Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 382/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť O. K. a Bc. K. K., obaja bytom B., zastúpených advokátom

Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu

ochranu podľa a v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo O. K. a Bc. K. K. vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa

a .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. marca 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. O. K. a Bc. K. K. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

382,32 € (slovom tristoosemdesiatdva eur a tridsaťdva centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu Ľ. S.

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-14 z 23. septembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť O. K.

a Bc. K. K., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovatelia podaním

z 15. novembra 2010, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení z 25. októbra 2010 vyslovili súhlas,

aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných

dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia kúpnou zmluvou z 3. júna 2004 odkúpili od

B. F. (ďalej len „bývalá manželka žalobcu“) pozemok a garáž v katastrálnom území R.

(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Bývalá manželka žalobcu mala sporné nehnuteľnosti

nadobudnúť do výlučného vlastníctva v rámci vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva so svojím bývalým manželom I. F. (ďalej len „žalobca“). Vyplýva to

z uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 299/1998-

281. Na základe tohto uznesenia bol bývalej manželke žalobcu vydaný list vlastníctva. Keď

sa žalobca dozvedel o tejto skutočnosti, podal na okresnom súde proti sťažovateľom žalobu

o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria v polovici jemu. Uplatňované právo vyvodzoval

z nie úplne jasnej formulácie uznesenia okresného súdu o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, pričom tvrdil, že sporné nehnuteľnosti neboli uznesením

vyporiadané. Rozsudkom okresného súdu č. k. -73 z 22. novembra 2007 bola

žaloba zamietnutá. Okresný súd zohľadnil skutočnosť, že z celej hodnoty majetku

patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva žalobca v rámci vyporiadania participoval na

jeho hodnote presne v jednej polovici, pričom sa brala do úvahy aj hodnota sporných

nehnuteľností. Preto skutočným predmetom vyporiadania sa stali aj sporné nehnuteľnosti,

hoci boli právne neusporiadané. Na odvolanie žalobcu rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -201 z 28. januára 2009

bol rozsudok okresného súdu zmenený a žalobe bolo vyhovené. Odôvodnenie rozsudku

krajského súdu sa nevysporiadalo s argumentmi sťažovateľov o riadnom vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva a najmä s tvrdením, že pri schvaľovaní dohody

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa brala do úvahy hodnota celého

vyporiadaného majetku (teda aj sporných nehnuteľností). Krajský súd sa odmietol zaoberať

námietkou, podľa ktorej v prípade rozhodnutia v prospech žalobcu bude tomuto prakticky

priznaná ďalšia hodnota na úkor sťažovateľov, pričom zároveň sa navýši hodnota, ktorá

žalobcovi pripadala z vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva (keďže cena sporných

nehnuteľností už bola raz zohľadnená). V dôsledku nezákonného rozhodnutia krajského

súdu boli sťažovatelia nútení podať dovolanie, v ktorom krajskému súdu vytýkali porušenie

práva na rovnaký prístup k súdu, keďže krajský súd sa nevysporiadal s ich námietkami.

Upozornili tiež, že ich vlastnícke práva nemôžu byť dotknuté tým, že pôvodne schválená

dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva umožňovala aj inú interpretáciu vo

vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, hoci z celého obsahu dohody (vrátane hodnoty majetku

patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva) vyplývalo, že žalobca dostal z hodnotového

hľadiska polovicu celého majetku. Výklad dohody nebol v skutočnosti problematický,

o čom svedčila aj skutočnosť, že bývalej manželke žalobcu bol bez problémov vydaný list

vlastníctva. Dali do pozornosti aj skutočnosť, že jedným zo základných princípov právneho

štátu je princíp právnej istoty znamenajúci istotu, že budú ochraňované nadobudnuté práva.

Pokiaľ by sa aj dodatočným rozhodnutím súdu vyslovilo, že predávajúci nebol výlučným

vlastníkom predávaných nehnuteľností, hoci v čase predaja svedčili o jeho vlastníctve

všetky zákonné dôvody, a tak by nadobúdateľovi bolo odňaté riadne získané vlastnícke

právo, došlo by k narušeniu princípu právnej istoty ako základu právneho štátu. S princípom

právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva je v rozpore výklad, podľa ktorého by

dodatočné rozhodnutie o tom, že predávajúci v čase predaja nebol výlučným vlastníkom

predávanej veci, mal mať za následok zánik vlastníckeho práva nadobúdateľa, resp.

obnovenie vlastníckeho práva prevodcu. V dôsledku uplatnenia takéhoto názoru by si

nadobúdateľ nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom. Bolo by mu odopreté aj

dobrodenie vydržania, pretože nikto nemôže vydržať vlastnú vec, pričom pred rozhodnutím

súdu vec držal ako jej vlastník. Nadobúdateľ by sa nikdy nemohol spoľahnúť ani na to, že si

riadne overil, že jeho predchodca je skutočne vlastníkom predávanej veci, a napriek tomu

by bolo jeho riadne nadobudnuté vlastnícke právo ohrozené. Vlastník by tak bol zbavený

vlastníctva bez akéhokoľvek vlastného zavinenia, bez existencie verejného záujmu na

takomto postupe a iba s obmedzenou možnosťou domôcť sa náhrady. Naproti tomu osoba,

ktorá tento stav zavinila (v čase vykonania vyporiadania bezpodielového vlastníctva si

riadne neošetrovala svoje vlastnícke právo a nežiadala ani o inú formuláciu dohody

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva), by si navýšila svoj zákonný podiel

z bezpodielového spoluvlastníctva o časť vlastníctva patriaceho nadobúdateľovi podľa

riadne uzavretej a platnej kúpnej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd a krajský súd porušili označené základné

práva, a preto navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby boli rozsudky najvyššieho súdu

z 29. marca 2010 a krajského súdu z 28. januára 2009 zrušené.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. KP 4/2010-90 z 25. októbra 2010

doručeného ústavnému súdu 29. októbra 2010 vyplýva, že podľa odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu práve otázka, či sporné nehnuteľnosti boli predmetom vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, bola v dovolacom konaní rozhodujúca. Najvyšší

súd pri posúdení tejto otázky dospel k záveru, že z výrokovej časti uznesenia o schválení

zmieru, ale ani z jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť, že predmetom vyporiadania boli aj

sporné nehnuteľnosti. Naopak, z obsahu tohto uznesenia jednoznačne vyplýva, že

predmetom vyporiadania bola len pohľadávka 100 000 Sk v súvislosti so spornými

nehnuteľnosťami. Najvyšší súd sa tiež zaoberal odkazmi sťažovateľov na ,

čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (hoci sťažovatelia tvrdia opak) a § 123 Občianskeho

zákonníka. Tieto námietky považoval za nedôvodné, keďže sťažovatelia si ústavné a

zákonné princípy zakotvené v týchto ustanoveniach vykladali zúžene, výlučne v ich

prospech a potierali ochranu vlastníckeho práva iného, ktorý toto právo mal už v čase

nadobudnutia vlastníctva z ich strany, a ktoré bolo prevodom porušené. S námietkami

sťažovateľov sa teda najvyšší súd riadne vysporiadal, a preto žiada sťažnosti nevyhovieť.

Z repliky sťažovateľov z 15. novembra 2010 doručenej ústavnému súdu

19. novembra 2010 vyplýva, že trvajú na vlastnej argumentácii. Najvyšší súd prakticky iba

poukázal na svoje rozhodnutie, ktoré považuje za správne. Relevantne teda neuvádza, prečo

odmietol poskytnúť sťažovateľom ochranu ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1

.

Keďže rozhodnutím ústavného súdu mohlo dôjsť aj k zásahu do práv žalobcu ako

účastníka konania pred všeobecnými súdmi, ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie

o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľov aj

jemu s možnosťou, aby sa aj on vyjadril v merite veci.

Z vyjadrenia žalobcu zo 7. decembra 2010 doručeného ústavnému súdu 10. decembra

2010 vyplýva, že so sťažnosťou nesúhlasí a žiada, aby ústavný súd vyslovil, že označené

práva sťažovateľov neboli porušené. Požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom pre prípad úspechu v konaní. Nie je pravdou, že sa najvyšší súd nevysporiadal

s argumentáciou sťažovateľov, podľa ktorej v rámci vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov došlo aj k vyporiadaniu garáže. V skutočnosti totiž túto otázku

posúdil a dospel k záveru, že predmetom vyporiadania bola len pohľadávka 100 000 Sk

v súvislosti so spornou garážou. Nie je celkom zrozumiteľné, prečo sťažovatelia stotožňujú

vyporiadanie peňažnej pohľadávky s vyporiadaním nehnuteľností, keďže ide o dva celkom

nezávislé predmety občianskoprávnych vzťahov. Garáž patrila od 10. mája 1993

do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a bývalej manželky žalobcu. Od tejto chvíle

preto nemožno garáž považovať za majetkoprávne neusporiadanú. Domnienka, podľa ktorej

vlastníctvo ku garáži je neusporiadané, bola nesprávna. Znamená to, že uznesením

okresného súdu sp. zn. z 21. októbra 2003, ktorým bol schválený súdny zmier,

bolo na jednej strane vyporiadané niečo, čo vôbec nemalo byť vyporiadané (peňažná

pohľadávka 100 000 Sk), a na druhej strane vôbec nebolo vyporiadané to, čo vyporiadané

malo byť (garáž s pozemkom). V súvislosti s námietkou opierajúcou sa o princíp právnej

istoty treba uviesť, že kúpnou zmluvou z 3. júna 2004 došlo k porušeniu zásady, podľa

ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, než sám má, pričom išlo o neprípustné

nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Nesúhlasí ani s námietkou, podľa ktorej

mal ako účastník konania vplyv na právny stav sporných nehnuteľností, a že za to nesie

zodpovednosť. Zodpovednosť nesie predovšetkým Správa katastra v B. (ďalej len „správa

katastra“), ktorá nedopatrením žalobcu do listu vlastníctva nezapísala. Je pravdou, že

sťažovatelia boli do doby, kým im bola doručená žaloba žalobcu, dobromyseľní v tom, že

im sporný spoluvlastnícky podiel patrí. Táto ich dočasná dobromyseľnosť však v danom

prípade nemá právny význam, lebo nič také zákon neustanovuje.

Z repliky sťažovateľov z 28. decembra 2010 doručenej ústavnému súdu 3. januára

2011 vyplýva, že so stanoviskom žalobcu nesúhlasia a trvajú i naďalej na svojich

argumentoch, ktoré opätovne podrobne rozvádzajú.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -281 z 21. októbra 2003 vyplýva, že

ním bol schválený zmier medzi bývalou manželkou žalobcu a žalobcom o vyporiadaní ich

bezpodielového spoluvlastníctva, pričom podľa bodu 2 výroku uznesenia do výlučného

vlastníctva bývalej manželky žalobcu bola prikázaná „pohľadávka - garáž súp. č. 2839

2

postavená na parcele KN 1390 o výmere 20 m- zastavaná plocha, zapísaná na LV č. 2698

k. ú. R. - majetko-právne neusporiadaná, v hodnote 100 000 Sk“.

Z listu vlastníctva č. 2698 kat. úz. R. z 27. mája 2004 vyplýva, že ako vlastníčka

sporných nehnuteľností je uvedená bývalá manželka žalobcu, pričom ako tituly

nadobudnutia vlastníctva sú uvedené jednak „uznesenie OS č. -281 zo dňa

21. 10. 2003“, ako aj „osvedčenie N 345/4, NZ 42250/2004 zo dňa 17. 5. 2004“. Vlastnícke

právo bývalej manželky žalobcu bolo do katastra nehnuteľností zapísané 24. mája 2004.

Z kúpnej zmluvy z 3. júna 2004 vyplýva, že bývalá manželka žalobcu ako

predávajúca predala sťažovateľom ako kupujúcim sporné nehnuteľnosti za kúpnu cenu

215 000 Sk. Kúpna zmluva bola vložená do katastra nehnuteľností správou katastra 7. júla

2004 pod sp. zn. V 2156/2004.

Z listu vlastníctva č. 2698 kat. úz. R. z 8. júla 2004 vyplýva, že ako vlastníci

sporných nehnuteľností sú uvedení sťažovatelia, pričom ako titul nadobudnutia vlastníctva

je uvedená „kúpna zmluva V 2156/2004 zo dňa 7. júla 2004“.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -73 z 22. novembra 2007 vyplýva, že

ním bola zamietnutá žaloba žalobcu proti sťažovateľom o určenie spoluvlastníckeho podielu

k nehnuteľnosti. Žalobca žiadal, aby okresný súd určil, že je podielovým spoluvlastníkom

v jednej polovici k sporným nehnuteľnostiam. Podľa názoru okresného súdu je preukázané,

že sporné nehnuteľnosti kúpil žalobca v roku 1992, pričom ako kupujúci vystupoval sám.

Žalobca a bývalá manželka žalobcu však v konaní o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva zhodne potvrdili, že kúpna cena bola vyplatená za trvania manželstva

zo spoločne nadobudnutých prostriedkov. Je pravdou, že pri vyporiadaní sporné

nehnuteľnosti neboli predmetom vyporiadania, keďže sa vyporiadala len pohľadávka

k sporným nehnuteľnostiam, ktorú obaja rozvedení manželia považovali za spoločnú

pohľadávku voči tretej osobe, a dohodli sa na jej výške v sume 100 000 Sk, pričom

pohľadávka bola v celosti prikázaná bývalej manželke žalobcu. Z uznesenia okresného súdu

o schválení súdneho zmieru nie je zrejmé, či medzi rozvedenými manželmi došlo

k vyporiadaniu tejto pohľadávky tak, že by sa bývalá manželka žalobcu zaviazala zaplatiť

žalobcovi polovičnú hodnotu pohľadávky. Nevyplýva to ani z výroku, ale ani

z odôvodnenia uznesenia. Ak aj nedošlo k vyporiadaniu finančnej hodnoty pohľadávky

v tom zmysle, že by bývalá manželka žalobcu vyplatila žalobcovi 50 000 Sk, je uznesenie

okresného súdu pre účastníkov konania záväzné a už nenapadnuteľné. Z uvedeného

vyplýva, že v súvislosti so spornými nehnuteľnosťami došlo k vyporiadaniu spoločnej

pohľadávky a následne potom ďalší procesný postup bývalej manželky žalobcu, ktorým

požiadala o vydanie osvedčenia o vydržaní, resp. uzavrela zmluvu o budúcej zmluve

so sťažovateľmi, je v súlade so zákonom. V čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi bývalou

manželkou žalobcu a sťažovateľmi sa táto preukázala listom vlastníctva, že je výlučnou

vlastníčkou sporných nehnuteľností. Zmluva je platná a neobstojí námietka žalobcu o jej

relatívnej neplatnosti.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -201 z 28. januára 2009 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok okresného súdu tak, že sa určilo, že žalobca je polovičným

spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Dokazovaním bolo nepochybne zistené, že počas

trvania manželstva žalobcu a bývalej manželky žalobcu došlo 18. decembra 1992

k uzavretiu kúpnej zmluvy týkajúcej sa kúpy sporných nehnuteľností. Návrh na vklad

vlastníctva bol do katastra nehnuteľností podaný 10. mája 1993. Rozhodnutím správy

katastra sp. zn. V 767/1993 z 10. mája 1993 bol vklad kúpnej zmluvy povolený. Správa

katastra listom z 22. septembra 2008 adresovaným okresnému súdu potvrdila, že jej

rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva, ktorým žalobca nadobudol vlastníctvo

k sporným nehnuteľnostiam dňom doručenia návrhu na vklad, t. j. 10. mája 1993, nebolo

zapísané na liste vlastníctva nedopatrením. Ďalším listom z 5. júna 2008 potvrdila, že

žalobcovi bola zaslaná zmluva z konania o povolení vkladu sp. zn. V 767/1993, ktorú

prevzal 15. novembra 1993. Napokon listom z 21. apríla 2008 potvrdila aj to, že 29. apríla

2004 bol na list vlastníctva č. 2698 kat. úz. R. zapísaný ako vlastník žalobca a 24. mája

2004 bola na predmetný list vlastníctva zapísaná ako výlučná vlastníčka bývalá manželka

žalobcu. Z uvedených skutkových zistení vychádzal aj okresný súd, avšak vyvodil vo veci

nesprávny právny záver. Krajský súd nepovažuje za správny právny názor okresného súdu,

podľa ktorého ak účastníci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva nemali

k dispozícii list vlastníctva, potom predmetom vyporiadania medzi nimi mohla byť len ich

spoločná pohľadávka voči predávajúcej osobe. Vzhľadom na konštitutívne účinky

rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré nastali 10. mája 1993, a vzhľadom na to, že medzi

účastníkmi bola zhoda, že sporné nehnuteľnosti tvoria spoločný majetok, v dohode

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva mali byť sporné nehnuteľnosti priamo

vyporiadané. V konaní vedenom okresným súdom obaja účastníci tvrdili, že sporné

nehnuteľnosti sú majetkoprávne nevysporiadané, a preto žiadali do vyporiadania

bezpodielového spoluvlastníctva zahrnúť len pohľadávku. Aj z formulácie uznesenia

okresného súdu č. k. -281 z 21. októbra 2003, ktorým bol schválený súdny

zmier o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, vyplýva, že predmetom vyporiadania

bola okrem iných vecí a hodnôt len pohľadávka v hodnote 100 000 Sk. Krajský súd sa

stotožňuje s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého pri vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov neboli predmetom vyporiadania sporné

nehnuteľnosti, ale iba pohľadávka v spojitosti s nimi. Rovnako je správne ustálenie

okresného súdu, podľa ktorého ani z výrokovej časti, ale ani z jeho odôvodnenia nie je

zrejmé, akým spôsobom sa pri rozdelení spoločného majetku táto pohľadávka

zohľadňovala. Vzhľadom na ustanovenie treba podľa

názoru krajského súdu vyvodiť právny záver, podľa ktorého ak v danom prípade sporné

nehnuteľnosti neboli zahrnuté do majetku vyporiadaného zmierom schváleným súdom,

uplatní sa právna domnienka o tom, že sporné nehnuteľnosti sa stali podielovým

spoluvlastníctvom žalobcu a bývalej manželky žalobcu, a to každého z nich v polovici.

Krajský súd naproti tomu nepovažuje za správny právny názor okresného súdu, podľa

ktorého po vyporiadaní spoločnej pohľadávky bol ďalší procesný postup bývalej manželky

žalobcu, ktorým požiadala o vydanie osvedčenia o vydržaní, v súlade so zákonom. V danom

prípade neboli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním v prospech bývalej

manželky žalobcu podľa ustanovenia . Nebola v nej splnená

podmienka oprávnenej držby a tiež dobromyseľnosti, že jej sporné nehnuteľnosti patria,

pretože sa domnievala, že sporné nehnuteľnosti sú majetkoprávne nevysporiadané. Navyše,

aj po zániku bezpodielového spoluvlastníctva až do jeho vyporiadania zostal každý

z manželov vlastníkom spoločnej veci. Bolo preto vylúčené, aby vec náležiaca do

bezpodielového spoluvlastníctva počas doby od jeho zániku až do jeho vyporiadania

vydržal pre seba jeden z bývalých manželov. Na základe uvedeného bolo treba prijať

právny záver, že bývalá manželka žalobcu nemohla nadobudnúť výlučné vlastníctvo

k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Ak potom kúpnou zmluvou z 3. júna 2004 sporné

nehnuteľnosti previedla ako predávajúca výlučná vlastníčka v celosti, previedla viac práv,

než sama v tom čase mala. Bola teda porušená právna zásada, podľa ktorej nikto nemôže na

druhého previesť viac práv, než sám má, čo má za následok, že kúpna zmluva je v časti

týkajúcej sa prevodu polovičného podielu patriaceho žalobcovi neplatná podľa ustanovenia

. Ide o absolútnu čiastočnú neplatnosť právneho úkonu, nie

teda relatívnu neplatnosť. Pokiaľ sťažovatelia poukazujú na akési „fiktívne“ vlastníctvo,

takýto pojem zákon nepozná. Preto nemožno akceptovať námietku, podľa ktorej by

„fiktívne“ vlastnícke právo žalobcu malo pôsobiť len voči bývalej manželke žalobcu, a nie

aj voči sťažovateľom ako dobromyseľným nadobúdateľom.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2010 vyplýva, že

ním bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. januára 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie sťažovateľov

nie je opodstatnené. Rozhodujúcou otázkou bolo, či sporné nehnuteľnosti boli, alebo neboli

predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva v rámci schváleného súdneho

zmieru uznesením okresného súdu č. k. -281 z 21. októbra 2003. Pri posúdení

tejto otázky dospel najvyšší súd k záveru o správnosti právneho názoru krajského súdu,

podľa ktorého sporné nehnuteľnosti neboli predmetom vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva. Tomuto záveru nasvedčuje aj následné konanie bývalej manželky žalobcu,

keď 17. mája 2004 požiadala o vydanie osvedčenia o vydržaní sporných nehnuteľností.

Z tohto jej konania naopak možno usúdiť, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetom

vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva. Navyše, podmienky nadobudnutia

vlastníctva vydržaním v prospech bývalej manželky žalobcu neboli splnené z dôvodov,

ktoré uviedol krajský súd. Preto tiež krajský súd správne vychádzal z právnej domnienky

uvedenej v ustanovení , na základe ktorej sa žalobca

a bývalá manželka žalobcu stali podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností, a to

každý z nich v rozsahu ideálnej polovice. Pokiaľ bývalá manželka žalobcu previedla na

sťažovateľov kúpnou zmluvou sporné nehnuteľností v celosti, je táto zmluva čiastočne

neplatná, keďže sa ňou previedlo na sťažovateľov viac práv, než v čase uzavretia kúpnej

zmluvy bývalá manželka žalobcu mala. Žalobca je preto aj naďalej spoluvlastníkom

sporných nehnuteľností v polovici. Rozsudok krajského súdu je v súlade s princípom

právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Uvedené princípy si sťažovatelia

vykladajú zúžene, výlučne vo svoj prospech a potierajú pritom ochranu vlastníckeho práva

iného, ktorý toto právo mal už v čase nadobudnutia vlastníckeho práva zo strany

sťažovateľov, a ktoré bolo uvedeným prevodom porušené.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)

Podľa návrhom na začatie konania

možno uplatniť, aby so rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie

je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolou zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom

sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,

ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania

vedeného všeobecnými súdmi bola žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu k sporným

nehnuteľnostiam, resp. k ideálnemu spoluvlastníckemu podielu zo sporných nehnuteľností.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)

[na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených najmä

v ustanoveniach a ] má miesto iba za

predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení existencie či

neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných

súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou existencie či

neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu

rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Pokiaľ všeobecné súdy

postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli

k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na

súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania (spravidla žalovaného).

Možno teda ustáliť, že všeobecné súdy sa v danej veci otázkou existencie

naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení spoluvlastníckeho práva

vôbec nezaoberali, čím postupovali arbitrárne. Vo svetle tejto skutočnosti (bez ohľadu na

prípadné ďalšie okolnosti) treba dospieť k záveru, že došlo k porušeniu oboch označených

základných práv sťažovateľov, teda základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku

nálezu).

Rozhodujúce skutkové okolnosti riešeného prípadu sa javia ako dosť osobité

a neobvyklé.

Kúpna zmluva, ktorou žalobca a bývalá manželka žalobcu mali nadobudnúť

bezpodielové spoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, bola na jednej strane

predpísaným postupom vložená do katastra, no na druhej strane vklad vlastníckeho práva

v prospech nadobúdateľov nebol do listu vlastníctva zapísaný, v dôsledku čoho zostal v liste

vlastníctve i naďalej evidovaný pôvodný vlastník. V čase uzavretia súdneho zmieru

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobca a bývalá manželka

žalobcu preto žili v predstave, že k prevodu vlastníckeho práva na nich ešte nedošlo. Podľa

všetkého ani jeden z nich nevedel, že ide o technickú chybu katastra nehnuteľností. Obaja

preto vychádzali z predstavy, že v budúcnosti dôjde k zápisu vlastníckeho práva v ich

prospech, a tým aj k nadobudnutiu vlastníctva, pričom v kritickom časovom okamihu

kvalifikovali existujúci stav ako spoločný nárok na nadobudnutie bezpodielového

spoluvlastníckeho práva, a to až do chvíle, kým sa zápis ich vlastníctva uskutoční.

Vo vedomí takýchto okolností uzavreli 21. októbra 2003 súdny zmier, podľa ktorého, inter

2

alia, „pohľadávka - garáž súp. č. 2839 postavená na parcele KN 1390 o výmere 20 m-

zastavaná plocha, zapísaná na LV č. 2698 k. ú. R. - majetko-právne neusporiadaná,

v hodnote 100.000,- Sk“ bola prikázaná do výlučného vlastníctva bývalej manželky žalobcu.

Na základe uvedených okolností treba podľa názoru ústavného súdu vychádzať

z toho, že sa žalobca a bývalá manželka žalobcu dohodli na tom, že nárokovaný zápis

vlastníckeho práva svedčiaci pôvodne obom má byť vykonaný iba v prospech bývalej

manželky žalobcu, pričom je zrejme iba jej vecou, resp. rizikom, ako to dosiahne, resp. či to

vôbec dosiahne. Vychádzajúc z tejto skutočnosti ústavný súd nevidí naliehavý právny

záujem na požadovanom určení spoluvlastníckeho práva na strane žalobcu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu.

V tejto súvislosti treba dodať, že o vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol ústavný

súd aj napriek tomu, že sťažovatelia o takýto výrok nepožiadali, keďže citované ustanovenie

to umožňuje.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume

382,32 €, a to za tri úkony právnych služieb vykonaných v roku 2010 (prevzatie a príprava

zastúpenia, replika na vyjadrenie najvyššieho súdu, replika na vyjadrenie žalobcu) po

120,23 €, ako aj za režijný paušál trikrát po 7,21 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011