Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 402/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V..., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., S.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojitosti s a Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

-626 z 10. októbra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -1209 z 24. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. V... o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V... (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv zaručených v a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojitosti s a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-626 z 10. októbra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-1209 z 24. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ si ako žalobca v konaní

pred všeobecnými súdmi uplatnil voči obchodnej spoločnosti A., a. s., S. (ďalej len

„žalovaná“), tvrdiac, že je jej akcionárom, právo na zaplatenie sumy 14 758 477,50 Sk

s príslušenstvom z dôvodu vyplatenia dividend za roky 1998 až 2002.

Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-529 zo 7. mája 2007 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

3 381 826,20 Sk s 10,27 % úrokom z omeškania od 4. júla 2004 do zaplatenia.

V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania. Okresný

súd, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, dospel k záveru, že žalobe možno vyhovieť

len v časti z dôvodu, že podľa rozsudku krajského súdu č. k. -473 z 1. júla

2002 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -772 z 22. apríla 2004

žalobca nadobudol 68 700 ks akcií žalovanej spoločnosti spätne k 2. marcu 1998, t. j.

k dátumu uzavretej kúpnej zmluvy, ktorá bola vyhlásená za absolútne neplatnú od samého

začiatku. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku okresný súd dospel k názoru,

že nárok na dividendy, okrem nároku za rok 2002, je premlčaný, s odkazom na § 397

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je premlčacia doba pre

jednotlivé práva štyri roky. Keďže stanovy žalovanej neupravujú splatnosť dividendy,

rovnako tak ani v znení platnom do 1. januára 2002, okresný

súd vyslovil názor, že splatnosť dividendy za obdobie do 1. januára 2002 nastáva prvým

dňom po konaní valného zhromaždenia a na uplatnenie nároku na dividendu platí štvorročná

premlčacia lehota. Žalobca podal žalobu 11. júla 2006 a okresný súd dospel k názoru, že

okrem nároku za rok 2002, o ktorom rozhodlo valné zhromaždenie 29. apríla 2003, je nárok

premlčaný. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobcovi priznal dividendy iba za rok 2002.

Z priznanej časti dividend okresný súd rozhodol aj o úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1

v spojení s od 4. júla 2004,

t. j. od výzvy žalobcu na vyplatenie dividend. Sťažovateľ podal proti rozsudku v časti,

v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá, ako aj proti rozhodnutiu o trovách konania odvolanie.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že opodstatnené

je len odvolanie sťažovateľa proti výroku o trovách konania, v nadväznosti na čo

rozsudkom č. k. -626 z 10. októbra 2007 rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej potvrdil. Okrem iného krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že

neplatnosť zmluvy o predaji a kúpe cenných papierov z 22. augusta 1997 má síce

za následok, že žalobca (sťažovateľ, pozn.) je formálne považovaný za majiteľa 68 700 ks

akcií s účinkami ex tunc, t. j. ako keby k uzavretiu zmluvy nedošlo, avšak nemožno

postihovať žalovanú obchodnú spoločnosť úrokmi z omeškania za to, že sťažovateľ svoje

akcie previedol neplatne na tretiu osobu a že sa neskôr domáhal neplatnosti tohto prevodu.

Odvolací súd podľa (ďalej len „OSP“) pripustil

proti rozhodnutiu dovolanie, pretože za otázku zásadného právneho významu považoval

vyriešenie spornej skutočnosti, a to, kedy začína plynúť premlčacia doba v prípade

opätovného zápisu akcií na účet pôvodného majiteľa, ku ktorému došlo v dôsledku

neplatnosti zmluvy o kúpe cenných papierov.

Sťažovateľ v nadväznosti na to podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie,

ktoré odôvodnil uvedením citácie z rozsudku odvolacieho súdu, vyslovujúc nesúhlas

s interpretáciou a o cenných papieroch v znení neskorších

predpisov. Nesprávnosť spočíva podľa neho v tom, že uvedené ustanovenia sa nedotýkajú

registrácie zmien v osobách majiteľov cenných papierov, ale upravujú administratívny

proces opravy alebo doplnenia údajov o zapísaných majiteľoch cenných papierov. Poukázal

na to, že aj v prípade extenzívneho výkladu týchto ustanovení Stredisko cenných papierov

malo vedomosť o prebiehajúcom spore týkajúcom sa predmetných zaknihovaných akcií, ale

vzhľadom na neskončené súdne konanie zmenu v osobe majiteľa akcií nevykonalo.

Sťažovateľ argumentoval znením a uviedol, že svoje

právo na dividendy mohol prvýkrát uplatniť na súde až v deň právoplatnosti rozhodnutia

krajského súdu sp. zn. , ktoré bolo zákonom vyžadovaným podkladom

na registráciu zmeny majiteľa akcií v evidencii cenných papierov, a tento moment považuje

za objektívnu skutočnosť dôležitú na začatie plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva

na dividendy.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu

je vecne správny, preto dovolanie sťažovateľa podľa zamietol. Uviedol,

že v konaniach pred súdmi nižšieho stupňa nebol spochybnený nárok sťažovateľa

na vyplatenie dividend a ani to, že kúpna zmluva o prevode 68 700 ks akcií je neplatná.

Spornou zostala len otázka, či sťažovateľ svoje právo na dividendy za obdobie od roku 1998

uplatnil v premlčacej dobe v nadväznosti na opätovný zápis akcií na jeho účet. Po výklade

pravidiel premlčania v dospel k záveru, že na plynutie premlčacej

doby na uplatnenie práva na dividendy nie je rozhodujúce, kedy došlo k opätovnému zápisu

akcií na účet pôvodného majiteľa (z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy o

prevode cenných papierov, ktorá je neplatná s účinkami ex tunc), ale premlčacia doba začala

plynúť splatnosťou práva na dividendy.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa , ktorou navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol, že týmito rozsudkami boli porušené jeho základné práva podľa

a v spojitosti s a , ako

aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý

rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ požiadal o prednostné prerokovanie veci

s poukazom na jeho vážny zdravotný stav, čo však okrem vlastného tvrdenia nijakým

spôsobom nedokladoval.

Sudca ústavného súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca

2013 v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) predsedníčke

ústavného súdu oznámil, že okrem iného aj vo veci sťažovateľa je členom IV. senátu, ktorý

má o tejto veci rozhodovať. Keďže sťažnosť smeruje aj proti najvyššiemu súdu,

oznamovateľ uviedol, že hoci sa necíti byť v tejto veci predpojatý pri výkone funkcie sudcu

a je pripravený rozhodnúť o sťažnosti objektívne a nestranne, vzhľadom na podané trestné

oznámenie predsedom najvyššieho súdu z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako

aj JUDr. Š. H. v televízii... 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné

invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie

postupu podľa .

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 rozhodol,

že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn.

nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V období od zaslania listu

oznamovateľa predsedníčke ústavného súdu do právoplatnosti označeného rozhodnutia

I. senátu ústavného súdu nemohol IV. senát ústavného súdu vo veci sťažovateľa konať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo proti nemu

pripustené podanie dovolania ako mimoriadny opravný prostriedok. Ochrany svojich práv

sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním dovolania proti tomuto rozsudku,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa

prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 142

ods. 3 a a práva podľa dohovoru.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne

(, , , ). Zároveň uvádza, že

v sú upravené základné garancie, resp. princípy fungovania štátu, nie

však základné práva a slobody.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť skupinou námietok, ktorými poukazuje

na procesné pochybenia pri rozhodovaní v konaní pred najvyšším súdom a námietkou

smerujúcou voči nedostatkom odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ najmä namieta, že k porušeniu práva na súdnu ochranu došlo porušením

práva na zákonného sudcu. V sťažnosti tvrdí, že mu nie je zrejmé, na základe akých

právnych skutočností a okolností sa stala predsedníčkou senátu JUDr. K. namiesto JUDr. Z.

To, že bola v konaní pred najvyšším súdom v jeho veci predsedníčkou senátu JUDr. Z.,

odvodzuje z obsahu písomností uložených v spise (uvedené korešponduje s nahliadnutím

do spisu na č. l. 1142 a 1151).

Z námietky sťažovateľa vyplýva, že nesmeruje voči zloženiu, resp. zmenám v zložení

senátu, ale iba voči určeniu osoby predsedu senátu, resp. voči tomu, že na niektorých

písomnostiach uložených v spise je uvedená ako predsedníčka senátu iná sudkyňa (členka

senátu rozhodujúceho vo veci), ako predsedníčka senátu rozhodujúceho vo veci samej.

Ústavný súd pritom poukazuje na skutočnosť, že ak by aj skutočne došlo k zmene v osobe

predsedu senátu v posudzovanom prípade tak, ako to sťažovateľ tvrdí, a predmetný

nedostatok by nebol iba administratívnym formálnym omylom, bol by predseda senátu

de facto nahradený iným členom toho istého senátu. Keďže ani sťažovateľ nenamieta, že by

sudcovia (traja sudcovia rozhodujúci v senáte), ktorí v posudzovanej veci rozhodovali,

neboli podľa platného rozvrhu práce súdu členmi príslušného senátu určeného

na rozhodnutie vo veci, o čom ústavný súd nemá dôvod pochybovať, a namietané

nedostatky v konaní pred najvyšším súdom, ako aj v jeho napadnutom rozsudku nemajú

súvislosť s činnosťou predsedu dotknutého senátu, je ústavný súd toho názoru, že postup

najvyššieho súdu vyúsťujúci do vydania napadnutého rozsudku nemá žiadnu spojitosť

s prípadným porušením základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu

(m. m. ) podľa .

Sťažovateľove námietky voči priebehu konania na najvyššom súde, osobitne voči

postupu súdu na verejnom pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, sa

týmto nevyčerpávajú.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že podľa neho neboli v spise počas konania na najvyššom

súde jednotlivé listy spisu číslované v súlade s právnym poriadkom, čo malo umožňovať

„zodpovedným a kompetentným svojvoľne vkladať a vyberať listiny a dokumenty do spisu

a zo spisu“. V sťažnosti ale uvádza čísla listov aj vo vzťahu k písomnostiach zaradeným

do spisu v priebehu konania o dovolaní na najvyššom súde. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že mu

tým mali byť zatajené (bližšie neurčené) písomnosti žalovanej.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd počas verejného pojednávania, na ktorom došlo

k vyhláseniu rozsudku, dopustil nezákonnosti, keďže mal povinnosť „precízne

a vyčerpávajúcim spôsobom rozsudok odôvodniť priamo v pojednávacej miestnosti a poučiť

účastníkov konania... Konajúci senát tak neurobil, čo potvrdzuje aj zápisnica...“. Síce došlo

k verejnému vyhláseniu rozsudku na pojednávaní, ale nestalo sa tak v tom rozsahu, ako

považuje sťažovateľ za zákonom vyžadovaný, keďže tvrdí, že vyhlásený rozsudok nebol

dostatočne ústne odôvodnený a sťažovateľ ani nebol poučený o opravných prostriedkoch.

Tento názor mal byť podľa sťažovateľa podopretý krátkym časom trvania pojednávania, ako

aj znením zápisnice, ktorá neobsahuje údaj o odôvodnení vyhláseného rozsudku ani

o poučení o opravnom prostriedku. V tejto súvislosti malo dôjsť zo strany najvyššieho súdu

aj k ďalším procesným pochybeniam, konkrétne k nesprávnemu uvedeniu času začatia

a skončenia súdneho pojednávania v zápisnici, a sťažovateľ namieta aj to, že predsedníčka

senátu rozsudok vyhlásila bez uskutočnenia predchádzajúcej porady senátu. Sťažovateľ

preto vyslovuje svoje pochybnosti o tom, či boli dodržané pravidlá usádzania jednotlivých

členov senátu na správnom mieste po stranách predsedníčky senátu, ktorú na dôvažok

nedokázal overiť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny

názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, , m. m.

).

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či namietaný postup

(resp. namietané nedostatky rozhodnutia) všeobecného súdu v posudzovanom prípade

dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v danom prípade zjavne došlo k takému zásahu

do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý preukázateľne predstavuje neprípustné

obmedzenie, resp. odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ,

, ). V posudzovanej veci však intenzitu takého relevantného

pochybenia vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu najvyššieho súdu, ktorá by

umožnila dospieť k takémuto záveru, nezistil.

Ústavný súd v nadväznosti na to v súvislosti s obsahom uvedených námietok

sťažovateľa konštatuje, že tieto nemajú ústavnoprávny rozmer (mohlo by ísť iba o formálne

pochybenia, ktoré samy osebe nemohli mať vplyv na vecnú správnosť napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, a sťažovateľ ani žiadny takýto následok netvrdí) a vzhľadom

na to nemôžu zakladať prípadné porušenie jeho označených práv (v danom prípade čl. 46

ods. 1 a dohovoru).

Sťažovateľ namieta nielen procesné nedostatky týkajúce sa vedenia spisu, zasadnutia

senátu a vyhlasovania rozsudku, ale nesúhlasil ani s odôvodnením napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu. Podľa vlastných tvrdení mal sťažovateľ v dovolaní vyvrátiť „skutkové

a právne závery odvolacieho súdu, že CDCP žalobcu zapísal až dňa 14. 02. 2005 a nie dňa

14. 2. 2004, na čom bol založený myšlienkový pochod odvolacieho súdu...“. Najvyšší súd

tak dostatočne «neodôvodnil, že iná interpretácia by viedla k záveru, že spoločnosť získa

späť plnenie od „neoprávnene“ evidovaných majiteľov CP a toto plnenie si môže ponechať,

a to vzhľadom na skutočnosť, že nárok akcionárov, ktorí mali byť evidovaní ako oprávnení

majitelia CP sa v čase vzniku nároku na vrátenie dividend už premlčal».

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd tento názor sťažovateľa

nepovažoval za rozhodujúci na rozhodnutie o dovolaní, osobitne vo vzťahu k zásadnej

otázke – premlčaniu uplatneného nároku. Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

okrem iného „v súvislosti s vyslovením absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode

akcií začala plynúť premlčacia doba splatnosťou práva na dividendu, teda uplynutím 60 dní

od konania valného zhromaždenia, na ktorom bolo schválené uznesenie o rozdelení zisku

toho ktorého roku...“, a preto „... pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva

na dividendy nie je rozhodujúce, kedy došlo k opätovnému zápisu akcií na účet pôvodného

majiteľa (z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode cenných papierov, ktorá

je neplatná s účinkami ex tunc)“.

Sťažovateľ pritom nenamieta ústavnú neudržateľnosť predmetnej úvahy ani závery

najvyššieho súdu o plynutí premlčacej doby, ale namietal iba to, že sa najvyšší súd

nedostatočne vysporiadal s ním preferovanou argumentačnou líniou.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa

ktorého rozhodnutie vo veci závisí od toho, akú povahu má zápis na účet majiteľa cenných

papierov a aký má tento zápis účinok na plynutie premlčacej doby, ale odôvodnil svoj záver

o nepremlčaní uplatneného nároku na inej úvahe, ktorá viaže začiatok plynutia premlčacej

doby na inú okolnosť (od konania valného zhromaždenia) bez ohľadu na jej plynutie.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej

judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)

a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ,

). V tomto prípade najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie na základe inej

úvahy ako navrhol sťažovateľ, z čoho však nepriamo vyplýva aj negatívna odpoveď

na argumenty prednesené sťažovateľom.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (v tomto prípade ustanovenia

o premlčaní), čo však sťažovateľ najvyššiemu súdu nevyčítal.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu dostatočne

vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa a svoje závery dostatočne odôvodnil. Predmetné

námietky sťažovateľa ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by spochybňovali ústavnú

udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa v spojitosti

s a , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia

uvedených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až .

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tak,

ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti

bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v

petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013