Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 308/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-90

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti K. H., štátneho príslušníka Afganistanu, zastúpeného advokátkou Mgr.

J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a podľa a Listiny základných

práv a slobôd, porušenia , a Slovenskej

republiky a porušenia čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. januára 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo K. H. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd v

spojení s a Listiny základných práv a

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12.

januára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. januára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania K. H.

v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho

právnej zástupkyne Mgr. J. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2011

doručená sťažnosť K. H., štátneho príslušníka Afganistanu (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou Mgr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a (ďalej len „“) a

podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), ako aj porušenia , a a porušenia

ods. 4 listiny postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. januára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 29. marca 2010 požiadal o predĺženie doplnkovej

ochrany na území Slovenskej republiky. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „migračný úrad“) rozhodnutím č. ČAS: MU-148-9/PO-Ž-2010

zo 17. júna 2010 sťažovateľovi zrušil doplnkovú ochranu. „Vo svojom rozhodnutí sa opiera

o ustanovenia § 15b ods. 1 písm. b), § 13c ods. 2 písm. d) a § 52 ods. 2 zákona... o azyle...

Z tohto dôvodu v odôvodnení rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany iba uviedol, že ide

o bezpečnostný záujem SR, a preto bolo potrebné doplnkovú ochranu zrušiť.“

Sťažovateľ proti rozhodnutiu migračného úradu podal opravný prostriedok z dôvodu,

že „... rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu...

rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, resp. odôvodnenie sa v súlade s § 52 ods. 2 zákon

o azyle obmedzilo na skonštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem SR, považoval

rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“.

O opravnom prostriedku rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom zo 6. októbra 2010 tak, že

napadnuté rozhodnutie migračného úradu potvrdil. „K námietke, že napadnuté rozhodnutie

neobsahuje odôvodnenie výroku uviedol, že ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle

predstavuje špeciálnu právnu úpravu voči a je mu preto nadradené.“

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie s tým, že

„poukázal na nesprávnosť skutkových zistení, ako aj na nesprávne právne posúdenie veci,

nakoľko Krajský súd neaplikoval ustanovenia garantujúce ochranu základných práv

sťažovateľa a nevykonal dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie skutkovej stránky

veci. Postup a rozhodnutie Krajského súdu bol podľa názoru sťažovateľa v rozpore s čl. 46

a 48 ..., Dohovoru... ako i s ustanovením , 0. s. p. je v rozpore

so zásadou zákonnosti a zásadným princípom právneho štátu, zakladá možnosť ľubovôle pri

rozhodovaní správnych orgánov o základných ľudských právach s odvolaním sa na

bezpečnostnú klauzulu v zákone.“.

Najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny, pričom preskúmal

aj rozhodnutie migračného úradu a poukázal na

(ďalej len „OSP“). „Odvolacie námietky považoval za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť

vecnú správnosť napadnutého rozsudku. ... Najvyšší súd... sa tak pri svojom rozhodovaní

vôbec nezaoberal námietkami porušenia základných práv sťažovateľa. Obmedzil sa výlučne

na posudzovanie, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým Krajský súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný... alebo

ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenie alebo omyly v posudzovaní obsahu

aplikovanej právnej úpravy. Nezaoberal sa však námietkou, že Krajský súd neaplikoval

ustanovenia platných právnych predpisov garantujúcich ochranu základných práv

sťažovateľa.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že migračný úrad vydal rozhodnutie,

ktoré „neobsahovalo odôvodnenie v zmysle správneho poriadku.

Dôvody a dôkazy, na základe ktorých dospel správny orgán k uvedenému

rozhodnutiu, sa nenachádzali v spise správneho orgánu, pričom v spise sa nenachádzala

ani zmienka o existencii takéhoto dôkazu.

Sťažovateľ... sa nemohol oboznámiť s kompletným obsahom spisu, nedokáže sa

vyjadriť k dôkazu, ktorý správny orgán použil proti nemu. Sťažovateľ po nahliadnutí do

spisu... zistil, že ani v spisovom materiály predloženom tomuto súdu na rozhodnutie sa

nenachádzali žiadne dôkazy, ktoré by podporovali tvrdenie správneho orgánu.

Sťažovateľ v konaní pred Krajským súdom zistil, že ani sudca, rozhodujúci vo veci

samej, nemal prístup, resp. si nevyžiadal prístup ku kompletnému spisovému materiálu.

Napriek tomu vydal potvrdzujúce rozhodnutie vychádzajúc z tvrdení správneho orgánu. ...

Sťažovateľ namietal v odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu porušenie

základných ľudských práv, ako aj nesprávnu aplikáciu ustanovení na ochranu základných

práv v kontexte kolízie záujmu na bezpečnosti štátu a ochrany základných práv.

Najvyšší súd... skúmal, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom, či rozhodnutie Krajského súdu nebolo arbitrárne. Proporcionalitou použitia

právnych predpisov garantujúcich ochranu základných ľudských práv sa nezaoberal.“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, Ústavného súdu

Českej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) s tým, že

judikatúra týchto súdov „považuje princíp rovnosti zbraní, ako aj princíp kontradiktórnosti

konania za základný princíp uplatniteľný na konanie v rámci správneho súdnictva. Ochrany

týchto práv sa sťažovateľ opakovane domáhal... Súdy mu však ochranu týchto práv

neposkytli. Naopak, nad ochranu základných práv, ktorých porušenia sa sťažovateľ

domáha, nadradili ustanovenia o ochrane bezpečnosti. Bezpečnosť štátu ako prvok jeho

zvrchovanosti nadradili nad základné práva sťažovateľa garantované tak ...,

Listinou..., ako aj... dohovorom..., avšak bez akýchkoľvek dôkazov; uspokojili sa

so skonštatovaním správneho orgánu, že sťažovateľ je nebezpečný pre bezpečnosť

Slovenskej republiky. ...

Nesprístupnili sťažovateľovi dôkaz, na základe ktorého došiel tak správny orgán, ako

aj Krajský súd a Najvyšší súd... k zisteniu, že sťažovateľ je osobou nebezpečnou pre

bezpečnosť Slovenskej republiky. Porušili tak princíp, podľa ktorého sa v prípade existencie

diskrepancie medzi zákonným ustanovením a ... uplatní ústavne konformný výklad.

Aplikácia § 52 zákona o azyle spôsobom, akým to urobili správny orgán, ako aj Krajský súd

a Najvyšší súd... odporuje rovnako pravidlám proporcionality...

Pokiaľ by správny orgán a... Krajský súd umožnil sťažovateľovi oboznámiť sa

s dôvodmi, na ktorých založil svoje rozhodnutie, mal by sťažovateľ možnosť účinne sa

brániť pred súdom a obhajovať svoje práva, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Rovnosť účastníkov by bola zachovaná. Až absurdne pôsobí skutočnosť, že ani súd sám sa

nezaujímal o skutočnosti (obsah dôkazu), ktoré viedli správny orgán k vydaniu rozhodnutia

o zrušení doplnkovej ochrany, hoci sa na tento dôkaz tak správny orgán, ako aj Krajský súd

odvolával (na čo následne v odôvodnení odkázal aj Najvyšší súd...“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím sp. zn.

zo dňa 12. januára 2011 boli porušené základné práva sťažovateľa

uvedené v a 48 ods. 2 , v spojení s , čl.

12 ods. 1, , , ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

12. januára 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 2797,20 EUR (slovom: dvetisícsedernstodeväťdesiatsedem eur a dvadsať centov).

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od

doručenia tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky trovy konania na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľ výšku finančného zadosťučinenia vyčíslil ako „sumu minimálnej mzdy za

obdobie, odkedy nemohol pracovať do konca mesiaca, kedy bola podaná táto sťažnosť, a to

na sumu 2 797,20 EUR (6x307,7 EUR + 3x317,- EUR)“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vzhľadom na to, že právoplatnosťou rozhodnutia

migračného úradu sa z neho stal „cudzinec, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava

nelegálne; môže byť kedykoľvek zaistený v zmysle .. a vyhostený

z územia Slovenskej republiky...“.

