Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0e2/361103.5c6b96.pdf
PDF · 182.6 KB
No categories available
10Sža/10/2010
Najvyšší súd 10Sža/10/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a Ing. JUDr. Miroslava
Gavalca, PhD. v právnej veci navrhovateľa: K. H., narodeného X., štátneho príslušníka A.,
aktuálne s miestom pobytu N., T., zastúpeného Mgr. J. V., advokátkou, AK so sídlom v B.
proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková č.
6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-148-9/PO-Ţ-2010
zo dňa 17. júna 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/38/2010-35 zo dňa 6.októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/38/2010-35 zo dňa 6. októbra 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Saz/38/2010-35 zo dňa 6. októbra 2010
potvrdil rozhodnutie č. ČAS: MU-148-9/PO-Ţ-2010 zo dňa 17. júna 2010, ktorým odporca
podľa ustanovenia § 15b ods.1, písm. b) z dôvodu § 13c ods.2, písm. d) a podľa § 52 ods.2
zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v platnom znení
(ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi zrušil doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie
zdôvodnil tým, ţe k zrušeniu doplnkovej ochrany dochádza z dôvodu bezpečnostného záujmu
Slovenskej republiky.
Krajský súd k námietke navrhovateľa, ţe napadnuté rozhodnutie neobsahuje
odôvodenie výroku poukázal na ustanovenie § 52 ods.1 zákona o azyle, podľa ktorého
na konanie o azyle sa podľa tohto zákona vzťahuje všeobecný právny predpis o správnom
konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Ako to však vyplýva z citovaného odseku 2 tohto
ustanovenia, o.i. v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje doplnková ochrana podľa § 15b ods.1
písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d) sa v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, ţe ide
o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Citované ustanovenie zákona o azyle (§ 52
ods.2) je teda vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) lex
specialis. To v praxi znamená, ţe odporca v prípadoch rozhodnutí, uvedených v citovanom
ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle nemôţe bliţšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli
k výroku o (v danom prípade) zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany – uvedie iba
konštatovanie, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Dôvod takéhoto znenia
predmetnej zákonnej úpravy je zrejmý – je to snaha zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých
sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie
pre bezpečnosť Slovenskej republiky. V prípade, ak by odôvodnenie obsahovalo opis
zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu
ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov
a vo všeobecnosti aj zverejnili postupy pouţívané na odhaľovanie konaní, ktoré môţu
ohrozovať ústavné zriadenie, územnú celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej
republiky, ktoré vedú k aktivite cudzích spravodajských sluţieb, k organizovaniu trestnej
činnosti a terorizmu, resp. môţu váţne ohroziť alebo poškodiť záujmy Slovenskej republiky.
K námietke, ţe rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore
s obsahom spisu, krajský súd uviedol, ţe odporca v rozhodnutí uviedol, ţe k zrušeniu
poskytnutej doplnkovej ochrany došlo z dôvodu § 13 ods.2 písm. d) zákona o azyle, teda
ţe navrhovateľ predstavuje bezpečnostné riziko pre bezpečnosť Slovenskej republiky.
Bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je záujem Slovenskej republiky na zaručení jej
bezpečnosti, teda na vytvorení stavu, kedy konania tretích subjektov, ktoré priamo ohrozujú
alebo môţu ohrozovať bezpečnosť štátu budú odhaľované a následne eliminované. Vo vzťahu
k zákonu o azyle sa táto činnosť štátu prejavuje aj postupom podľa § 13 ods.5 písm. a) –
neudelení azylu, neposkytnutím doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d), odňatím
azylu podľa § 15 ods.3 písm. a), zrušením doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1 písm. b)
z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d), nepredĺţením doplnkovej ochrany podľa § 20 ods.3
z dôvodu podľa 13c ods.2 písm. d) a zrušením poskytovania dočasného útočiska podľa § 33
písm. c) zákona o azyle. Ako to vyplýva z ustanovenia § 52 zákona o azyle zákonodarca
zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho
konania obsiahnuté v Správnom poriadku.
V tomto smere súd poukázal na skutočnosť, ţe ak by odporca po tom, čo zistil dôvody
vedúce k záveru, ţe ten či onen cudzinec, ktorý poţiadal Slovenskú republiku o poskytnutie
medzinárodnej ochrany, predstavuje nebezpečnosť pre Slovenskú republiku, uviedol
(konkretizoval) dôvody, na základe ktorých dospel k takémuto poznatku špecifikoval
v rozhodnutí, odkryl by zdroj takýchto poznatkov, ich rozsah ako aj spôsob ich získania, čím
by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj
postupy pouţívané na odhaľovanie konaní, ktoré môţu ohrozovať ústavné zriadenie, územnú
celistvosť, zvrchovanosť a bezpečnosť Slovenskej republiky, ktoré vedú k organizovaniu
trestnej činnosti a terorizmu, resp. ktoré môţu váţne ohroziť alebo poškodiť hospodárske
záujmy Slovenskej republiky.
Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal
na ustanovenie § 52 ods.2 zákona o azyle. Súd rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt,
ţe administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru,
ţe navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Súd však opätovne
poukázal na skutočnosť, ţe ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný
bezpečnostný záujem vyjadrený v ustanovení § 52 ods.2 zákona o azyle. V rámci
odôvodnenia súd poukázal i na to, ţe navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti
organizovanej kriminalite PPZ ( viď spis odporcu ČAS: MU-/PO-Ţ-2009 – č. l.- 138).
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne odvolanie a ţiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu, zrušil
rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na nové konanie, alternatívne zrušil rozsudok krajského
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru navrhovateľa 1. konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.2 písm. b) O.s.p., 2.
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm. c) O.s.p., 3. súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods.2 písm. d), 4.
v konaní došlo k iným vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p. a to I. súd bol nesprávne
obsadený, II. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, III. účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 221 ods.1 písm. f), g) a h) O.s.p..
Dôvodil tým, ţe doplnková ochrana bola navrhovateľovi poskytnutá dňa
19. júna 2009, pričom súd poukázal na skutočnosť, ţe navrhovateľ bol objektom záujmu
Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. marca 2009. V prípade, keby išlo
o akékoľvek relevantné dôkazy preukazujúce nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku,
migračný úrad by nebol oprávnený poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu.
Uviedol, ţe odôvodnenie rozsudku je v rozpore s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku ( 157 ) obzvlášť pokiaľ ide o určenie, ktoré skutočnosti mal
za preukázané, a ktoré nie, a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Nie je naplnená
poţiadavka, ţe súd musí pri svojom rozhodovaní vychádzať zo skutkového stavu, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd skúma, či skutkové zistenia nie sú v rozpore
s obsahom spisu a či správnym orgánom zistený skutkový stav je dostatočnou oporou
na presadenie veci.
Ďalej namietal tieţ, ţe súd sa pri svojom rozhodovaní vôbec nevysporiadal
so skutočnosťou, či existujú dôkazy a skutočnosti preukazujúce ohrozenie bezpečnosti
pre Slovensko. Bez rozhodnutia, či takéto dôkazy a informácie vôbec existujú a či sú natoľko
váţne, aby skutočne predstavovali relevantný dôkaz o tom, ţe navrhovateľ je osobou
ohrozujúcou záujmy Slovenskej republiky, nie je moţné určiť, či bolo rozhodnutie odporcu
o zrušení doplnkovej ochrany správne alebo nesprávne. Súd mal preto jednoznačne
preskúmať obsah spisu vrátane utajených informácií.
Podľa názoru navrhovateľa postup súdu a rozhodnutie súdu je v rozpore
s ustanovením čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd ako i ustanovením § 247, § 250i ods.1 Občianskeho súdneho poriadku.
Konanie súdu je v rozpore so zásadou zákonnosti a zásadným princípom právneho štátu,
zakladá moţnosť ľubovôle pri rozhodovaní správnych orgánov o základných ľudských
právach s odvolávaním sa na bezpečnostnú klauzulu v zákone.
Ďalej uviedol, ţe navrhovateľ si nie je vedomý ţiadneho konania, ktorým by mohol
vzbudiť podozrenie, ţe je osobou, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Naopak
vo svojich výpovediach uviedol, ţe na Slovensku vedie riadny ţivot, chce tu ţiť a povaţuje
túto krajinu za svoj nový domov. V spise neexistujú ţiadne dôkazy o tom, ţe by navrhovateľ
mohol byť potenciálne nebezpečnou osobou. Súd sa opiera o reláciu Prezídia policajného
zboru – Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. marca 2009, podľa ktorej sa
navrhovateľ nachádza v evidenciách tohto úradu. Takáto informácia však nemá ţiadnu
výpovednú hodnotu. Navrhovateľovi bola po tomto období poskytnutá doplnková ochrana –
to znamená, ţe odporca pri rozhodovaní či udeliť, alebo neudeliť navrhovateľovi doplnkovú
ochranu, mal všetky tieto informácie uţ k dispozícii.
