Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F. K., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Advokátska

kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1,

a a 2 a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom v tomto konaní z 8.

septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2010 doručená sťažnosť F. K., T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

základného práva na zákonného sudcu zaručeného , základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom v tomto

konaní z 8. septembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala od 4. novembra

2002 v procesnej pozícii navrhovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Čadca

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého predmetom bola neplatnosť

kúpnej zmluvy uzavretej 22. mája 2002 medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a R. D. a A.

D., obaja bytom T. (ďalej len „odporcovia“), ako kupujúcimi. Predmetom kúpnej zmluvy

bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľka tvrdila neplatnosť tejto

zmluvy z dôvodu, že ju podpísala jej dcéra „bez akéhokoľvek udelenia plnomocenstva... na

tento právny úkon“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -54 z 26. februára 2004 žalobný návrh

sťažovateľky zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka a jej

dcéra „využili neznalosť práva účastníkov a nevylučujúc aj úmysel, aby dcéra

navrhovateľky získala všetky nehnuteľnosti a preto konala v mene navrhovateľky

pri podpísaní predmetnej zmluvy bez toho, aby doložila plnomocenstvo. Súd je toho názoru,

že skutočne v konkrétnom prípade vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania

vyhlásenie takejto zmluvy za neplatnú, keďže všetci účastníci boli oboznámení s obsahom

všetkých navzájom uzavretých zmlúv bolo by v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3

Obč. zákonníka.“. Okresný súd totiž zistil, že s napadnutou kúpnou zmluvou súvisí iná

kúpna zmluva, pri uzavretí ktorej vystupovala dcéra sťažovateľky spoločne s jej manželom

ako kupujúci a odporcovia ako predávajúci, pričom obe kúpne zmluvy mali za cieľ

zosúladiť právny stav vedený v katastri nehnuteľností so stavom, v akom si vzájomne obe

strany svoje pozemky pokojne užívali po zámene uskutočnenej začiatkom sedemdesiatych

rokov minulého storočia.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. -73

z 5. apríla 2005 zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu neúplného zistenia skutkového

stavu potrebného pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že

sporná kúpna zmluva je absolútne neplatná, pričom okresný súd sa týmto problémom vôbec

nezaoberal.

Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. -117

z 8. augusta 2006 opätovne žalobný návrh sťažovateľky zamietol. Okresný súd spochybnil

nepravosť podpisu predávajúcej na kúpnej zmluve s poukazom na skutočnosť, že „ide

o podpis, ktorý je overený príslušným orgánom a je teda dôkazné bremeno na

navrhovateľke resp. žalobníčke, aby svoje tvrdenie preukázala. Žalobníčka však takýto

dôkaz nepredložila.“. Okresný súd ďalej vychádzal z názoru, že „na strane žalobníčky nie

je naliehavý právny záujem na vyhlásení kúpnej zmluvy za neplatnú, pretože z obsahu

ďalších dôkazov mal súd preukázané, že písomná zmluva bola iba faktickým písomným

potvrdením stavu spred 30-tich rokov, kedy na základe ústnej dohody medzi navrhovateľkou

a odporcami došlo k zámene parciel... Od tejto zámeny boli nehnuteľnosti účastníkmi

zámeny oplotené, v takomto stave užívané a teda, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobníčky,

že nemala úmysel a záujem svoju nehnuteľnosť zameniť počas celej doby, ako podľa zámeny

nehnuteľnosti boli užívané, by bola namietala a domáhala sa svojho vlastníckeho práva

k zamenenej nehnuteľnosti“, k čomu však počas celého uvedeného obdobia nedošlo. Podľa

okresného súdu každý z účastníkov zmluvy nadobudol ním užívanú nehnuteľnosť

do vlastníctva vydržaním, „pretože jednoznačne úmysel smeroval k nadobudnutiu

vlastníctva, nie iba k stavu užívania“.

Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd uznesením č. k. 5 Co

495/2006-142 z 22. januára 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Krajský súd znovu zdôraznil, že sporná zmluva je absolútne neplatná,

pričom k pochybnostiam okresného súdu o nepravosti podpisu na strane predávajúceho

uviedol, že „prvostupňový súd sa však nevysporiadal s tvrdením navrhovateľky, že ona

predmetnú zmluvu nepodpísala, keď túto zmluvu podpísala jej dcéra V. G., ktorej Matričný

úrad v T. chybne overil podpis podľa občianskeho preukazu navrhovateľky a o tejto

skutočnosti boli uzrozumení aj odporcovia, nakoľko boli v ten istý deň overovať podpisy na

kúpnych zmluvách“.

Okresný súd v rámci ďalšieho objasňovania skutkového stavu veci zistil, že

od 24. januára 2006 je v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti tvoriacej predmet

spornej kúpnej zmluvy vedená dcéra odporcov, ktorá vlastnícke právo nadobudla na základe

darovacej zmluvy od svojich rodičov. Okresný súd rozsudkom č. k. -163

z 10. decembra 2008 sťažovateľkin návrh opätovne zamietol. Hlavným dôvodom

zamietnutia žaloby bola absencia naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na vyslovení

neplatnosti kúpnej zmluvy podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Okresný súd dôvodiac judikatúrou

všeobecných súdov v podobných veciach uzavrel, že naliehavý právny záujem sťažovateľky

nie je daný, pretože medzičasom došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

tvoriacej predmet kúpnej zmluvy na osobu odlišnú od odporcov, čo má za následok, že ani

prípadné vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy by nebolo spôsobilé dosiahnuť zmenu

zápisu v katastri nehnuteľností.

V uvedených súvislostiach okresný súd poukázal na doplnenie právnej úpravy

obsiahnutej v a v zákone Národnej rady Slovenskej

republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny

zákon“) po novelizácii vykonanej s účinnosťou od 15. októbra 2008 ( a

a § 34 ods. 2 katastrálneho zákona), ktorá umožnila vyznačenie právneho stavu v katastri

nehnuteľností „takého, aký bol v čase pred právnym úkonom, o ktorého neplatnosti

rozhodol súd a to – za zákonom stanovených podmienok i vtedy, ak medzitým právo

k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou“. Keďže však dcéra odporcov

nadobudla darovaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti v čase, keď v katastri nehnuteľností

nebola vykonaná poznámka o prebiehajúcom konaní vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy,

ktorou nadobudli vlastnícke právo k neskôr darovanej nehnuteľnosti budúci darcovia

(odporcovia), okresný súd uzavrel, že sťažovateľkou „navrhované rozhodnutie súdu by voči

nej ako tretej osobe (proti dcére odporcov, pozn.) nemohlo byť záväzným... a nemohlo by

preto byť ani rozhodnutím, na základe ktorého by bolo možné vyznačiť pôvodný stav zápisu

v katastri nehnuteľností, jestvujúci pred sporným právnym úkonom...“.

Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu aj po tretíkrát odvolaním, o ktorom

však krajský súd rozsudkom z 8. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu v zamietajúcom

výroku potvrdil. Krajský súd využil ustanovenie a stotožnil sa

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Zhodne s okresným súdom poukázal na nové

právne skutočnosti (darovanie nehnuteľností odporcami ich dcére).

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu označila rozsudok krajského

súdu z 8. septembra 2009 za arbitrárny, „nakoľko súd sa odchýlil od rozhodnutí

všeobecných súdov v SR, keď návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,

ktorú účastník – predávajúci nikdy nepodpísal a následne došlo k ďalšiemu prevodu na

tretiu osobu, považuje za platnú. Krajský súd týmto svojim rozhodnutím sám negoval svoje

predchádzajúce rozhodnutia, kde už vyslovil záväzný právny názor, že pokiaľ sťažovateľka

nepodpísala predmetnú kúpnu zmluvu, ide o absolútne neplatný právny úkon.“. Keďže

sťažovateľka „uvedenú kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísala, neprejavili tým vlastnú

vôľu, že zmluvu chce uzatvoriť a táto zmluva je absolútne neplatná. Na základe takéhoto

určenia absolútnej neplatnosti zmluvy, je potom automaticky následne neplatná každá iná

zmluva nasledujúca po tejto zmluve.“.

K argumentácii konajúcich súdov založenej na zmene právnej úpravy obsiahnutej

v i v katastrálnom zákone sťažovateľka uviedla, že

k darovaniu „došlo už v 2005, teda takmer 3 roky pred novelou zákona, o ktorú súd opiera

svoje dôvodenie. Sťažovateľka si teda nevie vysvetliť, na základe akého zákona mohla túto

poznámku dať v roku 2005 zapísať.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred

súdom, nakoľko jej nebolo nikdy doručené vyjadrenie odporcov v 1/ a 2/ rade k jej

odvolaniu, zo strany súdu nebola doručená ani výzva, či súhlasí alebo nesúhlasí

s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania a ani odvolací súd žiadnym spôsobom

neoznámil sťažovateľke resp. jej právnemu zástupcovi termín vyhlásenia rozsudku. Krajský

súd v Žiline taktiež nerozhodol ani o tej časti odvolania sťažovateľky, v ktorom žiadala,

v prípade potvrdenia rozhodnutia prvostupňového súdu, pripustiť dovolanie. Taktiež

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu, či už

v konaní prvostupňového alebo aj odvolacieho súdu.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal po meritórnom

prerokovaní jej sťažnosti tento nález:

„Základné právo sťažovateľky F. K., T. uvedené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a 2, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod č. k. porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa

8. 9. 2009 a vec vracia súdu na nové konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

vo výške 1.500,- eur, do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania z titulu právneho

zastúpenia na účet JUDr. M. R., advokáta, vo výške (2 úkony á 120,23 eur + 2x réžijný

paušál á 7,21 eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný uhradiť do 2 mesiacov od

doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z citovanej právnej normy vyplýva povinnosť ústavného súdu preskúmavať

sťažnosťou namietané právne významné konanie orgánu verejnej moci iba v rozsahu

určenom sťažovateľom v sťažnostnom petite. Ústavný súd nesmie takto vymedzený rozsah

prekročiť.

Z formulácie sťažnostného návrhu obsiahnutého v závere predloženej sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľka tvrdí porušenie označených základných práv postupom krajského

súdu pri rozhodovaní o ňou podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Na druhej

strane však odôvodnenie sťažnosti i požiadavka na zrušenie rozsudku krajského súdu

z 8. septembra 2009 naznačujú, že výhrady sťažovateľky smerujú predovšetkým proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu.

V prípade popísaného zistenia sa procesný postup ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti štandardne orientuje na výzvu sťažovateľovi

na odstránenie nesúladu odôvodnenia a petitu sťažnosti. V prejednávanom prípade však

ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľkinu sťažnosť bez takejto výzvy, a dôsledne

vychádzajúc z charakteru jej sťažnostných námietok, ktorými zdôvodnila tvrdenie

o porušení označených základných práv, podrobil prieskumu tak postup, ako aj rozsudok

krajského súdu. Viedla ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej uplatnenie

v tomto prípade prináša sťažovateľke v konečnom dôsledku širší záber prieskumu (nielen

postup, ale aj rozsudok krajského súdu). V neposlednom rade ústavný súd zvolil uvedený

procesný postup aj s ohľadom na rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej

predbežného prerokovania tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia v spojení s jeho

odôvodnením. Inými slovami, doplnenie sťažnostného petitu na základe výzvy ústavného

súdu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu o sťažnosti po jej

predbežnom prerokovaní.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľkinho základného práva na súdnu

ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho

predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne

konanie sťažovateľka videla v právnom názore okresného súdu, ktorý si následne osvojil i

krajský súd, podľa ktorého v prípade jej určovacej žaloby nebol daný naliehavý právny

záujem podľa , pretože vyslovenie neplatnosti tejto zmluvy by nebolo

spôsobilé privodiť zmenu zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tvoriacej predmet

kúpnej zmluvy vzhľadom na stav ku dňu vyhlásenia prvostupňového rozsudku okresného

súdu ( ), teda k 10. decembru 2008.

