Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 277/2010
PDF · 220.69 KB
No categories available
III. ÚS 277/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2011
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti spoločnosti I., W., D., S., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária K.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. K. K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 14/2009 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti I. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 14/2009
p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 277/2010-20 z 25. augusta 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I. (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyšší súd“) č. k. 1 Obdo V 14/2009-703 z 28. januára 2010 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) 19. decembra 2003 v právnej veci sťažovateľky vyhovel jej návrhu na vydanie
zmenkového platobného rozkazu č. k. 17 Zm 362/03-39, ktorý ponechal v platnosti
rozsudkom č. k. 7 Cb 65/2004-585 z 25. marca 2008. O trovách konania rozhodol krajský
súd samostatným uznesením č. k. 7 Cb 65/2004-592 z 25. marca 2008. Proti uvedenému
rozsudku a uzneseniu krajského súdu podal odvolanie odporca, na základe ktorého najvyšší
súd ako súd odvolací uznesením č. k. 5 Obo 62/2008-651, č. k. 5 Obo 63/2008-651
z 22. októbra 2008 zrušil obe prvostupňové rozhodnutia a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
12. februára 2009.
Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podala sťažovateľka
dovolanie a navrhla uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V dovolaní sťažovateľka uviedla, že v odvolacom konaní nerozhodoval zákonný sudca
v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že «opatrením predsedu súdu z 30. januára
2008 bola do senátu 5 O pod č. 2/ zaradená JUDr. Ď. aj ako predsedníčka senátu
a pod poradovým číslom 3/ bol uvedený JUDr. Š., tiež aj ako predseda senátu.
Od 1. marca 2008 do 31. decembra 2008 bola sudkyňa Krajského súdu v Košiciach
JUDr. Z. K. dočasne pridelená na výkon sudkyne na Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2008 bola, podľa
článku VII ods. 2 Rozvrhu práce na rok 2008, pridelená do senátu 5 O. Tým sa stala štvrtou
členkou senátu 5 O.
Zo spisu vyplýva, že vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie
o odvolaní 2. júna 2008 a bola pridelená na vybavenie senátu „5 Obo“. Prvé pojednávanie
odvolacieho súdu sa konalo dňa 8. októbra 2008 a bolo odročené na neurčito. V tento deň
senátu „5 Obo" predsedal JUDr. Š. a členmi senátu boli JUDr. P. a JUDr. K. Ďalšie
pojednávanie odvolacieho súdu, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté, sa uskutočnilo
22. októbra 2008. Na tomto pojednávaní predsedal senátu JUDr. Š. a členmi senátu boli
JUDr. Ď. a JUDr. K. Podľa vyjadrenia JUDr. P. z 18. januára 2010 (č.l. 700 spisu), ona
určila za členku senátu v prejednávanej veci JUDr. K.
Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce, predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu.
Ak je v senáte viac predsedov, organizuje práce ten, ktorý je uvedený pod číslom jeden
zloženia senátu, čo bola v tomto prípade A. P. (JUDr. Š. Š. - predseda č. 2). JUDr. A. P.
poverená riadením senátu bola preto oprávnená určiť JUDr. K. za členku senátu
v prejednávanej veci. Obsadenie súdu (senátu) v takomto zložení bolo v súlade s platným
rozvrhom práce a odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm. g/
O. s. p., ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania.»
.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti tvrdila, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu došlo k porušeniu označených práv. Argumentovala tým, že najvyšší súd
„nepresvedčivo zdôvodnil“ zmenu zloženia senátu. Ďalej podľa názoru sťažovateľky
„v odvolacom konaní nemala vôbec rozhodovať členka senátu JUDr. K. ...“, keďže „JUDr.
K. ale nebola do senátu 5 O zaradená rozvrhom práce, resp. jeho zmenou schválenou
sudcovskou radou najvyššieho súdu, ale výlučne len opatrením predsedu najvyššieho súdu
zo dňa 29. januára 2008. Členka senátu JUDr. K. preto nebola zákonnou sudkyňou...“.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 8. septembra 2010 vyzval predsedu
najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu
a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Dovolací spis a vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené
29. októbra 2010. Predseda najvyššieho súdu v ňom zhodnotil námietky uvedené
sťažovateľkou v sťažnosti za nedôvodné, keďže „personálne zloženie senátu 5 O bolo
určené rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008, ktorý bol
vydaný 14. decembra 2007 opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod
č. Spr 71/07. V senáte bola podľa rozvrhu pod č. 1 zaradená JUDr. P. ako predsedníčka
senátu a pod č. 2 JUDr. Š., tiež ako predseda senátu. Tretí člen senátu v rozvrhu určený
nebol. Opatrením predsedu súdu z 30. januára 2008 bola do senátu 5 O pod č. 2 zaradená
JUDr. Ď. aj ako predsedníčka senátu a pod poradovým číslom 3 bol uvedený JUDr. Š., tiež
aj ako predseda senátu. Napokon opatrením predsedu súdu z 29. januára 2008 bola
do senátu zaradená dočasne pridelená sudkyňa Krajského súdu v Košiciach JUDr. Z. K.
Zákonným sudcom v každej veci pridelenej do senátu 5 O boli všetci menovaní
sudcovia. Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce, predseda senátu organizuje a riadi prácu
senátu. Ak je v senáte viac predsedov, organizuje prácu ten, ktorý je uvedený pod č. 1
zloženia senátu, čo bola v tomto prípade JUDr. A. P. Súčasťou organizácie a riadenia
práce v senáte je aj určenie zloženia senátu v konkrétnej veci, čo v tomto prípade
znamenalo určenie troch sudcov zo štyroch zaradených v senáte 5 O. Určenie zloženia
senátu bolo preto v kompetencii JUDr. P. Keďže pre výber sudcov nebol určený žiaden
formálny postup výber zostal na zvážení JUDr. P. Pri výbere zrejme vychádzala z pomerov
v senáte, zo stavu agendy, z momentálneho zaťaženia a úloh jednotlivých členov senátu.
Výber a určenie členov musí byť operatívne s prihliadnutím na okamžitú situáciu, preto sa
nedeje žiadnym formálnym aktom ani rozhodnutím a neodôvodňuje sa. To platí ako pre
určenie zloženia senátu, tak aj pre prípadnú zmenu. K námietke sťažovateľa, že JUDr. K.
nebola do senátu zaradená zmenou rozvrhu práce ale výlučne len opatrením predsedu,
uvádzame, že aj rozvrh práce vydáva predseda súdu opatrením. Každá zmena zaradenia
sudcov do senátov je svojou podstatou zmenou rozvrhu, bez ohľadu na to, či je opatrenie,
ktorým sa táto zmena robí nazvaná zmenou rozvrhu alebo len opatrením...“.
V závere vyjadrenia predseda najvyššieho súdu žiadal sťažnosť „zamietnuť“
a zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Právny zástupca podaním doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2010 vyjadril
súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň v ňom argumentačne
zotrval na svojich „návrhoch a tvrdeniach“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi v okolnostiach posudzovaného prípadu sú argumentačne spojené s prípadným
porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné
právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo
nebyť odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v ústavou požadovanej
kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci základné
právo na súdnu ochranu. Ústavný súd preto pristúpil najprv k preskúmaniu namietaného
porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Vychádzajúc z uvedených právnych noriem, námietok sťažovateľky a vyjadrení
účastníkov, ako aj z vyžiadaných dokumentov relevantných na posúdenie veci ústavný súd
zistil tieto podstatné skutočnosti:
1. Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2008 (sp. zn. Spr. 718/07 zo 14. decembra
2007) (ďalej len „rozvrh práce“) (s. 28) určil v rámci senátu 5 O dvoch predsedov a zároveň
aj stálych členov senátu, a to pod. č. 1 JUDr. A. P. a pod č. 2 JUDr. Š. Š., pričom tretí člen
senátu nebol určený a zastupovanie tretieho člena senátu bolo určené v poznámke č. 3.
2. Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce (s. 11) predseda senátu organizuje a riadi prácu
senátu. Ak je v senáte viac predsedov, organizuje práce ten, ktorý je uvedený pod číslom
jeden zloženia senátu.
3. Podľa čl. VII ods. 2 rozvrhu práce (s. 14) dočasne pridelených sudcov na výkon
súdnictva do jednotlivých senátov prideľuje a pridelenie mení predseda Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky.
4. Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr. 718/07-12 z 29. januára 2008 bola
JUDr. Z. K. dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu (od 1. marca 2008 do 31. decembra
2008) do senátu 5 O pod vedením predsedníčky senátu JUDr. A. P.
5. Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr. 718/07-7 z 30. januára 2008 bola
ako predsedníčka senátu 5 O uvedená pod č. 2 JUDr. Z. Ď. a JUDr. Š. Š. pod č. 3 ako
predseda senátu. Zastupovanie v senáte bolo určené v poznámke č. 4 s týmto znením:
„Počas práceneschopnosti JUDr. Š. Š. v senáte 5 O zastupuje v mesiacoch II. a III. JUDr. I.
I., v mesiacoch IV. až VI. JUDr. A. P., v mesiacoch VII. až IX. JUDr. V. P., v mesiacoch X.
až XII. JUDr. H. H.“
Z uvedeného vyplýva, že v senáte 5 O po zmenách rozvrhu práce boli traja
predsedovia senátu a jedna dočasne pridelená členka senátu na výkon funkcie sudcu, teda
zavedenými opatreniami nastala v senáte 5 O situácia, že bol v ňom nadpočet členov senátu
o jedného sudcu, pričom zásady na určenie zloženia senátu v jednotlivých prípadoch
(s ohľadom na nadpočet členov senátu) nebol rozvrhom práce ani jeho zmenami určené.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie
veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto
pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak
aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba takisto považovať za zákonných
sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov,
ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho
hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1
ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia pri posúdení námietky
sťažovateľky, že v odvolacom konaní nerozhodoval zákonný sudca, sa zaoberal najmä
otázkou, či JUDr. K. bola, alebo nebola v predmetnej veci zákonnou sudkyňou.
K okolnostiam odôvodňujúcim zmenu v zložení senátu na prvom a druhom pojednávaní
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce,
predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu... JUDr. A. P. poverená riadením senátu
bola preto oprávnená určiť JUDr. K. za členku senátu v prejednávanej veci“.
Predseda najvyššieho súdu v písomnom vyjadrení z 25. októbra 2010 k namietanej
zmene zloženia senátu najvyššieho súdu uviedol: „Stotožňujem sa so záverom dovolacieho
senátu, že obsadenie senátu, ktorý rozhodoval v odvolacom konaní bolo v súlade s
rozvrhom práce a vo veci rozhodovali zákonní sudcovia. K prípadným úvahám, či postupom
prvej predsedníčky senátu nedošlo k odňatiu účastníka zákonnému sudcovi, sa žiada
poznamenať, že JUDr. P. vec žiadnemu z pôvodne určených členov senátu neodňala, ale v
senáte nahradila sama seba iným členom senátu.“
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu je
i zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel
obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48
ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, respektíve senátu
vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.
Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň
považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený
do konkrétneho senátu.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sudkyňa JUDr. Z. K. bola
zákonnou sudkyňou, keďže bola opatrením predsedu najvyššieho súdu pridelená do senátu 5
O najvyššieho súdu. Toto opatrenie predsedu najvyššieho súdu bolo vydané v súlade
s platným rozvrhom práce najvyššieho súdu (podľa čl. VII ods. 2 rozvrhu práce).
Vzhľadom na nadpočet členov senátu 5 O bolo zloženie senátu v konkrétnom prípade
v rukách predsedníčky senátu uvedenej pod č. 1, ktorou bola JUDr. A. P., ktorá ako
predsedníčka senátu uvedená pod č. 1 mala právo organizovať a riadiť prácu senátu, a teda
aj určiť zloženie senátu pre konkrétnu vec pridelenú na rozhodnutie do senátu 5 O, ako to
uskutočnila v posudzovanom prípade.
Ústavný súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že k zmene zloženia senátu
v posudzovanom prípade nedošlo na základe zastúpenia sudcu, ale de facto jeho nahradením
iným členom toho istého senátu. Keďže všetci sudcovia, ktorí v posudzovanej veci
rozhodovali, boli podľa platného rozvrhu práce súdu členmi príslušného senátu určeného
na rozhodnutie vo veci a k zmene zloženia senátu došlo v súlade s platným rozvrhom práce
súdu, ústavný súd je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za nesúladné so základným právom sťažovateľky nebyť odňatý
zákonnému sudcovi.
Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako už bolo uvedené, odvodzovala a
odôvodňovala porušením základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy. V sťažnosti argumentovala najmä tým, že najvyšší súd napadnutým
uznesením „dovolanie odmietol“, čím jej „odmietol poskytnúť nielen hmotnoprávnu, ale aj
procesnú ochranu jej práva na zákonného sudcu z dôvodu zákonnej absencie zákonného
základu pre takúto ochranu“. Ďalším argumentom sťažovateľky bolo tvrdenie, že najvyšší
súd „nepresvedčivo zdôvodnil“ zmenu zloženia senátu.
Ústavný súd sa s touto argumentáciou sťažovateľky nestotožňuje a konštatuje, že
najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol práve pre nesplnenie podmienky
prípustnosti dovolania. Najvyšší súd v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia okrem
iného vecne skúmal aj námietku sťažovateľky týkajúcu sa nesprávne obsadeného súdu a
primeraným spôsobom sa s ňou vysporiadal. Na základe toho potom najvyšší súd dospel
k záveru, že námietka sťažovateľky je nedôvodná, a teda nie je splnená ani podmienka
prípustnosti dovolania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tak
poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, preto napadnuté uznesenie nemožno považovať
za svojvoľné, resp. arbitrárne, keďže najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky zaoberal a
preskúmateľným spôsobom sa s ňou vysporiadal.
K zmene v rozvrhu práce, ktorého dôsledkom bola zmena v zložení senátu, došlo
skôr, ako senát pristúpil k rozhodovaniu v preskúmavanej veci. Nemožno teda túto zmenu
spájať ako účelovú, priamo sa viažucu na prerokúvané konanie.
K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu
práce súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s ústavou. Ani iná právna úprava,
ktorá upravuje postup v konaní, t. j. Občiansky súdny poriadok, takýto postup nevylučuje.
Opačne, je potrebné predvídateľným spôsobom zapojiť do činnosti súdu sudcov,
ktorí sú dočasne pridelení na súd. Takýto postup spĺňa aj požiadavky Európskeho súdu pre
ľudské práva zdôraznený vo veci Iwanczuk proti Poľskej republike č. 39279/05 (rozsudok
zo 17. novembra 2009), keď posudzoval námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že nezávislosť súdnictva a právna istota
uplatnenia právnych noriem vyžaduje osobitnú jasnosť uplatnených noriem v každej jednej
veci a jasné záruky zaistenia objektívnosti a transparentnosti a predovšetkým zabránenie
akéhokoľvek zdania svojvôle pri prideľovaní jednotlivých vecí sudcom.
Keďže ústavný súd konštatoval, že nedošlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom
námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli
argumentačne späté a závislé od vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky nebyť
odňatý zákonnému sudcovi, nebol splnený ani predpoklad dôvodnosti námietok
sťažovateľky vo vzťahu k týmto jej právam.
Ústavný súd stabilne zotrváva na názore, že obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
K tomuto rozhodnutiu sa pripája podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde odlišné
stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika a odlišné dôvody sudcu Jána Auxta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2011