Ústavný súd prípisom zo 14. apríla 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa

vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. K sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd prípisom z 28. apríla

2011 doručeným ústavnému súdu 6. mája 2011, v ktorom predsedníčka senátu najvyššieho

súdu JUDr. J. H., PhD., uviedla v zásade tie isté argumenty, ktoré najvyšší súd uviedol v

odôvodnení napadnutého rozsudku z 12. januára 2011. V predmetnom vyjadrení okrem

iného poukázala na to, že v „podanej sťažnosti sťažovateľ po vecnej stránke uvádza tie isté

námietky ako uplatnil v opravnom prostriedku a v podanom odvolaní...

Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal na

ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle. Súd rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt, že

administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru, že

navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Súd však opätovne

poukázal na skutočnosť, že ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný

bezpečnostný záujem vyjadrený v ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle. V rámci

odôvodnenia súd poukázal i na to, že navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti

organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-/PO-Ž-2009-č. l. 138). ...

V predmetnej veci krajský súd na základe opravného prostriedku navrhovateľa

preskúmal zákonnosť rozhodnutia odporcu, pričom postupoval v intenciách ustanovení

tretej hlavy piatej časti . Súc viazaný ustanovením

ods. 1 vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci bol náležite

zistený skutkový stav veci a správny orgán dospel k správnemu právnemu záveru, opravný

prostriedok postupujúc podľa potvrdil.

Najvyšší súd... sa stotožnil so záverom vysloveným v rozsudku krajského súdu.

Napadnutý rozsudok krajského súdu bol vecne správny, a preto ho Najvyšší súd...

potvrdil. ...

V prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom

doplnkovú ochranu je možné opätovne predĺžiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie

naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môžu

mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra

poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú vážne dôvody

domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe

vážneho bezprávia.

V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej

republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle

a to v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre

bezpečnosť Slovenskej republiky. Teda, ak správny orgán dospel k záveru, že žiadateľ

predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Zákon neukladá

správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať.

V tejto súvislosti Najvyšší súd... poukazuje práve na skutočnosť, že navrhovateľ sa

nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Námietka

navrhovateľa, že napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená nemôže

spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení žiadosti

žiadateľa o predĺžení doplnkovej ochrany dospel k záveru, že navrhovateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Najvyšší súd... považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné

a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše navrhovateľ

vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol pred krajským súdom

a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými

námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd... nezistil

v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok

uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto

správne závery krajského súdu odkazuje. ...

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec

dôležité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo

k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať

pred súdom.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť

neprijal.“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a a

listiny a porušenie , a a listiny

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 12. januára 2011, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn.

z 27. júla 2011. Zároveň odložil vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. januára 2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

-35 zo 6. októbra 2010. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k stanovisku najvyššieho súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2011,

v ktorom uviedla, že najvyšší súd neuviedol žiadne informácie nad rámec odôvodnenia

napadnutého rozsudku. Poukázala na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. februára 2011, «podľa ktorého sám v rovnakom prípade - zrušenie doplnkovej

ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenska bez toho, aby bol dôkaz o existencii

tejto skutočnosti zaevidovaný v spise Migračného úradu MV SR, skonštatoval:

„Nepredloženie spisu predstavuje dôvod na zrušenie rozhodnutia odporcu krajským súdom

v zmysle , podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre

neúplnosť spisov alebo preto, že spisy neboli predložené. V tejto súvislosti je potrebné

zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzovaný v skutkových otázkach

len tým, čo zistil správny orgán, a to čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu

najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym orgánom a ak pri tom zistí

skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.“

Sám Najvyšší súd Slovenskej republiky teda v tomto svojom rozhodnutí popiera

skutočnosti, ktoré tvrdí vo vyjadrení doručenom Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Len

pre informáciu dopĺňame, že po zverejnení uvedeného citovaného rozsudku začal Krajský

súd v Bratislave ako príslušný súd na podanie opravného prostriedku voči rozhodnutiam

Migračného úradu MV SR o zrušení doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu

Slovenskej republiky, pokiaľ nebol dôkaz alebo odkaz na takýto dôkaz uvedený v spise

navrhovateľa, tieto rozhodnutia z dôvodu podľa j ods. 2 písm. b), ods. 3 rušiť

a vracať ich na ďalšie konanie.

Preto trváme na tom, že postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ako aj postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave boli porušené

základné práva sťažovateľa tak, ako je to uvedené v sťažnosti a na našej sťažnosti trváme.».

Na výzvu ústavného súdu z 8. augusta 2011 a 23. augusta 2011 najvyšší súd ako

účastník konania oznámil, že súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, pričom

právna zástupkyňa sťažovateľa s týmto postupom nesúhlasila. Ústavný súd preto podľa § 30

ods. 1 v spojení s nariadil ústne pojednávanie

na 20. október 2011.

Na verejnom ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 20. októbra 2011, sa zúčastnila

právna zástupkyňa sťažovateľa; za najvyšší súd sa na verejnom ústnom pojednávaní

nezúčastnil nikto. Právna zástupkyňa sťažovateľa na verejnom ústnom pojednávaní uviedla,

že „... Vzhľadom na to, že väčšina vecí je už uvedená v sťažnosti, ako aj teda v tom našom

vyjadrení, ja snáď iba veľmi rýchlo zosumarizujem, a teda dodám ešte veci, dodám

informácie, ktoré sú známe. Sme o tom ústavný súd informovali, napríklad o skutočnosti, že

sťažovateľ sa nenachádza už v pobytovom tábore, ale aj napriek tomu, že sa odložila

vykonateľnosť rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany, bol zaistený a bolo vydané

rozhodnutie o administratívnom vyhostení, a to naspäť do Afganistanu...

Týchto vecí je viacero, máme ich asi päť na Slovensku, s tým, že prípad pána H.,

prípad sťažovateľa bol prvý. Jeho konanie dopadlo tak, ako dopadlo. Podotýkam, že všetky

ostatné, všetky ostatné konania vo všetkých ostatných prípadoch už súdy postupovali inak.

Aj sám najvyšší súd dokonca v rovnakom zložení, čiže rovnaký senát najvyššieho súdu tak,

ako rozhodoval o tomto prípade, o niekoľko dní neskôr rozhodol v obdobnom prípade úplne

inak. Rovnaké okolnosti, rovnako chýbal dôkaz v spisovom materiáli, rovnako sa namietali

rovnaké skutočnosti, v princípe išlo skutočne o také isté prípady. Napriek tomu najvyšší súd

rozhodnutie krajského súdu zrušil a vlastne postupoval, ako hovorím, úplne iným spôsobom.

...

... sťažovateľ je momentálne v zaistení, stalo sa tak 14. októbra, v piatok, pričom

12. septembra si podával žiadosť o tolerovaný pobyt, a to práve preto, lebo on síce mal

uznesenie ústavného súdu o odložení vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu, čiže

teoreticky, keby ho zastavila polícia na ulici a toto by policajtom ukázal, nemuselo by sa mu

nič stať, avšak sa mu odporúča, aby si práve pre účely prebiehajúceho súdneho konania

požiadal o tolerovaný pobyt. Požiadal si oň 12. septembra, štandardne sa rozhoduje

o tolerovanom pobyte v lehote do 30 dní. V lehote do 30 dní sa nerozhodlo, nič sa v tejto

veci nekonalo, len sa 14. októbra pozval na výsluch. Na výsluch došiel, zaistili ho a odviezli

do M., kde sa nachádza stále. ...

