Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 62/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Ščurym, Laurinská 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave

a jeho rozhodnutím č. B3/2010/10921/1/AMA z 9. novembra 2010, postupom Ústredia

práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave v konaní vedenom pod č. AA/2011/02082-

NSVOPPK/Chr a jeho rozhodnutím z 28. februára 2011, postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára

2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013

doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), z obsahu ktorej

vyplýva, že ňou namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v Bratislave (ďalej len „úrad práce“) a jeho rozhodnutím č. B3/2010/10921/1/AMA

z 9. novembra 2010 (ďalej aj „rozhodnutie úradu práce“), postupom Ústredia práce,

sociálnych vecí a rodiny v Bratislave (ďalej len „ústredie“) v konaní vedenom pod

č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr a jeho rozhodnutím z 28. februára 2011 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie ústredia“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára

2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal o priznanie

peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením

prevádzky osobného motorového vozidla (ďalej len „finančný príspevok“). Úrad práce

rozhodnutím č. B3/2010/10921/1/AMA z 9. novembra 2010 mu finančný príspevok

nepriznal z dôvodu, že sťažovateľ je síce osobou s ťažkým zdravotným postihnutím

s mierou funkčnej poruchy 50 %, ale v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok na

priznanie príspevku, keďže sťažovateľ nie je odkázaný na individuálnu dopravu. Proti

rozhodnutiu úradu práce sa sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote odvolal.

Ústredie rozhodnutím č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr z 28. februára 2011

odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietlo a napadnuté rozhodnutie

úradu práce potvrdilo. V rozhodnutí ústredie poukázalo na to, že sťažovateľ využil možnosť

doplniť zdravotnú dokumentáciu a doložil lekárske správy a odborné nálezy, využil

aj možnosť klásť posudkovému lekárovi a sociálnym pracovníkom otázky. Podľa ústredia

mali posudkoví lekári k dispozícii dostatok aktuálnych lekárskych nálezov, ktoré boli

podkladom lekárskych posudkov a tie zas podkladom komplexných posudkov, najmä

posudku č. AA/2011/02158-NSVOPČ zo 7. februára 2011. Z obsahu uvedeného

komplexného posudku vyplýva, že sťažovateľ sa považuje za fyzickú osobu s ťažkým

zdravotným postihnutím, a to v dôsledku toho, že v roku 1994 utrpel úraz krčnej chrbtice

s následnou operačnou liečbou, fixáciou krčných stavcov, s trvalým obmedzením

pohyblivosti krčnej chrbtice, s občasným dráždením nervov, ktoré postihuje najmä horné

končatiny. Na dolných končatinách má ľahšie dráždenie nervov, ktoré sa premieta ako

senzomotorická porucha ľahkého stupňa. Svalové napätie a svalová sila na končatinách je

až na mierne oslabenie svalovej sily na pravej hornej končatine v norme. Poruchy jemnej

motoriky nie sú zdokumentované. Z posudku tiež vyplýva, že žalobca je schopný

samostatnej chôdze a nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým

vozidlom. V posudku nebola v oblasti mobility navrhnutá kompenzácia. Proti rozhodnutiu

ústredia ako správneho orgánu podal sťažovateľ žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorú odôvodnil tvrdením o nedostatočnom zistení

skutkového stavu, v dôsledku čoho mu mali byť upreté jeho procesné práva v správnom

konaní.

Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ústredia zamietol. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že v správnom

konaní sťažovateľ využil možnosť doplniť zdravotnú dokumentáciu a možnosť klásť

posudkovému lekárovi a sociálnym pracovníkom otázky, ako aj možnosť nahliadnutia

do administratívneho spisu. Krajský súd sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalobcu

o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a ani s názorom, že mu boli upreté jeho

procesné práva v správnom konaní. Keďže na priznanie peňažného príspevku sa vyžaduje

nielen to, aby fyzická osoba bola ťažko zdravotne postihnutá, čo žalobca spĺňa, ale súčasne

musí byť na požadovanú kompenzáciu aj odkázaná, a túto odkázanosť žalobca nespĺňa,

krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. Namietal, že jeho

zdravotný stav je od roku 2005 zhoršený a že ani v správnom konaní nebol správne zistený.

