Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 122/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Lenkou Senčákovou, advokátska kancelária, Európska

trieda 9, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu

zaručeného v , základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

a porušenia postupom Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Bratislava III, Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava-Nové

Mesto – východ vo veci vedenej pod ČVS: ORP-1229/NMV-B3-2017, postupom Okresnej

prokuratúry Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom

Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

IV/4 GPt 11/17/1000 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na inú právnu ochranu zaručeného v (ďalej

len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a porušenia postupom Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Bratislava III, Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava-Nové

Mesto – východ (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) vo veci vedenej pod ČVS:

ORP-1229/NMV-B3-2017, postupom Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len

„okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajskej

prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 11/17/1000.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v dôsledku fyzického

napadnutia sťažovateľa , vydalo okresné

riaditeľstvo uznesenie pod ČVS: ORP-628/NMV-B3-2016 z 31. mája 2016, ktorým

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) vznieslo obvinenie pre trestný čin

výtržníctva podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). proti tomuto rozhodnutiu

podal 17. júna 2016 sťažnosť, na základe ktorej bolo 23. júna 2016 uznesenie o vznesení

obvinenia zrušené. Následne okresné riaditeľstvo uznesením pod ČVS: ORP-628/NMV-B3-

2016 z 30. septembra 2016 danú vec postúpilo na prejednanie priestupku.

3. Podľa názoru sťažovateľa uznesenie o postúpení veci „z procesného hľadiska

odporuje , Správnemu poriadku aj zákonu o priestupkoch. Dôvodom je

skutočnosť, že vec bola postúpená na prejednanie priestupku rovnakému orgánu, ktorý

vo veci rozhodnutie o postúpení vydal.“. Je presvedčený, že ide „o nezákonné rozhodnutie

a touto vadou je postihnuté aj celé nasledujúce konanie až do vydania rozhodnutia

o vybavení priestupku správnym orgánom“.

4. V ďalšom sťažovateľ poukázal na to, že „nikdy nebolo vydané uznesenie, ktorým

by orgány činné v trestnom konaní v súlade s postúpili vec príslušnému

orgánu na prejednanie priestupku“. Skutočne vydané rozhodnutie bolo podľa neho

„nezákonné rozhodnutie, ktoré nebolo spôsobilé umožniť vykonať priestupkové konanie

a rozhodnúť o veci“.

5. Ako sťažovateľ uvádza, „na základe... odborného vyjadrenia bola vec uzavretá

a trestné konanie ukončené“, avšak on je presvedčený, že „odborné vyjadrenie... nebolo

spôsobilé posúdiť rozsah a povahu poškodenia“ zdravia sťažovateľa, „z tohto dôvodu

nebolo relevantnou istinou pre ďalší postup orgánov činných v trestnom konaní“.

6. Odôvodneniu rozhodnutia o postúpení veci na prejednanie priestupku sťažovateľ

vytýka, že v ňom „absentuje akákoľvek argumentácia týkajúca sa dôvodov, pre ktoré nie je

možné konanie posúdiť ako konanie napĺňajúce znaky skutkovej podstaty

výtržníctva“.

7. Svoje výhrady proti uzneseniu o postúpení veci sťažovateľ zhrnul do nasledujúcich

bodov:

„- vec bola uznesením postúpená rovnakému orgánu, ktorý uznesenie o postúpení

vydal - OR PZ...,

- bolo prihliadnuté len na nepatrnú časť lekárskych správ,...

- časť z lekárskych správ vrátane môjho podania zo dňa 22. 07. 2016 sa zo spisu

stratili...,

- v uznesení absentuje akékoľvek odôvodnenie, prečo konanie nie

je trestným činom výtržníctva, napriek tomu, že vykazuje všetky znaky tohto trestného činu.“

8. Proti uzneseniu o postúpení veci na prejednanie priestupku sťažovateľ podal

27. októbra 2016 sťažnosť (písomne doplnenú 14. novembra 2016), ktorú okresná

prokuratúra uznesením č. k. -15 z 1. decembra 2016 zamietla.