Namietam postup, a to to, že podľa nášho názoru najvyšší súd jednoznačne mal

rozhodnutie krajského súdu zrušiť, a to vlastne kvôli tomu, že mu nebolo umožnené

nahliadnutie do spisu, teraz vlastne tie dôvody sú tu uvedené. Neviem, že čo konkrétne sa

pýtate. Postup bol zvolený takto. Najvyšší súd v prípade konania vychádzal

zo skutočnosti, že preskúmal spis a usúdil, že zrejme nebol úplný, resp. rovnako sa tam

namietalo, pokiaľ dobre viem, tak sa rovnako namietal nesúlad spisu s rozhodnutím.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povedal, že áno, spis nebol predložený úplný, pretože

nemohol byť predložený úplne, pretože sa v ňom nenachádzal ten dôkaz, na základe ktorého

migračný úrad rozhodnutie o doplnkovej ochrane zrušil. Nenachádzal sa v spise

migračného úradu žiadny v žiadnom zo spisov migračného úradu, takisto to bolo aj v našom

prípade. V prípade , v tomto prípade toto rozhodnutie z dôvodu § 221 ods. 1

písm. f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) zrušil, v našom prípade ho potvrdil. ...

... súdny spis bol vyžiadaný, ale rovnako v ňom nebola žiadna informácia o tej

skutočnosti, ktorá by hoci len náznakom naznačovala, že je tu nejaký dôvod, pre ktorý by

bol ten človek považovaný za nebezpečného pre Slovensko. Toto sa v tom spise

nenachádzalo. Ani nebola tam skutočne ani zmienka, vôbec nič. Na čo sa odvolávali,

najvyšší súd sa odvolával vo svojom rozhodnutí na niečo také, že má informáciu, že bol

v evidencii Úradu boja proti organizovanej krimininalite. Ja si presne nepamätám, ako to

bolo v spise napísané. Po prvé, nenachádzalo sa to v spise o zrušení doplnkovej ochrany, je

to, ako som sa teda dočítala z jej vyjadrenia, bol to spis z roku 2009, ešte v tom konaní, kde

sa rozhodovalo o jeho žiadosti o azyle, čiže v tom prvom konaní, po preskúmaní ktorého

bolo vydané rozhodnutie o tom, že sa mu doplnková ochrana udeľuje. O rok na to požiadal

o predĺženie doplnkovej ochrany, v tomto spise nebolo vôbec nič a pokiaľ si dobre

pamätám...

Tak § 52 zákona o azyle hovorí o tom, že v prípade, ak sa zruší doplnková ochrana

z dôvodu bezpečnostného záujmu, tak sa vlastne v odôvodnení iba uvedie, že táto

bezpečnostná klauzula, že teda bola zrušená doplnková ochrana, bola zrušená z dôvodov, že

je osoba nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Toto je požiadavka, ktorú kladie

zákon na samotné rozhodnutie o zrušení doplnkovej ochrany v správnom konaní. To

znamená, ukladá povinnosť, ako má takéto rozhodnutie vyzerať. Ono nič nehovorí o tom,

ako má vyzerať spis. Za predpokladu, že by sa v spisovej dokumentácii skutočne

nenachádzala žiadna zmienka o tom, že existuje nejaký dôkaz, ktorý môže priviesť migračný

úrad k úvahám o tom, že osoba je nebezpečná pre Slovensko, tak vlastne sú ním popreté

práva tak, ako som to uviedla v našej sťažnosti. Myslím, že presne takýto istý názor

vyslovuje aj najvyšší súd, presne v takomto istom znení, že teda skutočnosť, že rozhodnutie

nemusí byť odôvodnené, neznamená, že skutočnosti, ktoré odôvodňujú rozhodnutie

migračného úradu, nemajú byť uvedené v spise. ...

... samozrejme, chápem skutočnosť, že konkrétne informácie nemôžu byť zverejnené,

avšak podľa nášho názoru majú tam byť zverejnené minimálne také údaje, aby bolo zrejmé,

že taká informácia tu je. Minimálne, že existuje informácia s uvedením, kde sa k tejto

informácii alebo akým spôsobom sa k tejto informácii dá dostať za predpokladu, že by išlo

o utajované skutočnosti. Pokiaľ to nespadá pod režim utajovaných skutočností, tak by to

malo byť uvedené v spise.“.

Ústavný súd odročil verejné ústne pojednávanie na neurčito s dodatočným určením

dátumu verejného ústneho pojednávania na 25. január 2012.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu doručila 13. januára 2012

ústavnému súdu „doplnenie vyjadrenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k sťažnosti

K. H.“ podpísané predsedníčkou senátu, v ktorom uviedla:

„Po opätovnom preštudovaní spisového materiálu krajského súdu ako rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -35 zo dňa 6. októbra 2010 Najvyšší súd

Slovenskej republiky poukazuje na znenie ustanovenia § 52 ods.1 zákona o azyle a ods. 2,

podľa ktorého o.i. v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje doplnková ochrana podľa § 15b ods. 1

písm. b/ z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d/ sa v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, že ide

o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Odporca v odôvodnení rozhodnutí, uvedených

v ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle, nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli

k výroku o zrušení doplnkovej ochrany. Uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný

záujem Slovenskej republiky. Jedná sa o snahu zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých sa

dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre

bezpečnosť Slovenskej republiky.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na odôvodnenie

rozsudku krajského súdu, podľa ktorého účastník administratívneho konania, podobne ako

aj jeho právny zástupca, má právo o.i. nahliadnuť do predmetného administratívneho spisu.

Teda využitím tohto svojho práva by sa mohol oboznámiť so všetkými skutočnosťami, ktoré

by mali byť zjavne utajené a to s poukazom na citované ustanovenie § 52 ods.2 zákona

o azyle. V rámci odôvodnenie súd poukázal tiež na skutočnosť, že navrhovateľ bol objektom

záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-

41/PO-Ž-2009 - č. listu 138).

Zároveň si dovoľujeme oznámiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že sa

nezúčastním verejného ústneho pojednávania zvolaného na 25. januára 2012.“

Právna zástupkyňa podaním z 19. januára 2012 požiadala o ospravedlnenie svojej

neúčasti na verejnom ústnom pojednávaní, ako aj neúčasti sťažovateľa s tým, že tak činí

na základe pokynu sťažovateľa, a priložila k tomuto „ospravedlneniu“ stručné vyjadrenie

vo veci, v ktorom namieta postup najvyššieho súdu a poukazuje najmä „Na nesúlad medzi

obsahom spisu a vydaným rozhodnutím sme opakovane poukazovali v rámci odvolacieho

konania na Najvyššom súde SR. Naše odvolanie sme odôvodnili o. i. aj tým, že súd

nevykonal navrhované dôkazy a tým nedostatočne zistil skutkový stav (pokiaľ MÚ MV SR

tvrdil, že nejaký dôkaz existuje, ku ktorému sťažovateľ navyše nemal prístup, mal ho súd

vykonať - ), súčasne sme namietali nesprávne skutkové zistenia

súdu na základe vykonaných dôkazov (§ 205 ods. 2 písm. d)), ako i skutočnosťou, že

v konaní došlo k iným vadám uvedeným v

Najvyšší súd SR v rámci odvolacieho konania konštatoval, že Najvyšší súd SR

preskúmava v prípadoch rozhodnutí vydaných na základe povolenej voľnej úvahy iba to, či

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom

smere, či sú v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli

zistené úplne a riadnym procesným postupom. Stotožnil sa s názorom Krajského súdu

v Bratislave s tým, že rozhodnutie nepovažuje za arbitrárne. Rozhodol o práve a námietkach

sťažovateľa bez toho, aby sa sám oboznámil s obsahom informácie, ktorá tvorila podklad na

rozhodnutie o jeho zrušení doplnkovej ochrany, hoci túto možnosť mal a opakovane sme

o to žiadali. Nevysporiadal sa s námietkami o nesúlade obsahu spisu s rozhodnutím

o zrušení doplnkovej ochrany, resp. vysporiadal sa s nimi tak, že určil, že na rozhodnutie

o zrušení doplnkovej ochrany postačuje neoveriteľný názor migračného úradu, vychádzajúc

pritom z ustanovenia zákona o azyle, podľa ktorého sa rozhodnutia o zrušení doplnkovej

ochrany z dôvodu bezpečnosti Slovenskej republiky nemusia odôvodňovať. (V ústavnej

sťažnosti sme poukazovali na právne názory, ktoré túto skutočnosť vyvracajú).

Najvyšší súd SR mal podľa nášho názoru rozhodnutie z dôvodu podľa § 253 j ods. 2

písm. b) resp. ods. 3 rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Takýmto spôsobom rozhodol Najvyšší súd SR aj v obdobnom prípade

(už sme o tom ÚS SR informovali) a následne sa prijala právna prax, podľa ktorej sa

rozhodnutia Migračného úradu MV SR v takýchto prípadoch rozhodnutím súdu práve

z uvedených dôvodov rušili. ...

Máme za to, že postupom Najvyššieho súdu, jeho rozhodnutím a konaním, ktoré mu

predchádzalo, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, tak ako je uvedené

v ústavnej sťažnosti.“.

Na verejnom ústnom pojednávaní nariadenom na 25. január 2012 sa nezúčastnil

žiaden z účastníkov konania ani právna zástupkyňa sťažovateľa. Svoju neúčasť na verejnom

ústnom pojednávaní riadne ospravedlnili. Vzhľadom na neúčasť účastníkov konania ústavný

súd po krátkej porade vyhlásil nález ústavného súdu.

II.

Na základe listinných dôkazov predložených sťažovateľom v uvedenej veci, ako aj

spisov migračného úradu, súdneho spisu krajského súdu vedeného pod sp. zn.

ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Rozhodnutím migračného úradu č. ČAS: MU-41-38/PO-Ž-2009 z 19. júna 2009

nebol sťažovateľovi udelený azyl. Migračný úrad zároveň týmto rozhodnutím poskytol

sťažovateľovi doplnkovú ochranu podľa a

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o azyle“) na jeden rok od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Toto

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2009.

Sťažovateľ podal žiadosť o predĺženie doplnkovej ochrany 29. marca 2010 na

oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v T., ktoré túto žiadosť postúpilo 30. marca

2010 migračnému úradu.

Migračný úrad rozhodol o žiadosti sťažovateľa z 29. marca 2010 rozhodnutím

č. ČAS: MU-148-9/PO-Ž-2010 zo 17. júna 2010 tak, že doplnkovú ochranu sťažovateľovi

zrušil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žiadosť sťažovateľa a uviedol:

„Po komplexnom posúdení jeho žiadosti a vzhľadom na to, že ide o bezpečnostný

záujem SR, bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.“

Proti tomuto rozhodnutiu migračného úradu podal sťažovateľ opravný prostriedok,

ktorý bol doručený na krajský súd 23. júla 2010. V opravnom prostriedku sťažovateľ

poukázal na to, že ani migračný úrad nespochybnil, že bezpečnostná situácia v Afganistane

sa za obdobie, keď mu bola poskytnutá doplnková ochrana, zhoršila, a preto dôvody, pre

ktoré mu bola táto ochrana poskytnutá, naďalej nepochybne trvajú. Okrem iného tiež

uviedol:

«Žalovaný ako dôvod zrušenia doplnkovej ochrany uvádza „bezpečnostný záujem

SR“. Vzhľadom na skutočnosť, že nešpecifikuje dôvody a dôkazy, ktoré ho viedli k takémuto

rozhodnutiu, môžeme sa iba domnievať, na základe akých úvah k tomuto rozhodnutiu

dospel.

Bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky sú definované v „Bezpečnostnej stratégii

Slovenskej republiky“ schválenej ešte 27. 9. 2005...

Z rozhodnutia nie je možné zistiť, čo odôvodňovalo žalovaného k takýmto úvahám.

Vychádzajúc z obsahu spisu, v súlade s výpoveďami žalobcu a odôvodneniami

predchádzajúcich rozhodnutí žalovaného, predpokladáme, že mohlo ísť o vyhlásenie

žalobcu o jeho členstve v politickej strane. Podotýkame, že politická strana nie je na

žiadnom zozname teroristických organizácií (napríklad najnovšie, dňa 19. 1. 2010,

zverejnený zoznam teroristických organizácií Úradom koordinátora boja proti terorizmu

USA... zástupcovia strany rokovali v máji s prezidentom krajiny s cieľom pomôcť vyriešiť

konfliktnú situáciu v Afganistane. Členovia strany majú svoje zastúpenie aj v afganskom

parlamente. Z uvedeného je teda zrejmé, že členstvo v strane nemôže nijakým spôsobom

ohroziť bezpečnostný záujem Slovenskej republiky zo strany žalobcu.

Nakoľko obsah spisu neobsahuje iné dôkazy, ktoré by akokoľvek odôvodňovali

rozhodnutie žalovaného o zrušení doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu

Slovenskej republiky, máme za to, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je

v rozpore s obsahom spisu. Rovnako, vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie neobsahuje

odôvodnenie, resp. odôvodnenie sa v súlade s § 52 ods. 2 zákona o azyle obmedzilo

na skonštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem SR, považujeme rozhodnutie

za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.»

Migračný úrad vo vyjadrení k opravnému prostriedku sťažovateľa zo 17. augusta

2010 poukázal na príslušné ustanovenia zákona o azyle s tým, že jeho rozhodnutie spolu

s odôvodnením je v súlade s týmito ustanoveniami zákona o azyle.

Opravný prostriedok sťažovateľa prerokoval krajský súd na pojednávaní 6. októbra

2010, na ktorom sa zúčastnil sťažovateľ, jeho právna zástupkyňa a poverený zamestnanec

migračného úradu. Na tomto pojednávaní poverený zamestnanec migračného úradu okrem

iného uviedol:

„Informácie, ktoré viedli migračný úrad k vydaniu napadnutého rozhodnutia sú

utajované, a preto nemôžu byť obsahom administratívneho spisu. Tieto však viedli k

vydaniu rozhodnutia, ktoré navrhovateľ napadol. Rozhodnutie považujeme za zákonné a

navrhujeme súdu, aby ho potvrdil.“

O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-35 zo 6. októbra 2010 tak, že napadnuté rozhodnutie migračného úradu

potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil

s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-148/PO-Ž-2010, ako aj spismi Č. p.:

MU-427/PO-Ž/2006, MU-1087/PO-Ž/2006 a MU-41/PO-Ž-2009.

Zo spisu Č. p.: MU-427/PO-Ž/2006 súd zistil, že navrhovateľ požiadal o azyl po prvý

raz 31. 8. 2005. Rozhodnutím odporcu č. j.: MU-1840/PO-Ž/2005 z 21. 10. 2005 bolo toto

konanie zastavené z dôvodu § 19 ods. 1, písm. f) zákona o azyle. Po vrátení navrhovateľa

z Belgicka a vykonaní príslušných procesných úkonov odporca rozhodnutím Č. p.: MU-

427/PO-Ž/2006 zo dňa 22. 5. 2006 konanie zastavil z dôvodu § 19 ods. 1, písm. c) zákona

o azyle.

Zo spisu Č. p.: MU-1087/PO-Ž/2006 súd zistil, že po opätovnom podaní žiadosti

navrhovateľa o azyl odporca rozhodnutím Č. p.: MU-11/PO-Ž/2006 zo dňa 9. 10. 2006

navrhovateľovi azyl neudelil a rozhodol, že sa na neho nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo

vrátenia do Afganistanu. Toto rozhodnutie bolo po podaní opravného prostriedku

právoplatne potvrdené rozsudkom tunajšieho súdu č. k.: -102 zo dňa 20. 6.

2008. Medzi tým bol navrhovateľ po opustení Slovenska vrátený z Veľkej Británie (28. 9.

2007).

Zo spisu ČAS: MU-41/PO-Ž-2009 súd zistil, že navrhovateľ požiadal opätovne o azyl

vyhlásením zo dňa 27. 1. 2009 z dôvodu obavy o svoj život. V spise sa o. i. nachádza relácia

Prezídia policajného zboru - Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. 3.

2009, podľa ktorej navrhovateľ sa nachádza v evidenciách tohto úradu, pričom príslušné

informácie sa nachádzajú v spise Č. p.: PPZ-104/BOK-OT-2007. Odporca rozhodnutím

zo dňa 19. 6. 2009 navrhovateľovi azyl neudelil azyl, poskytol mu však doplnkovú ochranu

na dobu jedného roku.

