Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 382/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2018

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Jitka Hasíková s. r. o., Jakubovo

námestie 13, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Jitka Hasíková, vo veci

namietaného porušenia , , a Slovenskej

republiky, čl. 39 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 4. apríla 2018 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením zo 4. apríla 2018 p o r u š i l základné právo na súdnu

ochranu podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. apríla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-14 z 11. júla 2018 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 2,

a (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 4. apríla 2018.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže právna zástupkyňa sťažovateľa

v podaní bez označenia dátumu doručenom ústavnému súdu 8. októbra 2018 a najvyšší súd

vo vyjadrení zo 17. septembra 2018 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -907 z 23. apríla 2015 bol sťažovateľ podľa § 285 písm. b) Trestného

poriadku oslobodený spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery

podľa a .

4. Na základe odvolania prokurátora uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2015 bol oslobodzujúci rozsudok

okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

5. Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. -965 z 28. júna 2016 bol

sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov. Bol tiež zaviazaný nahradiť v skúšobnej dobe

poškodenému spôsobenú škodu vo výške 44 353,86 €.

6. Podľa skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku okresného súdu sa trestného činu

mal sťažovateľ dopustiť tak, že vo funkcii konateľa obchodnej spoločnosti

(ďalej len „odberateľ“) v rámci obchodného styku ako

odberateľ preberal od dodávateľa obchodnej spoločnosti

(ďalej len „dodávateľ“) rôzny elektronický tovar formou bezhotovostného platobného styku

s upozornením od dodávateľa na vystavených faktúrach, že dodávaný tovar zostáva

majetkom dodávateľa do úplného zaplatenia faktúry. V období od 20. marca 2008 napriek

výzvam zaslaným od dodávateľa elektronickou formou a poštou nezaplatil vystavené

faktúry (ich zoznam presne vyplýva zo skutkovej vety rozsudku) a s takto získaným

elektronickým tovarom, ktorého nebol vlastníkom, z vlastného rozhodnutia naložil

neznámym spôsobom a nevrátil ho dodávateľovi, čím mu spôsobil škodu vo výške

44 353,86 €.

7. Uznesením krajského súdu č. k. -1003 z 12. januára 2017 bolo

odvolanie sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu zamietnuté.

8. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. apríla 2018 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu. Uznesenie najvyššieho

súdu bolo obhajkyni sťažovateľa doručené 17. apríla 2018.

9. Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie a , ako

aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Prvým dôvodom je porušenie jeho práva na obhajobu pred krajským súdom.

V tejto súvislosti sťažovateľ v dovolaní namietal porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom, keďže 12. januára 2017 sa na krajskom súde uskutočnilo verejné zasadnutie,

ktorého predmetom bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu

rozsudku okresného súdu. Verejné zasadnutie trvalo od 10.30 h do 10.50 h, pričom 5 minút

krajský súd zisťoval, či môže konať v neprítomnosti sťažovateľa a 13 minút čakali strany na

vyhlásenie rozhodnutia. V zmysle po otvorení verejného

zasadnutia predseda senátu alebo ním určený člen senátu prednesie najskôr napadnutý

rozsudok, uvedie, ktoré chyby rozsudku alebo konania sa vytýkajú, a oznámi podstatný

obsah doterajšieho konania. Vzhľadom na to, že po otvorení verejného zasadnutia predseda

senátu neoboznámil strany s podstatným obsahom dovtedajšieho konania a neuviedol nič

z odvolania obhajkyne, táto žiadala, aby jej bolo umožnené aspoň oboznámiť senát

so základom obrany sťažovateľa. Predseda senátu jej zdôraznil, že môže predniesť len

záverečný návrh. V reakcii na jej snahu domôcť sa prednesu argumentácie obsiahnutej

v odvolaní ju predseda senátu dôrazne upozornil, že má predniesť len záverečný návrh.

Do zápisnice zaprotokoloval v podstate okrajovú poznámku obhajkyne, podľa ktorej senát

rozhoduje o vine človeka a zaväzuje ho na náhradu škody za faktúry, ktoré neboli nikým

podpísané, a za tovar, ktorý nebol sťažovateľovi dodaný. Podstatná časť obhajoby

sťažovateľa vzťahujúca sa na vznik výhrady vlastníctva (tá bola určujúcim momentom pre

uznanie viny sťažovateľa) nebola krajským súdom vôbec oboznámená a ani sťažovateľovi

sa neumožnilo vysvetliť ju. Vzhľadom na takýto priebeh verejného zasadnutia požiadala

obhajkyňa o zaslanie zvukovej nahrávky z verejného zasadnutia. Prípisom krajského súdu

sp. zn. z 31. januára 2017 bolo obhajkyni oznámené, že zvukový záznam

nebol vyhotovený, lebo sa na verejnom zasadnutí nevykonávalo dokazovanie. Právo

na obhajobu nespočíva len v práve zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním, ale aj v celom rade

práv, ktoré slúžia na dosiahnutie objektívneho a spravodlivého výsledku trestného konania.

Medzi tieto práva patria aj práva týkajúce sa priameho vyjadrenia sa k dôkazom, k návrhom,

ako aj ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa obvinenému kladú za vinu. K tomu nesporne

patrí aj právo vyjadriť právny názor a právnu argumentáciu týkajúcu sa trestnej činnosti

obvineného. Uvedená argumentácia sťažovateľa nebola v dovolacom konaní najvyšším

súdom akceptovaná. Tento vo svojom uznesení uviedol len veľmi všeobecné konštatovanie

neviažuce sa na daný prípad. Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého právo na obhajobu sa

chápe ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho

obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu

na uplatnenie každého obhajovacieho práva, je síce správny, ale v úplnom rozpore s tým, čo

sa odohralo na krajskom súde. Tým, že krajský súd neumožnil sťažovateľovi predniesť

obsah svojho odvolania, s týmto podaním neboli oboznámení ani ostatní dvaja členovia

senátu, sťažovateľ nemal právo vysvetliť niektoré vážne skutočnosti týkajúce sa vlastníctva

veci (čo je základom pre naplnenie objektívnej stránky trestného činu sprenevery), bolo jeho

právo na obhajobu porušené zásadným spôsobom, keďže k rozhodnutiu krajského súdu

došlo bez oboznámenia sa s predmetnou vecou. V dôsledku týchto skutočností sťažovateľ

nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého k zásadnému porušeniu jeho práva

na obhajobu nedošlo.

