Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-53-2023.pdf
PDF · 196.82 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/53/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XX, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s. r. o., so sídlom Pribinova 20, 811 09 Bratislava, IČO: 50 491 300, proti žalovaným: 1/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XX, zastúpenej JUDr. Zuzanou Baloghovou, advokátkou, so sídlom Mostová 33, 034 01 Ružomberok, IČO: 42 221 340, 2/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX C. XX, o určenie relatívnej neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/19/2021-269 zo dňa 23. februára 2023, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/19/2021-269 zo dňa 23. februára 2023 potvrdzuje.
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom okresný súd určil, že právny úkon – prevod osobného motorového vozidlo značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD zo strany žalovanej v rade 1/ na žalovanú v rade 2/ na základe zmluvy je neplatný (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Ružomberok v poradí prvým rozsudkom č. k. 5C/19/2021-96 zo dňa 21.04.2022 v celom rozsahu zamietol žalobu žalobcu, ktorý sa domáhal určenia, že právny úkon - prevod osobného motorového vozidlo značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD zo strany žalovanej v rade 1/ na žalovanú v rade 2/ na základe zmluvy je neplatný, a zároveň žiadal určiť, že predmetné osobné motorové vozidlo patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobcu a žalovanej v rade 1/. 3. Na základe odvolania žalobcu toto rozhodnutie preskúmal Krajský súd v Žiline, ktorý rozsudkom sp. zn. 6Co/66/2022 zo dňa 26.08.2022 rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 5C/19/2021-96 zo dňa 21.04.2022 v časti, v ktorej súd zamietol žalobu o určenie, že osobné motorové vozidlo značky ŠKODA KODIAQ, EVČ: RK090CD patrí do BSM žalobcu a žalovanej v rade 1/ potvrdil a vo zvyšnej časti (t. j. v časti, v ktorej sa žalobca domáha určenia, že právny úkon - prevod predmetného osobného motorového vozidla zo strany žalovanej v rade 1/ na žalovanú v rade 2/ je neplatný) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo vzťahu k zrušenej časti odvolací súd uviedol, že sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o absencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Z povahy požadovaného určenia relatívnej neplatnosti zmluvy je zrejmé, že ide o žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, teda o určenie právnej skutočnosti, kedy právna úprava v súvislosti s touto žalobou existenciu naliehavého právneho záujmu ako podmienku prípustnosti podanej žaloby neurčuje. V spore, ktorého predmetom je určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP
žalobca naliehavý právny záujem nepreukazuje. Zároveň odvolací súd zdôraznil, že pokiaľ existuje spor ohľadom prevodu veci patriacich do BSM na tretie osoby, čo je aj prípad súdenej veci, tento spor musí byť riešený v samostatnom konaní, a nie ako predbežná otázka v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „ BSM“). Súdne rozhodnutie o vyporiadaní BSM by totiž v prípade posudzovania vlastníctva uvedených vecí neprípustne zasiahlo do práv tretej osoby, ktorá nie je účastníkom predmetného konania. 4. V ďalšom štádiu konania súd prvej inštancie z tohto právneho názoru vychádzal a konštatoval, že v prejednávanej veci sa žalobca domáha určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Ide teda o žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, kedy žalobca naliehavý právny záujem nepreukazuje, nakoľko osobitný predpis, na základe ktorého sa žalobca domáha požadovaného určenia právnej skutočnosti, je ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka, ktoré súčasne vymenúva jednotlivé dôvody relatívnej neplatnosti právnych úkonov. Žalobca tvrdí, že v prípade napadnutého právneho úkonu
- kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod osobného motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD zo strany jeho manželky - žalovanej v rade 1/ na ich dcéru - žalovanú v rade 2/, ide o dôvod neplatnosti podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov, v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka sa takýto úkon považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, jeho neplatnosti nedovolá. Právny úkon, u ktorého je daný dôvod relatívnej neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka je podmienečne platný v tom zmysle, že je ponechané na úvahu dotknutého subjektu, na ktorého ochranu je relatívna neplatnosť stanovená, či sa neplatnosti právneho úkonu dovolá alebo nie, takýto právny úkon sa teda považuje za platný. Dovolanie sa neplatnosti právneho úkonu je jednostranný hmotnoprávnym úkonom, ktorý dotknutý subjekt adresuje účastníkom právneho úkonu, právna úprava na uvedené uplatnenie práva nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, z prejavu musí byť jasne zreteľná vôľa oprávnenej osoby dovolať sa neplatnosti právneho úkonu. Právne úkony jedného z manželov pri vybavovaní spoločných vecí majú účinky aj pre druhého manžela, ak však ide o právny úkon, ktorý vybočuje z rámca bežných vecí, týka sa spoločného majetku a bol uskutočnený bez súhlasu manžela, môže sa manžel, ktorý na takýto úkon súhlas nedal, dovolať jeho neplatnosti. Pojem bežná vec nie je v Občianskom zákonníku definovaný. Kritériá na posúdenie toho, čo možno považovať za bežnú vec a čo už rámec bežnej veci presahuje, sú rozdielne v každom jednom prípade, preto je potrebné vychádzať vždy z konkrétnych okolností daného prípadu, ktorého okolnosti môžu byť rôzne a závisia napr. aj od majetkových pomerov manželov, ich príjmov, životných zvyklostí, od druhu a hodnoty veci, ako aj od účelu, na ktorý konkrétna vec slúži. Pri posudzovaní toho, či ide alebo nejde o bežnú vec, možno vychádzať z rozhodovacej praxe súdov, podľa ktorej za „bežnú vec“ možno považovať najmä obstarávanie obvyklých a primeraných potrieb členov rodiny (nákup bežného oblečenia, potravín, obstarávanie ostatných hmotných potrieb spoločnej domácnosti), uhrádzanie pravidelných, obvyklých platieb (náklady na bývanie, iné pravidelné platobné povinnosti), bežné opravy a údržba spoločných vecí, čerpanie spoločných úspor na tieto bežné potreby a potreby spoločného dieťaťa. Bežnými vecami nie sú dispozičné úkony so spoločnými vecami (napr. prevod vlastníckeho práva, zaťaženie nehnuteľnosti, zabezpečovací prevod práva, poskytnutie plnenia tretej osobe bez právneho dôvodu), úkony ktorými sa mení podstata (rozsah) alebo znižuje hodnota spoločného majetku.
5. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že manželstvo žalobcu a žalovanej v rade 1/ bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 9P/34/2020-107 zo dňa 25.11.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 16.12.2020. Medzi stranami nebolo sporné, že počas trvania manželstva v mesiaci júl 2017 žalobca a žalovaná v rade 1/ nadobudli do svojho bezpodielového spoluvlastníctva manželov osobné motorové vozidlo značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD za kúpnu cenu 32.961,00 eur s tým, že vopred uhradená časť kúpnej ceny predstavovala sumu 21.095,04 eur a zvyšok bol krytý spotrebiteľským úverom vo výške 11.865,96 eur (zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 960924 zo dňa 14.07.2017), ktorý bolo poskytnutý žalovanej v rade 1/. Konečná splatnosť tohto spotrebiteľského úveru poskytnutého za účelom financovania motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ bola dňa 14.06.2020. Predmetné motorové vozidlo bolo zaregistrované na Okresnom riaditeľstve PZ v Ružomberku od 25.07.2017 na žalovanú v rade 1/ a od 26.06.2020 je zapísané na žalovanú v rade 2/. Žalobca spôsob nadobudnutia motorového vozidla, ako aj uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 14.07.2017 výlučne žalovanou v rade 1/ nenamietal ani nespochybňoval. Obe strany zhodne potvrdili, že okrem motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ vlastnili i staršie motorové vozidlo značky Hyundai Getz, ktoré používala žalovaná v rade 1/. Žalovaná v rade 2/ získala vodičské oprávnenie AM, B1, B dňa 25.08.2017. Po získaní vodičského oprávnenia
začínala žalovaná v rade 2/ jazdiť na vozidle značky Hyundai Getz, následne však jazdila aj na novom vozidle značky ŠKODA KODIAQ. Pred rozvodom manželstva žalobcu a žalovanej v rade 1/ bolo dňa 26.06.2020 sporné motorové vozidlo značky ŠKODA KODIAQ prevedené kúpnou zmluvou na dcéru žalobcu a žalovanej v rade 1/ - žalovanú v rade 2/.
