Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 62 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (67)IV. ÚS 202/2010
PDF · 240.03 KB
No categories available
IV. ÚS 202/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., H., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2009 doručená sťažnosť Š. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
M. C., N., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pričom v petite sťažnosti
neoznačil ani porušovateľov označených práv, ani ich konanie, resp. rozhodnutie, ktorými
malo dôjsť k porušeniu označených práv.
Na základe výzvy ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu
22. decembra 2009 upresnil petit sťažnosti. Medzitým ešte podaniami doručenými
ústavnému súdu 24. septembra 2009 a 3. decembra 2009 doplnil sťažnosť o ďalšie listinné
dôkazy vzťahujúce sa na jeho vec.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ „... je právnym nástupcom po
nebohom otcovi Š. S..., ktorý ešte za svojho života dal do užívania majetok do
Poľnohospodárskeho družstva B. (ďalej len PD B.) a bol zároveň aj členom PD.
Od roku 1992 na základe transformačného projektu PD B. došlo k rozpočítaniu a
prerozdeľovaniu majetku na oprávnené osoby t. j. na členov PD B. Otec sťažovateľa Š. S...
požiadal roku 1992 o vyporiadanie majetku a zároveň o jeho navrátenie nakoľko sa jednalo
o jeho vlastníctvo. Jeho žiadosti vyhovené nebolo a z toho dôvodu podal opätovnú žiadosť
dňa 29. 08. 1993. Aj napriek tejto jeho opätovnej snahe k vyporiadaniu majetkových
podielov, teda majetku, ktorý bol jeho vlastníctvom vneseným do užívania PD B., k
samotnému vyporiadaniu došlo až roku 1997. Medzi otcom sťažovateľa a samotným PD B.
došlo k uzatvoreniu dohôd o vysporiadaní vyrovnávajúceho podielu, na podklade týchto
dohôd mal byť majetok otcovi sťažovateľa prinavrátený, tu by som chcel opätovať, že sa
jedná o majetok jeho vlastný, ktorý riadne zdokladoval listami vlastníctva ako aj
majetkovým prídelom.
K vyporiadaniu majetku samotnými dohodami o vysporiadaní nedošlo a napriek
tomu bol majetok, ktorý patrí sťažovateľovmu otcovi prepísaný na tretie osoby na podklade
týchto dohôd o vysporiadaní majetkového podielu.
Medzičasom zmenilo PD B. právnu subjektivitu a bola založená spoločnosť
s ručením obmedzením PD B. s. r. o. Pričom na pôvodné PD B. bol nariadený konkurz.“.
Sťažovateľ uvádza, že 17. marca 2003 „podal... spolu s rodinnými príslušníkmi
bratom F. S. a matkou Ľ. S. trestné oznámenie na Okresnej prokuratúre v Komárne,
predmetom, ktorého bolo podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu a trestného činu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku v zmysle § 250 a § 255 Trestného
zákona (účinného v čase spáchania skutku), osobami vo vedúcich štruktúrach
Poľnohospodárskeho družstva B. (ďalej len PD B.).
Nakoľko v PD B. pracoval aj nebohý otec sťažovateľa neb. Š. S..., po ktorom je
zákonným dedičom sťažovateľ, bolo mu vypočítané pri vysporiadaní majetkového podielu
finančné vyrovnanie...
Uvedené finančné vyrovnanie sa malo uskutočniť pomocou dohôd o vysporiadaní
vyrovnávacieho podielu v zmysle § 233 Obchodného zákonníka a čl. 24 a 39 Stanov PD B.
zastúpenej Ing. J. P. ako vtedajším predsedom PD B. a J. K. ako podpredsedom PD B.
Na podklade týchto dohôd mali byť neskôr nehnuteľnosti prinavrátené uvedené
v dohodách sťažovateľovmu otcovi neb. Š. S.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podal sťažovateľ trestné oznámenie na
Okresnú prokuratúru v Komárne.
Dňa 25. 03. 2003 bolo trestné oznámenie odstúpené na Obvodné oddelenie PZ
v Hurbanove pod sp. zn. ČVS: ORP-170/Hu-2003, kde bol sťažovateľ vypočutý namiesto
svojho otca neb. Š. S., ktorý vtedy ešte žil ostatný poškodený sťažovateľova matka ako aj
jeho brat vypočutý nebol. Následne bolo trestné oznámenie dňa 17. 9. 2003 odstúpené z
obvodného oddelenia PZ v Hurbanove na Okresné riaditeľstvo PZ v Komárne, kde bol spis
prečíslovaný na sp. zn. ČVS: ORP-160/OKP-03, pričom taktiež nedošlo k vypočutiu
ostatných poškodených vo veci sťažovateľova matka ako aj jeho brat, spis bol opätovne
prečíslovaný na sp. zn. ČVS: ORP-285/OSN-KN-2004 a pridelený opätovne inému
vyšetrovateľovi a ani do tretice neboli vypočutý ostatný poškodený...
Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Komárne bolo začaté trestné
stíhanie vo veci, ktoré bolo zastavené uznesením Okresného prokurátora v Komárne dňa
10. 06. 2004. Proti uzneseniu Okresného prokurátora v Komárne podal sťažovateľ sťažnosť
v zákonnej 3 dňovej lehote. Svoju sťažnosť p. S. odôvodnil tým, že jeho vlastníctvo resp.
vlastníctvo právneho predchodcu bolo dostatočne preukázané potvrdením okruhu dedičov,
potvrdením pozemkového úradu, identifikáciou parciel a listami vlastníctva. Svoju sťažnosť
odôvodnil aj tým, že v roku 2001 bola na predmetných parcelách vykonaná
ROEP-ka (register obnovenej evidencie pozemkov). To znamená, že nebolo možné predložiť
vyšetrovateľovi aktuálne listy vlastníctva nakoľko, došlo v zmysle ROEP k pozemkovým
úpravám, to znamená, že väčšina z predmetných parciel bola zlúčená.“.
Sťažovateľ poukázal na to, že „... samotné dohody o vysporiadaní majetkového
podielu, boli neplatné a teda nemohlo dôjsť k ich naplneniu, nakoľko na ich platnosť sa
vyžadovalo zaplatenie vyrovnávajúceho podielu. Pokiaľ teda tieto dohody neboli platné,
nemohli ani len po formálnej stránke mať za následok prevod vlastníckeho práva. V týchto
okolnostiach videl sťažovateľ, že zo strany vtedajšieho vedenia PD B. dochádzalo
k napĺňaniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu v zmysle § 250 Trestného zákona
(účinného v čase spáchania skutku). Vyšetrovateľ neuskutočnil dokazovanie v plnom
rozsahu a vôbec sa nezameral na podstatné skutočnosti, ktoré tvrdil sťažovateľ...
Majetok, ktorého vlastníctvo bolo preukázané naďalej užívala PD B. s. r. o., išlo o
majetok, ktorý patril nebohému Š. S., a napokon nemožno opomenúť aj to, že časť tohto
majetku bola predaná.
K samotnému prevodu majetku došlo pomocou dohôd o vysporiadaní
vyrovnávacieho podielu, ktoré sa však nenaplnili, avšak tieto dohody poslúžili vedeniu PD
B. na prevod vlastníckeho práva aj keď na to neboli po formálnej stránke ako aj obsahovej
stránke spôsobilé. Všetky tieto skutočnosti boli ozrejmené vyšetrovateľom a aj napriek tomu
sa nimi nezaoberali.
V novozaloženej spoločnosti PD B. s. r. o. figurovala osoba, ktorá mala vydávať
majetok v pôvodnom PD B. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu prokurátora o zastavení
trestného stíhania bola zamietnutá.
Dňa 21. 08. 2004 bolo po odvolaní sťažovateľa na Krajskú prokuratúru v Nitre
obnovené vyšetrovanie vo veci. Ani po obnovení vyšetrovania sa vyšetrovateľ nezaoberal
porušením stanov ako aj porušením povinnosti pri správe cudzieho majetku, a taktiež
nevypočul všetkých poškodených vo veci. Nebolo zdôvodnené prečo neboli vydané majetky
neb. Š. S. zo strany PD B. v zákonnej lehote. Nebolo taktiež zdôvodnené prečo bol majetok
sťažovateľa znížený, nakoľko nepodpísal transformáciu družstva. Nebolo taktiež prešetrené,
z akého dôvodu nebol vydaný majetok neb. Š. S. aj napriek tomu, že PD B. ho mala len v
prenájme, na podklade nájomnej zmluvy zo dňa 07. 05. 1993...
Sťažovateľ vo svojej výpovedi zo dňa 20. 09. 2006 uviedol, že v spise sa
nenachádzajú dokumenty, ktoré doložil do spisu a to listy vlastníctva k niektorým
nehnuteľnostiam, register členov oprávnených osôb na meno Š. S. a Ľ. S. Paradoxom je aj
to, že táto zápisnica bola dodatočne bez súhlasu sťažovateľa zmenená resp. bolo zmenené
číslo spisu.
Chcem poukázať na to, že v trestnom konaní, ktoré bolo z hľadiska efektívnosti
a vymožiteľnosti pre sťažovateľa tupou porážkou a obsahovalo nespočetne veľa procesných
chýb v oblasti trestného práva, s prihliadnutím na ustanovenie § 2 ods. 7 a ods. 10
Trestného poriadku...“.
Ďalej sťažovateľ uviedol, že „... sa domáha svojho práva aj prostredníctvom žaloby
o vylúčenie veci z konkurznej podstaty na Krajskom súde v Bratislave, nakoľko pôvodné
PD B. – v konkurze malo v užívaní majetok, ktorý neskôr prešiel už pomocou spomínaných
dohôd na novozaložené PD B. s. r. o. Žalobu podal sťažovateľ spolu s ostatnými rodinnými
príslušníkmi ako právnymi nástupcami nebohého Š. S..., prostredníctvom advokáta ešte v
roku 2003. Napriek tomu, že sťažovateľ preukázal to že je dedičom neb. Š. S. ako aj to, že
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty sú
predmetom dedičstva. Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. Sťažovateľ podal proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave odvolanie v zákonnej lehote. Najvyšší súd ako
odvolací súd rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Sťažovateľ podal voči
rozhodnutiu Najvyššieho súdu v Bratislave dovolanie, o ktorom nebolo dodnes rozhodnuté,
pričom samotné prejednanie dovolania po niekoľkých urgenciách v akom stave sa vec
nachádza je vytýčené na rok 2010.“.
Napokon sťažovateľ uviedol, že „... v súbehu týchto konaní prebieha aj dedičské
konanie po nebohom Š. S., otcovi sťažovateľa. V tomto dedičskom konaní ktoré prebieha
pomaly už 7 rokov boli prejednávané aj nehnuteľnosti, ktoré boli v užívaní PD B. a
napokon, ktoré boli predmetom sporov na Krajskom súde v Bratislave ako aj predmetom
trestných konaní na Okresnej polícii v Komárne...
V samotnom dedičskom konaní, dochádza k prieťahom v konaní a v súvislosti s touto
skutočnosťou sa sťažovateľ obrátil na Krajský súd v Komárne, Notársku komoru ako aj na
Ministra spravodlivosti. Prvé rozhodnutie bolo v dedičskom konaní vydané až 24. 10. 2007,
a neobsahovalo všetok majetok, ktorý mal vo vlastníctve neb. Š. S. predovšetkým ide o
majetok z majetkového výmeru č. 2D-898/86. Proti prvostupňovému rozhodnutiu
v dedičskom konaní podal sťažovateľ odvolanie, z vyššie uvedených dôvodov. Krajský súd
v Nitre ako odvolací súd vydal dňa 29. 2. 2008 uznesenie, ktorým rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesením Okresného súdu v Komárne
o nadobudnutí dedičstva zo dňa 01. 06. 2009 nadobudol sťažovateľ spolu s ostatnými
súrodencami všetok majetok po svojom otcovi, teda aj majetok, ktorého vlastníctvo
preukázal v trestnom konaní ako aj v konaní pred Krajským súdom v Bratislave.
Rozhodnutie o nadobudnutí dedičstva nebolo spôsobilé na zápis vlastníckych práv do
príslušného katastra nehnuteľností. Z tohto dôvodu bolo rozhodnutie Okresného súdu
v Komárne č. k. 4 D/328/2003 o nadobudnutí dedičstva vrátené katastrom nehnuteľností
späť na Okresný súd v Komárne... Zo strany navrhovateľa bol Okresný súd v Komárne
vyzvaný na vydanie opravného rozhodnutia o nadobudnutí dedičstva, pričom spisový
materiál bol odstúpený opätovne Notárskemu úradu JUDr. M. K. – notárke so sídlom K.,
ktorá doposiaľ vec neukončila na vydanie nového rozhodnutia.“.
Podľa názoru sťažovateľa „... postupom Okresnej polície v Komárne ako aj
Krajského súdu v Bratislave a napokon aj Okresným súdom v Komárne boli aj sú
porušované základné ľudské práva a slobody. Postupom týchto orgánov dochádzalo
a napokon aj dochádza k prieťahom konaní, čo má za následok, že sťažovateľ nemôže
riadne užívať vlastníctvo a to od roku 1997. Pre súkromne hospodáriaceho roľníka to
znamenalo finančnú stratu a napokon aj nevymožiteľnosť základných práv garantovaných
medzinárodnými zmluvami ako aj ústavou Slovenskej republiky. Významným dôkazom je aj
vyrozumenie prezidenta Policajného zboru zo dňa 22. 07. 2009 o tom, že boli zistené
nedostatky v súvislosti s prejednávanou vecou na Okresnom riaditeľstve PZ v Komárne, ako
aj samotné dedičské konanie, ktoré naďalej prebieha už takmer 7 rok na Okresnom súde
v Komárne č. k. 4 D/328/2003 bez vydania právoplatného rozhodnutia vo veci.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa upravené v článku čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky Č. l. 6 odsek 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
v nadväznosti na čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
2. Okresnému súdu v Komárne prikazuje aby vo veci konal a zakazuje aby
v dedičskom konaní po nebohom Š. S... pokračovalo v porušovaní práv.
3. Š. S... trvale bytom H. priznáva finančné zadosť učinenie 30.000 EUR, ktoré je
Okresný súd v Komárne povinné vyplatiť Š. S. do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (nálezu).“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnosťou (§ 49
a nasl. zákona o ústavnom súde) a najmä jej petitom.
Sťažovateľ sa v upravenom petite sťažnosti domáha, aby ústavný súd vyslovil, že
jeho základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.
Sťažovateľ však v petite (napriek predchádzajúcej výzve ústavného súdu) neuvádza, akým
konkrétnym právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, ktorého orgánu
verejnej moci mali byť označené práva porušené, iba následne sa v ďalšej časti petitu
sťažnosti domáha, aby ústavný súd prikázal Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný
súd“) vo veci konať a zakázal v dedičskom konaní po nebohom Š. S... (ďalej len
„poručiteľ“), pokračovať v porušovaní práv.
Na základe obsahu sťažnosti, ako aj z predloženej dokumentácie možno konštatovať,
že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred
ústavným súdom, keďže neobsahuje všetky náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia návrhu na začatie konania síce možno
vyvodiť, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, ale sťažovateľovo podanie
neobsahuje najmä jasný a zrozumiteľný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého
vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Petit musí byť
vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť
východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci [petit v danom prípade
neobsahuje spisovú značku namietaného konania okresného súdu, pričom ani dôvody
sťažnosti sa nestotožňujú s petitom (sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uvádza, že
porušovateľom označených práv má byť okrem okresného súdu aj Okresné riaditeľstvo
Policajného zboru v Komárne a Krajský súd v Bratislave, avšak označenie subjektov, ktoré
mali porušiť sťažovateľove práva iba v odôvodnení, môže ústavný súd považovať iba za
súčasť jeho argumentácie)].
Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa
zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania
sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal vec sťažovateľa aj z hľadiska existencie
ďalších dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to
predovšetkým z hľadiska toho, či mu sťažnosť bola doručená v zákonom ustanovenej lehote
(§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade
s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný
súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Z odôvodnenia a bodu 2 petitu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažnosť smeruje proti
postupu okresného súdu v dedičskom konaní po poručiteľovi – právnemu predchodcovi
sťažovateľa. Sťažovateľ namieta prieťahy v konaní, pričom doterajšiu dobu dedičského
konania považuje za neprimeranú, v čom vidí aj porušenie svojho vlastníckeho práva.
V tejto súvislosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať
a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv.
Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa v súvislosti s prípravou predbežného
prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 4 D 328/2003,
Dnot 115/2003. Z predmetného spisu, ako aj z dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný
súd zistil, že v dedičskom konaní po poručiteľovi..., vedenom okresným súdom pod sp. zn.
4 D 328/2003, Dnot 115/2003 (okresný súd začal konanie v dedičskej veci uznesením z 10.
júna 2003 a súčasne poveril notárku M. K., K., ako súdnu komisárku na vykonanie
potrebných úkonov vo veci prerokovania dedičstva po poručiteľovi), okresný súd
uznesením z 1. júna 2009 určil čistú hodnotu dedičstva v čase smrti poručiteľa sumou
29 630,29 € (862 642 Sk) a schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva. Predmetné
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júla 2009. Okresný súd doručil právoplatné uznesenie
Správe katastra v Komárne (ďalej len „správa katastra“) 2. septembra 2009 na zápis listiny.
1. K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom
len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom
verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Z uvedeného vyplýva,
že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide
o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno
uvažovať o porušení tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (IV. ÚS 226/04).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti
fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (napr. I. ÚS 120/02,
I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že v zmysle § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru treba posudzovať z hľadiska počítania lehoty pre
včasnosť podania sťažnosti ako „iný zásah“ (m. m. I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
obsah a účel práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru základom rozhodujúcim pre posúdenie
dôvodnosti sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom.
Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola sťažnosť sťažovateľa doručená, t. j.
21. septembra 2009 (na poštovú prepravu bola odovzdaná 17. septembra 2009), už bol
odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal po celý čas trvania
dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003.
V danom prípade označené konanie okresného súdu skončilo 3. júla 2009, keď nadobudlo
právoplatnosť uznesenie z 1. júna 2009, ktorým okresný súd rozhodol o vyporiadaní
dedičstva po poručiteľovi. Sťažovateľ podal sťažnosť na neprimeranú dĺžku súdneho
konania až po právoplatnom skončení namietaného konania, t. j. vtedy, keď ústavný súd už
nemôže žiadnym spôsobom prispieť k odstráneniu stavu právnej neistoty (obdobne
V spojitosti s už odstráneným stavom právnej neistoty sťažovateľa (čo sa týka
rozsahu dedičstva a jeho vysporiadania dohodou dedičov) nemá podľa názoru ústavného
súdu žiaden právny význam skutočnosť, že správa katastra 9. októbra 2009 vrátila
právoplatné rozhodnutie okresnému súdu s oznámením, že zápis listiny nie je možný
z dôvodu, že údaje v uznesení sa nezhodujú s údajmi v katastri nehnuteľností [po zápise
registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP“) v katastrálnom území B.],
pričom v nadväznosti na to (po porovnaní údajov z katastra nehnuteľností s údajmi podľa
výpisu z navrhnutého ROEP v kat. území B. a zaslaní aktuálnych listov vlastníctva správou
katastra) okresný súd vydal 20. januára 2010 opravné uznesenie, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 13. februára 2010.
Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v označenom konaní okresného súdu dochádza
k zbytočným prieťahom a trvá neprimerane dlho, mohol sa domáhať ochrany svojho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním sťažnosti ústavnému súdu v takom štádiu tohto
súdneho konania, v ktorom sa ešte mohol naplniť účel sledovaný takouto sťažnosťou,
ktorým je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty
účastníkov namietaného súdneho konania (napr. III. ÚS 61/98, II. ÚS 280/08).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa v tejto časti za
zjavne neopodstatnenú a navyše aj za oneskorene podanú, a preto ju po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 D 328/2003, Dnot 115/2003
Sťažovateľ v súvislosti so skutočnosťou, že dedičské konanie prebieha takmer sedem
rokov, tiež namietal, že v jeho právnej veci došlo aj k porušeniu jeho základného práva
Podľa zjednocovacieho stanoviska ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/08 z 15. októbra
2008 „Ak sťažovateľ namieta sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy porušenie svojho základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, prípadne iného ústavou chráneného práva hmotného
charakteru v nadväznosti, resp. v organickom spojení s porušením základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po
právoplatnom skončení napadnutého súdneho konania, tak pri predbežnom prerokovaní
takejto sťažnosti ako dôvod jej odmietnutia ako celku možno uplatniť ustálený právny názor
ústavného súdu, podľa ktorého ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola
sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu
označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať“
(m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).
Podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazaný uznesením
pléna ústavného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o zjednotení odchylných právnych názorov
(zjednocovacie stanovisko pléna). V danom prípade bolo konanie, v ktorom malo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy, už v čase uplatnenia ochrany
označeného základného práva sťažovateľom prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému
súdu právoplatne skončené (už netrvalo), preto ústavný súd súc viazaný zjednocovacím
stanoviskom pléna pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2010