Zo spisu ČAS: MU-148/PO-Ž-2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 29. 3. 2010

požiadal o predĺženie poskytnutej doplnkovej ochrany z dôvodu pretrvávania dôvodov,

ktoré viedli k jej poskytnutiu. Dňa 16. 6. 2010 bol vo veci podanej žiadosti vykonaný

pohovor s navrhovateľom, v priebehu ktorého navrhovateľ o. i. uviedol, že pracuje vo firme

Samsung a že je v telefonickom kontakte s rodinou, ktorá žije v Pakistane. V spise sa

nachádzajú správy o krajine pôvodu navrhovateľa, týkajúce sa bezpečnostných rizík

návratov a celkovej situácie v Afganistane. ...

K námietke, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie jeho výroku:

Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona o azyle sa na konanie podľa tohto zákona vzťahuje

všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Ako to však

vyplýva z citovaného odseku 2 tohto ustanovenia, o. i. v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje

doplnková ochrana podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) sa

v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Citované ust. zákona o azyle () je teda vo vzťahu k (Správny

poriadok) lex specialis. To v praxi znamená, že odporca v prípadoch rozhodnutí, uvedených

v citovanom ustanovení 52 ods. 2 zákona o azyle nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho

viedli k výroku o (v danom prípade) zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany - uvedie iba

konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Dôvod takéhoto znenia

predmetnej zákonnej úpravy je zrejmý - je to snaha zabrániť zverejneniu prameňov

z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie

pre bezpečnosť Slovenskej republiky. V prípade, ak by odôvodnenie obsahovalo opis

zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu

ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov

a vo všeobecnosti aj zverejnili postupy, používané na odhaľovanie konaní, ktoré môžu

ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej

republiky, ktoré vedú k aktivite cudzích spravodajských služieb, k organizovaniu trestnej

činnosti a terorizmu, resp. ktoré môžu vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy

Slovenskej republiky. Ak teda odporca, rozhodujúc o zrušení poskytnutej doplnkovej

ochrany podľa ust. § 15b ods. 1, písm. b) z dôvodu § 13c ods. 2, písm. d) zákona o azyle

svoje rozhodnutie neodôvodnil, postupoval iba v intenciách ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle

a teda takéto jeho konanie nie je v rozpore so zákonom, ale ho iba napĺňa.

K námietke, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore

s obsahom spisu:

Na tomto mieste je potrebné poukázať na dve skutočnosti: Prvou je fakt, že spis

neobsahuje informáciu či informácie z ktorých by bolo možné zistiť, na základe čoho dospel

odporca k názoru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej

republiky. Druhou skutočnosťou je dôvod, prečo sa tieto informácie v spise nenachádzajú.

Odporca v rozhodnutí uviedol, že k zrušeniu poskytnutej doplnkovej ochrany dochádza

z dôvodu § 13 ods. 2, písm. d) zákona o azyle, teda že navrhovateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Vo všeobecnosti pod bezpečnosťou

(Slovenskej republiky) možno chápať stav, ktorý umožňuje fungovanie, stabilitu a rozvoj

štátu, zachováva mier, zvrchovanosť, územnú celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc, vnútorný

poriadok v štáte, základné práva a slobody občanov a ochranu životov a zdravia osôb,

majetku a životného prostredia (Zaplatinskij, 2009). Z uvedeného vyplýva, že bezpečnostný

záujem Slovenskej republiky je záujem Slovenskej republiky na zaručení jej bezpečnosti,

teda na vytvorení stavu, kedy konania tretích subjektov, ktoré priamo ohrozujú alebo môžu

ohrozovať bezpečnosť štátu budú odhaľované a následne eliminované. Vo vzťahu k zákonu

o azyle sa táto činnosť štátu prejavuje aj postupom podľa § 13 ods. 5 písm. a) - neudelením

azylu, neposkytnutím doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatím azylu podľa

§ 15 ods. 3 písm. a), zrušením doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu

podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžením doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu

podľa § 13c ods. 2 písm. d) a zrušením poskytovania dočasného útočiska podľa § 33

písm. c) zákona o azyle. Ako to vyplýva z ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle, zákonodarca

zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho

konania, obsiahnuté v Správnom poriadku. Dôvody takéhoto postupu štátu sú zrejmé: Ako

to súd uviedol v predchádzajúcom odseku tohto odôvodnenia, ak by odporca po tom, ako

zistil dôvody vedúce k záveru, že ten či onen cudzinec, ktorý požiadal Slovenskú republiku

o poskytnutie medzinárodnej ochrany, predstavuje nebezpečnosť pre Slovenskú republiku,

uviedol (konkretizoval) dôvody na základe ktorých dospel k takémuto poznatku špecifikoval

v rozhodnutí, odkryl by zdroj takýchto poznatkov, ich rozsah ako aj spôsob ich získania, čím

by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj

postupy, používané na odhaľovanie konaní, ktoré môžu ohrozovať ústavné zriadenie,

územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky, ktoré vedú

k organizovaniu trestnej činnosti a terorizmu, resp. ktoré môžu vážne ohroziť alebo

poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky. Ak by sa dôkazy o takejto činnosti

nachádzali v administratívnom spise odporcu, i keď by ich obsah nebol súčasťou

odôvodnenia rozhodnutia (§ 52 ods. 2 zákona o azyle), nedosiahol by sa účel cit. ust. § 52

zákona o azyle, teda o.i. utajiť ich rozsah, ich zdroj a spôsob ich získania. Účastník

administratívneho konania, podobne ak aj jeho právny zástupca, má totižto právo o. i.

nahliadnuť do predmetného administratívneho spisu. Teda využitím tohto svojho práva by

sa mohol (podrobne) oboznámiť so všetkými skutočnosťami, ktoré by mali byť zjavne

utajené a to s poukazom na citované ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle, čím by sa zmaril účel

tohto zákonného ustanovenia. Súd poznamenáva, že tieto informácie sú inými ako tie, ktoré

má na mysli ust. § 17 ods. 2, veta za bodkočiarkou zákona o azyle. V rámci tohto

odôvodnenia súd poukazuje tiež na skutočnosť, že navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu

boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-41/PO-Ž-2009 - č.

listu 138.

Pretože neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu je v súlade s ust. § 52 ods.

2 zákona o azyle a pretože informácie, na základe ktorých odporca dospel k záveru, že

navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky sú zjavne

informáciami, ktorých sprístupnenie by mohlo ohroziť ich zdroj, resp. spôsob ich získania,

ktorá skutočnosť by vo svojom dôsledku mohla viesť k narušeniu bezpečnosti štátu, resp.

k zamedzeniu získavania informácií obdobného charakteru, súd dospel k názoru, že

napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne. Súd tak rozhodol

uvedomujúc si zjavný fakt, že administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe

ktorých dospel odporca k záveru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre

bezpečnosť Slovenskej republiky. Súd však opätovne poukazuje na skutočnosť, že ich

zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem,

vyjadrený v ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle.

Súd súčasne poznamenáva, že (ako to vyplýva z rozhodovacej praxe súdu), odporca

k zrušeniu poskytnutej doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2, písm. d) zákona o azyle

pristupuje iba ojedinele, čo zjavne svedčí o tom, že o takomto postupe rozhoduje zjavne iba

v odôvodnených prípadoch.“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného

poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je v rozpore s § 157

. Je toho názoru, že bol daný odvolací dôvod podľa . Podľa

sťažovateľa krajský súd „mal... jednoznačne preskúmať obsah spisu vrátane utajených

informácií ... minimálne za účelom zistenia, či uvedené dôkazy existujú. Súd však namiesto

toho iba doslovne konštatuje, že takéto dôkazy (dôvody) zjavne existujú, nakoľko ani on sám

sa nemal možnosť s nimi oboznámiť (nakoľko sú utajené).“. Konštatoval, že krajský súd sa

„opiera o reláciu Prezídia policajného zboru – Úradu boja proti organizovanej kriminalite

zo dňa 23. 3. 2009, podľa ktorej sa navrhovateľ nachádza v evidenciách tohto úradu. ...