6. Žalované rade 1/ a 2/ svoju obranu v spore založili na tvrdení, že uvedenému prevodu predchádzala dohoda v tom čase oboch manželov – žalobcu a žalovanej v rade 1/ a ich dcéry -žalovanej v rade 2/ uzavretá v roku 2017 pri nadobúdaní motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ, podľa ktorej v rodine nie sú potrebné dve motorové vozidlá a po získaní vodičského oprávnenia žalovanou v rade 2/ a uhradení všetkých splátok úveru bude motorové vozidlo prevedené na ich dcéru - žalovanú v rade 2/. Žalobca existenciu uvedenej dohody poprel poukazujúc na svoje vyjadrenia, že v zmysle dohôd mala ich dcéra užívať staršie vozidlo značky Hyundai Getz. Obidve žalované zhodne potvrdili, že pred vykonaním uvedeného úkonu - prevodu motorového vozidla v roku 2020 už žalobcu nekontaktovali, pričom odkazovali na jeho súhlas s prevodom, ktorý mal žalobca vysloviť v roku 2017, pri nadobúdaní vozidla do BSM. Žalobca poprel vedomosť o tom, že by malo byť vozidlo prevedené na dcéru - žalovanú v rade 2/, a pokiaľ sa tak stalo bez jeho súhlasu, ide o relatívne neplatný právny úkon, ktorej neplatnosti sa dovolal vo vzťahu k obom žalovaným. Žalovaná v rade 2/ predložila do spisu výpisy z účtu vedeného v G. G., H., z ktorých vyplýva , že v období od 31.01.2017 do 29.10.2021 jej zamestnávateľ vyplácal mzdu na účet jej matky - žalovanej v rade 1/. 7. V prvom rade súd prvej inštancie uviedol, že je potrebné ustáliť, o aký právny úkon (predmetom ktorého mal byť prevod motorového vozidla medzi žalovanými v rade 1/ a 2/) sa malo jednať. Tento právny úkon musí spĺňať všetky požadované náležitosti, musí byť zrozumiteľný a určitý, musí byť z neho zrejmá vôľa byť viazaný týmto úkonom a táto vôľa musí existovať v čase vykonania úkonu. Ak by aj súd prisvedčil argumentácii žalovaných, že žalobca mal o vyššie spomínanej dohode vedomosť, musela by byť táto dohoda už v uvedenom čase, t. j. v roku 2017 určitá a zrozumiteľná. Žalovaná strana počas celého konania (a aj v konaní sp. zn. 2C/27/2021 - o vyporiadanie BSM) poukazuje na existenciu dohody, predmetom ktorej mal byť „prevod“ vozidla, bez bližšej konkretizácie obsahu samotného právneho úkonu (či sa jedná o predaj alebo darovanie). Až na pojednávaní dňa 10.01.2023 žalovaná v rade 1/ prvýkrát zadefinovala predmetný prevod ako „predaj“ vozidla žalovanej v rade 2/ za dohodnutú kúpnu cenu 600,00 eur. Napadnutým úkonom má byť teda kúpna zmluva bez neurčeného dátumu (v evidenčnej karte vozidla je uvedený dátum zmeny evidencie držiteľa dňa 26.06.2020), na základe ktorej mala vozidlo nadobudnúť žalovaná v rade 2/ za dohodnutú kúpnu cenu. Aby bol tento právny úkon platný, vo vzťahu k takto vymedzenému právnemu úkonu by musel dať žalobca súhlas, nakoľko je zrejmé, že prevod vozidla patriaceho do BSM v nadobúdacej cene cca 40.000,00 eur v roku 2017 (keďže hodnota vozidla v roku 2020 s určitosťou presahovala sumu 600,00 eur) nie je bežnou vecou, ku ktorej nie je potrebný súhlas druhého manžela. Dôkazné bremeno na preukázanie súhlasu manžela žalovanej v rade 1/, t. j. žalobcu, s prevodom vozidla patriaceho do ich bezpodielového spoluvlastníctva na žalovanú v rade 2/, konkrétne s uzavretím kúpnej zmluvy s výškou kúpnej ceny 600,00 eur, zaťažuje v tomto spore žalovanú stranu. Podľa názoru konajúceho súdu žalované v rade 1/ a 2/ neuniesli dôkazné bremeno v spore, keď nepreukázali súhlas žalobcu na takého nakladanie s majetkom patriacim do BSM žalobcu a žalovanej v rade 1/. Takýto úkon pritom vybočuje z rámca bežných vecí definovaných v ust. § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka a napriek tomu vo vzťahu k takémuto nakladaniu s majetkom patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nebol daný žalovanej v rade 1/ súhlas druhého manžela - žalobcu. Navyše platby výplat poukazované zamestnávateľom žalovanej v rade 2/ na účet žalovanej v rade 1/ jednoznačne nepreukazujú, že ich účelom bola úhrada splátok úveru. Okrem toho tieto výplaty boli poukazované na účet žalovanej ešte pred nadobudnutím vozidla (od mesiaca 01/2017) a tiež dávno po splatení úveru (do mesiaca 10/2021), no úver bol splatený v mesiaci 06/2020. Z uvedených dôvodov okresný súd uzavrel, že prevod motorového vozidla ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD z majetku patriaceho do BSM kúpnou zmluvou uzavretou žalovanou v rade 1/ ako predávajúcou a žalovanou v rade 2/ ako kupujúcou bez súhlasu žalobcu je relatívne neplatný právny úkon. Keďže žalobca sa včas dovolal relatívnej neplatnosti tohto úkonu, takýto právny úkon je neplatný od jeho počiatku (ex tunc), a preto súd jeho žalobe vyhovel. 8. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a stranám sporu právo na ich náhradu nepriznal, keď konštatoval, že predmetom tohto konania boli dva samostatné nároky - nárok na určenie, že motorové vozidlo patrí do BSM, v ktorej časti bola úspešná žalovaná strana a nárok na určenie neplatnosti právneho úkonu, v ktorej časti mal úspech žalobca. Obidve strany sporu mali vo veci čiastočný úspech (rovnaký pomer úspech a neúspechu v spore).
9. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná v rade 1/, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietne. Súčasne si uplatnila voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. 10. Žalovaná namietala, že napadnutý rozsudok je nesprávny tak po vecnej, ako i právnej stránke, a preto ho napáda v celom rozsahu. Podľa jej názoru okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni ako strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP]. 11. Primárne odvolateľka uviedla, že vzhľadom na mimoriadne stručné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá ani možnosť proti tomuto rozsudku a jeho záverom argumentovať. Okrem toho, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je nedostatočne odôvodnené, jeho výrok je nepresný a neurčitý. Dôvodom takto nedostatočne odôvodneného rozhodnutia je i to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Napriek naoko rozsiahlemu dokazovaniu konajúci súd nebol schopný riadne vyhodnotiť zistené skutočnosti, čo je zrejmé i z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Samotné odôvodnenie vyslovenia neplatnosti právneho úkonu obsahujú v stručnosti odseky 11. a 12. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky, rovnako Európsky súd pre ľudské práva už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovili, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. V napadnutom rozsudku sa okresný súd však obmedzil iba na opis jednotlivých vykonaných dôkazov, citáciu zákonných ustanovení a všeobecné formulácie, no neuviedol žiadne svoje skutkové a právne úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní o podanej žalobe. Podľa názoru odvolateľky napadnutý rozsudok nereaguje na zásadné a relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto považuje rozsudok okresného súdu za arbitrárny a svojvoľný. Takýmto postupom okresný súd konanie zaťažil tzv. inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedostatočnom odôvodení svojho rozhodnutia znemožnil žalovanej v rade 1/, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva spočívajúce aj v možnosti argumentovať v podanom odvolaní proti rozsudku a jeho dôvodom. 12. Žalovaná tiež prezentovala názor, že okresný súd v tomto konaní neprimerane zvýhodnil žalobcu, keď napriek zásade koncentrácie konania a faktu, že žalobca je právne zastúpený, pripustil výsluch žalobcu, hoci tento ho sám nenavrhol. Výsluch žalobcu navrhol právny zástupca žalobcu až po výslovnej výzve zo strany súdu až na pojednávaní dňa 10.01.2023 a tento aj napriek námietkam protistrany súd vykonal. Tým podľa názoru odvolateľky došlo k porušeniu zásady nestrannosti súdu, rovnosti strán sporu, a tým aj k porušeniu práva žalovanej rade 1/ na spravodlivý proces. Navyše, súd žalobcu zvýhodnil aj v inom, keďže žalobca na preukázanie svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz a až po výzve súdu došlo na začiatku konania k úprave žalobného petitu, čo súd aj pripustil, hoci takúto zmenu mohol žalobca navrhnúť už skôr, resp. v podanej žalobe. Súd tiež pripustil hrubé zásahy žalobcu do výpovede žalovanej v rade 2/, hoci tieto narušili pojednávanie a aj samotný výsluch a viedli k značnému rozrušeniu žalovanej v rade 2/. 13. Navyše, výrok I. napadnutého rozsudku považuje odvolateľka za nesprávny, keďže v ňom absentujú konkrétne údaje k právnemu úkonu, ktorý má byť podľa súdu neplatný. Je fakt, že takto formuloval petit samotný žalobca, ale podľa názoru odvolateľky je jeho formulácia nedostatočná. 14. Súčasne žalovaná v rade 1/ napadla odvolaním aj výrok II. napadnutého rozsudku o trovách konania, keď sa domáha jeho zmeny tak, že jej bude priznaný voči žalobcovi nárok na ich náhradu. 15. Ďalej odvolateľka poukázala na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I.ÚS 243/07, I.ÚS 242/07, IV.ÚS 15/2014), v ktorých Ústavný súd SR opakovane pripomína, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 625/03 zo dňa 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci
k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I.ÚS 242/07, I.ÚS 243/07, IV.ÚS 340/2012). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV.ÚS 192/08, IV.ÚS 1735/07, I.ÚS 26/2010).
16. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie i žalovaná v rade 2/, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobcu zamietne. 17. Odvolateľka uviedla, že napadnutý rozsudok okresného súdu považuje za nesprávny a nezákonný. Podľa jej názoru okresný súd vec nesprávne právne posúdil a zároveň nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie. K meritu veci uviedla, že už keď sa v rodine rozhodli kúpiť druhé auto, toto sa kupovalo pre žalovanú v rade 2/, ktorá si práve robila kurz, aby získala vodičský preukaz. Spolu s mamou - žalovanou v rade 1/ auto vyberali. Otec - žalobca o všetkom vedel. On auto nepotreboval, nakoľko nešoféruje. Vždy ho vozila žalovaná v rade 1/ a potom aj žalovaná v rade 2/. Keby sa rodičia žalovanej v rade 2/ nerozviedli, žalobca by to vôbec neriešil. Dohoda bola taká, že auto sa kúpi na splátky, bude sa splácať a žalovaná v rade 2/ bude naň prispievať, ak sa jej bude dať a ak bude mať nejaký príjem. Po splatení kúpnej ceny sa auto malo prepísať na žalovanú v rade 2/. Jej ako študentke by totiž auto na splátky nikto nepredal. Žalovaná v rade 2/ zopakovala, že svoju výplatu si nechávala posielať na účet mamy - žalovanej v rade 1/ a auto si celé splatila. Napriek tomu teraz v zmysle napadnutého rozhodnutia jej nepatrí. Žalovaná v rade 2/ už ako študentka strednej školy pracovala. Kým jej spolužiaci si užívali po škole voľno a rôzne aktivity, ona sa zo školy ponáhľala do práce. Ako vyplýva z predložených dokladov, ktoré sú súčasťou spisu, nejednalo sa o malú sumu, ktorú poukázala na účet žalovanej v rade 1/. Žalovaná v rade 1/ jej len pomohla v tom, že auto kúpila na seba. Žalovaná v rade 2/ si nikdy nemyslela, že by jej otec – žalobca by toto všetko spochybnil a že bude chcieť, aby sa auto vyporiadavalo v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov jej rodičov. Žiadne písomné dohody strany sporu v rodine nespisovali. Nebolo to u nich zvykom a ani to nikoho nenapadlo, keďže to nepovažovali za potrebné. Všetky tieto tvrdenia mal okresný súd preukázané. Žalovaná v rade 2/ predložila do spisu všetky súvisiace listinné dôkazy, ktoré mala k dispozícii. Napriek tomu konajúci súd uzavrel, že v danom prípade žalobca nedal súhlas ako jeden z manželov na prevod sporného motorového vozidla. Žalovaná v rade 2/ zotrvala na svojej argumentácii, že tento súhlas žalobcom bol daný, keďže sa to dohodlo už pri kúpe vozidla. Žalobca sa nikdy nevyjadril tak, že by bol tento súhlas odvolal. V podstate to nijako neriešil. Až po rozvode so žalovanou v rade 1/, keď začali riešiť otázku vyporiadania spoločného majetku, vzniesol svoje námietky k prevodu vozidla. Odvolateľka tiež akcentovala, že zákon neurčuje, v akej podobe či forme má byť daný súhlas druhého z manželov na úkon, ktorý nie je bežnou vecou, nie je v ňom ani uvedené, že by mal byť tento súhlas daný písomne, preto môže byť daný v akejkoľvek forme. Súd však argumentuje tak, ako by mal byť podpis otca aj na zmluve, ktorou žalovaná v rade 2/ sporné auto nadobudla. To však zákon neustanovuje. Hovorí len o tom, že v danom prípade je potrebný súhlas oboch manželov, čo v danom prípade bolo naplnené a preukázané výpoveďou žalovaných v rade 1/ a 2/, aj dokladmi, ktoré sú súčasťou spisového materiálu. Žalobca ani nebol nikdy so žalovanou v rade 1/ v predajni, keď auto kupovala, takže ani vtedy kúpnu zmluvu nepodpisoval.
