Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 326/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. S., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. R...,

s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. B., vo veci

namietaného porušenia a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 2. mája 2011, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012

doručená sťažnosť Ľ. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 127 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 21. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Ústavný súd zo sťažnosti a z napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov zistil tieto

skutočnosti:

Sťažovateľ bez súhlasu B. H. ako žalobcu v konaní pred všeobecnými súdmi (ďalej

len „žalobca“ alebo „navrhovateľ“) predal jeho osobné motorové vozidlo zn... zverené mu

na účel vykonania opravy. Za tento skutok bol právoplatným rozsudkom okresného súdu

č. k. -158 z 21. septembra 2007 uznaný za vinného za prečin sprenevery.

Výška spôsobenej škody bola v trestnom konaní vyčíslená ako hodnota uvedeného

automobilu dvoma znalcami, pričom okresný súd sa priklonil k nižšej sume (173 500 Sk).

V konaní bolo preukázané, že predmetné vozidlo bolo políciou vrátené žalobcovi

v nepojazdnom stave a značne poškodené, následkom čoho ho žalobca predal na súčiastky

za zostatkovú cenu (10 000 Sk) tretej osobe. S nárokom na náhradu škody bol žalobca

odkázaný na občianskoprávne konanie, ktoré aj inicioval.

Okresný súd, na ktorý sa so žalobou o náhradu škody proti sťažovateľovi obrátil

žalobca, dospel v napadnutom rozsudku k záveru, že škoda na vozidle žalobcu nastala

zavinením sťažovateľa, ktorý bez súhlasu žalobcu ako vlastníka vozidlo predal, čím prevzal

na seba zodpovednosť aj za znehodnotenie vozidla počas jeho užívania kupujúcim. Okresný

súd odpočítal z výšky škody ustálenej súdnym znalcom v trestnom konaní sumu 10 000 Sk,

za ktorú žalobca odpredal znehodnotené a nepojazdné vozidlo. Proti rozsudku sa sťažovateľ

odvolal.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) ako vecne správny potvrdil, skonštatoval

dostatočné zistenie skutkového stavu a vyvodenie správnych záverov, ktoré si osvojil,

a obmedzil sa iba na doplnenie správnosti jeho dôvodov s tým, že námietky sťažovateľa

uvedené v jeho odvolaní vyhodnotil ako neodôvodnené „vzhľadom na preukázanú

skutočnosť, že vozidlo bolo navrhovateľovi vrátené v dezolátnom a nepojazdnom stave“.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho podal sťažovateľ

dovolanie. Namietal v ňom porušenie práva na predvídateľnosť rozhodnutia prvostupňovým

súdom, keď podľa jeho názoru sa tento súd neriadil publikovanou judikatúrou a nezisťoval

skutočnú výšku škody, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená. V tomto smere nevykonal

žiadne dokazovanie, vychádzal iba z dôkazov vykonaných v trestnom konaní, ktoré

považoval za dostatočné. Ďalej namietal voči prvostupňovému súdu porušenie ,

keďže súd počas celého konania nevyslovil svoj právny názor na vec. Namietal tiež, že mu

ako žalovanému bolo odopreté právo vyjadriť sa na záver pojednávania k vykonanému

dokazovaniu a k právnej stránke veci. Vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu namietal

odňatie možnosti konať pred súdom nedostatočným odôvodnením tohto rozsudku.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba

odmietnuť.

Proti všetkým trom uvedeným napadnutým rozhodnutiam podal sťažovateľ

ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie

a aby rozhodol, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

dohovoru a napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené a aby

ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom prechádzajúcim

jeho vydaniu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému

rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25

ods. 2 prvej vety (obdobne napr. , ,

, ).

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné.

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva

právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný

prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho

následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3

v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. , ,

). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti

proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.

