Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/2/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: M. H., narodeného

v roku X., resp. X., alias Z. S., narodeného X., resp. narodený v roku X., alias H. R.,

narodeného X.X., štátneho príslušníka A., aktuálne s miestom pobytu Ubytovňa S., S.S.,

Bratislava, zastúpeného JUDr. M. S., pracovníčkou L. proti odporcovi: Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia odporcu č. ČAS: MU-131-7/PO-Ž/2010 zo dňa 10.júna 2010, na

odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -26 zo

dňa 27. októbra 2010 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -26 zo dňa 27. októbra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie č. ČAS:

MU-131-7/PO-Ž/2010 zo dňa 10.júna 2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 15b ods. 1

písm. b/ z dôvodu a podľa o azyle

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“)

navrhovateľovi zrušil doplnkovú ochranu z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej

republiky.

Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je vecne správne.

K námietke navrhovateľa, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie jeho

výroku a že je nezrozumiteľné krajský súd poukázal na znenie ustanovenia § 52 ods.1 zákona

o azyle, podľa ktorého sa na konanie o azyle vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,

ak tento zákon neustanovuje inak. Z citovaného ustanovenia zákona jeho ods. 2 vyplýva o.i.,

že v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje doplnková ochrana podľa § 15b ods. 1 písm. b/ z dôvodu

podľa § 13c ods. 2 písm. d/ sa v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný

záujem Slovenskej republiky. Odporca v prípadoch rozhodnutí, uvedených v citovanom

ustanovení § 52 ods.2 zákona o azyle nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli

k výroku (v danom prípade) o zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany – uvedie iba to, že ide

o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o námietku nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia dospel krajský súd

k záveru, že rozhodnutie odporcu včítane jeho enunciátu, odôvodnenia a poučenia je

zrozumiteľné. Skutočnosť, že rozhodnutie nie je odôvodnené v zmysle zákona nemôže

spôsobovať jeho nezrozumiteľnosť.

K námietke navrhovateľa, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je

v rozpore s obsahom spisov a že postup odporcu pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa

o predĺženie doplnkovej ochrany je v rozpore s ustanovením

o správnom konaní krajský súd uviedol, že spis neobsahuje informáciu či informácie,

z ktorých by bolo možné zistiť, na základe čoho odporca dospel k názoru, že navrhovateľ

predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ako to však vyplýva

z ustanovenia § 52 ods.2 zákona o azyle zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem

štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho konania obsiahnuté v

Zb. o správnom konaní. Podľa názoru súdu, ak by odporca po tom, čo zistil dôvody vedúce

k záveru, že ten či onen cudzinec, ktorý požiadal Slovenskú republiku o poskytnutie

medzinárodnej ochrany, predstavuje nebezpečnosť pre Slovenskú republiku, uviedol

(konkretizoval) dôvody, na základe ktorých dospel k takémuto poznatku špecifikoval

v rozhodnutí, odkryl by zdroj poznatkov, ich rozsah ako aj spôsob ich získania, čím by sa

v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov. Ak by sa dôkazy o takejto

činnosti nachádzali v administratívnom spise odporcu, i keď by ich obsah nebol súčasťou

odôvodnenia rozhodnutia (§52 ods.2 zákona o azyle) nedosiahol by sa účel citovaného

ustanovenia § 52 zákona azyle, teda o.i. utajiť ich rozsah, ich zdroj a spôsob ich získania.

Využitím oprávnenia nahliadnutia do spisu zo strany navrhovateľa alebo jeho právneho

zástupcu by došlo k získaniu poznatkov, ktoré majú byť zjavne utajené. Tým by došlo

k zmareniu účelu ustanovenia § 52 zákona o azyle.

Krajský súd nad rámec poznamenal, že zo strany odporcu nedošlo k porušeniu článku

6 ods. 1 Dohovoru, pretože tento sa expressis verbis vzťahuje výlučne na konanie pred

súdom. Taktiež nedošlo k porušeniu Článku 46 , pretože

navrhovateľovi nebolo odňaté jeho právo požiadať o predĺženie poskytnutej doplnkovej

ochrany.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a zrušil rozhodnutie

žalovaného, nakoľko podľa jeho názoru v konaní došlo k vadám podľa , krajský

súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Uviedol, že navrhovateľovi rozhodnutím odporcu č. ČAS: MU-791-59/PO-Ž/2006

zo dňa 26. mája 2009 bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky

na obdobie jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia podľa ustanovení § 13a zákona

o azyle, t.j. z dôvodu, že existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol navrhovateľ

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. V čase

vydania rozhodnutia o poskytnutí doplnkovej ochrany neexistovali dôvody pre podozrenie,

že by predstavoval nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku, t.j. dôvod pre ktorý mu bola

napadnutým rozhodnutím doplnková ochrana zrušená. Navrhovateľ žil usporiadaným

životom, bol ubytovaný v ubytovni, plnil si všetky povinnosti a bol v pracovnoprávnom

vzťahu. Nespáchal žiaden priestupok a nebolo proti nemu vznesené žiadne trestné obvinenie.

Poukázal na to, že súd mal v konaní postupovať v súlade s ustanovením § 250j ods.3

, podľa ktorého „súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu

orgánu,......., ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok

dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo

z dôvodu, že spisy neboli predložené“. Podľa názoru navrhovateľa nebolo úlohou súdu

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného vysporiadavať sa

so skutočnosťou, prečo sa informácie vedúce k tak závažnému obvinenie ako je obvinenie,

že osoba navrhovateľa predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky

v administratívnom spisovom materiáli predloženom odporcom v spise nenachádzajú, ale mal

postupovať v súlade s ustanovením .

Ďalej uviedol, že základným právom navrhovateľa je mať vedomosť, čo je mu kladené

za vinu a možnosť sa proti predmetným obvineniam a následne rozhodnutiu odporcu účinne

brániť. Navrhovateľ je toho názoru, že toto právo mu bolo odňaté z dôvodu,

že administratívny spis neobsahoval žiadnu informáciu, na základe akej skutočnosti, resp.

obvinenia mohol odporca dospieť k záveru uvedenom v napadnutom rozhodnutí. Navrhovateľ

tak namietal právny názor krajského súdu, že odporca rozhodol v súlade so zákonom. Krajský

súd nemal taktiež prístup k tejto informácii, preto nemohol riadnym spôsobom preskúmať

napadnuté rozhodnutie odporcu, došlo podľa názoru navrhovateľa len ku konštatovaniu

správnosti rozhodnutia na základe domnienky. Uvedené malo za následok porušenie Článku 6

Dohovoru. Jednoznačne ide o domnienku súdu, pričom závažnosť danej informácie,

na základe ktorej bola navrhovateľovi zrušená doplnková ochrana na území Slovenskej

republiky, krajský súd nevedel posúdiť.

Ďalej je navrhovateľ toho názoru, že aj keby sa jednalo o skutočnosť, ktorá podlieha

určitému stupňu utajenia, čo však vôbec nie je v danom prípade preukázané, má navrhovateľ

právo byť oboznámený s obvineniami voči jeho osobe tak závažnými, že zakladajú

presvedčenie o jeho nebezpečnosti pre bezpečnosť Slovenskej republiky a mať možnosť sa

voči nim účinne brániť, resp. ich vyvrátiť. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal

na judikatúru Nejvyššího správního soudu České republiky, najmä na rozsudok NSS ČR

zo dňa 20. júna 2007, sp. zn. .

V odôvodnení svojho odvolania navrhovateľ poukázal tiež na skutočnosť, že právne

posúdenie krajského súdu je v rozpore s ustanovením článku 9 Procedurálnej smernice

(Smernica Rady č. 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie

v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca), ktorý ustanovuje

požiadavky na rozhodnutie rozhodujúceho orgánu – konkrétne v ods.2 článku 9 ukladá

povinnosť členských štátov uviesť v rozhodnutí skutkové a právne dôvody, ktoré vedú

k vydaniu zamietavého rozhodnutia. Je teda povinnosťou rozhodujúceho orgánu

na individuálnom základe preukázať, že osoba prestala byť oprávnená alebo nie je oprávnená

na doplnkovú ochranu. Túto povinnosť zakotvuje článok 19 ods. 4 tzv. Kvalifikačnej

smernice (Smernica Rady 2007/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach

pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho

občianstva ako utečencov, alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah

poskytovanej ochrany).

Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozhodol dňa 16. februára 2011 ( a ).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o zrušení doplnkovej ochrany

navrhovateľovi na území SR z dôvodu bezpečnostného záujmu, preto primárne v medziach

odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, vzhľadom na odvolacie

námietky navrhovateľa sa zaoberal predovšetkým otázkou, či v konaní nedošlo k vadám,

ktorých existencia zakladá dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia.

Podľa pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať

dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Úlohou krajského súdu v danej veci bolo preskúmať rozhodnutie odporcu v rozsahu

dôvodov uvedených v opravnom prostriedku ( ). Konanie v správnom

súdnictve je totiž ovládané dispozičnou zásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava

napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu určenom v opravnom prostriedku.

Z opravného prostriedku musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd

napadnuté rozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje tvrdenie o porušení zákona (procesného, resp. hmotného).

Z ustanovenia (použitie ktorého v konaní podľa 3. hlavy vyplýva

z ustanovenia ) vyplýva, že navrhovateľ je povinný ním videné dôvody

nezákonnosti napadnutého rozhodnutia explicitne v opravnom prostriedku uviesť a vymedziť

tak rozsah súdnej kontroly rozhodnutia správneho orgánu. Tieto jednotlivé tvrdenia tvoria

vlastnú podstatu bodov opravného prostriedku, ktorými je súd viazaný.

Z opravného prostriedku navrhovateľa vyplynulo, že navrhovateľ jasne a zrozumiteľne

uviedol, v čom videl nesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia odporcu. Podľa

jeho názoru zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore

s obsahom spisov, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a nezrozumiteľnosť, postup odporcu pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa a rozhodnutie

odporcu je v rozpore so základnými zásadami správneho konania ustanovenými v § 3 zákona

č. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a princípom právnej istoty.

Poukázal na to, že v danom prípade odporca rozhodol o zrušení poskytnutej

doplnkovej ochrany rozhodnutím č. ČAS: MU-131-7/PO-Ž/2010 zo dňa 10. júna 2010 podľa

§ 15b ods.1 písm. b/ zákona o azyle z dôvodu § 13c ods.2 písm. d/ a podľa § 52 ods.2 zákona

o azyle z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky.

Odporca rozhodol podľa § 52 ods.2 zákona o azyle, podľa ktorého v odôvodnení

rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods.5 písm. a/, neposkytnutí

doplnkovej ochrany podľa § 13c ods.2 písm. d/, odňatí azylu podľa § 15 ods.3 písm. a/,

zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods.1 písm. b/ z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d/,

nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods.3 z dôvodu podľa § 13c ods.2 písm. d/,

zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm. c/ sa uvedie iba skutočnosť, že ide

o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s názorom

odporcu, pričom konštatoval, že neodôvodnenie rozhodnutia odporcu je v súlade

s ustanovením § 52 ods.2 zákona a azyle. Informácie, na základe ktorých odporca dospel

k záveru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky sú

zjavne informáciami, ktorých sprístupnenie by mohlo ohroziť ich zdroj, resp. spôsob ich

získania, ktorá skutočnosť by vo svojom dôsledku mohla viesť k narušeniu bezpečnosti štátu,

resp. k zamedzeniu získavania informácií obdobného charakteru. Súd potvrdil rozhodnutie

odporcu uvedomujúc si zjavný fakt, že administratívny spis neobsahuje dokumenty,

na základe ktorých dospel odporca k záveru, že navrhovateľ predstavuje

nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Súd však poukázal na skutočnosť,

že ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem

vyjadrený v ustanovení § 52 ods.2 zákona o azyle.

Odvolací súd musí konštatovať, že správne odporca rozhodol, pokiaľ rozhodnutie

o zrušení doplnkovej ochrany navrhovateľovi z dôvodu bezpečnostného záujmu neodôvodnil

a to s poukazom na § 52 ods.2 zákona o azyle.

Avšak napriek tomu, že rozhodnutie o zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany

v zmysle § 52 ods.2 zákona o azyle nemusí obsahovať odôvodnenie, tak táto skutočnosť

nevylučuje oprávnenie súdu oboznámiť sa s dôvodmi a dôkazmi, na základe ktorých odporca

dospel k záveru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej

republiky. Citovaným ustanovením zákona nie je ani vylúčené oprávnenie súdu v rámci

preskúmavania rozhodnutia správneho orgánu ako i jeho postupu preskúmať práve na základe

predloženého spisového materiálu obsahujúceho potrebné dôkazy, či správne uváženie

správneho orgánu, ktoré bolo použité pri posudzovaní nebezpečenstva navrhovateľa

pre bezpečnosť Slovenskej republiky, nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom

ako to ukladá .

Možno súhlasiť s názorom, že odporca rozhodne o zrušení poskytnutej doplnkovej

ochrany žiadateľovi, ak tento predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej

republiky, a je teda na úvahe správneho orgánu ako rozhodne. Treba však pripomenúť,

že vyššie citovaným zákonným ustanovením nebola odporcovi zverená ničím neobmedzená

voľná úvaha pri rozhodovaní, či poskytnutú doplnkovú ochranu zruší alebo nie.

V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že k spisu krajského súdu nebol pripojený úplný

administratívny spis Migračného úradu MV SR týkajúci sa preukázania skutočností,

na základe ktorých odporca dospel k záveru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo

pre Slovenskú republiku, a rozhodol o zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany, a s ktorými

dôvodmi a dôkazmi je súd oprávnený sa oboznámiť. Krajský súd pritom vyžiadal od odporcu

predloženie spisu š. ČAS: MU-131/PO-Ž/2010 (vrátane prípadných predchádzajúcich –

súvisiacich spisov) a uviedol, že pod spisom treba rozumieť úplný, žurnalizovaný a originálny

zväzok listín, týkajúci sa predmetnej veci, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí.

Nepredloženie spisu predstavuje dôvod na zrušenie rozhodnutia odporcu krajským

súdom v zmysle , podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre neúplnosť spisov alebo preto, že spisy neboli predložené.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť

obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to čo do rozsahu

vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti.

Súd teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení

učinených správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky,

môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či

doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.

Odvolací súd znovu konštatuje, že krajský súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi

opravného prostriedku, a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa mal týmito dôvodmi zaoberať

a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či uvedené námietky sú spôsobilé vyvolať

pochybnosti o správnosti skutkových zistení a z toho plynúcu namietanú nezákonnosť

rozhodnutia odporcu.

Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedáva zrozumiteľným spôsobom

odpoveď na otázky nastolené navrhovateľom, a to namietané nesprávne posúdenie

rozhodnutia o zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany navrhovateľovi, pričom odvolací súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy nahrádzať, nakoľko by sa tým navrhovateľovi

odňala možnosť konať pred súdom, dospel odvolací súd k potrebe zrušenia rozhodnutia

krajského súdu.

Podľa na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd,

len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ods.3).

Odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje zmena,

a naopak (ods.4).

Pre uvedenú vadu je odvolanie navrhovateľa dôvodné a z dôvodu jej existencie

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 221 ods. 1

písm. f/ v spojení s zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 16. februára 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková