Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 49/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. decembra 2001

v senáte zloženom z predsedu senátu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet Ing. J. R. a K. R., obaja bytom V. K.,

zastúpených advokátom JUDr. I. M., B. B., na začatie konania vo veci porušenia ich práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu vo

Veľkom Krtíši v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd vo Veľkom Krtíši v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. a

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

p o r u š i l i právo Ing. J. R. a K. R. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručené v a ich právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 22. februára

2001 doručený podnet Ing. J. R. a K. R., obaja bytom V. K. (ďalej len „navrhovatelia“), na

začatie konania vo veci porušenia ich základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorého sa mal

dopustiť Okresný súd vo Veľkom Krtíši (ďalej len „okresný súd“) postupom v konaní vo

veci vedenej pod sp. zn. a Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) postupom v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. . Po odstránení vád

podania ústavný súd uznesením z 28. augusta 2001 č. k. -17 podnet

navrhovateľov podľa Z.

z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal na konanie

v časti namietajúcej porušenie ich práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa , ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu, pričom v časti domáhajúcej sa

zrušenia napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a nariadenia obnovy

konania a v časti namietajúcej porušenie predmetných práv Stavebným bytovým družstvom

vo V. K. ústavný súd podnet navrhovateľov podľa

odmietol.

Navrhovatelia uviedli, že v konaní, ktoré súdy prvého aj druhého stupňa viedli

o určenie ich povinnosti vypratať pivnicu č. 8 nachádzajúcu sa vo V. K., bolo porušené ich

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj ich právo na spravodlivé

súdne konanie. Tohto porušenia sa mal okresný súd dopustiť tým, že v predmetnom spore

údajne „nadŕžal žalobcom (...) a manipuloval dôkazný materiál“, a to napríklad tak, že

„účelovo vykonštruované dôkazy boli mimo pojednávania priamo do spisu vkladané“.

Navrhovatelia toto tvrdenie konkretizovali poukázaním na skutočnosť, že 6. mája 1998

okresný súd (v podaní navrhovateľov nesprávne označené ako 8. mája 1998) odročil

pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na 11. máj 1998, pričom však v čase medzi

odročením pojednávania a vyhlásením rozsudku bolo do spisu vložené prehlásenie A. K.

týkajúce sa pridelenia predmetnej pivnice jeho otcovi J. K. ako pôvodnému nájomníkovi

bytu č. 8 a o toto prehlásenie sa okresný súd v odôvodnení rozsudku, ktorým

navrhovateľom uložil povinnosť túto pivnicu vypratať, oprel ako o vykonaný dôkaz.

Krajský súd sa porušenia predmetných práv navrhovateľov mal dopustiť tým, že napriek

námietke vznesenej vo včas podanom odvolaní, že písomná výpoveď Adriána Kolečka bola

„doručená neúradným postupom priamo do spisov deň pred vynesením rozsudku 11. 5.

1998, resp. až po tomto termíne“, sa touto námietkou navrhovateľov nezaoberal a napadnuté

rozhodnutie okresného súdu v plnom rozsahu potvrdil.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k opodstatnenosti prijatého podnetu (ďalej len

„návrh“) stanoviskom z 5. septembra 2001 písomne vyjadril okresný súd, zastúpený jeho

predsedom JUDr. M. R., a stanoviskom z 18. septembra 2001 krajský súd, zastúpený jeho

predsedom JUDr. Ľ. B..

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že v predmetnej veci zákonný

sudca JUDr. S. C. oprel svoje rozhodnutie okrem iného aj o dôkaz (prehlásenie A. K.), ktorý

nebol vykonaný na pojednávaní a účastníci konania sa k nemu nemohli vyjadriť. Vzhľadom

na uvedené považoval predseda okresného súdu návrh navrhovateľov v časti namietajúcej

porušenie ich práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom okresného súdu za dôvodný. V závere svojho vyjadrenia predseda okresného

súdu navrhol, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že sa pridržiava vyjadrenia

predsedu okresného súdu. Vo vzťahu ku krajskému súdu uviedol, že aj tento nesprávne

akceptoval dôkaz, ktorý vo veci nebol získaný podľa príslušných procesných ustanovení, čo

mohlo ovplyvniť výsledok sporu a znamenalo porušenie práva účastníka konania na

spravodlivé súdne konanie. Predseda krajského súdu tiež uviedol, že netrvá na ústnom

pojednávaní v predmetnej veci.

Vo svojom vyjadrení zo 6. novembra 2001 k stanoviskám predsedu okresného súdu

a predsedu krajského súdu sa právny zástupca navrhovateľov obmedzil na oznámenie, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci. Ústavný súd, vychádzajúc

z názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci, preto

podľa so súhlasom účastníkov konania od ústneho

pojednávania upustil a rozhodoval na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

Z predloženého spisového materiálu a z písomných vyjadrení účastníkov konania

ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

Nájomníci bytu č. 8 vo V. K. A. O. a S. O. sa návrhom zo 17. júla 1997 domáhali,

aby okresný súd určil, že sú oprávnení užívať pivnicu č. 8, a zároveň určil, že navrhovatelia

v procesnom postavení odporcov sú povinní túto pivnicu vypratať. V predmetnej veci

okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov P. K., J. B.,

A. D. a Ing. V. V., oboznámením sa so stavom na mieste samom, ohliadkou miesta

a oboznámením sa s viacerými listinnými dôkazmi. Na pojednávaní konanom 6. mája 1998

účastníci konania a ich právni zástupcovia predniesli záverečné návrhy, na čo okresný súd

podľa (ďalej len „OSP“) uznesením odročil

pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na 11. máj 1998. V spise okresného súdu

vedenom v predmetnej veci sa po zápisnici z pojednávania zo 6. mája 1998 a pred

zápisnicou z pojednávania z 11. mája 1998 nachádza prehlásenie A. K. datované 10. mája

1998, v ktorom tento uvádza, že pivnica č. 8 bola pridelená k bytu č. 8, ktorého pôvodným

nájomníkom bol jeho otec J. K.. K tomuto prehláseniu predseda okresného súdu uviedol, že

sa do spisu dostalo v čase medzi 6. a 11. májom 1998 bez toho, aby bolo opatrené

prezenčnou pečiatkou súdu, a že z viacerých indícií (vyjadrenie zapisovateľky súdu,

očíslovanie prehlásenia tým istým perom ako podpísanie zápisnice z pojednávania zo

6. mája 1998 sudcom okresného súdu JUDr. S. C.) vyplýva, že toto prehlásenie

zažurnalizoval priamo sudca JUDr. S. C.. Na pojednávaní 11. mája 1998 okresný súd

vyniesol rozsudok, ktorým navrhovateľom uložil povinnosť vypratať predmetnú pivnicu

a nahradiť A. a S. O. trovy konania. V odôvodnení tohto rozhodnutia okresný súd uviedol,

z ktorých dôkazov pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom medzi tieto dôkazy zaradil aj

prehlásenie A. K. z 10. mája 1998.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podali navrhovatelia včas odvolanie, v ktorom

okrem iného uviedli, že „pokiaľ ide o písomnú výpoveď A. K., ktorú súd I. stupňa pri

zdôvodnení rozsudku vzal v úvahu, je účelová a bola doručená neúradným postupom

priamo do spisov deň pred vynesením rozsudku 11. 5. 1998, resp. až po tomto termíne“.

Krajský súd rozsudkom z 12. novembra 1998 rozhodnutie okresného súdu v plnom rozsahu

potvrdil, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovatelia nepreukázali žiaden

právny titul pre užívanie predmetnej pivnice, a preto bolo rozhodnutie okresného súdu

potrebné považovať za správne. Námietkou navrhovateľov o nezákonnom postupe

okresného súdu pri dokazovaní, in concreto pri vyhodnocovaní prehlásenia A. K. z 10. mája

1998, sa krajský súd nezaoberal.

III.

Navrhovatelia sa predmetným návrhom domáhali rozhodnutia ústavného súdu

o tom, že postupom okresného súdu v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

a krajského súdu v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. došlo k porušeniu

, podľa ktorého „každý má právo, (...) aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom“, ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne (...) prejednaná nezávislým

a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zodpovedá

podľa ústavného súdu ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku

každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre

rozhodnutie súdu (mutatis mutandis ). Na úrovni vykonávacej zákonnej úpravy

túto koreláciu práva účastníka konania a jemu zodpovedajúcej povinnosti súdu zakotvujú

viaceré ustanovenia . Podľa účastníci konania majú právo vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom. Podľa

dokazovanie súd vykonáva na pojednávaní. Od tejto zásady sa súd môže odchýliť len

výnimočne – ak je to účelné, môže o vykonanie dôkazu dožiadať iný súd alebo predseda

senátu môže z poverenia senátu vykonať dôkaz mimo pojednávania (

v spojení s a ). Aj v takom prípade však účastníci konania

majú právo byť prítomní pri takto vykonávanom dokazovaní a jeho výsledky treba na

pojednávaní vždy oznámiť ( ).

Zároveň, podľa , na začiatku nového pojednávania predseda senátu

oznámi obsah prednesov a vykonaných dôkazov. V zmysle ustanovenia sa

však toto ustanovenie nepoužije v prípade, ak bolo pojednávanie odročené za účelom

vyhlásenia rozsudku. Z citovaných ustanovení v ich vzájomnej súvislosti vyplýva, že

v prípade odročenia pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku v období medzi

odročením pojednávania a vyhlásením rozsudku na takto odročenom pojednávaní nie je

prípustné, aby súd vykonával ďalšie dôkazy. K tomuto názoru sa vo svojom vyjadrení

priklonil aj predseda okresného súdu, keď uviedol, že po odročení pojednávania za účelom

vyhlásenia rozsudku nie je možné, aby súd až do vyhlásenia rozsudku vykonával akékoľvek

dokazovanie.

Ústavný súd už vyslovil, že pri podávaní výkladu majú práva a slobody

zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný

význam, pričom ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie takejto

medzinárodnej zmluvy, ak je Slovenská republika jej účastníkom (mutatis mutandis

, ), a zároveň pri vymedzení obsahu zaručených práv a

slobôd ústavný súd prihliada, pokiaľ to nevylučuje, na znenie príslušných

medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim sa vzťahujúcu (mutatis mutandis ).

Inými slovami, výklad dohovorom zaručených práv a slobôd Európskym súdom pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) je jednou z orientačných smerníc, prostredníctvom ktorých

ústavný súd postuluje normatívny obsah súvisiacich práv a slobôd zaručených .

V danej veci je táto výkladová technika relevantná, pokiaľ ide o súvislosť obsahu práva

zaručeného v s obsahom práva zaručeného v dohovoru.

Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad

občianskeho súdneho konania napokon zaručuje nielen (), ale aj dohovor

(čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiž táto zásada súčasťou práva účastníkov konania na

spravodlivé prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň

špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie

práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom sa vo svojej

judikatúre opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho

konania je zásada kontradiktórnosti, v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo

navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale

aj právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (pozri rozsudky ESĽP vo veciach Nideröst-Huber

v. Švajčiarsko, 1997-I, s. 108, § 24; Mantovanelli v. Francúzsko, 1997-II, s. 436, § 33;

Krčmář v. Česká republika z 3. marca 2000, § 40). Účastník konania preto musí mať

možnosť oboznámiť sa s dôkazmi predloženými súdu, ako aj možnosť vyjadriť sa

k existencii, obsahu a autenticite predložených dôkazov, a to príslušným spôsobom

a v príslušnom čase a v prípade potreby aj v písomnej forme a vopred (pozri rozsudok ESĽP

vo veci Krčmář v. Česká republika, § 42).

Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti

zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť

svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za

ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (pozri rozsudky ESĽP vo veciach

Ankerl v. Švajčiarsko, 1996-V, s. 1567-68, § 38; Helle v. Fínsko, 1997-VIII, s. 2928, § 53,

Krčmář v. Česká republika, § 39).

Okresný súd postupom, ktorým účastníkovi konania odňal možnosť oboznámiť sa

a vyjadriť sa k dôkazu, ktorý vykonal a z ktorého pri rozhodovaní vychádzal, však

predmetné práva navrhovateľov, tak ako ich konštantne interpretuje ústavný súd aj ESĽP,

nerešpektoval. S jedným z dôkazov obsahujúcim zistenia významné pre rozhodnutie

okresného súdu mali navrhovatelia možnosť oboznámiť sa až prostredníctvom samotného

rozhodnutia okresného súdu a možnosť vyjadriť sa k nemu v predmetnom konaní nemali

žiadnu. Tento postup okresného súdu znamenal prima facie porušenie práva navrhovateľov

vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov, tak ako im ho zaručuje .

Ústavný súd už vyslovil, že v prípade, že ústavná úroveň úpravy verne „prenáša“

do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ústavná úprava slúži ako základňa praktickej aplikácie týchto

záväzkov v právnej praxi Slovenskej republiky (mutatis mutandis ,

). Ak sa preto navrhovateľ domáha vyslovenia porušenia základných práv

a slobôd garantovaných v ústave a zároveň aj ľudských práv a základných slobôd

garantovaných v medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách,

ktorou je Slovenská republika viazaná, a ak v obsahu týchto práv a slobôd nie je významový

rozdiel, zistením a vyslovením porušenia garantovaného základného práva alebo

slobody sa naplní účel ochrany poskytovanej ústavným súdom. V takých prípadoch ústavný

súd návrhu v časti namietajúcej porušenie práva alebo slobody podľa medzinárodnej

zmluvy o ľudských právach a základných slobodách spravidla nevyhovie (mutatis mutandis

, ).

V danom prípade však ústavný súd dospel k názoru, že postup okresného súdu mal

pre ústavnú kvalitu predmetného súdneho konania a príslušných práv navrhovateľov širšie

implikácie, než sú obsiahnuté v samotnom práve vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom. Podľa judikatúry ústavného súdu práva podľa je nevyhnutné

vykladať v ich väzbe na a 2 (mutatis mutandis ), pričom

práve je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

(mutatis mutandis , ), a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň je v zmysle čl. 51

ods. 1 možné domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s musí byť výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné

medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší

rozsah ústavných práv a slobôd. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že

dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie

práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých

komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej

hlavy a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa

rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“.

Vychádzajúc z uvedeného a prihliadajúc na konkrétne okolnosti prípadu dospel

ústavný súd k názoru, že okresný súd napadnutým postupom porušil tiež zásadu priamosti

a ústnosti vykonávania dôkazov a zásadu kontradiktórnosti sporového konania, teda zásady

obsiahnuté jednak v príslušných ustanoveniach a jednak v práve na spravodlivý proces,

tak ako ho vykladá ústavný súd aj ESĽP. O kontradiktórnosti totiž nemožno hovoriť tam,

kde jedna zo sporových strán nemá možnosť vyjadriť sa k obsahu a autenticite tvrdenia

vzťahujúceho sa na jednu z podstatných skutkových okolností sporu. Odňatím tejto

možnosti okresný súd navrhovateľom odňal aj možnosť reagovať na predložený a vykonaný

dôkaz (prehlásenie svedka), a to napríklad navrhnutím dôkazu na preukázanie tvrdení

odporujúcich tvrdeniam obsiahnutým v predmetnom prehlásení, čím pre navrhovateľov

vytvoril podstatne nevýhodnejšie podmienky pre preukázanie svojich tvrdení, než akými

disponoval druhý účastník predmetného konania. Takéto porušenie princípu

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní je porušením základných definičných prvkov

práva na spravodlivé súdne konanie.

Krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne,

vychádzajúc pritom z toho, že navrhovatelia nepreukázali žiaden právny titul pre užívanie

pivnice, ktorá bola predmetom sporu medzi účastníkmi príslušného konania. V tejto

súvislosti krajský súd uviedol, že Stavebné bytové družstvo vo V. K. (ďalej len „SBD“) na

základe šetrenia na mieste samom prevzalo do evidencie faktický stav užívania pivnice,

a tak oficiálne priradilo k jednotlivým bytom konkrétne číselne označené pivnice, pričom

len tieto podklady družstva o rozsahu realizovaného nájomného práva členov družstva sú

a môžu byť v budúcnosti právnym titulom pre domáhanie sa práv podľa nájomných zmlúv.

Na základe toho krajský súd dospel k záveru, že aj keby navrhovatelia „skutočne boli

užívali túto pivnicu nepretržite od roku 1993 (čo nebolo preukázané), museli by sa podriadiť

rozhodnutiu SBD o inom užívaní ... a ani súd by nemohol takto vyjadrený zámer družstva

zmeniť“.

Z posúdenia veci krajským súdom vyplýva, že i keď tento neuviedol výslovne, že

v rámci odvolacieho konania doplnil dokazovanie, potvrdil rozsudok okresného súdu nie na

základe hodnotenia dôkazov okresným súdom, ale na základe vlastného priameho

posúdenia dôkazov o rozsahu realizovaného nájomného práva (evidencie SBD o faktickom

stave). Takéto vykonanie dôkazov krajským súdom však samo osebe nemohlo konvalidovať

namietané porušenie procesných práv navrhovateľov okresným súdom. Ako to vyplýva aj

z judikatúry ESĽP, aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred odvolacím súdom závisí

od osobitných čŕt takéhoto konania, pričom do úvahy je potrebné vziať konanie ako celok

a úlohu odvolacieho súdu v ňom (pozri rozsudok ESĽP vo veci Kerojarvi v. Fínsko, 1995,

Séria A, č. 322, s. 15, § 40 a predchádzajúcu judikatúru v ňom citovanú). Pojem

„spravodlivého prejednania“ pritom vyžaduje, aby účastník konania dostal príležitosť

vyhodnotiť relevanciu a váhu dôkazu predloženého súdu a formulovať akékoľvek

vyjadrenie k nemu, aké považuje za vhodné (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci

Kerojarvi v. Fínsko, § 39).

Na jednej strane sa krajský súd „vysporiadal“ s procesným pochybením okresného

súdu tým, že preukázanie či nepreukázanie užívania predmetnej pivnice navrhovateľmi

nepovažoval za významné pre svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu,

pretože za rozhodujúcu právnu skutočnosť pre rozsah nájomného práva jednotlivých členov

družstva považoval evidenciu vedenú SBD. Na strane druhej však opomenul skutočnosť, že

okresný súd pri posúdení, či evidencia SBD skutočne zodpovedala faktickému stavu

užívania pivníc, vychádzal okrem iného aj z obsahu dôkazu, ku ktorému sa navrhovatelia

nemali možnosť vyjadriť. V danej veci preto nerešpektovanie práva navrhovateľov vyjadriť

sa k vykonanému dôkazu, navyše dôkazu, ktorý obsahoval zistenie významné pre

rozhodnutie okresného súdu, bolo takým zásahom do ich procesného postavenia, absencia

ochrany pred ktorým zo strany krajského súdu znamená absenciu práve tej ochrany

základných práv a slobôd, na poskytovanie ktorej sú všeobecné súdy príslušné a povinné

zároveň. Všeobecné súdy totiž nie sú zodpovedné len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1

a 2 a (mutatis mutandis ). Inými slovami, účinky výkladu

a aplikácie práva všeobecnými súdmi musia byť v súlade s , prípadne

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ktorou je Slovenská

republika viazaná. Opomenutie krajského súdu zaoberať sa námietkou porušenia jedného zo

základných procesných práv účastníka konania postupom prvostupňového súdu zasiahlo

priamo do ústavného práva navrhovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

a tým zároveň aj do tých aspektov ich práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré

vychádzajú z princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní. Tým vyvolalo

účinky nezlučiteľné tak s obsahom práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

zaručeného v , ako aj s právom na spravodlivé súdne konanie zaručeným

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva

navrhovateľov vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, tak ako im ho garantuje

, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie, tak ako im ho garantuje

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. decembra 2001