V nadväznosti na to pristúpil ústavný súd ku skúmaniu, či neexistujú iné prekážky,

ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal proti všetkým zúčastneným všeobecným

súdom, že „svojím postupom porušili právo navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.)

na predvídateľnosť rozhodnutia, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na tri judikáty

zo staršej judikatúry niekdajšieho Najvyššieho súdu ČSSR (R 55/1971), bývalého

Najvyššieho súdu SSR (R 3/1984) a rozsudok bývalého Najvyššieho súdu ČSR

z 30. novembra 1988 (sp. zn. ) týkajúce sa ustálenia výšky škody. Sťažovateľ

uvádza, že napriek jeho očakávaniu sa v pôvodnom konaní publikovanou judikatúrou

konajúce súdy „neriadili a nezistili a ani nezisťovali skutočnú výšku škody, ktorá mala byť

žalobcovi spôsobená“. Svoju námietku sťažovateľ smeroval osobitne proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, ktorému vyčítal nedostatočné odôvodnenie. Podľa sťažovateľa

„Odvolací súd sa vôbec neriadil uvedeným stanoviskom, nakoľko sa iba stotožnil

s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a nedal odpoveď ani na jednu otázku položenú

žalovaným vo svojom písomnom odvolaní zo dňa 23. 06. 2011 voči rozsudku súdu prvého

stupňa.“.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v zmysle v zásade

obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť

odvolacieho súdu uvedenú v obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať

aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

[I. ÚS 342/2010, ; (ďalej len „ESĽP“)]. Judikatúra ústavného súdu

a Súdneho dvora Európskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (,

, rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.

Francúzsko z 19. februára 1998).

Okresný súd k otázke určenia výšky škody uviedol:

„Výsluchom svedkov a hlavne znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že škoda,

za ktorú navrhovateľ žiada náhradu, nastala spôsobom vyššie opísaným, je príčinná

súvislosť medzi vznikom škody a konaním odporcu. Výška škody bola ustálená znalcom

Ing. B. sumou 173.000,- Sk, z ktorej súd odpočítal sumu 10.000,- Sk, za ktorú navrhovateľ

speňažil znehodnotené a nepojazdné vozidlo. Majúc za preukázané všetky štyri atribúty

zodpovednosti za škodu návrhu vyhovel a podľa vyššie citovaných ustanovení Občianskeho

zákonníka rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Námietku

odporcu, že k znehodnoteniu vozidla mohlo dôjsť u majiteľa po jeho vrátení, t. j. medzi

22. 1. 2007 a 12. 5. 2007, kedy znalec Ing. B. ohliadol vozidlo, súd považoval za účelové,

ničím nepodložené, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vozidlo bolo

navrhovateľovi vrátené v nepojazdnom, dezolátnom stave, zanedbaným interiérom,

miestami totálne prehrdzavelou karosériou.“

Krajský súd na zdôraznenie záverov súdu prvého stupňa dodal, že „... odporca bol

právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 21. 09. 2007 č. k.

158 uznaný vinným za prečin sprenevery podľa . Z predmetného

rozsudku vyplýva, že odporca v mesiaci jún 2006 na adrese svojej firmy... bez súhlasu

majiteľa... odpredal neznámej osobe jeho osobné motorové vozidlo zn..., ktoré sa u neho

nachádzalo za účelom vykonania opravy, pričom uvedeným konaním spôsobil pre

poškodeného škodu vo výške 173.500,- Sk. Výška spôsobenej škody na predmetom

motorovom vozidle bola v trestnom konaní vyčíslená dvoma znalcami Ing. L. B., ktorý určil

všeobecnú hodnotu vozidla sumou 214.605,- Sk a Ing. G. B., ktorý zostatkovú hodnotu

vozidla určil nižšou sumou 173.500,- Sk. V konaní výsledkami vykonaného dokazovania

bolo bezo sporu preukázané, že vozidlo bolo políciou vrátené navrhovateľovi

v nepojazdnom stave a značne zdemolované, následkom čoho ho navrhovateľ predal

na súčiastky F. K. za cenu 10.000,-Sk (332 eur). Rovnako bolo preukázané, že odporca

prevzal vozidlo od navrhovateľa za účelom opravy prevodovky a nie za účelom

zrealizovania predaja. Tieto okolnosti vyplývajú nielen z výpovedí samotných účastníkov

a svedkov vypočutých v tomto konaní, ale i z výpovedí učinených v rámci trestného konania.