18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v rade 1/ navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalovanej v rade 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 19. K argumentácii žalovanej v rade 1/ prezentovanej v jej opravnom prostriedku uviedol, že v prejednávanej veci nebola žiadnym spôsobom preukázaná skutočnosť, že by sa na financovaní sporného motorového vozidla podieľala aj žalovaná v rade 2/. Žalobca túto skutočnosť viackrát v priebehu prvoinštančného konania rozporoval, pretože len samotné posielanie mzdy žalovanej v rade 2/ na účet žalovanej v rade 1/ nepreukazuje skutočnosť, že motorové vozidlo splácala aj žalovaná v rade 2/. Ak by aj skutočnosť, že žalovaná v rade 2/ sa podieľala na financovaní motorového vozidla, bola pravdivá, išlo by o bezdôvodné obohatenie, na vydanie ktorého má žalovaná v rade 2/ nárok. To však napriek tomu neodôvodňuje záver, že jej motorové vozidlo patrí. Je nesporné, že predmetné motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania BSM žalobcu a žalovanej v rade 1/. Žalované v minulosti uviedli, že sa mali údajne ešte v roku 2017so žalobcom dohodnúť na prevode sporného automobilu na žalovanú v rade 2/. Toto tvrdenie žalobca v celom rozsahu popiera, považuje ho za účelové. Tieto tvrdenia začali totiž žalované uvádzať až zrušení prvého rozsudku odvolacím súdom,
a nie od začiatku konania. Žalobca nemá vedomosť o žiadnych údajných dohodách, ktoré by súviseli s predmetným vozidlom. Opätovne zdôraznil, že ani výsluchov žalovaných existencia takýchto dohôd nebola preukázaná. V danej súvislosti podotkol, že výpovede žalovaných sa vôbec nezhodovali, čo spôsobuje dôvodnú pochybnosť o pravdivosti ich tvrdení v spore. Žalovaná v rade 1/ na otázku právneho zástupcu žalobcu na to, akým spôsobom so žalobcom komunikovala prevod auta v máji 2020, uviedla: „Ja som nemala dôvod s ním komunikovať, keď sme už boli dohodnutí, keď sa auto bralo, hádam dcéra by mi nebola platila peniaze, keby nebola na tom dohodnutá.“ Súčasne žalovaná v rade 2/ na otázku právneho zástupcu žalobcu, či v roku 2020 dával žalobca súhlas, alebo nedával súhlas na prevod auta zo strany žalovanej v rade 1/ na žalovanú v rade 2/, uviedla: „My sme to ani nepredpokladali, že je to také dôležité, keďže sme sa predtým dohodli.“
20. Z uvedeného vyplýva, že je nesporné, že o prevode automobilu v roku 2020 žalobca nevedel. Túto skutočnosť potvrdzujú aj žalované, ktoré výslovne tvrdia, že žalobcu o jeho prevode neinformovali. 21. Tvrdenie žalovanej v rade 1/ o nevyhodnotení dátumov zaregistrovania vozidla (25.07.2017) a dátumu získania vodičského oprávnenia žalovanej v rade 2/ (25.08.2017) označil žalobca za irelevantné. Tieto dátumy nemôžu predstavovať dôkaz o tom, že sa žalovaná v rade 2/ podieľala na financovaní sporného motorového vozidla, keďže zo žiadnych iných skutočností to priamo nevyplýva. 22. K tvrdeniu žalovanej v rade 1/, že okresný súd sa v súvislosti so zasielaním mzdy žalovanej v rade 2/ na účet žalovanej v rade 1/ dopustil nesprávneho skutkového zistenia, žalobca zopakoval, že v tomto spore nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že účelom poukazovania mzdy žalovanej v rade 2/ na účet žalovanej v rade 1/ bolo uhrádzať splátku úveru. Výplata bola na účet žalovanej v rade 1/ poukazovaná nielen pred nadobudnutím vozidla, ale aj dávno po splatení úveru. To jasne preukazuje, že výplata žalovanej v rade 2/ nebola poukazovaná na účet žalovanej v rade 1/ za účelom financovania vozidla. Na základe uvedeného je možné tvrdiť, že sporné motorové vozidlo bolo financované z príjmov žalovanej v rade 1/, a teda z masy BSM. Je pritom irelevantné, či sa žalobca priamo podieľal/nepodieľal na jednotlivých leasingových splátkach za kúpené vozidlo. V zmysle ustanovení § 143 Občianskeho zákonníka boli predmetné splátky uhrádzané z príjmov manželov, ktoré za trvania manželstva patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Splátky boli preto uhrádzané manželmi spoločne, aj keby ich v skutočnosti uhrádzala len žalovaná v rade 1/, táto ich platila zo spoločných finančných prostriedkov. Uvedený názor potvrdil vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd Českej republiky vo veci sp. zn. 30Cdo 2051/2001 zo dňa 27.02.2002, ktorý uviedol: „Nielen mzda, ale aj akékoľvek iné peňažné plnenie, ktoré ktorýkoľvek z manželov obdrží počas trvania manželstva (len s výnimkami uvedenými v zákone), sa stáva súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva okamihom vyplatenia niektorému z manželov.“ Z uvedeného jasne vyplýva skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo patrí do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo žalobca považuje za nesporné. Žalobca nesúhlasil ani s názorom žalovanej v rade 1/, že nadobudnutie vozidla, vrátane financovania cez úver, je možné považovať za bežnú vec. V žiadnom prípade sa nemôže jednať o bežnú vec. Keďže žalobca nedal súhlas na predmetný úkon – prevod sporného motorového vozidla, je zrejmé, že tento právny úkon je neplatný. Prevod motorového vozidla nespadá pod pojem „bežnej veci“. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Trnave vo veci sp. zn. 11CoP/256/2017, kde vyjadril a odôvodnil svoj názor, že pojem „bežná vec“ nie je v Občianskom zákonníku definovaná, preto pri posudzovaní, či ide o vec bežnú alebo nie, treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, ako aj účel, na ktorý slúži a podobne. V zmysle ustálenej súdnej praxe predaj alebo darovanie motorového vozidla za bežnú vec považovať nemožno a ak k tomu dôjde, vo vzťahu k motorovému vozidlu, ktoré je spoločným majetkom manželov, vyžaduje sa k platnosti takéhoto právneho úkonu súhlas ich oboch. Pokiaľ takýto súhlas jedným z nich nebol daný, považuje sa právny úkon urobený druhým manželom za relatívne neplatný. S takýmto právnym názorom sa stotožnil aj samotný Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí, v ktorom potvrdil právny názor prvoinštančného súdu, že prevod vozidla nie je vecou bežnou, a to v uznesení č. k. II.ÚS 42/2015-16 zo dňa 22.01.2015, keď uviedol: „Prevod vlastníckeho práva na tretiu osobu k osobnému motorovému vozidlu značnej hodnoty patriacej do BSM nie je určite bežnou vecou, ktorú môže v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vybavovať každý z manželov.“ 23. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalovanej v rade 1/, že v tomto spore uniesla dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním existencie dohody v rodine a súhlasom žalobcu s prevodom sporného motorového vozidla. Toto svoje tvrdenie žalovaná v rade 1/ podopiera výpoveďami obidvoch žalovaných pred súdom. K nim sa však už vyjadroval žalobca v tomto vyjadrení a upozornil na nezhodu v týchto výpovediach. Uvedené jasne preukazuje dôvodnú pochybnosť o tom, že konanie žalovaných je účelové, keďže informácia o existencii dohody bola žalovanými oznámená až v pokročilom štádiu súdneho konania. Skutočnosť, či žalobca má alebo nemá vodičské oprávnenie, je pre rozhodovanie v tejto veci
absolútne irelevantná. Ak bolo predmetné motorové vozidlo financované zo spoločných finančných prostriedkov, je predmetom BSM bez ohľadu na to, či žalobca má alebo nemá vodičské oprávnenie. Neobstojí ani tvrdenie žalovanej o tom, že nemohla využívať dve autá. Ani samotné preposielanie mzdy žalovanej v rade 2/ na účet žalovanej v rade 1/ nemôže byť dostatočným dôkazom o tom, že sa žalovaná v rade 2/ reálne podieľala na financovaní sporného motorového vozidla. Záver okresného súdu o tom, že žalovaná strana neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala súhlas manžela (žalobcu) na nakladanie s majetkom patriacim do BSM, je preto správny. 24. Rovnako neobstojí ani námietka žalovanej v rade 1/, že rozhodnutie je veľmi stručné. Toto rozhodnutie je totiž dostatočne odôvodnené a vecne správne. Pokiaľ žalovaná v rade 1/ kritizuje konanie súdu, ktorý pripustil výsluch žalobcu, hoci tento ho sám nenavrhol, žalobca zdôraznil, že uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania je na úvahe súdu, ako vysvetľuje Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. II. ÚS 530/2018 zo dňa 15.11.2018: „Keďže sudcovskú koncentráciu uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.“ Nie je možné generalizovať, že každý oneskorený prostriedok procesnej obrany alebo útoku je zrelý na neprihliadanie naň. To potvrdzuje aj názor Krajského súdu v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 23Co/138/2019 zo dňa 25.03.2020, a síce, že „Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napríklad nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom konaní dôvodné, napríklad aj bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.“ Zároveň aj Krajský súd v Prešove v rozhodnutí sp. zn. 4Co/111/2019 zo dňa 28.05.2020 v bode 22. dopĺňa, že „Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy.“
25. Žalovaná v rade 2/ vo svojom vyjadrení zo dňa 24.04.2020 zotrvala na svojej argumentácii prezentovanej v opravnom prostriedku a stotožnila sa aj s argumentáciou žalovanej v rade 1/ podanou v jej odvolaní, ktorú označila za pravdivú. Opätovne poukázala na listinné dôkazy založené do spisu, ktoré podľa jej názoru potvrdzujú, že na splácaní auta sa podieľala aj žalovaná v rade 2/ a auto sa kupovalo v čase, keď si už robila vodičský preukaz.
26. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej v rade 2/ navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalovanej v rade 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 27. Poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovanej v rade 2/, na ktorom zotrval. Doplnil, že v prejednávanom spore nebola žiadnym spôsobom preukázaná skutočnosť, že by sa na financovaní sporného motorového vozidla podieľala aj žalovaná v rade 2/. Žalobca uvedené viackrát rozporoval, keďže len samotné posielanie mzdy žalovanej v rade 2/ na účet žalovanej v rade 1/ nemôže preukazovať skutočnosť, že predmetné motorové vozidlo splácala aj žalovaná v rade 2/. Výplata žalovanej v rade 2/ bola totiž na účet žalovanej v rade 1/ poukazovaná nielen pred nadobudnutím vozidla, ale aj dávno po splatení úveru, ktorý bol naň žalovanou v rade 1/ zobratý, čo jasne preukazuje, že účelom týchto platieb v prospech účtu žalovanej v rade 1/ nebolo financovanie sporného vozidla. Žalobca zopakoval, že ak by sa aj žalovaná v rade 2/ podieľala na financovaní motorového vozidla, išlo by o bezdôvodné obohatenie, na ktorého vydanie má žalovaná v rade 2/ nárok. Neodôvodňuje to však záver, že jej motorové vozidlo patrí. Je teda nesporné, že predmetné motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania BSM žalobcu a žalovanej v rade 1/. Rovnako za nepravdivé označil žalobca i tvrdenie žalovanej v rade 2/, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia argumentuje tým, že podpis žalobcu nebol na zmluve, ktorou bolo prevedené vozidlo na žalovanú v rade 2/, čo ona nepovažuje za správne, pretože údajný súhlas žalobcu s týmto prevodom v bol v spore preukázaný výpoveďami žalovaných v rade 1/ a 2/. Žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že žalované neuniesli dôkazné bremeno v rozsahu, keď nepreukázali, že žalobca dal súhlas na prevod sporného motorového vozidla. To, akým spôsobom mali žalované uvedenú skutočnosť preukázať, bolo výlučne na nich. Žalované v minulosti uviedli, že sa mali ešte v roku 2017 údajne so žalobcom dohodnúť na prevode automobilu na žalovanú v rade 2/. Toto ich tvrdenie žalobca poprel v celom rozsahu, pretože ho považuje za účelové. Takéto tvrdenia začali žalované totiž uvádzať pred
okresným súdom až po zrušení jeho prvého rozsudku odvolacím súdom, a nie od začiatku konania. Žalobca nemá vedomosť o žiadnych údajných dohodách, ktoré by súviseli s predmetným vozidlom. Naviac, ani v rámci výsluchov žalovaných nebola existencia takýchto dohôd preukázaná, ich výpovede neboli jednotné, dokonca samé uviedli, že žalobca súhlas s prevodom motorového vozidla nedal – čo je zrejmé aj zo zvukových nahrávok aj zo zápisnice z pojednávania, na ktorom sa ich výsluch uskutočnil. Navyše, výpovede žalovaných sa vôbec nezhodovali, čo spôsobuje dôvodnú pochybnosť o pravdivosti ich tvrdení.
28. Žalovaná v rade 1/ vo svojej odvolacej replike uviedla, že nie je pravdou, že by v podanom odvolaní tvrdila, že osobné motorové vozidlo bolo nadobudnuté za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM. Okresný súd pri svojom rozhodovaní však opomenul prihliadnuť na v konaní preukázanú skutočnosť, a to, že na financovaní predmetného motorového vozidla sa v podstatnom rozsahu podieľala žalovaná v rade 2/. Táto skutočnosť má význam aj pre posúdenie okolností nadobudnutia vozidla, dohôd v rámci rodiny a jeho následného prevodu zo strany žalovanej v rade 1/ na dcéru, t. j. žalovanú v rade 2/. Nemožno súhlasiť ani s vyjadrením žalobcu, že v konaní nebola žiadnym spôsobom preukázaná skutočnosť, že sa na financovaní motorového vozidla podieľala aj žalovaná v rade 2/. Okrem výpovedí obidvoch žalovaných túto skutočnosť potvrdzujú aj výpisy z účtu predložené žalovanou v rade 2/, ktorej mzda bola zasielaná na účet jej matky, t. j. žalovanej v rade 1/ a z ktorého boli uhrádzané jednotlivé splátky za sporné vozidlo. Zároveň túto skutočnosť nepriamo potvrdzuje aj fakt, že žalobca financovanie vozidla, podmienky jeho nadobudnutia a uhradenia leasingu nijako neriešil, nepodieľal sa na jeho splácaní a v podstate všetko začal riešiť až po rozvode, keď začal voči žalovanej v rade 1/ vznášať neprimerané finančné nároky. 29. K okolnostiam a dôvodom nadobudnutia vozidla a jeho určení pre dcéru sa žalovaná v rade 1/ vyjadrila už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.01.2022 a k tomuto navrhla tak svoj výsluch, ako aj výsluch žalovanej v rade 2/. Obe žalované sa podľa názoru žalovanej v rade 1/ vyjadrovali v priebehu súdneho konania konzistentne a nie je pravdou, že by sa ich výpovede nezhodovali. Žalobca sa snaží nájsť nezhodu vo výpovediach žalovaných ich citovaním, kde však v skutočnosti žiadna nezhoda nie je. Obe žalované potvrdili, že už pri nadobúdaní vozidla bolo v rodine dohodnuté, že sa vozidlo po dosplácaní prevedie na žalovanú v rade 2/. Žalobca vozidlo ani neriešil, ani sa oň nezaujímal a ani na ňom nemohol jazdiť, keďže nemá vodičské oprávnenie. Uvedenú dohodu potvrdzuje aj to, že vozidlo sa nadobúdalo v období, keď žalovaná v rade 2/ získala vodičské oprávnenie. Nebol by inak dôvod obstarávať ďalšie vozidlo, keďže žalovaná v rade 2/ (správne má byť žalovaná v rade 1/ - poznámka odvolacieho súdu) auto mala a žalobca auto nepoužíval. Súd mal zistené skutočnosti nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach, keď je zrejmé, že výpovede žalovaných spolu s predloženými listinnými dôkazmi preukazujú okolnosti, podmienky a dôvody nadobudnutia vozidla a oprávnenosť jeho prevodu na žalovanú v rade 2/. Neobstoja ani vyjadrenia žalobcu, ktorými spochybňuje splácanie úveru žalovanou v rade 2/. Práve listinné dôkazy – výpisy z účtu, ako aj výpovede žalovaných v rade 1/ a 2/ preukazujú, že sa na financovaní sporného vozidla do značnej miery podieľala práve žalovaná v rade 2/. Ak žalobca tvrdí, že sa vozidlo financovalo z príjmov žalovanej v rade 1/, teda z masy BSM, nemá pre takéto tvrdenie žiaden dôkaz a možno to vnímať len ako snahu o získanie majetkového prospechu na úkor žalovaných, najmä žalovanej v rade 2/, ktorá je jeho dcérou. Žalobca tiež opomína skutočnosť, že pokiaľ ide o dohody v rámci rodiny, vo všeobecnosti nie je zvykom ich spisovanie do listinnej podoby tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. V období rokov 2017 až 2021 žalobca nijako tieto dohody nespochybňoval. Začal tak robiť až po tom, čo žalovaná v rade 1/ nebola ochotná pristúpiť na jeho požiadavky v rámci vyporiadania BSM. Zároveň žalovaná v rade 1/ zotrvala na svojej argumentácii, že pre posúdenie, čo je, resp. nie je bežnou vecou, treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, no v tomto prípade tak konajúci súd nepostupoval. Žalobca nadobudnutie vozidla a jeho financovanie cez úver celkom zjavne považoval za bežnú vec, keď potvrdil, že o nadobudnutí sporného vozidla vedel, hoci nikde sa nenachádza jeho písomný súhlas s týmto úkonom, ktorý nijako ani nijako nespochybnil. Žalobca však už spochybňuje prevod vozidla na dcéru (žalovanú v rade 2/), hoci k nemu došlo za obdobných okolností ako v prípade kúpy sporného motorového vozidla na základe ústnej dohody v rámci rodiny.
30. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovanej v rade 2/ žalovaná v rade 1/ uviedla, že sa s obsahom jej písomných podaní v celom rozsahu stotožňuje. Len ju mrzí, že je zatiahnutá do sporu rodičov a súdneho konania. Dcéra E. nadobudla vozidlo tak, ako bolo dohodnuté, preto sa podieľala aj na jeho financovaní a bolo by pre ňu krajne nespravodlivé, aby jej vozidlo nakoniec nepatrilo.
31. Žalobca vo svojej odvolacej duplike v celom rozsahu zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii prezentovanej v predchádzajúcich podaniach. Poprel, že by sa o sporné motorové vozidlo začal zaujímať až po rozvode manželstva. Toto nebolo žalobcom ani nikdy tvrdené a už vôbec zo strany žalovaných to nebolo preukázané.
32. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.
33. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu vo veci samej, t. j. výroku I. a tiež v závislom výroku II. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
34. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
35. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu vyhovel, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaný okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
36. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalovaných v rade 1/ a 2/ formulovanú v ich opravných prostriedkoch, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť odvolateliek za obsahové vymedzenie ich odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
37. Tak ako vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd opätovne poukazuje na právnu úpravu týkajúcu sa prejednávaného sporu a právny názor uvedený v bode 3. tohto rozhodnutia.
38. Žalobca sa v tomto spore domáha určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu – prevodu osobného motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD zo strany žalovanej v
rade 1/ na žalovanú v rade 2/ na základe kúpnej zmluvy, vo vzťahu ku ktorej uviedol, že o jej existencii ako spoluvlastník dotknutého motorového vozidla nemal vedomosť. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že osobitný predpis, na základe ktorého sa žalobca domáha požadovaného určenia právnej skutočnosti, je ust. § 40a Občianskeho zákonníka, ktoré súčasne vymenúva jednotlivé dôvody relatívnej neplatnosti právnych úkonov. Z povahy požadovaného určenia relatívnej neplatnosti zmluvy je zrejmé, že ide o žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, teda o určenie právnej skutočnosti, kedy právna úprava v súvislosti s touto žalobou existenciu naliehavého právneho záujmu ako podmienku prípustnosti podanej žaloby neurčuje, čo už konštatoval Krajský súd v Žiline vo svojom rozsudku sp. zn. 6Co/66/2022 zo dňa 26. augusta 2022.
39. Podstatou rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorý výrokom I. napadnutého rozsudku určil, že právny úkon – prevod osobného motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD zo strany žalovanej v rade 1/ na žalovanú v rade 2/ na základe zmluvy je neplatný, je neunesenie dôkazného bremena žalovaných v rade 1/ a 2/ o tom, že by sa žalobca a žalovaná v rade 1/ počas trvania manželstva, a teda aj trvania ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dohodli, že sporné motorové vozidlo, ktoré spoločne nadobudli počas manželstva, prevedú na žalovanú v rade 2/. Žalované totiž v tomto spore nepreukázali existenciu súhlasu žalobcu s takýmto právnym úkonom realizovaným žalovanou v rade 1/ v prospech žalovanej v rade 2/.
40. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť, či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
41. Podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.
42. Ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá (§ 40a Občianskeho zákonníka).
43. Právny úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho začiatku (ex tunc). To platí i tam, kde na základe tohto relatívne neplatného právneho úkonu vzniklo vkladom do katastra nehnuteľností vecné právo. Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať k absolútnej neplatnosti. Zákon pre to, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní pred súdom. Je teda zrejmé, že v prípade relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa jedná o právny následok vyplývajúci zo zákona a jeho výklad súdom nemôže byť opačný. Neobstojí preto argumentácia žalovanej v rade 1/ povinnosti súdu vykladať spornú kúpnu zmluvu v prospech jej platnosti, za situácie, ak žalované v tomto spore nepreukážu existenciu súhlasu žalobcu s týmto právnym úkonom žalovanej v rade 1/ v prospech žalovanej v rade 2/.
44. Žalobca sa v tomto spore domáha určenia neplatnosti právneho úkonu – prevodu osobného motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD zo strany žalovanej v rade 1/ na žalovanú v rade 2/ na základe kúpnej zmluvy, vo vzťahu ku ktorej žalobca uviedol, že o jej existencii ako spoluvlastník dotknutého motorového vozidla nemal vedomosť. Z uvedeného potom jednoznačne
vyplýva, že osobitný predpis, na základe ktorého sa žalobca domáha požadovaného určenia právnej skutočnosti, je ust. § 40a Občianskeho zákonníka, ktoré súčasne vymenúva jednotlivé dôvody relatívnej neplatnosti právnych úkonov.
45. Podstatou rozhodnutia prvoinštančného súdu, ktorý výrokom I. napadnutého rozsudku určil, že právny úkon – prevod osobného motorového vozidla značky ŠKODA KODIAQ, EČV: RK090CD zo strany žalovanej v rade 1/ na žalovanú v rade 2/ na základe zmluvy je neplatný, je neunesenie dôkazného bremena žalovaných v rade 1/ a 2/ o tom, že by sa žalobca a žalovaná v rade 1/ počas trvania manželstva, a teda aj trvania ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dohodli, že sporné motorové vozidlo, ktoré nadobudli počas manželstva, prevedú na žalovanú v rade 2/.
46. Odvolacia argumentácia žalovaných 1/ a 2/ v spore evidentne vychádza z nepochopenia dôkazného bremena strán sporu v prejednávanom prípade.
47. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
48. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
49. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569.). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Z ust. § 150 ods. 1 CSP totiž jednoznačne vyplýva povinnosť sporových strán pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Sporové konanie je podľa aktuálne účinnej právnej úprav ovládané tzv. princípom kontradiktórnosti, čo znamená, že sporová strana vyvodzujúca z určitej skutočnosti právne následky, je povinná jednak tieto skutočnosti tvrdiť, a zároveň predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky na ich relevantné preukázanie.
50. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana
ponúkne súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno presúva na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie je súdom hľadajúcim materiálnu pravdu, ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149 a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).
51. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako „probatio diabolica“). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín „negatívna dôkazná teória“. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.
52. Možno teda zhrnúť, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej – ktorej strany sporu treba teda súčasne rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanej veci to potom znamená, že žalovaný nemal povinnosť preukázať neexistenciu jeho súhlasu s právnym úkonom žalovanej v rade 1/, ktorá sporné motorové vozidlo nadobudnuté počas ich manželstva, previedla na ich dcéru - žalovanú v rade 2/, ale naopak, jej preukázanie, t. j. preukázanie existencie súhlasu žalobcu s týmto právnym úkonom bolo povinnosťou žalovaných (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa 31.05.2010). V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na argumentáciu súdu prvej inštancie prezentovanú v bode 10. až 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku
53. Prvoinštančný súd správne v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 9. poukázal na to, že § 145 Občianskeho zákonníka je základným ustanovením, ktoré upravuje právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám, pokiaľ ide o spoločné veci. Podľa tohto ustanovenia môže bežné veci týkajúce sa spoločnej veci vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon v zmysle ust. § 40a Občianskeho zákonníka neplatný, avšak za predpokladu, že druhý z manželov sa tejto neplatnosti dovolá. Pojem „bežná vec“ nie je v Občianskom zákonníku definovaný a zákon neuvádza ani hľadiská rozhodujúce pre jeho odlíšenie od pojmu „ostatná vec“. Preto pri ich posudzovaní treba vychádza z okolností konkrétneho prípadu, s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý obvykle slúži, na zamýšľanú dispozíciu s ňou a podobne. Za bežné možno považovať také veci, ktoré sú pri hospodárení s určitou vecou bežné a obvyklé, ktoré sa pravidelne opakujú a ktoré sa nevymykajú z rámca obvyklého hospodárenia s vecou. Bežnými vecami budú napríklad nákupy spotrebných predmetov do domácnosti, potravín, ošatenia, predaj ovocia zo spoločnej záhrady, objednávka nutných opráv domu, objednávka paliva, vyberanie a platenie nájomného, príjem rôznych zásielok, plnenie rôznych pravidelných platobných povinností (napr. združeného inkasa) a podobne. Naproti tomu súdna prax za bežnú vec nepovažuje napríklad darovanie nehnuteľnosti alebo poskytnutie daru nie nepatrnej hodnoty tretej osobe, alebo uzavretie zmluvy o záložnom práve (§ 151e a nasl.), uzavretie nájomnej zmluvy, právne úkony týkajúce sa nadobudnutia výmeny a predaja nehnuteľností a iných hodnotných vecí, vrátane osobných automobilov a podobné. Ak ide teda o vybavenie iných než bežných vecí, na platnosť právneho úkonu, pokiaľ v ňom nevystupujú obaja manželia ako jeho účastníci, alebo pokiaľ jeden z nich nekoná na základe plnomocenstva ako zástupca aj za druhého manžela, sa vyžaduje súhlas oboch manželov. Tento súhlas možno dať v akejkoľvek forme. To znamená, že ho možno dať nielen ústne alebo písomne, ale aj mlčky – konkludentne, ak zo správania druhého manžela možno usúdiť, že súhlasil s tým, aby bola záležitosť takto vybavená (§ 35 ods. 1). Súhlas možno dať nielen vopred, ale aj dodatočne.
54. Predaj spoločne nadobudnutého osobného motorového vozidla nie je bežnou vecou, ktorú môže v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka vybavovať každý z manželov. Preto ak jeden z manželov uzavrie kúpnu zmluvu, ktorou predáva túto hnuteľnú vec bez súhlasu druhého manžela, je
takýto právny úkon považovaný za platný len do času, kým sa druhý manžel sa jeho neplatnosti dovolá (§ 40a Občianskeho zákonníka), s tým, že dovolať sa musí voči všetkým účastníkom tohto právneho úkonu. Z dokazovania vykonaného v prejednávanej veci súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že sporné motorové vozidlo bolo nadobudnuté počas trvania manželstva žalovanej v rade 1/ a žalobcu za kúpnu cenu 32.961,00 eur, s tým, že vopred bola uhradená časť kúpnej ceny v sume 21.095,04 eur a zvyšná časť bola krytá spotrebiteľským úverom vo výške 11.865,96 eur, ktorý si zobrala žalovaná v rade 1/. Konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, ktorý bol žalovanej v rade 1/ poskytnuté za účelom financovania motorového vozidla ŠKODA KODIAQ, bola dňa 14.06.2020. Predmetné motorové vozidlo bolo zaregistrované na Okresnom riaditeľstve PZ v Ružomberku dňa 25.07.2017 na žalovanú v rade 1/ a odo dňa 26.06.2020 je registrované na žalovanú v rade 2/. Manželstvo žalobcu a žalovanej v rade 1/ bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. k. 9P/34/2020-107 zo dňa 25.11.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.12.2020. Ak kúpna cena sporného motorového vozidla predstavovala sumu 32.961,00 eur, s tým, že časť tejto kúpnej ceny v sume 11.865,96 eur bola krytá spotrebiteľským úverom, ktorý si žalovaná v rade 1/ zobrala na tento účel, práve s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávaného prípadu nemohol ani odvolací súd dospieť k inému záveru, než v zhode so súdom prvej inštancie konštatovať, že následný prevod tohto motorového vozidla nie je „bežnou vecou“, na ktorú by žalovaná v rade 1/ nepotrebovala súhlas žalobcu ako jej manžela. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nič nemôže meniť ani skutočnosť, či žalobca je alebo nie je držiteľom vodičského oprávnenia.
55. Odvolací súd nespochybňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie, že súhlas druhého manžela s prevodom osobného motorového vozidla môže byť daný aj ústne, či konkludentne. Pokiaľ by však tomu tak bolo, žalované zaťažovalo v spore dôkazné bremeno a mali preukázať, že žalobca takýto súhlas na prevod vozidla na svoju dcéru (žalovanú v rade 2/) svojej bývalej manželke (žalovanej v rade 1/) skutočne dal. Na základe obsahu spisového materiálu je zrejmé, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané tvrdenie žalovaných v rade 1/ a 2/ o tom, že by žalobca dal súhlas žalovanej v rade 1/ na prevod sporného motorového vozidla ich dcére (žalovanej v rade 2/). V danej súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, čo v prejednávanej veci znamená, že žalobca nemal povinnosť preukázať neexistenciu svojho súhlasu s uzavretím kúpnej zmluvy, keď podľa jeho tvrdení ho na tento prevod žalovanej v rade 1/ v prospech žalovanej v rade 2/ nedal, a teda takýmto súhlasom nedisponuje, ale naopak, jeho preukázanie, t. j. preukázanie existencie súhlasu žalobcu s uvedeným právnym úkonom daný žalovanej v rade 1/, bolo povinnosťou žalovaných v rade 1/ a 2/.
56. Závery okresného súdu o nepreukázaní tohto súhlasu zo strany žalovanej sporovej strany sú správne. Žalované okrem vlastných tvrdení prezentovaných pred súdom prvej inštancie v ich výpovediach preukazovali svoje tvrdenie o financovaní sporného motorového vozidla žalovanou v rade 2/ tým, že žalovaná v rade 2/ si nechala posielať mzdu od svojho zamestnávateľa na účet žalovanej v rade 1/. To ale nemôže preukazovať skutočnosť, že sa na financovaní predmetného motorového vozidla podieľala aj žalovaná v rade 2/. V danej súvislosti žalobca i okresný súd v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na fakt, že výplata žalovanej v rade 2/ bola na účet žalovanej v rade 1/ poukazovaná nielen pred nadobudnutím vozidla, ale aj dávno po splatení spotrebiteľského úveru poskytnutého, ktorý si žalovaná v rade 1/ zobrala na jeho kúpu. Aj záver konajúceho súdu o tom, že výplata žalovanej v rade 2/ nebola poukazovaná na účet žalovanej v rade 1/ za účelom financovania sporného motorového vozidla je preto správny. K tomu odvolací súd dodáva, že je notoricky známou skutočnosť, že viac ako 25 % mladých ľudí si nezaloží účet v peňažnom ústave. Pokiaľ tak učinila aj žalovaná v rade 2/ a nechala si posielať mzdu na osobný účet jej matky (žalovanej v rade 1/), táto skutočnosť nemôže preukazovať, že by splácala kúpnu cenu predmetného motorového vozidla. V danej súvislosti odvolací súd opätovne pripomína, že sporné motorové vozidlo nadobudla žalovaná v rade 1/ na základe kúpnej zmluvy počas trvania manželstva so žalobcom. Len kupujúcemu ako zmluvnej strane predávajúceho vzniká z kúpnej zmluvy povinnosť zaplatiť predávajúcemu kúpnu cenu za prevzatý tovar. Správne preto poukazoval žalobca vo svojich vyjadreniach na to, že ak by aj žalovaná v rade 2/ splácala žalovanej v rade 1/ kúpnu cenu sporného motorového vozidla, alebo jej časť žalovanej v rade 1/, mohlo by sa jednať o bezdôvodné obohatenie na jej strane, ktoré by bola povinná žalovanej v rade 2/ vydať, pretože tieto platby jej boli poukázané bez právneho dôvodu.
57. Neobstojí ani tvrdenie žalovanej v rade 2/ o nevyhodnotení dátumov zaregistrovania vozidla (25.07.2017) a dátumu získania vodičského oprávnenia žalovanej v rade 2/ (25.08.2017) konajúcim súdom, keďže tieto dátumy nijako nemôžu predstavovať dôkaz o tom, že žalovaná v rade 2/ sa podieľala
na financovaní sporného motorového vozidla. Z ustálenej judikatúry súdov tiež vyplýva, že ani dátum registrácie motorového vozidla Okresným riaditeľstvom PZ Ružomberok nie je dôkazom o právnom úkone jeho nadobudnutia žalovanou v rade 2/.
58. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalovanej v rade 1/ o nevykonateľnosti napadnutého rozsudku. Právny úkon, ktorého relatívna neplatnosť bola súdom určená zodpovedá individuálnym okolnostiam prípadu s prihliadnutím na fakt, že dátum uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovanými v rade 1/ a 2/ nemožno preukázať a tento nepreukazuje ani dátum registrácie motorového vozidla Okresným riaditeľstvom PZ Ružomberok na žalovanú v rade 2/. Právny úkon je však vo výroku I. napadnutého rozsudku dostatočne špecifikovaný z hľadiska jeho účastníkov i predmetu.
59. Ak teda žalované nepreukázali, že predmetné motorové vozidlo financovala čo i len sčasti žalovaná v rade 2/ a toto bolo nadobudnuté počas trvania manželstva žalobcu a žalovanej v rade 1/, je jednoznačné, že predmetné motorové vozidlo bolo financované z príjmov žalovanej v rade 1/, a teda patrí do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobcu a žalovanej v rade 1/. Nielen mzda, ale ja akékoľvek iné peňažné plnenie, ktoré ktorýkoľvek z manželov obdrží počas trvania manželstva (s výnimkami uvedenými v zákone), sa stáva súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva okamihom vyplatenia niektorému z manželov (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2051/2001 zo dňa 27.02.2002). Je tak zrejmé, že z dôvodov uvedených vyššie predmetné motorové vozidlo patrí do masy bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej v rade 1/.
60. Rovnako neobstojí ani námietka žalovanej v rade 1/, že konajúci súd porušil v danom prípade sudcovskú koncentráciu konania. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje aj na argumentáciu Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II.ÚS 530/2018 zo dňa 15.11.2018: „Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať. To napokon vyplýva aj z citácie priamo z textu ust. § 153 ods. 2 CSP, v ktorom sa uvádza, že na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Možno teda uzavrieť, že nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Rozhodne však nemožno vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom konaní dôvodné, napríklad aj bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.“
61. Zároveň odvolací súd dodáva, že úvaha súdu v zmysle § 95 ods. 2 O.s.p. (aktuálne § 139 a nasl. CSP – poznámka odvolacieho súdu) či výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy preto odvolací súd nemôže prehodnocovať (judikatúra uverejnená v ZSP č. 49/2007). Preto ani táto odvolacia námietka žalovanej v rade 1/ neobstojí.
62. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti „zbraní“. Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacu „rovnosť zbraní“ je, aby strany konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany, čo v posudzovanom prípade bolo naplnené Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 42/2009 zo dňa 12.02.2009, sp. zn. IV. ÚS 147/2004 zo dňa 05.05.2004).
63. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaných o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Z ust. § 220 CSP totiž jednoznačne vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súčasne odvolací súd znovu poukazuje na svoju argumentáciu uvedenú v bode 35. odôvodnenia tohto rozhodnutia. 64. Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobkyne vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t.j. vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.
65. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok II. o trovách prvoinštančného konania, vo vzťahu ku ktorému odvolateľka neprodukovala žiadnu relevantnú odvolaciu argumentáciu a ktorý zároveň plne zodpovedá úspechu sporových strán posúdenému v zmysle zákonných ustanovení v ňom uvedených.
66. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovaným v rade 1/ a 2/, ktoré v tomto štádiu konania úspech nemali. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 262 ods. 2 CSP).
67. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti / Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).