Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 497/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť A. V. Z., M., zastúpenej advokátom Mgr. S. T., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

č. k. -502 zo 7. júna 2010, rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -532 z 24. novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 11. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. V. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013

doručená sťažnosť A. V. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -502 zo 7. júna 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -532 z 24. novembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 11. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom

č. k. -532 z 24. novembra 2011 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo

účastníkov konania (ďalej aj „BSM“) tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu (bývalého

manžela sťažovateľky) prikázal hnuteľné veci v celkovej hodnote 597,49 € a do výlučného

vlastníctva sťažovateľky prikázal ostatné hnuteľné veci, ako aj nehnuteľnosti (rodinný dom

s pozemkom a záhradou) spolu v celkovej v hodnote 60 365,45 €. Sťažovateľku zaviazal

zaplatiť žalobcovi z titulu konečného finančného vyporiadania sumu 27 946,38 €. Rozhodol

tak po ustálení okruhu vecí patriacich do BSM a určení ich hodnoty s prihliadnutím na vôľu

účastníkov konania, na držbu vecí tým-ktorým účastníkom ku dňu vydania meritórneho

rozhodnutia prvostupňovým súdom a na zásadu rovnosti podielov v zmysle § 150

.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu

rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle a

(ďalej aj „OSP“) potvrdil. Poukázal na rozsiahle dokazovanie vykonané okresným súdom,

ako aj na správnosť jeho postupov pri hodnotení dôkazov a aplikácii predpisov hmotného

práva v prerokúvanej veci. Námietky sťažovateľky týkajúce sa viacerých finančných

čiastok, ktoré neboli (podľa jej názoru nesprávne) do BSM zahrnuté, vyhodnotil ako

nedôvodné s tým, že sťažovateľka vo vzťahu k nim neuniesla dôkazné bremeno.

Za dôvodné, naopak, uznal jej námietky súvisiace s nepresnosťami v odôvodnení rozsudku

súdu prvého stupňa, pričom ich však kvalifikoval iba ako chyby v písaní, ktoré možno

odstrániť postupom podľa . Na záver sa vysporiadal s námietkou sťažovateľky

týkajúcou sa spôsobu výpočtu sumy, ktorá mala predstavovať jej prínos do majetku

patriaceho do BSM, a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila

vadou podľa a nesprávnym právnym posúdením veci [

písm. c) ]. Namietala, že pri určení okruhu vecí patriacich do BSM a jej rozdelení súd

prvého stupňa vo vzťahu k hnuteľným veciam, ktoré pripadli žalobcovi, zohľadnil ich

amortizáciu, zatiaľ čo pri veciach prikázaných do jej vlastníctva vychádzal z ich kúpnej

ceny. Navyše do vlastníctva sťažovateľky prikázal aj tie veci, ktoré zostali v dome, a teda

v jej „užívaní“ len preto, že žalobca si ich napriek svojmu pôvodnému zámeru nevyzdvihol.

Tieto skutočnosti ovplyvnili podľa názoru sťažovateľky vyporiadanie BSM v jej

neprospech. Aj prínosy sťažovateľky do BSM mali byť napriek jej námietkam vyčíslené

nesprávne, odvolací súd však návrhy na ďalšie dokazovanie v tomto smere „vôbec neriešil,

odmietol tieto návrhy uviesť do zápisnice“, čím sťažovateľke podľa jej tvrdenia privodil

nevýhodné postavenie a poškodil ju na jej právach. Z týchto dôvodov navrhla, aby dovolací

súd „rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako

neprípustné. Podľa najvyššieho súdu nevykonanie sťažovateľkou navrhnutých dôkazov ani

nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle . Pokiaľ súd

nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto

dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť

dovolania v zmysle .

Sťažovateľka v sťažnosti podľa navrhuje, aby ústavný súd po jej

prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom okresného súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojitosti s uznesením najvyššieho súdu bolo

porušené jej základné právo podľa , a aby napadnuté rozhodnutia zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s vyporiadaním bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Sťažovateľka tvrdí, že „Súd nevyhovel jej návrhom

na vykonanie dokazovania vo vzťahu k existencii finančných prostriedkov v dispozícii jej

bývalého manžela ku dňu zániku manželstva a uspokojil sa len s preskúmaním stavu

na účtoch vedených na meno sťažovateľky a jej detí... Žiadnym spôsobom však tento spôsob

dokazovania sú neodôvodnil. Rovnako žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie

v časti neakceptovania započítania darov od rodinných príbuzných sťažovateľky pre ňu

a pre jej deti a dedičstva od rodinných príbuzných sťažovateľky. Rozhodnutia všeobecných

súdov, najmä súdu prvého stupňa tak pôsobia arbitrárne, čo nie je želateľným a právnym

poriadkom predpokladaným stavom.“. Podľa sťažovateľky okresný súd zisťoval len stav

na účtoch vedených na jej meno a na mená jej detí, nie však na účtoch jej bývalého

manžela, ktoré podľa sťažovateľky musel mať, keďže od zániku manželstva bývajú

oddelene. Zároveň malo byť zohľadnené to, že prostriedky, ktoré má sťažovateľka na