11. Druhým dôvodom porušenia označených práv je podľa sťažovateľa arbitrárnosť

rozhodnutí všeobecných súdov. V oboch rozhodnutiach krajského súdu (tak v uznesení

zrušujúcom oslobodzujúci rozsudok okresného súdu, ako aj v následnom uznesení

o zamietnutí odvolania sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu), ako aj

v uznesení najvyššieho súdu sa nenachádzajú preskúmateľné dôvody, na základe ktorých by

bolo možné vyčerpávajúco a rozumne vysvetliť, prečo konajúce všeobecné súdy

neakceptovali námietky sťažovateľa. V týchto rozhodnutiach nie je vyslovený žiaden

relevantný právny názor, ktorý by dával odpovede na námietky sťažovateľa smerujúce

najmä proti nenaplneniu objektívnej stránky trestného činu sprenevery, a to v otázke

právneho vymedzenia cudzej veci, v otázke vzniku výhrady vlastníctva podľa zákonných

podmienok stanovených v obchodnom a občianskom práve, v otázke nakladania s cudzou

vecou, ktorá mala byť sťažovateľovi zverená, a v otázke vzniku škody, jej uplatnenia, jej

výšky, ako aj príčinnej súvislosti medzi porušením zákonnej povinnosti a samotným

vznikom škody. Extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, ale najmä

s obsahom právnej praxe v spojení s nerešpektovaním kogentnej normy sa javí najmä pri

vyslovení úvahy krajského súdu v jeho zrušujúcom uznesení, v ktorom sa nevysporiadal

so základnou otázkou právneho vzťahu sťažovateľa k veci, s ktorou nakladal. O cudziu vec

by mohlo ísť totiž iba vtedy, ak by sa obžalobe podarilo preukázať, že medzi dodávateľom

a odberateľom došlo k platnému uzavretiu dohody o výhrade vlastníctva v písomnej forme.

Len takáto dohoda mohla zmeniť právny predpoklad o nadobudnutí vlastníctva k hnuteľnej

veci jej odovzdaním tak, ako to predpisuje a nasl. .

Je pravdou, že pripúšťa uzavretie kúpnej zmluvy aj konkludentným

spôsobom, ale nepripúšťa uzavretie dohody o výhrade vlastníctva ústne. Touto právnou

skutočnosťou sa krajský súd vôbec nezaoberal, čím nerešpektoval kogentné ustanovenie

. Jeho odôvodnenie, podľa ktorého z ustanovenia Trestného

zákona nevyplýva, že medzi poškodeným a páchateľom musí existovať kúpna zmluva

v písomnej forme, resp. rámcová zmluva, je v príkrom rozpore s právnou praxou, ale aj

s výsledkami dokazovania. Pokiaľ by sa vychádzalo len z kúpnej zmluvy alebo rámcovej

zmluvy, platil by právny predpoklad, že odovzdaním veci sa odberateľ stal vlastníkom veci

a ako vlastník mohol s touto vecou neobmedzene nakladať. Ak má byť naplnená skutková

podstata trestného činu sprenevery, musí byť jednoznačne preukázané, že sťažovateľ

nakladal s cudzou vecou, a teda, že výhradou vlastníctva si dodávateľ ponechal vlastníctvo

veci až do okamihu jej zaplatenia. Preukazovanie vzniku dohody o výhrade vlastníctva

obhajoba vyvrátila skutkovými, ako aj právnymi skutočnosťami a rozhodnutiami iných

súdov. Na tento účel boli okresnému súdu predložené niektoré súdne rozhodnutia

zdôvodňujúce, prečo je právne neprípustné akceptovať vyhlásenie na faktúre o výhrade

vlastníctva, resp. prečo nemôže odkaz na obchodné podmienky nahradiť písomnú formu

zmluvy, a teda aj písomnú formu dohody o výhrade vlastníctva. Predloženú právnu

argumentáciu krajský súd úplne odignoroval a vôbec sa v odôvodnení uznesenia

nastolenými otázkami nezaoberal. Týmto postojom sa odchýlil od právnej praxe. Rovnako

sa krajský súd nezaoberal právnym názorom vyjadreným v Právnych listoch 9. októbra

2014, podľa ktorého o trestný čin sprenevery môže ísť len v prípade, ak páchateľ naloží

so zverenou vecou v rozpore s účelom, na ktorý mu bola daná do užívania.

12. Porušenie , listiny a dohovoru vidí sťažovateľ

v tom, že vo všetkých svojich relevantných podaniach namietal, že skutok, pre ktorý bol

stíhaný, nie je trestným činom, a to pre nenaplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty.

Z toho vyplýva, že pre naplnenie tejto skutkovej podstaty musí dôjsť zo strany páchateľa

k prisvojeniu si cudzej veci, k čomu však nedošlo.