Vo vzájomnom kontexte tak dávajú dostatočný podklad pre záver o tom, že škoda na vozidle

navrhovateľa bola spôsobená zavinením odporcu, ktorý bez súhlasu navrhovateľa ako

vlastníka motorového vozidla, toto predal. V zmysle vyššie citovanej zákonnej úpravy tým

na neho prešla zodpovednosť aj za znehodnotenie vozidla počas užívania tretej osoby. Súd

prvého stupňa správne určil i výšku škody, keď z ustálenej výšky stanovenej znalcom G. B.

odpočítal sumu 10.000,- Sk (332 eur), t. j. suma, za ktorú navrhovateľ predal znehodnotené

a nepojazdné vozidlo na súčiastky. Záverom odvolací súd, reagujúc na námietky odporcu

vo svojom odvolaní uvádza, že tieto sú neopodstatnené vzhľadom na preukázanú

skutočnosť, že vozidlo bolo navrhovateľovi políciou vrátené už v nepojazdnom a dezolátnom

stave.“.

Ústavný súd v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

nenachádza sťažovateľom namietaný nedostatok v otázke ustálenia výšky škody.

Skutočnosť, že sa krajský súd výslovne nevyjadril k záverom vyplývajúcim

zo sťažovateľom prezentovanej judikatúry, od prijatia ktorej už uplynula pomerne dlhá doba

(25 až 40 rokov), nemôže sama osebe viesť k záveru o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozsudku. Sťažovateľ ani vecne neodôvodnil, čím sa úvaha krajského súdu

(v spojitosti s okresným súdom) odlišuje od záverov, ktoré sú obsiahnuté v ním citovaných

rozhodnutiach. Úvahu, na ktorej je založený napadnutý rozsudok krajského súdu

(v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu), podľa ktorej predstavuje výška

vzniknutej škody rozdiel medzi hodnotou auta zistenou znaleckým posudkom a sumou,

ktorú nadobudol žalobca po predaji zdevastovaného automobilu, považuje ústavný súd

za ústavne udržateľnú. Krajský súd zároveň poskytol (v spojitosti s odôvodnením

napadnutého rozsudku okresného súdu) dostatok dôvodov na záver, ku ktorému dospel.

Námietka sťažovateľa preto podľa ústavného súdu neobstojí ani v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti, pretože rozhodnutie krajského súdu a osobitne jeho odôvodnenie

vo vzťahu k predmetnej námietke nejaví v tomto prípade znaky arbitrárnosti ani zjavnej

neodôvodnenosti a neindikuje príčinnú súvislosť s možným porušením práva sťažovateľa

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to sťažovateľ namieta.

Ústavný súd sa v tejto časti v rámci požiadavky komplexného posudzovania všetkých

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania, považoval za potrebné vyjadriť aj k ďalšej

námietke sťažovateľa, ktorá sa síce netýka napadnutého rozsudku krajského súdu, ale

smeruje proti postupu okresného súdu. Podľa sťažovateľa bolo jeho „právo...

na predvídateľnosť rozhodnutia... zo strany súdu prvého stupňa porušené aj tým, že

v priebehu celého konania nepostupoval v zmysle ustanovenia , podľa

ktorého po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa

doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov

je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné

a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich

účastníci navrhli. Nakoľko súd prvého stupňa v zmysle uvedeného ustanovenia počas celého

konania nevyslovil svoj názor, navrhovateľ dôvodne predpokladal, že žaloba bude

zamietnutá z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany odporcu.“. Týmto mala byť

zároveň sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

K tejto námietke ústavný súd dodáva, že ani prípadné porušenie uvedeného

ustanovenia nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia

účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu priznáva.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom uznesení

najvyššieho súdu, podľa ktorého „Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda

žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania,

robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver

pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup

prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. októbra 2011 ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom prechádzajúcim jeho vydaniu

uznesením a namietaným porušením označeného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti ( ).

