Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 364/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky SEAFLY ESTATE a.s., IČO 35 718 421, Nová Rožňavská 134/A, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Sobolovským, Záhradnícka 41, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2025 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 26. januára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2025, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie ako procesne neprípustné. Napadnuté rozhodnutie navrhuje zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka požaduje aj priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v konaní o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia a o určenie neplatnosti právneho úkonu – zmluvy o prevode akcií zo 17. septembra 2010. Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. -734 z 28. marca 2017 zamietol žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú, pretože nie je osobou aktívne vecne legitimovanou, keďže sa sťažovateľka ako akcionár žalovaného v 1. rade zúčastnila predmetného mimoriadneho valného zhromaždenia a nepodala protest do zápisnice o konaní mimoriadneho valného zhromaždenia podľa . Zároveň sťažovateľka nekoncentrovala dôvody, v čom mali napadnuté uznesenia obmedziť jej práva akcionára ani v čom spočíval rozpor so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. Na dôvody uplatnené sťažovateľkou po uplynutí lehoty 3 mesiacov okresný súd neprihliadal. Vo vzťahu k navrhovanému

určeniu neplatnosti zmluvy o prevode akcií okresný súd konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu na takom určení, pretože aj v prípade vyslovenia neplatnosti by sa už právne postavenie sťažovateľky nezmenilo (nestala by sa akcionárkou ani spoločníčkou pre zmenu právnej formy dotknutej akciovej spoločnosti na spoločnosť s ručením obmedzeným). Vo vzťahu k napadnutým chronologicky prijatým rozhodnutiam jediného spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia žalovaného v 1. rade okresný súd konštatoval márne uplynutie prekluzívnej trojmesačnej lehoty, pretože rozhodovanie jediného spoločníka nie je hlasovaním, nekoná sa valné zhromaždenie a lehota sa počíta od prijatia rozhodnutia jediného spoločníka, a nie od momentu, odkedy sa o ňom žalobkyňa dozvedela. Zároveň sťažovateľka nie je osobou aktívne legitimovanou na požadovanie vyslovenia neplatnosti rozhodnutí jediného spoločníka žalovaného v 1. rade, pretože nemá ani nemala postavenie spoločníka, konateľa ani iných zákonom oprávnených osôb na podanie žaloby. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná, sťažovateľka ju nepoprela. Ani jedno z rozhodnutí prijatých jediným spoločníkom sa netýkalo priamo sťažovateľky a neboli spôsobilé obmedziť jej práva (bývalého) spoločníka.

3. O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. -829 z 12. decembra 2018, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa (ďalej len „“) a žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, ktorý primerane vysvetlil, z akých úvah a dôkazov vychádzal pri výklade . Za nedôvodnú považoval odvolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa postupu okresného súdu pri vykonávaní dokazovania, pretože okresný súd konal v súlade s a všetky dôkazy vyhodnotil v zmysle a . Krajský súd na podporu záverov prijatých okresným súdom zdôraznil, že vyžaduje, aby žaloba, ale aj jej dôvody boli uplatnené v trojmesačnej prekluzívnej lehote, preto žalobu o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia nemožno úspešne dopĺňať po uplynutí tejto lehoty. K tvrdeniu sťažovateľky, že na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovanej v 1. rade sa za ňu zúčastnila neoprávnená osoba ( ), krajský súd poukázal na obsah notárskej zápisnice osvedčujúcej priebeh valného zhromaždenia, z ktorej vyplýva, že mimoriadne valné zhromaždenie bolo uznášaniaschopné, keďže na ňom boli prítomní akcionári vlastniaci 100 % základného imania. Z údajov obchodného registra Okresného súdu Bratislava I bol zistený zápis štatutárneho orgánu sťažovateľky – , a so vznikom funkcie 6. septembra 2010 podľa rozhodnutia jediného akcionára zo 6. septembra 2010. Krajský súd akcentoval princíp materiálnej publicity vyjadrený v , podľa ktorého pri deklaratórnom charaktere zápisov môžu ich účinky nastať aj pred dňom zápisu do obchodného registra za predpokladu, že tretia osoba má vedomosť o týchto údajoch alebo o obsahu listín ešte pred zápisom do obchodného registra, čo znamená, že vo vzťahu k tretej osobe je účinný iný právny stav, ako bol zverejnený v obchodnom registri. Ak teda predložil na valnom zhromaždení listiny majúce konštitutívny charakter o zmene v orgánoch sťažovateľky (vo vzťahu ku ktorým má zápis len deklaratórny charakter), nastali účinky týchto zmenených údajov vo vzťahu k žalovanej v 1. rade pred ich zápisom do obchodného registra a bolo potrebné z nich vychádzať. Zhodne s okresným súdom preto konštatoval, že sťažovateľka nebola aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby o určenie neplatnosti uznesení prijatých na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovanej v 1. rade pre nesplnenie zákonnej hmotnoprávnej podmienky – podanie protestu do zápisnice o valnom zhromaždení. Stotožnil sa aj so záverom

okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na určení neplatnosti zmluvy o prevode akcií zo 17. septembra 2010 podľa , pretože v prípade určenia neplatnosti tejto zmluvy by síce sťažovateľka opätovne nadobudla akcie, ale nestala by sa už akcionárom žalovanej v 1. rade z dôvodu zmeny jej právnej formy na spoločnosť s ručením obmedzeným a ani jej spoločníkom, čo znamená, že postavenie sťažovateľky by ostalo neisté. Prisvedčil aj názoru okresného súdu, že sťažovateľka nebola aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutí jediného spoločníka vykonávajúceho pôsobnosť valného zhromaždenia žalovanej v 1. rade z 25. marca 2011, 20. mája 2011, 10. septembra 2015 a 23. októbra 2015, pretože sťažovateľka nie je jednou z taxatívne určených osôb, ktoré sú v zmysle aktívne vecne legitimované na podanie takejto žaloby.

4. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodila z (vo vzťahu k jeho druhému výroku o náhrade trov konania) a (vo vzťahu k jeho prvému výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu).

5. Najvyšší súd v poradí prvým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné podľa a žalovaným priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie, dovolací súd skonštatoval, že sťažovateľkou vymedzené otázky nie sú spôsobilé byť predmetom dovolacieho konania (nesúhlas sťažovateľky so znením právnych predpisov), resp. ide o otázky, ktoré už boli dovolacím súdom viackrát riešené a ustálené (povinnosť žalobcu podať žalobu v prekluzívnej lehote, povinnosť žalobcu vymedziť dôvody žaloby v prekluzívnej 3-mesačnej lehote a nemožnosť ich rozširovania po uplynulí tejto lehoty a ďalšie). Dospel k záveru, že krajský súd sa v potrebnom rozsahu vysporiadal so všetkými zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľky, vyjadril sa k procesnej stránke konania vedeného okresným súdom, pokiaľ ide o vykonané dokazovanie a postup podľa . Taktiež sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky na podanie žaloby a dodržanie prekluzívnej lehoty, osobitne sa zameral na splnenie hmotnoprávnych podmienok na podanie žaloby, aplikujúc a a . Neopomenul sa pritom vysporiadať ani s argumentáciou sťažovateľky o neoprávnenosti konania . V závere najvyšší súd uviedol, že sťažovateľka namietala skutkové zistenia a hodnotenia dôkazov vo veci konajúcimi súdmi, čo je pre naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle neprípustné.

6. Ústavný súd, konajúc o ústavnej sťažnosti sťažovateľky, nálezom č. k. -50 z 15. augusta 2023 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru týmto uznesením dovolacieho súdu. Ústavný súd konštatoval nedostatok odôvodnenia uznesenia o odmietnutí dovolania vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a vrátil vec na ďalšie konanie.

