Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/44/2026

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/XX, XXX XX C. C., právne zastúpená JUDr. Marína Šimková, advokátka, so sídlom Kapitulská 21, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 45 018 618, proti žalovaným: 1/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/X, XXX XX F. a 2/ G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, XXX XX I., obaja právne zastúpení JUDr. Michal Vlkolinský, advokát, so sídlom Námestie SNP 87/8, 960 01 Zvolen, IČO: 37 955 365, v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie, že nehnuteľností patrí do BSM žalobkyne a žalovaného 1/, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. - 179 zo dňa 13. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa na základe žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 11.09.2024, po jej zmene pripustenej uznesením Okresného súdu Zvolen č.k. -149 z 18.08.2025 domáhala, aby súd prvej inštancie určil neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ktorej predmetom bol predaj nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre okres Zvolen, obec Zvolen, kat. úz. F. (ďalej len „LV č. XXXX“), vedený Okresným úradom Zvolen, katastrálnym odborom, a to záhradnej chatky, súpisné číslo XXXX, postavenej na pozemku – parcele CKN č. XXXX/XXX (ďalej len „nehnuteľnosť“) za podľa žalobkyne poddimenzovanú, nízku kúpnu cenu vo výške 10.000,- Eur, ktorej vklad bol povolený pod J.- XXXX/XXXX zo dňa 28.08.2023 – 1837/23 (ďalej len „kúpna zmluva z roku 2023“); a zároveň, aby určil, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyne a žalovaného 1/ (ďalej len „BSM“). Žalobkyňa uviedla, že ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 24.05.2023. Podľa tvrdení žalobkyne bola nehnuteľnosť nadobudnutá počas manželstva zo spoločných finančných prostriedkov, preto patrí do BSM, na čom nič nemení skutočnosť, že na základe pôvodnej kúpnej zmluvy, ktorou bola nehnuteľnosť nadobudnutá, figuroval na LV č. XXXX ako výlučný vlastník žalovaný 1/. Žalovaný 1/ podľa žalobkyne vedel, že ich BSM sa bude vyporiadavať a napriek tomu úmyselne previedol nehnuteľnosť na žalovaného 2/ (ktorého označila za švagra žalovaného 1/). Žalobkyňa uviedla, že v tom čase komunikovala so žalovaným 1/, ktorý jej mal po predaji chaty povedať, že ju vyplatí z chaty polovicou z kúpnej ceny, t. j. 5.000,- Eur. Ďalej uviedla, že nehnuteľnosť po predaji užíva naďalej žalovaný 1/; žalovaný 2/ má vlastný dom a chatku, nehnuteľnosť neužíva. V tomto smere uviedla, že išlo o fiktívny predaj podmienený úmyslom žalovaného 1/ vyhnúť sa vyporiadaniu BSM; trhová cena nehnuteľnosti sa pohybuje v rozsahu 30.000,- až 37.000,- Eur. S poukazom na v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uviedla, že predaj nehnuteľnosť nie je bežná vec, vyžadoval jej súhlas, ona však o prevode nemala vedomosť a ani s ním nesúhlasila; preto je kúpna zmluva neplatná od začiatku. Z hľadiska naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosť patrí do BSM, žalobkyňa citovala z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31.01.2024; a k časti o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy uviedla, že ide o žalobu podľa (ďalej len „“), ktorá je prípustná podľa .

2. Prvým výrokom odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej inštancie (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu žalobkyne zamietol (I. výrok) a druhým výrokom súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému 1/ a 2/ trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok).

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania z listinných dôkazov zistil, že žalovaný 2/ je v zmysle LV č. XXXX výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu, a to na základe kúpnej zmluvy z roku 2023. Z kúpnej zmluvy zo 06.02.2013, uzavretej medzi žalovaným 1/ ako kupujúcim a treťou osobou (ďalej len „pôvodná kúpna zmluva“ alebo „kúpna zmluva z roku 2013“), súd prvej inštancie zistil, že predmetom tejto zmluvy bol okrem iného aj prevod spornej nehnuteľnosti, pričom v zmysle čl. II. bod 1 predmetnej zmluvy mal žalovaný 1/ nehnuteľnosť nadobudnúť do výlučného vlastníctva za kúpnu cenu vo výške 10.000,- Eur; na zmluve sa nachádzajú overené podpisy predávajúcej a žalovaného 1/. Z pripojeného sobášneho listu súd prvej inštancie zistil, že manželstvo žalobkyne a žalovaného 1/ bolo uzatvorené dňa 24.05.2003 a bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. zo dňa 24.05.2023, právoplatným dňa 08.06.2023. Z dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uzatvorenej dňa z 31.10.2007 medzi D. B., nar. XX.XX.XXXX a K. B., nar XX.XX.XXXX (rodičmi žalovaného 1/) súd prvej inštancie zistil, že išlo o dohodu o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k tam špecifikovanej nehnuteľnosti, v ktorej bolo okrem iného (v bode VII.) dohodnuté, že D. B. zaplatí K. B. za prevádzaný spoluvlastnícky podiel (na nehnuteľnosti) sumu vo výške 850.000,- Sk v hotovosti. Z Darovacej zmluvy z 23.11.2011 medzi darkyňou (svedkyňou) L. B. a obdarovaným žalovaným 1/ (ďalej len „darovacia zmluva“) vyplýva, že darca dostal od rodičov sumu 850.000,- Sk, obdarovaný nič; preto sa darca rozhodol obdarovanému darovať sumu 13.000,- Eur a obdarovaný dar s vďakou prijal. Z e-mailovej komunikácie súd prvej inštancie zistil, že medzi pr. zást. žalobkyne a žalovaného 1/ prebiehala komunikácia o vyporiadaní BSM.

4. Z výsluchu svedkyne L. B. súd prvej inštancie zistil, že svedkyňa je sestrou žalovaného 1/ a žalobkyňa je jej bývala švagriná; žalovaný 2/ je bývalým druhom svedkyne, s ktorou má spoločné dieťa. K veci svedkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá a vie objektívne vypovedať. Svedkyňa vypovedala, že žalovanému 1/ darovala sumu 13.000,- Eur; tieto finančné prostriedky dostala darom od rodičov, žalovanému 1/ ich fyzicky odovzdala po spísaní darovacej zmluvy v byte na adrese M. XX, C. C., kde vtedy bývala ich mama. Tento byt bol kupovaný z jej a žalovaného 2/ finančných prostriedkov v roku 2008.

5. Žalobkyňa napádala v konaní pred súdom prvej inštancie danú darovaciu zmluvu v prvom rade z dôvodu, že svedkyňa nemohla darovať sumu 13.000,- Eur žalovanému 1/, nakoľko tie použila na kúpu X-XXXXXXXX C. N. XX na M. XX J. C. C.. Darovanie považovala za fiktívny právny úkon, nakoľko sa realizovalo po 4 rokoch od pripísania finančných prostriedkov na účet svedkyne. Žalovaný 1/ sa o darovaní žalobkyni nezmienil, ale uviedol, že ju vyplatí sumou 5.000,- Eur; k vyporiadaniu medzi žalovaným 1/ a svedkyňou malo dôjsť v rozmedzí rokov 2022 až 2024. Žalovaní nerozporovali skutočnosť, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá počas manželstva, ale namietali, že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia o nadobudnutí nehnuteľnosti zo spoločných prostriedkov manželov; nepreukázala, z akých spoločných prostriedkov (napr. úver, úspory) mala byť nehnuteľnosť nadobudnutá. Mali za to, že na druhej strane oni preukázali, že svedkyňa darovala žalovanému 1/ sumu 13.000,- Eur, ako aj pôvod týchto finančných prostriedkov. Tvrdili, že svedkyňa síce využila časť finančných prostriedkov (zo sumy 850.000,- Sk), ktoré jej boli darované rodičmi, na kúpu vlastného bývania, ale časť z nich darovala aj žalovanému 1/. Ten potom svedkyňou darované finančné prostriedky využil na kúpu nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva.

6. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania a právnom posúdení veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Úvodom súd prvej inštancie uviedol, že žaloba je v časti o určenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy (určenie právnej skutočnosti podľa ) procesne prípustná podľa ; poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31.01.2024. Súd prvej inštancie k meritu uviedol, že nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je bežná vec; preto na realizáciu takéhoto právneho úkonu, ak ide nadobudnutie

nehnuteľnosti zo spoločných prostriedkov manželov, je potrebný súhlas druhého manžela. Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle sa považuje za platný, pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený, sa neplatnosti nedovolá. K uzavretiu pôvodnej kúpnej zmluvy došlo počas trvania manželstva žalobkyne a žalovaného 1/, pričom z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by sa žalobkyňa dovolala relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu, a preto keďže je pre súd podľa rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, tak sa pôvodná kúpna zmluva stala bezpodmienečne platnou a žalovaný 1/ nadobudol nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva. Vzhľadom na uvedené žalovaný 1/ ako výlučný vlastník mohol nakladať s nehnuteľnosťou a previesť ju na žalovaného 2/ za cenu, ktorú uznal za vhodnú. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa nepreukázala v konaní svoje tvrdenie, že nehnuteľnosť nadobudli zo spoločných finančných prostriedkov. Žalovaný 1/ toto tvrdenie žalobkyne poprel a predložil dôkaz, že na kúpu nehnuteľnosti použil finančné prostriedky z jeho výlučného vlastníctva, ktoré získal darom od sestry (pričom Dohodou o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi rodičmi svedkyne a žalovaného 1/ bol preukázaný pôvod a existencia týchto finančných prostriedkov). Žalovaný 1/ teda preukázal možný pôvod finančných prostriedkov, ktorými kupoval nehnuteľnosť s tým, že sa jedná o finančné prostriedky získané darom, ktoré v zmysle nepatria do BSM. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že sa zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska merita veci rozhodujúce, keď všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol.

7. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia v spojení s ustanovením , . Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaní boli v konaní úspešní v plnom rozsahu, preto im priznal náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Napadnutý rozsudok označila za nesprávny z dôvodov uvedených v a , teda z dôvodov, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. V obsahu odvolania odvolací súd vzhliadol aj uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa , t.j. dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces spočívajúcemu v nepreskúmateľnosti a vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozsudku.

9. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie vychádzal z nesprávnej premisy, že ak sa nedovolala relatívnej neplatnosti pôvodnej kúpnej zmluvy, žalovaný 1/ sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti a mohol s ňou voľne nakladať; preto vec nesprávne právne posúdil. Tento jeho záver je nepreskúmateľný a vnútorne rozporný.

10. Žalobkyňa uviedla, že ochranná funkcia a smeruje k tomu, aby jeden z manželov mohol namietať právne úkony druhého manžela, ktoré zhoršujú jeho majetkové postavenie. Z tohto dôvodu žalobkyňa namietala relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy z roku 2023, nie kúpnej zmluvy z roku 2013, keďže zastávala názor, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá do BSM. Nedovolanie sa relatívnej neplatnosti pôvodnej kúpnej zmluvy z roku 2013 je podľa žalobkyne irelevantné pre posúdenie, či nehnuteľnosť patrí do BSM. Vznik BSM podľa nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje rozhodnutie súdu ani iného orgánu a nie je podmienený dovolaním sa relatívnej neplatnosti pôvodnej kúpnej zmluvy.

11. Podľa žalobkyne v okolnostiach sporu platí zákonná domnienka, že nehnuteľnosť patrí do BSM, pretože bola nadobudnutá počas trvania manželstva. Bolo preto na najmä na žalovanom 1/, aby preukázal, že sa na ňu vzťahuje zákonná výnimka ( ), že nehnuteľnosť bola získaná z jeho výlučných finančných prostriedkov získaných darom. Pre posúdenie, či vec patrí do BSM nie je relevantné, že žalovaný 1/ bol v pôvodnej kúpnej zmluvy uvedený ako výlučný nadobúdateľ nehnuteľnosti a na základe toho bol ako jej výlučný vlastník zapísaný a evidovaný aj v katastri nehnuteľností na príslušnom LV č. XXXX. Tieto okolnosti sama osebe nevedú k vylúčeniu veci nadobudnutej za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov z BSM, na také vylúčenie je potrebná notárska zápisnica o zúžení BSM. Zápis v katastri nehnuteľností má vo vzťahu k BSM, ktoré vzniká zo zákona, len evidenčný charakter a sám osebe nezakladá hmotnoprávny záver, že nehnuteľnosť

do BSM nepatrí. Podľa žalobkyne preto neboli splnené podmienky podľa alebo odôvodňujúce vylúčenie nehnuteľnosti z BSM.

12. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nesprávne rozdelil dôkazné bremeno a nedostatočne posúdil darovanie sumy 13.000,- Eur svedkyňou žalovanému 1/. Keďže východiskom je domnienka podľa , že majetok nadobudnutý počas manželstva patrí do BSM, dôkazné bremeno nesie ten, kto tvrdí, že ide o jeho výlučný majetok. V danom spore preto bolo na žalovanom 1/, aby preukázal, že nadobudnutie nehnuteľnosti bolo financované výlučne z daru a že medzi darom a nadobudnutím nehnuteľnosti existuje jasná a preukázaná súvislosť.

13. Žalobkyňa zastávala názor, že splnila bremeno tvrdenia, keď uviedla, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá počas manželstva, čo postačuje na vznik domnienky, že patrí do BSM. Súd prvej inštancie podľa nej nesprávne požadoval, aby preukázala spoločný pôvod peňazí, nemožno od nej totiž žiadať, aby identifikovala každé spoločné euro. Zároveň podľa nej súd prvej inštancie bez hlbšej kritiky považoval za preukázané tvrdenia žalovaných o nadobudnutí nehnuteľnosti z výlučného majetku žalovaného 1/, resp. z daru. Súd prvej inštancie totiž nedostatočne vyhodnotil dôkazy súvisiace s darovaním a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na dlhší časový odstup medzi pripísaním sumy 850.000,- Sk na účet svedkyne v roku 2007 a darovaním žalovanému 1/ v roku 2011. Svedkyňa pri výpovedi zároveň priznala, že časť týchto finančných prostriedkov použila na kúpu vlastného bytu, v ktorom bývala matka svedkyne a žalovaného 1/. Obdobne aj medzi údajným darom 13.000,- Eur v hotovosti v roku 2011 a kúpou nehnuteľnosti v roku 2013 existoval dlhší časový odstup, počas ktorého mohli byť darované prostriedky spotrebované alebo zmiešané so spoločnými prostriedkami. Neexistuje objektívny bankový záznam o odovzdaní daru žalovanému 1/. Výpoveď svedkyne preto hodnotila ako rozporuplnú, neopierajúcu sa o konkrétne fakty.

14. Žalobkyňa poukázala aj na to, že žalovaný 1/ sa podľa nej pri mimosúdnych rokovaniach nikdy výslovne neodvolával na dar. Naopak, ponúkal jej vyplatenie sumy 5.000,- Eur za nehnuteľnosť ako polovice z predajnej ceny, čo podľa žalobkyne zodpovedá tomu, že nehnuteľnosť je spoločná. Darovanie ako dôvod vylúčenia nehnuteľnosti z BSM bolo prvýkrát spomenuté až v tomto spore, hoci konaniu predchádzala e-mailová komunikáciu, v ktorej právny zástupca žalovaného 1/ nenamietal, že nehnuteľností patrí do BSM, ale uviedol len to, že bude potrebné ustáliť cenu „vyplatenia“.

15. Aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poznamenal, že žalovaní preukazovali možný pôvod finančných prostriedkov. Podľa žalobkyne z toho vyplýva, že ich pôvod nebol preukázaný, ale išlo len o „možnosť“. Napriek tomu súd prvej inštancie prijal predčasný a nepodložený záver, že nehnuteľnosť nepatrí do BSM.

16. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa uzavrela, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri právnom posúdení veci sa sústredil na pôvodnú kúpnu zmluvu, nie na kúpnu zmluvu z roku 2023, ktorej relatívnu neplatnosť namietala a ktorej sa aj reálne dovolala. Keďže žalobkyňa neposkytla súhlas s prevodom nehnuteľnosti kúpnou zmluvou z roku 2023, tak súd prvej inštancie podľa nej rozhodol vecne nesprávne.

17. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie; alternatívne navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žiadala tiež priznať jej nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.

18. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne považovali napadnutý rozsudok za vecne správny, riadne odôvodnený a zákonný. Podľa ich názoru si v konaní splnili nielen povinnosť tvrdiť, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá z darovaných prostriedkov, ale toto tvrdenie preukázali aj listinnými dôkazmi v spojení s výpoveďou svedkyne. Na rozdiel od nich žalobkyňa podľa žalovaných v konaní iba tvrdila, no nepreukázala, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá zo spoločných prostriedkov. Nestačí pritom tvrdiť, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá zo spoločných prostriedkov; také tvrdenie treba aj preukázať. Žalovaní dodali, že trvajú na všetky svojich vyjadrenia a skutočnostiach uvedených v spore. Odvolanie žalobkyne označili za zjavne nedôvodné, pretože podľa nich neobsahuje žiadne skutočnosti ani právnu argumentáciu, ktoré by odôvodňovali zmenu či zrušenie napadnutého rozsudku. Žalobkyňa podľa nich iba opakuje argumenty z prvoinštančného konania, s ktorými sa súd prvej inštancie správne vysporiadal.

19. Žalovaní preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň si uplatnili nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

20. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrváva na svojej odvolacej argumentácii. podanom odvolaní. Nad rámec už uvedeného dodala, že nehnuteľnosť bola kúpená zo spoločných prostriedkov, ktoré si bývalí manželia šetrili v spoločnej domácnosti práve na tento účel.

21. Žalovaní v odvolacej duplike zopakovali tvrdenia a argumenty uvedené vo vyjadrení k odvolaniu.

22. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne podľa , preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , len v rozsahu odvolania podľa , z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a mimo nich v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle , ktoré vady nezistil, a dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v celom rozsahu podľa a zrušiť a v zmysle vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

23. Predmetom konania bolo pôvodne určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2023, ktorou žalovaný 1/ previedol na žalovaného 2/ spornú nehnuteľnosť. Po pripustení zmeny žaloby uznesením Okresného súdu Zvolen č.k. -149 z 18.08.2025, sa predmetom konania stalo aj určenie, že táto nehnuteľnosť patrí do BSM.

24. Odvolací súd úvodom konštatuje, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal len procesnou prípustnosťou žaloby v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2023. Posúdil ju ako určovaciu žalobu podľa , teda o žalobu na určenie právnej skutočnosti, ktorej prípustnosť musí vyplývať z osobitného právneho predpisu. Takým predpisom je v tomto prípade v spojení s , z ktorých vyplýva oprávnenie žalobkyne dovolať sa (relatívnej) neplatnosti sporného právneho úkonu. Odvolací súd dodáva, že k obdobnému záveru dospel aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.03.2024 vydanom v konaní o určenie neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti medzi členom družstva a družstvom, s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. z 24.01.2024.

25. Súd prvej inštancie sa však nevysporiadal s procesnou prípustnosťou žaloby v časti o určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM. Keďže ide o žalobu podľa , jej prípustnosť závisí od preukázania naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Súd prvej inštancie neposúdil, či žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosť patrí do BSM. Neuviedol, či popri sebe obstoja tak žalobný návrh o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ako aj žalobný návrh o určenie, že vec (nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy) patrí do BSM. Napadnutý rozsudok je v tomto smere nepreskúmateľné. Napriek tomu žalobu aj v časti o určenie, že vec patrí do BSM meritórne posúdil a dospel k záveru, že nie je dôvodná, pretože žalovaní preukázali, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá kúpnou zmluvou z roku 2013 z výlučných prostriedkov žalovaného 1/. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie ÚS SR sp. zn. zo dňa 12.12.2023, zverejnené v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 73/2023, ktorého právna veta znie: „Skúmanie existencie naliehavého právneho záujmu nie je oprávnením všeobecného súdu, ale jeho povinnosťou, čo vyplýva priamo z . Za ústavne udržateľný možno preto považovať postup všeobecného súdu, ak v prípade určovacej žaloby skúmal otázku naliehavého právneho záujmu, aj keď to strany nenamietli.“, v ktorého odôvodnení je poukaz na skoršie rozhodnutie ÚS SR vzťahujúce sa k ust. , ktorého závery sú aplikovateľné aj na v súčasnosti účinné ust. – uznesenie ÚS SR sp. zn. zo dňa 06.10.2017 a v ktorého odôvodnení sa o. i. uvádza: „Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v a ] má miesto iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem o požadovanie určenia existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou (ne) existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého

právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla žalovaného ()]. Naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, spočíva v tom, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie sporu a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Naliehavý právny záujem žalobcu o požadované určenie treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem o ním požadované určenie, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá- ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu o požadované určenie spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ).“

26. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že dopytom na Okresný súd Zvolen zistil, že žalobkyňa dňa 08.06.2026 podala žalobu, ktorej predmetom je vyporiadanie BSM medzi ňou a žalovaným 1/ k spornej nehnuteľnosti. Manželstvo žalovaného 1/ a žalobkyne bolo právoplatne rozvedené 08.06.2023. Podaním tejto žaloby v trojročnej lehote od zániku BSM začalo konanie o vyporiadanie BSM k predmetu tohto sporu, ktoré je vedené na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. . Preto neprichádza do úvahy aplikácia zákonnej fikcie podľa , v prípade aplikácie ktorej by bol daný dôvod na zamietnutie žaloby v časti o určenie, že vec patrí do BSM pre jej nedôvodnosť v čase rozhodnutia súdu.

27. Súd prvej inštancie sa pri posúdení veci zameral najmä na to, že žalobkyňa nenamietala relatívnu neplatnosť pôvodnej kúpnej zmluvy z roku 2013 a tejto neplatnosti sa riadne nedovolala. Z toho vyvodil, že tento právny úkon sa stal bezpodmienečne platným, pôvodná kúpna zmluva sa stala bezvýhradne platnou Keďže predmetnou kúpnou zmluvou nadobudol žalovaný 1/ nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, žalovaný 1/ bol oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou bez súhlasu a vedomia žalobkyne; z uvedeného implicitne vyplýva, že súd prvej inštancie sa preto ani nezaoberal relatívnou neplatnosťou kúpnej zmluvy z roku 2023 podľa v spojení s .

28. Odvolací súd k týmto úvahám súdu prvej inštancie uvádza, že sú nepreskúmateľné, resp. vnútorne rozporné. V konaní nebolo sporné a zároveň to vyplynulo aj z vykonaného dokazovania (sobášny list), že k uzavretiu kúpnej zmluvy z roku 2013 došlo počas trvania manželstva žalobkyne a žalovaného 1/, ktoré uzavreli v roku 2003 a ktoré zaniklo právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva 08.06.2023. Ako správne poznamenala žalobkyňa, skutočnosť, že v kúpnej zmluve z roku 2013 bolo uvedené, že žalovaný 1/ nadobúda nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, ani skutočnosť, že bol na základe tejto kúpnej zmluvy zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX ako výlučný vlastník nehnuteľností automaticky neznamená, že tomu tak skutočne bolo. Nadobudnutie vecí do vlastníctva musí mať základ v hmotnom práve. Z ust. vyplýva, že nehnuteľnosti nadobudnuté za trvania manželstva patria do BSM, ibaže ich nadobúdateľ preukáže niektorú zo zákonných výnimiek tam uvedenú, v tomto prípade, že nehnuteľnosť nadobudol zo svojich výlučných prostriedkov získaných darom, teda že sa jednalo len o transformáciu jeho výlučného majetku z finančných prostriedkov na nehnuteľnosť. Ak uvedené nepreukáže, platí právna domnienka, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá do BSM a to bez ohľadu na zápis v katastri nehnuteľností, resp. konštatáciu uvedenú v kúpnej zmluve ako nadobúdacom titule. Súd nemôže na jednej strane tvrdiť, že žalobkyňa sa mohla dovolať relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2013 a na druhej strane tvrdiť, že nehnuteľnosť bola vo výlučnom vlastníctve žalovaného 1/. Z ustanovenia v spojení s totiž vyplýva, že v nie bežných veciach týkajúcich sa spoločných vecí je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon (relatívne) neplatný, teda dovolávať sa (relatívnej) neplatnosti možno len pri právnych úkonoch týkajúcich sa spoločných vecí, nie vecí vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov. Pri výlučnom majetku jedného z manželov teda neprichádza dovolávanie sa relatívnej neplatnosti nadobúdacieho právneho titulu do úvahy. Ak bol súd prvej inštancie názoru, že žalobkyňa sa mala dovolať relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2013, nepriamo musel dospieť k záveru, že nehnuteľnosť patrí do spoločného majetku v BSM, že sa jedná o spoločnú vec, ktorej prevod (kúpu) nemožno považovať za bežnú vec. Ako správne poznamenala žalobkyňa samotné nedovolanie sa (relatívnej) neplatnosti právneho úkonu - nadobúdacieho titulu v trojročnej lehote nespôsobuje, že sa nehnuteľnosť stane výlučným vlastníctvom manžela, ktorý uzavrel kúpnu zmluvu, jeho následkom je len skutočnosť, že právny úkon zostane platným, teda v tomto prípade

nehnuteľnosť zostane súčasťou BSM, nedôjde k návratu právneho stavu, vlastníckeho práva spred uzavretia kúpnej zmluvy.

29. Nosná argumentácia žalobkyne smerovala k relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2023. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný 1/ touto zmluvou previedol na žalovaného 2/ bez jej súhlasu a vedomia nehnuteľnosť patriacu do BSM, nadobudnutú počas trvania ich manželstva zo spoločných prostriedkov. Z tohto dôvodu sa dovolávala (relatívnej) neplatnosti uvedeného právneho úkonu podľa v spojení s a tvrdila, že vec patrí do BSM. Žalobkyňa zároveň argumentovala, že z ust. vyplýva domnienka, podľa ktorej majetok nadobudnutý počas trvania manželstva patrí do BSM, pokiaľ ten, kto tvrdí jeho výlučný charakter, nepreukáže opak. Podľa žalobkyne preto nemusela preukazovať vynaloženie spoločných prostriedkov; dôkazné bremeno o tom, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá z výlučných prostriedkov žalovaného 1/ zaťažovalo žalovaných. S uvedeným názorom žalobkyni sa odvolací súd vzhľadom na úvahy uvedené v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozhodnutia stotožňuje. V tejto súvislosti poukazuje napr. na uznesenie ÚS SR sp. zn. z 28.04.2022, podľa ktorého dôkazné bremeno o vylúčení veci z BSM zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tvrdí, že vec nadobudnutá počas trvania manželstva do BSM nepatrí.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto irelevantné to, či sa žalobkyňa dovolávala relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2013 alebo nie. Táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2023 ani na meritórne posúdenie toho, či sporná nehnuteľnosť patrí do BSM. Preto zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie žalobu s poukazom na to, že sa žalobkyňa riadne nedovolala relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2013, čo viedlo k bezpodmienečnej platnosti tohto právneho úkonu, k tomu, že sa žalovaný 1/ stal výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

31. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v prípade, ak by bola nehnuteľnosť nadobudnutá počas trvania BSM so súhlasom žalobkyne zo spoločných prostriedkov, tak na jej vylúčenie z BSM by bola podľa potrebná dohoda o zúžení BSM vo forme notárskej zápisnice (viď. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. z 18.06.2025). Z vykonaného dokazovania nevyplynulo a v konaní to ani nebolo tvrdené, že by strany sporu uzavreli dohodu o zúžení BSM vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti vo forme notárskej zápisnice.

32. Žalovaní počas konania popierali rozhodujúce tvrdenie žalobkyne, že nehnuteľnosť patrí do BSM a tvrdili, že žalovaný 1/ nadobudol nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy z roku 2013 do výlučného vlastníctva, keďže jej kúpu financoval z výlučných prostriedkov. Pôvod týchto prostriedkov odôvodňovali darovacou zmluvu z roku 2011, na základe ktorej mala svedkyňa žalovanému 1/ darovať sumu 13.000,- Eur, ktorú mal následne použiť na kúpu nehnuteľnosti. Svedkyňa zase pôvod darovaných prostriedkov preukazovala darovaním finančných prostriedkov vo výške 850.000,- Sk jej matkou, ktoré matka získala na základe dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 31.10.2007 uzavretou s otcom svedkyne a žalovaného 1/, z ktorej vyplýva, že matka svedkyne a žalovaného 1/ mala od ich otca nadobudnúť v hotovosti sumu 850.000,- Sk ako vyrovnací podiel na v dohode špecifikovanej nehnuteľnosti, ktorú nadobudol do výlučného vlastníctva otec svedkyne a žalovaného 1/. Žalovaní tvrdili, že matka svedkyni tieto peňažné prostriedky následne v novembri 2007 darovala. Uvedené tvrdenie bolo preukázané výpisom z bankového účtu svedkyne, na ktorý bola 02.11.2007 pripísaná suma 850.000,- Sk. uvedené skutočnosti potvrdila pri svojom výsluchu aj svedkyňa. Uviedla, že k darovaniu malo dôjsť na základe vzájomného rozhovoru medzi svedkyňou, žalovaným 1/ a ich matkou. Svedkyňa potvrdila uzavretie darovacej zmluvy a uviedla, že po jej podpise žalovanému 1/ fyzicky (v hotovosti) odovzdala sumu 13.000,- Eur. Žalovaní v súvislosti s uvedeným tvrdili, že keďže žalovaný 1/ nebol účastníkom pôvodného darovania, pri matka žalovaného 1/ darovala sumu 850.000,- Sk svedkyni, v roku 2011 došlo medzi svedkyňou a žalovaným 1/ k vyrovnaniu.

33. Súd prvej inštancie na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaní preukázali nadobudnutie nehnuteľnosti žalovaným 1/ v roku 2013 z jeho výlučných finančných prostriedkov. Odvolací súd súhlasí so záverom súdom prvej inštancie, že žalovaní preukázali tvrdenie, podľa ktorého matka darovala svedkyni finančné prostriedky vo výške 850.000,- Sk. Matka svedkyne a žalovaného 1/ preukázateľne nadobudla tieto finančné prostriedky na základe dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva s jej bývalým manželom (otcom svedkyne a žalovaného 1/) z októbra 2007, ktorú následne 02.11.2007 poukázala na bankový účet svedkyne. Táto skutočnosť však preukazuje

iba pôvod finančných prostriedkov darovaných svedkyni. Na záver, že nehnuteľnosť je vylúčená z BSM, pretože bola nadobudnutá z výlučných prostriedkov žalovaného 1/ bolo potrebné, aby žalovaní preukázali aj tvrdenie, že svedkyňa následne v rámci vyrovnania medzi súrodencami darovala žalovanému 1/ sumu 13.000,- Eur, teda pôvod týchto finančných prostriedkov darovaných žalovanému 1/ a tiež ich následne použitie žalovaným 1/ na kúpu nehnuteľnosti v roku 2013.

34. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že žalovaní nepreukázali darovanie sumy 13.000,- Eur svedkyňou žalovanému 1/ výpisom z bankového účtu, táto okolnosť nie je rozhodujúca, pretože svedkyňa pri výsluchu uviedla, že peniaze darovala žalovanému 1/ v hotovosti. Rozhodujúci nie je ani časový odstup medzi pripísaním peňazí na účet svedkyne a darom žalovanému 1/, tento odstup darovanie v hotovosti nevylučuje. Rovnako nie je rozhodujúci ani časový odstup medzi darovaním peňazí žalovanému 1/ a kúpou nehnuteľnosti v roku 2013; žalovaný 1/ tvrdil, že „mal darované finančné prostriedky odložené samostatne od tzv. spoločných prostriedkov“.

35. Podľa postačuje na to, aby vec patrila do BSM tvrdiť a preukázať jedným z manželov, že vec bola nadobudnutá počas trvania manželstva. Z ust. vyplýva vyvrátiteľná domnienka, že vec nadobudnutá počas manželstva patrí do BSM a bola nadobudnutá zo spoločných prostriedkov. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o vyvrátiteľnú domnienku. V civilnom sporovom konaní však môže a často aj dochádza k presunu dôkazného bremena. Ak by bol žalovaný 1/ jednoznačne preukázal svoje tvrdenie, že nehnuteľnosť nadobudol z darovaných, teda výlučných finančných prostriedkov, preto je z BSM vylúčená, bolo by namieste uvažovať o presune dôkazného bremena na žalobkyňu, pokiaľ ide o pôvod (spoločných) finančných prostriedkov, ktoré žalobkyňa tvrdila, že boli použité na kúpu nehnuteľnosti.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu však súd prvej inštancie prijal predčasný záver o unesení dôkazného bremena žalovanými ohľadne ich tvrdenia, že nehnuteľnosť nadobudol žalovaný 1/ za trvania manželstva v roku 2013 zo svojich výlučných prostriedkov získaných darovaním od svedkyne - jeho sestry. Súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne, že svedkyňa mala použiť darované finančné prostriedky na úhradu (časti) kúpnej ceny bytu na M. O. (č. l. 120 a 121). Svedkyňa pri výsluchu potvrdila, že časť peňazí darovaných matkou bola použitá aj na kúpu bytu. Táto skutočnosť je podstatná, pretože z výpisu z účtu svedkyne, ktorý súd prvej inštancie vykonal, ale vyhodnotil iba formálne, vyplýva, že po poukázaní sumy 850.000,- Sk na účet svedkyne už dňa 05.11.2007 previedla svedkyňa na odlišný bankový účet (XXXXXX-XXXXXXXXXX/XXXX) sumu 818.000,- Sk a ako hotovosť vybrala iba zvyšnú sumu 32.000,- Sk (1.062,21 eur). Uvedené treba hodnotiť v kontexte celkového výsluchu svedkyne. Tá uviedla, že finančné prostriedky darované žalovanému 1/ získala od rodičov, mala ich doma a žalovanému 1/ darovala v hotovosti sumu 13.000,- Eur. Zároveň uviedla, že časť týchto finančných prostriedkov mala byť použitá na kúpu bytu v roku 2008 žalovaným 2/. Žalovaní pritom v konaní vôbec netvrdili ani nepreukazovali, že svedkyňa previedla matkou darované finančné prostriedky na iný bankový účet, z ktorého ich následne vybrala v hotovosti a odovzdala žalovanému 1/. Taktiež v konaní nebolo ani preverené, za akú kúpnu cenu bol predmetný byt v roku 2008 nadobudnutý, je však pravdou, že procesná iniciatíva v tomto smere je na stranách sporu.

37. Pokiaľ potom žalovaní (č. l. 101 a č. l. 143) a svedkyňa pri výpovedi tvrdili, že finančné prostriedky, ktoré žalovanému 1/ darovala v roku 2011, pochádzali pôvodom priamo z peňazí darovaných jej matkou v roku 2007, ktoré tá nadobudla v hotovosti v dôsledku vyporiadania podielového spoluvlastníctva medzi jej rodičmi, a že peniaze odovzdala žalovanému 1/ v hotovosti, tak vzhľadom na uvedené nemožno jednoznačne ustáliť históriu (pôvod) týchto prostriedkov, lebo svedkyňa väčšiu časť darovaných peňazí previedla na bankový účet neznámej osoby a v hotovosti vybrala len cca 1.000 Eur; teda ak tvrdila, že si peniaze, ktoré neskôr darovala žalovanému 1/ držala u seba „doma“ v hotovosti, nie je zrejmý, preukázaný ich pôvod.

38. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu v tomto smere pochybil. Ak by súd prvej inštancie riadne vyhodnotil celkový obsah žalovanými predloženého dôkazu, teda výpisu z účtu svedkyne, a posúdil ho aj v kontexte s inými dôkazom – výpoveďou svedkyne, musel by zistiť, že žalovaní neprodukovali dostatočne substancované tvrdenia o pôvode daru svedkyne žalovanému 1/. Mal preto postupovať podľa a vyzvať žalovaného na doplnenie rozhodujúcich a podstatných tvrdení o pôvode finančných prostriedkov, ktoré mala svedkyňa darovať žalovanému 1/ a z ktorých mal žalovaný 1/ ako z výlučných prostriedkov v roku 2013 nadobudnúť nehnuteľnosť. Výzva podľa v sporovom konaní ovládanom prejednacou zásadou slúži materiálnej ochrane práv strán sporu a má zabezpečiť, aby

im ochrana nebola poskytnutá iba formálne. Na druhej strane by bolo vhodné zo strany žalobkyne do konania zabezpečiť, resp. aspoň požiadať súd o zadováženie kúpnej zmluvy z roku 2023, ktorej (relatívnej) neplatnosti sa v tomto konaní domáha.

39. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj e-mailovou komunikáciou o pokuse o mimosúdne vyporiadanie BSM, avšak v napadnutom rozsudku absentujú jeho úvahy, ako ju vyhodnotil, čo z nej vyvodil, resp. čo z nej vyplýva, ani neuviedol, či ju považoval pre rozhodnutie vo veci za podstatnú a ak nie z akých dôvodov. Nevysporiadal sa tak ani s tvrdeniami žalobkyne, o ktorých podľa nej svedčí predmetná e-mailová komunikácia , že žalovaný 1/ pri mimosúdnych rokovaniach výslovne nepoprel, že nehnuteľnosť patrí do BSM, ale požadoval iba jej ohodnotenie pred vyporiadaním. Odvolací súd tým nehodnotí, či ich výluhov komunikáciou bolo uvedené tvrdenie žalobkyne za preukázané, ale poukazuje na to, že súd prvej inštancie neposúdil jeho pravdivosť ani možný dopad na spor. Z napadnutého rozsudku vyplýva len to, že súd prvej inštancie tento dôkaz vykonal; nevyplýva z neho, ako vyhodnotil uvedené tvrdenie žalobkyne v kontexte ostatných zistení. Súd prvej inštancie neposúdil ani tvrdenie žalobkyne, že žalovaný 1/ jej mal povedať, že ju „vyplatí z chaty polovicou“, za čo ju predal, t. j. sumu 5.000,- Eur ako podielu z predajnej ceny spornej nehnuteľnosti. Táto okolnosť mohla vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi podporovať tvrdenie žalobkyne, že nehnuteľnosť patrí do BSM. Súd prvej inštancie sa však nezaoberal ani tým, či ide o sporné alebo nesporné tvrdenie, či bolo účinne popreté, ani tým, či a aký dopad mohlo mať na meritum veci. Napokon sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s argumentáciou žalobkyne, že o tom, že nehnuteľnosť patrí do BSM svedčí aj okolnosť, že žalovaný 1/ túto nehnuteľnosť aj po jej predaji žalovanému 2/ naďalej užíva, žalovaný 2/ má vlastnú chatku a uvedenú nehnuteľnosť nevyužíva, nepotrebuje.

40. Opomenutie uvedených tvrdení žalobkyne nemožno považovať za zanedbateľné. V spojení s ďalšími tvrdeniami žalobkyne a pri riadnom vyhodnotení vykonaných dôkazov mohli mať význam pre posúdenie veci. Súd môže ustáliť skutkový stav a prijať právne závery aj na základe nepriamych indícií, či dôkazov pri absencii jednoznačného priameho dôkazu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na názor uvedený v náleze Ústavného súdu SR č. k. -54 zo dňa 17.07.2025 (prijatý síce za úplne iných skutkových okolností prípadu), ktorý možno zovšeobecniť, a podľa ktorého: „...je potrebné poukázať na význam skutkových domnienok pri dokazovaní [pozri Hlušák, M. Skutkové domnienky a úsudok na prvý pohľad (dôkaz prima facie), Súkromné právo 5/2023, s. 168 – 175, Macur, J. Právní a skutkové domněnky při dokazování listinou v civilním soudním řízení. Časť V. Právní rozhledy 2/2001]. Skutkové domnienky sú úsudky založené na široko chápanej empirickej, životnej skúsenosti (založenej na ľudskej skúsenosti, pravidlách logiky, prírodných zákonoch či výsledkoch vedy), že ak je ustálený určitý skutok A (základ domnienky), tak sa možno domnievať, že nastala skutočnosť B (výsledok domnienky). Skutková domnienka teda uľahčuje preukázanie tvrdenej skutočnosti, a to tým, že obmedzuje dokazovanie len na dokazovanie základu domnienky, čím oslobodzuje súd od dodatočného potvrdenia výsledku domnienky a od vylúčenia hypotéz, ktoré sú s ním v rozpore. Podmienkou však je, aby bolo ustálené, že výsledok skutkovej domnienky zodpovedá životnej skúsenosti, teda že zodpovedá typickému priebehu skutkového deja. Zákonnú oporu pre skutkový úsudok založený na skutkovej domnienke možno pritom nájsť v princípe voľného hodnotenia dôkazov ( ). Úsudok o existencii určitej skutočnosti vyvodený len zo skutkovej domnienky nie je totiž ničím iným než úsudkom vytvoreným v rámci procesu voľného hodnotenia dôkazov, v rámci ktorého súd musí starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo...Z odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj zo súdneho spisu je zrejmé, že súd pri zisťovaní skutkové stavu prihliadal len na znalecký posudok, pričom súdy požadovali jednoznačné odpovede, teda 100 % mieru istoty. Takáto miera dôkazu však nie je nevyhnutná a neprimerane zaťažuje stranu, ktorá musí uniesť dôkazné bremeno. Bude úlohou súdov sa v ďalšom konaní vysporiadať s okolnosťami, ktoré strany dosiaľ v konaní uvádzali a z ktorých by mohli vyplývať dôvody, ktoré by mohli preukázať, že poručiteľ tento závet napísal alebo nenapísal. Čo sa týka miery dôkazu, ide o pravidlo, ktoré určuje, kedy možno určitú skutočnosť považovať za preukázanú. Miera dôkazu (inak povedané aj dôkazný štandard) súvisí so sudcovým subjektívnym vnímaním presvedčivosti dôkazu, resp. dôkazov. Sudcovo vnútorné presvedčenie však musí byť objektivizované, teda musí byť v súlade s pravidlami logiky a prírodných zákonov, ako aj v súlade s bežnou ľudskou skúsenosťou. V našom právnom prostredí platí, že skutkové tvrdenie možno považovať za preukázané, pokiaľ je sudca vnútorne presvedčený o jeho pravdivosti, t. j. ak nemá o jeho pravdivosti rozumné pochybnosti. Treba preto pripustiť, že sudca môže byť vnútorne presvedčený o priebehu určitého deja (teda že miera dôkazu je naplnená) aj v prípade, ak stále určité pochybnosti má, avšak jeho pochybnosti nemôžu byť rozumné (vážne). Z uvedeného tiež vyplýva, že je prípustné, ak

odlišný priebeh skutkového deja teoreticky nemožno vylúčiť. Uvedené súvisí s odmietnutím absolútnej (stopercentnej) istoty a pravdepodobnosti na hranici istoty (pozri Gešková, K. O stave non liquet a miere dôkazu, Súkromné právo 4/2024; Lavický, P. Důkazní břemeno v civilním soudním řízení, Leges, 2017, s. 34 - 36). Takéto vnímanie môžeme nájsť aj v judikatúre ústavného súdu, napr. sp. zn. z 24. októbra 2017, ZNaU č. 37/2017 z 24. októbra 2017: „Miera dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi skúmanými javmi určená stupňom absolútnej istoty, a tým vylučujúca jej procesnoprávne poznanie na základe obvyklého priebehu určitého skutkového deja, o pravdivosti ktorého nie sú rozumné pochybnosti, aj keď alternatívne možnosti jeho iného priebehu nemožno teoreticky úplne vylúčiť, je z ústavnoprávneho hľadiska neprimeraná.“ (podobne aj z 28. novembra 2023 bod 36), z 27. septembra 2007 (bod 12 a 13) alebo zo 16. marca 2005. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že od strany nemožno požadovať, aby tvrdené skutočnosti strana preukázala s absolútnou, teda so stopercentnou istotou a bez akýchkoľvek pochybností ( z 9. novembra 2026, bod 23): Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Požiadavka na stopercentné preukázanie určitej skutočnosti je neprijateľná a prísna. Pokiaľ by bola miera dôkazu nastavená takto vysoko, bola by strana, ktorá nesie dôkazné bremeno, vystavená neprimeraným prekážkam pri domáhaní sa svojho práva na súde, čo by bolo aj v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie. Slovami ústavného súdu v náleze sp. zn. z 24. októbra 2017 stavalo by to stranu do „objektívne neprekonateľných problémov“. Takisto sa nemožno uspokojiť len s prevažujúcou pravdepodobnosťou, teda so zistením, že sa viac javí, že niečo sa stalo, ako že sa to nestalo. Takto nastavená miera dôkazu je nízka (platí len v osobitných situáciách, napr. pri osvedčení tvrdených skutočností v konaní o nariadenie neodkladných a zabezpečovacích opatrení)... Ústavný súd si dovoľuje poznamenať, že ak by išlo o stav non liquet, súd sa musí so vznikom tohto stavu náležite vysporiadať. Stav non liquet predstavuje stav, kedy súd už vyčerpal všetky možnosti pre objasnenie skutkového stavu a napriek tomu sudca nenadobudol vnútorné presvedčenie o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností, ktoré zodpovedá požadovanej miere dôkazu, teda nenadobudol požadovanú mieru vnútorného presvedčenia. Ak nastane stav non liquet, súd musí existenciu tohto stavu dôkladne odôvodniť. Musí sa zaoberať mierou dôkazu a odôvodniť, prečo nenadobudol vnútorné presvedčenie ani o pravdivosti, ale ani o nepravdivosti skutkových tvrdení, aké pochybnosti mal a prečo ich považoval za vážne. Možno povedať, že stav non liquet nie je v procesnom práve žiaduci, nemá ísť o bežný jav. Stav non liquet môže nastať aj v prípade, ak súd vykonal rozsiahle dokazovanie; ani rozsiahle dokazovanie nemusí vytvoriť u sudcu vnútorné presvedčenie o pravdivosti alebo nepravdivosti určitého tvrdenia.“

41. Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd síce nemusí odpovedať na každý argument strany, najmä ak je pre rozhodnutie bez významu, musí však dať konkrétnu odpoveď na argumenty, ktoré môžu byť pre rozhodnutie veci podstatné. V tejto veci sa súd prvej inštancie s takými tvrdeniami žalobkyne nevysporiadal.

42. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznal odvolaciu argumentáciu žalobkyne podľa , a za dôvodnú. Súd prvej inštancie na základe nesprávnych právnych záverov o relevancii dovolania sa neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2013 nezistil skutkový stav v potrebnom rozsahu; nevykonal a nevyhodnotil dokazovanie v rozsahu potrebnom na meritórne rozhodnutie, najmä v otázke pôvodu finančných prostriedkov, ktoré mali byť žalovanému 1/ darované, ani v aspekte vyššie uvedených rozhodujúcich tvrdení žalobkyne. V tomto smere prijal predčasný záver o tom, že žalovaní preukázali nadobudnutie nehnuteľnosti v roku 2013 z výlučných prostriedkov žalovaného 1/, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. S prihliadnutím na rozsah dokazovania, ktoré bude potrebné doplniť, prípadne zopakovať, by jeho vykonanie odvolacím súdom nebolo účelné. Odvolací súd preto zrušil rozsudok súdu prvej inštancie podľa a v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

43. V zmysle odvolací súd uvádza, že úlohou súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude v prvom rade posúdiť procesnú prípustnosť žaloby aj v časti o určenie, že nehnuteľnosť patrí do BSM, a to aj v kontexte prípustnosti žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2023. Postupom podľa vyzve najmä žalovaných, aby doplnili podstatné a rozhodujúce skutočnosti o pôvode finančných prostriedkov, ktoré tvrdia, že svedkyňa darovala žalovanému 1/ a ohľadne využitia týchto prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti v roku 2013. Súd prvej inštancie následne v rozsahu

potrebnom pre riadne ustálenie skutkového stavu veci doplní, prípadne zopakuje dokazovanie; ktoré následne materiálne, nie len formálne, vyhodnotí. Na základe riadne ustáleného skutkového stavu súd prvej inštancie vec opätovne právne posúdi. Súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní a novom rozhodnutí v potrebnom rozsahu vysporiada s relevantnými a prípustnými tvrdeniami, argumentmi a návrhmi strán sporu (R 29/2025). Nové rozhodnutie súd prvej inštancie preskúmateľne odôvodní.

44. Nakoľko od výsledku sporu a pomeru úspechu strán sporu vo veci samej je závislý výrok o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd v zmysle v spojení s zrušil aj II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalovaných na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobkyni. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s v novom rozhodnutí.

45. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis ( ).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak neboli splnené podmienky podľa , resp. dovolanie má vady podľa napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne ( v spojení s ).