účtoch vedených na jej meno, nepatria jej, ale jej deťom. Ďalšia námietka sťažovateľky sa

týka toho, že okresný súd nezaradil osobný automobil či prípadný výnos z jeho predaja

do podstaty, ktorá bola predmetom vyporiadania medzi bývalými manželmi. Osobitne

sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd nevysporiadal akcie v obchodných

spoločnostiach S., a. s., a S..., a. s., nezisťoval, či niektorý z účastníkov bol ich vlastníkom,

a ani neskúmal, či s nimi niektorý z účastníkova konania po zániku manželstva nakladal.

Nezobral do úvahy ani vyjadrenia svedkov o finančných prostriedkoch darovaných

sťažovateľke, či už na stavbu domu, alebo na krytie životných potrieb rodiny, a do BSM

nesprávne zahrnul aj finančné prostriedky, ktoré získala sťažovateľka ako zamestnaneckú

pôžičku. Všeobecné súdy navyše podľa sťažovateľky riadne neodôvodnili, prečo

neprihliadli na označené dôkazy týkajúce sa majetku, ktoré mali byť zohľadnené pri

vyporiadaní BSM.

V dôsledku týchto pochybení mal byť podľa sťažovateľky nesprávne určený majetok,

ktorý bol rozdelený medzi bývalými manželmi, a preto sú napadnuté rozhodnutia

nesprávne, arbitrárne a svojvoľné, a tým porušujú jej v petite sťažnosti označené základné

právo.

Podaním z 3. júla 2013 doručeným ústavnému súdu 8. júla 2013 sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku okresného súdu v spojitosti s napadnutým rozsudkom krajského

súdu. Svoj návrh odôvodňuje tým, že oprávnený z uvedených rozhodnutí uskutočňuje kroky

k výkonu rozhodnutia. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd uložil oprávnenému povinnosť

zdržať sa výkonu práva, ktoré mu bolo priznané napadnutým rozsudkom okresného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv namietaným uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti prvostupňovému

rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa

prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd dodáva, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv tými orgánmi

verejnej moci, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp.

článkov , ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie

(, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa sťažovateľky všeobecné súdy vrátane krajského súdu pri rozhodovaní

v predmetnej právnej veci pochybili. Podľa jej názoru „súd“ zisťoval len stav na účtoch

vedených na jej meno a na mená jej detí, nie však na účtoch jej bývalého manžela, ktoré

podľa sťažovateľky musel mať. Zároveň malo byť pri rozhodovaní zohľadnené to, že

prostriedky, ktoré má sťažovateľka na účtoch vedených na jej meno, nepatria jej, ale jej

deťom. Sťažovateľka taktiež namieta, že okresný súd nezaradil osobný automobil či

prípadný výnos z jeho predaja do podstaty, ktorá bola predmetom vyporiadania medzi

bývalými manželmi. Osobitne sťažovateľka poukazuje na to, že „súd“ nevysporiadal akcie

v obchodných spoločnostiach S., a. s., ani S..., a. s., ktorých bol jej bývalý manžel

akcionárom, a ani neskúmal, či s nimi nakladal. V neposlednom rade sťažovateľka namieta,

že „súd“ nezobral do úvahy vyjadrenia svedkov o finančných prostriedkoch, ktoré jej mali

byť darované, či už na stavbu domu, alebo na krytie životných potrieb rodiny, a do BSM

nesprávne zahrnul aj finančné prostriedky, ktoré získala ako zamestnaneckú pôžičku.

Všeobecné súdy (vrátane krajského súdu) navyše podľa sťažovateľky riadne neodôvodnili,

prečo neprihliadli na označené dôkazy týkajúce sa majetku, ktoré mali byť zohľadnené pri

vyporiadaní BSM.

Ústavný súd námietkam sťažovateľky, že by sa krajský súd nedostatočne vysporiadal

s jej tvrdeniami, nemohol prisvedčiť. Sťažovateľkou namietané nedostatky sa totiž

v skutočnosti týkajú nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. hodnotenia dôkazov.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd s otázkami, ktoré sťažovateľka považuje

za nezodpovedané, zaoberal, ale dospel, rovnako ako okresný súd, k iným skutkovým

zisteniam, ako tvrdí sťažovateľka.

Ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať

pravdivosť skutkových tvrdení (). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že

už rozhodovacia činnosť Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United

Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) pod spravodlivým súdnym

procesom na účely čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie

toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho

prípadu.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha

hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov, znalecké dokazovanie a iné). Takýto postup

by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady

ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady

na zistenie skutkového stavu (m. m. ).

Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdení o vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Ústavný súd preto nemôže nahrádzať všeobecné súdy pri zisťovaní skutkového stavu

vrátane hodnotenia dôkazov, v tomto prípade pri zisťovaní rozsahu majetku, ktorý tvorí

predmet BSM, ale skúma napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií

zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v spojitosti s napadnutým rozsudkom

okresného súdu dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval

rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, a v nadväznosti na to ho potvrdil. Napadnutý

rozsudok okresného súdu obsahuje podľa názoru krajského súdu dostatočné zistenia

na záver o majetkovom vyporiadaní sa medzi bývalými manželmi, posudzujúc jednotlivé

položky ich spoločného majetku. Krajský súd sa pritom vysporiadal s kľúčovými

námietkami sťažovateľky, osobitne vo vzťahu k tvrdeniam o daroch od rodinných

príslušníkov, či k predaju akcií v obchodných spoločnostiach, pričom ústavný súd

konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje v spojení s napadnutým

prvostupňovým rozsudkom dostatok skutkových argumentov a ich právne posúdenie, tieto

skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii

procesných a hmotnoprávnych predpisov.

Ostatné položky majetku, ktoré mali byť pri vyporiadaní BSM podľa názoru

sťažovateľky zohľadnené nesprávne, boli predmetom zisťovania okresným súdom,

k záverom ktorého sa krajský súd priklonil (napríklad otázka osobného automobilu či

finančných prostriedkov na bankových účtoch), zdôrazňujúc, že „námietky odporkyne sú

totožné ako v konaní pred súdom prvého stupňa, pričom súd prvého stupňa vykonal v tomto

sme rozsiahle dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci, aplikoval správne ustanovenia

právneho predpisu a náležite svoje rozhodnutie odôvodnil“. Závery krajského súdu

(v spojitosti s napadnutým rozsudkom okresného súdu) nespočívali na právnom posúdení

veci, ktoré by bolo odlišné od názoru sťažovateľky. Krajský súd dospel k záverom

vysloveným v napadnutom rozsudku, konštatujúc, že sťažovateľka neuniesla dôkazné

bremeno na preukázanie jej tvrdení (a už aj z toho je zrejmé, že sa námietkami sťažovateľky

zaoberal). Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno z dôvodu, že krajský súd

vyhodnotil dôkazy inak, ako požaduje sťažovateľka, považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so zistením skutkového stavu krajským

súdom nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

, a preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bez toho, aby uviedla akékoľvek ďalšie

námietky vzťahujúce sa osobitne na napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, nesúhlasí

so samotným odmietnutím dovolania, teda s výkladom ustanovujúceho

podmienky prípustnosti dovolania.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nesprávne právne posúdenie veci či

nedostatočne zistený skutkový stav, resp. nedostatočné odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f) , ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

písm. b) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie

odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania

podľa znamená porušenie , ako aj

dohovoru (, ). neupravuje, aké dôsledky majú prípady

porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné pochybenia, ku ktorým dochádza

v konaní pred súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom

konaní. Bližšiu úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky

súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom

súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení

upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti

napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája

priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň

aj prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým ďalším

vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(tzv. iným vadám konania) pripisuje význam, avšak – na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný

dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné [vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá (nález ústavného súdu č. k. -32 z 9. apríla 2009)].

Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti

dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti nezistil pri postupe

najvyššieho súdu, ktorý pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania v zmysle § 237

písm. f) uprednostnil princíp právnej istoty, ak sťažovateľkou namietaný nedostatok

odôvodnenia rozsudku krajského súdu (prípadne aj okresného súdu) nevykazoval znaky

odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle , konflikt so základným

právom podľa , resp. právom podľa dohovoru (napr.

, , ).

Ústavný súd nepovažuje za dôvodné odchýliť sa od svojej judikatúry ani v tomto

prípade. Najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby

posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu).

Z toho dôvodu ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým

v časti dovolania proti rozsudku krajského súdu odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci

sťažovateľky, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené

na takom výklade ustanovení , ktorý by popieral ich účel

a zmysel. Vzhľadom na to ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o jej dovolaní. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť ( ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti v celom rozsahu nebolo potrebné zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky, najmä návrhom na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013