Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 254/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M T. a Ľ. T., B., zastúpených advokátom JUDr. F. V., B.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M T. a Ľ. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011

doručená sťažnosť M T. a Ľ. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2010 (ďalej

aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. januára 2003 bol Správe katastra B. (ďalej len „správa

katastra“) doručený návrh na vklad vlastníckeho práva na základe zmluvy o prevode

vlastníctva bytov z 3. júla 2002, ktorú uzavreli spoločnosť J., s. r. o., ako predávajúci

a spoločnosť P., s. r. o., ako kupujúci. Návrh sa týkal vkladu vlastníckeho práva k 46 bytom

v bytovom dome, súpisné č... na pozemku parc. č..., a k nim prislúchajúcim

spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

a príslušenstve k bytovému domu a k zastavanému a priľahlému pozemku parc. č...

Predmetný návrh bol zaevidovaný pod č. V-237/2003 (ďalej aj „skorší návrh na vklad“).

Správa katastra tento návrh v celom rozsahu zamietla, a to rozhodnutím č. V-237/2003

z 19. augusta 2003.

Návrhom zo 14. augusta 2003 podali sťažovatelia správe katastra návrh na povolenie

vkladu bezpodielového spoluvlastníctva k bytu č... na... poschodí bytového domu..., súpisné

číslo..., postaveného na pozemku parc. č... (ďalej len „dotknutý byt“ alebo „byt

sťažovateľov“) a k spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných

zariadeniach označeného bytového domu, k pozemku zastavanému bytovým domom

a k priľahlému pozemku parc. č... o veľkosti podielu..., pričom tento návrh sťažovateľov bol

zaevidovaný pod č. V-3441/2003 (ďalej aj „neskorší návrh na vklad”). Dotknutý byt

podliehal pod predmet prevodu, na ktorý sa vzťahoval aj už uvedený skorší návrh na vklad

vlastníckeho práva zaevidovaný pod č. V-237/2003. Správa katastra vyhovela 25. júna 2005

neskoršiemu návrhu sťažovateľov a rozhodla o vklade bezpodielového spoluvlastníctva

k dotknutému bytu.

Medzičasom ale najvyšší súd rozsudkom sp. zn. l Sž-o-KS 91/04 z 2. decembra 2004

zrušil rozhodnutie správy katastra z 19. augusta 2003, ktorým bol skorší návrh na vklad

č. V-237/2003 zamietnutý, a vec vrátil správe katastra na ďalšie konanie. V ďalšom konaní

správa katastra rozhodnutím č. V-237/2003 z 2. decembra 2004 skorší návrh na vklad

čiastočne zamietla, a to vo vzťahu k prevodu vlastníctva k 21 bytom, medzi ktorými bol

aj byt sťažovateľov a pokiaľ ide o zostávajúcich 25 bytov, konanie prerušila. Proti

rozhodnutiu správy katastra č. V-237/2003 z 21. júla 2005 v časti týkajúcej sa zamietnutia

návrhu na vklad podali účastníci zmluvy odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom rozsudkom

z 10. novembra 2005 odvolaním napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil. Tento

rozsudok bol ako vecne správny potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

5 Sž-o-KS 7/2006 z 25. januára 2007. Následne bolo katastrálne konanie o skoršom návrhu

na vklad č. V-237/2003 na základe späťvzatia návrhu 16. mája 2007 zastavené.

Proti rozhodnutiu správy katastra z 25. júna 2005, ktorým sa vyhovelo neskoršiemu

návrhu sťažovateľov a rozhodlo o vklade bezpodielového spoluvlastníctva k dotknutému

bytu, Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) podala

13. decembra 2005 protest č. k. Kd 2129/05-7 v zmysle § 24, § 26 a § 27 ods. 1 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“).

V následnom správnom konaní o proteste prokurátora Katastrálny úrad v Banskej

Bystrici (ďalej len „katastrálny úrad“) rozhodnutím č. z 3. marca 2006 protestu

krajskej prokuratúry vyhovel a zrušil rozhodnutie správy katastra č. V-3441/2003 z 25. júna

2005, ktorým správa katastra povolila vklad bezpodielového spoluvlastníctva k dotknutému

bytu do katastra nehnuteľností. Rozhodnutie bolo potvrdené Úradom geodézie, kartografie

a katastra Slovenskej republiky (ďalej len „úrad geodézie“) č. LPO-1949/2006/BA

z 26. júna 2006.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -86

zo 14. októbra 2009 podľa (ďalej

aj „OSP“) zrušil rozhodnutie katastrálneho úradu č. z 3. marca 2006, ako

aj druhostupňové rozhodnutie úradu geodézie č. LPO-1949/2006/BA z 26. júna 2006.

Najvyšší súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn.

zo 7. decembra 2010 podľa prvej vety a zmenil

tak, že žalobu zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozsudku okrem

iného uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že o návrhu na vklad vedenom pod č. V-3441/2003,

ktorý bol doručený správe katastra ako druhý v poradí bolo rozhodnuté dňa 25. 06. 2005,

čiže skôr ako bolo právoplatne skončené konanie o prvom návrhu k totožnej nehnuteľnosti

vedenej na správe katastra pod č. V-237/2003, bol protest prokurátora dôvodný. Správa

katastra B. totiž porušila právnu normu ustanovenú v § 41 ods. 2 katastrálneho zákona, keď

povolila vklad vlastníckeho oprava k nehnuteľnosti na základe návrhu doručeného

na správu katastra ako druhý v poradí skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o návrhu

na vklad vlastníckeho práva doručeného správe katastra ako prvého v poradí, čím porušila

zásadu prioritu zápisov do katastra nehnuteľnosti.“.

Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010 smeruje

sťažnosť sťažovateľov podľa .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom v danej veci nahradzoval ústavný súd svojím

vstupovaním a ingerenciou do tohto dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú

schopné protiústavný stav napraviť ().

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol o zmene rozsudku krajského súdu

č. k. -86 zo 14. októbra 2009 a žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

úradu geodézie č. LPO-1949/2006/BA z 26. júna 2006, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

katastrálneho úradu č. z 3. marca 2006, zamietol. Rozhodnutím úradu geodézie,

ktoré bolo sťažovateľmi napadnuté v správnom súdnictve, bolo vyhovené protestu krajskej

prokuratúry a bolo zrušené rozhodnutie správy katastra č. V-3441/2003 z 25. júna 2005,

ktorým správa katastra povolila vklad bezpodielového spoluvlastníctva k dotknutému bytu

do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľov. Z toho vyplýva, že po zrušení

rozhodnutia o vklade a vrátení veci na nové konanie pokračuje správny orgán v konaní

o návrhu na vklad č. V-3441/2003.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) je „výsledkové“, to znamená, že

mu musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí v právoplatne neskočenom konaní od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako

aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach ().

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva na spravodlivý

súdny proces podľa v spojení s dohovoru a základného práva

vlastniť majetok podľa , ku ktorému malo podľa nich dôjsť rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto namietané porušenie týchto práv je potrebné

posudzovať spoločne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas

s právnymi závermi najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v ich právnej veci, konkrétne výklad

o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“).

Podľa § 41 ods. 1 katastrálneho zákona v znení účinnom v rozhodnom čase práva

k nehnuteľnostiam sa vpisujú do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií katastra;

tým sa stávajú hodnovernými, prípadne aj záväznými údajmi katastra.

Podľa § 41 ods. 2 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam (odsek 1) sa

zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili návrhy na zápis do katastra,

ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podstatnou námietkou sťažovateľov je, ako už bolo uvedené, ich nespokojnosť

s výkladom § 41 ods. 2 katastrálneho zákona a jeho následnou aplikáciou na ich prípad

realizovaný najvyšším súdom, na základe ktorého došlo podľa nich k vydaniu arbitrárneho

rozhodnutia porušujúceho v sťažnosti označené základné práva. Základom argumentácie

sťažovateľov vo vzťahu k § 41 ods. 2 katastrálneho zákona bolo to, že absolútne neplatná

zmluva, ktorá bola podkladom pre skorší návrh na vklad č. V-237/2003, «objektívne nemôže

spôsobiť vznik, zmenu, alebo zánik práva k nehnuteľnosti a potom takéto práva k tej istej

nehnuteľnosti sa ani nezapíšu do katastra. A preto prvšie poradie takejto zmluvy nie je

skutočnosť, ktorá by porušovala takúto normu /§ 41 ods. 2 katastrálneho zákona/. Z tohto

hľadiska potom by nemalo byť dôležité to, že treba vyčkať, či sa vznik, zmena alebo zánik

práva do katastra zapíše, lebo niet čo zapísať z „absolútne“ neplatného právneho úkonu.».

Podľa názoru sťažovateľov „Najvyšší súd SR nevzal do svojich hodnotiacich úvah

vyjadrenie odvolaním žalovaného najmä v tej časti, ktorá sa týkala v žalobe namietanou

otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu – zmluvy, ktorá bola predmetom vkladového

konania V-237/2003. Túto absolútnu neplatnosť konštatoval ohľadne konania V-237/2003

Krajský súd v B. Bystrici v rozsudku č. zo dňa 21. 1. 2004 a Najvyšší súd SR

v rozsudku č. 1 Sž-o-KS 91/04 zo dňa 2. 12. 2004 a opakovane aj v rozsudku

Sž-o-KS 7/2006.“.

Sťažovatelia tvrdia, že «Protest prokurátora spôsobil, že raz získané „základné

právo“, ktorým je vlastnícke k bytu č. 41 bolo odňaté na základe formálneho a arbitrárneho

postupu pri aplikácii ustanovenia § 41 ods. 2 zákona o katastri, na zistený skutkový stav,

keď zmyslom uvedeného ustanovenia je poskytnúť náležitú ochranu podľa zákonného

princípu práva priority jednému z viacerých relevantných právnych vzťahov, odlišných

subjektov týkajúcich sa tej istej nehnuteľnosti.».

Vzhľadom na právoplatné zastavenie správneho konania o skoršom návrhu na vklad

vlastníckeho práva č. V-237/2003 z dôvodu späťvzatia návrhu na vklad už správny orgán

rozhodujúci o vklade bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov nebude pri rozhodovaní

o neskoršom vklade sťažovateľov č. V-3441/2003 obmedzovaný zásadou priority návrhov

v zmysle § 41 ods. 2 katastrálneho zákona vo vzťahu k skoršiemu návrhu č. V-237/2003.

Ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu nedochádza k nezvratnej strate vlastníckeho práva k dotknutému bytu.

Vyhovením protestu prokurátora a zrušením rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu

č. V-3441/2003 sa vec (konanie o návrhu na vklad sťažovateľov) vrátila do štádia, kedy má

prvostupňový orgán opätovne rozhodovať o návrhu na vklad. V ďalšom správnom konaní,

aj vzhľadom na právoplatné skončenie konania o skoršom návrhu na vklad č. V-237/2003,

nemožno vylúčiť ani alternatívu, že návrhu sťažovateľov na vklad dotknutého bytu do ich

bezpodielového spoluvlastníctva manželov môže byť vyhovené.

Z uvedeného ústavný súd vyvodzuje, že napadnuté rozhodnutie nie je vzhľadom

na jeho relevanciu v celkovom doterajšom priebehu správneho konania a súdneho konania

v tejto veci spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do základných práv

sťažovateľov. V tomto konaní preto nie je splnená základná podmienka výnimky

zo spomínanej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že ochranu

sťažovateľom označeným základným právam proti ich namietanému porušeniu je

oprávnený poskytnúť v ďalšom konaní tak správny orgán rozhodujúci o návrhu na vklad

č. V-3441/2003, ako aj všeobecný súd v prípade, ak by niektorý z účastníkov správneho

konania napadol rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu prostredníctvom

správneho súdnictva. Ústavný súd preto rešpektujúc požiadavku subsidiarity plynúcu

z i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľov odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,

podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, ktorým by pripustil

možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa ,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa (obdobne m. m.

, , , ). V opačnom prípade by sa

ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne

normy (obdobne napr. , , , ).

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľov (návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku a úhradu trov konania), pretože

tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011