Sociálny pracovník ani posudkový lekár mu podľa jeho názoru vôbec neodôvodnili ním

položené otázky a v čase osobného pohovoru nemohol vedieť, na akom podklade bude

vypracovaný posudok a následné rozhodnutie. Sťažovateľ poukazoval na to, že lekárske

nálezy odôvodňovali záver, že jeho zdravotný stav je chronický, s trvalým poškodením

a miera funkčnej poruchy je definitívna. Vzhľadom na to jeho zdravotný stav vyžaduje

prepravu osobným motorovým vozidlom v sprievode inej fyzickej osoby, čo má

potvrdzovať aj stanovisko neurológa a fyziatra.

Najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 27. februára 2013 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. V jeho odôvodnení

uviedol:

„Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca je občanom s ťažkým zdravotným

postihnutím.

Podkladom rozhodnutia o peňažnom príspevku je komplexný posudok (§ 55 ods. 6

zákona o peňažných príspevkoch) vypracovaný na účely kompenzácie podľa § 11 ods. 11

citovaného zákona, ktorý musí podľa § 13 ods. 9 zákona o peňažnom príspevku obsahovať

záver, či fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu

prepravu osobným motorovým vozidlom. Lekársky posudok vypracúva posudkový lekár,

ktorý pri vykonávaní lekárskej posudkovej činnosti spolupracuje s lekárom so

špecializáciou v príslušnom špecializačnom odbore a sociálnym pracovníkom príslušného

orgánu.

V prejednávanej veci podkladom pre rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

pre rozhodnutie žalovaného bol komplexný posudok zo 7. februára 2011, z ktorého vyplýva,

že žalobca má v dôsledku narušenia telesných funkcií sťaženú pohybovú schopnosť

premiestňovať sa – pohybuje sa s oporou jednej francúzskej barly a v sprievode inej fyzickej

osoby je schopný premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy osôb a k prostriedku

železničnej dopravy a späť, nastupovať do vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb

a do prostriedku železničnej dopravy, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla

verejnej hromadnej dopravy osôb a z prostriedku železničnej dopravy, je orientovaný a nie

je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Na základe zisteného

zdravotného stavu nebola navrhnutá kompenzácia zvýšených výdavkov súvisiacich

so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla.

Námietku žalobcu, že posudkoví lekári neprihliadali na ním predložené lekárske

správy podané neurológom a fyziatrom, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože

z posudkovej dokumentácie žalovaného vyplýva, že pri posudzovaní zdravotných postihnutí

žalobcu posudkový lekár vychádzal z aktuálnych odborných lekárskych nálezov vrátane

tých, ktoré žalobca predložil pri osobnom pohovore dňa 25. januára 2011. Odvolací súd

mal preto za preukázané, že posúdenie zdravotného stavu bolo vykonané v súlade

s príslušnými zákonnými ustanoveniami a vychádzalo z odborných lekárskych nálezov.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pri preskúmavaní rozhodnutia správneho

orgánu je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodnutia správneho

orgánu ( ) a nie je možné prihliadať na prípadné neskoršie zhoršenie

zdravotného stavu a s tým súvisiaci možný neskorší vznik odkázanosti na kompenzáciu, čo

by mohlo mať vplyv na rozhodovanie správneho orgánu o novej žiadosti o peňažný

príspevok. Súd preto skúmal len to, či rozhodnutie žalovaného vychádzalo z dostatočne

zisteného skutkového stavu.

Záver o tom, že žalobca nie je odkázaný na individuálnu dopravu, podľa názoru

odvolacieho súdu zodpovedá zásadám logického myslenia a správne uváženie žalovaného

nevybočilo z medzí zákona. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho zdravotné postihnutie je

ťažkého stupňa, také tvrdenie samo o sebe, bez dôkazu, napr. lekárskej správy z obdobia

pred vydaním rozhodnutia žalovaného, nebolo spôsobilé spochybniť správnosť záverov

žalovaného o tom, že na individuálnu prepravu odkázaný nie je. Z lekárskych nálezov,

doložených v správnom konaní nevyplýva rozpor medzi záverom posudkového lekára

a závermi odborných lekárov.“

Sťažovateľ so závermi najvyššieho súdu nesúhlasí, a preto podáva proti napadnutému

rozhodnutiu ústredia, proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ju

ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vo veci samej vydal nález, ktorým vysloví porušenie

jeho základných práv podľa a 2 a podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ústredia v konaní vedenom pod sp. zn.

AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr a jeho rozhodnutím z 28. februára 2011, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára

2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. februára 2013. Zároveň navrhuje, aby bol napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu zrušený a aby bola vec vrátená ústrediu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha úhrady

trov konania, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv napadnutým rozhodnutím ústredia a napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa

domáhal podaním žaloby proti napadnutému rozhodnutiu ústredia a po jej zamietnutí

napadnutým rozsudkom krajského súdu aj podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v častiach smerujúcich proti

napadnutému rozhodnutiu ústredia a proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol

z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa prvej vety

(obdobne napr. , , , ).

Ústavnému súdu tak zostáva preskúmať, či sú dané dôvody, ktoré by bránili prijatiu

sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základných práv podľa a 2 a podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 36 ods. 1 listiny a jemu porovnateľnému

právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné

porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne.

Sťažovateľ nesúhlasí s posúdením splnenia predpokladov na priznanie finančného

príspevku. Podstata jeho argumentácie spočíva v tom, že ak mal správny orgán pochybnosti

o poruche jeho jemnej motoriky, mal si od neho vyžiadať predloženie podkladov

na preukázanie tejto poruchy. Na podporu svojho tvrdenia argumentuje tým, že

v podkladoch na rozhodnutie ústredia (lekársky posudok z 25. januára 2011, posudkový

záver zo 7. februára 2011 a komplexný posudok zo 7. februára 2011) a v rozhodnutí

ústredia sa uvádza, že „Nie sú zdokumentované poruchy jemnej motoriky.“. Z toho má

podľa sťažovateľa vyplývať, že správny orgán nemal dostatok listinných dôkazov

preukazujúcich jeho zdravotný stav. Najvyšší súd podľa sťažovateľa napadnutým

rozsudkom neodstránil ani nesprávne závery správneho orgánu ani jeho nesprávny procesný

postup pri zisťovaní skutkového stavu, nevysvetlil, prečo správny orgán nežiadal predložiť

podklady na preukázanie poruchy jemnej motoriky. Sťažovateľ navyše tvrdí, že ak

zodpovedá skutočnosti, že nepredložil podklady, ktoré by záver o poruche jemnej motoriky

preukazovali pred vydaním správneho rozhodnutia, mal si ich správny orgán od sťažovateľa

„aktívne“ vyžiadať. Keďže tak neurobil a nespolupracoval so sťažovateľom pri zisťovaní

skutkového stavu, porušil povinnosť riadne zistiť skutkový stav.

Uvedené námietky sťažovateľa v podstate smerujú voči zisteniu skutkového stavu

(nesprávnosti lekárskych posudkov a chybám pri vyvodzovaní záverov z nich

vyplývajúcich), a to vrátane námietok voči procesnému postupu ústredia, ktorý mal vyústiť

do nesprávne zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,

a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu

súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr.

, , , , ).

Pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a osobitne jeho

odôvodnenia zohľadnil ústavný súd to, že tento rozsudok bol vydaný v rámci správneho

súdnictva podľa piatej časti . Súd rozhodujúci v správnom

súdnictve (napríklad o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov) nie je „skutkovým

súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho

úlohou nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu

a vyvodzovania záverov z toho vyplývajúcich (v tomto prípade záver, či sťažovateľ je

odkázaný na individuálnu dopravu), ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda

posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (,

, ).

Ani ústavný súd v konaní o sťažnosti v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by

vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol, či mal skúmať

pravdivosť skutkových tvrdení (). Nie je preto ani úlohou ústavného súdu

v okolnostiach danej veci posudzovať, či je sťažovateľ odkázaný na individuálnu dopravu,

resp. či trpí poruchou jemnej motoriky. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že mu v intenciách

uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výpovede účastníkov konania

alebo posúdenie listinných dôkazov, lekárskych posudkov a iné). Takýto postup by bol

nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením, ale popieral by základné zásady

ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady

na zistenie skutkového stavu (m. m. , ). Ústavný súd skúma

napadnutý rozsudok iba z hľadiska už spomenutých kritérií ústavnej konformity, teda

hľadiska jeho potenciálnej zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti. Navyše, kompetencie

ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa

na skúmanie tvrdení o vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k všeobecným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd dostatočne vysporiadal s námietkami

sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je založené na vnútorne

nerozporuplných skutkových zisteniach správnych orgánov (posudky zdravotného stavu),

ktoré ústavný súd považuje za dostačujúce na potvrdzujúci výrok napadnutého rozsudku.

Ústavný súd osobitne poukazuje na to, že najvyšší súd sa dôkladne vysporiadal s námietkou

týkajúcou sa zhodnotenia zdravotného stavu sťažovateľa a jeho možnosti navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení, v rámci ktorej rekapituloval skutkové zistenia správneho

orgánu, a vzal do úvahy aj možnosť sťažovateľa navrhnúť dôkazy na posúdenie jeho

zdravotného stavu (podklady predložené pri osobnom pohovore na ústredí 25. januára

2011). Zároveň zdôraznil, že zistenia skutkového stavu sa uskutočnili ku konaniu pred

správnym orgánom, a podklady produkované sťažovateľom následne preto nemôžu byť

zohľadnené pri posudzovaní dodržania právnych predpisov pri zisťovaní skutkového stavu

správnym orgánom. Skutočnosť, že správny orgán nevyhodnotil dôkazy tak, ako si to želá

sťažovateľ, nemôže sama osebe zakladať porušenie označených práv sťažovateľa.

Bez ohľadu na to, či je daná aplikácia právnych noriem v súvislosti s posudzovaním

zákonnosti postupov správneho orgánu pri preskúmaní žiadosti o finančný príspevok

na individuálnu dopravu jedinou možnou, nie je podľa názoru ústavného súdu takou, ktorá

by zásadne popierala účel a význam aplikovanej právnej normy. Napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu obsahuje dôvody, na ktorých je založený, a tieto nie sú zjavne protirečivé

ani nepopierajú pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a nie sú ani zjavne jednostranné

a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

V súvislosti so skúmaním zdravotného stravu sťažovateľa ústavný súd dodáva, že

z vyjadrenia, že určitá zdravotná porucha (v tomto prípade porucha jemnej motoriky)

„nebola zdokumentovaná“, bez ďalšieho nevyplýva, že by sa s ňou správny orgán (resp.

lekár poverený vypracovaním posudku) vôbec nezaoberal, ale do úvahy prichádza aj taký

výklad (a teda také zistenie skutkového stavu správnym orgánom), že predmetná zdravotná

porucha nebola zistená. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj námietku sťažovateľa, že

správny orgán mal „aktívne“ zisťovať dôkazy, ktoré by potvrdzovali existenciu poruchy

jemnej motoriky. Navyše, z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ mal

možnosť predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Ústavný súd z uvedených dôvodov nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a nič neindikuje možnosť vyslovenia porušenia

jeho základného práva podľa a 2 a podľa listiny ani práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozsudkom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia

(, resp. ).

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

. Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ako aj z napadnutého rozhodnutia

ústredia) vyplýva, že sťažovateľ sa mal možnosť vyjadriť k dôkazom a navrhnúť vlastné

dôkazy, mal možnosť nahliadnuť do spisu a tieto možnosti aj využil.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

ústavný súd uvádza, že sťažovateľ neuviedol žiadny argument, ktorý by

mal odôvodňovať porušenie tohto základného práva. Táto časť petitu teda nemá oporu

v argumentoch a tvrdeniach produkovaných v sťažnosti (absencia odôvodnenia návrhu

a navrhovaných dôkazov), ktoré sú výlučne zamerané na preukázanie namietaného

porušenia ďalších označených práv. Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne

zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie označených

rozhodnutí, úhrada trov konania a nárok na primerané finančné zadosťučinenie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014