9. Následne došlo k postúpeniu veci Okresnému úradu Bratislava (ďalej len „okresný

úrad“) na prejednanie priestupku. Sťažovateľ uviedol, že ani okresný úrad nenamietal, že by

rozhodnutie, na základe ktorého mal vec preskúmať, bolo vydané v rozpore so zákonom,

a 3. apríla 2017 pod sp. zn. Pr-264/2017-KI/P41 vydal rozkaz o uložení sankcie

, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2017.

10. Sťažovateľ 19. októbra 2017 opätovne podal trestné oznámenie (konanie o ňom

bolo vedené okresným riaditeľstvom pod ČVS: ORP-1229/NMV-B3-2017), a to

s „ohľadom na to, že došlo k zmene skutkového stavu z hľadiska následkov“, ktoré boli

„konaním spôsobené, rozsah a povahu následkov... preukázal listinnými

dôkazmi“. Zastával tiež názor, že neboli splnené predpoklady prekážky právoplatne

rozhodnutej veci voči , pretože od momentu vydania uznesenia

okresného riaditeľstva, ktorým postúpil vec na objasnenie priestupku, je konanie

„postihnuté vadou, ktorá má za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia ako aj celého

nasledujúceho konania. Je preto vylúčené, aby toto rozhodnutie a nasledujúce konanie malo

akúkoľvek relevanciu pre konanie o trestnom oznámení zo dňa 19.10.2017. A je absolútne

vylúčené, aby rozhodnutie o uložení sankcie za priestupok tvorilo prekážku právoplatne

rozhodnutej veci.“.

11. Napriek obsahu a rozsahu predložených dôkazov orgány činné v trestnom konaní

podľa tvrdenia sťažovateľa vo veci jeho trestného oznámenia z 19. októbra 2017 nevykonali

žiaden procesný úkon ani nevydali žiadne rozhodnutie. Okresná prokuratúra prípisom

č. k. -42 z 5. februára 2018 doručeným sťažovateľovi 8. februára 2018

oznámila, že sa o jeho trestnom oznámení konať nebude, keďže o veci bolo rozhodnuté

okresným úradom v konaní vedenom pod sp. zn. Pr-264/2017-KI/P41, a to rozkazom

o uložení sankcie za priestupok z 3. apríla 2017.

12. Sťažovateľ je toho názoru, že jeho trestné oznámenie nebolo možné meritórne

vybaviť prípisom okresnej prokuratúry, a teda ide o svojvoľný postup v rozpore

so zákonom. Rovnako sťažovateľ prípisu okresnej prokuratúry vytýka, že v ňom absentuje

čo i len jediný argument, ktorým by zaujala postoj ku skutočnostiam uvedeným v trestnom

oznámení, ako aj k množstvu listinných dôkazov. S ohľadom na to, že podľa sťažovateľa

išlo o list, pre ktorý neustanovuje žiadne náležitosti, nebolo možné

z obsahu prípisu zistiť, ako sa okresná prokuratúra vysporiadala s obsahom trestného

oznámenia, ako vyhodnotila skutkový stav veci, na ktoré z dôkazov prihliadla a na ktoré

nie, z akých dôvodov, z akých úvah vychádzala a akú právnu úpravu aplikovala na zistený

stav veci. V prípade, ak boli orgány činné v trestnom konaní presvedčené, že vo veci už

bolo právoplatne rozhodnuté v správnom konaní vedenom o priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu, mali bezodkladne, najneskôr však do 30 dní od doručenia trestného

oznámenia rozhodnúť formou uznesenia o tom, že sa vec odkladá. Okresná prokuratúra

takto nepostupovala.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ podal „podnet na preskúmanie zákonnosti

postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III“ a „žiadal, aby prokurátor

Krajskej prokuratúry Bratislava vykonal úkony namiesto okresného prokurátora alebo

rozhodol o zmene vecnej príslušnosti z nižšieho stupňa prokuratúry na vyšší stupeň“.

