Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 497/2013
PDF · 257.6 KB
No categories available
IV. ÚS 497/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosť A. V. Z., M., zastúpenej advokátom Mgr. S. T., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
č. k. 7 C/47/2008-502 zo 7. júna 2010, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 19 Co 248/2010-532 z 24. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 212/2012 z 11. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. V. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013
doručená sťažnosť A. V. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 7 C/47/2008-502 zo 7. júna 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 19 Co 248/2010-532 z 24. novembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 212/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom
č. k. 19 Co 248/2010-532 z 24. novembra 2011 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo
účastníkov konania (ďalej aj „BSM“) tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu (bývalého
manžela sťažovateľky) prikázal hnuteľné veci v celkovej hodnote 597,49 € a do výlučného
vlastníctva sťažovateľky prikázal ostatné hnuteľné veci, ako aj nehnuteľnosti (rodinný dom
s pozemkom a záhradou) spolu v celkovej v hodnote 60 365,45 €. Sťažovateľku zaviazal
zaplatiť žalobcovi z titulu konečného finančného vyporiadania sumu 27 946,38 €. Rozhodol
tak po ustálení okruhu vecí patriacich do BSM a určení ich hodnoty s prihliadnutím na vôľu
účastníkov konania, na držbu vecí tým-ktorým účastníkom ku dňu vydania meritórneho
rozhodnutia prvostupňovým súdom a na zásadu rovnosti podielov v zmysle § 150
Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu
rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) potvrdil. Poukázal na rozsiahle dokazovanie vykonané okresným súdom,
ako aj na správnosť jeho postupov pri hodnotení dôkazov a aplikácii predpisov hmotného
práva v prerokúvanej veci. Námietky sťažovateľky týkajúce sa viacerých finančných
čiastok, ktoré neboli (podľa jej názoru nesprávne) do BSM zahrnuté, vyhodnotil ako
nedôvodné s tým, že sťažovateľka vo vzťahu k nim neuniesla dôkazné bremeno.
Za dôvodné, naopak, uznal jej námietky súvisiace s nepresnosťami v odôvodnení rozsudku
súdu prvého stupňa, pričom ich však kvalifikoval iba ako chyby v písaní, ktoré možno
odstrániť postupom podľa § 164 OSP. Na záver sa vysporiadal s námietkou sťažovateľky
týkajúcou sa spôsobu výpočtu sumy, ktorá mala predstavovať jej prínos do majetku
patriaceho do BSM, a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila
vadou podľa § 237 písm. f) OSP a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 241 ods. 1
písm. c) OSP]. Namietala, že pri určení okruhu vecí patriacich do BSM a jej rozdelení súd
prvého stupňa vo vzťahu k hnuteľným veciam, ktoré pripadli žalobcovi, zohľadnil ich
amortizáciu, zatiaľ čo pri veciach prikázaných do jej vlastníctva vychádzal z ich kúpnej
ceny. Navyše do vlastníctva sťažovateľky prikázal aj tie veci, ktoré zostali v dome, a teda
v jej „užívaní“ len preto, že žalobca si ich napriek svojmu pôvodnému zámeru nevyzdvihol.
Tieto skutočnosti ovplyvnili podľa názoru sťažovateľky vyporiadanie BSM v jej
neprospech. Aj prínosy sťažovateľky do BSM mali byť napriek jej námietkam vyčíslené
nesprávne, odvolací súd však návrhy na ďalšie dokazovanie v tomto smere „vôbec neriešil,
odmietol tieto návrhy uviesť do zápisnice“, čím sťažovateľke podľa jej tvrdenia privodil
nevýhodné postavenie a poškodil ju na jej právach. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací
súd „rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako
neprípustné. Podľa najvyššieho súdu nevykonanie sťažovateľkou navrhnutých dôkazov ani
nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 OSP. Pokiaľ súd
nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navrhuje, aby ústavný súd po jej
prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojitosti s uznesením najvyššieho súdu bolo
porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby napadnuté rozhodnutia zrušil
a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s vyporiadaním bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Sťažovateľka tvrdí, že „Súd nevyhovel jej návrhom
na vykonanie dokazovania vo vzťahu k existencii finančných prostriedkov v dispozícii jej
bývalého manžela ku dňu zániku manželstva a uspokojil sa len s preskúmaním stavu
na účtoch vedených na meno sťažovateľky a jej detí... Žiadnym spôsobom však tento spôsob
dokazovania sú neodôvodnil. Rovnako žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie
v časti neakceptovania započítania darov od rodinných príbuzných sťažovateľky pre ňu
a pre jej deti a dedičstva od rodinných príbuzných sťažovateľky. Rozhodnutia všeobecných
súdov, najmä súdu prvého stupňa tak pôsobia arbitrárne, čo nie je želateľným a právnym
poriadkom predpokladaným stavom.“. Podľa sťažovateľky okresný súd zisťoval len stav
na účtoch vedených na jej meno a na mená jej detí, nie však na účtoch jej bývalého
manžela, ktoré podľa sťažovateľky musel mať, keďže od zániku manželstva bývajú
oddelene. Zároveň malo byť zohľadnené to, že prostriedky, ktoré má sťažovateľka na
účtoch vedených na jej meno, nepatria jej, ale jej deťom. Ďalšia námietka sťažovateľky sa
týka toho, že okresný súd nezaradil osobný automobil či prípadný výnos z jeho predaja
do podstaty, ktorá bola predmetom vyporiadania medzi bývalými manželmi. Osobitne
sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd nevysporiadal akcie v obchodných
spoločnostiach S., a. s., a S..., a. s., nezisťoval, či niektorý z účastníkov bol ich vlastníkom,
a ani neskúmal, či s nimi niektorý z účastníkova konania po zániku manželstva nakladal.
Nezobral do úvahy ani vyjadrenia svedkov o finančných prostriedkoch darovaných
sťažovateľke, či už na stavbu domu, alebo na krytie životných potrieb rodiny, a do BSM
nesprávne zahrnul aj finančné prostriedky, ktoré získala sťažovateľka ako zamestnaneckú
pôžičku. Všeobecné súdy navyše podľa sťažovateľky riadne neodôvodnili, prečo
neprihliadli na označené dôkazy týkajúce sa majetku, ktoré mali byť zohľadnené pri
vyporiadaní BSM.
V dôsledku týchto pochybení mal byť podľa sťažovateľky nesprávne určený majetok,
ktorý bol rozdelený medzi bývalými manželmi, a preto sú napadnuté rozhodnutia
nesprávne, arbitrárne a svojvoľné, a tým porušujú jej v petite sťažnosti označené základné
právo.
Podaním z 3. júla 2013 doručeným ústavnému súdu 8. júla 2013 sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku okresného súdu v spojitosti s napadnutým rozsudkom krajského
súdu. Svoj návrh odôvodňuje tým, že oprávnený z uvedených rozhodnutí uskutočňuje kroky
k výkonu rozhodnutia. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd uložil oprávnenému povinnosť
zdržať sa výkonu práva, ktoré mu bolo priznané napadnutým rozsudkom okresného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej práv namietaným uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti prvostupňovému
rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa
§ 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd dodáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv tými orgánmi
verejnej moci, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp.
článkov ústavy, ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa sťažovateľky všeobecné súdy vrátane krajského súdu pri rozhodovaní
v predmetnej právnej veci pochybili. Podľa jej názoru „súd“ zisťoval len stav na účtoch
vedených na jej meno a na mená jej detí, nie však na účtoch jej bývalého manžela, ktoré
podľa sťažovateľky musel mať. Zároveň malo byť pri rozhodovaní zohľadnené to, že
prostriedky, ktoré má sťažovateľka na účtoch vedených na jej meno, nepatria jej, ale jej
deťom. Sťažovateľka taktiež namieta, že okresný súd nezaradil osobný automobil či
prípadný výnos z jeho predaja do podstaty, ktorá bola predmetom vyporiadania medzi
bývalými manželmi. Osobitne sťažovateľka poukazuje na to, že „súd“ nevysporiadal akcie
v obchodných spoločnostiach S., a. s., ani S..., a. s., ktorých bol jej bývalý manžel
akcionárom, a ani neskúmal, či s nimi nakladal. V neposlednom rade sťažovateľka namieta,
že „súd“ nezobral do úvahy vyjadrenia svedkov o finančných prostriedkoch, ktoré jej mali
byť darované, či už na stavbu domu, alebo na krytie životných potrieb rodiny, a do BSM
nesprávne zahrnul aj finančné prostriedky, ktoré získala ako zamestnaneckú pôžičku.
Všeobecné súdy (vrátane krajského súdu) navyše podľa sťažovateľky riadne neodôvodnili,
prečo neprihliadli na označené dôkazy týkajúce sa majetku, ktoré mali byť zohľadnené pri
vyporiadaní BSM.
Ústavný súd námietkam sťažovateľky, že by sa krajský súd nedostatočne vysporiadal
s jej tvrdeniami, nemohol prisvedčiť. Sťažovateľkou namietané nedostatky sa totiž
v skutočnosti týkajú nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. hodnotenia dôkazov.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd s otázkami, ktoré sťažovateľka považuje
za nezodpovedané, zaoberal, ale dospel, rovnako ako okresný súd, k iným skutkovým
zisteniam, ako tvrdí sťažovateľka.
Ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by
vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať
pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že
už rozhodovacia činnosť Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United
Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) pod spravodlivým súdnym
procesom na účely čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie
toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho
prípadu.
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha
hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup
by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady
ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady
na zistenie skutkového stavu (m. m. I. ÚS 118/2011).
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdení o vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.
Ústavný súd preto nemôže nahrádzať všeobecné súdy pri zisťovaní skutkového stavu
vrátane hodnotenia dôkazov, v tomto prípade pri zisťovaní rozsahu majetku, ktorý tvorí
predmet BSM, ale skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií
zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v spojitosti s napadnutým rozsudkom
okresného súdu dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval
rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a v nadväznosti na to ho potvrdil. Napadnutý
rozsudok okresného súdu obsahuje podľa názoru krajského súdu dostatočné zistenia
na záver o majetkovom vyporiadaní sa medzi bývalými manželmi, posudzujúc jednotlivé
položky ich spoločného majetku. Krajský súd sa pritom vysporiadal s kľúčovými
námietkami sťažovateľky, osobitne vo vzťahu k tvrdeniam o daroch od rodinných
príslušníkov, či k predaju akcií v obchodných spoločnostiach, pričom ústavný súd
konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje v spojení s napadnutým
prvostupňovým rozsudkom dostatok skutkových argumentov a ich právne posúdenie, tieto
skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii
procesných a hmotnoprávnych predpisov.
Ostatné položky majetku, ktoré mali byť pri vyporiadaní BSM podľa názoru
sťažovateľky zohľadnené nesprávne, boli predmetom zisťovania okresným súdom,
k záverom ktorého sa krajský súd priklonil (napríklad otázka osobného automobilu či
finančných prostriedkov na bankových účtoch), zdôrazňujúc, že „námietky odporkyne sú
totožné ako v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom súd prvého stupňa vykonal v tomto
sme rozsiahle dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci, aplikoval správne ustanovenia
právneho predpisu a náležite svoje rozhodnutie odôvodnil“. Závery krajského súdu
(v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu) nespočívali na právnom posúdení
veci, ktoré by bolo odlišné od názoru sťažovateľky. Krajský súd dospel k záverom
vysloveným v napadnutom rozsudku, konštatujúc, že sťažovateľka neuniesla dôkazné
bremeno na preukázanie jej tvrdení (a už aj z toho je zrejmé, že sa námietkami sťažovateľky
zaoberal). Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno z dôvodu, že krajský súd
vyhodnotil dôkazy inak, ako požaduje sťažovateľka, považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so zistením skutkového stavu krajským
súdom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia.
Podľa názoru ústavného súdu nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom
krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, a preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bez toho, aby uviedla akékoľvek ďalšie
námietky vzťahujúce sa osobitne na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, nesúhlasí
so samotným odmietnutím dovolania, teda s výkladom § 237 písm. f) OSP ustanovujúceho
podmienky prípustnosti dovolania.
Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či
nedostatočne zistený skutkový stav, resp. nedostatočné odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie
odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.
Podľa § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania
podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06, IV. ÚS 499/2011). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady
porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza
v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom
konaní. Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky
súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom
súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení
upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti
napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými
procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok
priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším
vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel
od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný
dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom
dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť
dovolania nezakladá (nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 142/09-32 z 9. apríla 2009)].
Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti
dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti nezistil pri postupe
najvyššieho súdu, ktorý pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania v zmysle § 237
písm. f) OSP uprednostnil princíp právnej istoty, ak sťažovateľkou namietaný nedostatok
odôvodnenia rozsudku krajského súdu (prípadne aj okresného súdu) nevykazoval znaky
odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, konflikt so základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr.
I. ÚS 356/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 31/2013).
Ústavný súd nepovažuje za dôvodné odchýliť sa od svojej judikatúry ani v tomto
prípade. Najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami
sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby
posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu).
Z toho dôvodu ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým
v časti dovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci
sťažovateľky, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené
na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel
a zmysel. Vzhľadom na to ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní
o jej dovolaní. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky, najmä návrhom na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2013