Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 142/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť D. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. novembra

2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2009

dourčená sťažnosť D. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-232 z 25. novembra 2008.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. marca 2007 dovolanie na

najvyšší súd, ktorý uznesením z 25. novembra 2008 v konaní vedenom pod č. k.

-232 rozhodol tak, že ho odmietol s odôvodnením, že neboli dané dôvody

na vyhovenie o dovolaní podľa (ďalej

aj „OSP“). Sťažovateľ tvrdí, že citované ustanovenie bolo platné len do 3l. augusta 2005.

Novela účinná od 1. septembra 2005 vydaná v zákone

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “) z citovaného ustanovenia jeho tretieho odseku vypustila písm. b), čo

malo značný vplyv na právne posúdenie jeho veci, a to z dôvodu, že dovolanie podal

11. júna 2007, preto jeho prípustnosť nebolo možné založiť na skutočnostiach uvedených

v .V jeho prípade došlo k zrušeniu rozsudku Okresného súdu

Košice II z 13. septembra 2004 a vysloveniu záväzného právneho názoru krajským súdom

21. marca 2005, teda predtým, ako nadobudla účinnosť novela Občianskeho súdneho

poriadku vykonaná Najvyšší súd preto nesprávne právne posúdil

jeho dovolanie, keďže neprihliadol aj na vtedy platné ustanovenie . Podľa jeho

názoru je zrejmé, že po 1. septembri 2005 by mala byť vylúčená situácia, keď odvolací súd

zruší rozsudok súdu prvého stupňa tak, že vo veci vysloví záväzný právny názor.

Po účinnosti môže odvolací súd v takomto prípade rozsudok súdu

prvého stupňa len zmeniť. Ak teda nemôže dôjsť k už popísanej situácii, t. j. k zrušeniu

rozsudku súdu prvého stupňa tak, že odvolací súd vo veci vysloví právny názor, je

nadbytočné aj predchádzajúce znenie . Tým, že najvyšší súd

dovolanie posudzoval podľa právnej úpravy platnej po 1. septembri 2005, hoci ju mal

posudzovať podľa stavu platného v čase, keď dovolací súd dôvod v dôsledku rozhodnutia

krajského súdu z 21. marca 2005 nastal, teda podľa právnej úpravy platnej do 31. augusta

2005, poškodil jeho práva na spravodlivý proces. Žiadal preto, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa

Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 25. 11. 2008, č. k. -232.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 11. 2008, č. k.

-232 sa zrušuje.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

a alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu č. k.

-232 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa č. 46 ods. 1 .

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ

ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti

a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo

osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej

veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu najmä vyplýva:

„V preskúmavanej veci žalovaný 5) napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa

neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa

Pokiaľ žalovaný 5) prípustnosť dovolania vyvodzoval zo skutočnosti, že odvolací súd

potvrdil rozsudok, ktorým okresný súd rozhodol inak než v prvšom rozsudku, pretože bol

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý prvšie jeho rozhodnutie zrušil, treba

uviesť, že dovolanie bolo v zmysle prípustné proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu aj v takomto prípade. Citované zákonné

ustanovenie však bolo v účinnosti len do 31. augusta 2005. Novela Občianskeho súdneho

poriadku vykonaná s účinnosťou od 1. septembra 2005 totiž

z § 238 jeho tretieho odseku vypustila písm. b). Od uvedeného dátumu tretí odsek § 238 znie

tak, že dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu. Keďže žalovaný 5) podal dovolanie 11. júna 2007, jeho prípustnosť

nebolo možné založiť na základe skutočností uvedených v

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g) (t. j., či

v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Vady uvedené v tomto ustanovení žalovaný 5/ v dovolaní výslovne nenamietal a ani

dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich.

Dovolanie v tejto veci preto ani podľa prípustné nie je.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba

uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle Námietka

účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba

považovať za dovolací dôvod podľa , ktorý však sám osebe

prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na

nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu,

ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného 5)

smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238

ods. 2 a 3 ) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§218 ods. 1

písm. c) v spojení s veta prvá ) bez toho, aby mohla byť

preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovými hodnotením a následne

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho

súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by bol ten svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú

odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009