Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/10/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a Ing. JUDr. Miroslava

Gavalca, PhD. v právnej veci navrhovateľa: K. H., narodeného X., štátneho príslušníka A.,

aktuálne s miestom pobytu N., T., zastúpeného Mgr. J. V., advokátkou, AK so sídlom v B.

proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková č.

6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-148-9/PO-Ţ-2010

zo dňa 17. júna 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -35 zo dňa 6.októbra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -35 zo dňa 6. októbra 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -35 zo dňa 6. októbra 2010

potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-148-9/PO-Ţ-2010 zo dňa 17. júna 2010, ktorým odporca

podľa ustanovenia § 15b ods.1, písm. b) z dôvodu § 13c ods.2, písm. d) a podľa § 52 ods.2

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v platnom znení

(ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi zrušil doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie

zdôvodnil tým, ţe k zrušeniu doplnkovej ochrany dochádza z dôvodu bezpečnostného záujmu

Slovenskej republiky.

Krajský súd k námietke navrhovateľa, ţe napadnuté rozhodnutie neobsahuje

odôvodenie výroku poukázal na ustanovenie § 52 ods.1 zákona o azyle, podľa ktorého

na konanie o azyle sa podľa tohto zákona vzťahuje všeobecný právny predpis o správnom

konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Ako to však vyplýva z citovaného odseku 2 tohto

ustanovenia, o.i. v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje doplnková ochrana podľa § 15b ods.1

písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d) sa v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, ţe ide

o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Citované ustanovenie zákona o azyle (§ 52

ods.2) je teda vo vzťahu k o správnom konaní (Správny poriadok) lex

specialis. To v praxi znamená, ţe odporca v prípadoch rozhodnutí, uvedených v citovanom

ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle nemôţe bliţšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli

k výroku o (v danom prípade) zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany – uvedie iba

konštatovanie, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Dôvod takéhoto znenia

predmetnej zákonnej úpravy je zrejmý – je to snaha zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých

sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie

pre bezpečnosť Slovenskej republiky. V prípade, ak by odôvodnenie obsahovalo opis

zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu

ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov

a vo všeobecnosti aj zverejnili postupy pouţívané na odhaľovanie konaní, ktoré môţu

ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej

republiky, ktoré vedú k aktivite cudzích spravodajských sluţieb, k organizovaniu trestnej

činnosti a terorizmu, resp. môţu váţne ohroziť alebo poškodiť záujmy Slovenskej republiky.

K námietke, ţe rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore

s obsahom spisu, krajský súd uviedol, ţe odporca v rozhodnutí uviedol, ţe k zrušeniu

poskytnutej doplnkovej ochrany došlo z dôvodu § 13 ods.2 písm. d) zákona o azyle, teda

ţe navrhovateľ predstavuje bezpečnostné riziko pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je záujem Slovenskej republiky na zaručení jej

bezpečnosti, teda na vytvorení stavu, kedy konania tretích subjektov, ktoré priamo ohrozujú

alebo môţu ohrozovať bezpečnosť štátu budú odhaľované a následne eliminované. Vo vzťahu

k zákonu o azyle sa táto činnosť štátu prejavuje aj postupom podľa § 13 ods.5 písm. a) –

neudelení azylu, neposkytnutím doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d), odňatím

azylu podľa § 15 ods.3 písm. a), zrušením doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1 písm. b)

z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d), nepredĺţením doplnkovej ochrany podľa § 20 ods.3

z dôvodu podľa 13c ods.2 písm. d) a zrušením poskytovania dočasného útočiska podľa § 33

písm. c) zákona o azyle. Ako to vyplýva z ustanovenia § 52 zákona o azyle zákonodarca

zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho

konania obsiahnuté v Správnom poriadku.

V tomto smere súd poukázal na skutočnosť, ţe ak by odporca po tom, čo zistil dôvody

vedúce k záveru, ţe ten či onen cudzinec, ktorý poţiadal Slovenskú republiku o poskytnutie

medzinárodnej ochrany, predstavuje nebezpečnosť pre Slovenskú republiku, uviedol

(konkretizoval) dôvody, na základe ktorých dospel k takémuto poznatku špecifikoval

v rozhodnutí, odkryl by zdroj takýchto poznatkov, ich rozsah ako aj spôsob ich získania, čím

by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj

postupy pouţívané na odhaľovanie konaní, ktoré môţu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú

celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky, ktoré vedú k organizovaniu

trestnej činnosti a terorizmu, resp. ktoré môţu váţne ohroziť alebo poškodiť hospodárske

záujmy Slovenskej republiky.

Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal

na ustanovenie § 52 ods.2 zákona o azyle. Súd rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt,

ţe administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru,

ţe navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Súd však opätovne

poukázal na skutočnosť, ţe ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný

bezpečnostný záujem vyjadrený v ustanovení § 52 ods.2 zákona o azyle. V rámci

odôvodnenia súd poukázal i na to, ţe navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti

organizovanej kriminalite PPZ ( viď spis odporcu ČAS: MU-/PO-Ţ-2009 – č. l.- 138).

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil

rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie, alternatívne zrušil rozsudok krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru navrhovateľa 1. konanie má inú vadu,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( , .

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností ( , . súd dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d), 4.

v konaní došlo k iným vadám uvedeným v a to I. súd bol nesprávne

obsadený, II. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, III. účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (, a .

Dôvodil tým, ţe doplnková ochrana bola navrhovateľovi poskytnutá dňa

19. júna 2009, pričom súd poukázal na skutočnosť, ţe navrhovateľ bol objektom záujmu

Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. marca 2009. V prípade, keby išlo

o akékoľvek relevantné dôkazy preukazujúce nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku,

migračný úrad by nebol oprávnený poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu.

Uviedol, ţe odôvodnenie rozsudku je v rozpore s príslušnými ustanoveniami

( 157 ) obzvlášť pokiaľ ide o určenie, ktoré skutočnosti mal

za preukázané, a ktoré nie, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Nie je naplnená

poţiadavka, ţe súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať zo skutkového stavu, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd skúma, či skutkové zistenia nie sú v rozpore

s obsahom spisu a či správnym orgánom zistený skutkový stav je dostatočnou oporou

na presadenie veci.

Ďalej namietal tieţ, ţe súd sa pri svojom rozhodovaní vôbec nevysporiadal

so skutočnosťou, či existujú dôkazy a skutočnosti preukazujúce ohrozenie bezpečnosti

pre Slovensko. Bez rozhodnutia, či takéto dôkazy a informácie vôbec existujú a či sú natoľko

váţne, aby skutočne predstavovali relevantný dôkaz o tom, ţe navrhovateľ je osobou

ohrozujúcou záujmy Slovenskej republiky, nie je moţné určiť, či bolo rozhodnutie odporcu

o zrušení doplnkovej ochrany správne alebo nesprávne. Súd mal preto jednoznačne

preskúmať obsah spisu vrátane utajených informácií.

Podľa názoru navrhovateľa postup súdu a rozhodnutie súdu je v rozpore

s ustanovením , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd ako i ustanovením , .

Konanie súdu je v rozpore so zásadou zákonnosti a zásadným princípom právneho štátu,

zakladá moţnosť ľubovôle pri rozhodovaní správnych orgánov o základných ľudských

právach s odvolávaním sa na bezpečnostnú klauzulu v zákone.

Ďalej uviedol, ţe navrhovateľ si nie je vedomý ţiadneho konania, ktorým by mohol

vzbudiť podozrenie, ţe je osobou, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Naopak

vo svojich výpovediach uviedol, ţe na Slovensku vedie riadny ţivot, chce tu ţiť a povaţuje

túto krajinu za svoj nový domov. V spise neexistujú ţiadne dôkazy o tom, ţe by navrhovateľ

mohol byť potenciálne nebezpečnou osobou. Súd sa opiera o reláciu Prezídia policajného

zboru – Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. marca 2009, podľa ktorej sa

navrhovateľ nachádza v evidenciách tohto úradu. Takáto informácia však nemá ţiadnu

výpovednú hodnotu. Navrhovateľovi bola po tomto období poskytnutá doplnková ochrana –

to znamená, ţe odporca pri rozhodovaní či udeliť, alebo neudeliť navrhovateľovi doplnkovú

ochranu, mal všetky tieto informácie uţ k dispozícii.

