Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 399/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť K. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., L., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008, postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. mája 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2011 doručená sťažnosť K. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. S. K., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“)

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008, postupom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 20. mája 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. júla 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa návrhom

doručeným okresnému súdu 7. augusta 2003 domáhala proti V. R., K. (ďalej len

„žalovaná“), vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy č. ..., ktorou Š. R. (ďalej len „darca“),

otec manžela sťažovateľky, 20. decembra 1991 previedol svoj spoluvlastnícky podiel vo

veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. ... v katastrálnom území K.,

2

parc. č. ... − dom súp. č. ... s dvorom o výmere 484 ma parc. č. ... − záhrada o výmere

2

927 m(ďalej len „nehnuteľnosti“), na žalovanú.

Sťažovateľka uviedla, že „pri prejednávaní dedičstva po manželovi žalobkyne Š. R.,

nar. ..., zomr. ... v konaní pod č. ... - sa dozvedeli, že jeho otec Š. R., nar. ..., zomr. ...,

previedol dňa 20. 12. 1991 darovacou zmluvou, ktorá bola registrovaná štátnym

notárstvom pod č. ... zo dňa 23. 12. 1991, svoje podiely vo výške 1/2 na rodinnom dome na

svoju dcéru V. R., rod R.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky „v čase, keď Š. R. (nar. ..., zomr. ...) spisoval predmetnú

darovaciu zmluvu, nebol spôsobilý na právne úkony, pretože v čase spisovania tejto zmluvy

mal 76 rokov, trpel cerebrosklerózou a liečil sa aj na dementný syndróm, z čoho vyplýva, že

tieto ochorenia mohli mať na jeho zdravotný stav taký vplyv, že nevedel rozpoznať následky

svojho konania a teda v dôsledku toho nebol ani spôsobilý vykonať takýto úkon.

Sťažovateľka mala teda za to, že osoba, ktorá trpí na takéto ochorenie je nespôsobilá na

právne úkony a preto je aj tento právny úkon absolútne neplatný.

Žalobný návrh bol doložený relevantnými dokladmi potvrdzujúcimi tieto skutočnosti,

pričom tiež bola doložená správa ošetrujúceho lekára z hospitalizácie Š. R. na internom

oddelení N. K. v čase od ... do ..., z čoho nesporne vyplýva, že u Š. R. sa jednalo o poruchy

myslenia a správania pri kornatení mozgových ciev, o cerebrosklerózu so staršou zánikovou

hemiparézou a konzultovaný psychiater potvrdil dementný syndróm na báze AS cerebri.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 7. marca 2008 žalobu sťažovateľky

zamietol. Zároveň ju zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 98 802 Sk do rúk

právneho zástupcu žalovanej. Podľa sťažovateľky okresný súd «doslova účelovo, vytrhnuto

z kontextu a nepresne uvádza skutočnosti, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní

(konkrétne z opakovaného výsluchu MUDr. P. podľa zápisnice z 07. 03. 2008...) keď súd

takto uvádza: „pokiaľ uviedol v správe (pozoruje sklerotické výpady pri A. S. mozgu), tieto

skutočnosti mu uviedol pacient a vylúčil, že by bolesti kolena mohli spôsobovať závraty.“...

Okrem toho, prvostupňový súd... rozhodol... bez toho, aby nielenže právne a skutkovo

v odôvodnení rozsudku vyhodnotil chýbajúci nedostatok naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení zo strany navrhovateľky, ale tiež rozhodol vo veci aj napriek

preukázateľne vykonanému rozporuplnému dokazovaniu, ktoré trvalo päť rokov.».

Podľa sťažovateľky „naliehavý právny záujem žalobkyne bol a je od začiatku

konania daný tým, že bola manželkou a teda zákonným právnym nástupcom po neb. Š. R.,

ktorý bol synom neb. Š. R., ktorý v čase spisovania darovacej zmluvy, ktorá je predmetom

sporu, trpel na duševnú poruchu, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným...

Okrem toho osvedčenie naliehavého právneho záujmu zo strany navrhovateľky bolo

a je dané aj podľa LV č. ... pre k. ú. K., podľa ktorého je podielovou spoluvlastníčkou

spornej nehnuteľnosti - parc. KN č. ... a ... v podiele 1/6.“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 7. marca 2008 podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. z 20. mája 2009 potvrdil.

Podľa sťažovateľky „sa javí odôvodnenie predmetného rozsudku vo vzťahu

k uplatnenému odvolaciemu dôvodu - ako arbitrárne z dôvodu,

že aj odvolací súd považoval za základ pre svoj skutkový (a z toho vyplývajúci právny záver)

skutkové zistenia vyplývajúce z výpovedi MUDr. P. P. − územného obvodného lekára,

nešpecialistu, ktoré mali rozporuplný charakter bez toho, aby prihliadol na to, že advokát

navrhovateľky písomne navrhoval vypracovať dodatok k znaleckému posudku MUDr. J. B.

a to zdravotníckym zariadením vyššieho stupňa F., psychiatrickou klinikou, ktorá by

stanovila jednoznačný záver ohľadne duševného stavu neb. Š. R...

Práve táto okolnosť je podľa názoru sťažovateľky porušením jej základného

ústavného práva nielen na spravodlivé súdne konanie, ale aj porušením jej práva

na rovnosť účastníkov v konaní a na súdnu ochranu.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júla 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ako procesne neprípustné, „pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia

vyplýva, že sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti“.

Sťažovateľka namieta, že „z uznesenia NS SR z 27. 07. 2011 č. ,

ktorým bolo dovolanie odmietnuté, nie je tiež zrejmé, ako resp. či vôbec sa dovolací súd

vyporiadal s návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku OS v SNV č. -175

zo 07. 03. 2008, čo nesporne sťažovateľka v dovolaní z 22. 09. 2009 navrhovala.

Z preskúmania odôvodnenie predmetného uznesenia NS SR vyplýva, že dovolací súd

sa žiadnym spôsobom k odkladu vykonateľnosti nevyjadril a vôbec na tento návrh

neprihliadal, (možno opomenul) hoci podľa ust. dovolaciemu súdu takáto

možnosť vyplývala priamo zo zákona. Práve pre tento dôvod je t. č. sťažovateľka

v exekučnom konaní z dôvodu exekuovania trov pre právneho zástupcu protistrany.“.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v označených konaniach došlo aj

k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

sťažovateľka poukázala na to, že „dňa 23. 09. 2009 došlo preukázateľne do podateľne OS

v SNV dovolanie sťažovateľky spolu s prílohami, ktoré nevedno z akého dôvodu bolo

postúpené z OS v SNV po viac ako roku na vecne príslušný súd −NS SR na rozhodnutie...“.

Podľa sťažovateľky spočíva „porušenie... základného práva aj v tom, že krajský súd

rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, pričom je zo spisu zrejmé, že na základe

písomnej výzvy OS v SNV č. z 10. 04. 2008, ktorú prevzala právna zástupkyňa

sťažovateľky dňa 18. 04. 2008, bolo povinnosťou pre ňu súdu oznámiť, či súhlasí

s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Písomným podaním

advokátky žalobkyne (teraz sťažovateľky) zo dňa 21. 04. 2008, ktoré bolo do podateľne OS

v SNV doručené dňa 22. 04. 2008, bolo súdu oznámené, že trváme na tom, aby odvolací súd

nariadil vo veci pojednávanie.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje,

že postupom a právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi

č. -175 zo 07. 03. 2008 v konaní vedenom pod č. , v odvolacom

konaní postupom a právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. -211 z 20. 05. 2009 v konaní vedenom pod č. a postupom

a právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR č. z 27. 07. 2011

v dovolacom konaní č. k. boli porušené základné ústavné práva sťažovateľky

K. R. a to právo na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu ochranu, právo na prístup k

súdu v zmysle SR, tiež bolo porušené jej právo na rovnosť účastníkov v konaní

podľa SR a bolo tiež porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti zmysle SR a preto Ústavný súd

SR zrušuje v celom rozsahu: rozsudok Okresného súdu v Sp. N. Vsi č. -175 zo

07. 03. 2008, rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. -211 z 20. 05. 2009 a

uznesenie Najvyššieho súdu SR č. z 27. 07. 2011 a vec vracia Okresnému

súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd súčasne priznáva sťažovateľke K. R. finančné zadosťučinenie v

celkovej výške 20 000,- Eur /slovom: dvadsaťtisíc eur/, ktoré sú povinní porušovatelia jej

základných ústavných práv - Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, Krajský súd v Košiciach a

Najvyšší súd SR vyplatiť jej spoločne a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti a to poštovou

zloženkou na adresu jej trvalého bydliska.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré

budú z jej strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.

4. Sťažovateľa žiada súčasne o nahradenie jej mena a priezviska iniciálkami

v nálezoch a uzneseniach ústavného súdu publikovaných na Web − stránke ústavného súdu

a v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR a to nasledovne: K. R., bytom K.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 v predmetnej veci malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť jednak postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. marca 2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. mája 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. júla 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 7. marca 2008

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008 zdôrazňuje, že jeho právomoc

rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity.

Z totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka mala v danom prípade právo podať proti namietanému rozsudku

okresného súdu odvolanie, ktoré, ako to vyplýva aj zo sťažnosti, aj podala. O odvolaní

sťažovateľky bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému postupu

a rozsudku okresného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 20. mája 2009

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. mája 2009 sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral

na preskúmanie, či ju nemožno v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ešte pred posúdením opodstatnenosti námietok sťažovateľky považoval

za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa [resp. práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] sa možno domáhať v medziach a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo podľa dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len

víťazstvo v takomto spore (, ).

Aplikujúc uvedené právne názory ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnutý

postup a rozsudok krajského súdu.

Nezákonnosť postupu a namietaného rozhodnutia krajského súdu v označenom

konaní podľa sťažovateľky spočívala v tom, že nenariadil na prerokovanie odvolania

pojednávanie, nevykonal navrhnuté dôkazy (dodatok k znaleckému posudku MUDr. J. B.

zdravotníckym zariadením vyššieho stupňa F., psychiatrickou klinikou, týkajúci sa

duševného stavu nebohého Š. R.) a nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie. Okrem

toho sťažovateľka tvrdí, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil (nedostatok

naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej žalobe).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu zo 7. marca 2008, ktorým tento súd

zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy

z 23. decembra 1991 uzavretej medzi darcom a žalovanou. Okresný súd v tomto rozsudku

dospel k záveru, že darca v čase uzatvárania darovacej zmluvy bol spôsobilý na právne

úkony (resp. nemal preukázané, že darca v čase uzatvárania darovacej zmluvy nemal

spôsobilosť na právne úkony). Aj v prípade, ak by menovaný spôsobilosť na právne úkony

nemal, žaloba by bola podľa právneho názoru okresného súdu nedôvodná pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení [§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“)].

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní a v tejto súvislosti

najmä uviedol:

„Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci

samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez

nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

, (v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v O. s.

p.) v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok potvrdil podľa

ako vecne správny.

Vychádzajúc z odvolací súd je viazaný tak rozsahom odvolania,

ako aj v odvolaní uplatnenými dôvodmi, ktoré neposudzuje len podľa toho, ako ich

odvolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Žalobkyňa v odvolaní výslovne označila iba odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2

písm. c/ (úvod odvolania, ako aj jeho záver, keď konštatovala, že je preukázané

v súlade s týmto odvolacím dôvodom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože je zrejmé, že nevykonal ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností). Z obsahu odvolania, pokiaľ ním vytýka súdu prvého stupňa aj jeho nesprávny

právny záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu z jej strany na požadovanom

určení, t. j. na neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy, možno tiež vyvodiť, že uplatnila

(aj keď to výslovne neuviedla) aj odvolací dôvod podľa

Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými bol odvolací súd

viazaný, nebol zistený.“

K námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľky v odôvodnení

svojho rozsudku odvolací súd uviedol:

„Žaloba žalobkyne je určovacou žalobou.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti

určovacej žaloby podľa cit. ust. je existencia naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, ktorý musí byť podľa

požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu

je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená

nevyhnutnosť tvrdiť a aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého

právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol

žalobe meritórne vyhovieť. K tomu, či je právny záujem na určení súd prihliada z úradnej

povinnosti a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle

považuje aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo

neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor,

že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu

právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe o určenie neplatnosti zmluvy zásadne daný

naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

, ). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.

Určenie neplatnosti zmluvy nemusí totiž znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu

malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou

nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, príp.

aj mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že zmluva o prevode

nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla

neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu

nehnuteľnosť patrí.

Podľa o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, záznam

je úkon správy katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani

na zánik práv k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý nemá

právotvorný ale iba evidenčný charakter (porovnaj R 18/2004). Údaje o právach

zaznamenávaných do katastra sa týkajú právnych vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa alebo

zanikli mimo sféry pôsobenia správ katastra na základe iných právnych skutočností. Správy

katastra tieto skutočnosti a údaje iba evidujú. Údaje o právnych vzťahoch sa záznamom

zapisujú do katastra nehnuteľností na základe verejných listín a aj iných listín, ktoré podľa

príslušných predpisov potvrdzujú alebo osvedčujú práva k nehnuteľnostiam (§ 34 ods. 1 kat.

zák.). Ustáliť, aké právne vzťahy na základe rozhodnutia o neplatnosti zmluvy nastali, môže

vyvolať obtiaže, napr. vlastníkom nemusí byť osoba, ktorá bola prevádzateľom

nehnuteľnosti podľa neplatnej zmluvy, je tiež možné, že fyzická osoba, ktorá bola

prevádzateľom zomrela, že napr. nehnuteľnosť, ktorej sa zmluva týka bola prevedená

na tretiu osobu, atď. Správa katastra pri zázname nie je oprávnená z predložených listín

vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani právna interpretácia významu rozhodnutí o neplatnosti

určitej zmluvy nemusí byť jednoduchá. Keďže v takýchto prípadoch správa katastra nie je

oprávnená riešiť zložité právne otázky v dôsledku neplatnosti zmluvy a tieto môže

autoritatívne riešiť zásadne iba súd, je zrejmé, že určením neplatnosti zmluvy sa obvykle

spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny a teda iba žaloba na určenie vlastníckeho

práva, prípadne žaloba na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi

(pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR ) povedie k základnému cieľu

sporového konania, ktorým je úplné odstránenie sporu.

Žalobkyňa naliehavosť právneho záujmu na žalobe vyvodzovala zo skutočnosti, že je

manželkou a teda zákonným právnym nástupcom po neb. Š. R. ml., ktorý bol synom neb. Š.

R., darcu, ktorý podľa jej tvrdenia v čase spisovania predmetnej darovacej zmluvy trpel na

duševnú poruchu, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Vychádzajúc už z

takéhoto vymedzenia rozhodujúcich skutočností, je zrejmé, že na požadovanom určení

neplatnosti darovacej zmluvy, ktorej účastníkom ani nebola, nemôže mať naliehavý právny

záujem. Vzhľadom na to, že Š. R., darca predmetnej nehnuteľnosti zomrel, určením

neplatnosti darovacej zmluvy sa spor medzi ňou a žalovanou úplne nevyrieši. Za tejto

situácie, dosiahnuť želateľný stav, t. zn. stav, aby darovaná nehnuteľnosť (spoluvlastnícky

podiel k nej) mohla byť predmetom dedenia po darcovi, možno úspešne len žalobou na

určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po Š. R., darcovi - prevádzateľovi

spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti na žalovanú. V konaní o takomto určení sa

otázka neplatnosti darovacej zmluvy z tvrdeného dôvodu rieši prejudiciálne (ako predbežná

otázka), ktorá zakladá spravidla aj procesný úspech či neúspech požadovaného určenia. So

zreteľom na uvedené a po zohľadnení aj ďalšieho dôvodu, ktorý viedol žalobkyňu k podaniu

predmetnej žaloby a ktorým je to, že žalovaná mala vyplatiť podiel z dedičstva a doposiaľ

ho nevyplatila (prednes žalobkyne na pojednávaní 8. 10. 2003), bol urobený záver - zhodne

so súdom prvého stupňa – o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení

neplatnosti darovacej zmluvy...

Nesplnenie predpokladu existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej

žalobe vedie k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa zisťovala dôvodnosť žaloby o veci

samej.“

K námietke neúplne zisteného skutkového stavu týkajúceho sa zdravotného stavu

darcu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«V prejednávanej veci súd prvého stupňa hoci urobil záver o nedostatku naliehavého

právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, posudzoval aj vec samú, t. zn. či je

alebo nie je neplatná darovacia zmluva pre dôvod tvrdený žalobkyňou.

Vzhľadom na jeho rozhodnutie týkajúce sa otázky neplatnosti darovacej zmluvy

a na to, že žalobkyňa s rozhodnutím, že zmluva nie je neplatná nesúhlasí, v záujme

odstránenia príp. ďalších sporov medzi účastníkmi, odvolací súd - aj keď rozhodnutie súdu

o zamietnutí žaloby je vecne správne už preto, že nie je daný naliehavý právny záujem -

posudzoval vecnú správnosť rozsudku aj z hľadiska žalobkyňou uplatneného odvolacieho

dôvodu -

Neúplnosť zistenia skutkového stavu ( ) je v sporovom

konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení

bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý

preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci

pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže

byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,

ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol

navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli

tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné

a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom

prvého stupňa.

Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že Š. R. v čase, keď spisoval darovaciu zmluvu,

neplatnosti ktorej sa domáha, mal 76 rokov a trpel cerebrosklerózou a liečil sa aj

na dementný syndróm, ktoré choroby mali na jeho zdravotný stav taký následok, že nebol

spôsobilý vykonať tento právny úkon (zmluvu), a z tohto dôvodu je úkon absolútne neplatný.

Podľa takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej

poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

Pre nedostatok spôsobilosti podľa tohto ustanovenia sa nevyžaduje rozhodnutie súdu

o pozbavení, či obmedzení spôsobilosti osoby na právne úkony, ale dôkaz, že osoba konala

v duševnej poruche. V týchto konaniach sa duševná porucha zisťuje v súlade s poznatkami

vedných disciplín - predovšetkým z odboru zdravotníctva a jeho odvetvia psychiatrie,

či patopsychológie. Skutkovú otázku, či v konkrétnom čase išlo o konanie v duševnej

poruche, treba v každom prípade preukázať.

Vzhľadom na obsah žaloby, že duševnú poruchu u Š. R. mali v rozhodujúcom období

vyvolať ochorenia - cerebroskleróza a dementný syndróm - dôvodnosť žaloby závisela od

zistenia, či tieto ochorenia (za predpokladu, že nimi trpel) vyvolali u neho v rozhodnom

čase duševnú poruchu, pre ktorú nemohol rozpoznať následky svojho konania.

Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne

vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné

pre rozhodnutie vo veci.

Žalobkyňa v žalobe označila - pokiaľ ide o zdravotný stav Š. R. ako dôkaz správu

ošetrujúceho lekára pri prepustení menovaného z nemocničného liečenia zo dňa 21. 4.

1993. Už z toho, že išlo o obdobie roku 1993 (apríl), pričom právny úkon menovaný urobil v

decembri 1991, teda viac ako rok predtým, tento dôkaz nemohol preukázať právne

významnú skutočnosť potrebnú pre rozhodnutie.

Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa (a ani žalovaná) nenavrhli vykonať znalecké

dokazovanie na okolnosť existencie duševnej poruchy Š. R. v rozhodujúcom čase, ale súd aj

bez návrhu - správne - takéto dokazovanie nariadil (uznesenie na č. l. 26) a ustanovil na

jeho vykonanie znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria. Z posudku

vypracovaného znalcom 22. 6. 2004 vyplynuli pre vec podstatné zistenia, a to, že Š. R. bol

psychiatricky vyšetrovaný až v roku 1993 (teda nie pred uzavretím zmluvy), že posúdiť

duševný stav menovaného v rozhodnom období mohol znalec iba z popisu psychického

stavu vykonaného MUDr. B. - nepsychiatrom na internom oddelení v roku 1990, nález

ktorého nesvedčil pre stredne ťažkú ani ťažkú demenciu a okrem toho mal k dispozícii

Potvrdenie o zdravotnom stave menovaného vydané na žiadosť syna menovaného dňa 29. 1.

1992 (mesiac po uzavretí zmluvy) obvodným lekárom MUDr. P. P., v ktorom je uvedené, že

Š. R. „trpí na pokročilú nahluchlosť, sú pozorované sklerotické výpady pri AS mozgu“

(zhoršeniu pamäte, závraty, dezorientácie). Z tohto „Potvrdenia“ znalca ustálil, že to by už

svedčilo pre prítomnosť demencie a na základe toho aj dospel k záveru, že darca nebol s

veľkou pravdepodobnosťou pre svoj zdravotný stav spôsobilý uzavrieť zmluvu. Na základe

návrhov žalobkyne (podanie zást. žalobkyne 12. 5. 2006), boli vyslúchnutí tak MUDr. B.,

ktorý uviedol, že (č. l. 110) z materiálov, ktoré mal k dispozícii, sa nemohol jednoznačne

vyjadriť k spôsobilosti Š. R. na právne úkony a že správa MUDr. P. z januára 1992,

ani netvorila súčasť zdravotnej dokumentácie menovaného, ako aj MUDr. P. P., ktorý

tvrdil, že u menovaného nepozoroval žiadne náznaky vážnej psychickej poruchy

a artériosklerotické ťažkosti, ktoré mal, zodpovedali jeho veku a neovplyvnili duševný stav

v zmysle jeho spôsobilosti na právne úkony. Z výpovedí tohto svedka (boli 2) vyplynuli

aj ďalšie závažné skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa vzal do úvahy pri rozhodovaní

(sú podrobne opísané v odôvodnení rozsudku), ako napr. to, že v správe z januára 1992,

ktorú vydal na základe žiadosti syna Š. R., sú údaje tak, ako mu to uviedol menovaný sám -

„že pozoruje výpady pamäte a má závraty“. So zreteľom na tieto zistenia, ak z dostupnej

zdravotnej dokumentácie neboli zistené iné okolnosti (ochorenia) ohľadne zdravotného

stavu Š. R. v rozhodujúcom období, treba aj podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať

postup súdu prvého stupňa, ak za základ pre svoj skutkový záver (a z toho vyplývajúci

právny záver) vzal skutkové zistenia vyplývajúce z výpovedí tohto svedka a ak na základe

osvojenia si týchto skutkových zistení vzal následne za podstatný aj posudok znalca

vypracovaný ako 2. alternatíva v Doplnku znaleckého posudku.»

K námietke nevykonania sťažovateľkou navrhnutých dôkazov krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Z ust. vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú

význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú

náležité zistenie skutkového stavu.

V prejednávanej veci, za stavu, že podkladom pre znalecké dokazovanie (posudok

znalca) na okolnosť duševnej poruchy Š. R. v čase uzatvárania darovacej zmluvy mohla byť

len zdravotná dokumentácia, inými slovami, nález posudku znalca sa musel opierať o

zdravotnú dokumentáciu, a ktorou v danom prípade bola zdravotná karta vedená u

obvodného lekára a správa z interného oddelenia NsP v decembri 1990, pretože menovaný

inak nebol liečený (prepúšťacia správa z 21. 4. 1993, na ktorú poukazuje žalobkyňa

nemohla byť podkladom, pretože sa netýkala rozhodného obdobia, išlo časovo o 16

mesiacov po vykonaní právneho úkonu), súdom nevykonaný žalobkyňou navrhnutý dôkaz -

revíziu znaleckého posudku MUDr. P. B. má aj podľa názoru odvolacieho súdu

opodstatnenie.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní vytýka, nevykonanie aj ďalších ňou označených

dôkazov, treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, pokiaľ ich nevykonal, lebo by nemali

význam pre preukázanie takej právne významnej a aj rozhodujúcej skutočnosti akou

je duševná porucha, zistenie ktorej je relevantné vo sfére zdravotnej oblasti.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 20. mája 2019 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého

stupňa sp. zn. zo 7. marca 2008, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)

dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky

(určenie neplatnosti právneho úkonu – darovacej zmluvy) nevyplýva jednostrannosť alebo

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku

krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky

právnych noriem aplikovaných v danej veci. Obsah predložených listinných dôkazov

v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie

relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie

o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy

z 20. decembra 1991 uzavretej medzi darcom a žalovanou z dôvodu nespôsobilosti darcu

na právne úkony pre jeho duševnú chorobu. Z uvedeného dôvodu predmetnú darovaciu

zmluvu sťažovateľka považovala za absolútne neplatný právny úkon podľa § 38 ods. 2

.

Podľa takisto je neplatný právny úkon osoby

konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento úkon neschopnou.

Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru,

že námietky sťažovateľky týkajúce sa neúplnosti skutkových zistení o zdravotnom stave

darcu nie sú dôvodné, pretože skutkové tvrdenie, že v konkrétnom čase (v čase uzatvárania

darovacej zmluvy) išlo o konanie v duševnej poruche, pre ktorú darca nemohol rozpoznať

následky svojho konania, sťažovateľka v konaní nepreukázala.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)

[na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v a ] má miesto

iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení

existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou

všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv

s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej

opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez

toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým

základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného

()].

Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva

v tom, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť

odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,

v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný základ pre

právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem

žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný

podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj

naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod

zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým

alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa

konajúce všeobecné súdy s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky

ako žalobkyne na požadovanom určení neplatnosti darovacej zmluvy ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania

(rozsudkom sp. zn. zo 7. marca 2008) okrem iného ustálil, že na požadovanom

určení neplatnosti darovacej zmluvy nemôže mať sťažovateľka ako žalobkyňa naliehavý

právny záujem (sťažovateľka účastníkom zmluvy ani nebola, je právnou zástupkyňou

po zomrelom manželovi – synovi darcu, pozn.), pretože za situácie, keď darca zomrel,

dosiahnuť stav, aby darovaný podiel na nehnuteľnosti mohol byť predmetom dedenia

po nebohom darcovi, možno úspešne len žalobou o určenie, že nehnuteľnosť patrí

do dedičstva po darcovi, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny

a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného súdu

a krajského súdu nemožno mať z ústavného hľadiska v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa

názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo

pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základných práv

garantovaných . K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým

rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc

v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu

ústavný súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade

nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že nezistil zjavnú

neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu

v súvislosti s označeným , a preto nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto

rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením .

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom

základných práv podľa a označených sťažovateľkou

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. júla 2011

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti formulovala v zásade

rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať,

či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľky vysporiadal

ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je .

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie

je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného

ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch

uvedených v a .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považoval

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale

aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľky v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. júla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred

súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, pričom

uviedol, že sťažovateľka podala dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

ktorého prípustnosť odôvodnila tým, že „namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom

( ) postupom odvolacieho súdu tým, že nenariadil na prejednanie

odvolania pojednávanie, nesprávne právne posúdenie veci ( ),

nevykonanie navrhnutých dôkazov a nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania“.

Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd formuloval na základe skutkového

stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4.

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil

ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani

o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238

prípustné.

So zreteľom na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už

to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/až g/ tohto ustanovenia... Vady konania

v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní

ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou,

či postupom odvolacieho súdu nebola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania

procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv

a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen

činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Žalobkyňa namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred súdom,

ak prejednal jej odvolanie bez nariadenia pojednávania.

, ktorým sa dopĺňa , s účinnosťou

od 15. októbra 2008 zmenil obsah predchádzajúceho znenia ustanovenia tým,

že inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem.

V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť aj bez pojednávania (§ 214

ods. 2 v znení účinnom od 15. októbra 2008).

Podľa na konanie začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú

predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie ďalej ustanovené inak.

V prejednávanej veci podala žalobkyňa odvolanie 8. apríla 2008, ale odvolacím

súdom bolo rozhodnuté 20. mája 2009, teda už za účinnosti uvedenej novely Občianskeho

súdneho poriadku. Na danú vec v súvislosti s postupom odvolacieho súdu bolo treba

aplikovať ustanovenia v znení účinnom

od 15. októbra 2008.

Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie

pojednávania podľa (krajský súd nepovažoval za potrebné dokazovanie

dopĺňať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa bez nariadenia

pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací

súd v súlade s rozhodol o dovolaní žalobkyne bez nariadenia

pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, sa žalobkyni neodňala možnosť

konať pred súdom v zmysle “

K námietke nevykonania sťažovateľkou navrhnutých dôkazov, vyhodnotenia

vykonaných dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci dovolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol:

„Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým

súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. , uverejnené v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod

por. č. 37/1993).

V zmysle dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo by byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné − pozri

až c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,

mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť

dovolania v zmysle ustanovenia V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd (ne) použil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo

skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,

keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale v preskúmavanej veci o taký prípad nešlo.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalobkyne v súlade s v spojení s , ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa .

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,

že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd

pri preskúmavaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základného práva sťažovateľky podľa a

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. júla 2011 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. K porušeniu základného práva podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom najvyššieho súdu v

konaní vedenom pod sp. zn.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom, krajským

súdom a najvyšším súdom) trvalo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní namietaného porušenia

základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj

to, či u sťažovateľky objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jej veci, pretože

len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva ().

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu

označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie

().

Z uvedených právnych názorov a východísk ústavný súd vychádzal pri posudzovaní

opodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľky.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľky

doručená ústavnému súdu, t. j. 18. októbra 2011, už bol odstránený stav právnej neistoty,

v ktorom sa sťažovateľka nachádzala po celý čas trvania súdneho konania o určenie

neplatnosti darovacej zmluvy vedeného okresným súdom pod sp. zn. . V danom

prípade z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že označené konanie okresného

súdu právoplatne skončilo 26. augusta 2009 rozsudkom sp. zn.

zo 7. marca 2008 (v spojení s rozsudkom odvolacieho krajského súdu

sp. zn. z 20. mája 2009). Dovolacie konanie (o dovolaní sťažovateľky proti

právoplatnému rozsudku krajského súdu) vedené najvyšším súdom pod

sp. zn. bolo právoplatne skončené 11. augusta 2011. Sťažovateľka doručila

svoju sťažnosť ústavnému súdu 18. októbra 2011, teda v čase, keď okresný súd, krajský súd

a ani najvyšší súd už svojím postupom nemohli porušovať jej označené základné právo

(obdobne , ).

Ak bola sťažovateľka toho názoru, že v označených konaniach všeobecných súdov

dochádzalo k zbytočným prieťahom, mala možnosť domáhať sa ochrany svojho základného

práva podľa podaním sťažnosti ústavnému súdu v takom štádiu tohto

súdneho konania, v ktorom sa ešte mohol naplniť účel sledovaný takouto sťažnosťou,

ktorým je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty

účastníkov namietaného súdneho konania (napr. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti

odmietol podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach16. augusta 2012