7. Po vrátení veci najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky opätovne prejednal a odmietol ho ako procesne neprípustné (výrok II). V rámci dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľka namietala posúdenie 1. aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľky na podanie žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutí valného zhromaždenia a jej nedostatok na nepodanie protestu do zápisnice v zmysle , 2. obmedzenia práv akcionára podľa , 3. naliehavého právneho záujmu na podaní žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutí valného zhromaždenia a rozhodnutí jediného spoločníka a na určení neplatnosti právneho úkonu, 4. začiatku plynutia prekluzívnej

lehoty podľa pri rozhodnutiach prijatých jediným akcionárom spoločnosti žalovaného v 1. rade a následne po zmene právnej formy na s. r. o. jej jediným spoločníkom, 5. obsahu povinnosti členov štatutárneho orgánu akciovej spoločnosti konať s odbornou starostlivosťou pri zvolávaní mimoriadneho valného zhromaždenia neznámou osobou podľa , 6. povinnosti súdu skúmať možnú neplatnosť rozhodnutí prijatých valným zhromaždením aj cez inštitút dobrých mravov z úradnej povinnosti, 7. kumulácie lehoty na podanie žaloby a jej dôvodov podľa a 8. povinnosti súdu uviesť predbežné právne posúdenie veci podľa a uviesť dôkazy, ktoré súd vykoná, resp. nevykoná. Konkrétne znenie formulovaných otázok je účastníkom konania známe, je citované na s. 16 až 19 napadnutého uznesenia (body 39 až 46), preto ústavný súd nepovažoval za potrebné ich opätovne citovať. Sťažovateľka namietala najmä prílišný formalizmus krajského súdu pri výklade v spojení s realizovanom arbitrárnym spôsobom.

8. Najvyšší súd prvú položenú otázku (a jej podotázky) vyhodnotil tak, že ide o otázky skutkové, ktoré popierajú skutkové zistenia ustálené okresným súdom a krajským súdom. Nesmeruje teda ku kľúčovému hmotnoprávnemu predpokladu, že nebol podaný protest do zápisnice na valnom zhromaždení zúčastnenou sťažovateľkou, ale vychádza z inej skutkovej a právnej situácie, ako vyšla v konaní najavo (že sťažovateľka nebola zúčastnená na valnom zhromaždení, pozn.). Druhá otázka bola opätovne postavená na predpoklade, že sťažovateľka sa nezúčastnila na valnom zhromaždení. Sťažovateľka touto otázkou nesúhlasí so zisteným skutkovým stavom, ako ho ustálili konajúce súdy, ktoré naň aplikovali ustálenú rozhodovaciu prax v súlade s . Povinnosť uviesť v žalobe, v čom spočíva obmedzenie práv akcionára, vyplýva z ustálenej judikatúry. Sťažovateľka nesmerovala k tomu, že došlo k porušeniu jej práva zúčastniť sa zhromaždenia. Vo vzťahu k nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy o prevode akcií, pretože po zmene právnej formy spoločnosti by sa sťažovateľka aj tak nestala akcionárom ani spoločníkom, najvyšší súd uviedol, že tretia otázka je právna, avšak na jej riešení nebolo postavené rozhodnutie krajského súdu a opomína základné závery krajského súdu. Vo vzťahu k začiatku plynutia lehoty najvyšší súd uviedol, že odpoveď vyplýva priamo zo znenia a bola rozhodnutá v súlade s dlhoročnou praxou dovolacieho súdu. Okamih rozhodný pre začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby je dátum prijatia rozhodnutia jediného akcionára (spoločníka), pretože valné zhromaždenie sa nekoná. Otázkou odbornej starostlivosti členov štatutárneho orgánu sa súdy nižších inštancií nezaoberali, nebola predmetom konania. Navyše nie je sporná, pretože listiny o zmene v obchodnej spoločnosti a zmene v jej orgánoch sú konštitutívne (vo vzťahu ku ktorým má zápis deklaratórny účinok), účinky týchto zmenených údajov voči žalovanému v 1. rade nastali pred ich zápisom do obchodného registra, a preto bolo potrebné z nich vychádzať. K šiestej otázke o posudzovaní dobrých mravov ex offo najvyšší súd uviedol, že bola časť skutková (tvrdený rozpor so skutkovým stavom) a časť právna, ktorá je v rozhodovacej praxi ustálená a konajúce súdy sa od tohto riešenia neodklonili. Pretože určovací návrh podľa a (teda osobitnej právnej úpravy) vylučuje všeobecný určovací návrh podľa . Siedma otázka o viazanosti dôvodmi neplatnosti uvedenými v lehote na podanie žaloby (koncentračná zásada) je tiež stabilne rozhodovaná a k odklonu od tohto riešenia nedošlo. Posledná otázka smerujúca k absencii predbežného právneho posúdenia bola opakovane vyriešená najvyšším súdom v tom zmysle, že porušenie nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý

proces účastníka konania, pretože ho nediskvalifikuje z výkonu jeho procesných oprávnení (s poukazom na ústavnú konformitu tohto názoru – ). Osobitne najvyšší súd poukázal na to, že na pojednávaní 1. marca 2017 okresný súd oznámil, čo považuje za sporné a nesporné skutočnosti v konaní. Neuvedenie právneho posúdenia neprinieslo žiadnu výhodu niektorej zo strán a mali rovnaké postavenie. V závere zopakoval kľúčové aspekty prerokúvanej veci a zhrnul, že z obsahu dovolania je však zrejmé, že nesúhlasí aj so skutkovými závermi, ako aj s vyhodnotením zistených skutkových okolností odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie. Dovolateľ uvádza v dovolaní vlastné skutkové závery a z nich vyvodzuje dovolacie otázky a právne posúdenie.

II. Sťažnostná argumentácia

9. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces napadnutým uznesením najvyššieho súdu s negatívnym dopadom na jej vlastnícke právo, pretože sa domnieva, že nerešpektuje právny názor vyslovený ústavným súdom v skoršom kasačnom rozhodnutí. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za nedostatočné a formalistické, pretože v dovolaní uviedla konkrétne právne otázky a tieto aj náležite odôvodnila v súlade s procesnoprávnou úpravou. Napriek tomu najvyšší súd konštatoval, že nejde o otázky právne, ale skutkové, s čím sa sťažovateľka nestotožňuje. Požaduje v prípade pochybností o právnej alebo skutkovej povahe položených dovolacích otázok uprednostniť výklad v prospech dovolateľa. Sťažovateľka zastáva názor, že splnila všetky predpoklady prípustnosti dovolania a najvyšší súd bezdôvodným odmietnutím dovolania jej znemožnil prístup k dovolaciemu súdu.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

10. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietaná arbitrárnosť posúdenia splnenia podmienok prípustnosti dovolania a nesprávna aplikácia procesného práva na úrovni najvyššieho súdu, ku ktorému došlo v súvislosti s hodnotením položených otázok ako skutkových. Zároveň namieta nerešpektovanie skoršieho kasačného nálezu ústavného súdu.

11. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je aj právo na prístup k súdu. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť. Právo na prístup k súdu však nemá absolútny charakter a môže podliehať obmedzeniam zo strany štátu ( ). Takéto obmedzenia predstavujú aj a , ktoré stanovujú, kedy je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok. Zároveň je povinnosťou dovolateľa formulovať dovolanie spôsobom zodpovedajúcim až .

12. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou. Ústavný súd konštantne akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti opravného prostriedku, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci všeobecných súdov, a nie do právomoci ústavného súdu, pretože ide o aplikáciu zákona, podústavného práva. Z hľadiska ústavnej konformity výkonu tejto kompetencie najvyšším súdom je však podmienkou, aby interpretácia prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov nebola

svojvoľná ani formalistická a aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu. Úloha ústavného súdu sa preto aj v posudzovanej veci obmedzuje na posúdenie, či uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania sťažovateľky spĺňa požiadavky kladené na súdne rozhodnutie a či účinky dovolacej právomoci najvyššieho súdu boli v danom prípade zlučiteľné s právom strany na prístup k súdu.

13. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody ústavne relevantnej intenzity.

14. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že nezistil sťažovateľkou namietaný odklon od záväzného právneho názoru ústavného súdu. Ústavný súd nálezom sp. zn. konštatoval nedostatočné a formalistické odpovede na jednotlivé dovolacie otázky sťažovateľky v predchádzajúcom uznesení najvyššieho súdu a vec vrátil na doplnenie ústavne akceptovateľného posúdenia prípustnosti jednotlivých dovolacích otázok. Osobitne však v bode 26 tohto nálezu zdôraznil, že jeho kasačné rozhodnutie neprejudikuje, ako by sa malo vo veci samej rozhodnúť, a teda sa nevyjadruje ani k prípustnosti dovolania podľa . Najvyšší súd realizoval svoju kompetenciu posúdiť prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku. V napadnutom uznesení sa opätovne zaoberal všetkými dovolacími námietkami sťažovateľky a vyčerpávajúco odôvodnil svoje úvahy, ktoré ho viedli k záveru o neprípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnil neprípustnosť každej položenej otázky relevantnými a zrozumiteľnými úvahami. Ústavný súd preto považuje skôr vyslovený právny názor obsiahnutý v kasačnom náleze za plne realizovaný napadnutým uznesením a odôvodnenie poskytnuté najvyšším súdom za ústavne konformné, nevykazujúce pnutie so sťažovateľkiným právom na spravodlivý proces alebo prístup k dovolaciemu súdu.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané hodnotenie položených otázok ako skutkových, toto tvrdenie zodpovedá len hodnoteniu niektorých otázok (1, 2 a čiastočne 3, pozn.), ostatné otázky boli vyhodnotené ako právne a dôvod ich neprípustnosti bol rôzny (otázka 3 nebola podstatná pre rozhodnutie, otázka 4 vyplýva priamo zo zákona, otázka 5 nebola predmetom konania, časť otázok 6 a 7 je stabilne judikovaná bez odklonu napadnutého rozsudku, pozn.). Napriek tomu ústavný súd dodáva, že skutkový charakter dotknutých troch otázok najvyšší súd jasne odôvodnil, keď uviedol, že sú koncipované na základe takých skutkových tvrdení, ktoré v konaní na prvom a druhom stupni nevyšli najavo, a preukázaný bol v konaní opak týchto skutkových tvrdení. Úvaha najvyššieho súdu, že v podstate smerujú k prehodnoteniu skutkových zistení nižších súdov, a preto sú neprípustné, je logická a ústavne aprobovateľná.

16. Neposkytnutie ochrany vlastníckemu právu sťažovateľky ústavným súdom tiež zistené nebolo. Sťažovateľka porušenie tohto práva konkrétnou skutkovou a právnou argumentáciou neodôvodnila a len všeobecne ho opiera o neústavné odmietnutie dovolania, ktoré ústavný súd nezistil.

17. Ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (, ), uvádza, že a majú charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Označené články sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa . Prioritne teda v konaní o ústavnej sťažnosti nejde o kontrolu súladu postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci s , ale o poskytovanie účinnej ochrany základným právam a slobodám sťažovateľov. Ústavný súd preto považoval námietku porušenia týchto článkov za zjavne neopodstatnenú (obdobne , , , , ).

18. Ústavný súd teda v súhrne konštatuje, že najvyšší súd ústavne akceptovateľne odôvodnil napadnuté uznesenie a neexistuje ústavne relevantná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľky a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorá by mohla viesť k vysloveniu ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť preto odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.

19. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti sa už ústavný súd ostatnými návrhmi obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2026

Peter Molnár

predseda senátu