14. Krajská prokuratúra prípisom č. k. -18 z 2. mája 2018

upovedomila sťažovateľa o tom, že vec preskúmala a zistila, že trestné oznámenie

neobsahuje žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vykonávanie ďalšieho trestného

konania. Závery krajskej prokuratúry však sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné, a to aj

z dôvodu, že sa vôbec nevyjadrila k otázke posúdenia konania z hľadiska

skutkovej podstaty prečinu výtržníctva. Sťažovateľ nesúhlasil ani s posúdením ním

namietaných prieťahov v konaní, ktorých existenciu krajská prokuratúra nekonštatovala.

Nespokojnosť sťažovateľ prejavil aj vo vzťahu k právnemu názoru krajskej prokuratúry, že

skutočne vzhľadom na rozhodnutie okresného úradu z 3. apríla 2017 ide o prekážku

právoplatne rozhodnutej veci.

15. Napokon sa sťažovateľ 25. júla 2018 obrátil na generálnu prokuratúru

so žiadosťou o preskúmanie postupu krajskej prokuratúry, ktorá ho však prípisom č. k.

IV/4 GPt 11/17/1000-12 z 21. septembra 2018 doručeným sťažovateľovi 24. októbra 2018

upovedomila, že nezistila „žiadne... dôvody na prijatie zákonných opatrení vyplývajúci

prokurátorovi z úradnej povinnosti“ a žiadosť sťažovateľa bez ďalších opatrení odložila.

16. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ... Bergstrasse 16, Geroldswil Švajčiarsko na

prejednanie veci zákonom stanoveným postupom podľa . ods. 1 Slovenskej

republiky, na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 a na ochranu práv

a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu prokuratúrou SR

podľa , postupom Generálnej prokuratúry SR v konaní

vedenom pod sp. zn.: IV/4 GPt 11/17/1000-12, Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní

vedenom pod č. k.: , Okresnej prokuratúry Bratislava III vo konaní

vedenom pod č. k. -42 a Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave III, Obvodné

oddelenie PZ Bratislava Nové Mesto - východ vo veci vedenej pod ČVS: ORP-1229/NMV-

-2017 porušené bolo.

2. Súd zakazuje Okresnému riaditeľstvu PZ v Bratislave III, Obvodné oddelenie PZ

Bratislava Nové Mesto - východ vo veci vedenej pod ČVS: ORP-1229/NMV-B3-2017

pokračovať v porušovaní označených základných práv a prikazuje mu ďalej konať.

3. Súd ... Bergstrasse 16, Geroldswil Švajčiarsko priznáva

finančného zadosťučinenia vo výške 1.500,-EUR.

4. Generálna prokuratúra SR, Krajská prokuratúra v Bratislave a Okresná

prokuratúra Bratislava III a Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave III, Obvodné oddelenie

PZ Bratislava Nové Mesto-východ, sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť

,... Bergstrasse 16, Geroldswil Švajčiarsko trovy právneho zastúpenia v sume

325,42 EUR na účet jeho právnej zástupkyne, JUDr. Lenky Senčákovej, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

19. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

21. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

24. Podľa ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný

súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých základných práv a iba

v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami orgánov verejnej moci, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite ústavnej sťažnosti.

Tvrdenia o porušení označených práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi,

ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu (postup okresného riaditeľstva

v konaní vedenom pod ČVS: ORP-628/NMV-B3-2016 a jeho uznesenie z 30. septembra

2016, postup okresného úradu v konaní vedenom pod sp. zn. Pr-264/2017-KI/P41 a jeho

rozhodnutie z 3. apríla 2017, a uznesenie okresnej prokuratúry č. k. -15

z 1. decembra 2016), je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

jeho argumentácie (napr. , , ).

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd za predmet ústavnej sťažnosti považoval

namietané porušenie základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a porušenie postupom okresného riaditeľstva vo veci

vedenej pod ČVS: ORP-1229/NMV-B3-2017, postupom okresnej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. , postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom

pod sp. zn. IV/4 GPt 11/17/1000.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

28. Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1229/NMV-B3-

2017

29. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

30. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

31. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už mnohokrát uviedol, že

jedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti podľa

ako prostriedku ochrany (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou)

zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto

zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 1 a 2 (obdobne , ).

32. Ustanovenie teda limituje právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. V zmysle tohto

princípu rozhoduje ústavný súd o individuálnych ústavných sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej

moci (, ).

33. Pokiaľ sťažovateľ ako oznamovateľ násilného činu a zároveň jeho obeť, t. j. ako

poškodený, v ústavnej sťažnosti namietal nesprávny postup okresného riaditeľstva v konaní

vedenom pod ČVS: ORP-1229/NMV-B3-2017, ktorým malo dôjsť k zásahu do jeho

základného práva na inú právnu ochranu, potom je potrebné skúmať, či procesnoprávny

predpis, ktorým sa dané konanie riadilo, t. j. , neposkytoval sťažovateľovi

účinný právny prostriedok, ktorým sa mohol domáhať ochrany svojich základných práv

v tomto konaní a ktorým by inicioval prieskum správnosti (zákonnosti) postupu okresného

riaditeľstva z hľadiska dodržania práv sťažovateľa pred príslušným nadriadeným orgánom

verejnej moci.

34. Pretože vo veci sťažovateľa išlo o fázu konania pred začatím trestného stíhania

v zmysle ustanovení a nasl. , prichádzalo do úvahy preskúmanie

postupu príslušného policajta okresného riaditeľstva podľa ,

podľa ktorého prokurátor preskúma postup policajta podľa § 197, ak ho o to požiada

oznamovateľ alebo poškodený najneskôr do 30 dní, a výsledok preskúmania im oznámi

bez meškania.

35. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že sťažovateľ mal

k dispozícii zákonom mu priznaný účinný právny prostriedok nápravy na ochranu svojich

práv pred ich porušovaním zo strany okresného riaditeľstva. Táto okolnosť vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného vylučuje právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnenej námietke porušenia označeného

základného práva podľa postupom okresného riaditeľstva v konaní

vedenom pod ČVS: ORP 1229/NMV-B3-2017, keďže tomu bránia oprávnenia okresnej

prokuratúry. Z tohto dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

36. Okresná prokuratúra trestné oznámenie sťažovateľa z 19. októbra 2017 vybavila

prípisom č. k. -42 z 5. februára 2018, ktorý bol sťažovateľovi doručený

8. februára 2018. V tomto prípise okresná prokuratúra sťažovateľovi jednoznačne oznámila,

že sa o jeho trestnom oznámení zo strany orgánov činných v trestnom konaní ďalej konať

nebude. Od tohto momentu bolo (muselo byť) sťažovateľovi (v tom čase zastúpenom

kvalifikovanou právnou zástupkyňou) zrejmé, že okresná prokuratúra už v danej veci

nebude z vlastnej iniciatívy činnou a že je potrebné jej oznámenie považovať za konečné

„rozhodnutie“ z jej strany.

37. Aj v tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd zisťoval, či vo vzťahu k postupu

okresnej prokuratúry a jej prípisu existoval účinný právny prostriedok, ktorým by sa

sťažovateľ mohol pokúsiť zvrátiť z jeho pohľadu pre neho nepriaznivý stav, ktorý nastal

po vydaní označeného prípisu z 5. februára 2018.

38. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal krajskej prokuratúre „podnet na

preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora“ okresnej prokuratúry.

39. Podľa o prokuratúre v znení účinnom

od 1. januára 2016 (ďalej len „zákon o prokuratúre“) postupom podľa tohto zákona sa

nemožno domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní ani

preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní, vrátane postupu

spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného

vyšetrovania podľa . To neplatí, ak ide o podnet na podanie dovolania

podľa .

40. Krajská prokuratúra sa napriek tejto právnej úprave týmto „podnetom“

sťažovateľa zaoberala, a to na základe príkazu generálneho prokurátora Slovenskej

republiky č. 6/2017 z 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí

o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní vydanom pod č. k. IV/1 Spr 225/17/1000-6

(ďalej len „príkaz generálneho prokurátora“) a po preskúmaní postupu okresnej prokuratúry

v konaní vedenom pod sp. zn. sťažovateľa o jeho vybavení upovedomila

prípisom sp. zn. z 2. mája 2018, z ktorého vyplynul záver, že trestné

oznámenie neobsahovalo žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vykonávanie

ďalšieho trestného konania v tejto veci.

