Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 399/2012
PDF · 423.59 KB
No categories available
IV. ÚS 399/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť K. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. S. K., L., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008, postupom Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho rozsudkom
z 20. mája 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2011 doručená sťažnosť K. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. S. K., L., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008, postupom Krajského súdu v
Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho
rozsudkom z 20. mája 2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 a jeho uznesením
z 27. júla 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa sa návrhom
doručeným okresnému súdu 7. augusta 2003 domáhala proti V. R., K. (ďalej len
„žalovaná“), vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy č. ..., ktorou Š. R. (ďalej len „darca“),
otec manžela sťažovateľky, 20. decembra 1991 previedol svoj spoluvlastnícky podiel vo
veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. ... v katastrálnom území K.,
2
parc. č. ... − dom súp. č. ... s dvorom o výmere 484 ma parc. č. ... − záhrada o výmere
2
927 m(ďalej len „nehnuteľnosti“), na žalovanú.
Sťažovateľka uviedla, že „pri prejednávaní dedičstva po manželovi žalobkyne Š. R.,
nar. ..., zomr. ... v konaní pod č. ... - sa dozvedeli, že jeho otec Š. R., nar. ..., zomr. ...,
previedol dňa 20. 12. 1991 darovacou zmluvou, ktorá bola registrovaná štátnym
notárstvom pod č. ... zo dňa 23. 12. 1991, svoje podiely vo výške 1/2 na rodinnom dome na
svoju dcéru V. R., rod R.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky „v čase, keď Š. R. (nar. ..., zomr. ...) spisoval predmetnú
darovaciu zmluvu, nebol spôsobilý na právne úkony, pretože v čase spisovania tejto zmluvy
mal 76 rokov, trpel cerebrosklerózou a liečil sa aj na dementný syndróm, z čoho vyplýva, že
tieto ochorenia mohli mať na jeho zdravotný stav taký vplyv, že nevedel rozpoznať následky
svojho konania a teda v dôsledku toho nebol ani spôsobilý vykonať takýto úkon.
Sťažovateľka mala teda za to, že osoba, ktorá trpí na takéto ochorenie je nespôsobilá na
právne úkony a preto je aj tento právny úkon absolútne neplatný.
Žalobný návrh bol doložený relevantnými dokladmi potvrdzujúcimi tieto skutočnosti,
pričom tiež bola doložená správa ošetrujúceho lekára z hospitalizácie Š. R. na internom
oddelení N. K. v čase od ... do ..., z čoho nesporne vyplýva, že u Š. R. sa jednalo o poruchy
myslenia a správania pri kornatení mozgových ciev, o cerebrosklerózu so staršou zánikovou
hemiparézou a konzultovaný psychiater potvrdil dementný syndróm na báze AS cerebri.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 C 91/2003 zo 7. marca 2008 žalobu sťažovateľky
zamietol. Zároveň ju zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 98 802 Sk do rúk
právneho zástupcu žalovanej. Podľa sťažovateľky okresný súd «doslova účelovo, vytrhnuto
z kontextu a nepresne uvádza skutočnosti, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní
(konkrétne z opakovaného výsluchu MUDr. P. podľa zápisnice z 07. 03. 2008...) keď súd
takto uvádza: „pokiaľ uviedol v správe (pozoruje sklerotické výpady pri A. S. mozgu), tieto
skutočnosti mu uviedol pacient a vylúčil, že by bolesti kolena mohli spôsobovať závraty.“...
Okrem toho, prvostupňový súd... rozhodol... bez toho, aby nielenže právne a skutkovo
v odôvodnení rozsudku vyhodnotil chýbajúci nedostatok naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení zo strany navrhovateľky, ale tiež rozhodol vo veci aj napriek
preukázateľne vykonanému rozporuplnému dokazovaniu, ktoré trvalo päť rokov.».
Podľa sťažovateľky „naliehavý právny záujem žalobkyne bol a je od začiatku
konania daný tým, že bola manželkou a teda zákonným právnym nástupcom po neb. Š. R.,
ktorý bol synom neb. Š. R., ktorý v čase spisovania darovacej zmluvy, ktorá je predmetom
sporu, trpel na duševnú poruchu, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným...
Okrem toho osvedčenie naliehavého právneho záujmu zo strany navrhovateľky bolo
a je dané aj podľa LV č. ... pre k. ú. K., podľa ktorého je podielovou spoluvlastníčkou
spornej nehnuteľnosti - parc. KN č. ... a ... v podiele 1/6.“.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 C 91/2003 zo 7. marca 2008 podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 11 Co 108/2008 z 20. mája 2009 potvrdil.
Podľa sťažovateľky „sa javí odôvodnenie predmetného rozsudku vo vzťahu
k uplatnenému odvolaciemu dôvodu - § 205 ods. 2 písm. c/ OSP ako arbitrárne z dôvodu,
že aj odvolací súd považoval za základ pre svoj skutkový (a z toho vyplývajúci právny záver)
skutkové zistenia vyplývajúce z výpovedi MUDr. P. P. − územného obvodného lekára,
nešpecialistu, ktoré mali rozporuplný charakter bez toho, aby prihliadol na to, že advokát
navrhovateľky písomne navrhoval vypracovať dodatok k znaleckému posudku MUDr. J. B.
a to zdravotníckym zariadením vyššieho stupňa F., psychiatrickou klinikou, ktorá by
stanovila jednoznačný záver ohľadne duševného stavu neb. Š. R...
Práve táto okolnosť je podľa názoru sťažovateľky porušením jej základného
ústavného práva nielen na spravodlivé súdne konanie, ale aj porušením jej práva
na rovnosť účastníkov v konaní a na súdnu ochranu.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 20/2011
z 27. júla 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku
krajského súdu ako procesne neprípustné, „pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia
vyplýva, že sa nezaoberal napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti“.
Sťažovateľka namieta, že „z uznesenia NS SR z 27. 07. 2011 č. 7 Cdo 20/2011,
ktorým bolo dovolanie odmietnuté, nie je tiež zrejmé, ako resp. či vôbec sa dovolací súd
vyporiadal s návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku OS v SNV č. 1 C 91/2003-175
zo 07. 03. 2008, čo nesporne sťažovateľka v dovolaní z 22. 09. 2009 navrhovala.
Z preskúmania odôvodnenie predmetného uznesenia NS SR vyplýva, že dovolací súd
sa žiadnym spôsobom k odkladu vykonateľnosti nevyjadril a vôbec na tento návrh
neprihliadal, (možno opomenul) hoci podľa ust. § 243 OSP dovolaciemu súdu takáto
možnosť vyplývala priamo zo zákona. Práve pre tento dôvod je t. č. sťažovateľka
v exekučnom konaní z dôvodu exekuovania trov pre právneho zástupcu protistrany.“.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v označených konaniach došlo aj
k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sťažovateľka poukázala na to, že „dňa 23. 09. 2009 došlo preukázateľne do podateľne OS
v SNV dovolanie sťažovateľky spolu s prílohami, ktoré nevedno z akého dôvodu bolo
postúpené z OS v SNV po viac ako roku na vecne príslušný súd −NS SR na rozhodnutie...“.
Podľa sťažovateľky spočíva „porušenie... základného práva aj v tom, že krajský súd
rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania, pričom je zo spisu zrejmé, že na základe
písomnej výzvy OS v SNV č. 1 C 91/2003 z 10. 04. 2008, ktorú prevzala právna zástupkyňa
sťažovateľky dňa 18. 04. 2008, bolo povinnosťou pre ňu súdu oznámiť, či súhlasí
s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania. Písomným podaním
advokátky žalobkyne (teraz sťažovateľky) zo dňa 21. 04. 2008, ktoré bolo do podateľne OS
v SNV doručené dňa 22. 04. 2008, bolo súdu oznámené, že trváme na tom, aby odvolací súd
nariadil vo veci pojednávanie.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje,
že postupom a právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi
č. 1 C 91/2003-175 zo 07. 03. 2008 v konaní vedenom pod č. 1 C 91/2003, v odvolacom
konaní postupom a právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. 11 Co 108/2008-211 z 20. 05. 2009 v konaní vedenom pod č. 11 Co 108/2008 a postupom
a právoplatným uznesením Najvyššieho súdu SR č. 7 Cdo 20/2011 z 27. 07. 2011
v dovolacom konaní č. k. 7 Cdo 20/2011 boli porušené základné ústavné práva sťažovateľky
K. R. a to právo na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu ochranu, právo na prístup k
súdu v zmysle čl. 46 Ústavy SR, tiež bolo porušené jej právo na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 Ústavy SR a bolo tiež porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a preto Ústavný súd
SR zrušuje v celom rozsahu: rozsudok Okresného súdu v Sp. N. Vsi č. 1 C 91/2003-175 zo
07. 03. 2008, rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 11 Co 108/2008-211 z 20. 05. 2009 a
uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 7 Cdo 20/2011 z 27. 07. 2011 a vec vracia Okresnému
súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie.
2. Ústavný súd súčasne priznáva sťažovateľke K. R. finančné zadosťučinenie v
celkovej výške 20 000,- Eur /slovom: dvadsaťtisíc eur/, ktoré sú povinní porušovatelia jej
základných ústavných práv - Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, Krajský súd v Košiciach a
Najvyšší súd SR vyplatiť jej spoločne a nerozdielne naraz v lehote do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci podanej sťažnosti a to poštovou
zloženkou na adresu jej trvalého bydliska.
3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré
budú z jej strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.
4. Sťažovateľa žiada súčasne o nahradenie jej mena a priezviska iniciálkami
v nálezoch a uzneseniach ústavného súdu publikovaných na Web − stránke ústavného súdu
a v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR a to nasledovne: K. R., bytom K.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy v predmetnej veci malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť jednak postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom
zo 7. marca 2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008
a jeho rozsudkom z 20. mája 2009, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 a jeho uznesením z 27. júla 2011.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho
rozsudkom zo 7. marca 2008
Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 C 91/2003 a jeho rozsudkom zo 7. marca 2008 zdôrazňuje, že jeho právomoc
rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka mala v danom prípade právo podať proti namietanému rozsudku
okresného súdu odvolanie, ktoré, ako to vyplýva aj zo sťažnosti, aj podala. O odvolaní
sťažovateľky bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému postupu
a rozsudku okresného súdu.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho
rozsudkom z 20. mája 2009
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008 a jeho rozsudkom
z 20. mája 2009 sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral
na preskúmanie, či ju nemožno v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd ešte pred posúdením opodstatnenosti námietok sťažovateľky považoval
za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy [resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] sa možno domáhať v medziach a za podmienok
ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len
víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Aplikujúc uvedené právne názory ústavný súd preskúmal sťažnosťou napadnutý
postup a rozsudok krajského súdu.
Nezákonnosť postupu a namietaného rozhodnutia krajského súdu v označenom
konaní podľa sťažovateľky spočívala v tom, že nenariadil na prerokovanie odvolania
pojednávanie, nevykonal navrhnuté dôkazy (dodatok k znaleckému posudku MUDr. J. B.
zdravotníckym zariadením vyššieho stupňa F., psychiatrickou klinikou, týkajúci sa
duševného stavu nebohého Š. R.) a nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie. Okrem
toho sťažovateľka tvrdí, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil (nedostatok
naliehavého právneho záujmu na takejto určovacej žalobe).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na obsah
odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu zo 7. marca 2008, ktorým tento súd
zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy
z 23. decembra 1991 uzavretej medzi darcom a žalovanou. Okresný súd v tomto rozsudku
dospel k záveru, že darca v čase uzatvárania darovacej zmluvy bol spôsobilý na právne
úkony (resp. nemal preukázané, že darca v čase uzatvárania darovacej zmluvy nemal
spôsobilosť na právne úkony). Aj v prípade, ak by menovaný spôsobilosť na právne úkony
nemal, žaloba by bola podľa právneho názoru okresného súdu nedôvodná pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení [§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“)].
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateľky vyjadreným v odvolaní a v tejto súvislosti
najmä uviedol:
„Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci
samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez
nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p., (v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O. s.
p.) v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správny.
Vychádzajúc z § 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je viazaný tak rozsahom odvolania,
ako aj v odvolaní uplatnenými dôvodmi, ktoré neposudzuje len podľa toho, ako ich
odvolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Žalobkyňa v odvolaní výslovne označila iba odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. c/ O. s. p. (úvod odvolania, ako aj jeho záver, keď konštatovala, že je preukázané
v súlade s týmto odvolacím dôvodom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože je zrejmé, že nevykonal ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností). Z obsahu odvolania, pokiaľ ním vytýka súdu prvého stupňa aj jeho nesprávny
právny záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu z jej strany na požadovanom
určení, t. j. na neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy, možno tiež vyvodiť, že uplatnila
(aj keď to výslovne neuviedla) aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.
Ani jeden z týchto uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými bol odvolací súd
viazaný, nebol zistený.“
K námietke nedostatku naliehavého právneho záujmu sťažovateľky v odôvodnení
svojho rozsudku odvolací súd uviedol:
„Žaloba žalobkyne je určovacou žalobou.
Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti
určovacej žaloby podľa cit. ust. je existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem žalobcu, ktorý musí byť podľa
požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu
je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená
nevyhnutnosť tvrdiť a aj dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol
žalobe meritórne vyhovieť. K tomu, či je právny záujem na určení súd prihliada z úradnej
povinnosti a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle
§ 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo
neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor,
že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu
právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe o určenie neplatnosti zmluvy zásadne daný
naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 98/2004, 1 Cdo 91/2006). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.
Určenie neplatnosti zmluvy nemusí totiž znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu
malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou
nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, príp.
aj mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že zmluva o prevode
nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla
neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu
nehnuteľnosť patrí.
Podľa § 5 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, záznam
je úkon správy katastra plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani
na zánik práv k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý nemá
právotvorný ale iba evidenčný charakter (porovnaj R 18/2004). Údaje o právach
zaznamenávaných do katastra sa týkajú právnych vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa alebo
zanikli mimo sféry pôsobenia správ katastra na základe iných právnych skutočností. Správy
katastra tieto skutočnosti a údaje iba evidujú. Údaje o právnych vzťahoch sa záznamom
zapisujú do katastra nehnuteľností na základe verejných listín a aj iných listín, ktoré podľa
príslušných predpisov potvrdzujú alebo osvedčujú práva k nehnuteľnostiam (§ 34 ods. 1 kat.
zák.). Ustáliť, aké právne vzťahy na základe rozhodnutia o neplatnosti zmluvy nastali, môže
vyvolať obtiaže, napr. vlastníkom nemusí byť osoba, ktorá bola prevádzateľom
nehnuteľnosti podľa neplatnej zmluvy, je tiež možné, že fyzická osoba, ktorá bola
prevádzateľom zomrela, že napr. nehnuteľnosť, ktorej sa zmluva týka bola prevedená
na tretiu osobu, atď. Správa katastra pri zázname nie je oprávnená z predložených listín
vyvodzovať ďalšie závery a tiež ani právna interpretácia významu rozhodnutí o neplatnosti
určitej zmluvy nemusí byť jednoduchá. Keďže v takýchto prípadoch správa katastra nie je
oprávnená riešiť zložité právne otázky v dôsledku neplatnosti zmluvy a tieto môže
autoritatívne riešiť zásadne iba súd, je zrejmé, že určením neplatnosti zmluvy sa obvykle
spor nevyrieši, len sa posunie do inej roviny a teda iba žaloba na určenie vlastníckeho
práva, prípadne žaloba na určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi
(pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 178/2006) povedie k základnému cieľu
sporového konania, ktorým je úplné odstránenie sporu.
Žalobkyňa naliehavosť právneho záujmu na žalobe vyvodzovala zo skutočnosti, že je
manželkou a teda zákonným právnym nástupcom po neb. Š. R. ml., ktorý bol synom neb. Š.
R., darcu, ktorý podľa jej tvrdenia v čase spisovania predmetnej darovacej zmluvy trpel na
duševnú poruchu, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Vychádzajúc už z
takéhoto vymedzenia rozhodujúcich skutočností, je zrejmé, že na požadovanom určení
neplatnosti darovacej zmluvy, ktorej účastníkom ani nebola, nemôže mať naliehavý právny
záujem. Vzhľadom na to, že Š. R., darca predmetnej nehnuteľnosti zomrel, určením
neplatnosti darovacej zmluvy sa spor medzi ňou a žalovanou úplne nevyrieši. Za tejto
situácie, dosiahnuť želateľný stav, t. zn. stav, aby darovaná nehnuteľnosť (spoluvlastnícky
podiel k nej) mohla byť predmetom dedenia po darcovi, možno úspešne len žalobou na
určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po Š. R., darcovi - prevádzateľovi
spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti na žalovanú. V konaní o takomto určení sa
otázka neplatnosti darovacej zmluvy z tvrdeného dôvodu rieši prejudiciálne (ako predbežná
otázka), ktorá zakladá spravidla aj procesný úspech či neúspech požadovaného určenia. So
zreteľom na uvedené a po zohľadnení aj ďalšieho dôvodu, ktorý viedol žalobkyňu k podaniu
predmetnej žaloby a ktorým je to, že žalovaná mala vyplatiť podiel z dedičstva a doposiaľ
ho nevyplatila (prednes žalobkyne na pojednávaní 8. 10. 2003), bol urobený záver - zhodne
so súdom prvého stupňa – o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení
neplatnosti darovacej zmluvy...
Nesplnenie predpokladu existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej
žalobe vedie k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa zisťovala dôvodnosť žaloby o veci
samej.“
K námietke neúplne zisteného skutkového stavu týkajúceho sa zdravotného stavu
darcu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
«V prejednávanej veci súd prvého stupňa hoci urobil záver o nedostatku naliehavého
právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, posudzoval aj vec samú, t. zn. či je
alebo nie je neplatná darovacia zmluva pre dôvod tvrdený žalobkyňou.
Vzhľadom na jeho rozhodnutie týkajúce sa otázky neplatnosti darovacej zmluvy
a na to, že žalobkyňa s rozhodnutím, že zmluva nie je neplatná nesúhlasí, v záujme
odstránenia príp. ďalších sporov medzi účastníkmi, odvolací súd - aj keď rozhodnutie súdu
o zamietnutí žaloby je vecne správne už preto, že nie je daný naliehavý právny záujem -
posudzoval vecnú správnosť rozsudku aj z hľadiska žalobkyňou uplatneného odvolacieho
dôvodu - § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je v sporovom
konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení
bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý
preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci
pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník,
ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol
navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli
tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné
a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvého stupňa.
Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že Š. R. v čase, keď spisoval darovaciu zmluvu,
neplatnosti ktorej sa domáha, mal 76 rokov a trpel cerebrosklerózou a liečil sa aj
na dementný syndróm, ktoré choroby mali na jeho zdravotný stav taký následok, že nebol
spôsobilý vykonať tento právny úkon (zmluvu), a z tohto dôvodu je úkon absolútne neplatný.
Podľa § 38 ods. 2 OZ takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej
poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.
Pre nedostatok spôsobilosti podľa tohto ustanovenia sa nevyžaduje rozhodnutie súdu
o pozbavení, či obmedzení spôsobilosti osoby na právne úkony, ale dôkaz, že osoba konala
v duševnej poruche. V týchto konaniach sa duševná porucha zisťuje v súlade s poznatkami
vedných disciplín - predovšetkým z odboru zdravotníctva a jeho odvetvia psychiatrie,
či patopsychológie. Skutkovú otázku, či v konkrétnom čase išlo o konanie v duševnej
poruche, treba v každom prípade preukázať.
Vzhľadom na obsah žaloby, že duševnú poruchu u Š. R. mali v rozhodujúcom období
vyvolať ochorenia - cerebroskleróza a dementný syndróm - dôvodnosť žaloby závisela od
zistenia, či tieto ochorenia (za predpokladu, že nimi trpel) vyvolali u neho v rozhodnom
čase duševnú poruchu, pre ktorú nemohol rozpoznať následky svojho konania.
Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne
vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci.
Žalobkyňa v žalobe označila - pokiaľ ide o zdravotný stav Š. R. ako dôkaz správu
ošetrujúceho lekára pri prepustení menovaného z nemocničného liečenia zo dňa 21. 4.
1993. Už z toho, že išlo o obdobie roku 1993 (apríl), pričom právny úkon menovaný urobil v
decembri 1991, teda viac ako rok predtým, tento dôkaz nemohol preukázať právne
významnú skutočnosť potrebnú pre rozhodnutie.
Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa (a ani žalovaná) nenavrhli vykonať znalecké
dokazovanie na okolnosť existencie duševnej poruchy Š. R. v rozhodujúcom čase, ale súd aj
bez návrhu - správne - takéto dokazovanie nariadil (uznesenie na č. l. 26) a ustanovil na
jeho vykonanie znalca z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria. Z posudku
vypracovaného znalcom 22. 6. 2004 vyplynuli pre vec podstatné zistenia, a to, že Š. R. bol
psychiatricky vyšetrovaný až v roku 1993 (teda nie pred uzavretím zmluvy), že posúdiť
duševný stav menovaného v rozhodnom období mohol znalec iba z popisu psychického
stavu vykonaného MUDr. B. - nepsychiatrom na internom oddelení v roku 1990, nález
ktorého nesvedčil pre stredne ťažkú ani ťažkú demenciu a okrem toho mal k dispozícii
Potvrdenie o zdravotnom stave menovaného vydané na žiadosť syna menovaného dňa 29. 1.
1992 (mesiac po uzavretí zmluvy) obvodným lekárom MUDr. P. P., v ktorom je uvedené, že
Š. R. „trpí na pokročilú nahluchlosť, sú pozorované sklerotické výpady pri AS mozgu“
(zhoršeniu pamäte, závraty, dezorientácie). Z tohto „Potvrdenia“ znalca ustálil, že to by už
svedčilo pre prítomnosť demencie a na základe toho aj dospel k záveru, že darca nebol s
veľkou pravdepodobnosťou pre svoj zdravotný stav spôsobilý uzavrieť zmluvu. Na základe
návrhov žalobkyne (podanie zást. žalobkyne 12. 5. 2006), boli vyslúchnutí tak MUDr. B.,
ktorý uviedol, že (č. l. 110) z materiálov, ktoré mal k dispozícii, sa nemohol jednoznačne
vyjadriť k spôsobilosti Š. R. na právne úkony a že správa MUDr. P. z januára 1992,
ani netvorila súčasť zdravotnej dokumentácie menovaného, ako aj MUDr. P. P., ktorý
tvrdil, že u menovaného nepozoroval žiadne náznaky vážnej psychickej poruchy
a artériosklerotické ťažkosti, ktoré mal, zodpovedali jeho veku a neovplyvnili duševný stav
v zmysle jeho spôsobilosti na právne úkony. Z výpovedí tohto svedka (boli 2) vyplynuli
aj ďalšie závažné skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa vzal do úvahy pri rozhodovaní
(sú podrobne opísané v odôvodnení rozsudku), ako napr. to, že v správe z januára 1992,
ktorú vydal na základe žiadosti syna Š. R., sú údaje tak, ako mu to uviedol menovaný sám -
„že pozoruje výpady pamäte a má závraty“. So zreteľom na tieto zistenia, ak z dostupnej
zdravotnej dokumentácie neboli zistené iné okolnosti (ochorenia) ohľadne zdravotného
stavu Š. R. v rozhodujúcom období, treba aj podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať
postup súdu prvého stupňa, ak za základ pre svoj skutkový záver (a z toho vyplývajúci
právny záver) vzal skutkové zistenia vyplývajúce z výpovedí tohto svedka a ak na základe
osvojenia si týchto skutkových zistení vzal následne za podstatný aj posudok znalca
vypracovaný ako 2. alternatíva v Doplnku znaleckého posudku.»
K námietke nevykonania sťažovateľkou navrhnutých dôkazov krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Z ust. § 120 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú
význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú
náležité zistenie skutkového stavu.
V prejednávanej veci, za stavu, že podkladom pre znalecké dokazovanie (posudok
znalca) na okolnosť duševnej poruchy Š. R. v čase uzatvárania darovacej zmluvy mohla byť
len zdravotná dokumentácia, inými slovami, nález posudku znalca sa musel opierať o
zdravotnú dokumentáciu, a ktorou v danom prípade bola zdravotná karta vedená u
obvodného lekára a správa z interného oddelenia NsP v decembri 1990, pretože menovaný
inak nebol liečený (prepúšťacia správa z 21. 4. 1993, na ktorú poukazuje žalobkyňa
nemohla byť podkladom, pretože sa netýkala rozhodného obdobia, išlo časovo o 16
mesiacov po vykonaní právneho úkonu), súdom nevykonaný žalobkyňou navrhnutý dôkaz -
revíziu znaleckého posudku MUDr. P. B. má aj podľa názoru odvolacieho súdu
opodstatnenie.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní vytýka, nevykonanie aj ďalších ňou označených
dôkazov, treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, pokiaľ ich nevykonal, lebo by nemali
význam pre preukázanie takej právne významnej a aj rozhodujúcej skutočnosti akou
je duševná porucha, zistenie ktorej je relevantné vo sfére zdravotnej oblasti.“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu
sp. zn. 11 Co 108/2008 z 20. mája 2019 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého
stupňa sp. zn. 1 C 91/2003 zo 7. marca 2008, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný)
dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky
(určenie neplatnosti právneho úkonu – darovacej zmluvy) nevyplýva jednostrannosť alebo
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Dôvody uvedené v napadnutom rozsudku
krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné.
Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky
právnych noriem aplikovaných v danej veci. Obsah predložených listinných dôkazov
v predmetnom súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie
relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné
zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie
o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy
z 20. decembra 1991 uzavretej medzi darcom a žalovanou z dôvodu nespôsobilosti darcu
na právne úkony pre jeho duševnú chorobu. Z uvedeného dôvodu predmetnú darovaciu
zmluvu sťažovateľka považovala za absolútne neplatný právny úkon podľa § 38 ods. 2
Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka takisto je neplatný právny úkon osoby
konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento úkon neschopnou.
Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru,
že námietky sťažovateľky týkajúce sa neúplnosti skutkových zistení o zdravotnom stave
darcu nie sú dôvodné, pretože skutkové tvrdenie, že v konkrétnom čase (v čase uzatvárania
darovacej zmluvy) išlo o konanie v duševnej poruche, pre ktorú darca nemohol rozpoznať
následky svojho konania, sťažovateľka v konaní nepreukázala.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)
OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto
iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení
existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou
všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv
s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej
opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak
všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez
toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým
základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného
(II. ÚS 382/2010)].
Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva
v tom, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,
v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný základ pre
právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem
žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný
podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj
naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod
zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým
alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 241/2008).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v sťažovateľkinej veci sa
konajúce všeobecné súdy s otázkou existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky
ako žalobkyne na požadovanom určení neplatnosti darovacej zmluvy ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadali.
Ak okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania
(rozsudkom sp. zn. 1 C 91/2003 zo 7. marca 2008) okrem iného ustálil, že na požadovanom
určení neplatnosti darovacej zmluvy nemôže mať sťažovateľka ako žalobkyňa naliehavý
právny záujem (sťažovateľka účastníkom zmluvy ani nebola, je právnou zástupkyňou
po zomrelom manželovi – synovi darcu, pozn.), pretože za situácie, keď darca zomrel,
dosiahnuť stav, aby darovaný podiel na nehnuteľnosti mohol byť predmetom dedenia
po nebohom darcovi, možno úspešne len žalobou o určenie, že nehnuteľnosť patrí
do dedičstva po darcovi, odvolací súd považoval tento jeho právny záver za správny
a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil. Proti tomuto právnemu záveru okresného súdu
a krajského súdu nemožno mať z ústavného hľadiska v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci žiadne relevantné výhrady.
Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie právnych záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa
názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo
pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jej základných práv
garantovaných ústavou. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým
rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc
v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu
ústavný súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným
rozsudkom krajského súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade
nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že nezistil zjavnú
neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu
v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto
rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy označených sťažovateľkou
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011 a jeho
uznesením z 27. júla 2011
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu
najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti formulovala v zásade
rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať,
či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľky vysporiadal
ústavne akceptovateľným spôsobom.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie
je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného
ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch
uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považoval
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale
aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľky v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 20/2011 z 27. júla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Najvyšší
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania pred
súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľkou podaného dovolania, pričom
uviedol, že sťažovateľka podala dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
ktorého prípustnosť odôvodnila tým, že „namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom odvolacieho súdu tým, že nenariadil na prejednanie
odvolania pojednávanie, nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),
nevykonanie navrhnutých dôkazov a nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania“.
Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd formuloval na základe skutkového
stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:
„Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo
výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3, 4.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil
ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani
o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238
O. s. p. prípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už
to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku
či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/až g/ tohto ustanovenia... Vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní
ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou,
či postupom odvolacieho súdu nebola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv
a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen
činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Žalobkyňa namietala, že odvolací súd jej odňal možnosť konať pred súdom,
ak prejednal jej odvolanie bez nariadenia pojednávania.
Zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým sa dopĺňa Občiansky súdny poriadok, s účinnosťou
od 15. októbra 2008 zmenil obsah predchádzajúceho znenia ustanovenia § 214 O. s. p. tým,
že inak vymedzil prípady, kedy odvolací súd má povinnosť nariadiť na prejednanie
odvolania pojednávanie a kedy môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem.
V ostatných prípadoch možno o dovolaní rozhodnúť aj bez pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15. októbra 2008).
Podľa § 372p ods. 1 O. s. p. na konanie začaté pred 15. októbrom 2008 sa použijú
predpisy účinné od 15. októbra 2008, ak nie ďalej ustanovené inak.
V prejednávanej veci podala žalobkyňa odvolanie 8. apríla 2008, ale odvolacím
súdom bolo rozhodnuté 20. mája 2009, teda už za účinnosti uvedenej novely Občianskeho
súdneho poriadku. Na danú vec v súvislosti s postupom odvolacieho súdu bolo treba
aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
od 15. októbra 2008.
Keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by boli dané dôvody pre nariadenie
pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (krajský súd nepovažoval za potrebné dokazovanie
dopĺňať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O. s. p. bez nariadenia
pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý verejný záujem), odvolací
súd v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol o dovolaní žalobkyne bez nariadenia
pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, plne rešpektujúcim platnú úpravu Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, sa žalobkyni neodňala možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“
K námietke nevykonania sťažovateľkou navrhnutých dôkazov, vyhodnotenia
vykonaných dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia veci dovolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol:
„Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým
súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod
por. č. 37/1993).
V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí
niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo by byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. (pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné − pozri
§ 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mali by za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku a nezakladali by prípustnosť
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací
súd (ne) použil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo
skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,
keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale v preskúmavanej veci o taký prípad nešlo.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.“
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez
ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti
alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,
že dovolanie sťažovateľky v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom
odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd
pri preskúmavaní namietaného uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal
s dovolacími dôvodmi sťažovateľky a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné
Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 20/2011 z 27. júla 2011 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
4. K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 91/2003, postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 108/2008, ako aj postupom najvyššieho súdu v
konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 20/2011
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie
práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom, krajským
súdom a najvyšším súdom) trvalo.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní namietaného porušenia
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote zohľadňuje aj
to, či u sťažovateľky objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jej veci, pretože
len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu
označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie
Z uvedených právnych názorov a východísk ústavný súd vychádzal pri posudzovaní
opodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľky.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľky
doručená ústavnému súdu, t. j. 18. októbra 2011, už bol odstránený stav právnej neistoty,
v ktorom sa sťažovateľka nachádzala po celý čas trvania súdneho konania o určenie
neplatnosti darovacej zmluvy vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 C 91/2003. V danom
prípade z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že označené konanie okresného
súdu právoplatne skončilo 26. augusta 2009 rozsudkom sp. zn. 1 C 91/2003
zo 7. marca 2008 (v spojení s rozsudkom odvolacieho krajského súdu
sp. zn. 11 Co 108/2008 z 20. mája 2009). Dovolacie konanie (o dovolaní sťažovateľky proti
právoplatnému rozsudku krajského súdu) vedené najvyšším súdom pod
sp. zn. 7 Cdo 20/2011 bolo právoplatne skončené 11. augusta 2011. Sťažovateľka doručila
svoju sťažnosť ústavnému súdu 18. októbra 2011, teda v čase, keď okresný súd, krajský súd
a ani najvyšší súd už svojím postupom nemohli porušovať jej označené základné právo
(obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).
Ak bola sťažovateľka toho názoru, že v označených konaniach všeobecných súdov
dochádzalo k zbytočným prieťahom, mala možnosť domáhať sa ochrany svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu v takom štádiu tohto
súdneho konania, v ktorom sa ešte mohol naplniť účel sledovaný takouto sťažnosťou,
ktorým je podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty
účastníkov namietaného súdneho konania (napr. III. ÚS 61/98).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach16. augusta 2012