13. Porušenie a vidí sťažovateľ v skutočnosti, že

všeobecné súdy vyslovili jeho vinu a následne mu uložili trest za to, že nezaplatil faktúry za

tovar, ktorý mu mal byť dodaný. Znamená to, že jeho trestnoprávna zodpovednosť bola

odvodená od neschopnosti dodržať zmluvný záväzok. V celom trestnom konaní sa bránil

tým, že mu predmetný tovar nebol dodaný, tento v mnohých prípadoch prevzala osoba,

ktorá nebola v právnom vzťahu s odberateľom, u ktorého sťažovateľ vykonával funkciu

konateľa. Faktúry, ktoré sa stali predmetom dokazovania, neboli podpísané sťažovateľom,

ale ani iným oprávneným subjektom. Prevažná časť faktúr tvoriacich predmet sprenevery

vôbec nebola podpísaná odberateľom, ba dokonca niektoré ani dodávateľom. Takéto listiny

nespĺňali základné predpoklady relevantného dôkazu a boli v rozpore so všeobecnými

obchodnými podmienkami dodávateľa, v ktorých bolo ustanovené, že faktúra a dodací list

sú priložené k tovaru (v prípade dopravy tovaru prepravnou službou) alebo ich dostane

zákazník pri osobnom preberaní tovaru. Všetky platné doklady musia obsahovať pečiatku

distribútora a podpis zodpovedného pracovníka. Bez týchto náležitostí sú doklady

považované za neplatné. Vzhľadom na to, že okrem zmätočných faktúr neexistovali ani

podpísané dodacie listy, dodávateľ nebol schopný uplatniť si svoj nárok v obchodnom

spore. Vychádzajúc z rozsahu dokazovania v konaní o zaplatenie, je zrejmé, že tento spor

dodávateľ nemôže vyhrať. Navyše podanie žaloby bolo spojené s pomerne vysokým

súdnym poplatkom, ako aj trovami právneho zastúpenia. Z týchto dôvodov využil dodávateľ

orgány činné v trestnom konaní a dosiahol za pomoci súdov priznanie náhrady škody, ktorú

by nikdy nedokázal preukázať v obchodnom spore. Trestnoprávna kvalifikácia určitého

zákonného konania (tzv. kriminalizácia súkromnoprávneho vzťahu) v zásade nemá miesto

tam, kde nahrádza individuálnu aktivitu jednotlivca na ochranu jeho práv v oblasti bežných

súkromnoprávnych vzťahov. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zásady subsidiarity

trestnej represie, k znerovnoprávneniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k zneužitiu

orgánov verejnej moci k vytvoreniu nerovnosti občanov, teda k porušeniu čl. 1 ods. 1

.

14. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

«1/ Postupom... Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo veci vedenej proti

sťažovateľovi na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. , na Krajskom súde v Žiline

pod sp.zn. a pod sp. zn. , na Najvyššom súde SR pod sp. zn.

, boli porušené

- základné práva zaručené v , domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,

- základné práva na spravodlivý proces zaručené v Slovenskej

republiky,

- základné práva a slobody zaručené v čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- základné práva zaručené v , byť potrestaný len za

konanie, o ktorom zákon ustanoví, že je trestným činom, /ústavná zásada „nullum crimen

sine lege“ (žiadny trestný čin bez zákona)/

- základné práva a slobody zaručené v čl. 7 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd,

- základné práva a slobody uvedené v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd,

- základné práva zaručené v druhá alinea ,

nebyť pozbavený slobody pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok,

- základné práva zaručené v , zachovávať

princípy právneho štátu.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , zo dňa 04.04.2018... sa

zrušuj[e] a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3/ Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 44.000 EUR (slovom štyridsaťštyritisíc eur), ktoré sú mu Okresný

súd v Žiline a Krajský súd v Žiline povinné spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 1252,94

EUR vrátane DPH alebo alternatívne 390,50 EUR vrátane DPH do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.»

15. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -60 zo 17. septembra

2018, doručeného ústavnému súdu 24. septembra 2018, vyplýva, že pripája vyjadrenie

predsedu senátu najvyššieho súdu zo 14. septembra 2018. Podľa názoru predsedu senátu

nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého s odvolaním neboli oboznámení

ostatní dvaja členovia senátu. Je nepochybné, že celý senát, t. j. všetci traja sudcovia,

sa podrobne oboznámili so spisom, a teda aj s predmetom a obsahom odvolania.

Rozhodovali tak so znalosťou veci. Nebolo preto nutné podrobne referovať detaily

odvolania na verejnom zasadnutí. Podľa na verejnom

zasadnutí o odvolaní predseda senátu alebo ním určený člen senátu prednesie napadnutý

rozsudok, uvedie, ktoré chyby rozsudku alebo konania sa vytýkajú, a oboznámi obsah

doterajšieho konania. Toto ustanovenie je lex specialis k ,

ktorý upravuje priebeh verejného zasadnutia. Je treba poznamenať, že sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu v dovolaní, ale ani v sťažnosti ústavnému súdu neuviedol

žiadne podstatné zmeny a argumenty proti argumentom, ktoré boli rozvedené v písomnom

odvolaní, s ktorým sa členovia senátu krajského súdu pri štúdiu spisu v rámci prípravy

na verejné zasadnutie oboznámili. Nemožno teda prijať záver, že bolo zásadným spôsobom

(v zmysle ustálenej praxe všeobecných súdov) porušené právo na obhajobu sťažovateľa

konaním na verejnom zasadnutí krajského súdu. Krajský súd v tejto veci postupoval

v zmysle a sťažovateľ sa mal možnosť vyjadriť, ako má

krajský súd o jeho odvolaní rozhodnúť. Nie je známe, že by ústavný súd vyslovil nesúlad

tohto ustanovenia s , resp. s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná. Treba pripomenúť aj znenie . Senát

najvyššieho súdu sa však aj tak uvedenými námietkami v súvislosti s naplnením

dovolacieho dôvodu podľa zaoberal. V ostatnom

možno odkázať na dôvody uznesenia najvyššieho súdu.

16. Z podania právnej zástupkyne sťažovateľa bez označenia dátumu doručeného

ústavnému súdu 8. októbra 2018 vyplýva, že k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu,

resp. predsedu senátu najvyššieho súdu nezasiela osobitné stanovisko, keďže sa v celom

rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v sťažnosti.

II.

17. Z rozsudku okresného súdu č. k. -907 z 23. apríla 2015 vyplýva, že

ním bol sťažovateľ podľa oslobodený spod obžaloby,

pretože skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom.

Podľa názoru okresného súdu sa vykonaným dokazovaním preukázalo, že medzi

odberateľom a dodávateľom existoval záväzkovo-právny vzťah ako medzi dvoma

podnikateľskými subjektmi, keď poškodený dodávateľ dodával tovar odberateľovi

zastúpenému sťažovateľom ako konateľom odberateľa. Tento záväzkovo-právny vzťah

úspešne fungoval niekoľko rokov, a to až do roku 2008, keď sa u sťažovateľa zhoršila

platobná disciplína a prestal uhrádzať faktúry za odobratý tovar. V konaní sa nepreukázalo,

že by medzi odberateľom a dodávateľom bola uzavretá kúpna zmluva v písomnej forme, ale

ani rámcová zmluva obsahujúca výhradu vlastníctva, resp. osobitná zmluva o výhrade

vlastníctva. Je preto nesporné, že medzi odberateľom a dodávateľom neexistovala platne

uzavretá zmluva, ktorej obsah by zahŕňal dojednanie o výhrade vlastníctva. Podľa § 443

ods. 1 a 2 kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je

mu dodaný tovar odovzdaný, alebo pred odovzdaním nadobúda kupujúci vlastnícke právo

k prepravovanému tovaru, keď získa oprávnenie nakladať so zásielkou. Podľa § 445

zmluva o výhrade vlastníctva musí byť uzatvorená písomne. Podľa

tohto ustanovenia totiž platí, že strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci nadobudne

vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v § 443. Ak z obsahu tejto výhrady

vlastníckeho práva nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že kupujúci má nadobudnúť

vlastnícke právo až úplným zaplatením kúpnej ceny. Obžaloba odvodzovala vznik inštitútu

výhrady vlastníctva z vyhlásenia o tom, že tovar zostáva majetkom dodávateľa do úplného

zaplatenia. Toto vyhlásenie sa nachádza na faktúrach dodávateľa, ako aj v bode VI

obchodných podmienok dodávateľa, kde je predmetné vyhlásenie uvedené. Pokiaľ je takáto

podmienka o výhrade vlastníctva uvedená na jednotlivých faktúrach, nie je tým preukázané,

či k takejto dohode došlo, a nemôže to nahradiť dvojstranný právny úkon majúci charakter

zmluvy. Prevažná časť faktúr tvoriacich predmet sprenevery vôbec nebola podpísaná

odberateľom a niektoré dokonca ani dodávateľom.

Predávajúci, ktorý vec predal, resp. dodal inej zmluvnej strane s výhradou

vlastníckeho práva, má voči osobe, ktorej je vec dávaná do dispozície, charakter zverenej

veci v zmysle . Tento záver však na vyvodenie trestnoprávnej

zodpovednosti za spáchanie predmetného trestného činu nestačí, lebo znaky základnej

skutkovej podstaty trestného činu sprenevery vyžadujú, aby si osoba, ktorej boli zverené

cudzie veci, tieto neoprávnene prisvojila. O trestný čin sprenevery môže ísť preto len

v prípade, ak páchateľ naloží so zverenou vecou v rozpore s účelom, na ktorý mu bola daná

do dispozície. Ak so zverenou vecou naloží v súlade so zmluvne dohodnutými

podmienkami, ide o konanie dovolené, ktoré preto nemôže byť protiprávne.

Pokiaľ teda páchateľ predá tovar, ktorý mu bol na účely jeho ďalšieho predaja

zverený na základe kúpnej zmluvy, hoci v jej rámci bola dohodnutá výhrada vlastníckeho

práva, nekoná proti účelu zverenia a nemôže sa preto dopustiť trestného činu sprenevery

podľa (Právne listy z 9. októbra 2014).

Obžaloba nepreukázala, že by sťažovateľ naložil so zverenými vecami iným ako

dohodnutým spôsobom, pretože aj dodávateľ potvrdil, že sťažovateľ tovar preberal na účely

jeho ďalšieho predaja tak, ako to bolo uvedené aj v obchodných podmienkach dodávateľa.

K obrane sťažovateľa, že dodaný tovar neprevzal, treba poukázať na § 16

, podľa ktorého podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho

prevádzkarni, ak tretia osoba nemohla vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.

Osoby dodávajúce tovar (svedkovia B a Š ) potvrdili, že veci odovzdali

zamestnancom v sídle odberateľa. V tomto smere preto treba považovať tovar za dodaný.

Z princípu ultima ratio vyplýva subsidiárna úloha trestného práva ako krajného

prostriedku ochrany chránených záujmov spoločnosti, ktorá má nastúpiť až vtedy, keď

primárne prostriedky ochrany podľa iných právnych odvetví zlyhali alebo boli neúčinné.

Tento princíp má svoj ústavnoprávny základ v princípe proporcionality, t. j. v požiadavke

skúmať, či neexistuje alternatívne riešenie mimo trestnej oblasti, ktoré by predstavovalo

menší zásah do obmedzenia práv. Z toho vyplýva, že ochrana záväzkových vzťahov má byť

v prvom rade uplatňovaná prostriedkami občianskeho a obchodného práva a až tam, kde je

neúčinná a porušenie občianskoprávnych vzťahov napĺňa znaky konkrétnej skutkovej

podstaty trestného činu a svojou intenzitou dosahuje predpokladaný stupeň spoločenskej

nebezpečnosti, je namieste uplatňovať trestnú zodpovednosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel okresný súd k záveru, že neboli

naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu sprenevery, a preto sťažovateľa spod

obžaloby oslobodil s tým, že skutok nie je trestným činom.

18. Z uznesenia krajského súdu č. k. -937 zo 17. septembra 2015

vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 23. apríla 2015

a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa názoru krajského súdu záver, podľa ktorého v danom prípade nejde o žalovaný

trestný čin sprenevery podľa , je nesprávny. Z Trestného

zákona totiž vyplýva, že trestný čin sprenevery je úmyselným trestným činom. Podľa

odseku 1 tohto zákonného ustanovenia páchateľ sa dopustí tohto trestného činu, ak si

prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu.

Z ustanovenia tohto zákona však nevyplýva, že medzi poškodeným a páchateľom musí

existovať kúpna zmluva v písomnej forme, resp. rámcová zmluva. Vyžaduje sa iba, aby si

páchateľ prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku

malú škodu.

Ak sťažovateľ ako konateľ odberateľa odoberal od dodávateľa tovar, faktúry za

dodaný tovar neuhradil a dodaný tovar dodávateľovi ani nevrátil, podľa názoru krajského

súdu naplnil skutkovú podstatu trestného činu sprenevery podľa .

V súvislosti s pochybnosťami okresného súdu, či záväzkovo-právny vzťah medzi

sťažovateľom a dodávateľom je pokrytý aj ustanoveniami trestného práva v rámci použitia

princípu ultima ratio, treba uviesť, že okresný súd pri rozhodovaní o vine či nevine

sťažovateľa rozhodoval na podklade obžaloby prokurátora tvrdiaceho, že sťažovateľ sa

dopustil trestného činu. Za takejto situácie už nezáleží na poškodenom, či si náhradu škody

bude uplatňovať aj v trestnom konaní, alebo iba podľa iných odvetví práva.

19. Zo zápisnice o verejnom zasadnutí krajského súdu sp. zn.

z 12. januára 2017 predovšetkým vyplýva, že verejné zasadnutie začalo o 10.30 h a skončilo

o 10.50 h. Ďalej bolo opatrením rozhodnuté, že verejné zasadnutie bude vykonané

diktovaním zápisnice predsedom senátu. Potom predseda senátu podal na základe spisov

správu o stave veci zameranú na otázky, ktoré treba riešiť. Následne predseda senátu udelil

slovo na záverečné reči, v rámci ktorých prokurátor navrhol odvolanie sťažovateľa

zamietnuť a obhajkyňa sťažovateľa poukázala okrem iného aj na skutočnosť, že

sťažovateľovi vyfakturovaný tovar nebol dodaný, pričom faktúry a dodacie listy sťažovateľ

nepodpísal, a preto navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť a sťažovateľa oslobodiť spod

obžaloby pre nenaplnenie skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Napokon bolo

vyhlásené uznesenie, ktorým bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté.

20. Z uznesenia krajského súdu č. k. -1003 z 12. januára 2017 vyplýva,

že ním bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 28. júna 2016 (v poradí druhému rozsudku okresného súdu).

Podľa názoru krajského súdu odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné. Okresný súd

v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav. V odôvodnení

rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje

skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne

ucelenú reťaz priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný

záver, že sťažovateľ spáchal skutok tak, ako bol ustálený okresným súdom. Taktiež pokiaľ

ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade budú

naplnené všetky znaky skutkovej podstaty zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3

.

K odvolaniu obžalovaného je potrebné uviesť, že dôvody odvolania sú zhodné s jeho

obhajobou z prípravného konania a hlavného pojednávania. Touto sa okresný súd riadne

zaoberal a v dôvodoch rozsudku uviedol, prečo jej neuveril a prečo ju považoval za účelovú.

Aj s týmto odôvodnením sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil.

21. Zo žiadosti obhajkyne sťažovateľa (totožnej s jeho právnou zástupkyňou

v konaní vedenom ústavným súdom) z 13. januára 2017 adresovanej krajskému súdu vo

veci sp. zn. vyplýva, že žiada krajský súd o zaslanie zvukovej nahrávky

z verejného zasadnutia konaného 12. januára 2017.

22. Z prípisu predsedu senátu krajského súdu sp. zn. z 31. januára 2017

vyplýva, že zvukový záznam z verejného zasadnutia konaného 12. januára 2017 nebol

vyhotovený, pretože krajský súd vyhotovuje zvukový záznam len v prípadoch, keď sa na

verejnom zasadnutí vykonáva (dopĺňa) dokazovanie.

23. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. apríla 2018,

doručeného obhajkyni sťažovateľa podľa dátumovej pečiatky 17. apríla 2018, vyplýva, že

ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu sp. zn. .

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ prípustnosť podaného dovolania

opieral o a . Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

uvedenému v uviedol, že krajský súd na verejnom

zasadnutí neoboznámil strany s obsahom podania obhajcu a neumožnil obhajcovi predniesť

obhajobu. Podľa názoru sťažovateľa bol v konaní správne zistený skutkový stav, ale

zo zistených skutočností bol vyvodený nesprávny právny záver, čím je podľa jeho názoru

naplnený dovolací dôvod v zmysle . Namietal, že

nedisponoval cudzími vecami, lebo k veciam, ktoré získal odovzdaním, nadobudol

vlastnícke právo, keďže medzi ním a dodávateľom nikdy nedošlo k platnému uzavretiu

zmluvy o výhrade vlastníctva, ktorá by tento právny stav zmenila. Sťažovateľ zastáva názor,

že ako vlastník pri neexistencii výhrady vlastníctva mohol s vecou nakladať, a preto pokiaľ

za tovar nezaplatil, dodávateľ mal právo obrátiť sa so žalobou o zaplatenie na súd. Je tiež

toho názoru, že sa nepreukázalo, aby nakladal so zverenými vecami iným spôsobom ako

dohodnutým.

Podľa názoru najvyššieho súdu nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

.

K dovolaciemu dôvodu podľa treba uviesť,

že právo na obhajobu sa chápe ako vytvorenie podmienok na plné uplatnenie procesných

práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom

konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný

obsahuje celý rad ustanovení upravujúcich jednotlivé čiastkové práva obvineného

charakteristické pre to-ktoré štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého

z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom

konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva

na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to

znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak došlo

k porušeniu ustanovenia o povinnej obhajobe alebo ak nastal stav, keď obvinený po určitú

časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a keď orgány činné

v trestnom konaní alebo súd v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania

smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené k zásadnému

porušeniu práv sťažovateľa na obhajobu nedošlo. Námietka sťažovateľa poukazujúca

na priebeh verejného zasadnutia krajského súdu nie je spôsobilá naplniť uvedený dovolací

dôvod.

Námietky sťažovateľa proti nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho konania

nenaplňujú dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje .

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na spôsob hodnotenia dôkaznej situácie, tak uvedený postup

je napádaním skutkových zistení a právnych záverov, ktorých preskúmavanie je

v dovolacom konaní vylúčené. Okresný súd nepochybil pri právnej kvalifikácii konania

sťažovateľa, keď dospel predovšetkým k správnemu záveru, že k spáchaniu skutku došlo

po stránke subjektívnej, ako aj po stránke objektívnej.

III.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

A.

27. Sťažovateľ predovšetkým z procesnoprávneho hľadiska namieta postup krajského

súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Tvrdí,

že na verejnom zasadnutí nebol oboznámený stav konania, jeho podstatný obsah, ale ani

obsah odvolania. Keď obhajkyňa žiadala o možnosť oboznámiť senát aspoň so základom

obrany sťažovateľa, predseda senátu jej zdôraznil, že môže predniesť len záverečný návrh,

na čo ju opakovane dôrazne upozornil. Podstatná časť obhajoby sťažovateľa nebola

zo strany sudcu spravodajcu ostatným členom senátu oboznámená.

Vzhľadom na túto situáciu obhajkyňa po skončení verejného zasadnutia písomne

požiadala o kópiu zvukového záznamu z verejného zasadnutia, bolo jej však oznámené, že

zvukový záznam sa nerobil, keďže sa nevykonávalo dokazovanie. Inými slovami, podstatou

tejto námietky je porušenie obhajobných práv sťažovateľa pred odvolacím súdom, ktoré

v rámci podaného dovolania označil ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c)

(zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu).

28. Najvyšší súd k tomu prostredníctvom predsedu senátu uvádza, že v skutočnosti sa

celý senát podrobne oboznámil so spisom vrátane obsahu odvolania, a preto rozhodoval

so znalosťou veci. Verejné zasadnutie prebiehalo v súlade s § 326 ods. 4 Trestného

poriadku. Nedošlo preto k porušeniu obhajobných práv sťažovateľa zásadným spôsobom.

29. Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že priebeh verejného zasadnutia

krajského súdu o odvolaní 12. januára 2017 v konaní vedenom pod sp. zn. sa

podľa obsahu zápisnice o verejnom zasadnutí výrazným spôsobom odlišuje od toho, ako

priebeh verejného zasadnutia popisuje sťažovateľ. Zo zápisnice vyplýva, že predseda senátu

podal na základe spisov správu o stave veci zameranú na otázky, ktoré treba riešiť,

a následne udelil slovo na záverečné reči, v rámci ktorých prokurátor navrhol odvolanie

sťažovateľa zamietnuť a obhajkyňa sťažovateľa poukázala okrem iného aj na skutočnosť, že

sťažovateľovi vyfakturovaný tovar nebol dodaný, a navrhla rozsudok okresného súdu zrušiť

a sťažovateľa oslobodiť spod obžaloby.

30. Zo znenia zápisnice nevyplývajú tvrdené požiadavky obhajkyne na predsedu

senátu a rovnako ani tvrdené reakcie predsedu senátu na tieto požiadavky. Priebeh

verejného zasadnutia nebolo možné spresniť ani s pomocou zvukového záznamu, keďže sa

nerealizoval. Ani z tvrdení účastníkov, ale ani z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd

k dispozícii, nevyplýva, že by sťažovateľ, resp. jeho obhajkyňa, či už na verejnom zasadnutí

ústne, alebo po jeho skončení písomne, požadovali opravu, resp. doplnenie zápisnice.

31. Inými slovami, možno dôjsť k záveru, že tvrdený priebeh verejného zasadnutia,

ktorý mal zakladať porušenie obhajobných práv sťažovateľa zásadným spôsobom (a tým

zároveň porušenie a dohovoru), nie je preukázaný.

Sťažovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Toto konštatovanie plne

postačuje pre záver o neopodstatnenosti uplatnenej námietky porušenia obhajobných práv

zásadným spôsobom v odvolacom konaní.

B.

32. Druhý zásadný argument sťažovateľa spočíva v tvrdenom nesprávnom právnom

posúdení spáchaného skutku, čo sťažovateľ v podanom dovolaní označil ako dovolací

dôvod podľa („rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotno-právneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže

dovolací súd skúmať a meniť“).

33. Podľa názoru sťažovateľa skutok tvoriaci predmet obžaloby nebolo možné

považovať za trestný čin. Sťažovateľom zastúpený odberateľ totiž tovar od dodávateľa

nadobudol do vlastníctva aj napriek tomu, že kúpnu cenu neuhradil, keďže výhrada

vlastníckeho práva nebola v písomnej forme vyžadovanej zákonom dojednaná. Neprisvojil

si teda cudziu vec, ktorá mu bola zverená. Okrem toho s vecami od dodávateľa nenakladal

v rozpore s účelom, na ktorý boli dodané. Tie mu totiž mali slúžiť na predaj ďalším

subjektom, čo sa aj stalo.

34. Najvyšší súd nezaujal k tejto námietke žiadne stanovisko.

35. Podľa kupujúci nadobúda vlastnícke právo

k tovaru, len čo je mu dodaný tovar odovzdaný.

Podľa strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci

nadobudne vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v § 443. Ak z obsahu tejto

výhrady vlastníckeho práva nevyplýva niečo iné, predpokladá sa, že kupujúci má

nadobudnúť vlastnícke právo až úplným zaplatením kúpnej ceny.

36. Podľa kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola

zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na

dva roky.

Podľa v znení účinnom v inkriminovanom čase

odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený

v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.

37. Objektom trestného činu sprenevery je predovšetkým vlastnícke právo alebo

práva súvisiace s držbou veci. Objektívna stránka spočíva v prisvojení si cudzej veci, ktorá

bola páchateľovi zverená a v spôsobení malej škody.

Páchateľ si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, ak s ňou naloží v rozpore

s účelom zverenia a zmarí tak základný účel zverenia takým spôsobom, že znemožňuje

veriteľovi trvalo navrátiť vec pôvodnému určeniu. Formy takéhoto konania sú rôznorodé

(napr. predaj zverenej veci, jej spotrebovanie).

Cudzou vecou sa rozumie vec, ktorá nepatrí páchateľovi buď vôbec, alebo nepatrí

výlučne len jemu.

Zverenou vecou sa rozumie vec vo vlastníctve inej osoby, ktorú má páchateľ

na základe zmluvy v oprávnenom užívaní alebo z dôvodov plnenia určitých úloh podľa

dispozície jej vlastníka v držbe so záväzkom použiť ju len na dohodnutý účel alebo

za dohodnutých podmienok ju vlastníkovi vrátiť.

Prevzatie tovaru kupujúcim pri uzatvorení kúpnej zmluvy s výhradou vlastníckeho

práva v zmysle prvej vety nezakladá vznik vlastníckeho

práva kupujúceho k prevzatému tovaru, ale tento mu je len zverený do užívania

na dohodnutý účel až do času, než za tovar zaplatí celú dohodnutú cenu (R 2/2002).

Až do zaplatenia kúpnej ceny je cudzou vecou pre páchateľa tiež vec, ktorú ako

kupujúci prevzal od predávajúceho na základe kúpnej zmluvy, ktorej súčasťou bolo

dojednanie o výhrade vlastníctva spočívajúce v zmysle

v tom, že kupujúci nadobudne vlastníctvo až zaplatením kúpnej ceny. Ak z povahy prípadu

vyplýva, že vec nebola určená na ďalší predaj a páchateľ pred zaplatením kúpnej ceny

naloží s touto vecou ako s vlastnou (napr. ju predá tretej osobe), možno za splnenia ďalších

podmienok posúdiť jeho konanie ako trestný čin sprenevery (judikát Najvyššieho súdu

Českej republiky č. 55/2005).

38. Pri aplikovaní už citovanej právnej úpravy a zovšeobecňujúcich výkladových

stanovísk na daný prípad poukazuje ústavný súd na to, že okresný súd vo svojom skoršom

(oslobodzujúcom) rozsudku z 23. apríla 2015 dospel k záveru, že odberateľ aj napriek

nezaplateniu kúpnej ceny vlastnícke právo k dodanému tovaru nadobudol v zmysle § 443

, pretože zmluva o výhrade vlastníckeho práva nebola v súlade

s uzatvorená písomne. Podľa názoru okresného súdu preto

sťažovateľ nakladal pri predaji tovaru s vlastnými (nie teda s cudzími a so zverenými)

vecami. Okrem toho dospel aj k záveru, že i keby išlo o zverené (cudzie) veci, o trestný čin

sprenevery by mohlo ísť len v prípade, ak by sťažovateľ naložil s nimi v rozpore s účelom,

na ktorý mu boli dané do dispozície, čo sa však nestalo, keďže veci mu boli dodané na účely

ďalšieho predaja (čo aj realizoval).

39. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení č. k. -937

zo 17. septembra 2015 uviedol, že z nevyplýva, že medzi

poškodeným a páchateľom musí existovať kúpna zmluva v písomnej forme, resp. rámcová

zmluva, vyžaduje sa totiž iba, aby si páchateľ prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená,

a spôsobil tak na cudzom majetku škodu malú. Ak sťažovateľ ako konateľ odberateľa

odoberal od dodávateľa tovar, faktúry za dodaný tovar neuhradil a dodaný tovar

dodávateľovi ani nevrátil, podľa názoru krajského súdu naplnil skutkovú podstatu trestného

činu sprenevery podľa .

40. Uvedeným záväzným právnym názorom krajského súdu bol okresný súd

v ďalšom konaní viazaný a vychádzajúc z neho neskorším rozsudkom z 28. júna 2016 uznal

sťažovateľa vinným. V ďalšom odvolacom konaní krajský súd zotrval na svojom skôr

vyslovenom právnom názore a odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku okresného

súdu zamietol.

41. Za uvedeného stavu sťažovateľ podal dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval

inter alia aj z . V dovolaní uviedol, že v konaní bol

správne zistený skutkový stav, ale zo zistených skutočností bol vyvodený nesprávny právny

záver, čím je naplnený uplatnený dôvod prípustnosti dovolania. Konkrétne namietal, že

nedisponoval cudzími vecami, lebo k veciam, ktoré získal odovzdaním, nadobudol

odberateľ vlastnícke právo, pretože medzi ním a dodávateľom nikdy nedošlo k platnému

uzavretiu zmluvy o výhrade vlastníctva, ktorá by tento právny stav zmenila. Nepreukázalo

sa ani to, že by so zverenými vecami nakladal iným spôsobom ako dohodnutým.

42. Podľa názoru najvyššieho súdu (vyjadreného v odôvodnení dovolacieho

uznesenia) námietky sťažovateľa proti nesprávnemu právnemu posúdeniu jeho konania

nenapĺňajú dovolací dôvod podľa uvedeného ustanovenia. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na

spôsob hodnotenia dôkaznej situácie, tak vlastne napádal skutkové zistenia a právne závery,

ktorých preskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené, pričom okresný súd nepochybil pri

právnej kvalifikácii konania sťažovateľa.

43. V súvislosti so záväzným právnym názorom krajského súdu vysloveným

v zrušujúcom uznesení č. k. -937 zo 17. septembra 2015 (na ktorom krajský

súd zotrval aj v neskoršom uznesení č. k. -1003 z 12. januára 2017), podľa

ktorého z nevyplýva, že medzi poškodeným a páchateľom musí

existovať kúpna zmluva v písomnej forme, resp. rámcová zmluva, treba z pohľadu

ústavného súdu konštatovať, že toto stanovisko vôbec nevysvetľuje, na základe akých

okresným súdom správne zistených skutkových okolností a na základe akého právneho

posúdenia dospel krajský súd k právnemu záveru, podľa ktorého sťažovateľ nakladal

s cudzími (zverenými) vecami, keď tieto predal, hoci kúpnu cenu za ne dodávateľovi

neuhradil. Krajský súd síce považoval skutkové zistenia okresného súdu za dostačujúce

a správne, no napriek tomu bez akejkoľvek vecnej protiargumentácie odmietol hlavný

právny záver okresného súdu, podľa ktorého odberateľ (za ktorého konal sťažovateľ)

vlastnícke právo ku kupovaným veciam nadobudol už samotným odovzdaním dodaného

tovaru ( ), pričom na tomto právnom stave nedošlo

k prípadnej zmene v dôsledku výhrady vlastníckeho práva, keďže zmluva o výhrade

vlastníckeho práva nebola medzi dodávateľom a odberateľom uzatvorená v písomnej

podobe ( ). Okrem toho krajský súd nijako nereflektoval ani

na ďalší argument okresného súdu, podľa ktorého aj keby sťažovateľ nakladal s cudzími

(zverenými) vecami, za trestný čin sprenevery by sa takýto skutok mohol považovať iba

vtedy, keby so zverenými vecami nakladal v rozpore s účelom zverenia.

44. Najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i)

výslovne konštatoval, že sťažovateľ v podanom dovolaní tvrdil, že

v konaní bol správne zistený skutkový stav, ale zo zistených skutočností bol vyvodený

nesprávny právny záver, pretože v skutočnosti nedisponoval cudzími vecami, lebo

k veciam, ktoré získal odberateľ odovzdaním od dodávateľa, nadobudol odberateľ

vlastnícke práva vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o výhrade vlastníckeho práva.

V priamom rozpore s takto konštatovaným obsahom dovolania však dospel k záveru, podľa

ktorého sťažovateľ v dovolaní poukazoval na spôsob hodnotenia dôkaznej situácie, napádal

teda skutkové zistenia nižších súdov a na ich základe vyslovené právne závery, ktorých

preskúmavanie je v dovolacom konaní vylúčené. Navyše dospel aj k záveru, že okresný súd

nepochybil pri právnej kvalifikácii konania sťažovateľa, pretože k spáchaniu skutku došlo

po stránke subjektívnej, ako aj po stránke objektívnej.

45. Podľa názoru ústavného súdu sú závery najvyššieho súdu vo vzťahu

k dovolaciemu dôvodu podľa neakceptovateľné, čo

v konečnom dôsledku vedie k záveru o ich arbitrárnosti.

Evidentne nezodpovedá skutočnosti konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého

sťažovateľ v podanom dovolaní nenamietal nesprávne právne posúdenie veci krajským

súdom, ale nesprávne hodnotenie dôkaznej situácie, teda skutkové zistenia okresného súdu

a krajského súdu. Realita je taká, že táto časť dovolania je založená na skutkovom stave

zistenom okresným súdom a krajským súdom, ktorého právne posúdenie však sťažovateľ

považuje za celkom nesprávne so záverom, že skutok tvoriaci predmet obžaloby nie je

trestným činom.

Za daného stavu bolo povinnosťou najvyššieho súdu meritórne sa zaoberať

dovolacou argumentáciou sťažovateľa, teda právnym posúdením otázky, či nakladal

s vecami patriacimi odberateľovi (v mene ktorého konal) alebo s cudzími (zverenými)

vecami tvoriacimi vlastníctvo dodávateľa. Takisto sa mal zaoberať meritórnym právnym

posúdením otázky, či sťažovateľ konal v súlade s dohodou, podľa ktorej veci získané

od dodávateľa mal použiť na ich následný predaj alebo konal v rozpore s tým, čo bolo

s dodávateľom dohodnuté, ako aj otázky, či možno považovať za trestný čin sprenevery, ak

páchateľ nakladá so zverenou vecou dohodnutým spôsobom.

46. Pri riešení uvedených právnych otázok je podľa názoru ústavného súdu

podstatné, že ak v rámci trestného konania vedeného pre trestný čin sprenevery podľa § 213

treba riešiť otázku vlastníckeho práva k veci, ktorá má byť predmetom

sprenevery, pričom túto otázku samotný nerieši, musia ju orgány činné

v trestnom konaní a všeobecné súdy posudzovať podľa príslušných ustanovení občianskeho,

resp. obchodného hmotného práva a až na základe takéhoto právneho posúdenia môžu

dospieť k ústavne konformnému záveru o tom, či páchateľ nakladal alebo nenakladal

s cudzou (zverenou) vecou.

47. Keďže najvyšší súd uvedeným spôsobom nepostupoval a nerozhodol, porušil tým

základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

48. Vzhľadom na tento záver už nie je potrebné osobitne sa zaoberať namietaným

porušením , a , listiny, ako aj

dohovoru.

49. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd takéto rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 4. apríla 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

Najvyšší súd bude v novom dovolacom konaní viazaný vyslovenými právnymi

názormi ústavného súdu.

50. Hoci sťažovateľ požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 44 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v sume 1 252,94 €,

eventuálne 390,50 €, nie je potrebné týmito jeho nárokmi sa zaoberať, keďže oba nároky

uplatňuje proti okresnému súdu a krajskému súdu. Vo vzťahu k obom týmto subjektom bola

sťažnosť odmietnutá uznesením ústavného súdu č. k. -14 z 11. júla 2018.

51. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018