Podľa účinného od 15. októbra 2008 účastník konania je oprávnený podať

na príslušnej správe katastra nehnuteľností návrh na zápis začatia súdneho konania,

v ktorom sa uplatňujú vecné práva k nehnuteľnostiam, alebo súdneho konania o určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby.

Podľa účinného od 15. októbra 2008 výrok právoplatného rozsudku

o určení vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo

s nehnuteľnosťou, prípadne o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je

záväzný aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva

k dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola

vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní.

Podľa na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú

predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného do 14. októbra 2008 právo

k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho

úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou

zmenou.

Podľa § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného od 15. októbra 2008 ak súd

rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa

katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí

aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je

rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.

Okresný súd i krajský súd citované ustanovenia interpretovali v okolnostiach

sťažovateľkinho prípadu tak, že nevyužitie jej práva poznamenať do katastra nehnuteľností

skutočnosť prebiehajúceho konania o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou sa nakladalo

s nehnuteľnosťou, privodilo nespôsobilosť prípadného autoritatívneho konštatovania

neplatnosti zmluvy zmeniť právny stav evidovaný v katastri nehnuteľností, a tak

sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem vyžadovaný ustanovením § 80 písm. c)

.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu právny názor okresného súdu i krajského súdu

vykazuje známky arbitrárnosti. Ústavný súd sa v tomto zmysle stotožňuje s argumentáciou

obsiahnutou v odôvodnení sťažnosti, že ak k darovaniu nehnuteľnosti tretej osobe (dcére

odporcov) došlo v roku 2005 (vklad do katastra nehnuteľností bol následne právoplatne

povolený 24. januára 2006), nebolo možné od sťažovateľky požadovať, aby v tom čase

pre účely efektívnej a účinnej ochrany svojho vlastníckeho práva využila právo

na poznamenanie prebiehajúceho sporového konania do katastra nehnuteľností. Citované

ustanovenie účinné od 15. októbra 2008 totiž pre záväznosť výroku

o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou, pre tretie osoby

vyžaduje, aby k zmene právneho stavu v prospech tretej osoby došlo v čase, keď už

v katastri nehnuteľností poznámka o prebiehajúcom konaní o neplatnosti prvotného

právneho úkonu bola zaevidovaná. V sťažovateľkinom prípade tak od nej okresný súd

i krajský súd v podstate požadovali, aby v roku 2005, resp. v roku 2006 využila právo,

s uplatnením ktorého boli spojené právne účinky poskytujúce jej vlastníckemu právu

efektívnu a účinnú ochranu až na základe právnej normy účinnej od 15. októbra 2008.

Takýto výklad a následná aplikácia citovaných ustanovení

a katastrálneho zákona signalizujú samy osebe arbitrárnosť rozhodnutia okresného súdu

i krajského súdu.

Na sťažovateľkin prípad teda bolo potrebné aj napriek zneniu ustanovenia § 372p

ods. 1 upravujúceho rýdzo procesné aspekty konaní začatých pred 15. októbrom 2008

aplikovať ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona v znení účinnom do 14. októbra

2008, a to práve s ohľadom na to, že rozhodujúci právny úkon (darovanie nehnuteľnosti

odporcami ich dcére – tretej osobe) bol vykonaný v čase, keď sťažovateľka objektívne

nemohla predvídať budúcu zmenu právnej úpravy. To malo za následok, že podmienky

stanovené v hypotéze právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 34 ods. 2 katastrálneho

zákona účinnom od 15. októbra 2008 („... ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby,

ktorých sa táto právna zmena týka“) sťažovateľka nemohla vo väzbe na ustanovenie § 159a

objektívne splniť.

