Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)de7/368395.31588d.pdf
PDF · 127.19 KB
No categories available
3Cdo/100/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci žalobcu I., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P.,
advokátom so sídlom v B., proti žalovaným 1/ O., 2/ K., obom bývajúcim v B. a obom
zastúpeným JUDr. B., advokátom so sídlom v B., o určenie vlastníctva, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14 C 102/2007, na dovolanie žalovaných 1/, 2/
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. januára 2009 sp. zn. 15 Co 270/2008,
takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaní 1/, 2/ sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi v lehote 3 dní
náhradu trov dovolacieho konania vo výške 152,46 € na účet JUDr. P., advokáta so sídlom
v B., vedený vo V., a.s., P. pod číslom X..
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že v podiele ½ je spoluvlastníkom nehnuteľností
v katastrálnom území R., ktoré sú v katastri nehnuteľností zapísané na liste vlastníctva č. X.,
a to garáže súpisného čísla X. postavenej na parcele č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo
2 2
výmere X. ma pozemku parc. č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m(ďalej
len „nehnuteľnosti“).
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo 14. októbra 2008 č.k. 14 C 102/2007-163
žalobu v celom rozsahu zamietol. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa 641,60 Sk titulom
svedočného. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že súčasťou vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva žalobcu a jeho bývalej manželky B., ktoré bolo vyporiadané zmierom
právoplatným 11. novembra 2003, bola aj spoločná pohľadávka za nehnuteľnosti voči
predávajúcej H., a to z toho dôvodu, že v čase vyporiadania nemali účastníci k dispozícii list
vlastníctva ohľadne nehnuteľností. Túto pohľadávku nadobudla bývalá manželka B., ktorá tak
získala podklad pre vydanie osvedčenia o vydržaní vlastníctva predmetných nehnuteľností.
Nehnuteľnosti boli v držbe bývalých manželov F. od roku 1992 v dobromyseľnom
presvedčení, že sú ich bezpodielovými spoluvlastníkmi titulom kúpy od H.. Keď potom B.
ako vlastníčka predmetných nehnuteľností tieto predala žalovaným 1/, 2/ na základe kúpnej
zmluvy z 3. júna 2004, jej postup považoval za súladný so zákonom.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 28. januára 2009
sp. zn. 15 Co 270/2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určil, že žalobca je
v podiele ½ spoluvlastníkom nehnuteľností v katastrálnom území R., ktoré sú v katastri
nehnuteľností zapísané na liste vlastníctva č. X., a to garáže súpisného čísla X. postavenej na
2
parcele č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. ma pozemku parc. č. X. –
2
zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m. Žalobcovi nepriznal náhradu trov konania
a žalovaných 1/, 2/ zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet súdu prvého stupňa
21,29 € (641,60 Sk) titulom trov preddavkovaných štátom (svedočné). V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva (ako to zistil aj súd
prvého stupňa), že žalobca s B. počas manželstva (manželstvo bolo uzavreté 24. novembra
1979) spoločne nadobudli predmetné nehnuteľnosti, a to na základe kúpnej zmluvy uzavretej
žalobcom 18. decembra 1993 s predávajúcou H.. Návrh na vklad vlastníckeho práva k týmto
nehnuteľnostiam bol na kataster podaný 10. mája 1993 a Katastrálny úrad v Banskej Bystrici
– Správa katastra Banská Bystrica rozhodnutím z 10. mája 1993 pod číslom V. povolila
vklad. Dňa 24. mája 2004 bola na liste vlastníctva zapísaná ako výlučne vlastníčka
nehnuteľností B.. Odvolací súd však nepovažoval za správny právny záver súdu prvého
stupňa, podľa ktorého, ak účastníci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej len „BSM“) nemali k dispozícii list vlastníctva ohľadne nehnuteľností,
predmetom vyporiadania mohla byť len spoločná pohľadávka voči predávajúcej H.. Odvolací
súd mal za to, že vzhľadom na konštitutívne účinky rozhodnutia správy katastra o povolení
vkladu prevodnej zmluvy na žalobcu, ktoré nastali 10. mája 1993, ako i na to, že medzi
manželmi F. nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti tvoria ich spoločný majetok,
v dohode o vyporiadaní BSM mali byť nehnuteľnosti vyporiadané. V konaní o vyporiadanie
BSM vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 17 C 299/1998 obaja manželia
F. zhodne tvrdili, že nehnuteľnosti sú majetkovo neusporiadané, a preto žiadali do
vyporiadania zahrnúť len pohľadávku. Aj z formulácie uznesenia Okresného súdu Banská
Bystrica z 21. októbra 2003 č.k. 17 C 299/1998-281, ktorým bol schválený zmier
o vyporiadaní BSM vyplýva, že predmetom vyporiadania okrem iných vecí a hodnôt bola len
pohľadávka v hodnote 100 000 Sk. Z toho dôvodu záver okresného súdu, že predmetom
vyporiadania BSM neboli predmetné nehnuteľnosti, ale len pohľadávka v súvislosti s týmito
nehnuteľnosťami, považoval za správny. Vzhľadom k tomu, že sporné nehnuteľnosti neboli
predmetom vyporiadania BSM vyššie uvedeným súdnym zmierom, odvolací súd uzavrel, že
sa na daný prípad uplatní právna domnienka v zmysle § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka,
a na jej základe predmetné nehnuteľnosti patria do podielového spoluvlastníctva žalobcu
a jeho bývalej manželky B.. Odvolací súd taktiež nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa,
keď po vyporiadaní spoločnej pohľadávky manželov F. považoval procesný postup B.
v súvislosti s podaním žiadosti o vydanie osvedčenia o vydržaní nehnuteľností, za súladný so
zákonom. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade neboli splnené podmienky pre
nadobudnutie vlastníctva nehnuteľností vydržaním v prospech B. podľa § 134 Občianskeho
zákonníka. Nebola totiž u nej splnená podmienka oprávnenej držby a naviac aj po zániku
BSM až do jeho vyporiadania bol každý z manželov vlastníkom celej spoločnej veci, pričom
bol obmedzený rovnakým vlastníckym právom druhého z manželov. Bolo preto vylúčené,
aby vec patriacu do BSM počas doby od jeho zániku do jeho vyporiadania vydržal pre seba
jeden z manželov. Preto B. nemohla nadobudnúť výlučné vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam vydržaním. Ak za tohto stavu B. kúpnou zmluvou z 3. júna 2004 previedla
na žalovaných 1/, 2/ sporné nehnuteľnosti v celosti, previedla na kupujúcich viac práv, než
sama v tom čase mala. Porušenie tejto zásady má ten dôsledok, že uvedená kúpna zmluva je
v časti prevodu spoluvlastníckeho podielu v ½ (ktorý patril žalobcovi) neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka a žalobcom podaná žaloba je dôvodná. Preto s poukazom na § 220
O.s.p. zmenil rozsudok prvostupňového súdu a žalobe o určenie spoluvlastníctva vyhovel.
Výrok o trovách konania odvolací súd odôvodnil § 150 O.s.p., žalobcovi nepriznal náhradu
trov konania, keď dôvody hodné osobitného zreteľa vzhľadal v tom, že žalobca sám má
v značnej miere podiel na vzniku tohto sporu, keď napriek doručeniu kúpnej zmluvy uzavretej
s H. spolu s rozhodnutím o povolení vkladu, v konaní o vyporiadanie BSM tvrdil, že ide
o neusporiadané nehnuteľnosti, a keďže žalovaní 1/, 2/ boli pri uzatváraní kúpnej zmluvy s B.
v dobrej viere, že nehnuteľnosti kupujú od skutočnej vlastníčky, bol toho názoru, že by
nebolo spravodlivé, aby žalovaní hradili žalobcovi trovy konania.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalovaní 1/, 2/. Napadnuté rozhodnutie
žiadali zmeniť a potvrdiť rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo 14. októbra 2008 č.k.
14 C 102/2007-163. Namietali, že odvolací súd nesprávne vec po právnej stránke posúdil,
keď rozhodol v rozpore so skutočným stavom veci, nakoľko súdnym zmierom bol
vyporiadaný majetok patriaci do BSM bývalých manželov F., vrátane sporných
nehnuteľností. Na vyporiadaní hodnoty nehnuteľností sa manželia dohodli z dôvodu, že
v čase schvaľovania zmieru súdom neboli nehnuteľnosti majetkovo vysporiadané. Záver
odvolacieho súdu, že ½ nehnuteľností patrí do vlastníctva žalobcu, ktorý mal nadobudnúť
vlastnícke právo podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka v dôsledku nevyporiadania
v rámci BSM nepovažovali za správny. Podľa nich takýto záver môže mať dôsledky len voči
bývalým manželom ako účastníkom BSM a nemôže mať právne relevantný vplyv na
postavenie tretích osôb, ktoré nadobudli vlastníctvo zákonom určeným spôsobom. Ďalej
poukázali na to, že odvolací súd nezohľadnil ich námietku týkajúcu sa zhodnotenia
nehnuteľností a priznal žalobcovi podiel v hodnote, o ktorý sa vôbec nepričinil.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne
správne, a preto navrhol dovolanie žalovaných zamietnuť a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie nie je
opodstatnené.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom však dovolací súd neposudzuje iba
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/
O.s.p. O vadu takej povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolatelia žiadnu
z týchto vád nenamietali a vada uvedenej povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní
a dôsledkom nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Ani vadu tejto povahy dovolatelia
nenamietali a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Žalovaní 1/, 2/ vychádzajúc z obsahu ich dovolania namietajú, že zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
Z obsahu spisu je nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania a boli
nadobudnuté na základe kúpnej zmluvy uzavretej 18. decembra 1992 medzi predávajúcou H.
a kupujúcim I. (žalobcom), patrili do BSM žalobcu a jeho bývalej manželky B.; túto
skutočnosť bývalí manželia zhodne potvrdili. Vklad vlastníckeho práva na základe tejto
kúpnej zmluvy v prospech žalobcu bol povolený rozhodnutím Správy katastra Banská
Bystrica z 10. mája 1993 pod č. V., ktorá zmena sa však reálne na liste vlastníctva neobjavila;
podľa Správy katastra Banská Bystrica sa tak stalo nedopatrením (viď č.l. 150 spisu).
Manželstvo žalobcu a B. bolo právoplatné rozvedené dňom 10. apríla 1998. V konaní
o vyporiadanie BSM manželov F. vedeným pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp.
zn. 17 C 299/1998 bol uznesením z 21. októbra 2003 schválený súdny zmier, podľa ktorého
okrem iných vecí a majetkových hodnôt, bola do výlučného vlastníctva B. prikázaná
„pohľadávka – garáž súp. č. X. postavená na parcele KN X. o výmere X. m2 – zastavaná
plocha, zapísaná na LV č. X. k.ú. R. – majetkovo-právne neusporiadaná, v hodnote
100.000,- Sk.“ Následne 25. apríla 2004 pod číslom P. bolo Správou katastra Banská Bystrica
do katastra nehnuteľností zapísané osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam zo 17. mája 2004 v prospech B. vyhotovené notárkou Mgr. Z. pod číslom
N.. B. následne sporné nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy z 3. júna 2004 previedla na
žalovaných 1/, 2/; Správa katastra Banská Bystrica vklad vlastníckeho práva na základe tejto
kúpnej zmluvy v prospech žalovaných 1/, 2/ povolila rozhodnutím zo 7. júla 2004 pod číslom
V..
V danom prípade bolo rozhodujúcim posúdiť otázku, či nehnuteľnosti, ku ktorým
žiada žalobca určiť, že je spoluvlastníkom ideálnej ½ nehnuteľností, boli predmetom
vyporiadania BSM medzi žalobcom a jeho bývalou manželkou B. v rámci schváleného
súdneho zmieru uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 21. októbra 2003 č.k.
17 C 299/1998-281, právoplatným 10. novembra 2003. Dovolací súd pri posúdení tejto
otázky dospel k záveru, že právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého sporné
nehnuteľnosti neboli predmetom vyporiadania BSM uvedeným súdnym zmierom, je správny.
Aj podľa dovolacieho súdu z výrokovej časti uznesenia o schválení zmieru ani z jeho
odôvodnenia nemožno vyvodiť, že predmetom vyporiadania BSM boli aj sporné
nehnuteľnosti; naopak z obsahu tohto uznesenia jednoznačne vyplýva, že predmetom
vyporiadania BSM bola len pohľadávka 100 000 Sk v súvislosti so spornými
nehnuteľnosťami. Tomuto záveru nasvedčuje aj následné konanie bývalej manželky žalobcu
B. po schválení vyššie uvedeného súdneho zmieru, keď 17. mája 2004 požiadala o vydanie
osvedčenia o vydržaní sporných nehnuteľností. Z tohto jej konania naopak možno usúdiť, že
predmetné nehnuteľnosti neboli predmetom vyporiadania BSM; ak by tomu tak bolo, riešenie
zvolené bývalou manželkou žalobcu B. pre dosiahnutie zmeny v osobe vlastníka v katastri
nehnuteľností by nebolo potrebné. Naviac podmienky pre nadobudnutie vlastníctva sporných
nehnuteľností vydržaním v prospech B. neboli v danom prípade splnené, a to z dôvodov,
ktoré odvolací súd uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorými sa dovolací súd
v celom rozsahu stotožňuje.
Keďže sporné nehnuteľnosti neboli predmetom vyporiadania BSM žalobcu a jeho
bývalej manželky B. vyššie uvedeným súdom schváleným zmierom, správne odvolací súd
vychádzal z právnej domnienky uvedenej v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na základe
ktorej sa žalobca a jeho bývalá manželka B. stali podielovými spoluvlastníkmi predmetných
nehnuteľností, a to každý z nich v rozsahu ideálnej polovice. Pokiaľ B. previedla
nehnuteľnosti v celosti kúpnou zmluvou na žalovaných 1/, 2/, je táto zmluva čiastočne
neplatná, nakoľko previedla na kupujúcich viac práv, než v čase uzavretia kúpnej zmluvy
mala. Žalobca je naďalej spoluvlastníkom nehnuteľností v podiele ½, a právom sa preto
domáha ochrany práv spoluvlastníka voči osobám, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľnosti
ako vlastníci aj jeho ideálnej polovice sporných nehnuteľností.
Pokiaľ dovolatelia v dovolaní poukazujú na čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11
Listiny základných práv a slobôd a § 123 Občianskeho zákonníka v súvislosti s porušením
ochrany ich vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, tieto ich námietky nepovažuje
dovolací súd za dôvodné; rozhodnutie odvolacieho súdu je v súlade s princípom právnej istoty
a ústavnej ochrany vlastníckeho práva. Tieto uvedené princípy si dovolatelia vykladajú
zúžene, výlučne v ich prospech a potierajú ochranu vlastníckeho práva iného, ktorý toto právo
mal už v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti z ich strany a ktoré
bolo uvedeným prevodom porušené.
V súvislosti s ďalšími námietkami dovolateľov uvedenými v ich dovolaní, ktoré sa
týkajú nesprávnosti postupu odvolacieho súdu, keď pri rozhodovaní nezohľadnil nimi
vykonané zhodnotenie sporných nehnuteľností, dovolací súd tieto taktiež nepovažuje za
opodstatnené. Otázku náhrady žalovanými tvrdeného zhodnotenia nehnuteľností žalovaní
neurobili predmetom tohto konania, a preto odvolací súd sa pri rozhodovaní nedopustil
žiadneho pochybenia.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za
následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalovaných 1/, 2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovaným 1/, 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov
dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto
konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho
zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia z 3. apríla 2009 [§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon právnej služby vychádzal z tarifnej odmeny
vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výšku určil podľa vyčíslenia žalobcom, ktorým bol
viazaný. V zmysle tohto vyčíslenia odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje 121,17 €.
Odmena spolu s režijným paušálom 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (§ 18 ods. 3
vyhlášky) činí celkom 152,46 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková