Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 277/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2011

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti spoločnosti I., W., D., S., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária K.,

s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. K. K., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti I. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 28. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. V 14/2009

p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-20 z 25. augusta 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I. (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“) č. k. -703 z 28. januára 2010 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) 19. decembra 2003 v právnej veci sťažovateľky vyhovel jej návrhu na vydanie

zmenkového platobného rozkazu č. k. -39, ktorý ponechal v platnosti

rozsudkom č. k. -585 z 25. marca 2008. O trovách konania rozhodol krajský

súd samostatným uznesením č. k. -592 z 25. marca 2008. Proti uvedenému

rozsudku a uzneseniu krajského súdu podal odvolanie odporca, na základe ktorého najvyšší

súd ako súd odvolací uznesením č. k. -651, č. k. -651

z 22. októbra 2008 zrušil obe prvostupňové rozhodnutia a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť

12. februára 2009.

Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podala sťažovateľka

dovolanie a navrhla uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V dovolaní sťažovateľka uviedla, že v odvolacom konaní nerozhodoval zákonný sudca

v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že «opatrením predsedu súdu z 30. januára

2008 bola do senátu 5 O pod č. 2/ zaradená JUDr. Ď. aj ako predsedníčka senátu

a pod poradovým číslom 3/ bol uvedený JUDr. Š., tiež aj ako predseda senátu.

Od 1. marca 2008 do 31. decembra 2008 bola sudkyňa Krajského súdu v Košiciach

JUDr. Z. K. dočasne pridelená na výkon sudkyne na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2008 bola, podľa

článku VII ods. 2 Rozvrhu práce na rok 2008, pridelená do senátu 5 O. Tým sa stala štvrtou

členkou senátu 5 O.

Zo spisu vyplýva, že vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie

o odvolaní 2. júna 2008 a bola pridelená na vybavenie senátu „5 Obo“. Prvé pojednávanie

odvolacieho súdu sa konalo dňa 8. októbra 2008 a bolo odročené na neurčito. V tento deň

senátu „5 Obo" predsedal JUDr. Š. a členmi senátu boli JUDr. P. a JUDr. K. Ďalšie

pojednávanie odvolacieho súdu, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté, sa uskutočnilo

22. októbra 2008. Na tomto pojednávaní predsedal senátu JUDr. Š. a členmi senátu boli

JUDr. Ď. a JUDr. K. Podľa vyjadrenia JUDr. P. z 18. januára 2010 (č.l. 700 spisu), ona

určila za členku senátu v prejednávanej veci JUDr. K.

Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce, predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu.

Ak je v senáte viac predsedov, organizuje práce ten, ktorý je uvedený pod číslom jeden

zloženia senátu, čo bola v tomto prípade A. P. (JUDr. Š. Š. - predseda č. 2). JUDr. A. P.

poverená riadením senátu bola preto oprávnená určiť JUDr. K. za členku senátu

v prejednávanej veci. Obsadenie súdu (senátu) v takomto zložení bolo v súlade s platným

rozvrhom práce a odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g/

, ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania.»

.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti tvrdila, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu označených práv. Argumentovala tým, že najvyšší súd

„nepresvedčivo zdôvodnil“ zmenu zloženia senátu. Ďalej podľa názoru sťažovateľky

„v odvolacom konaní nemala vôbec rozhodovať členka senátu JUDr. K. ...“, keďže „JUDr.

K. ale nebola do senátu 5 O zaradená rozvrhom práce, resp. jeho zmenou schválenou

sudcovskou radou najvyššieho súdu, ale výlučne len opatrením predsedu najvyššieho súdu

zo dňa 29. januára 2008. Členka senátu JUDr. K. preto nebola zákonnou sudkyňou...“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 8. septembra 2010 vyzval predsedu

najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu

a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Dovolací spis a vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené

29. októbra 2010. Predseda najvyššieho súdu v ňom zhodnotil námietky uvedené

sťažovateľkou v sťažnosti za nedôvodné, keďže „personálne zloženie senátu 5 O bolo

určené rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008, ktorý bol

vydaný 14. decembra 2007 opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod

č. Spr 71/07. V senáte bola podľa rozvrhu pod č. 1 zaradená JUDr. P. ako predsedníčka

senátu a pod č. 2 JUDr. Š., tiež ako predseda senátu. Tretí člen senátu v rozvrhu určený

nebol. Opatrením predsedu súdu z 30. januára 2008 bola do senátu 5 O pod č. 2 zaradená

JUDr. Ď. aj ako predsedníčka senátu a pod poradovým číslom 3 bol uvedený JUDr. Š., tiež

aj ako predseda senátu. Napokon opatrením predsedu súdu z 29. januára 2008 bola

do senátu zaradená dočasne pridelená sudkyňa Krajského súdu v Košiciach JUDr. Z. K.

Zákonným sudcom v každej veci pridelenej do senátu 5 O boli všetci menovaní

sudcovia. Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce, predseda senátu organizuje a riadi prácu

senátu. Ak je v senáte viac predsedov, organizuje prácu ten, ktorý je uvedený pod č. 1

zloženia senátu, čo bola v tomto prípade JUDr. A. P. Súčasťou organizácie a riadenia

práce v senáte je aj určenie zloženia senátu v konkrétnej veci, čo v tomto prípade

znamenalo určenie troch sudcov zo štyroch zaradených v senáte 5 O. Určenie zloženia

senátu bolo preto v kompetencii JUDr. P. Keďže pre výber sudcov nebol určený žiaden

formálny postup výber zostal na zvážení JUDr. P. Pri výbere zrejme vychádzala z pomerov

v senáte, zo stavu agendy, z momentálneho zaťaženia a úloh jednotlivých členov senátu.

Výber a určenie členov musí byť operatívne s prihliadnutím na okamžitú situáciu, preto sa

nedeje žiadnym formálnym aktom ani rozhodnutím a neodôvodňuje sa. To platí ako pre

určenie zloženia senátu, tak aj pre prípadnú zmenu. K námietke sťažovateľa, že JUDr. K.

nebola do senátu zaradená zmenou rozvrhu práce ale výlučne len opatrením predsedu,

uvádzame, že aj rozvrh práce vydáva predseda súdu opatrením. Každá zmena zaradenia

sudcov do senátov je svojou podstatou zmenou rozvrhu, bez ohľadu na to, či je opatrenie,

ktorým sa táto zmena robí nazvaná zmenou rozvrhu alebo len opatrením...“.

V závere vyjadrenia predseda najvyššieho súdu žiadal sťažnosť „zamietnuť“

a zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca podaním doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2010 vyjadril

súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň v ňom argumentačne

zotrval na svojich „návrhoch a tvrdeniach“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi zaručeného , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ) (napr.

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi v okolnostiach posudzovaného prípadu sú argumentačne spojené s prípadným

porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné

právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v požadovanej

kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve formulujúci základné

právo na súdnu ochranu. Ústavný súd preto pristúpil najprv k preskúmaniu namietaného

porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, námietok sťažovateľky a vyjadrení

účastníkov, ako aj z vyžiadaných dokumentov relevantných na posúdenie veci ústavný súd

zistil tieto podstatné skutočnosti:

1. Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2008 (sp. zn. Spr. 718/07 zo 14. decembra

2007) (ďalej len „rozvrh práce“) (s. 28) určil v rámci senátu 5 O dvoch predsedov a zároveň

aj stálych členov senátu, a to pod. č. 1 JUDr. A. P. a pod č. 2 JUDr. Š. Š., pričom tretí člen

senátu nebol určený a zastupovanie tretieho člena senátu bolo určené v poznámke č. 3.

2. Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce (s. 11) predseda senátu organizuje a riadi prácu

senátu. Ak je v senáte viac predsedov, organizuje práce ten, ktorý je uvedený pod číslom

jeden zloženia senátu.

3. Podľa čl. VII ods. 2 rozvrhu práce (s. 14) dočasne pridelených sudcov na výkon

súdnictva do jednotlivých senátov prideľuje a pridelenie mení predseda Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky.

4. Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr. 718/07-12 z 29. januára 2008 bola

JUDr. Z. K. dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu (od 1. marca 2008 do 31. decembra

2008) do senátu 5 O pod vedením predsedníčky senátu JUDr. A. P.

5. Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr. 718/07-7 z 30. januára 2008 bola

ako predsedníčka senátu 5 O uvedená pod č. 2 JUDr. Z. Ď. a JUDr. Š. Š. pod č. 3 ako

predseda senátu. Zastupovanie v senáte bolo určené v poznámke č. 4 s týmto znením:

„Počas práceneschopnosti JUDr. Š. Š. v senáte 5 O zastupuje v mesiacoch II. a III. JUDr. I.

I., v mesiacoch IV. až VI. JUDr. A. P., v mesiacoch VII. až IX. JUDr. V. P., v mesiacoch X.

až XII. JUDr. H. H.“

Z uvedeného vyplýva, že v senáte 5 O po zmenách rozvrhu práce boli traja

predsedovia senátu a jedna dočasne pridelená členka senátu na výkon funkcie sudcu, teda

zavedenými opatreniami nastala v senáte 5 O situácia, že bol v ňom nadpočet členov senátu

o jedného sudcu, pričom zásady na určenie zloženia senátu v jednotlivých prípadoch

(s ohľadom na nadpočet členov senátu) nebol rozvrhom práce ani jeho zmenami určené.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu

podľa zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie

veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto

pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak

aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných

sudcov podľa . Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,

ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho

hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1

(, , , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia pri posúdení námietky

sťažovateľky, že v odvolacom konaní nerozhodoval zákonný sudca, sa zaoberal najmä

otázkou, či JUDr. K. bola, alebo nebola v predmetnej veci zákonnou sudkyňou.

K okolnostiam odôvodňujúcim zmenu v zložení senátu na prvom a druhom pojednávaní

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce,

predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu... JUDr. A. P. poverená riadením senátu

bola preto oprávnená určiť JUDr. K. za členku senátu v prejednávanej veci“.

Predseda najvyššieho súdu v písomnom vyjadrení z 25. októbra 2010 k namietanej

zmene zloženia senátu najvyššieho súdu uviedol: „Stotožňujem sa so záverom dovolacieho

senátu, že obsadenie senátu, ktorý rozhodoval v odvolacom konaní bolo v súlade s

rozvrhom práce a vo veci rozhodovali zákonní sudcovia. K prípadným úvahám, či postupom

prvej predsedníčky senátu nedošlo k odňatiu účastníka zákonnému sudcovi, sa žiada

poznamenať, že JUDr. P. vec žiadnemu z pôvodne určených členov senátu neodňala, ale v

senáte nahradila sama seba iným členom senátu.“

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu je

i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48

ods. 1 patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, respektíve senátu

vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.

Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň

považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený

do konkrétneho senátu.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sudkyňa JUDr. Z. K. bola

zákonnou sudkyňou, keďže bola opatrením predsedu najvyššieho súdu pridelená do senátu 5

O najvyššieho súdu. Toto opatrenie predsedu najvyššieho súdu bolo vydané v súlade

s platným rozvrhom práce najvyššieho súdu (podľa čl. VII ods. 2 rozvrhu práce).

Vzhľadom na nadpočet členov senátu 5 O bolo zloženie senátu v konkrétnom prípade

v rukách predsedníčky senátu uvedenej pod č. 1, ktorou bola JUDr. A. P., ktorá ako

predsedníčka senátu uvedená pod č. 1 mala právo organizovať a riadiť prácu senátu, a teda

aj určiť zloženie senátu pre konkrétnu vec pridelenú na rozhodnutie do senátu 5 O, ako to

uskutočnila v posudzovanom prípade.

Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že k zmene zloženia senátu

v posudzovanom prípade nedošlo na základe zastúpenia sudcu, ale de facto jeho nahradením

iným členom toho istého senátu. Keďže všetci sudcovia, ktorí v posudzovanej veci

rozhodovali, boli podľa platného rozvrhu práce súdu členmi príslušného senátu určeného

na rozhodnutie vo veci a k zmene zloženia senátu došlo v súlade s platným rozvrhom práce

súdu, ústavný súd je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za nesúladné so základným právom sťažovateľky nebyť odňatý

zákonnému sudcovi.

Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. a práva podľa dohovoru, ako už bolo uvedené, odvodzovala a

odôvodňovala porušením základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 . V sťažnosti argumentovala najmä tým, že najvyšší súd napadnutým

uznesením „dovolanie odmietol“, čím jej „odmietol poskytnúť nielen hmotnoprávnu, ale aj

procesnú ochranu jej práva na zákonného sudcu z dôvodu zákonnej absencie zákonného

základu pre takúto ochranu“. Ďalším argumentom sťažovateľky bolo tvrdenie, že najvyšší

súd „nepresvedčivo zdôvodnil“ zmenu zloženia senátu.

Ústavný súd sa s touto argumentáciou sťažovateľky nestotožňuje a konštatuje, že

najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol práve pre nesplnenie podmienky

prípustnosti dovolania. Najvyšší súd v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia okrem

iného vecne skúmal aj námietku sťažovateľky týkajúcu sa nesprávne obsadeného súdu a

primeraným spôsobom sa s ňou vysporiadal. Na základe toho potom najvyšší súd dospel

k záveru, že námietka sťažovateľky je nedôvodná, a teda nie je splnená ani podmienka

prípustnosti dovolania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tak

poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, preto napadnuté uznesenie nemožno považovať

za svojvoľné, resp. arbitrárne, keďže najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky zaoberal a

preskúmateľným spôsobom sa s ňou vysporiadal.

K zmene v rozvrhu práce, ktorého dôsledkom bola zmena v zložení senátu, došlo

skôr, ako senát pristúpil k rozhodovaniu v preskúmavanej veci. Nemožno teda túto zmenu

spájať ako účelovú, priamo sa viažucu na prerokúvané konanie.

K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu

práce súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s . Ani iná právna úprava,

ktorá upravuje postup v konaní, t. j. , takýto postup nevylučuje.

Opačne, je potrebné predvídateľným spôsobom zapojiť do činnosti súdu sudcov,

ktorí sú dočasne pridelení na súd. Takýto postup spĺňa aj požiadavky Európskeho súdu pre

ľudské práva zdôraznený vo veci Iwanczuk proti Poľskej republike č. 39279/05 (rozsudok

zo 17. novembra 2009), keď posudzoval námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že nezávislosť súdnictva a právna istota

uplatnenia právnych noriem vyžaduje osobitnú jasnosť uplatnených noriem v každej jednej

veci a jasné záruky zaistenia objektívnosti a transparentnosti a predovšetkým zabránenie

akéhokoľvek zdania svojvôle pri prideľovaní jednotlivých vecí sudcom.

Keďže ústavný súd konštatoval, že nedošlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného , pričom

námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru boli

argumentačne späté a závislé od vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky nebyť

odňatý zákonnému sudcovi, nebol splnený ani predpoklad dôvodnosti námietok

sťažovateľky vo vzťahu k týmto jej právam.

Ústavný súd stabilne zotrváva na názore, že obsahom práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája podľa odlišné

stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika a odlišné dôvody sudcu Jána Auxta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011