Navrhovateľovi bola však až po tomto období poskytnutá doplnková ochrana – to znamená,

že odporca... mal tieto všetky informácie uvedené v predmetnej správe k dispozícii... preto...

tento dôkaz nie je dôkazom preukazujúcim akékoľvek podozrenie z toho, že navrhovateľ

predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.“. Podľa sťažovateľa

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom došlo k porušeniu ustanovení

a dohovoru garantujúcich „spravodlivý proces, vrátane práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom... bolo jednoznačne popreté právo navrhovateľa na spravodlivý

proces... aj tým, že súd nesprávne odôvodnil svoje rozhodnutie... bolo odňaté právo konať

pred súdom“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 12. januára 2011 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

V odôvodnení rozsudku najvyšší súd okrem iného uviedol:

„V prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom

doplnkovú ochraňuje možné opätovne predĺžiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie

naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môžu

mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra

poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú vážne dôvody

domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe

vážneho bezprávia.

V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej

republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia a to v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Teda. ak správny orgán dospel

k záveru, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Zákon neukladá správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje práve na skutočnosť,

že navrhovateľ sa nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite.

Námietka navrhovateľa, že napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená

nemôže spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení

žiadosti žiadateľa o predĺžení doplnkovej ochrany dospel k záveru, že navrhovateľ

predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za

nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše

navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol pred

krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu. ktorý

sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší

súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie

a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady

a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.“

Najvyšší súd poukázal na judikatúru ústavného súdu a ESĽP a na základe toho

dospel k záveru, že „napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave [je] riadne

odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty navrhovateľa, jeho

odôvodnenie je v súlade s ustanovením , a

preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k

súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať pre súdom.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu

o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd

nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa správnym záverom uvedeným

v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa

, v spojení s ako vecne správny potvrdil.“.

Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 18. februára 2011. Sťažovateľ

proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažnosť doručenú ústavnému súdu

1. apríla 2011.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti také princípy, ako sú právna

istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť

z ), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej

úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich

uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (, ).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú

rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje

procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (,

).

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ústavného súdu zodpovedá ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril

ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné

pre rozhodnutie súdu (mutatis mutandis , ).

Z uvedených ústavných princípov vychádzal aj ústavný súd pri preskúmaní

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu,

a konania, ktoré mu predchádzalo. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. januára 2011 bolo porušené

jeho základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

a podľa listiny, bola porušená zásada rovnosti účastníkov v konaní

podľa a podľa listiny a bol porušený ,

ods. 1 a a listiny.

Základom jeho argumentácie je tvrdenie, že postupom najvyššieho súdu

v namietanom konaní a jeho rozsudkom bol porušený princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti účastníkov v konaní. Namietal, že

- najvyšší súd (a ani krajský súd) sa nezaujímal o obsah dôkazu, ktorý viedol

migračný úrad k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany,

- migračný úrad a ani všeobecné súdy mu nesprístupnili dôkaz, ktorý viedol

migračný úrad k záveru, že je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej republiky,

čím mu nedali tieto orgány možnosť účinne sa brániť pred súdom a obhajovať svoje práva

a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ okrem toho predovšetkým namietal spôsob aplikácie § 52 zákona o azyle

migračným úradom a v tejto súvislosti tvrdí, že

- všeobecné súdy sa uspokojili s konštatovaním migračného úradu, že je nebezpečný

pre bezpečnosť Slovenskej republiky,

- pri aplikácii zákona neuplatnili ústavne konformný výklad, „obmedzili sa len na

aplikáciu príslušných ustanovení zákona o azyle, ktoré umožňujú odôvodniť rozhodnutie len

konštatovaním, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky; porušili tak princíp,

podľa ktorého sa v prípade existencie diskrepancie medzi zákonným ustanovením

a ... uplatní ústavne konformný výklad“,

- nad ochranu základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, nadradili

ustanovenia o ochrane bezpečnosti Slovenskej republiky, a to bez akýchkoľvek dôkazov.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným spôsobom aplikácie § 52 zákona o azyle tvrdí,

že jej výsledkom je zásah do jeho základného práva na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa , resp. podľa

v prípade výkonu súdnej ochrany v systéme správneho súdnictva. Sťažovateľ formálne

vo svojej sťažnosti a ani v jej petite neoznačuje porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , prípadne podľa , z toho dôvodu ústavný súd prihliadol na

tieto námietky len v rozsahu, v akom boli relevantné vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a listiny a porušeniu

základného práva podľa a listiny a v spojení s porušením

, a a listiny.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu uvedených v sťažnosti v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie

(vydaným v správnom súdnictve) bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť

špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej

správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov ( ), teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že základnou námietkou sťažovateľa je, že najvyšší súd

a krajský súd potvrdili rozhodnutie migračného úradu o zrušení doplnkovej ochrany

argumentujúc bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky napriek tomu, že sa podľa

tvrdenia sťažovateľa neoboznámili s obsahom dôkazu, na základe ktorého migračný úrad

rozhodol.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o azyle proti rozhodnutiu ministerstva o zrušení doplnkovej

ochrany možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle v odôvodnení rozhodnutia ministerstva... o zrušení

doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d),... sa

uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Podľa sa podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti postupuje

v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti

neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia

pokiaľ v tretej hlave piatej časti nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie

druhej hlavy piatej časti s výnimkou § 250a.

Podľa konanie sa začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu.

Podľa o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým

preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Podľa proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie

správneho orgánu, je prípustné odvolanie. Obnova konania, dovolanie a mimoriadne

dovolanie nie sú prípustné.

Podľa proti rozsudku súdu podľa a je prípustné

odvolanie.

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi

pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Podľa ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa

žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie

správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak

o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.

Podľa proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu vecne

príslušného podľa § 246 ods. 2 nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej

veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať

už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Podľa v spojení s pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia je pre krajský súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Súd môže na pojednávaní vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Predmetom konania krajského súdu bolo rozhodovanie o opravnom prostriedku

sťažovateľa proti rozhodnutiu migračného úradu č. ČAS: MU-148-9/PO-Ž-2010

zo 17. júna 2010, ktorým migračný úrad rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany

sťažovateľovi. Krajský súd v súlade s 244 ods. 1 preskúmaval, či migračný úrad

nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom pri rozhodovaní migračného úradu

na základe voľnej úvahy (správneho uváženia) podľa .

Krajský súd na prerokovanie opravného prostriedku sťažovateľa podaného proti

napadnutému rozhodnutiu migračného úradu nariadil vo veci pojednávanie, ktoré sa konalo

6. októbra 2010. Zúčastnil sa na ňom sťažovateľ, jeho právna zástupkyňa, poverený

zamestnanec migračného úradu a tlmočník z paštúnskeho jazyka.

Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že krajský súd na pojednávaní oboznámil obsah

súdneho spisu, ako aj pripojených spisov migračného úradu č. MU-427/PO-Ž/2006,

č. MU-1087/PO-Ž/2006, č. ČAS: MU-41/PO-Ž-2009 a č. ČAS: MU-148/PO-Ž-2010.

Krajský súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a zástupcu migračného úradu, aby sa

vyjadrili k oboznámenému obsahu spisov a k ďalším návrhom na doplnenie dokazovania,

pričom obaja zhodne uviedli, že k týmto skutočnostiam nemajú pripomienky. Právna

zástupkyňa sťažovateľa namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre

absenciu jeho odôvodnenia. Zástupca migračného úradu argumentoval znením § 52 ods. 2

zákona o azyle. Krajský súd na pojednávaní vypočul sťažovateľa; pred jeho vypočutím

právna zástupkyňa a poverený zamestnanec migračného úradu uviedli, že nemajú v úmysle

sťažovateľovi položiť otázky. Po výsluchu sťažovateľa krajský súd podľa

vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a povereného zamestnanca migračného úradu, „aby

zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci“. Právna

zástupkyňa vzhľadom na spôsob života sťažovateľa na území Slovenskej republiky zotrvala

na návrhu a konštatovala, že niet dôvodu na to, aby bol sťažovateľ považovaný za osobu,

ktorá ohrozuje bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky.

Na základe tejto výzvy sa obaja zástupcovia účastníkov konania pred krajským

súdom vyjadrili, následne sťažovateľ „právom záverečného slova“ uviedol, že nevie, odkiaľ

migračný úrad získal informácie, ktoré musia byť utajované. Zástupca migračného úradu

uviedol, „že informácie, ktoré viedli migračný úrad k vydaniu napadnutého rozhodnutia, sú

utajované, a preto nemôžu byť obsahom administratívneho spisu. Tieto však viedli

k vydaniu rozhodnutia, ktoré navrhovateľ napadol.“. Rozhodnutie považoval za zákonné

a žiadal ho potvrdiť. Na záver pojednávania sťažovateľ na otázku súdu uviedol, že „obsah

pojednávania pochopil a rozumel mu, rozumel tlmočeniu“. Krajský súd následne uznesením

vyhlásil dokazovanie za skončené, vyhlásil rozsudok, odôvodnil ho a uviedol poučenie

o opravnom prostriedku. Na otázku krajského súdu sťažovateľ uviedol, že „rozsudku, jeho

odôvodneniu, ako aj možnosti podania opravného prostriedku porozumel“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -35 zo 6. októbra 2010 potvrdil napadnuté

rozhodnutie migračného úradu. Za relevantnú časť odôvodnenia považuje ústavný súd tú

časť odôvodnenia krajského súdu, ktorá je reakciou na námietky sťažovateľa obsiahnuté

v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu migračného úradu (s. 15  17 časti II).

Sťažovateľ sa proti označenému rozsudku krajského súdu odvolal.

Predmetom konania pred najvyšším súdom bolo rozhodovanie o odvolaní

sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu; najvyšší súd napadnutý rozsudok

krajského súdu svojím rozsudkom sp. zn. z 12. januára 2011 potvrdil.

Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol vo veci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom

bez nariadenia pojednávania ( ) 12. januára 2011. Na verejnom vyhlásení

rozsudku sa žiaden z účastníkov konania nezúčastnil, pričom termín verejného vyhlásenia

rozsudku bol 4. januára 2011 uverejnený na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho

internetovej stránke.

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal s odvolacími námietkami

sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za

nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše

navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol pred

krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý

sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší

súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie

a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady

a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.

Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,

úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený

skutkový stav, nieje svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m. m.

).

Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

(napríklad , ) o svoj vôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o azyle nie je

popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že

napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje

možnosť porušenia . Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza

z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti

nevykazuje.

Skutočnosť, že sa navrhovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama

o sebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (napríklad -10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantné

pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stým v plnej miere stotožňuje, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr.

, , , , ).

Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6

ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára

1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na

charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz

Torija proti Španielsku zo dňa 9. decembra 1994).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec

dôležité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo

k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať

pre súdom.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu

o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd

nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa správnym záverom uvedeným

v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa

, v spojení s ako vecne správny potvrdil.“

V súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je potrebné uviesť, že právna

zástupkyňa sťažovateľa v opravnom prostriedku z 20. júla 2010 proti rozhodnutiu

migračného úradu a tiež v odvolaní z 22. novembra 2010 proti rozsudku krajského súdu

namietala, že migračný úrad rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany bez toho, aby

v administratívnom spise bol priložený dôkaz, z ktorého migračný úrad vychádzal, čím

sťažovateľ nemal možnosť sa s obsahom tohto dôkazu oboznámiť, na základe ktorého

v danej veci takto rozhodli. Podľa názoru ústavného súdu uvedenú námietku, ktorá bola aj

obsahom opravného prostriedku, aj odvolania, bolo možné vyhodnotiť, ako návrh na

vykonanie dôkazu, prípadne dôkazov, na základe ktorých migračný úrad dospel k záveru, že

sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Na túto

skutočnosť upozornila právna zástupkyňa sťažovateľa aj na pojednávaní krajského súdu,

ktoré sa konalo 6. októbra 2010, a je zaznamenaná aj v zápisnici z tohto pojednávania.

Z postupu krajského súdu a najvyššieho súdu je však zrejmé, že túto námietku právnej

zástupkyne sťažovateľa príslušné správne súdy takýmto spôsobom nevyhodnotili, prípadne

ak ju aj takýmto spôsobom hodnotili, takto formulovanému návrhu na vykonanie tohto

dôkazu, prípadne dôkazov nevyhoveli, hoci mal v danej veci relevantný význam.

Krajský súd na túto skutočnosť uvedenú právnou zástupkyňou sťažovateľa na

pojednávaní nereagoval a až vo svojom rozsudku č. k. -35 zo 6. októbra 2010

k tejto skutočnosti uviedol, že „spis neobsahuje informáciu či informácie z ktorých by bolo

možné zistiť, na základe čoho dospel odporca k názoru, že navrhovateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky... navrhovateľ bol objektom záujmu

Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-41/PO-Ž-

2009 - č. listu 138... rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt, že administratívny spis neobsahuje

dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru, že navrhovateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky... ich zaradením do administratívneho

spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem, vyjadrený v ust. § 52 ods. 2 zákona

o azyle... ako to vyplýva z rozhodovacej praxe súdu..., odporca k zrušeniu poskytnutej

doplnkovej ochrany... pristupuje iba ojedinele, čo zjavne svedčí o tom, že o takomto postupe

rozhoduje zjavne iba v odôvodnených prípadoch.“.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 12. januára 2011 v tejto

súvislosti poukázal na a uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje... na skutočnosť, že navrhovateľ sa

nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Námietka..., že napriek

tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená nemôže spochybniť vecnú správnosť

rozhodnutia odporcu, ak správny orgán... dospel k záveru, že navrhovateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

... považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku... odvolací súd odkazuje na rozsudok

krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí.

Z tohto pohľadu... nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie

a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady

a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje... napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave [je] riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec

dôležité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s... § 157 ods. 2...

rozhodnutie odporcu... bolo... vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak

jeho rozhodnutie potvrdil.“

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že neobstojí

konštatovanie uvedené najvyšším súdom v namietanom rozsudku a vo vyjadrení doručenom

ústavnému súdu (a ani námietka krajského súdu), podľa ktorého by sa zmaril účel

utajovanej skutočnosti, ak by sa predmetný dôkaz, z ktorého vychádzal migračný úrad,

založil do spisu, pretože by sťažovateľ mal automaticky možnosť sa oboznámiť s obsahom

tejto skutočnosti, čo by mohlo viesť k ohrozeniu bezpečnosti Slovenskej republiky, agentov

a pod. Je potrebné vychádzať z toho, že režim utajovaných skutočností upravuje zákon

č. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o utajovaných skutočnostiach“).

Zákon o utajovaných skutočnostiach vymedzuje utajované skutočnosti a tiež oprávnené

osoby, teda právnické osoby a fyzické osoby, ktoré sú určené na oboznamovanie sa

s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými

skutočnosťami vzniklo zo zákona [§ 2 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach].

Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca [§ 34

ods. 1 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach]. Za oprávnenú osobu sa považuje aj

osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého

pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami

v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti

a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich

porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby

na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam (§ 35 ods. 3 zákona o utajovaných

skutočnostiach).

Z uvedených skutočností vyplýva, že sudca v predmetnom konaní je oprávnenou

osobou s osobitným postavením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Z toho

dôvodu si najvyšší súd mohol a mal vyžiadať podklady obsahujúce utajované skutočnosti,

ktoré viedli migračný úrad pri správnej úvahe, že sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo

pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej

ochrany. Na základe takto získaného podkladu mohol príslušný sudca posúdiť a vyhodnotiť

postup migračného úradu pri uplatnení jeho správnej úvahy, či skutočne nevybočila z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, a až v nadväznosti na toto vyhodnotenie mohol urobiť

záver o zákonnosti rozhodnutia migračného úradu. Z postupu a rozhodnutia najvyššieho

súdu je zrejmé, že najvyšší súd plne rezignoval na tento postup a nevyžadoval tento postup

ani od krajského súdu.