Taktieţ uviedol, ţe predpokladal, ţe pokiaľ by príslušný sudca mal bezpečnostnú
previerku umoţňujúcu mu prístup k skutočnostiam so stupňom utajenia, pod ktorý spadajú
predmetné informácie, mal by súčasne právo prístupu k skutočnostiam, dôvodom a dôkazom
preukazujúcim dôvodnosť rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany. Pokiaľ však rozhoduje
sudca, ktorý nemá prístup k takýmto závaţným dôkazom a rozhodne len na základe akýchsi
vlastných domnienok a pochybných úvah o doterajšej praxi (ktoré sa ukázali ako chybné),
pôjde o postup, ktorý je v rozpore so zásadami zákonnosti a právneho štátu.
Na záver svojho odvolania poukázal na ustanovenie § 157 ods.2 Občianskeho súdneho
poriadku, pretoţe podľa jeho názoru navrhovateľovi bolo odňaté právo konať pred súdom.
Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.
Odporca k podanému odvolaniu navrhovateľa uviedol, ţe zákon o azyle v danom
prípade neukladá povinnosť správnemu orgánu, aby rozhodnutie o zrušení doplnkovej
ochrany podľa ustanovenia § 52 ods.2 zákona o azyle odôvodnil. Z uvedeného vyplýva, ţe ak
odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe po komplexnom posúdení
ţiadosti navrhovateľa a vzhľadom na to, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky,
bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia,
postupoval v súlade so zákonom o azyle. Námietky právnej zástupkyne uvedené v opravnom
prostriedku povaţoval odporca za neodôvodnené a irelevantné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku a či
z takto vymedzeného rozsahu správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p.
s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. januára 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené ţe rozhodnutím č. ČAS: MU-148-
9/PO-Ţ-2010 Ev. č.: A 052382 zo dňa 17. júna 2010 odporca v konaní podľa § 15b ods. 1
písm. b) z dôvodu podľa § 13 ods. 2 psím. d) a podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle rozhodol
o zrušení doplnkovej ochrany navrhovateľovi. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
ţe po komplexnom posúdení ţiadosti navrhovateľa o predĺţenie doplnkovej ochrany na území
Slovenskej republiky a vzhľadom na to, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky
bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 250i veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 245 ods.2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Súd teda preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či sú v súlade
s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym
procesným postupom.
Podľa § 15b ods. 1, písm. b) zákona o azyle ministerstvo zruší doplnkovú ochranu
z dôvodov podľa § 13c ods. 2 a 4 písm. c).
Podľa § 13c ods.2, písm. d) zákona o azyle ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú
ochranu, ak je dôvodné podozrenie, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť
Slovenskej republiky.
Podľa § 52 ods.2 zákona o azyle v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení
azylu podľa 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d),
odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1
písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d), nepredĺţení doplnkovej ochrany podľa § 20
ods.3 z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d) a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa
§ 33 písm. c) sa uvedie iba skutočnosť, ţe ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.
V prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom
doplnkovú ochranu je moţné opätovne predĺţiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie
naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môţu
mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra
poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú váţne dôvody
domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe
váţneho bezprávia.
V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej
republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia O.s.p. a to v prípade, ak je dôvodné podozrenie, ţe ţiadateľ predstavuje
nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Teda, ak správny orgán dospel
k záveru, ţe ţiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.
Zákon neukladá správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať.
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje práve na skutočnosť,
ţe navrhovateľ sa nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite.
Námietka navrhovateľa, ţe napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená
nemôţe spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení
ţiadosti ţiadateľa o predĺţení doplnkovej ochrany dospel k záveru, ţe navrhovateľ
predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval odvolacie námietky navrhovateľa
za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navyše
navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré uţ uviedol
pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu,
ktorý sa s uvedenými námietkami uţ vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu ţiadne
pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá
ţiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.
Pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský
súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané,
úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných
zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený
skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS
127/07).
Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej
právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o azyle nie je popretím ich
zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe napadnutý
rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje moţnosť
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je
logická, a preto aj legitímna a ţiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.
Skutočnosť, ţe sa navrhovateľ s názorom krajského súdu nestotoţňuje, nemôţe sama
o sebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne
pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým v plnej miere stotoţňuje, ţe
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS
44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, ţe súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6
ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje podrobnú odpoveď na kaţdý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môţe obmedziť na prevzatie
odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (G. R. proti Š. zo dňa 21. januára 1999, V. de H. proti
H. zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné
posudzovať vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania
(správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (R. T. proti Š. zo dňa 9.
decembra 1994).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec
dôleţité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu
práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá moţnosť konať pre súdom.
Z uvedených dôvodov preto bolo moţné vyvodiť záver, ţe rozhodnutie odporcu
o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd
nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným
v jeho rozsudku stotoţnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa
§ 219 ods.1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak,
ţe navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 12. januára 2011
JUDr. Jana H e n č e k o v á , PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková