

prokuratúra ďalej uviedla, že ak sa ústavný súd nestotožní s aplikačným postupom

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, útvaru SIRENE a generálnej prokuratúry

a zastáva názor, že ich výklad a aplikácia rozhodnutia o SIS II neodpovedajú ustanoveniam

tohto právneho aktu, má povinnosť postupovať podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie.

60. Generálna prokuratúra uviedla, že tretie podanie sťažovateľa bolo tretím

opakovaným podnetom, keďže sa týkalo tej istej trestnej veci, toho istého záznamu v SIS II

a sťažovateľ sa domáhal rovnakého postupu. Ani nové skutočnosti uvedené sťažovateľom

neboli spôsobilé zmeniť právny záver o nemožnosti označiť záznam indikátorom

nevykonateľnosti a generálna prokuratúra „opakovane uvádzala, že rozhodnutia

maďarských orgánov nie sú pre konanie na území Slovenskej republiky záväzné.“.

Poukázala tiež na svoje stanovisko v oznámení, podľa ktorého v štádiu pátrania po osobe

nemožno prejudikovať rozhodnutie súdu, ktorý má povinnosť dôsledne skúmať aj námietky

týkajúce sa porušenia ľudských práv. Z uvedeného dôvodu postup, ktorého sa domáhal

sťažovateľ, „nemá oporu v žiadnom ustanovení rozhodnutia Rady, je v priamom rozpore

s jeho zmyslom a týka sa konania, v ktorom sa rozhoduje o odovzdaní vyžiadanej osoby na

základe európskeho zatýkacieho rozkazu.“. Podľa generálnej prokuratúry osoba, po ktorej

sa pátra na účely zatknutia a odovzdania inému členskému štátu, nemá právo „žiadať

o preskúmanie záznamu vytvoreného v SIS II za účelom označenia indikátorom

nevykonateľnosti“, preto generálna prokuratúra tým, že vybavila podnety sťažovateľa

rozsiahlymi odpoveďami, v ktorých sa vysporiadala so všetkými uvádzanými

skutočnosťami, „prekročila rámec svojich povinností v oblasti vybavovania podnetov.

... označenie záznamu v SIS II je možnosť poskytnutá členským štátom. Generálna

prokuratúra... konala v predmetnej veci jednoznačne v rozsahu zverenej právomoci.“.

61. Generálna prokuratúra uviedla vo svojom prípise predovšetkým tieto závery:

„V súvislosti s aktuálnym pátraním po sťažovateľovi v rámci Európskej únie cestou

SIS II... okrem Maďarska všetky členské štáty po sťažovateľovi pátrajú a v prípade jeho

lokalizácie ho zadržia a začnú konanie o európskom zatýkacom rozkaze. V krajinách mimo

Európskej únie pátra po sťažovateľovi riadne (bez omedzení) Interpol na základe červeného

obežníka vydaného Interpolom Zahreb a vloženého do databázy ASF Interpolu.

... sťažovateľ nedisponuje právom na postup, ktorého sa domáha. Účinné prostriedky

nápravy a právo na spravodlivý proces sa musí uplatniť v štáte pôvodu európskeho

zatýkacieho rozkazu, prípadne v konaní o európskom zatýkacom rozkaze v niektorom

z členských štátov Európskej únie...

... V predmetnom prípade rozhodne nejde o prekážku veci rozhodnutej tak, ako

uvádza sťažovateľ, pričom uvedenú skutočnosť judikoval aj Súdny dvor Európskej únie

vo svojom rozhodnutí (C-268/17, v bode 2. rozsudku)...“

62. Generálna prokuratúra predložila ako prílohu aj anglický text tlačovej správy

ESĽP, ktorý 26. septembra 2019 rozhodol vo veci Hernádi proti Chorvátskej republike

(sťažnosť č. 29998/15) tak, že sťažnosť sťažovateľa pre nevyčerpanie vnútroštátnych

prostriedkov nápravy vyhlásil za neprijateľnú.

63. Generálna prokuratúra poukázala v prípise zo 4. júla 2019 na svoj pokyn, ktorým

poverila útvar SIRENE preskúmavaním doručených záznamov. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd vyzval generálnu prokuratúru na predloženie predmetného pokynu. Generálna

prokuratúra predložila požadované dokumenty ako prílohu prípisu zo 7. novembra 2019.

64. Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. -2 z 22. mája 2007 vyplýva,

že generálna prokuratúra „rozhodla, že preskúmavanie záznamov v období

od 22. mája 2007 do 1. septembra 2007 Sa bude realizovať nasledovným spôsobom:

Národná ústredňa SIRENE, ktorej bude doručený záznam... tento predbežne

preskúma, či spĺňa uvedené kritériá:

1. Záznam sa týka skutkov/činov, za ktoré možno uložiť podľa právneho poriadku

štátu pôvodu trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej dvanásť mesiacov.

2. Záznam sa týka žiadosti o vydanie osoby na výkon už uloženého trestu odňatia

slobody, pričom uložený trest odňatia slobody alebo jeho zvyšok, ktorý sa má vykonať, je

najmenej štyri mesiace. Viaceré tresty alebo nevykonané zvyšky viacerých trestov sa

spočítavajú.

3. Záznam sa týka osoby ktorá dosiahla vek štrnásť rokov

Doručené záznamy spĺňajúce uvedené kritériá, SIRENE vloží do systému bez

označenia.

Ak doručený záznam nespĺňa jedno, alebo viac uvedených kritérií, zašle SIRENE

záznam... odboru generálnej prokuratúry na rozhodnutie o označení záznamu.

Národná ústredňa SIRENE zašle záznam na preskúmanie... i v prípade, že... má

pochybnosti o trestnosti skutku podľa právnej úpravy Slovenskej republiky...“.

65. Generálna prokuratúra zaslala aj prípis Národnej ústredne SIRENE č. p. PPZ-

21/MPS-NUS-2007 z 27. júla 2007 označený ako „Vec: Zápis zo stretnutia Generálnej

prokuratúry SR a Národnej ústredne SIRENE ÚMPS P PZ“, v ktorom Národná ústredňa

SIRENE uviedla závery zo stretnutia s generálnou prokuratúrou. V predmetnom prípise sú

vymedzené prípady (situácie), keď Národná ústredňa SIRENE predloží záznam

na posúdenie generálnej prokuratúre –ide pritom o tieto prípady: „Sporný vek osoby...

Otázna trestnosť skutku... EAW, vydaný na ochranné opatrenie... Uložený trest nútenej

práce... Chýbajúca informácia o trestnej sadzbe a taktiež o uloženom treste... Nie je

k dispozícii EAW... Nejasná dĺžka, forma trestu alebo nezrovnalosti ohľadne zvyšku trestu

na vykonanie... Nedostatočná dĺžka trestu... Pátranie po dvoch rôznych osobách pod jedným

SCHID...“

66. V prípise generálnej prokuratúry č. k. -3 z 22. októbra 2008 táto

uviedla, že „podmienky stanovené usmernením z 22. 5. 2007 sa javia vyhovujúce a pre prax

akceptovateľné.

Zároveň boli identifikované prípady v praxi vyžadujúce okamžitú reakciu, preto

generálna prokuratúra... rozhodla, že od 11. novembra 2008 bude SIRENE... označovať

záznamy, vo vzťahu ku ktorým obdrží od príslušného orgánu Slovenskej republiky niektoré

z uvedených rozhodnutí relevantným, hodnoverným spôsobom...

Ostatné podmienky preskúmavania záznamu budú realizované podľa usmernenia

z 22. mája 2007...“.

IV.

Ústne pojednávanie

67. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ oznámil, že súhlasí s prerokovaním veci

bez ústneho pojednávania, ale generálna prokuratúra s týmto postupom nesúhlasila, a preto

ústavný súd podľa nariadil ústne pojednávanie.

68. Dňa 29. októbra 2019 sa pred ústavným súdom vo veci ústavnej sťažnosti

sťažovateľa konalo ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnila právna zástupkyňa

sťažovateľa a zástupkyne generálnej prokuratúry. Ústne pojednávanie prebiehalo

v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý bol o čase a mieste ústneho pojednávania informovaný

svojou právnou zástupkyňou.

69. Právna zástupkyňa po rekapitulácii ústavnej sťažnosti zdôraznila, že základom

prerokúvaného prípadu je otázka, či generálna prokuratúra realizovala prieskum v rozsahu,

ktorý jej ukladá Podľa právnej zástupkyne generálna

prokuratúra v rozpore so zákonom preniesla svoju právomoc na útvar SIRENE. Účelom tzv.

flagovania nie je len redukcia počtu záznamov, ale zamedzenie nadmerných zásahov a slúži

tiež na ochranu ľudských práv a slobôd. Súdny dvor spočiatku zdôrazňoval systém

vzájomnej dôvery a uznávania, v súčasnosti však už akcentuje, že vzájomná dôvera môže

byť prelomená pri porušení ľudských práv a slobôd. Pri flagovaní záznamu je zápis

konvertovaný na zápis na zistenie miesta pobytu, neznamená to teda, že nedochádza

k justičnej spolupráci, len sa mení jej miera. Neuplatnenie právomoci a odkaz na neskoršie

štádium konania po zadržaní osoby nie je možné nijakým ústavne konformným spôsobom

napraviť, po zadržaní osoby dôjde k znemožneniu uplatnenia princípu vyjadreného v § 12

70. Zástupkyňa generálnej prokuratúry zdôraznila, že proti sťažovateľovi sa na území

Slovenskej republiky nevedie žiadne konanie; po sťažovateľovi sa len pátra, t. j. ide len

o policajné opatrenie. Vyznačenie záznamu indikátorom nevykonateľnosti je právom štátu,

hľadaná osoba takéto právo nemá. Zástupkyňa generálnej prokuratúry navrhla vypočuť

ako svedka riaditeľa Národnej ústredne SIRENE. Ak by sa ústavný súd nestotožnil

s argumentáciou generálnej prokuratúry, navrhla, aby podľa § 61 ods. 1 zákona o ústavnom

súde prerušil konanie a požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, a pritom jej

základom by mala byť otázka, či hľadaná osoba má právo iniciovať v ktoromkoľvek

členskom štáte preskúmanie záznamu; ak áno, akým spôsobom má byť výsledok tohto

preskúmania oznámený hľadanej osobe. Závery z rozhodnutia Súdneho dvora vo veci

C 216/18 možno aplikovať v konaní o európskom zatýkacom rozkaze. Predbežné

preskúmanie záznamu realizujú v členských štátoch policajné zložky. Generálna

prokuratúra tiež uviedla, že za povinné dôvody flagovania považuje vek, udelenie amnestie

a rešpektovanie zásady ne bis in idem. Vo svojej judikatúre ústavný súd len raz rozhodol

(), že vybavenie ďalšieho opakovaného (tretieho) podnetu bolo arbitrárne.

71. Právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že vo veci ide o aplikáciu vnútroštátneho

práva, preto nie je dôvod prerušiť konanie a žiadať o výklad Súdny dvor. Je otázne, či je

v poriadku, aby štátny orgán, ktorý nesúhlasí s výkonom právomoci, ktorý mu bol zverený

zákonom, presunul výkon tejto právomoci vnútorným predpisom na policajný orgán. Podľa

právnej zástupkyne aj v konaní pred ústavným súdom sa aplikuje koncentračná zásada,

preto návrh na výsluch svedka nemožno akceptovať.

72. Ústavný súd následne odročil pojednávanie na 26. november 2019 s tým, že bude

vypočutý svedok, ktorého predstaví generálna prokuratúra. Ústavný súd neakceptoval

výsluch riaditeľa Národnej ústredne SIRENE, keďže tento bol prítomný na ústnom

pojednávaní ako člen verejnosti.

73. Dňa 26. novembra 2019 pokračovalo vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústne

pojednávanie, na ktorom bola vypočutá svedkyňa – zamestnankyňa Národnej ústredne

SIRENE. Ústavný súd nepovažoval za potrebné, aby svedkyňa objasnila celkové

fungovanie Schengenského informačného systému, resp. postupu útvaru SIRENE

v zisťovacom konaní, sudca spravodajca však svedkyni položil konkrétne otázky. Následne

právna zástupkyňa sťažovateľa a zástupkyne generálnej prokuratúry kládli svedkyni otázky.

74. Z výsluchu svedkyne vyplynulo, že záznamy na účely pátrania na základe

európskych zatýkacích rozkazov sa nachádzajú v SIS II: „V súčasnosti je tam cez

deväťdesiat miliónov pátrania. Z tohto počtu... je tam cez štyridsaťtisíc takýchto záznamov

za účelom zadržania.“ Národná ústredňa SIRENE preskúma približne 60 európskych

zatýkacích rozkazov denne, realizuje stálu službu 24 hodín denne, prieskum sa realizuje

spravidla v pracovný deň, keď bol zatykač doručený, alebo nasledujúci pracovný deň.

Jedine štát, ktorý vytvoril záznam na základe vydaného európskeho zatýkacieho rozkazu, je

oprávnený spravovať tento záznam, t. j. vykonávať zmeny, teda aj nastaviť flag. Každý

záznam preskúma zamestnanec útvaru SIRENE podľa kritérií uvedených v pokyne

generálnej prokuratúry – pri zistení nesúladu generálna prokuratúra podáva definitívne

stanovisko: „Skúmame tri základné podmienky pri posudzovaní každého doručeného

európskeho zatýkacieho rozkazu, prvou... podmienkou je vek osoby v čase spáchania

daného skutku. Druhou podmienkou je či európsky zatýkací rozkaz bol vydaný a či

rešpektuje v podstate uložený trest, ak je to európsky zatýkací rozkaz pre výkon trestu, ktorý

má byť minimálne štyri mesiace, respektíve zvyšok výkonu minimálne štyri mesiace. Ak je to

európsky zatýkací rozkaz vydaný pre trestné stíhanie, tak horná hranica hroziaceho trestu

musí byť minimálne 12 mesiacov, to je druhá podmienka. A tretia podmienka je vzájomná

trestnosť...“ Ak generálna prokuratúra vydá stanovisko o označení záznamu, Národná

ústredňa SIRENE kontaktuje členský štát, ktorý vytvoril záznam, aby nastavila flag. Viaceré

členské štáty záznamy predbežne nepreskúmavajú, k preskúmaniu záznamu pristúpia až

po zadržaní osoby. Národná ústredňa SIRENE dostáva formulár v anglickom jazyku, ktorý

je vlastne prepisom európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorý je v systéme naskenovaný

v jazyku členského štátu, ktorý ho vydal.

75. Na otázku právnej zástupkyne sťažovateľa, ako by útvar SIRENE postupoval

pri doručení rozhodnutia, kde je zrejmé, že môže ísť o porušene zásady ne bis in idem,

svedkyňa uviedla, že „v každom prípade, ak je... úrad SIRENE požiadaný hoci aj dotknutou

osobou, alebo aj iným orgánom... tak sa vždy obraciame potom na kompetentný orgán... tak

najskôr by sme sa vždy obrátili na generálnu prokuratúru, ktorá môže v danom prípade...

v rámci toho preskúmania záznamu vydať nejaký pokyn alebo stanovisko.“.

76. K sťažovateľovej veci svedkyňa uviedla, že Chorvátsko pristúpilo

k Schengenskému informačnému systému v júni 2017, nasledujúci deň po sprístupnení

systému zverejnila záznam a Národnej ústredni SIRENE (a ďalším členským štátom) boli

doručené dva európske zatýkacie rozkazy. Tieto európske zatýkacie rozkazy posúdila

Národná ústredňa SIRENE v ten istý deň so záverom, že spĺňajú všetky kritériá, preto

nežiadali generálnu prokuratúru o zaujatie stanoviska. Následne koncom septembra 2017

právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala Národnú ústredňu SIRENE o výmaz informácií

zo Schengenského informačného systému a osobných údajov sťažovateľa. Chorvátska

republika túto žiadosť neakceptovala a údaje nevymazala. Svedkyňa uviedla: „... keďže to

sme na začiatku nevyhodnotili ako rozporný európsky zatýkací rozkaz alebo oba zatýkacie

rozkazy, tak sme dodatočne požiadali aj generálnu prokuratúru o ich stanovisko a s tým, že

zároveň generálna prokuratúra nás informovala o tom, že flag tam nebude nastavený

v tomto prípade, lebo nie sú na to zákonné dôvody.“

77. Na ústnom pojednávaní sa ešte vyjadrila aj zástupkyňa generálnej prokuratúry,

ktorá na otázku sudcu spravodajcu uviedla, že je implementáciou

rámcového rozhodnutia o EZR: „... sa tam dostal § 12, ktorý je implementáciou rozhodnutia

rady... takáto možnosť preskúmavania v rámci už procesu európskeho zatýkacieho rozkazu

konkrétne rozhodovania o európskom zatýkacom rozkaze tam rámcové rozhodnutie

neupravuje... ten § 12 tam je, ale... v tej odpovedi sme my hovorili o tom, že ľudskoprávne

dôvody možno preskúmať až v riadnom konaní.“

V.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

78. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

79. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 v čl. I až a až

a až a a . V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

80. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

81. Podľa , každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

82. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

83. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

84. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

85. Podľa čl. 45 ods. 1 charty každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt

na území členských štátov.

86. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

87. Podľa čl. 50 charty nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní

za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným

rozsudkom v súlade so zákonom.

88. Podľa čl. 54 vykonávacieho dohovoru osoba právoplatne odsúdená jednou

zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to

za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva

alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.

89. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou

základného práva na inú právnu ochranu podľa je nepochybne aj právo

dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už

prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre

(), ktorým môže žiadať, aby prokuratúra uplatnila svoju právomoc

vyplývajúcu z osobitného predpisu.

90. Ústavný súd nie je prieskumným súdom a jeho úlohou nie je suplovať orgány

verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom

upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného

práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo.

Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom

kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (porov. , ,

, ).

91. Ústavný súd už uviedol, že spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému

orgánu verejnej moci ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prejednávanej právnej veci,

ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce

zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (). Ústavný súd považuje

za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda

na konkrétnych zisteniach založených rozmerov každej veci prejednávanej orgánom

verejnej moci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť komplikované

a netypické; to však nezbavuje orgán verejnej moci povinnosti urobiť všetko pre nájdenie

spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité ().

VI.

Posúdenie veci ústavným súdom

92. Inštitút predbežného preskúmania záznamu je upravený v tretej časti zákona

č. označenej ako „Postup slovenských orgánov ako vykonávajúcich

justičných orgánov“.

93. Podľa ak generálna prokuratúra zistí, že záznam

podľa § 3 písm. l) nie je v súlade s právnym poriadkom, medzinárodnými záväzkami alebo

dôležitými záujmami Slovenskej republiky, alebo ak boli splnené podmienky podľa

osobitného predpisu, vydá pokyn útvaru SIRENE na označenie záznamu, ktorý označenie

bezodkladne zabezpečí. Označenie záznamu predstavuje prekážku zadržania osoby;

na základe takto označeného záznamu možno vykonať iba pátranie na účely zistenia miesta

pobytu osoby.

94. Uvedené ustanovenie je identické so znením

ods. 1 rozhodnutia o SIS II a upravuje subjekt, ktorý má právomoc vydať pokyn

na označenie záznamu, subjekt, ktorý pokyn uskutoční, a dôsledky označenia záznamu.

Toto ustanovenie tiež vymedzuje podmienky, za splnenia ktorých sa záznam označí. Tieto

podmienky predstavujú rozsah, v akom sa záznam preskúma, pre ustálenie záveru, či sa

záznam označí.

95. Ustanovenie nestanovuje jednoznačne subjekt,

ktorý reálne preskúma záznam, t. j. ktorý bezprostredne realizuje predbežné preskúmanie

záznamu. Formulácia „ak generálna prokuratúra zistí“ predpokladá, že určitá relevantná

informácia (skutočnosť) sa dostane do sféry poznania (vedomosti) generálnej prokuratúry.

Uvedené ustanovenie však nepredpisuje mechanizmus (proces), akým sa táto relevantná

informácia (skutočnosť) má dostať do sféry poznania (vedomosti) generálnej prokuratúry.

Možno preto prijať taký výklad, že do sféry poznania (vedomosti) generálnej prokuratúry sa

takáto relevantná informácia (skutočnosť) môže dostať ako výsledok jej vlastnej činnosti,

ako výsledok činnosti iného štátneho orgánu alebo akýmkoľvek iným právne dovoleným

spôsobom, t. j. aj doručením podnetu osoby, ktorej sa záznam týka. Zároveň text

„ak generálna prokuratúra zistí“ v spojení s textom „vydá pokyn na označenie záznamu“ je

potrebné vykladať tak, že výlučne generálna prokuratúra je oprávnená a zároveň povinná

formulovať záver o tom, či je tu daný špecifikovaný nesúlad záznamu a dôvod na vydanie

pokynu na označenie záznamu.

96. V prerokúvanom prípade – vo veci týkajúcej sa záznamu sťažovateľa – je zrejmé,

že po vložení záznamu do SIS II v júni 2017 tento preskúmala Národná ústredňa SIRENE

so záverom, že nie je potrebné osloviť generálnu prokuratúru pre zaujatie stanoviska, resp.

pre vydanie pokynu na označenie záznamu. Následne v septembri 2017 bola Národnej

ústredni SIRENE doručená žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa o výmaz údajov

sťažovateľa zo Schengenského informačného systému a o výmaz osobných údajov

sťažovateľa. Na tomto základe Národná ústredňa SIRENE doručila oba európske zatýkacie

rozkazy generálnej prokuratúre na zaujatie stanoviska, ktorá dospela k záveru, že neboli

splnené podmienky na označenie záznamu indikátorom nevykonateľnosti (flag). Napokon

sťažovateľ vo svojich troch podaniach žiadal, aby generálna prokuratúra predbežne

preskúmala záznam a dala pokyn na označenie záznamu flagom. Z oznámení generálnej

prokuratúry možno odvodiť záver, že nezistila dôvody na označenie záznamu indikátorom

nevykonateľnosti, a protirečivo aj záver, že nemá právomoc predbežne preskúmať záznam

podľa

97. Z uvedených skutočností možno urobiť záver, že záznam týkajúci sa sťažovateľa

generálna prokuratúra predbežne preskúmala na podnet Národnej ústredne SIRENE

so záverom, že nie sú dôvody na označenie záznamu indikátorom nevykonateľnosti. Pokiaľ

ide o postup v súvislosti s vybavením podnetov sťažovateľa, možno pripustiť, že vo svojich

oznámeniach generálna prokuratúra svoj právny záver formulovala zmätočne, keďže

uvádzala aj to, že nemá právomoc predbežne preskúmať záznam. Výsledkom vybavenia

podaní sťažovateľa však vždy bolo to, že nevydala pokyn na označenie záznamu, z čoho

možno odvodiť aspoň implicitný záver, že nezistila dôvody na vydanie pokynu na označenie

záznamu indikátorom nevykonateľnosti.

98. Ústavnoprávne relevantnou otázkou zostáva rozsah, v akom je potrebné

predbežne preskúmať záznam v zmysle , a posúdenie toho,

či generálna prokuratúra preskúmala záznam v rozsahu, ktorý vyplýva z § 12 zákona

č.

99. Rozsah predbežného preskúmania záznamu je daný § 12 zákona

č. , podľa ktorého generálna prokuratúra zisťuje súlad záznamu podľa

písm. l) s právnym poriadkom, medzinárodnými záväzkami, dôležitými záujmami

Slovenskej republiky. Záznam označí aj v prípade, ak sú splnené podmienky podľa

vykonávacieho dohovoru. Tento rozsah zodpovedá vymedzeniu v čl. 24 ods. 1 rozhodnutia

o SIS II, podľa ktorého pokiaľ sa členský štát domnieva, že uplatňovanie zápisu vloženého

v súlade s čl. 26, 32 alebo 36 nie je zlučiteľné s jeho vnútroštátnym právom, jeho

medzinárodnými záväzkami alebo dôležitými národnými záujmami, môže dodatočne

požiadať o označenie zápisu indikátorom nevykonateľnosti s cieľom upozorniť, že

opatrenie, ktoré sa má prijať na základe zápisu, sa nevykoná na jeho území. Indikátor

nevykonateľnosti doplní útvar SIRENE členského štátu, ktorý vložil zápis.

100. Vychádzajúc z gramatického výkladu v kontexte

s čl. 24 ods. 1 rozhodnutia o SIS II, možno dospieť k záveru, že rozsah preskúmania

záznamu je vymedzený všeobecne a široko a umožňuje generálnej prokuratúre preskúmať

záznam z najrozličnejších hľadísk, ktoré obsahovo spadajú do špecifikovaných kritérií

v § 12. Z uvedeného dôvodu neobstojí právny názor generálnej prokuratúry, podľa ktorého

označiť záznam môže len z tých dôvodov, ktoré predstavujú obligatórne dôvody

nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu. Znenie je

jednoznačné, obsahovo je identické s čl. 24 ods. 1 rozhodnutia o SIS II a nevyvoláva

pochybnosti o jeho obsahu.

101. Na druhej strane je potrebné uviesť, že právny záver generálnej prokuratúry,

že označenie záznamu flagom sa vykoná len vtedy, ak sú tu obligatórne dôvody

na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu, podporuje bod 15 a čl. 25 ods. 1 a 2

rozhodnutia o SIS II.

102. Podľa bodu 15 rozhodnutia o SIS II členskému štátu by sa malo umožniť pridať

k zápisu označenie nazývané indikátor nevykonateľnosti s cieľom označiť, že opatrenie,

ktoré sa má vykonať na základe zápisu, sa nevykoná na jeho území. Ak sa vydajú zápisy

na účely odovzdania, žiadne ustanovenie tohto rozhodnutia by sa nemalo vykladať tak, aby

sa odchyľovalo od ustanovení rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV alebo bránilo pri jeho

uplatňovaní. Rozhodnutie o označení indikátorom nevykonateľnosti by sa malo zakladať len

na dôvodoch na odmietnutie, ktoré uvedené rámcové rozhodnutie obsahuje.

103. Obdobne podľa čl. 25 ods. 1 rozhodnutia o SIS II ak sa uplatňuje rámcové

rozhodnutie 2002/584/SVV, indikátorom nevykonateľnosti znemožňujúcim zatknutie sa

označí zápis v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania len v prípade, ak justičný orgán

príslušný na vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu podľa vnútroštátneho práva

odmietol tento zatýkací rozkaz vykonať na základe dôvodu na nevykonanie a ak sa

požadovalo pridanie indikátora nevykonateľnosti.

104. Podľa čl. 25 ods. 2 rozhodnutia o SIS II na príkaz príslušného justičného orgánu

podľa vnútroštátneho práva, a to buď na základe všeobecného pokynu, alebo v konkrétnom

prípade, sa však označenie indikátorom nevykonateľnosti môže vyžadovať aj v prípade

zápisu v súvislosti so zatknutím na účely odovzdania, ak je zrejmé, že sa vykonanie

európskeho zatýkacieho rozkazu bude musieť odmietnuť.

105. Uvedené ustanovenia – bod 15 a čl. 25 ods. 1 a 2 rozhodnutia o SIS II – je

potrebné vykladať v kontexte s čl. 24 rozhodnutia o SIS II. Ustanovenie čl. 24 ods. 1

rozhodnutia o SIS II predstavuje právny základ pre vyznačenie indikátorom

nevykonateľnosti z dôvodov špecifikovaných v tomto ustanovení, ktoré zjavne môžu byť

odlišné od vyznačenia indikátorom nevykonateľnosti podľa čl. 25 ods. 1 a 2 rozhodnutia

o SIS II, ktoré sú podmienené rozhodnutím o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu

na základe dôvodov na nevykonanie, resp. existenciou predbežného záveru, že vykonanie

európskeho zatýkacieho rozkazu bude potrebné odmietnuť.

106. Okrem toho sa v prípade sťažovateľa javí, že právny názor generálnej

prokuratúry, podľa ktorého označiť záznam môže len z tých dôvodov, ktoré predstavujú

obligatórne dôvody nevykonania európskeho zatýkacieho rozkazu, je v rozpore aj s praxou,

ktorú generálna prokuratúra zaviedla. Z pokynov generálnej prokuratúry pre Národnú

ústredňu SIRENE z 22. mája 2007 a 22. októbra 2008 a z výsluchu zamestnankyne

Národnej ústredne SIRENE vyplýva, že generálna prokuratúra inštruovala Národnú

ústredňu SIRENE tak, aby skúmala, či sa týka činov/skutkov, za ktoré možno uložiť trest

odňatia slobody v špecifikovanej výške; výšku uloženého trestu odňatia slobody alebo jeho

zvyšku, ktorý sa má vykonať; vek osoby, ktorej sa záznam týka, a obojstrannú trestnosť

v situáciách, keď nejde o špecifikované trestné činy. Z uvedeného je zrejmé, že pokyn

generálnej prokuratúry nepokrýva celý rozsah obligatórnych dôvodov na nevykonanie

európskeho zatýkacieho rozkazu v zmysle v kontexte

s čl. 3 rámcového rozhodnutia o EZR – nezahŕňa dôvody na nevykonanie podľa § 23 ods. 1

písm. a) a b) , s ktorými korešpondujú dôvody podľa a 2

rámcového rozhodnutia o EZR. Ústavný súd pre potrebu tohto posúdenia nezohľadňuje

dôvod podľa , t. j. premlčanie, ktoré je v

ods. 4 rámcového rozhodnutia o EZR vymedzené ako fakultatívny dôvod na nevykonanie

európskeho zatýkacieho rozkazu (v tomto kontexte poukazuje ústavný súd na prebiehajúcu

diskusiu týkajúcu sa spôsobu transpozície rámcového rozhodnutia o EZR vyplývajúcu napr.

z rozsudkov Súdneho dvora vo veciach C-579/15 z 29. 6. 2017, Daniel Adam Poplawski I,

alebo C-573/17 z 24. 6. 2019, Daniel Adam Poplawski II, pozn.).

107. Úvaha vymedzená v predchádzajúcom bode je relevantná v prerokúvanej veci

v tom smere, že ak generálna prokuratúra prezentuje právny názor, že označiť záznam môže

len z tých dôvodov, ktoré predstavujú obligatórne dôvody nevykonania európskeho

zatýkacieho rozkazu, je otázne, či ona sama aj pri vybavení tretieho podnetu sťažovateľa

preskúmala záznam v rozsahu obligatórnych dôvodov nevykonania záznamu, ktorý vyplýva

z pokynov pre Národnú ústredňu SIRENE, alebo v rozsahu obligatórnych dôvodov tak,

ako vyplývajú z v kontexte s rámcového

rozhodnutia o EZR. V každom prípade prax, ktorú zaviedla generálna prokuratúra –

vzhľadom na obsah špecifikovaného pokynu – vyvoláva pochybnosti aj v rámci právneho

názoru generálnej prokuratúry, t. j. že preskúmava záznam z hľadiska obligatórnych

dôvodov na nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu podľa § 23 ods. 1 zákona

č. Nad rámec veci ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto

konaní neposudzuje a ani nemôže posudzovať ústavnú udržateľnosť celkového mechanizmu

predbežného preskúmavania záznamov, ktorý zaviedla generálna prokuratúra. Takéto

skúmanie nie je prípustné v konaní o individuálnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

a zjavne by presahovalo predmet tohto konania.

108. Právny názor generálnej prokuratúry neobstojí napokon aj z dôvodu,

že z ďalších ustanovení rozhodnutia o SIS II a rámcového rozhodnutia o EZR vyplýva,

že dôvody na odmietnutie vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu nemožno vyvodzovať

len z čl. 3 a čl. 4 rámcového rozhodnutia o EZR.

109. Podľa bodu 34 rozhodnutia o SIS II toto rozhodnutie rešpektuje základné práva

a dodržiava zásady uznávané Chartou základných práv Európskej únie.

110. V zmysle bodu 12 rámcového rozhodnutia o EZR toto rámcové rozhodnutie

rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v čl. 6 Zmluvy o Európskej únii

a vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie, najmä jej kapitole VI...

Toto rámcové rozhodnutie nebráni členskému štátu v uplatňovaní jeho ústavných

zásad týkajúcich sa riadneho procesu, slobody združovania, slobody tlače a slobody prejavu

v iných médiách.

111. Podľa čl. 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia o EZR toto rámcové rozhodnutie

nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené

v čl. 6 Zmluvy o Európskej únii.

112. Z už citovaných ustanovení je zrejmé, že relevantným dôvodom na nevykonanie

európskeho zatýkacieho rozkazu je aj ochrana základných práv. Tento záver podporuje aj

judikatúra Súdneho dvora [napr. rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-404/15

a C-659/15 PPU z 5. 4. 2016 (Aranyosi a Căldăraru)].

113. Generálna prokuratúra namieta, že takýto široký rozsah prieskumu – t. j. ohľad

na základné práva – predstavuje prejudikovanie rozhodovania v konaní o európskom

zatýkacom rozkaze. Takýto široký prieskum nemožno podľa generálnej prokuratúry

aplikovať v predprocesnej fáze, t. j. pred začatím konania. Sťažovateľ bude mať po zadržaní

a po začatí konania možnosť uplatniť svoje námietky a súd bude povinný sa s týmito

námietkami vysporiadať.

114. Ústavný súd pripúšťa, že námietky generálnej prokuratúry sú racionálne a majú

svoju nepochybnú relevanciu. Tieto námietky zjavne vychádzajú z dôsledného

rešpektovania právomocí jednotlivých štátnych orgánov – polície, prokuratúry a súdov,

ktoré sú osobitne vymedzené v právnej úprave. V právnom štáte nie je prípustné, aby štátny

orgán vykonával právomoc, ktorá patrí inému štátnemu orgánu. Napriek uvedenému

ústavný súd identifikoval také okolnosti, pre ktoré nemohol akceptovať tieto námietky

generálnej prokuratúry.

115. V prvom rade je potrebné vychádzať z predpokladu, že v každom štádiu svojej

činnosti sa štátny orgán musí zdržať svojvôle. Je pritom bez právneho významu, či ide

o procesný postup, t. j. postup v zákonom regulovanom konaní, alebo ide o mimoprocesnú

činnosť, teda predbežnú, prieskumnú a inú činnosť, ktorá nespadá do rámca štandardného

konania. Z tohto pohľadu predbežné preskúmanie záznamu podľa § 12 zákona

č. predstavuje zákonom regulovanú činnosť špecifikovaných štátnych

orgánov, osobitne generálnej prokuratúry, ktorá predchádza konanie o európskom

zatýkacom rozkaze – pritom aj pri výkone tejto činnosti sa generálna prokuratúra musí

vyhnúť svojvôli. Ustanovenie jednoznačne stanovuje rozsah

predbežného preskúmania záznamu a je zjavné, že generálna prokuratúra tento rozsah

nerešpektovala, preto ústavný súd dospel k záveru, že generálna prokuratúra konala

arbitrárne. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na svoju judikatúru (),

v ktorej uviedol, že vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiadny orgán

štátu (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy

rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom

ustanoveným spôsobom.

116. V druhom rade je potrebné vychádzať z toho, že pri každej zákonom

regulovanej činnosti musí štátny orgán uplatňovať a rešpektovať garancie ochrany

základných práv v rozsahu a v povahe, ktorá zodpovedá uvedenej činnosti. Z tohto pohľadu

je zrejmé, že ani zo štádia predbežného preskúmania záznamu nemožno vylúčiť ochranu

základných práv, t. j. aj v rámci tejto činnosti musí generálna prokuratúra skúmať námietky

týkajúce sa ohrozenia alebo porušenia základných práv a v mimoriadnych a zjavných

prípadoch má uplatniť zákonné prostriedky, ktoré zabezpečia ochranu základných práv.

V rámci predbežného preskúmania záznamu je pritom takýmto prostriedkom indikátor

nevykonateľnosti (flag), ktorý v špecifikovaných prípadoch bude spôsobilý úplne

eliminovať alebo aspoň redukovať ohrozenie alebo porušenie základných práv.

117. V tomto smere je relevantné, že sťažovateľ v treťom podaní uviedol nové

skutočnosti – osobitne námietky týkajúce sa ohrozenia práva na spravodlivé súdne konanie

[«reálne riziko, že podávateľ podnetu bude v Chorvátskej republike vystavený arbitrárnemu

konaniu a zaobchádzaniu a bude porušené jeho právo na spravodlivý proces vedený pred

nezávislým súdom... konanie v Chorvátsku vykazuje znaky „politicky“ motivovaného

procesu»]. Generálna prokuratúra v oznámení z 27. novembra 2018 uviedla, že tieto

námietky preskúma vykonávajúci súdny orgán pri rozhodovaní o odovzdaní osoby s tým,

že takéto preskúmanie „presahuje rámec predbežného preskúmania záznamu a pokiaľ to

bude potrebné, bude vykonané v prípade zadržania osoby na území SR v rámci predbežného

vyšetrovania vykonávaného krajskou prokuratúrou, prípadne v rámci rozhodovania súdu.“.

Z uvedeného je zrejmé, že generálna prokuratúra pri vybavení tretieho podania sťažovateľa,

ktorým realizovala aj predbežné preskúmanie záznamu podľa ,

úplne rezignovala na akýkoľvek prieskum nových – dovtedy neuplatnených námietok

sťažovateľa týkajúcich sa ohrozenia práva na spravodlivý proces.

118. Ústavný súd sa domnieva, že právny výklad vymedzený v predchádzajúcich

odsekoch tohto nálezu je v súlade so zámermi a cieľmi, ktoré vyplývajú z rozhodnutia o SIS

II a rámcového rozhodnutia o EZR. Tento výklad nevedie k znefunkčneniu systému

odovzdávania osôb medzi členskými štátmi Európskej únie na základe európskeho

zatýkacieho rozkazu. Zároveň zabezpečuje dôsledné rešpektovanie ochrany základných práv

pri každej právne regulovanej činnosti štátnych orgánov členských štátov v predmetnom

systéme. Rozhodnutie o SIS II a ani rámcové rozhodnutie o EZR nevylučujú ochranu

základných práv zo žiadneho štádia činnosti štátnych orgánov členských štátov v systéme

odovzdávania osôb na základe európskeho zatýkacieho rozkazu. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd nepovažoval za potrebné prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor podľa čl. 267

ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad formou predbežného nálezu. V tomto

smere ústavný súd poukazuje na právny názor Súdneho dvora v rozsudku vo veci C-573/17

z 24. júna 2019 (Poplawski II), podľa ktorého orgány členských štátov vrátane súdov sú

však povinné v čo najväčšej možnej miere vykonať konformný výklad svojho

vnútroštátneho práva, ktorý im umožní dosiahnuť výsledok zlučiteľný s účelom

predmetného rámcového rozhodnutia. Ústavný súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že § 12

je obsahovo identický s rozhodnutia o SIS II a výklad

tohto ustanovenia zákona vedie k výsledku, ktorý je zlučiteľný s účelom rozhodnutia o SIS

II a rámcového rozhodnutia o EZR. Obdobne ústavný súd nepovažoval za potrebné žiadať

Súdny dvor o stanovisko k otázke, či hľadaná osoba má právo iniciovať v ktoromkoľvek

členskom štáte preskúmanie záznamu; ak áno, akým spôsobom má byť výsledok tohto

preskúmania oznámený hľadanej osobe. Ústavný súd dospel k záveru, že pre potreby

Slovenskej republiky dostatočná odpoveď na túto otázku vyplýva z ústavných princípov

Slovenskej republiky (napr. ), zo zákonnej úpravy vybavovania podnetov

upravenej v zákone o prokuratúre a tiež z judikatúry ústavného súdu (napr. ,

).

VII.

Závery ústavného súdu

VII.1 K vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľa na inú právnu

ochranu podľa a základného práva na spravodlivý proces podľa

čl. 47 charty

119. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že generálna

prokuratúra pri vybavení tretieho podania sťažovateľa neuplatnila svoju právomoc

v rozsahu, ktorý jej vyplýval z právnej úpravy, teda konala arbitrárne, a preto oznámením

z 27. novembra 2018 generálna prokuratúra porušila základné právo na inú právnu ochranu

podľa . V zmysle charty ustanovenia tejto charty sú

pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež

pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V prerokúvanom prípade

generálna prokuratúra aplikovala ustanovenia , ktorým Slovenská

republika implementovala rámcové rozhodnutie o EZR a tiež rozhodnutie o SIS II, preto

išlo o vykonávanie práva Únie v zmysle čl. 51 ods. 1 charty (porovnaj tiež rozsudok vo veci

C 5/88 z 13. 7. 1989, Wachauf) a charta je v predmetnej veci aplikovateľná. Ústavný súd

tiež prihliadol na judikatúru Súdneho dvora, ktorý pri výklade pojmu „vydávajúci súdny

orgán“ v zmysle čl. 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia o EZR uviedol, že tento pojem

neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže vzťahovať

aj na orgány, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach v tomto

členskom štáte, najmä na rozdiel od správnych orgánov alebo policajných orgánov, ktoré sú

súčasťou výkonnej moci (rozsudky z 10. 11. 2016, Poltorak, C‑452/16 PPU,

EU:C:2016:858, body 33 a 35, ako aj z 10. 11. 2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU,

EU:C:2016:861, body 34 a 36). Pojem „súdny orgán“ v zmysle čl. 6 ods. 1 rámcového

rozhodnutia 2002/584 by mohol zahŕňať aj orgány členského štátu podieľajúce sa na výkone

spravodlivosti v trestných veciach v tomto členskom štáte bez toho, aby boli nevyhnutne

sudcami alebo súdmi (rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora vo veci C-509/18

z 27. 5. 2019). V zmysle uvedených právnych záverov možno zákonom regulovanú činnosť

generálnej prokuratúry pri predbežnom preskúmaní záznamu podľa

Z. z. vnímať ako zákonom regulovanú činnosť súdneho orgánu. Na tomto základe ústavný

súd dospel tiež k záveru, že oznámením z 27. novembra 2018 generálna prokuratúra

porušila aj základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty (bod 1 výroku nálezu).

VII.2 K zrušeniu oznámenia generálnej prokuratúry a vráteniu veci na ďalšie

konanie

120. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

121. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj

iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

122. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

123. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

124. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia svojich práv v petite svojej ústavnej

sťažnosti žiada, aby ústavný súd zrušil oznámenie generálnej prokuratúry

z 27. novembra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

zrušil napadnuté oznámenie generálnej prokuratúry z 27. novembra 2018 a vec vrátil

generálnej prokuratúre na ďalší postup (bod 2 výroku nálezu). Úlohou generálnej

prokuratúry pri ďalšom postupe bude zohľadniť právne názory ústavného súdu a znovu sa

zaoberať tretím podaním sťažovateľa.

VII.3 K trovám konania

125. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

126. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

127. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 1 038,78 €

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to ako odmenu za 5 úkonov právnej služby podľa § 13a

ods. 1 písm. a), c) a e) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom, sťažnosť podľa , replika sťažovateľa, účasť na ústnom

pojednávaní). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3

vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby

v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu

predstavuje sumu 865,65 €. Z priloženého osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej

hodnoty vyplýva, že právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty

(ďalej len „DPH“), a zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že aj substitučná právna

zástupkyňa prítomná na ústnych pojednávaniach je platcom DPH, preto uvedená suma bola

zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa vyhlášky a podľa

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o sumu 173,13 €, čo spolu

predstavuje sumu 1 038,78 € (bod 3 výroku nálezu).

128. Priznanú úhradu trov konania je generálna prokuratúra povinná zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výroku nálezu (§ 135 ods. 1

).

VII.4 K nevyhoveniu zvyšnej časti ústavnej sťažnosti

129. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný

súd poukazuje na právny názor ESĽP, podľa ktorého procedúra odovzdávania osôb

na základe európskeho zatýkacieho rozkazu sa netýka rozhodovania o trestnom obvinení

(rozhodnutie vo veci Monedero Angora proti Španielsku zo 7. 10. 2008). Obdobne

v prerokúvanom prípade generálna prokuratúra bezprostredne nerozhodovala o občianskych

právach alebo záväzkoch sťažovateľa. Možno pripustiť, že nevyznačenie flagu má

za následok, že sťažovateľ nemôže vstúpiť na územie Slovenskej republiky, resp. výkon

jeho práva podnikať vo forme fyzickej prítomnosti na území Slovenskej republiky je týmto

znemožnený, avšak ani tento dôsledok nespadá ratione materiae do rámca práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP

o neprípustnosti sťažnosti vo veci Dalea proti Francúzsku z 2. februára 2010, v ktorom

rumunský občan žiadal výmaz určitého záznamu v Schengenskom informačnom systéme

vložený francúzskymi orgánmi, v dôsledku ktorého mu boli zamietnuté víza na vstup

do Spolkovej republiky Nemecko, resp. do Francúzska. V prerokúvanom prípade nejde ani

o rozhodnutie o vyhostení alebo vydaní, ktoré by viedlo alebo mohlo viesť k flagrantnému

odopreniu spravodlivosti v dožadujúcom štáte tak, ako to predpokladá ESĽP v rozhodnutí

Pirozzi proti Belgicku zo 17. apríla 2017. Z uvedených dôvodov ústavný súd tejto časti

ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

130. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a , ústavný

súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (, ), k tomu

uvádza, že a majú charakter všeobecných ústavných

princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní . Označené články sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd

garantovaných podľa , preto ústavný súd nepovažoval

za potrebné vysloviť porušenie týchto článkov vo výrokovej časti tohto nálezu

(, , ; podobne aj ,

). Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnej sťažnosti v tejto časti

nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

131. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 45 ods. 1

a čl. 50 charty a práva podľa čl. 54 vykonávacieho dohovoru sa ústavný súd riadil

princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov (alebo iných

štátnych orgánov), rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, , ), ktorý vyplýva z jeho

subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a základného práva podľa charty oznámením generálnej prokuratúry

z 27. novembra 2018 a zrušením tohto oznámenia sa otvára priestor na to, aby sa generálna

prokuratúra v ďalšom postupe sama vysporiadala s ochranou uvedených práv. Ústavný súd

preto v tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc právomoc

generálnej prokuratúry na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ich

ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku nálezu).

132. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu