Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 15/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť G. J., J. J., M. J. a J. J., zastúpených

advokátom JUDr. Drahomírom Tomčom, Koceľova 9, Bratislava, ktorou namietajú

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. marca 2010, za

účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

rozhodol:

1. Právo G. J., J. J., M. J. a J. J. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 23. marca 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. marca 2010

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť G. J., J. J., M. J. a J. J. trovy

konania v sume 662,32 € (slovom šesťstošesťdesiatdva eur a tridsaťdva centov) na účet ich

právneho zástupcu JUDr. Drahomíra Tomču, Koceľova 9, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-39 z 23. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. J. (ďalej len „sťažovateľka v l. rade“),

J. J. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), M. J. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“) a J. J.

(ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“) v časti, v ktorej namietajú

porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 23. marca 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Sťažnosť vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. V-2 z 10. septembra 2002, zo 7. októbra 2003

a z 30. septembra 2005, uzneseniami krajského súdu sp. zn. ,

z 30. apríla 2003 a sp. zn. z 15. júna 2004, rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. januára 2007 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. marca 2009 a sp. zn.

z 24. novembra 2011, ústavný súd odmietol.

Podstatou sťažnosti v časti prijatej na ďalšie konanie je nesúhlas sťažovateľov

s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nedostatok pevného spojenia

jednotlivých listov kúpnej zmluvy, ktorej predmetom je nehnuteľnosť, a geometrického

plánu (tzv. technická jednota listiny) spôsobuje neplatnosť tejto kúpnej zmluvy aj

za okolností danej veci, v ktorej zmluva na tento geometrický plán odkazovala, pričom

geometrický plán bol pred uzatvorením zmluvy riadne overený orgánom správy katastra

a bol aj priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva nadobúdateľov do katastra

nehnuteľností a založený do zbierky listín.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 7. júla 1995 bola bývalému Okresnému súdu

Bratislava-vidiek (v súčasnosti okresný súd) doručená žaloba fyzickej osoby (ďalej

aj „pôvodný žalobca“), ktorou sa domáhala voči sťažovateľke v 1. rade a právnemu

predchodcovi sťažovateľov v 2. až vo 4. rade určenia neplatnosti kúpnej zmluvy z 29. júna

1994 (ďalej aj „kúpna zmluva“), na základe ktorej im pôvodný žalobca – právny

predchodca A. S. (ďalej len „žalobkyňa“) predal geometrickým plánom novovytvorenú

parcelu nachádzajúcu sa v k. ú...

Okresný súd žalobu pôvodného žalobcu rozsudkom sp. zn. V-2

z 10. septembra 2002 zamietol a následne 10. októbra 2002 opravil výrok uvedeného

rozsudku tak, že ním určil, že kúpna zmluva, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol

povolený 26. júla 1994 Správou katastra Bratislava-vidiek pod č. V-885/94, je neplatná.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že proti označenému rozsudku okresného súdu (avšak

iba pokiaľ ide o výrok o trovách konania), ako aj proti opravnému uzneseniu sp. zn.

V-2 z 10. októbra 2002 podali odvolanie sťažovateľka v 1. rade a právny

predchodca sťažovateľov v 2. až vo 4. rade. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2003 podľa sťažovateľov napadnutý rozsudok „nesprávne zrušil v celom

rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zrušil aj opravné uznesenie.

V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia tento uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa

je pre jeho nezrozumiteľnosť a zmätočnosť nepreskúmateľný.“.

Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. V-2 z 30. septembra 2005

znovu určil, že kúpna zmluva je neplatná. Podľa odôvodnenia označeného prvostupňového

rozsudku „Ohľadne prevodu nehnuteľností, t. j. účastníkov, predmetu kúpy a kúpnej ceny

ku dňu uzavretia /podpísania/ takejto zmluvy pri požiadavkách kladených na platnosť

kúpnej zmluvy z hľadiska určitosti a formy, nie je možné pochybnosť v tomto smere

nahrádzať dôkazmi o skutočnej vôli prevodcu, ani ju dopĺňať výkladom, ktorý účastníci

zmluvy zhodne zamýšľali. Ak nie je vôľa prevodcu dostatočne a kvalifikovane prejavená,

zvlášť ak zákon vyžaduje písomnú formu na jednej listine, nemôže potom nedostatočne

prejavená vôľa zakladať právne následky. Kúpna zmluva ohľadne oddelenia časti pozemku

je neurčitá, ak geometrický plán potvrdený katastrálnym úradom nie je priamo súčasťou

kúpnej zmluvy, t. j. ak netvorí s kúpnou zmluvou jednu listinu. Geometrický plán nemožno

v tomto prípade považovať len za prílohu k uzavretej kúpnej zmluve, ale je súčasťou

zmluvných prejavov. Je preto potrebné, aby bol stranami podpísaný a pripojený ku kúpnej

zmluve /zošitý/, aby sa nedal oddeliť. Písomná forma právneho úkonu predpokladá

nevyhnutne technickú jednotu listiny, ktorá podmienka však u predmetnej kúpnej zmluvy

zo dňa 29. 6. 1994 splnená nebola. Okresný súd Bratislava III ďalej v odôvodnení tohto

vyššie citovaného rozsudku uviedol, že mal za preukázané zo samotnej kúpnej zmluvy, kde

v čl. VI je uvedené, že kupujúci sa len oboznámili s geometrickým plánom L. Z celého

zaslaného katastrálneho spisu, Správy katastra Bratislava-vidiek č.. je zrejmé, že predmetný

geometrický plán, ktorým bola vytvorená parcela, ktorá bola predmetom prevodu, nebol

súčasťou kúpnej zmluvy, ba dokonca ani prílohou v celom spise. V neposlednom rade

skutočnosť, že predmetný geometrický plán nebol súčasťou kúpnej zmluvy, svedčí i

potvrdenie Katastrálneho úradu – Správy katastra v Senci, ktorá síce potvrdila, že

predmetný geometrický plán bol síce riadne overený, ale bol len súčasťou zbierky listín.

Parcela číslo... k. ú... neexistuje v registri nehnuteľností, avšak napriek tomu bol v prospech

odporcov vydaný list vlastníctva číslo... k. ú.... Vzhľadom na to, že v posudzovanej kúpnej

zmluve zo dňa 29. 6. 1994 bol v bode II odkaz na nepripojený v celom geometrický plán,

ktorý netvoril s kúpnou zmluvou jediný celok, čo spôsobilo neurčitosť nezrozumiteľnosť

predmetu kúpy a predaja, súd v zmysle § 37 ods. 1, § 46 ods. 1, 2 Obč. zák., § 80 písm. c)

a Obč. zák. vyhovel návrhu navrhovateľky na určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy, ako i vypratania predmetnej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že predmetný

geometrický plán bol súčasťou zbierky listín, bola v tomto prípade irelevantná.“.

Proti rozsudku okresného súdu z 30. septembra 2005 podali sťažovatelia odvolanie,

namietajúc, že súd prvého stupňa sa neriadil tým, čo mu uložil odvolací súd, najmä pokiaľ

ide o povinnosť zaobstarať si od Správy katastra Senec originál jej vkladového spisu,

a uspokojil sa len s jeho fotokópiou, a vzhľadom na to nemožno vec objektívne posúdiť.

Sťažovatelia s poukazom na vykonané dokazovanie vyjadrili presvedčenie, že predmetný

geometrický plán tvoril súčasť kúpnej zmluvy, pretože inak by ju orgán rozhodujúci

o povolení vkladu do katastra nehnuteľností nemohol posúdiť, teda vklad by nemohol byť

povolený. Sťažovatelia vo svojom odvolaní namietali aj to, že okresný súd nevypočul ako

svedkov nimi označené pracovníčky Správy katastra Senec.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 23. januára 2007, ktorým napadnutý rozsudok okresného súdu z 30. septembra 2005

zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol. Následne však na dovolanie žalobkyne najvyšší

súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. z 19. marca 2009 označený

zmeňujúci rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru

dovolacieho súdu neprebehlo konanie pred odvolacím súdom, z ktorého vzišlo dovolaním

napadnuté rozhodnutie, podľa zásad spravodlivého konania, pretože «tým, že odvolací súd

svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa,

v skutočnosti žalobkyni odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne

vyššom súde; takýmto postupom žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) ».

V ďalšom konaní krajský súd napadnutým rozsudkom pripustil späťvzatie návrhu

2

v časti povinnosti sťažovateľov vypratať pozemok parc. č... – záhrady o výmere 848 m–

nachádzajúci sa v k. ú... zapísaný na LV č..., zároveň prvostupňový rozsudok v tejto časti

zrušil a konanie zastavil. Vo zvyšnej časti napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že

kúpna zmluva je neplatná. Napokon krajský súd taktiež určil, že pozemky parc. č... a parc.

č... v k. ú... patria do dedičstva po pôvodnom žalobcovi. Čo sa týka odôvodnenia rozsudku

krajského súdu z 23. marca 2010, poukazuje sa v ňom na to, že „Na základe takejto zmeny

ustanovenia § 34 ods. 2 katastrálneho zákona potom ale už existuje naliehavý právny

záujem na určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 29. júna 1994

a návrh na určenie neplatnosti tejto kúpnej zmluvy je potom procesné prípustný v zmysle

ust. Odvolací súd v zdôvodnení svojho rozsudku uviedol, že za daného

zmeneného stavu sa stotožnil odvolací súd s názorom súdu prvého stupňa, konštatujúceho

neurčitosť (§ 37 ods. 1 Obč. zák.) právneho úkonu, keď geometrický plán, na základe

ktorého došlo k oddeleniu časti pozemku, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy, nebol

súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy, teda netvoril s kúpnou zmluvou jedinú listinu (hoci

kúpna zmluva v bode II na nepripojený geometrický plán odkazovala), čo spôsobilo

neurčitosť a nezrozumitelnosť predmetu kúpy, ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37 ods. 1

Obč. zák., , Obč. zák., a O. z. viedla súd

prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že

geometrický plán, na základe ktorého došlo k oddeleniu časti pozemku, ktorý bol

predmetom kúpnej zmluvy, nebol súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy, teda netvoril s

kúpnou zmluvou jedinú listinu, vyplýva pritom jednoznačne z vykonaného dokazovania pred

prvostupňovým súdom (návrh na vklad vlastníckeho práva z 23. júla 1994, z ktorého

vyplýva, že kúpna zmluva a geometrický plán tvorili samostatné listiny, samotná kúpna

zmluva z 29. júna 1994, ktorej súčasťou GP nebol, ako aj písomné vyjadrenie Katastrálneho

úradu v Bratislave, Správy katastra v Senci z 25. 6. 2002 a z 25. marca 2005). Odvolací súd

v zdôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (po pripustení zmeny návrhu) v časti týkajúcej sa

určenia neplatnosti kúpnej zmluvy podľa ust. potvrdil z hľadiska jeho

vecnej správnosti...“.

Sťažovatelia podali 7. júla 2010 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, ktorou sa domáhajú, aby tento nálezom vyslovil, že rozsudkom okresného súdu

sp. zn. V-2 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2005 a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 23. marca 2010 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj právo podľa dohovoru, a zároveň navrhovali,

aby boli označené rozhodnutia zrušené. Ústavný súd potom, ako zistil, že sťažovatelia

podali proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2010 dovolanie,

uznesením sp. zn. z 24. marca 2011 odmietol ich sťažnosť s poukazom

na svoju judikatúru ako neprípustnú s tým, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu.

V dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2010

sťažovatelia argumentovali najmä tým, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, teda došlo k procesnej vade, pre ktorú musí dovolací súd podľa § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“) napadnuté rozhodnutie zrušiť. Najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 24. novembra 2011 dovolanie sťažovateľov proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. marca 2010 odmietol. V rámci

predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti

smerujúcej proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu.

Ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov iba v časti smerujúcej

proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského

súdu neboli podľa sťažovateľov tvrdenia a námietky pôvodného žalobcu preukázané ako

relevantné pre rozhodnutie. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že «Súd prvého stupňa sa

následne po vydaní zjednocovacieho stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 3. októbra 2001 spisovej značky vyššie citovaného, začal výlučne a jedine

zaoberať len tým (hoci pôvodný žalobca túto skutočnosť nikdy nenamietal), či prejav vôle

žalobcu odpredať predmetný novovytvorený pozemok bol určitý (§ 37 ods. 1 Obč. zák.)

s poukazom na to, či bol geometrický plán M. L. číslo... z 31. 5. 1994 súčasťou vkladového

spisu a či bol pevne spojený s vyššie citovanou kúpnou zmluvou alebo nie. Súd prvého

stupňa vo všetkých ním vydaných rozsudkoch, ako i odvolací súd v jeho rozsudku zo dňa

23. marca 2010 sp. zn. tvrdili, že keďže predmetný geometrický plán nebol

pevne zošitý (pevne spojený s kúpnou zmluvou zo dňa 29. 6. 1994), tak z toho treba

vyvodzovať, že prejav vôle predávajúceho Š. Ď. nebol určitý a zrozumiteľný s poukazom

na ust. § 37 ods. 1 Obč. zák., § 46 ods. 1, 2 Obč. zák. (viď rozsudok Okresného súdu

Bratislava III sp. zn. V-2 zo dňa 30. 9. 2005 strana 5 a rozsudok Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 23. 3. 2010 sp. zn. strana 8).