Taktieţ uviedol, ţe predpokladal, ţe pokiaľ by príslušný sudca mal bezpečnostnú

previerku umoţňujúcu mu prístup k skutočnostiam so stupňom utajenia, pod ktorý spadajú

predmetné informácie, mal by súčasne právo prístupu k skutočnostiam, dôvodom a dôkazom

preukazujúcim dôvodnosť rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany. Pokiaľ však rozhoduje

sudca, ktorý nemá prístup k takýmto závaţným dôkazom a rozhodne len na základe akýchsi

vlastných domnienok a pochybných úvah o doterajšej praxi (ktoré sa ukázali ako chybné),

pôjde o postup, ktorý je v rozpore so zásadami zákonnosti a právneho štátu.

Na záver svojho odvolania poukázal na ustanovenie § 157 ods.2 Občianskeho súdneho

poriadku, pretoţe podľa jeho názoru navrhovateľovi bolo odňaté právo konať pred súdom.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Odporca k podanému odvolaniu navrhovateľa uviedol, ţe zákon o azyle v danom

prípade neukladá povinnosť správnemu orgánu, aby rozhodnutie o zrušení doplnkovej

ochrany podľa ustanovenia § 52 ods.2 zákona o azyle odôvodnil. Z uvedeného vyplýva, ţe ak

odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe po komplexnom posúdení

ţiadosti navrhovateľa a vzhľadom na to, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky,

bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,

postupoval v súlade so zákonom o azyle. Námietky právnej zástupkyne uvedené v opravnom

prostriedku povaţoval odporca za neodôvodnené a irelevantné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či

z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. januára 2011 ( a ).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené ţe rozhodnutím č. ČAS: MU-148-

9/PO-Ţ-2010 Ev. č.: A 052382 zo dňa 17. júna 2010 odporca v konaní podľa § 15b ods. 1

písm. b) z dôvodu podľa § 13 ods. 2 psím. d) a podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle rozhodol

o zrušení doplnkovej ochrany navrhovateľovi. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

ţe po komplexnom posúdení ţiadosti navrhovateľa o predĺţenie doplnkovej ochrany na území

Slovenskej republiky a vzhľadom na to, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky

bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe

zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom Súd neposudzuje účelnosť

a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či sú v súlade

s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym

procesným postupom.

Podľa § 15b ods. 1, písm. b) zákona o azyle ministerstvo zruší doplnkovú ochranu

z dôvodov podľa § 13c ods. 2 a 4 písm. c).

Podľa § 13c ods.2, písm. d) zákona o azyle ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú

ochranu, ak je dôvodné podozrenie, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť

Slovenskej republiky.

Podľa § 52 ods.2 zákona o azyle v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení

azylu podľa 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d),

odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1

písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d), nepredĺţení doplnkovej ochrany podľa § 20

ods.3 z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d) a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa

§ 33 písm. c) sa uvedie iba skutočnosť, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

V prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom

doplnkovú ochranu je moţné opätovne predĺţiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie

naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môţu

mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra

poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú váţne dôvody

domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe

váţneho bezprávia.

V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej

republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle vyššie citovaného

ustanovenia a to v prípade, ak je dôvodné podozrenie, ţe ţiadateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Teda, ak správny orgán dospel

k záveru, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Zákon neukladá správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje práve na skutočnosť,

ţe navrhovateľ sa nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite.

Námietka navrhovateľa, ţe napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená

nemôţe spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení

ţiadosti ţiadateľa o predĺţení doplnkovej ochrany dospel k záveru, ţe navrhovateľ

predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše

navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré uţ uviedol

pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu,

ktorý sa s uvedenými námietkami uţ vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu ţiadne

pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá

ţiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.

Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,

úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných

zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený

skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS

127/07).

Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

(napríklad , ) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej

právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o azyle nie je popretím ich

zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe napadnutý

rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje moţnosť

porušenia . Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je

logická, a preto aj legitímna a ţiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.

Skutočnosť, ţe sa navrhovateľ s názorom krajského súdu nestotoţňuje, nemôţe sama

o sebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(napríklad -10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne

pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotoţňuje, ţe

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je

plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. , II. ÚS

44/03, , , ).

Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, ţe súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6

ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie

odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (G. R. proti Š. zo dňa 21. januára 1999, V. de H. proti

H. zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné

posudzovať vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania

(správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (R. T. proti Š. zo dňa 9.

decembra 1994).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec

dôleţité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu

práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá moţnosť konať pre súdom.

Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu

o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd

nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným

v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa

, v spojení s ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s a , tak,

ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 12. januára 2011

JUDr. Jana H e n č e k o v á , PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková