Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 61 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (66)II. ÚS 119/02
PDF · 143.07 KB
No categories available
II. ÚS 119/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2002
predbežne prerokoval sťažnosť A. H., bytom Č. r., B., vo veci porušenia jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17 Nc 35/02 o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci z prejednania
a rozhodovania veci sp. zn. Nc 1138/01, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť A. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. júna 2002
doručené podanie A. H. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom Č. r., B., označené ako „Ústavná
sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica 17 Nc 35/02 z 13. 3. 2002,
doručené 3. 5. 2002“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka podáva ústavnú sťažnosť
„proti uzneseniu Krajského súdu Banská Bystrica čj. 17 Nc 35/02 z 13. 3. 2002, pretože
týmto uznesením bolo porušené moje ústavné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48
Ústavy SR.
Krajský súd Banská Bystrica rozhodol 13. 3. 2002 uznesením 17 Nc 35/02, že
sudcovia Okresného súdu v Čadci sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
sp. zn. Nc 1138/01 Okresného súdu v Čadci a že sa vec prikazuje na prejednanie
a rozhodovanie Okresnému súdu v Martine.
Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že z vyjadrenia sudcov Okresného
súdu v Čadci vyplýva, že sa vo veci cítia zaujatí pre priateľský vzťah k žalovanému II/ ako
bývalému sudcovi tohoto súdu.
Podľa čl. 144 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR sudcovia sú pri rozhodovaní nezávislí a sú
viazaní len zákonom, a ak to ustanovuje ústava alebo zákon, sudcovia sú viazaní aj
medzinárodnou zmluvou.
Ako vyplýva z odôvodnia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sudci
Okresného súdu v Čadci sa pri rozhodovaní riadia nie zákonom, ale priateľskými vzťahmi.
Podľa čl. 146 sa sudca môže svojej funkcie vzdať. Ak sudcovia Okresného súdu
v Čadci nie sú schopní plniť sudcovský sľub, pri rozhodovaní sa riadia priateľskými
vzťahmi a nie zákonom, bolo ich povinnosťou sa funkcie sudcu vzdať.
Nemožno po mne spravodlivo žiadať, aby som ja niesla následky priateľských
vzťahov sudcov Okresného súdu k ich bývalému kolegovi.
Zákonný sudca v konaní Okresného súdu Čadca Nc 1138/01 je sudca Okresného
súdu v Čadci, ktorému vec náleží podľa rozvrhnutia práce. ...
Z týchto dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd SR vydal toto rozhodnutie:
Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17 Nc 35/02 z 13. 3. 2002 sa
zrušuje.“
II.
Ústavný súd je od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické
alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
upravených buď v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), alebo v medzinárodnej
zmluve o ľudských právach a základných slobodách, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Zákonom predpísané náležitosti sťažností, ako aj podmienky konania ústavného súdu
o nich sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom
nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti po jej predbežnom
prerokovaní pre niektorý z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd predbežne prerokoval podanie sťažovateľky (ktoré na základe jeho obsahu
a petitu posúdil ako sťažnosť fyzickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Nc 35/02) a skúmal, či neexistujú
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zohľadnil, že účel základného práva podľa čl. 48 ods. 1
ústavy sa splní, „ak o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho
stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa
rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej
agendy“ (II. ÚS 15/96). Sťažovateľka namietala porušenie tohto svojho základného práva
na zákonného sudcu, ktorým je podľa jej názoru (a v konaní Okresného súdu v Čadci
sp. zn. Nc 1138/01) ten sudca tohto súdu, „ktorému vec prináleží podľa rozvrhnutia práce“.
K jeho porušeniu malo podľa jej tvrdenia dôjsť uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17 Nc 35/02 z 13. marca 2002, ktorým boli na základe žiadosti sudcov
Okresného súdu v Čadci títo vylúčení z ďalšieho prejednávania a rozhodovania vo veci
sťažovateľky vedenej na tomto súde pod sp. zn. Nc 1138/01, v dôsledku čoho bola táto
(a podľa § 12 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) prikázaná na prejednanie
a rozhodnutie Okresnému súdu v Martine. Ústavný súd preto predovšetkým zobral do
úvahy, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto
bol určený na prejednávanie vecí v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú
okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu buď
v dôsledku jeho vylúčenia pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku, alebo aj pre iné dôvody uvedené v § 2 ods. 2 a 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné
a krajské súdy v znení neskorších predpisov [(ďalej len „vyhláška Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb.“), napríklad dlhodobá neprítomnosť
sudcu, výrazné rozdiely v pracovnom vyťažení, náhle prekážky brániace sudcovi vykonať
jednotlivé úkony v konaní], tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené v dôsledku
uvedených prekážok, treba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1
ústavy. Uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku aj vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. dovoľujú, aby vec bola (a aj napriek
spomenutým prekážkam) rozhodnutá súdmi bez zbytočných prieťahov v konaní, resp. aby
o nej konal sudca, o nestrannosti ktorého nie sú žiadne pochybnosti, čo je aj v záujme
účastníkov súdneho konania. Postup sudcov podľa § 14 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku, resp. predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade
s ustanoveniami uvedených právnych predpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako
porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
K porušeniu základných práv alebo slobôd účastníkov súdneho konania (práve
naopak) pravidelne dochádza v dôsledku nerešpektovania buď ich zákonnej, alebo ústavnej
úpravy orgánmi štátu, ale nie v dôsledku ich postupu, ktorý je plne v súlade s touto úpravou.
Aj ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach potvrdil, že
„uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv“ (I. ÚS 8/96),
v dôsledku čoho „výklad a aj uplatňovanie základných práv a slobôd patriacich účastníkom
súdneho konania nemožno uskutočňovať spôsobom, v dôsledku ktorého by sa všeobecným
súdom odňalo alebo obmedzilo zákonné oprávnenie konať a rozhodovať spôsobom
zaručeným ústavou alebo zákonmi“ (I. ÚS 72/96).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že sudcovia Okresného súdu v Čadci
podľa § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku požiadali Krajský súd v Banskej Bystrici
(a pre ich vzťah k jednému z účastníkov konania sp. zn. Nc 1138/01) o svoje vylúčenie
z konania a rozhodovania v tejto veci a keďže Krajský súd v Banskej Bystrici dôvody ich
vylúčenia uznal, rozhodol o ich vylúčení a prikázal vec na konanie a rozhodovanie
Okresnému súdu v Martine. Išlo o postup, ktorý Občiansky súdny poriadok predpokladá,
a sťažovateľka okrem toho, že tento zákonom predvídaný postup vo svojej sťažnosti
napadla, už neuviedla žiadne ďalšie dôvody, pre ktoré malo dôjsť k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Keďže postup orgánu štátu v súlade so
zákonom nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody a keďže
sťažovateľka napadla iba takýto postup Krajského súdu v Banskej Bystrici, bolo potrebné
sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2002