Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 254 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (259)III. ÚS 103/2010
PDF · 261.93 KB
No categories available
III. ÚS 103/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť F. K., T., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Advokátska
kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 183/2009 a jeho rozsudkom v tomto konaní z 8.
septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára
2010 doručená sťažnosť F. K., T. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 183/2009 a jeho rozsudkom v tomto
konaní z 8. septembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala od 4. novembra
2002 v procesnej pozícii navrhovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Čadca
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 421/2002, ktorého predmetom bola neplatnosť
kúpnej zmluvy uzavretej 22. mája 2002 medzi sťažovateľkou ako predávajúcou a R. D. a A.
D., obaja bytom T. (ďalej len „odporcovia“), ako kupujúcimi. Predmetom kúpnej zmluvy
bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľka tvrdila neplatnosť tejto
zmluvy z dôvodu, že ju podpísala jej dcéra „bez akéhokoľvek udelenia plnomocenstva... na
tento právny úkon“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 421/2002-54 z 26. februára 2004 žalobný návrh
sťažovateľky zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka a jej
dcéra „využili neznalosť práva účastníkov a nevylučujúc aj úmysel, aby dcéra
navrhovateľky získala všetky nehnuteľnosti a preto konala v mene navrhovateľky
pri podpísaní predmetnej zmluvy bez toho, aby doložila plnomocenstvo. Súd je toho názoru,
že skutočne v konkrétnom prípade vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania
vyhlásenie takejto zmluvy za neplatnú, keďže všetci účastníci boli oboznámení s obsahom
všetkých navzájom uzavretých zmlúv bolo by v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3
Obč. zákonníka.“. Okresný súd totiž zistil, že s napadnutou kúpnou zmluvou súvisí iná
kúpna zmluva, pri uzavretí ktorej vystupovala dcéra sťažovateľky spoločne s jej manželom
ako kupujúci a odporcovia ako predávajúci, pričom obe kúpne zmluvy mali za cieľ
zosúladiť právny stav vedený v katastri nehnuteľností so stavom, v akom si vzájomne obe
strany svoje pozemky pokojne užívali po zámene uskutočnenej začiatkom sedemdesiatych
rokov minulého storočia.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 5 Co 340/2004-73
z 5. apríla 2005 zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu neúplného zistenia skutkového
stavu potrebného pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že
sporná kúpna zmluva je absolútne neplatná, pričom okresný súd sa týmto problémom vôbec
nezaoberal.
Okresný súd po doplnení dokazovania rozsudkom č. k. 10 C 421/2002-117
z 8. augusta 2006 opätovne žalobný návrh sťažovateľky zamietol. Okresný súd spochybnil
nepravosť podpisu predávajúcej na kúpnej zmluve s poukazom na skutočnosť, že „ide
o podpis, ktorý je overený príslušným orgánom a je teda dôkazné bremeno na
navrhovateľke resp. žalobníčke, aby svoje tvrdenie preukázala. Žalobníčka však takýto
dôkaz nepredložila.“. Okresný súd ďalej vychádzal z názoru, že „na strane žalobníčky nie
je naliehavý právny záujem na vyhlásení kúpnej zmluvy za neplatnú, pretože z obsahu
ďalších dôkazov mal súd preukázané, že písomná zmluva bola iba faktickým písomným
potvrdením stavu spred 30-tich rokov, kedy na základe ústnej dohody medzi navrhovateľkou
a odporcami došlo k zámene parciel... Od tejto zámeny boli nehnuteľnosti účastníkmi
zámeny oplotené, v takomto stave užívané a teda, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobníčky,
že nemala úmysel a záujem svoju nehnuteľnosť zameniť počas celej doby, ako podľa zámeny
nehnuteľnosti boli užívané, by bola namietala a domáhala sa svojho vlastníckeho práva
k zamenenej nehnuteľnosti“, k čomu však počas celého uvedeného obdobia nedošlo. Podľa
okresného súdu každý z účastníkov zmluvy nadobudol ním užívanú nehnuteľnosť
do vlastníctva vydržaním, „pretože jednoznačne úmysel smeroval k nadobudnutiu
vlastníctva, nie iba k stavu užívania“.
Na základe odvolania podaného sťažovateľkou krajský súd uznesením č. k. 5 Co
495/2006-142 z 22. januára 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Krajský súd znovu zdôraznil, že sporná zmluva je absolútne neplatná,
pričom k pochybnostiam okresného súdu o nepravosti podpisu na strane predávajúceho
uviedol, že „prvostupňový súd sa však nevysporiadal s tvrdením navrhovateľky, že ona
predmetnú zmluvu nepodpísala, keď túto zmluvu podpísala jej dcéra V. G., ktorej Matričný
úrad v T. chybne overil podpis podľa občianskeho preukazu navrhovateľky a o tejto
skutočnosti boli uzrozumení aj odporcovia, nakoľko boli v ten istý deň overovať podpisy na
kúpnych zmluvách“.
Okresný súd v rámci ďalšieho objasňovania skutkového stavu veci zistil, že
od 24. januára 2006 je v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti tvoriacej predmet
spornej kúpnej zmluvy vedená dcéra odporcov, ktorá vlastnícke právo nadobudla na základe
darovacej zmluvy od svojich rodičov. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 421/2002-163
z 10. decembra 2008 sťažovateľkin návrh opätovne zamietol. Hlavným dôvodom
zamietnutia žaloby bola absencia naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na vyslovení
neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Okresný súd dôvodiac judikatúrou
všeobecných súdov v podobných veciach uzavrel, že naliehavý právny záujem sťažovateľky
nie je daný, pretože medzičasom došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
tvoriacej predmet kúpnej zmluvy na osobu odlišnú od odporcov, čo má za následok, že ani
prípadné vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy by nebolo spôsobilé dosiahnuť zmenu
zápisu v katastri nehnuteľností.
V uvedených súvislostiach okresný súd poukázal na doplnenie právnej úpravy
obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku a v zákone Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny
zákon“) po novelizácii vykonanej s účinnosťou od 15. októbra 2008 (§ 44a a § 159a OSP
a § 34 ods. 2 katastrálneho zákona), ktorá umožnila vyznačenie právneho stavu v katastri
nehnuteľností „takého, aký bol v čase pred právnym úkonom, o ktorého neplatnosti
rozhodol súd a to – za zákonom stanovených podmienok i vtedy, ak medzitým právo
k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou“. Keďže však dcéra odporcov
nadobudla darovaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti v čase, keď v katastri nehnuteľností
nebola vykonaná poznámka o prebiehajúcom konaní vo veci neplatnosti kúpnej zmluvy,
ktorou nadobudli vlastnícke právo k neskôr darovanej nehnuteľnosti budúci darcovia
(odporcovia), okresný súd uzavrel, že sťažovateľkou „navrhované rozhodnutie súdu by voči
nej ako tretej osobe (proti dcére odporcov, pozn.) nemohlo byť záväzným... a nemohlo by
preto byť ani rozhodnutím, na základe ktorého by bolo možné vyznačiť pôvodný stav zápisu
v katastri nehnuteľností, jestvujúci pred sporným právnym úkonom...“.
Sťažovateľka napadla rozsudok okresného súdu aj po tretíkrát odvolaním, o ktorom
však krajský súd rozsudkom z 8. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 183/2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu v zamietajúcom
výroku potvrdil. Krajský súd využil ustanovenie § 219 ods. 2 OSP a stotožnil sa
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Zhodne s okresným súdom poukázal na nové
právne skutočnosti (darovanie nehnuteľností odporcami ich dcére).
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu označila rozsudok krajského
súdu z 8. septembra 2009 za arbitrárny, „nakoľko súd sa odchýlil od rozhodnutí
všeobecných súdov v SR, keď návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,
ktorú účastník – predávajúci nikdy nepodpísal a následne došlo k ďalšiemu prevodu na
tretiu osobu, považuje za platnú. Krajský súd týmto svojim rozhodnutím sám negoval svoje
predchádzajúce rozhodnutia, kde už vyslovil záväzný právny názor, že pokiaľ sťažovateľka
nepodpísala predmetnú kúpnu zmluvu, ide o absolútne neplatný právny úkon.“. Keďže
sťažovateľka „uvedenú kúpnu zmluvu vlastnoručne nepodpísala, neprejavili tým vlastnú
vôľu, že zmluvu chce uzatvoriť a táto zmluva je absolútne neplatná. Na základe takéhoto
určenia absolútnej neplatnosti zmluvy, je potom automaticky následne neplatná každá iná
zmluva nasledujúca po tejto zmluve.“.
K argumentácii konajúcich súdov založenej na zmene právnej úpravy obsiahnutej
v Občianskom súdnom poriadku i v katastrálnom zákone sťažovateľka uviedla, že
k darovaniu „došlo už v 2005, teda takmer 3 roky pred novelou zákona, o ktorú súd opiera
svoje dôvodenie. Sťažovateľka si teda nevie vysvetliť, na základe akého zákona mohla túto
poznámku dať v roku 2005 zapísať.“.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, nakoľko jej nebolo nikdy doručené vyjadrenie odporcov v 1/ a 2/ rade k jej
odvolaniu, zo strany súdu nebola doručená ani výzva, či súhlasí alebo nesúhlasí
s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania a ani odvolací súd žiadnym spôsobom
neoznámil sťažovateľke resp. jej právnemu zástupcovi termín vyhlásenia rozsudku. Krajský
súd v Žiline taktiež nerozhodol ani o tej časti odvolania sťažovateľky, v ktorom žiadala,
v prípade potvrdenia rozhodnutia prvostupňového súdu, pripustiť dovolanie. Taktiež
sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu, či už
v konaní prvostupňového alebo aj odvolacieho súdu.“.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal po meritórnom
prerokovaní jej sťažnosti tento nález:
„Základné právo sťažovateľky F. K., T. uvedené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a 2, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod č. k. 5Co 183/2009 porušené.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co 183/2009 zo dňa
8. 9. 2009 a vec vracia súdu na nové konanie.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 1.500,- eur, do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania z titulu právneho
zastúpenia na účet JUDr. M. R., advokáta, vo výške (2 úkony á 120,23 eur + 2x réžijný
paušál á 7,21 eur), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný uhradiť do 2 mesiacov od
doručenia nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Z citovanej právnej normy vyplýva povinnosť ústavného súdu preskúmavať
sťažnosťou namietané právne významné konanie orgánu verejnej moci iba v rozsahu
určenom sťažovateľom v sťažnostnom petite. Ústavný súd nesmie takto vymedzený rozsah
prekročiť.
Z formulácie sťažnostného návrhu obsiahnutého v závere predloženej sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľka tvrdí porušenie označených základných práv postupom krajského
súdu pri rozhodovaní o ňou podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Na druhej
strane však odôvodnenie sťažnosti i požiadavka na zrušenie rozsudku krajského súdu
z 8. septembra 2009 naznačujú, že výhrady sťažovateľky smerujú predovšetkým proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu.
V prípade popísaného zistenia sa procesný postup ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti štandardne orientuje na výzvu sťažovateľovi
na odstránenie nesúladu odôvodnenia a petitu sťažnosti. V prejednávanom prípade však
ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľkinu sťažnosť bez takejto výzvy, a dôsledne
vychádzajúc z charakteru jej sťažnostných námietok, ktorými zdôvodnila tvrdenie
o porušení označených základných práv, podrobil prieskumu tak postup, ako aj rozsudok
krajského súdu. Viedla ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej uplatnenie
v tomto prípade prináša sťažovateľke v konečnom dôsledku širší záber prieskumu (nielen
postup, ale aj rozsudok krajského súdu). V neposlednom rade ústavný súd zvolil uvedený
procesný postup aj s ohľadom na rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej
predbežného prerokovania tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia v spojení s jeho
odôvodnením. Inými slovami, doplnenie sťažnostného petitu na základe výzvy ústavného
súdu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu o sťažnosti po jej
predbežnom prerokovaní.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľkinho základného práva na súdnu
ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho
predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu
porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne
konanie sťažovateľka videla v právnom názore okresného súdu, ktorý si následne osvojil i
krajský súd, podľa ktorého v prípade jej určovacej žaloby nebol daný naliehavý právny
záujem podľa § 80 písm. c) OSP, pretože vyslovenie neplatnosti tejto zmluvy by nebolo
spôsobilé privodiť zmenu zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tvoriacej predmet
kúpnej zmluvy vzhľadom na stav ku dňu vyhlásenia prvostupňového rozsudku okresného
súdu (§ 154 ods. 1 OSP), teda k 10. decembru 2008.
Podľa § 44a OSP účinného od 15. októbra 2008 účastník konania je oprávnený podať
na príslušnej správe katastra nehnuteľností návrh na zápis začatia súdneho konania,
v ktorom sa uplatňujú vecné práva k nehnuteľnostiam, alebo súdneho konania o určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby.
Podľa § 159a OSP účinného od 15. októbra 2008 výrok právoplatného rozsudku
o určení vecného práva k nehnuteľnosti, o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo
s nehnuteľnosťou, prípadne o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je
záväzný aj pre účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva
k dotknutej nehnuteľnosti a ktorý bol podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola
vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní.
Podľa § 372p ods. 1 OSP na konania začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú
predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného do 14. októbra 2008 právo
k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho
úkonu, sa do katastra nezapíše, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou
zmenou.
Podľa § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného od 15. októbra 2008 ak súd
rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby, správa
katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou; to platí
aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je
rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.
Okresný súd i krajský súd citované ustanovenia interpretovali v okolnostiach
sťažovateľkinho prípadu tak, že nevyužitie jej práva poznamenať do katastra nehnuteľností
skutočnosť prebiehajúceho konania o neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou sa nakladalo
s nehnuteľnosťou, privodilo nespôsobilosť prípadného autoritatívneho konštatovania
neplatnosti zmluvy zmeniť právny stav evidovaný v katastri nehnuteľností, a tak
sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem vyžadovaný ustanovením § 80 písm. c)
OSP.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Podľa názoru ústavného súdu právny názor okresného súdu i krajského súdu
vykazuje známky arbitrárnosti. Ústavný súd sa v tomto zmysle stotožňuje s argumentáciou
obsiahnutou v odôvodnení sťažnosti, že ak k darovaniu nehnuteľnosti tretej osobe (dcére
odporcov) došlo v roku 2005 (vklad do katastra nehnuteľností bol následne právoplatne
povolený 24. januára 2006), nebolo možné od sťažovateľky požadovať, aby v tom čase
pre účely efektívnej a účinnej ochrany svojho vlastníckeho práva využila právo
na poznamenanie prebiehajúceho sporového konania do katastra nehnuteľností. Citované
ustanovenie § 159a OSP účinné od 15. októbra 2008 totiž pre záväznosť výroku
o neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa nakladalo s nehnuteľnosťou, pre tretie osoby
vyžaduje, aby k zmene právneho stavu v prospech tretej osoby došlo v čase, keď už
v katastri nehnuteľností poznámka o prebiehajúcom konaní o neplatnosti prvotného
právneho úkonu bola zaevidovaná. V sťažovateľkinom prípade tak od nej okresný súd
i krajský súd v podstate požadovali, aby v roku 2005, resp. v roku 2006 využila právo,
s uplatnením ktorého boli spojené právne účinky poskytujúce jej vlastníckemu právu
efektívnu a účinnú ochranu až na základe právnej normy účinnej od 15. októbra 2008.
Takýto výklad a následná aplikácia citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a katastrálneho zákona signalizujú samy osebe arbitrárnosť rozhodnutia okresného súdu
i krajského súdu.
Na sťažovateľkin prípad teda bolo potrebné aj napriek zneniu ustanovenia § 372p
ods. 1 OSP upravujúceho rýdzo procesné aspekty konaní začatých pred 15. októbrom 2008
aplikovať ustanovenie § 34 ods. 2 katastrálneho zákona v znení účinnom do 14. októbra
2008, a to práve s ohľadom na to, že rozhodujúci právny úkon (darovanie nehnuteľnosti
odporcami ich dcére – tretej osobe) bol vykonaný v čase, keď sťažovateľka objektívne
nemohla predvídať budúcu zmenu právnej úpravy. To malo za následok, že podmienky
stanovené v hypotéze právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 34 ods. 2 katastrálneho
zákona účinnom od 15. októbra 2008 („... ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby,
ktorých sa táto právna zmena týka“) sťažovateľka nemohla vo väzbe na ustanovenie § 159a
OSP objektívne splniť.
Arbitrárnosť právnych záverov všeobecného súdu však zakladá právomoc ústavného
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak zistená svojvôľa má súčasne za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Kumulatívne splnenie tejto druhej podmienky
v sťažovateľkinom prípade však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní jej sťažnosti
vylúčil, pretože absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na výsledku konania
o neplatnosti spornej kúpnej zmluvy okresný súd i krajský súd konštatovali aj z iného
dôvodu.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku č. k. 10 C 421/2002-163 z 10. decembra 2008
v prvom rade svoj zamietavý výrok zdôvodnil absenciou naliehavého právneho záujmu
sťažovateľky v dôsledku nespôsobilosti prípadného rozhodnutia o neplatnosti spornej
kúpnej zmluvy privodiť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností bez ohľadu na už uvedené
zmeny v právnej úprave. Okresný súd vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo
91/2006, podľa ktorého „naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o prevode
nehnuteľnosti nie je daný, ak sa práva k nehnuteľnosti dotýka ďalšia právna zmena v zmysle
§ 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných
práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)“.
Citovaný právny názor najvyššieho súdu formulovaný ako ratio decidendi vychádzal
z právneho stavu účinného do 14. októbra 2008, ktorý bol, ako to už ústavný súd uviedol,
relevantný aj pre sťažovateľku pri ochrane jej vlastníckeho práva. Ústavný súd sa s týmto
názorom stotožňuje a poukazuje aj na iné časti jeho zdôvodnenia. Predovšetkým v ňom
najvyšší súd dôvodil, že „určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je
nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom
práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej
právnej skutočnosti, prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne
o tom, že zmluva o prevode nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym
rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou
platnosťou otázka, komu nehnuteľnosť patrí.“, a že „ustáliť aké právne vzťahy na základe
rozhodnutia o neplatnosti zmluvy nastali, môže vyvolať obtiaže. Správa katastra totiž nie je
pri zázname do katastra oprávnená z predložených listín vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani
právna interpretácia významu rozhodnutí o neplatnosti určitej zmluvy nemusí byť
jednoduchá. Vlastníkom nemusí byť osoba, ktorá bola prevodcom podľa neplatnej zmluvy,
za stanovených podmienok (a tie mohli nastať) však dochádza k vydržaniu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti. Je tiež možné, že fyzická osoba, ktorá bola prevodcom, zomrela, že
právnická osoba, ktorá bola prevodcom, zanikla (buď likvidáciou alebo bez likvidácie). Je
možné, že nehnuteľnosť, ktorej sa zmluva týka, bola prevedená na tretiu osobu, že pozemok
bol zlúčený do iného pozemku alebo rozdelený alebo stavba, ktorej sa zmluva týka, zanikla
alebo bola prestavbou spojená s inou stavbou. V takýchto prípadoch je potrebné riešiť
zložité právne otázky dôsledkov neplatnosti zmluvy a na to správa katastra nie je
oprávnená. Autoritatívne tieto otázky môže riešiť zase iba súd. Z uvedeného je zrejmé, že
určením neplatnosti zmluvy, sa obvykle spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny, a len
žaloba na určenie vlastníckeho práva... povedie k základnému cieľu sporového konania,
ktorým je úplné odstránenie sporu.“.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že konajúce všeobecné súdy správne konštatovali
absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na vyslovení neplatnosti kúpnej
zmluvy, keď v kontexte judikatúry najvyššieho súdu odlíšili rozhodovanie o neplatnosti
právneho úkonu od rozhodovania o existencii alebo neexistencii právneho vzťahu. V tejto
časti rozsudok okresného súdu i sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazujú
žiadne známky arbitrárnosti. Sťažovateľka sama svojím žalobným petitom určila okresnému
súdu i krajskému súdu predmet, o ktorom boli povinné rozhodnúť, a keďže ním bola
neplatnosť kúpnej zmluvy, a nie určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tvoriacej
predmet zmluvy, konajúce súdy celkom správne opierajúc sa o stabilizovanú judikatúru plne
aplikovateľnú pred 15. októbrom 2008 uzavreli, že v dôsledku darovania nehnuteľnosti
tvoriacej predmet spornej kúpnej zmluvy spojeného s následným vkladom vlastníckeho
práva v prospech tretej osoby by vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy nemohlo privodiť
zmenu údajov v katastri nehnuteľností v prospech sťažovateľky, a tak nebola splnená
podmienka naliehavého právneho záujmu sťažovateľky podľa § 80 písm. c) OSP.
Krajský súd sa takto nedostal do rozporu so svojím právnym názorom o absolútnej
neplatnosti kúpnej zmluvy vysloveným v skorších zrušujúcich uzneseniach, ako to tvrdila
sťažovateľka, pretože zamietnutie určovacej žaloby pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu nie je vo svojej podstate vecným rozhodnutím o existencii alebo neexistencii
právneho vzťahu. Právoplatné potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu v spojení
so zamietavým rozhodnutím okresného súdu tak nie je meritórnym rozhodnutím o platnosti
alebo neplatnosti kúpnej zmluvy z 22. mája 2002, ale len rozhodnutím o tom, že
sťažovateľka neosvedčila splnenie podmienky nevyhnutnej na to, aby všeobecné súdy o jej
určovacej žalobe mohli vecne rozhodnúť.
V časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie tak ústavný súd pre nedostatok priamej súvislosti medzi
týmito právami a namietaným rozsudkom krajského súdu sťažnosť sťažovateľky odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
K rovnakému záveru ústavný súd dospel aj pri predbežnom prerokovaní časti
sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva
na zákonného sudcu postupom a rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľka v predloženej sťažnosti neuviedla, v čom vidí porušenie svojho
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, hoci zákon o ústavnom súde v § 20 ods. 1
ako povinnú obsahovú náležitosť návrhu na začatie konania predpisuje jeho odôvodnenie.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,
bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia
nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu
(III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)
miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce
prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97,
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv
zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).
Sťažovateľka žiadne námietky týkajúce sa vymedzených kritérií základného práva na
zákonného sudcu v odôvodnení svojej sťažnosti nevzniesla a obmedzila sa iba na strohé
konštatovanie, že „namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu, či už
v konaní prvostupňového alebo aj odvolacieho súdu“. Navyše ani obsah príloh predloženej
sťažnosti žiadne nedostatky v postupoch oboch konajúcich všeobecných súdov, ktoré by
mohli byť relevantné z pohľadu rešpektovania základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1
ústavy, nesignalizuje. Preto i v tejto časti hodnotí ústavný súd predloženú sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú.
K časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva
vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity jeho právomoci vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak existuje
iný súd, ktorý tam uvedeným právam a slobodám fyzickej osoby alebo právnickej osoby
poskytuje ochranu, potom ústavný súd nemá právomoc konať.
Sťažovateľka tvrdila porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu ako súdu odvolacieho. Základnému právu vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom v prípade jeho porušenia odvolacím súdom je oprávnený ochranu
poskytnúť najvyšší súd v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní, pretože
ustanovenie § 237 písm. f) OSP zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým bola odňatá účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ak teda
sťažovateľka namieta, že „jej nebolo nikdy doručené vyjadrenie odporcov v 1/ a 2/ rade
k jej odvolaniu, zo strany súdu nebola doručená ani výzva, či súhlasí alebo nesúhlasí
s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania a ani odvolací súd žiadnym spôsobom
neoznámil sťažovateľke resp. jej právnemu zástupcovi termín vyhlásenia rozsudku“,
v prvom rade mala právo atakovať postup a potvrdzujúci rozsudok krajského súdu
dovolaním. Tento záver vylučuje právomoc ústavného súdu zaoberať sa námietkami
sťažovateľky o porušení jej základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom krajským súdom ako súdom odvolacím, preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Napokon sa ústavný súd zaoberal aj tvrdeným porušením základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k tejto sťažovateľkinej námietke
uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,
ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy,
bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite (primerané finančné
zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2010