Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)IV. ÚS 96/02
PDF · 254.14 KB
No categories available
IV. ÚS 96/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 96/02-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. G. Inc., a. s., so sídlom B., zastúpenej komerčným
právnikom JUDr. P. K., B., vo veci porušenia práva na pokojné užívanie majetku podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na prerokovanie jej záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote nezávislým
a nestranným súdom a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním a rozhodnutím bývalého
Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne sp. zn. R 156-1-B/1996 z 23. júla 1996, konaním a
rozhodnutím Okresného úradu v Tvrdošíne sp. zn. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 z 27.
mája 1997 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 58/97 z 29. mája
1998 a nečinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.
M-Sž dov 1/98, za účasti Okresného úradu v Tvrdošíne, Krajského súdu v Žiline
a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť P. G. Inc., a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2002
doručená sťažnosť P. G. Inc., a. s., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
komerčným právnikom JUDr. P. K., B., ktorou namieta porušenie jej práva na pokojné
užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, práva na prerokovanie jej záležitosti spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním a rozhodnutím bývalého Pozemkového
úradu v Dolnom Kubíne sp. zn. R 156-1-B/1996 z 23. júla 1996, konaním a rozhodnutím
Okresného úradu v Tvrdošíne sp. zn. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 z 27. mája 1997
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 S 58/97
z 29. mája 1998, konaním Okresného úradu v Tvrdošíne, odboru katastrálneho, na základe
ktorého došlo 14. mája 1999 k zápisu práva k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva
č. 78 pre katastrálne územie Suchá Hora nečinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. M-Sž dov 1/98.
Sťažovateľka uviedla, že 5. júna 1996 kúpila od Investičnej a rozvojovej banky, a. s.,
Bratislava na podnikateľské účely nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
Suchá Hora. Po uzavretí kúpnej zmluvy vyšlo najavo, že „... o parcely – pozemky tvoriace
ložisko rašeliny, sa prihlásil pôvodný vlastnícky právny subjekt, tzv. Združenie urbáru obce
Suchá Hora (Združenie bývalých vlastníkov), ktorí si uplatnili svoj nárok v reštitúcii podľa
zákona 229/91 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k pôde [§ 6 ods. 1 pís. m) tohto
zákona]. Dôvodom k prinavráteniu majetku pôvodným vlastníkom mal byť fakt, že tieto
pozemky štát vyvlastnil v roku 1956 a že doteraz neslúžili účelu vyvlastnenia...“.
Ďalej sťažovateľka chronologicky popisuje sled udalostí, ktoré napokon viedli
k tomu, že „... Okresný úrad Tvrdošín v rozpore so zákonom a rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici rozhodol rozhodnutím č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 z 27. mája 1997
v náš neprospech a priznal napriek jasnému príkazu Krajského súdu v Banskej Bystrici
vlastníctvo k pozemkom, na ktorých leží ložisko rašeliny v katastrálnom území Suchá Hora
Pozemkovému spoločenstvu Urbár Suchá Hora“. Krajský súd rozhodol o odvolaní
sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu rozsudkom sp. zn. 10 S 58/97
z 29. mája 1998 tak, že ho v celom rozsahu potvrdil.
Na podnet sťažovateľky podal proti označenému rozsudku krajského súdu
23. novembra 1998 najvyššiemu súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor
Slovenskej republiky. Najvyšší súd rozhodol o tomto mimoriadnom dovolaní rozsudkom
sp. zn. M-Sž dov 1/98 z 13. decembra 2000 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.
10 S 58/1997 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Uznesením sp. zn. Ns Sž 14/02 z 26. júna 2002 rozhodol najvyšší súd, že sudcovia
Krajského súdu v Žiline sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci
a zároveň ju prikázal na konanie Krajskému súdu v Košiciach, kde sa vec vedie pod sp. zn.
1 S 135/02. Uvedený súd neurobil zatiaľ vo veci pre krátkosť času žiaden úkon.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Po doručení rozsudku Krajského súdu v Žiline v júni
1998, katastrálny úrad OÚ Tvrdošín zapísal vlastníctvo k dotknutým pozemkom v prospech
Urbáru Suchá Hora (oprávnená osoba). Počas celého obdobia od 23. 07. 1996 až
do súčasnej doby, nám je zo strany správnych orgánov, polície a súdu (jeho nečinnosťou)
bránené v riadnej obchodnej činnosti, hoci sme mali rad zmluvných obchodných záväzkov
so zahraničnými odberateľmi, čím nám vznikla škoda na ušlom zisku vypočítaná k 30. 10.
2002 v sume 18 039 959 515,- Sk (slovom: Osemnásťmiliárdtridsaťdeväťmiliónov-
deväťstopäťdesiatdeväťtisícpäťstopätnásť slovenských korún). K uvedenej sume treba
prirátať úrok z nesplatenej zmeny Poštovej banke, a. s., Bratislava v sume 76 103 564,- Sk
(slovom: Sedemdesdiatšesťmiliónovjednostotritisícpäťstošesťdesiatštyri slovenských
korún)“.
V závere časti opisujúcej skutkové okolnosti prípadu sťažovateľka poznamenáva, že
«Katastrálny úrad pri OÚ Tvrdošín odmieta vykonať záznam, ktorým by vec vrátil
do vlastníckych vzťahov pred 27. 05. 1998 (pred rozsudkom Krajského súdu Žilina, ktorý
bol Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa 13. 12. 2000 zrušený) a tak nemáme
možnosť chrániť naše vlastnícke práva. Vo veci sme podali dňa 29. 11 1999 žalobu „Návrh
na určenie vlastníckeho práva a prísl.“, ale Okresný súd Čadca v konaní č. 11 C 709/00
doteraz neurobil žiaden kvalifikovaný úkon a o veci nerozhodol».
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne rozvádza, v čom vidí porušenie
svojich označených práv, a poukazuje na spojitosť medzi namietaným porušením jej práv
a vecnými námietkami obsiahnutými v jej sťažnosti.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:
«1. Konanie OÚ Tvrdošín č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 a rozhodnutie vydané
v tejto veci dňa 27. 05. 1997 o priznaní reštitúcie neoprávneným vlastníkom Pozemkového
spoločenstva Urbár Suchá Hora, spojený s rozsudkom Krajského súdu Žilina č. 10 S 58/97
zo dňa 29. 05. 1988 o potvrdení rozhodnutia správneho orgánu je v rozpore s čl. 6 a čl. 13
Dohovoru o ľudských právach. Ústavný súd Slovenskej republiky ich preto zrušuje.
2. Konanie OÚ Tvrdošín, katastrálny odbor, ktorým označil titul nadobudnutia:
„Rozhodnutie o vyvlastnení ONV č. 262/53 – Tr.-14/71, Hospodárska zmluva č. 150/90
zo dňa 12. 10. 1990-16/92, Potvrdenie o predaji prevádzkovej jednotky zo dňa 24. 04. 1992-
27/92“, ktorým došlo k zápisu vlastníckych vzťahov na LV č. 78 dňa 14. 05. 1999, je
v rozpore s čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.
6 Dohovoru o ľudských právach. Ústavný súd Slovenskej republiky ho zrušuje, pričom
ukladá OÚ Tvrdošín zabezpečiť ochranu vlastníckeho práva vlastníkom dotknutých
pozemkov
na LV č. 78 záznamom v prospech spoločnosti P. G. Inc., a. s., B.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojou nečinnosťou od 24. 11. 1998
do 13. 12. 2000 porušil práva P. G. Inc., a. s. podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských
právach a spôsobil mu veľkú majetkovú ujmu.
4. Slovenská republika a jej orgány OÚ Dolný Kubín, konaním č. R 156-1-B/1996
zo dňa 23. 07. 1996 a OÚ Tvrdošín, konaním č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 zo dňa
27. 05. 1997, rovnako Krajský súd Žilina č. 10 S 58/97 zo dňa 29. 05. 1998 a Najvyšší súd
Slovenskej republiky č. M-sž dov. 1/98 zo dňa 13. 12. 2000 v konaniach porušili čl. 6 a 13
Dohovoru o ľudských právach. Podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru, spôsobili ujmu na ušlom
zisku spoločnosti P. G. Inc., a. s. v sume 18 039 959 515,- Sk. (slovom: Osemnásť-
miliárdtridsaťdeväťmiliónovdeväťstopäťdesiatdeväťtisícpäťstopätnásť slovenských korún).
K uvedenej sume treba prirátať aj úrok z nesplatenej zmenky Poštovej banky a. s. Bratislava
v sume 76 103 564,- Sk (slovom: Sedemdesiatšesťmiliónovjednostotritisícpäťstošesťdesiat-
štyri slovenských korún), ktorú si ako finančné zadosťučinenie žiadame uhradiť do 30 dní
od doručenia tohto nálezu. »
Dodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti vyvodzuje sťažovateľka
v doplňujúcom podaní k sťažnosti doručenom ústavnému súdu na jeho výzvu 28. novembra
2002 s poukazom na to, «že lehota začal plynúť dňom, kedy nám Európsky súd pre ľudské
práva v Štrasburgu oznámil, že pre konanie vo veci pred týmto orgánom máme konať cestou
Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa čl. 127 – list zo dňa 8. augusta 2002 možno
považovať za „upovedomenie o inom zásahu“, pričom lehota začala plynúť dňom, kedy sme
sa o tomto upovedomení dozvedeli».
II.
Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone (medzi ktoré
posudzovaný prípad nepatrí).
1. V bode 1 petitu sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že: „Konanie OÚ
Tvrdošín č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 a rozhodnutie vydané v tejto veci dňa
27. 05. 1997 o priznaní reštitúcie neoprávneným vlastníkom Pozemkového spoločenstva
Urbár Suchá Hora, spojený s rozsudkom Krajského sudu Žilina č. 10 S 58/97 zo dňa
29. 05. 1988 o potvrdení rozhodnutia správneho orgánu je v rozpore s čl. 6 a čl. 13
Dohovoru o ľudských právach. Ústavný súd Slovenskej republiky ich preto zrušuje.“
a) Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti zohľadnil
skutočnosť, že proti uvedenému rozsudku krajského súdu, ktorým bolo potvrdené označené
rozhodnutie Okresného úradu v Tvrdošíne, podal na základe podnetu sťažovateľky
23. novembra 1998 generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie podľa
§ 243e Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Najvyšší súd rozhodol o tomto
mimoriadnom opravnom prostriedku rozsudkom sp. zn. M-Sž dov 1/98 z 13. decembra
2000 tak, že zrušil napadnutý rozsudok a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd
v Košiciach, ktorému bola vec po vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline prikázaná, o nej
doposiaľ nerozhodol.
Z uvedeného je zrejmé, že ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. októbra
2002) je rozhodnutie Okresného úradu v Tvrdošíne sp. zn. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3
z 27. mája 1997, ktorým malo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky, zatiaľ stále predmetom
súdneho preskúmavania v konaní vedenom pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy, ktorý by bolo
možné využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii. Sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných
právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd
sťažovateľa (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že pokiaľ je možná a dostupná
účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľa v správnom súdnictve, je
vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľky vo vzťahu k označenému rozhodnutiu Okresného úradu v Tvrdošíne
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2
Pokiaľ ide o sťažovateľkou tvrdený rozpor rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10 S 58/97 z 29. mája 1997 s označenými článkami dohovoru, je potrebné vziať do úvahy tú
skutočnosť, že citovaný rozsudok bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora Slovenskej republiky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. M-Sž dov 1/98
z 13. decembra 2000 v celom rozsahu zrušený.
Vzhľadom na to, že právam sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, bola
poskytnutá účinná ochrana v konaní pred všeobecným súdom, za ktorú treba považovať aj
zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
v časti, ktorou namietala porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 10 S 58/97 z 29. mája 1998, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
b) Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti by bolo možné odmietnuť aj
ako podanú oneskorene.
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený prostriedok
ochrany ústavnosti. Preto s ohľadom na deň nadobudnutia právoplatnosti označeného
rozhodnutia správneho orgánu a označeného rozsudku Krajského súdu v Žiline (8. júl
1998), ktorými mali byť porušené práva sťažovateľky, a deň doručenia sťažnosti ústavnému
súdu (2. október 2002) je možné konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania
pred ústavným súdom sťažovateľke uplynula skôr, ako bola jej sťažnosť ústavnému súdu
doručená.
Pokiaľ ide o citované stanovisko sťažovateľky k včasnosti podania jej sťažnosti,
ústavný súd zastáva názor, že jej argumentáciu o začatí plynutia tejto lehoty nie je možné
akceptovať, pretože táto lehota sa počíta od právoplatnosti tuzemského rozhodnutia alebo
vedomosti sťažovateľa o inom opatrení alebo zásahu tuzemského orgánu verejnej moci
alebo na jej roveň postavenému orgánu (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Okrem toho
z pripojených listín vyplýva, že účastníci konania pred ústavným súdom nie sú identickí
s účastníkmi konania pred Európskym súdom pre ľudské práva.
2. V bode 2 petitu sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vyslovil, že: „Konanie OÚ
Tvrdošín, katastrálny odbor, ktorým označil titul nadobudnutia: „Rozhodnutie o vyvlastnení
ONV č. 262/53 – Tr.-14/71, Hospodárska zmluva č. 150/90 zo dňa 12. 10. 1990 - 16/92,
Potvrdenie o predaji prevádzkovej jednotky zo dňa 24. 04. 1992 - 27/92“, ktorým došlo
k zápisu vlastníckych vzťahov na LV č. 78 dňa 14. 05. 1999, je v rozpore s čl. 1 Protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 Dohovoru o ľudských
právach. Ústavný súd Slovenskej republiky ho zrušuje, pričom ukladá OÚ Tvrdošín
zabezpečiť ochranu vlastníckeho práva vlastníkom dotknutých pozemkov na LV č. 78
záznamom v prospech spoločnosti P. G. Inc., a. s., B.“
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o porušení základných práv alebo slobôd je daná iba subsidiárne v prípade, ak o tom
nerozhoduje iný súd.
Na základe § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy.
Zákonom 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2002, došlo
k novelizácii § 244 OSP. Podľa novelizovaného § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych
orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ktoré zakladajú, menia
alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.
Vzhľadom na to, že ani na základe prílohy A k § 248 ods. 3 OSP rozhodnutia
katastrálneho úradu nie sú vylúčené z možnosti domáhať sa ich preskúmania súdom,
ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc v tejto časti konať o sťažnosti
sťažovateľky. Keďže nedostatok právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou nie je
možné odstrániť, rozhodol, že pokiaľ ide o bod 2 petitu, sťažnosť pre nedostatok právomoci
odmieta.
Aj čo sa týka tejto časti sťažnosti, ústavný súd zastáva názor, že existuje dôvod na jej
odmietnutie pre jej oneskorené podanie. Poukazuje pritom predovšetkým na deň, keď došlo
k zápisu práva k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva č. 78 pre katastrálne územie
Suchá Hora (14. máj 1999), teda deň, keď malo dôjsť k zásahu do práv sťažovateľky,
a v ostatnom sa odvoláva v celom rozsahu na dôvody uvedené pod bodom II 1 b)
odôvodnenia tohto rozhodnutia.
3. V bode 3 petitu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojou nečinnosťou od 24. 11. 1998 do 13. 12. 2000
porušil práva P. G. Inc., a. s. podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach
a spôsobil mu veľkú majetkovú ujmu.“
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00,
II. ÚS 12/01) sa ochrana základnému právu vrátane práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto
prípade Najvyšším súdom Slovenskej republiky) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase, keď
došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu namietaného práva, ústavný
súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo.
Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už
k zbytočným prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na odmietnutie takejto
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka namietla porušenie jej práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 2. októbra 2002.
Z obsahu sťažnosti a spisu (najmä s prihliadnutím na formuláciu návrhu rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľka v bode 3 petitu jej sťažnosti domáha, podľa ktorého bolo jej
označené právo porušené „nečinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
od 24. 1. 1998 do 13. 12. 2000“) je zjavné, že v čase doručenia sťažnosti už tvrdené
porušovanie práv sťažovateľky netrvalo.
Vec vedená na najvyššom súde pod sp. zn. M-Sž dov 1/98 bola právoplatne skončená
skôr, ako sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote (označený rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. januára 2001).
U sťažovateľky preto už nepretrvával stav právnej neistoty a ňou namietané porušovanie
práva zjavne skončilo skôr, než uplatnila ochranu svojho práva na ústavnom súde.
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy základom pre záver ústavného súdu,
že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť
odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4. V bode 4 petitu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„Slovenská republika a jej orgány OÚ Dolný Kubín, konaním č. R 156-1-B/1996
zo dňa 23. 07. 1996 a OÚ Tvrdošín, konaním č. 97/02685-002-HA16/A-10/PL3 zo dňa
27. 05. 1997, rovnako Krajský súd Žilina č. 10 S 58/97 zo dňa 29. 05. 1998 a Najvyšší súd
Slovenskej republiky č. M-sž dov. 1/98 zo dňa 13. 12. 2000 v konaniach porušili čl. 6 a 13
Dohovoru o ľudských právach. Podľa čl. 1 Protokolu k Dohovoru, spôsobili ujmu na ušlom
zisku spoločnosti P. G. Inc., a. s. v sume 18 039 959 515,- Sk“.
Porovnaním znenia tohto bodu petitu s predchádzajúcimi tromi bodmi je zrejmé, že
sa do značnej miery obsahovo prekrývajú, a ústavný súd sa už namietaným porušením práv
sťažovateľky vo vzťahu k označeným konaniam, ktoré vyústili do rozhodnutí okresného
úradu, krajského súdu a najvyššieho súdu, v odôvodnení tohto rozhodnutia vysporiadal.
Vzhľadom na to sa ústavný súd považuje za potrebné zaoberať iba tvrdeným
porušením čl. 6 a čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo podľa sťažovateľky dôjsť konaním
„Slovenskej republiky OÚ Dolný Kubín“ č. R 156-1-B/1996 zo dňa 23. 7. 1996.
Z fotokópie tohto rozhodnutia aj z obsahu spisu vyplýva, že v skutočnosti ide o konanie a
rozhodnutie bývalého Pozemkového úradu v Dolnom Kubíne, ktoré sťažovateľka napadla
opravným prostriedkom podľa § 250l OSP na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Uvedený
súd rozsudkom sp. zn. 23 S 289/96 z 29. novembra 1996 napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mala na ochranu svojich práv k dispozícii
účinný právny prostriedok nápravy v rámci piatej časti tretej hlavy OSP (rozhodovania
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov), ktorý aj využila, pričom
Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol v jej prospech.
Keďže právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak
o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, dospel ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti k názoru, že ju treba so zreteľom na princíp
subsidiarity (čl. 127 ods. 1 i. f. a § 49 zákona o ústavnom súde) odmietnuť pre nedostatok
jeho právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu
na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jej priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2002