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu

Sťažovateľ okrem už uvedených všeobecných námietok proti výsledku sporu

neuviedol žiadne osobitné dôvody, ktorými by odôvodňoval napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ale iba uviedol, že „Najvyšší súd SR sa s vyššieuvedenou argumentáciou

vôbec nezaoberal a nebral na zreteľ spomínanú judikatúru ÚS SR (ústavného súdu,

týkajúcu sa požiadavky riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí, pozn.).“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako

neprípustné. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá ani namietané

nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ani namietané

nedostatočné zistenie skutkového stavu či nesprávne hodnotenie dôkazov (určenie skutočnej

škody) krajským súdom a ani namietané porušenie prípustnosť dovolania

podľa , ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

ods. 2 písm. b) , ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nedostatočnom zistení škody najvyšší súd

v napadnutom uznesení uviedol, že «... v zmysle ustanovenia dôvodom

dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je

„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych

( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu hodnotenia

nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého

stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,

ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu

druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého

stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v do volacom

konaní podľa ustanovenia in fine (arg. „dokazovanie však

nevykonáva“). Predmetná námietka preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti

podaného dovolania nebola právne významná.».

Druhá námietka sťažovateľa zahŕňala namietané porušenie , podľa

ktorého predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie,

ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú

vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Podľa najvyššieho

súdu „Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady

v zmysle Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné

ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka

konania z jeho procesných práv, ktoré mu priznáva. Porušenie

citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr.

v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať

prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.

Uvedené pochybenie samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou

vadou konania v zmysle Mohlo by zakladať iba tzv. inú vadu konania,

ktorou by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ

preto neopodstatnene namietal, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2

mu prvostupňový súd odňal možnosť pred súdom konať. Na záver pojednávania

pred prvostupňovým súdom mali účastníci možnosť zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa

2. mája 2011 (č. 1. 218 spisu). Námietka žalovaného ohľadne odopretia mu tohto práva

zakotveného v ustanovení bola preto nedôvodná.“.

Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol:

„Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá

požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia na riadne a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia. V danej veci krajský súd zhodne s okresným súdom dospel

k záveru o zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorú spôsobil žalobcovi tým, že bez

jeho súhlasu predal osobné motorové vozidlo zn..., ktoré mu žalobca ako vlastník zveril

za účelom vykonania opravy, nie predaja, čím na neho prešla zodpovednosť

aj za znehodnotenie vozidla počas jeho užívania treťou osobou. Stotožnil sa aj s určením

výšky škody prvostupňovým súdom a reagoval aj na námietky odvolateľa, ktoré považoval

za neopodstatnené. Postup odvolacieho súdu bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 2

umožňujúcim druhostupňovému súdu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie

rozhodnutia a odkázať v ňom na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa

s nimi plne stotožňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje

rozhodnutia podľa predstáv žalovaného.“

Ústavný súd poukazuje na svoju rozhodovaciu prax, podľa ktorej sú v Občianskom

súdnom poriadku upravené podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti vzniknuté

v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími,

taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája

priamo prípustnosť dovolania podľa , pričom vady tejto

povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa .

Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje

význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich

považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno

uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto povahy však sama

osebe prípustnosť dovolania nezakladá (nález ústavného súdu č. k. -32

z 9. apríla 2009). Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie

prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. ,

, ). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti

dovolania viazaný ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv účastníkov

konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky

svojvôle, zachovávajúc pritom ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom

na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim

z , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu

a krajského súdu (už citované , ).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne

zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti

dovolania bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov

krajského súdu. Najvyšší súd taktiež riadne odôvodnil záver, ku ktorému dospel, a úvahy,

ktorými sa uberal, nevykazujú známky svojvôle a neprekračujú rámec posudzovania

prípustnosti dovolania, ktorý mu prislúcha aj v zmysle uvedených rozhodnutí ústavného

súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

napadnutého uznesenia a rovnako tak samotné napadnuté uznesenie nemožno podľa názoru

ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti

v konaní o veci samej.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov

a postupmi prechádzajúcimi ich vydaniu navrhuje, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie

, ústavný súd poukazuje na to, že je

kompetenčným ustanovením zakladajúcim právomoc ústavného súdu konať vo veciach, kde

orgán verejnej moci porušil základné právo alebo slobodu oprávnenej osoby. Článok 127

ods. 1 nezaručuje teda samostatné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby podľa druhej hlavy , ktorých porušenie by bolo možné

namietať v konaní o sťažnosti (m. m. , , ,

). Z tohto dôvodu vyhodnotil ústavný súd aj namietané porušenie čl. 127

ods. 1 ako zjavne neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012