Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (45)IV. ÚS 326/2012
PDF · 336.46 KB
No categories available
IV. ÚS 326/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. S., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. R...,
s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. B., vo veci
namietaného porušenia čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 271/2009 a jeho
rozsudkom z 2. mája 2011, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
25 Co 175/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 53/2012 a jeho uznesením
z 21. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012
doručená sťažnosť Ľ. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 271/2009 a jeho rozsudkom z 2. mája 2011 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 175/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 53/2012 a jeho
uznesením z 21. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Ústavný súd zo sťažnosti a z napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov zistil tieto
skutočnosti:
Sťažovateľ bez súhlasu B. H. ako žalobcu v konaní pred všeobecnými súdmi (ďalej
len „žalobca“ alebo „navrhovateľ“) predal jeho osobné motorové vozidlo zn... zverené mu
na účel vykonania opravy. Za tento skutok bol právoplatným rozsudkom okresného súdu
č. k. 2 T/192/2006-158 z 21. septembra 2007 uznaný za vinného za prečin sprenevery.
Výška spôsobenej škody bola v trestnom konaní vyčíslená ako hodnota uvedeného
automobilu dvoma znalcami, pričom okresný súd sa priklonil k nižšej sume (173 500 Sk).
V konaní bolo preukázané, že predmetné vozidlo bolo políciou vrátené žalobcovi
v nepojazdnom stave a značne poškodené, následkom čoho ho žalobca predal na súčiastky
za zostatkovú cenu (10 000 Sk) tretej osobe. S nárokom na náhradu škody bol žalobca
odkázaný na občianskoprávne konanie, ktoré aj inicioval.
Okresný súd, na ktorý sa so žalobou o náhradu škody proti sťažovateľovi obrátil
žalobca, dospel v napadnutom rozsudku k záveru, že škoda na vozidle žalobcu nastala
zavinením sťažovateľa, ktorý bez súhlasu žalobcu ako vlastníka vozidlo predal, čím prevzal
na seba zodpovednosť aj za znehodnotenie vozidla počas jeho užívania kupujúcim. Okresný
súd odpočítal z výšky škody ustálenej súdnym znalcom v trestnom konaní sumu 10 000 Sk,
za ktorú žalobca odpredal znehodnotené a nepojazdné vozidlo. Proti rozsudku sa sťažovateľ
odvolal.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny potvrdil, skonštatoval
dostatočné zistenie skutkového stavu a vyvodenie správnych záverov, ktoré si osvojil,
a obmedzil sa iba na doplnenie správnosti jeho dôvodov s tým, že námietky sťažovateľa
uvedené v jeho odvolaní vyhodnotil ako neodôvodnené „vzhľadom na preukázanú
skutočnosť, že vozidlo bolo navrhovateľovi vrátené v dezolátnom a nepojazdnom stave“.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho podal sťažovateľ
dovolanie. Namietal v ňom porušenie práva na predvídateľnosť rozhodnutia prvostupňovým
súdom, keď podľa jeho názoru sa tento súd neriadil publikovanou judikatúrou a nezisťoval
skutočnú výšku škody, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená. V tomto smere nevykonal
žiadne dokazovanie, vychádzal iba z dôkazov vykonaných v trestnom konaní, ktoré
považoval za dostatočné. Ďalej namietal voči prvostupňovému súdu porušenie § 118 OSP,
keďže súd počas celého konania nevyslovil svoj právny názor na vec. Namietal tiež, že mu
ako žalovanému bolo odopreté právo vyjadriť sa na záver pojednávania k vykonanému
dokazovaniu a k právnej stránke veci. Vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu namietal
odňatie možnosti konať pred súdom nedostatočným odôvodnením tohto rozsudku.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba
odmietnuť.
Proti všetkým trom uvedeným napadnutým rozhodnutiam podal sťažovateľ
ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie
a aby rozhodol, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 127 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené a aby
ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom prechádzajúcim
jeho vydaniu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti tomuto rozsudku.
Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti napadnutému
rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25
ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné.
Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva
právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný
prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho
následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010,
I. ÚS 276/2010). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti
proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.
V nadväznosti na to pristúpil ústavný súd ku skúmaniu, či neexistujú iné prekážky,
ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal proti všetkým zúčastneným všeobecným
súdom, že „svojím postupom porušili právo navrhovateľa (sťažovateľa, pozn.)
na predvídateľnosť rozhodnutia, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom“. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na tri judikáty
zo staršej judikatúry niekdajšieho Najvyššieho súdu ČSSR (R 55/1971), bývalého
Najvyššieho súdu SSR (R 3/1984) a rozsudok bývalého Najvyššieho súdu ČSR
z 30. novembra 1988 (sp. zn. 1 Cz 82/88) týkajúce sa ustálenia výšky škody. Sťažovateľ
uvádza, že napriek jeho očakávaniu sa v pôvodnom konaní publikovanou judikatúrou
konajúce súdy „neriadili a nezistili a ani nezisťovali skutočnú výšku škody, ktorá mala byť
žalobcovi spôsobená“. Svoju námietku sťažovateľ smeroval osobitne proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, ktorému vyčítal nedostatočné odôvodnenie. Podľa sťažovateľa
„Odvolací súd sa vôbec neriadil uvedeným stanoviskom, nakoľko sa iba stotožnil
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a nedal odpoveď ani na jednu otázku položenú
žalovaným vo svojom písomnom odvolaní zo dňa 23. 06. 2011 voči rozsudku súdu prvého
stupňa.“.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil
s odôvodnením prvostupňového rozsudku, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 OSP v zásade
obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť
odvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať
aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
[I. ÚS 342/2010, IV. ÚS 229/2010; (ďalej len „ESĽP“)]. Judikatúra ústavného súdu
a Súdneho dvora Európskej únie nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (I. ÚS 183/2012,
IV. ÚS 119/2012, rozhodnutia ESĽP Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998).
Okresný súd k otázke určenia výšky škody uviedol:
„Výsluchom svedkov a hlavne znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že škoda,
za ktorú navrhovateľ žiada náhradu, nastala spôsobom vyššie opísaným, je príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a konaním odporcu. Výška škody bola ustálená znalcom
Ing. B. sumou 173.000,- Sk, z ktorej súd odpočítal sumu 10.000,- Sk, za ktorú navrhovateľ
speňažil znehodnotené a nepojazdné vozidlo. Majúc za preukázané všetky štyri atribúty
zodpovednosti za škodu návrhu vyhovel a podľa vyššie citovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Námietku
odporcu, že k znehodnoteniu vozidla mohlo dôjsť u majiteľa po jeho vrátení, t. j. medzi
22. 1. 2007 a 12. 5. 2007, kedy znalec Ing. B. ohliadol vozidlo, súd považoval za účelové,
ničím nepodložené, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vozidlo bolo
navrhovateľovi vrátené v nepojazdnom, dezolátnom stave, zanedbaným interiérom,
miestami totálne prehrdzavelou karosériou.“
Krajský súd na zdôraznenie záverov súdu prvého stupňa dodal, že „... odporca bol
právoplatným rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 21. 09. 2007 č. k. 2 T/192/2006-
158 uznaný vinným za prečin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona. Z predmetného
rozsudku vyplýva, že odporca v mesiaci jún 2006 na adrese svojej firmy... bez súhlasu
majiteľa... odpredal neznámej osobe jeho osobné motorové vozidlo zn..., ktoré sa u neho
nachádzalo za účelom vykonania opravy, pričom uvedeným konaním spôsobil pre
poškodeného škodu vo výške 173.500,- Sk. Výška spôsobenej škody na predmetom
motorovom vozidle bola v trestnom konaní vyčíslená dvoma znalcami Ing. L. B., ktorý určil
všeobecnú hodnotu vozidla sumou 214.605,- Sk a Ing. G. B., ktorý zostatkovú hodnotu
vozidla určil nižšou sumou 173.500,- Sk. V konaní výsledkami vykonaného dokazovania
bolo bezo sporu preukázané, že vozidlo bolo políciou vrátené navrhovateľovi
v nepojazdnom stave a značne zdemolované, následkom čoho ho navrhovateľ predal
na súčiastky F. K. za cenu 10.000,-Sk (332 eur). Rovnako bolo preukázané, že odporca
prevzal vozidlo od navrhovateľa za účelom opravy prevodovky a nie za účelom
zrealizovania predaja. Tieto okolnosti vyplývajú nielen z výpovedí samotných účastníkov
a svedkov vypočutých v tomto konaní, ale i z výpovedí učinených v rámci trestného konania.
Vo vzájomnom kontexte tak dávajú dostatočný podklad pre záver o tom, že škoda na vozidle
navrhovateľa bola spôsobená zavinením odporcu, ktorý bez súhlasu navrhovateľa ako
vlastníka motorového vozidla, toto predal. V zmysle vyššie citovanej zákonnej úpravy tým
na neho prešla zodpovednosť aj za znehodnotenie vozidla počas užívania tretej osoby. Súd
prvého stupňa správne určil i výšku škody, keď z ustálenej výšky stanovenej znalcom G. B.
odpočítal sumu 10.000,- Sk (332 eur), t. j. suma, za ktorú navrhovateľ predal znehodnotené
a nepojazdné vozidlo na súčiastky. Záverom odvolací súd, reagujúc na námietky odporcu
vo svojom odvolaní uvádza, že tieto sú neopodstatnené vzhľadom na preukázanú
skutočnosť, že vozidlo bolo navrhovateľovi políciou vrátené už v nepojazdnom a dezolátnom
stave.“.
Ústavný súd v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
nenachádza sťažovateľom namietaný nedostatok v otázke ustálenia výšky škody.
Skutočnosť, že sa krajský súd výslovne nevyjadril k záverom vyplývajúcim
zo sťažovateľom prezentovanej judikatúry, od prijatia ktorej už uplynula pomerne dlhá doba
(25 až 40 rokov), nemôže sama osebe viesť k záveru o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku. Sťažovateľ ani vecne neodôvodnil, čím sa úvaha krajského súdu
(v spojitosti s okresným súdom) odlišuje od záverov, ktoré sú obsiahnuté v ním citovaných
rozhodnutiach. Úvahu, na ktorej je založený napadnutý rozsudok krajského súdu
(v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu), podľa ktorej predstavuje výška
vzniknutej škody rozdiel medzi hodnotou auta zistenou znaleckým posudkom a sumou,
ktorú nadobudol žalobca po predaji zdevastovaného automobilu, považuje ústavný súd
za ústavne udržateľnú. Krajský súd zároveň poskytol (v spojitosti s odôvodnením
napadnutého rozsudku okresného súdu) dostatok dôvodov na záver, ku ktorému dospel.
Námietka sťažovateľa preto podľa ústavného súdu neobstojí ani v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti, pretože rozhodnutie krajského súdu a osobitne jeho odôvodnenie
vo vzťahu k predmetnej námietke nejaví v tomto prípade znaky arbitrárnosti ani zjavnej
neodôvodnenosti a neindikuje príčinnú súvislosť s možným porušením práva sťažovateľa
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to sťažovateľ namieta.
Ústavný súd sa v tejto časti v rámci požiadavky komplexného posudzovania všetkých
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania, považoval za potrebné vyjadriť aj k ďalšej
námietke sťažovateľa, ktorá sa síce netýka napadnutého rozsudku krajského súdu, ale
smeruje proti postupu okresného súdu. Podľa sťažovateľa bolo jeho „právo...
na predvídateľnosť rozhodnutia... zo strany súdu prvého stupňa porušené aj tým, že
v priebehu celého konania nepostupoval v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné
a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich
účastníci navrhli. Nakoľko súd prvého stupňa v zmysle uvedeného ustanovenia počas celého
konania nevyslovil svoj názor, navrhovateľ dôvodne predpokladal, že žaloba bude
zamietnutá z dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany odporcu.“. Týmto mala byť
zároveň sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
K tejto námietke ústavný súd dodáva, že ani prípadné porušenie uvedeného
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia
účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom uznesení
najvyššieho súdu, podľa ktorého „Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda
žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup
prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa
odôvodňujúcu porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 175/2011 a jeho
rozsudkom z 27. októbra 2011 ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné
v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom prechádzajúcim jeho vydaniu
uznesením a namietaným porušením označeného práva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu
Sťažovateľ okrem už uvedených všeobecných námietok proti výsledku sporu
neuviedol žiadne osobitné dôvody, ktorými by odôvodňoval napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, ale iba uviedol, že „Najvyšší súd SR sa s vyššieuvedenou argumentáciou
vôbec nezaoberal a nebral na zreteľ spomínanú judikatúru ÚS SR (ústavného súdu,
týkajúcu sa požiadavky riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí, pozn.).“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa ako
neprípustné. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá ani namietané
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ani namietané
nedostatočné zistenie skutkového stavu či nesprávne hodnotenie dôkazov (určenie skutočnej
škody) krajským súdom a ani namietané porušenie § 118 ods. 2 OSP prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241
ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nedostatočnom zistení škody najvyšší súd
v napadnutom uznesení uviedol, že «... v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je
„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie
skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu hodnotenia
nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého
stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v do volacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2 in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“). Predmetná námietka preto z hľadiska prípustnosti a zároveň dôvodnosti
podaného dovolania nebola právne významná.».
Druhá námietka sťažovateľa zahŕňala namietané porušenie § 118 ods. 2 OSP, podľa
ktorého predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie,
ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré
právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Podľa najvyššieho
súdu „Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady
v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné
ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka
konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie
citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr.
v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať
prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.
Uvedené pochybenie samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Mohlo by zakladať iba tzv. inú vadu konania,
ktorou by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ
preto neopodstatnene namietal, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2
O. s. p. mu prvostupňový súd odňal možnosť pred súdom konať. Na záver pojednávania
pred prvostupňovým súdom mali účastníci možnosť zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa
k dokazovaniu i k právnej stránke veci ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
2. mája 2011 (č. 1. 218 spisu). Námietka žalovaného ohľadne odopretia mu tohto práva
zakotveného v ustanovení § 118 ods. 4 O. s. p. bola preto nedôvodná.“.
Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol:
„Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu zodpovedá
požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia. V danej veci krajský súd zhodne s okresným súdom dospel
k záveru o zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorú spôsobil žalobcovi tým, že bez
jeho súhlasu predal osobné motorové vozidlo zn..., ktoré mu žalobca ako vlastník zveril
za účelom vykonania opravy, nie predaja, čím na neho prešla zodpovednosť
aj za znehodnotenie vozidla počas jeho užívania treťou osobou. Stotožnil sa aj s určením
výšky škody prvostupňovým súdom a reagoval aj na námietky odvolateľa, ktoré považoval
za neopodstatnené. Postup odvolacieho súdu bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 2
O. s. p. umožňujúcim druhostupňovému súdu vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie
rozhodnutia a odkázať v ňom na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa
s nimi plne stotožňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje
rozhodnutia podľa predstáv žalovaného.“
Ústavný súd poukazuje na svoju rozhodovaciu prax, podľa ktorej sú v Občianskom
súdnom poriadku upravené podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti vzniknuté
v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími,
taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája
Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto
povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP.
Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok
význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich
považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno
uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto povahy však sama
osebe prípustnosť dovolania nezakladá (nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 142/09-32
z 9. apríla 2009). Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie
prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. II. ÚS 261/06,
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti
dovolania viazaný ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv účastníkov
konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky
svojvôle, zachovávajúc pritom ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi právom
na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim
z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu
a krajského súdu (už citované IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom uznesení podrobne
zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti
dovolania bez toho, aby posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov
krajského súdu. Najvyšší súd taktiež riadne odôvodnil záver, ku ktorému dospel, a úvahy,
ktorými sa uberal, nevykazujú známky svojvôle a neprekračujú rámec posudzovania
prípustnosti dovolania, ktorý mu prislúcha aj v zmysle uvedených rozhodnutí ústavného
súdu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa
z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
napadnutého uznesenia a rovnako tak samotné napadnuté uznesenie nemožno podľa názoru
ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti
v konaní o veci samej.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti s napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov
a postupmi prechádzajúcimi ich vydaniu navrhuje, aby ústavný súd vyslovil aj porušenie
čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 127 ods. 1 ústavy je
kompetenčným ustanovením zakladajúcim právomoc ústavného súdu konať vo veciach, kde
orgán verejnej moci porušil základné právo alebo slobodu oprávnenej osoby. Článok 127
ods. 1 ústavy nezaručuje teda samostatné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby podľa druhej hlavy ústavy, ktorých porušenie by bolo možné
namietať v konaní o sťažnosti (m. m. II. ÚS 98/02, I. ÚS 103/03, IV. ÚS 268/05,
IV. ÚS 291/09). Z tohto dôvodu vyhodnotil ústavný súd aj namietané porušenie čl. 127
ods. 1 ústavy ako zjavne neopodstatnené.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012