Pokiaľ ide o utajované informácie o sťažovateľovi, je zrejmé, že ich pripojenie do

administratívneho spisu by podliehalo špeciálnemu režimu ustanoveného zákonom

o utajovaných skutočnostiach s tým, že by bolo vylúčené automatické nahliadnutie do

týchto podkladov sťažovateľovi, prípadne jeho právnemu zástupcovi. Nahliadnutie do tejto

časti administratívneho spisu by podliehalo predovšetkým režimu podľa § 35 ods. 3 zákona

o utajovaných skutočnostiach. Z tohto ustanovenia vyplýva, že s predmetnými utajovanými

skutočnosťami by sa mohol oboznámiť len advokát sťažovateľa, na základe súhlasu

vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, išlo by o jednorazové

oboznámenie sa s týmto skutočnosťami a v rozsahu potrebnom na konanie, po podpísaní

príslušného poučenia a vyhlásení o mlčanlivosti. Je na zvážení príslušných orgánov, aby

vzhľadom na povahu utajovaných skutočností, na predmet konania určili rozsah

jednorazového oboznámenia sa s utajovanými skutočnosťami, tak aby bol zabezpečený

rozsah potrebný pre konanie, ale aj ochrana ďalších záujmov, ktorá viedla k utajeniu

predmetnej informácie (bezpečnosť Slovenskej republiky, boj s terorizmom, odhaľovanie

trestných činov, boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajených svedkov, agentov

a pod.). Možnosť oboznámenia sa zákonom ustanovených osôb s utajovanými informáciami

nie je vzhľadom na uvedené v súdnom prieskume však vylúčená.

Ústavný súd pritom nespochybňuje skutočnosť uvedenú v rozsudku krajského súdu

a deklarovanú aj v rozsudku najvyššieho súdu, a to, že „Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie

napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal na ustanovenie § 52 ods.2 zákona o azyle.

Súd rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt, že administratívny spis neobsahuje dokumenty,

na základe ktorých dospel odporca k záveru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku. Súd však opätovne poukázal na skutočnosť, že ich zaradením do

administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem vyjadrený v ustanovení

§ 52 ods. 2 zákona o azyle. V rámci odôvodnenia súd poukázal i na to, že navrhovateľ bol

objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS:

MU-/PO-Ž-2009 - č. l.- 138).“.

Ústavný súd však dodáva, že vzhľadom na poslednú vetu uvedenej citácie a jej

relevanciu na napadnuté rozhodnutie by bolo vhodné túto informáciu z časového hľadiska

zaktualizovať, pretože posledná veta poukazuje na to, že sťažovateľ bol objektom záujmu

Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia policajného zboru, bez toho, aby

obidva konajúce súdy toto tvrdenie aktualizovali na situáciu v čase rozhodovania o zrušení

doplnkovej ochrany sťažovateľa; z rozhodnutia ani z príslušných spisov táto skutočnosť

nevyplýva. Migračný úrad však v zásade na základe rovnakej informácie nachádzajúcej sa

v spisovom materiáli migračného úradu rozhodol rozhodnutím č. ČAS: MU-41-38/PO-Ž-

2009 z 19. júna 2009 o povolení doplnkovej ochrany sťažovateľovi, zatiaľ čo migračným

rozhodnutím č. ČAS: MU-148-9/PO-Ž-2010 zo 17. júna 2010 doplnkovú ochranu

sťažovateľa zrušil. Znamená to, že na základe identického referenčného kritéria sa rozhodlo

o druhovo rovnakej veci rozdielnym spôsobom bez toho, aby túto skutočnosť rozhodujúce

orgány vo veci náležite zistili a primerane odôvodnili.

Ústavný súd v súvislosti s hodnotením zákonného postupu konajúcich správnych

a súdnych orgánov podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle je toho názoru, najmä vzhľadom na

uvedené skutočnosti, že zo spisu správneho orgánu, ako aj zo súdneho spisu musí byť

zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného

dôvodu v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zo spisovej dokumentácie musí jednoznačne

vyplynúť, ktoré skutočnosti zobral rozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu

relevanciu, najmä vzhľadom na právne dôsledky rozhodnutia o neposkytnutí, resp. zrušení

doplnkovej ochrany sťažovateľa.

V nadväznosti na uvedené v kontexte so základnými právami, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, postup najvyššieho súdu v spojení s postupom krajského súdu

vzhľadom na to, že ide o požiadavku (dôkaz) zásadného významu, vo svojich dôsledkoch

podľa názoru ústavného súdu znamená porušenie základného práva sťažovateľa vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a podľa listiny

v spojení s a listiny, a preto rozhodol o porušení tohto

základného práva tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd však nezistil porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a listiny v spojení s

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 12. januára 2011. Správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako

ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania

v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom

predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Vzhľadom na toto špecifikum správneho konania, ako aj správneho

súdnictva v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ porušenie svojho

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní nepreukázal, a preto ústavný súd tejto

časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie a , ústavný súd

odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. alebo )

k tomu uvádza, že a má charakter všeobecných ústavných

princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní . Tieto články sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd

garantovaných podľa , a preto ústavný súd nepovažoval za

potrebné vysloviť porušenie týchto článkov vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že vychádzal zo zásady viazanosti petitom

návrhu na začatie konania a tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Vzhľadom na tieto skutočnosti prerokoval sťažnosť

len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha

v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti a v rozsahu, v ktorom bola sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie.

V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa týkajúce sa

namietaného porušenia jeho ďalších práv (základného práva podľa a 2 ),

najmä práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je obsahovým

komponentom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2

, keďže sťažovateľ v petite svojej sťažnosti nenamietal porušenie základného práva

podľa , resp. , ústavný súd vychádzajúc z zákona

o ústavnom súde sa namietaným porušením týchto práv nezaoberal a námietky sťažovateľa

v rozsahu, v akom sa týkali porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46

ods. 2 považoval za súčasť jeho argumentácie (, ,

).

IV.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie

[ ]. V danom prípade na ochranu základného

práva sťažovateľa bolo potrebné nielen zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. januára 2011, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2

výroku tohto nálezu). Najvyšší súd je viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie,

ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu ( ).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Jeho úlohou bude na

základe preskúmania úplného spisového materiálu správneho orgánu (migračného úradu)

preskúmať a posúdiť, či správne uváženie správneho orgánu (migračného úradu), ktoré bolo

použité pri posúdení nebezpečenstva sťažovateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky a na

základe ktorého správny orgán (migračný úrad) rozhodol o zrušení doplnkovej ochrany

sťažovateľa, nevybočilo z limitov ustanovených v , a až v nadväznosti na

to rozhodnúť podľa .

Najvyšší súd sa bude musieť vyrovnať pri svojom ďalšom rozhodovaní aj so svojou

neskoršou judikatúrou (napr. uznesenie sp. zn. zo 16. februára 2011)

týkajúcou sa takmer identických vecí, keď rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd

potvrdil rozhodnutie migračného úradu a účastníkovi konania zrušil doplnkovú ochranu

z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie.

Podľa a môže ústavný súd

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho základné právo alebo

sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 2 797,20 €, ktoré

odôvodnil ako sumu minimálnej mzdy za obdobie, odkedy nemohol pracovať do konca

mesiaca, až keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu), pretože vychádzal z toho, že

v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jeho základných práv dosiahne

samotným zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením mu veci na ďalšie

konanie a rozhodnutie, čo považoval v danom prípade za dostačujúce.

Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu ústavný súd priznal úradu trov konania, ktoré mu

vznikli v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania právna zástupkyňa

nevyčíslila. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania. Pri rozhodovaní o nich

vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bola vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní

trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané

v roku 2011.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie

a podanie sťažnosti, vyjadrenie k stanovisku odporcu zo 7. septembra 2011 a účasť

na verejnom ústnom pojednávaní 20. októbra 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky po 123,50 € (za jeden úkon právnej služby), 3 x režijný paušál

po 7,41 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 392,73 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012