Arbitrárnosť právnych záverov všeobecného súdu však zakladá právomoc ústavného

súdu podľa len vtedy, ak zistená svojvôľa má súčasne za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Kumulatívne splnenie tejto druhej podmienky

v sťažovateľkinom prípade však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní jej sťažnosti

vylúčil, pretože absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na výsledku konania

o neplatnosti spornej kúpnej zmluvy okresný súd i krajský súd konštatovali aj z iného

dôvodu.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku č. k. -163 z 10. decembra 2008

v prvom rade svoj zamietavý výrok zdôvodnil absenciou naliehavého právneho záujmu

sťažovateľky v dôsledku nespôsobilosti prípadného rozhodnutia o neplatnosti spornej

kúpnej zmluvy privodiť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností bez ohľadu na už uvedené

zmeny v právnej úprave. Okresný súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo

91/2006, podľa ktorého „naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o prevode

nehnuteľnosti nie je daný, ak sa práva k nehnuteľnosti dotýka ďalšia právna zmena v zmysle

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)“.

Citovaný právny názor najvyššieho súdu formulovaný ako ratio decidendi vychádzal

z právneho stavu účinného do 14. októbra 2008, ktorý bol, ako to už ústavný súd uviedol,

relevantný aj pre sťažovateľku pri ochrane jej vlastníckeho práva. Ústavný súd sa s týmto

názorom stotožňuje a poukazuje aj na iné časti jeho zdôvodnenia. Predovšetkým v ňom

najvyšší súd dôvodil, že „určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je

nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom

práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej

právnej skutočnosti, prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne

o tom, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym

rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou

platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.“, a že „ustáliť aké právne vzťahy na základe

rozhodnutia o neplatnosti zmluvy nastali, môže vyvolať obtiaže. Správa katastra totiž nie je

pri zázname do katastra oprávnená z predložených listín vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani

právna interpretácia významu rozhodnutí o neplatnosti určitej zmluvy nemusí byť

jednoduchá. Vlastníkom nemusí byť osoba, ktorá bola prevodcom podľa neplatnej zmluvy,

za stanovených podmienok (a tie mohli nastať) však dochádza k vydržaniu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti. Je tiež možné, že fyzická osoba, ktorá bola prevodcom, zomrela, že

právnická osoba, ktorá bola prevodcom, zanikla (buď likvidáciou alebo bez likvidácie). Je

možné, že nehnuteľnosť, ktorej sa zmluva týka, bola prevedená na tretiu osobu, že pozemok

bol zlúčený do iného pozemku alebo rozdelený alebo stavba, ktorej sa zmluva týka, zanikla

alebo bola prestavbou spojená s inou stavbou. V takýchto prípadoch je potrebné riešiť

zložité právne otázky dôsledkov neplatnosti zmluvy a na to správa katastra nie je

oprávnená. Autoritatívne tieto otázky môže riešiť zase iba súd. Z uvedeného je zrejmé, že

určením neplatnosti zmluvy, sa obvykle spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny, a len

žaloba na určenie vlastníckeho práva... povedie k základnému cieľu sporového konania,

ktorým je úplné odstránenie sporu.“.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že konajúce všeobecné súdy správne konštatovali

absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na vyslovení neplatnosti kúpnej

zmluvy, keď v kontexte judikatúry najvyššieho súdu odlíšili rozhodovanie o neplatnosti

právneho úkonu od rozhodovania o existencii alebo neexistencii právneho vzťahu. V tejto

časti rozsudok okresného súdu i sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazujú

žiadne známky arbitrárnosti. Sťažovateľka sama svojím žalobným petitom určila okresnému

súdu i krajskému súdu predmet, o ktorom boli povinné rozhodnúť, a keďže ním bola

neplatnosť kúpnej zmluvy, a nie určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tvoriacej

predmet zmluvy, konajúce súdy celkom správne opierajúc sa o stabilizovanú judikatúru plne

aplikovateľnú pred 15. októbrom 2008 uzavreli, že v dôsledku darovania nehnuteľnosti

tvoriacej predmet spornej kúpnej zmluvy spojeného s následným vkladom vlastníckeho

práva v prospech tretej osoby by vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy nemohlo privodiť

zmenu údajov v katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľky, a tak nebola splnená

podmienka naliehavého právneho záujmu sťažovateľky podľa .

Krajský súd sa takto nedostal do rozporu so svojím právnym názorom o absolútnej

neplatnosti kúpnej zmluvy vysloveným v skorších zrušujúcich uzneseniach, ako to tvrdila

sťažovateľka, pretože zamietnutie určovacej žaloby pre nedostatok naliehavého právneho

záujmu nie je vo svojej podstate vecným rozhodnutím o existencii alebo neexistencii

právneho vzťahu. Právoplatné potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu v spojení

so zamietavým rozhodnutím okresného súdu tak nie je meritórnym rozhodnutím o platnosti

alebo neplatnosti kúpnej zmluvy z 22. mája 2002, ale len rozhodnutím o tom, že

sťažovateľka neosvedčila splnenie podmienky nevyhnutnej na to, aby všeobecné súdy o jej

určovacej žalobe mohli vecne rozhodnúť.

V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie tak ústavný súd pre nedostatok priamej súvislosti medzi

týmito právami a namietaným rozsudkom krajského súdu sťažnosť sťažovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pri predbežnom prerokovaní časti

sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva

na zákonného sudcu postupom a rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka v predloženej sťažnosti neuviedla, v čom vidí porušenie svojho

základného práva zaručeného , hoci v

ako povinnú obsahovú náležitosť návrhu na začatie konania predpisuje jeho odôvodnenie.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

(). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)

miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce

prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. , , ,

, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Sťažovateľka žiadne námietky týkajúce sa vymedzených kritérií základného práva na

zákonného sudcu v odôvodnení svojej sťažnosti nevzniesla a obmedzila sa iba na strohé

konštatovanie, že „namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu, či už

v konaní prvostupňového alebo aj odvolacieho súdu“. Navyše ani obsah príloh predloženej

sťažnosti žiadne nedostatky v postupoch oboch konajúcich všeobecných súdov, ktoré by

mohli byť relevantné z pohľadu rešpektovania základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1

, nesignalizuje. Preto i v tejto časti hodnotí ústavný súd predloženú sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú.

K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z už citovaného . Ak existuje

iný súd, ktorý tam uvedeným právam a slobodám fyzickej osoby alebo právnickej osoby

poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.

Sťažovateľka tvrdila porušenie základných práv zaručených

postupom krajského súdu ako súdu odvolacieho. Základnému právu vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom v prípade jeho porušenia odvolacím súdom je oprávnený ochranu

poskytnúť najvyšší súd v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, pretože

ustanovenie zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým bola odňatá účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ak teda

sťažovateľka namieta, že „jej nebolo nikdy doručené vyjadrenie odporcov v 1/ a 2/ rade

k jej odvolaniu, zo strany súdu nebola doručená ani výzva, či súhlasí alebo nesúhlasí

s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania a ani odvolací súd žiadnym spôsobom

neoznámil sťažovateľke resp. jej právnemu zástupcovi termín vyhlásenia rozsudku“,

v prvom rade mala právo atakovať postup a potvrdzujúci rozsudok krajského súdu

dovolaním. Tento záver vylučuje právomoc ústavného súdu zaoberať sa námietkami

sťažovateľky o porušení jej základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom krajským súdom ako súdom odvolacím, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj tvrdeným porušením základného práva vlastniť

majetok zaručeného . Ústavný súd k tejto sťažovateľkinej námietke

uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného ,

bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite (primerané finančné

zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010