Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 142/09
PDF · 169.53 KB
No categories available
II. ÚS 142/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť D. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 222/2007 z 25. novembra
2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009
dourčená sťažnosť D. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
4 Cdo 222/2007-232 z 25. novembra 2008.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 330/2006 z 27. marca 2007 dovolanie na
najvyšší súd, ktorý uznesením z 25. novembra 2008 v konaní vedenom pod č. k.
4 Cdo 222/2007-232 rozhodol tak, že ho odmietol s odôvodnením, že neboli dané dôvody
na vyhovenie o dovolaní podľa § 238 ods. 3 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“). Sťažovateľ tvrdí, že citované ustanovenie bolo platné len do 3l. augusta 2005.
Novela Občianskeho súdneho poriadku účinná od 1. septembra 2005 vydaná v zákone
č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 341/2005 Z. z.“) z citovaného ustanovenia jeho tretieho odseku vypustila písm. b), čo
malo značný vplyv na právne posúdenie jeho veci, a to z dôvodu, že dovolanie podal
11. júna 2007, preto jeho prípustnosť nebolo možné založiť na skutočnostiach uvedených
v § 238 ods. 3 písm. b) OSP.V jeho prípade došlo k zrušeniu rozsudku Okresného súdu
Košice II z 13. septembra 2004 a vysloveniu záväzného právneho názoru krajským súdom
21. marca 2005, teda predtým, ako nadobudla účinnosť novela Občianskeho súdneho
poriadku vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z. Najvyšší súd preto nesprávne právne posúdil
jeho dovolanie, keďže neprihliadol aj na vtedy platné ustanovenie § 221 OSP. Podľa jeho
názoru je zrejmé, že po 1. septembri 2005 by mala byť vylúčená situácia, keď odvolací súd
zruší rozsudok súdu prvého stupňa tak, že vo veci vysloví záväzný právny názor.
Po účinnosti zákona č. 341/2005 Z. z. môže odvolací súd v takomto prípade rozsudok súdu
prvého stupňa len zmeniť. Ak teda nemôže dôjsť k už popísanej situácii, t. j. k zrušeniu
rozsudku súdu prvého stupňa tak, že odvolací súd vo veci vysloví právny názor, je
nadbytočné aj predchádzajúce znenie § 238 ods. 1 písm. b) OSP. Tým, že najvyšší súd
dovolanie posudzoval podľa právnej úpravy platnej po 1. septembri 2005, hoci ju mal
posudzovať podľa stavu platného v čase, keď dovolací súd dôvod v dôsledku rozhodnutia
krajského súdu z 21. marca 2005 nastal, teda podľa právnej úpravy platnej do 31. augusta
2005, poškodil jeho práva na spravodlivý proces. Žiadal preto, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25. 11. 2008, č. k. 4 Cdo 222/2007-232.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 11. 2008, č. k.
4 Cdo 222/2007-232 sa zrušuje.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
a alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu č. k.
4 Cdo 222/2007-232 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa č. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná
ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na
skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02,
I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ
ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti
a pod.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý
garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď
existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin
c. Francúzsko, 1998).
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo
osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa
s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu najmä vyplýva:
„V preskúmavanej veci žalovaný 5) napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 219 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2 a ods. 3 O. s. p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O. s. p.
neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.
Pokiaľ žalovaný 5) prípustnosť dovolania vyvodzoval zo skutočnosti, že odvolací súd
potvrdil rozsudok, ktorým okresný súd rozhodol inak než v prvšom rozsudku, pretože bol
viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý prvšie jeho rozhodnutie zrušil, treba
uviesť, že dovolanie bolo v zmysle § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. prípustné proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu aj v takomto prípade. Citované zákonné
ustanovenie však bolo v účinnosti len do 31. augusta 2005. Novela Občianskeho súdneho
poriadku vykonaná zákonom č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2005 totiž
z § 238 jeho tretieho odseku vypustila písm. b). Od uvedeného dátumu tretí odsek § 238 znie
tak, že dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Keďže žalovaný 5) podal dovolanie 11. júna 2007, jeho prípustnosť
nebolo možné založiť na základe skutočností uvedených v § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j., či
v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Vady uvedené v tomto ustanovení žalovaný 5/ v dovolaní výslovne nenamietal a ani
dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich.
Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné nie je.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba
uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O. s. p. Námietka
účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba
považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý však sám osebe
prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na
nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu,
ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného 5)
smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238
ods. 2 a 3 O. s. p.) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§218 ods. 1
písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť
preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“
Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovými hodnotením a následne
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho
súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by bol ten svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú
odmietnuť.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. apríla 2009