41. V konkrétnych okolnostiach danej veci teda došlo k faktickému preskúmaniu

postupu okresnej prokuratúry krajskou prokuratúrou, ktorá ako nadriadený orgán

disponovala oprávnením v prípade zistenia zásahu do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa postupom okresnej prokuratúry týmto poskytnúť primeranú ochranu vykonaním

príslušných opatrení na odstránenie porušenia zákonnosti, ale aj ústavnosti.

42. Táto skutočnosť robí ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti (namietaného

porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v

postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. sp. zn. )

takou, ktorú nemá ústavný súd právomoc prerokovať, a z tohto dôvodu ju podľa § 56 ods. 2

písm. a) odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

43. Ako už bolo uvedené, krajská prokuratúra žiadosť sťažovateľa, ktorou sa

domáhal prijatia určitých opatrení v trestnom konaní – smerujúcej najmä proti okresnej

prokuratúre – vybavila prípisom pod sp. zn. z 2. mája 2018. So závermi

uvedenými v tomto prípise však sťažovateľ nesúhlasil, preto 25. júla 2018 požiadal

generálnu prokuratúru o preskúmanie postupu krajskej prokuratúry.

44. Generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/4 GPt 11/17/1000-12 z 21. septembra

2018 sťažovateľa upovedomila, že jeho opakovanú žiadosť bez ďalších opatrení odkladá.

45. Pre poskytnutie ústavnoprávnej ochrany základnému právu sťažovateľa na inú

právnu ochranu bolo v danej veci podstatným, či vo vzťahu k postupu krajskej prokuratúry

v konaní vedenom pod sp. zn. a jej prípisu z 2. mája 2018 bolo možné

považovať opakovanú žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu okresnej prokuratúry

a krajskej prokuratúry za účinný právny prostriedok nápravy.

46. Ústavný súd znovu pripomína znenie ustanovenia § 31 ods. 5 zákona

o prokuratúre v relevantnom znení účinnom od 1. januára 2016, v zmysle ktorého sa nie je

nemožné podľa tohto zákona domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného

v trestnom konaní ani preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní,

a zároveň ústavný súd poznamenáva, že ani príkaz generálneho prokurátora nedával

sťažovateľovi možnosť podať ďalšiu opakovanú žiadosť v tejto veci (podľa čl. 2 ods. 2

prvej vety príkazu generálneho prokurátora opakovaná žiadosť podaná v tej istej veci sa

nevybavuje). Z uvedeného je zrejmé, že opakovanú žiadosť z 25. júla 2018 adresovanú

generálnej prokuratúre nebolo možné považovať za účinný právny prostriedok nápravy –

ochrany základných práv sťažovateľa.

47. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

48. Ak teda bol sťažovateľ presvedčený o porušení jeho základného práva na inú

právnu ochranu zaručeného v postupom krajskej prokuratúry v konaní

vedenom pod sp. zn. , prípadne jej prípisom z 2. mája 2018, mohol a mal

sa ochrany tohto základného práva domáhať pred ústavným súdom ústavnou sťažnosťou

podľa , a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia mu označeného

prípisu krajskej prokuratúry (pozri ; resp. vzhľadom

na neskoršie nadobudnutie účinnosti aktuálneho tak mal urobiť

podľa vtedy platného a účinného § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ktorý rovnako stanovoval

dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa ).

49. Ústavný súd už mnohokrát uviedol, že nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene. V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom

súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , , ).

50. Je bez akýchkoľvek pochýb, že sťažovateľ sa o obsahu prípisu krajskej

prokuratúry sp. zn. z 2. mája 2018 musel dozvedieť pred podaním

opakovanej žiadosti adresovanej generálnej prokuratúre 25. júla 2018, keď touto žiadosťou

reagoval práve na závery konania krajskej prokuratúry. Ústavnú sťažnosť však elektronicky

odoslal ústavnému súdu až 20. decembra 2018. Je evidentné, že od 25. júla 2018 do podania

ústavnej sťažnosti pre namietané porušenie základného práva podľa

postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

bezpochyby uplynula doba viac ako stanovená lehota dvoch

mesiacov.

51. Vzhľadom na tieto zistenia ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti (namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného

v postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

) podľa ako podanú

oneskorene.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 11/17/1000

52. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že cieľom jeho právomoci ako

nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( ) nie je primárne preskúmavať

a posudzovať právne názory orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch

nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd) fyzických osôb

a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti s rozhodovaním vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred týmito orgánmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha

ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich

o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických

osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách (m. m. , ).

53. Ústavný súd k porušeniu označeného základného práva na inú právnu ochranu

postupom generálnej prokuratúry a prípadne aj jej prípisom z 21. septembra 2018 tiež

uvádza, že z druhej časti namietaného porušenia vyplýva, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom aj trestnoprávnej ochrany svojho

konkrétneho práva na inom orgáne Slovenskej republiky, t. j. v tejto veci u orgánov činných

v trestnom konaní (obdobne napr. , ). Jeho obsahom je

oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní trestným oznámením sťažovateľa,

resp. inými podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo by mohli tieto orgány iba

vtedy, ak by podania sťažovateľa ignorovali alebo nevenovali im pozornosť zodpovedajúcu

ich povinnostiam.

54. Ak orgány činné v trestnom konaní venujú podaniu primeranú pozornosť,

nedopustia sa negatívneho zásahu do podstaty základného práva na inú právnu ochranu,

nezmaria jeho zmysel, a preto ho ani nemôžu porušiť (obdobne napr. ).

55. V danom prípade sa podaním sťažovateľa z 25. júla 2018 označeným ako

„Opakovaný podnet podľa ods. o prokuratúre“ generálna

prokuratúra dostatočne zaoberala a dala sťažovateľovi odpovede na všetky pre vybavenie

veci podstatné otázky.

56. Vo svojom prípise č. k. IV/4 GPt 11/17/1000-12 z 21. septembra 2018

sťažovateľovi jasne a zreteľne uviedla, že v „súčasnosti platná a účinná právna úprava

bývalých podnetov na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánov činných

v prípravnom konaní ( a nasl. o prokuratúre v znení

neskorších právnych predpisov...) bola nahradená novou právnou úpravou“ a že podľa § 31

ods. 5 zákona o prokuratúre sa „postupom podľa tohto zákona... nemožno domáhať

preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní a ani preskúmania

zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní...“. Generálna prokuratúra usmernila

sťažovateľa, že jeho podanie uvedenú zmenu právnej úpravy nezohľadňuje. Podotkla tiež,

že „Žiadosť o preskúmanie zákonnosti a postupu prokurátora v trestných veciach sa

s účinnosťou od 1. júna 2017 vybavuje v režime nového Príkazu Generálneho prokurátora

SR por. č. 6/2017 zo dňa 12. júna 20l7“, avšak podľa jeho čl. 2 ods. 2 sa „opakovaná

žiadosť podaná v tej istej veci sa nevybavuje“.

57. Podanie sťažovateľa generálna prokuratúra teda vyhodnotila ako opakovanú

žiadosť „na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátorky Krajskej

prokuratúry v Bratislave vo veci sp. zn. -18, konkrétne jej písomného

upovedomenia zo dňa 2. mája 2018“, ale s tým záverom, že „Vecné vybavenie tejto

žiadosti“ jej „vyššie uvedená právna úprava neumožňuje.“. S poukazom na uvedené

generálna prokuratúra podanie sťažovateľa z 25. júla 2018 bez ďalších opatrení odložila.

58. Ústavný súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že generálna prokuratúra sa

podaním sťažovateľa dostatočne zaoberala a s výsledkom svojho konania ho primerane

oboznámila. Pritom jej závery nemožno hodnotiť ako nelogické alebo vnútorne rozporné.

Práve naopak, ňou prijaté závery sú založené na racionálnej úvahe, opreté o príslušné

zákonné ustanovenia aj interné predpisy, ktorých interpretácia a aplikácia nepredstavuje

popretie ich znenia, zmyslu a účelu. Za týchto okolností ústavnému súdu neostávalo iné, iba

uznať ústavnú konformitu postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

IV/4 GPt 11/17/1000, ako aj jej prípisu z 21. septembra 2018.

59. Z tohto dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

60. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v rámci svojej rozhodovacej

činnosti viackrát konštatoval, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti

označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva

a slobody podľa druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných

práv alebo slobôd (napr. , , , ).

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

61. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požadoval vysloviť aj porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

v postupoch všetkých ním označených orgánov verejnej moci činných vo veci.

62. Je evidentné, že posúdenie otázky prípadného zásahu do základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v danej veci záleží

od vyriešenia otázky, ku ktorej sa ústavný súd nemohol vyjadriť ani ju preskúmať. Totiž ak

by mal ústavný súd zodpovedne a zodpovedajúco preskúmať prípadné porušenie

základného práva sťažovateľa podľa , nesmel by mať žiadnu pochybnosť

o tom, či trestné konanie je v danej veci skončené alebo nie.

63. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , ) sa ochrana základnému právu vrátane

základného práva podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými

orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným riaditeľstvom, okresnou prokuratúrou,

krajskou prokuratúrou a generálnou prokuratúrou) ešte trvalo. Ak v čase, keď ústavná

sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu

označeného základného práva (z dôvodu skončenia namietaných konaní), ústavný súd

ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

64. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti totiž konštantne vychádza z názoru,

že účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu

verejnej moci (napr. , , , , ,

, ).

65. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd s poukazom na dôvody odmietnutia

tejto ústavnej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú

právnu ochranu zaručeného v nemohol definitívne ustáliť, či konanie

o trestnom oznámení sťažovateľa z 19. októbra 2017, na ktoré sa viaže postup všetkých

sťažovateľom označených konaní orgánov verejnej moci, možno alebo nemožno považovať

za skončené, neprichádzalo do úvahy ani adekvátne posúdenie tohto konania z hľadiska

ústavnosti postupu dotknutých orgánov verejnej moci s akcentom na zbytočné prieťahy.

66. Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoju

judikatúru, z ktorej vyplýva (napr. , ), že možnosť domáhať sa

ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poškodeným

v rámci trestného konania je podmienená skutočnosťou uplatnenia nároku na náhradu škody

v trestnom konaní, čo možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci

poškodeného (v jeho záležitosti). Podľa poškodený, ktorý

má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená

trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil

obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

67. Doterajšia judikatúra ústavného súdu (napr. , ,

) týkajúca sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa subjektom majúcim v rámci

trestného konania status poškodeného sa ustálila v tom, že poškodený v trestnom konaní,

ktoré nedospelo do štádia vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, nedisponuje možnosťou

domáhať sa vyslovenia porušenia označeného základného práva (napr. ,

, ). Až vznesenie obvinenia považuje ústavný súd za moment,

ktorý poskytuje poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti

konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a teda z neho robí „vec“,

na prerokovanie ktorej bez zbytočných prieťahov má nárok v zmysle .

68. Ústavný súd, vychádzajúc z citovanej judikatúry a súčasne z okolností prípadu,

posúdil námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom okresného riaditeľstva, okresnej prokuratúry,

krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v označených konaniach ako zjavne

neopodstatnenú. Ide totiž o prípad trestného konania, kde si sťažovateľ ako poškodený svoj

nárok na náhradu škody voči obvinenému uplatniť nemohol, pretože obvinenie konkrétnej

osobe vznesené nebolo. Táto situácia vylučuje sťažovateľa z možnosti profitovať zo záruk

garantovaných , pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

69. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu

70. Pokiaľ sa sťažovateľ v posudzovanom prípade domáha aj vyslovenia porušenia

, ústavný súd konštatuje, že označený článok neobsahuje garanciu

konkrétneho základného práva a slobody, ale určuje právny základ fungovania prokuratúry

Slovenskej republiky. V prípade ústavnej sťažnosti podľa ústavný súd

rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného

v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, porušenie iných článkov možno preto podaním

individuálnej ústavnej sťažnosti podľa namietať len v spojení

s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ). Keďže ústavný súd odmietol

sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a , odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

71. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

72. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v jej petite,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti požadovaného

vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd ( ), k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2019