Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 822/2016
PDF · 251.11 KB
No categories available
III. ÚS 822/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid Kovalčukovou, Čajakova 1, Košice, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora
, , v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. Ex 2166/05 a postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
49 Er 1241/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom súdneho exekútora
, (ďalej len „súdny
exekútor“), v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 2166/05 a postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/2005.
2. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne popísal priebeh exekučného konania vedeného
pred súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 2166/05, ako aj priebeh konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 49 Er 1241/2005. Konanie, v ktorom má sťažovateľ procesné
postavenie povinného, začalo 16. januára 2006 upovedomením súdneho exekútora o začatí
exekúcie. Sťažovateľ proti exekúcii podal 7. februára 2006 námietky, ktoré okresný súd
uznesením z 21. februára 2006 zamietol z dôvodu zmeškania lehoty. Súdny exekútor
25. septembra 2006 vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva
na nehnuteľnosti sťažovateľa a 26. septembra 2006 vydal súdny exekútor príkaz
na vykonanie exekúcie predajom bytu sťažovateľa. Súdny exekútor 18. októbra 2006 vydal
dražobnú vyhlášku s termínom konania dražby 29. novembra 2006, pričom najnižšie
podanie bolo určené podľa hodnoty stanovenej znaleckým posudkom z 12. októbra 2006
na sumu 740 000 Sk (24 563,50 €, pozn.). Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) z 23. novembra 2006 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
o zamietnutí návrhu sťažovateľa o odpustenie zmeškania lehoty, pričom v rovnaký deň
podal sťažovateľ návrh na odklad exekúcie z dôvodu nepriaznivej ekonomickej situácie,
v ktorom okrem iného žiadal, aby mu bolo umožnené splatenie dlhu v splátkach.
3. Okresný súd uznesením zo 14. augusta 2007 vyhovel návrhu sťažovateľa a povolil
odklad exekúcie, no po podaní odvolania oprávneným krajský súd predmetné uznesenie
okresného súdu ako nepreskúmateľné zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
4. Okresný súd uznesením zo 14. apríla 2008 návrh na odklad exekúcie zamietol,
pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2008.
5. Súdny exekútor 9. februára 2009 vykonal dražbu bytu sťažovateľa a jeho
manželky, pričom okresný súd 26. februára 2009 schválil príklep vydražiteľovi.
6. Okresný súd uznesením z 21. júla 2009 schválil rozvrh výťažku a samostatným
výrokom zamietol námietky podané jedným z veriteľov. Tento veriteľ spolu s vydražiteľom
podali proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, pričom vydražiteľ doručil krajskému súdu
návrh na prerušenie konania o schválení rozvrhu výťažku.
7. Krajský súd návrhy ako predložené bezdôvodne, keďže smerovali proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, vrátil okresnému súdu na rozhodnutie. Okresný
súd opätovne 24. mája 2011 rozhodol o rozsahu výťažku, pričom proti uvedenému
uzneseniu sa 17. júna 2011 a 22. júna 2011 odvolali súdny exekútor a vydražiteľ.
8. V ďalšom priebehu konania, ako uviedol sťažovateľ v sťažnosti, krajský súd
uznesením z 27. apríla 2012 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že rozsah výťažku
neschválil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Aj proti uzneseniu okresného
súdu z 24. januára 2013 o neschválení rozdelenia výťažku sa opätovne odvolali súdny
exekútor a vydražiteľ. Po zrušujúcom uznesení krajského súdu okresný súd uznesením
z 29. septembra 2014 schválil rozsah výťažku z 28. augusta 2012, proti ktorému sa odvolal
sťažovateľ aj vydražiteľ.
9. Ostatným úkonom uvedeným k priebehu konania v sťažnosti je predloženie
podania vydražiteľa zo 16. marca 2015 krajskému súdu, v ktorom navrhuje odklad
exekučného konania, pretože jeho „riadne prihlásená pohľadávka nebola prijatá
do rozvrhu výťažku dražby“.
10. Neústavnosť postupov súdneho exekútora a okresného súdu v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. EX 2166/05 a v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/2005
sťažovateľ vidí v tom, že:
- exekúciu vykonáva exekútor, ktorý je s vydražiteľom v blízkom rodinnom
pomere (zať),
- exekútor neoznámil túto skutočnosť konajúcemu súdu,
- platba za vydraženú nehnuteľnosť nebola realizovaná v súlade s dražobnou
vyhláškou,
- ani po viac ako 7 rokoch od vydraženia nehnuteľnosti nebol sťažovateľovi
vyplatený zostatok rozvrhu výťažku,
- dosiaľ nebol zrušený exekútorom vydaný zákaz nakladania s majetkom
sťažovateľa,
- dosiaľ nebolo zrušené exekučné záložné právo zriadené na nehnuteľnosť
sťažovateľa.
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že:
„postupom Okresného súdu Košice II a súdneho exekútora
, v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. súdneho spisu
49 Er 1241/2005 a sp. zn. exekučného spisu súdneho exekútora EX-2166/05 Bo boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa garantované v článku 46 ods. 1, v článku
48 ods. 2, v článku 20 ods. 1, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej v článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v článku 1 dodatkového protokolu Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súdny exekútor
, , je ako súdny exekútor vylúčený z exekučného konania
vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 49 Er 1241/2005,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal konať v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 49 Er 1241/2005 veci nestranne a bez zbytočných
prieťahov,
a aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, v ktorom vysloví
porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa, priznal sťažovateľovi za toto porušenie
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- eur a náhradu trov právneho
zastúpenia.“
12. Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 27. júla 2016
a z príloh k nej pripojených (sťažnosť evidovaná pod sp. zn. Rvp 9745/2016) zistil,
že krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE 282/2015 z 31. marca 2016 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 49 Er 1241/2005-246 z 29. septembra 2014 v spojení s uznesením
okresného súdu č. k. 49 Er 1241/2005-252 z 10. októbra 2014, pričom uvedené uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 24. mája 2016 a vykonateľnosť 25. júla 2016.
13. Z predmetného právoplatného rozhodnutia okrem iného vyplýva, že súdny
exekútor je zaviazaný z rozvrhu výťažku dražby sťažovateľovi „vrátiť preplatok v sume
8 923,49 € v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia“.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
17. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
19. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
20. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu označených práv postupom súdneho exekútora
v konaní vedenom pod sp. zn. EX 2166/05
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00) nútený výkon súdnych
a iných rozhodnutí uskutočňovaných podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Záver o tom, že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza
z toho, že exekúciu síce vykonával súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom,
ktoré sa materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie
exekúcie. Toto poverenie (bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by
absolútne neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene
súdnej moci (čl. 142 ods. 1 ústavy).
22. Zo záveru o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva na súdnu ochranu
vyplýva, že súdna exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť v súlade
s ústavno-procesnými princípmi nielen v citovaných článkoch ústavy a dohovoru, ale aj
s princípmi spravodlivého procesu v širšom zmysle slova, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46
23. Súdnu exekúciu riadi exekučný súd, ktorý je určený pevnými pravidlami a má
dosah na zákonnosť vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného
a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom požadovaných povinností.
24. Podľa § 62 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len spôsobmi
uvedenými v tomto zákone. Predmetné ustanovenie je vyjadrením ochrany povinného
v exekučnom konaní pred vykonávaním exekúcie nezákonným a nedovoleným spôsobom.
Exekúcia, ktorá sa nevykonáva podľa Exekučného poriadku, je absolútne neprípustná
a musí sa ihneď zastaviť.
25. Podľa názoru ústavného súdu ak by došlo k tomu, že by sa exekúcia uskutočnila
spôsobom, ktorý by nemal oporu v Exekučnom poriadku a k náprave takéhoto postupu by
nestačili procesné prostriedky obsiahnuté v Exekučnom poriadku a Občianskom súdnom
poriadku, nemožno vylúčiť ani sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože vykonanie
exekúcie zákonom nepredvídaným a neupraveným spôsobom by mohlo zakladať porušenie
čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu princípov spravodlivého
procesu.
26. Z Exekučného poriadku vyplýva, že jedným z prostriedkov obrany povinného
v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50 citovaného zákona. Nie je to však jediný
prostriedok obrany povinného a navyše ani najúčinnejší prostriedok ochrany práv
povinného z dôvodu, že v prípade nevyhovenia námietkam nie je možné takéto rozhodnutie
napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je
návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia
na návrh povinného môže súd povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol
prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo pre
príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom
exekúcie vážne poškodený. V neposlednom rade v prípade, ak by sa sťažovateľ domnieval,
že by spôsob vykonania exekúcie súdnym exekútorom nemal legálny základ v Exekučnom
poriadku (ak exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo
nepodliehajú exekúcii podľa Exekučného zákona alebo podľa osobitného zákona), môže
využiť ďalší prostriedok nápravy, a to návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1
Exekučného poriadku.
27. Podľa § 218a ods. 1 Exekučného poriadku fyzické osoby a právnické osoby, teda
sťažovatelia, sa môžu obracať na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo spravodlivosti“) a na Slovenskú komoru exekútorov (ďalej len „komora
exekútorov“) so sťažnosťami na činnosť komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti
na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti. Sťažnosti na činnosť exekútorov
vybavuje komora. Sťažovateľ môže požiadať ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie
vybavenia jeho sťažnosti komorou.
28. Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie postupu, resp. činnosti súdneho
exekútora, spadá v prvom rade do pôsobnosti komory ako samosprávnej stavovskej
organizácie. Následne sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti,
ktoré sťažovateľ môže požiadať aj o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd zásadne nepreskúmava činnosť (postupu) súdneho
exekútora.
29. Ústavný súd konštatuje, že z predloženej sťažnosti a k nej pripojených príloh
vyplýva, že sťažovateľ v priebehu napadnutého konania vo vzťahu k postupu súdneho
exekútora využil prostriedok nápravy, konkrétne sťažnosť podľa § 218a Exekučného
poriadku podanú na ministerstve spravodlivosti 1. apríla 2009, následne postúpenú
28. apríla 2009 na priame vybavenie komore exekútorov, ktorá bola vybavená „oznámením
k sťažnosti č. 319-5303/09 z 3. júna 2009“.
30. Ústavný súd však z obsahu uvedených dokumentov zistil, že predmetná sťažnosť
neobsahovala dôvody, ktorými sťažovateľ namieta porušenie označených práv v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu 30. novembra 2015.
31. Z uvedeného teda vyplýva, že námietky proti postupu súdneho exekútora
uvedené v sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ neuplatnil ani na komore
exekútorov, resp. ministerstve spravodlivosti, a následne ani na okresnom súde.
32. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ vystupujúci v predmetnom
exekučnom konaní ako povinný mal vo všeobecnom súdnictve podľa Exekučného poriadku
účinné a dostupné právne prostriedky, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv.
33. Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti v zmysle § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
IV.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
34. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
35. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
36. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
37. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je
zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava
ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
38. Vychádzajúc z tohto princípu k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu
ústavným súdom, ktorým sa konanie nekončí, môže dôjsť len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle.
39. Ustálená judikatúra ústavného súdu zodpovedá jeho všeobecnejšie
formulovanému ustálenému prístupu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
40. Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého
z ústavou garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci
samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté
v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom
práve na súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“,
to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako
celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
41. Keďže sťažovateľ námietky uvedené v sťažnosti podanej ústavnému súdu,
ktorými odôvodňoval porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/2005, ako už bolo na inom mieste tohto uznesenia
uvedené, neuplatnil ani na komore exekútorov ani na ministerstve spravodlivosti, a napokon
ani na okresnom súde, chýba akákoľvek príčinná súvislosť medzi namietaným porušením
označených práv a uvedeným postupom okresného súdu, a preto zohľadňujúc princíp
subsidiarity ústavný súd aj túto časť sťažnosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
42. Predmetom sťažnosti v tejto časti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1241/2005.
43. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade
s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu... K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04,
III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
44. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte
mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv
zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho
veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o ich porušení (IV. ÚS 226/04,
IV. ÚS 202/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza
k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
(II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).
45. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
46. Ústavný súd ďalej uvádza, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne.
47. Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 27. júla 2016
(na ústavnom súde vedenej pod sp. zn. Rvp 9745/2016) a k nej pripojených príloh zistil,
že napadnuté exekučné konanie v časti týkajúcej sa vydraženej nehnuteľnosti sťažovateľa
vedené pod sp. zn. 49 Er 1241/2005 bolo skončené uznesením krajského súdu sp. zn.
12 CoE 282/2015 z 31. marca 2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
sp. zn. 49 Er 1241/2005 z 29. septembra 2014 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.
49 Er 1241/2005 z 10. októbra 2014. Uvedenými rozhodnutiami, ktoré nadobudli
právoplatnosť 24. mája 2016 a vykonateľnosť 25. júla 2016, bol schválený rozvrh výťažku
z vydraženej nehnuteľnosti a bol určený aj zostatok výťažku, ktorého sa domáhal sťažovateľ
a ktorý mu má byť vyplatený.
48. Berúc do úvahy všetky okolnosti posudzovanej veci a najmä skutočnosť,
že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k porušovaniu označených práv už nemohlo
dochádzať, ústavný súd aj túto časť sťažnosti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 49 Er 1241/2005
49. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
50. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
51. Berúc do úvahy, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi
sťažovateľa sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016