Je nepochybné, že právny názor týchto dvoch súdov (okresný súd a krajský súd,

pozn.) v tejto veci bol ovplyvnený vyššie citovaným zjednocovacím stanoviskom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. októbra 2001 spisovej značky , avšak toto

stanovisko, hoci po jeho vydaní od 3. 10. 2001 ho oba súdy rešpektovali, ich viedlo

k nesprávnym právnym záverom (právny záver o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa

29. 6. 1994), v tejto veci nimi prejednávanej, keďže tieto súdy neprihliadali na osobitosti

danej veci, ktorým bol predovšetkým čas uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy (bola

uzatvorená v roku 1994), všetko, čo v konaní vyšlo najavo, a v neposlednom rade

i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky vyššie

citované, ktoré uvádzalo, citujeme: „... zákon nepozná žiadnu zákonnú podmienku pevného

spojenia, teda zošitia jednotlivých listov listiny o právnom úkone dotýkajúceho sa prevodu

nehnuteľností. Preto zákonnej požiadavke, aby prejavy vôle účastníkov zmluvy o prevode

nehnuteľností boli na tej istej listine, vyhovuje, ak listina samotná síce pozostáva

z viacerých listov /hárkov/ s prejavmi účastníkov, ak však s prihliadnutím na všetky

okolnosti, za ktorých došlo k zmluve, a k jej písomnému vyhotoveniu, najmä so zreteľom

na druh použitých technických prostriedkov spojenia listov, ale aj zvolený spôsob číslovania

strán a označovania bodov a časti zmluvy, je nad všetky pochybnosti zrejmé, že účastníci

chceli, aby tieto listy spojením vytvorili jednu listinu, ktorá ako celok obsahuje ich zmluvu

o prevode nehnuteľnosti. Predovšetkým predmetná kúpna zmluva zo dňa 29. 6. 1994, bola

spísaná v čase, kedy neplatilo, lebo nebolo vydané, a teda ani publikované rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. vyššie citované a ani rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. vyššie citované a nakoniec prirodzene ani zjednocovacie

stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 3. 10. 2001.

Teda nemožno právne relevantne dôvodiť, že predmetný geometrický plán M. L. číslo...

z 31. 5. 1994, ktorým bol novovytvorený pozemok s parcelným číslom 1277/39 – záhrada

2

o výmere 848 mnachádzajúci sa v katastrálnom území..., ktorý pozemok vznikol na základe

vyššie citovaného geometrického plánu číslo... z 31. 5. 1994, geodetom M. L. z pozemku

2

s parcelným číslom... – zastavanej plochy o výmere 3172 mnachádzajúcom sa

v katastrálnom území... a (zapísanom v tom čase na liste vlastníctva číslo... v Správe

katastra Bratislava-vidiek, musel resp. mal byť pevne spojený s vyššie citovanou kúpnou

zmluvou pod sankciou jej neplatnosti s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Obč. zák.“».

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie v uvedenej časti si ústavný súd vyžiadal

vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti, ktoré mu bolo doručené 26. februára 2014. Krajský

súd v tomto vyjadrení prostredníctvom predsedu zotrval na svojom názore vyjadrenom

v napadnutom rozsudku krajského súdu. Krajský súd netrval na ústnom pojednávaní

v konaní o sťažnosti vo veci samej.

Ústavný súd zaslal 27. februára 2014 vyjadrenie krajského súdu na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľov. Sťažovatelia

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení z 10. marca 2014 doručenom

ústavnému súdu 13. marca 2014 oznámili, že netrvajú na verejnom pojednávaní v tejto veci

a súhlasia, aby ústavný súd od neho upustil (hoci v sťažnosti pôvodne navrhli, aby ich

sťažnosť bola prerokovaná na ústnom pojednávaní). Zároveň odkázali na obsah sťažnosti,

na ktorom zotrvávajú.

Ústavný súd v súlade s upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania

k sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci, a v dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí

bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných

stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je

súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. ,

), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti

výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)

alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní

podľa však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Súčasťou obsahu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk

toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva na

spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým je

poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Podstatou sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu je nesúhlas

sťažovateľov so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s otázkou platnosti kúpnej

zmluvy, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti, keď za dôvod jej neplatnosti považoval

nedostatok jej spojenia s geometrickým plánom (nedodržanie podmienky tzv. technickej

jednoty listiny).

V problematickej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa

uvádza: „Za daného zmeneného stavu sa stotožnil odvolací súd s názorom sudu prvého

stupňa, konštatujúceho neurčitosť (§ 37 ods. 1 O. z.) právneho úkonu, keď geometrický

plán, na základe ktorého došlo k oddeleniu časti pozemku, ktorá bola predmetom kúpnej

zmluvy, nebol súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy, teda netvoril s kúpnou zmluvou jedinú

listinu (hoci kúpna zmluva v bode II na nepripojený geometricky plán odkazovala), čo

spôsobilo neurčitosť a nezrozumiteľnosť predmetu kúpy, ktorá skutočnosť v zmysle ust. § 37

ods. 1, , O. z., a O. z. viedla súd prvého

stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že

geometrický plán, na základe ktorého došlo k oddeleniu časti pozemku, ktorá bola

predmetom kúpnej zmluvy, nebol súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy, teda netvoril

s kúpnou zmluvou jedinú listinu, vyplýva pritom jednoznačne z vykonaného dokazovania

pred prvostupňovým sudom (návrh na vklad vlastníckeho práva z 13. júla 1994, z ktorého

vyplýva, že kúpna zmluva a geometrický plán tvorili samostatné listiny, samotná kúpna

zmluva z 29. júna 2004 (správne má byť 29. júna 1994, pozn.), ktorej súčasťou GP nebol,

ako aj písomné vyjadrenia Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra Senec

z 25. júna 2002 a 25. marca 2005).“

Z pohľadu ústavného súdu je spornou otázka, či krajský súd ústavne konformným

spôsobom odôvodnil svoj záver o tom, že v danej veci nebola splnená podmienka tzv.

technickej jednoty listiny (kúpnej zmluvy), čo vedie k následku neplatnosti zmluvy, a to

najmä z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Okolnosti danej veci sú podľa zistení

ústavného súdu zo sťažnosti, z predložených dokumentov, ako aj z vyžiadaného spisu

špecifické v tom, že návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe

predmetnej kúpnej zmluvy uvádza medzi prílohami aj geometrický plán. Zároveň mal byť

predmetný geometrický plán overený orgánom správy katastra (21. júna 1994 pod

č. 559/94) a uložený do zbierky listín. Vychádzajúc zo skutkových zistení všeobecných

súdov, geometrický plán nebol pevne spojený so samotnou zmluvou.

Právny názor krajského súdu obsiahnutý v napadnutom rozsudku sa opiera o tri

východiská. Zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností možno podľa neho vykonať

iba na základe písomnej zmluvy, ktorá spĺňa podmienku technickej jednoty listiny.

Podmienka technickej jednoty listiny nie je splnená v prípade, ak je geometrický plán iba

priložený k návrhu na vklad a netvorí pevne spojenú súčasť zmluvy, hoci je overený

správou katastra a uložený do zbierky listín. Podľa krajského súdu navyše nedostatok

„technickej jednoty listiny“ spôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy.

Vzhľadom na to, že právomoc vykladať a aplikovať všeobecné záväzné právne

predpisy vrátane majú v prvom rade všeobecné súdy, považoval

ústavný súd za vhodné priblížiť rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu k uvedeným trom

východiskám. Ústavný súd sa s rozhodovacou praxou oboznámil vlastnou činnosťou

na základe rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky, ako aj na internetovej stránke najvyššieho súdu

http://www.supcourt.gov.sk/.

Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

prijatého 3. októbra 2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako

jednom liste alebo ak jej súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným

orgánom, potom zákonnej požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej

listine, zodpovedá len také spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky

(nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním

zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej jednoty viacerých listín nespĺňa prejav vôle

účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrený v zmluve, rešpektovať ustanovenie § 46

ods. 2 , avšak bez patričného pevného spojenia (zošitia)

jednotlivých listín (hárkov), napr. len kovovou sponou ap. Spôsob pevného spojenia

(zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája vo svojej činnosti notár

[ o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v

znení neskorších predpisov] alebo znalec (§ 19 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonáva o znalcoch

a tlmočníkoch). Splnenie tejto technickej podmienky je povinný skúmať príslušný

katastrálny orgán v rámci posudzovania platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti [v zmysle

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných

práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] a v prípadnom spore o neplatnosť takejto

zmluvy podľa ustanovenia i súd v občianskom súdnom

konaní.“.

Z uvedeného stanoviska skutočne vyplývajú závery, ku ktorým sa krajský súd

priklonil a na základe ktorých odôvodnil svoj rozsudok (hoci sa priamo na predmetné

stanovisko v odôvodnení neodvolával), a tiež to, že podmienka technickej jednoty listín je

podmienkou platnosti právneho úkonu. Ústavný súd sa ale neuspokojil len s uvedeným

zistením a vzal na zreteľ aj nasledujúcu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.

Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006 z 5. októbra 2006

(uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky č. 3 z roku 2008 ako R 32/2008) pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín

(hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického

plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu

zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok,

na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podľa

najvyššieho súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti

podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne

na účely dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júla

2010.

Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. septembra

2012 „Zákon v ustanovení veta druhá stanovuje u zmluvy o prevode

nehnuteľnosti ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto

zmluvy, včítane ich podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú

náležitosť v prípade, že takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné

spojenie jednotlivých listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy

spojené, aby zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení. ...

Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy

určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym

spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti

daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych

vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode

nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba

pevné spojenie listov formou ich zošitia, postihnuté rovnakou vadou, vzhľadom na

zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by tak

dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú

ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale

aj tretích osôb, neprijateľné.

Správnosť dovolacím súdom vysloveného názoru potvrdzuje aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 Sž-o-KS 55/2006

uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok,

na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra.

Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti

nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.

Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode

nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie

tejto otázky v o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť

zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej

pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci

výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného

ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady

notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy

o prevode nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou)

v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu

v zmysle v spojení s .“.

Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 18. januára

2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho

úkonu uzavretého podľa , odvolací súd nehodnotí ako podmienku

platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho

konania vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podmienky platnosti zmluvy o prevode

nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (), a nie katastrálny

zákon, ako právny predpis správneho práva, z ktorého sa v danom prípade aplikujú

procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“.

Okrem toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 27. marca 2012

v bode 54 uvádza, že na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje „akékoľvek

kancelárske spojenie jednotlivých listov“.

Pre úplnosť sa žiada uviesť, že v judikatúre najvyššieho súdu nachádzame aj

ojedinelé opačné stanovisko prikláňajúce sa k rigidnej požiadavke na spojenie, keď

vyžadoval spojenie jednotlivých listín zošitím a spojenie kovovou sponou (prostredníctvom

tzv. kancelárskej zošívačky) považoval za nedostatočné. Napríklad najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. zo 16. decembra 2008 uviedol, že „Spojenie jednotlivých hárkov

zmluvy o prevode nehnuteľností len kovovou sponou, i keď opatrené ďalšími

„zabezpečovacími prvkami“, a to lepiacou páskou a odtlačkom notárskej pečiatky, je

z hľadiska vonkajšej formy zmluvy nedostačujúce a nemá za následok, že zmluva

po technickej stránke vytvára nedeliteľný celok.“. Už uvedený prehľad neskoršej

rozhodovacej činnosti ale poukazuje na odklon od tohto rigidného právneho záveru.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že najvyšší súd po zverejnení zjednocujúceho

stanoviska a pred vydaním napadnutého rozsudku krajského súdu zjavne zaujal opačné

stanovisko k tretiemu z uvedených právnych záverov krajského súdu. Citované rozhodnutia

indikujú, že samotný najvyšší súd spochybnil záver, podľa ktorého nedostatočná technická

jednota listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti – spôsobuje jej neplatnosť.

Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre

posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6

ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus

zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne

využíva [pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 200]. V danej veci

bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu

prekonané jeho neskoršou judikatúrou a krajský súd mal tento interpretačný posun

zohľadniť.

Krajský súd sa však s týmto posunom v interpretácii vplyvu požiadavky technickej

jednoty listiny o prevode nehnuteľnosti na (ne)platnosť kúpnej zmluvy najvyšším súdom

vrátane rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal. Svojím rozhodnutím tak prispel k stavu

rozdielnej judikatúry v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach.

Už tento nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu spochybňuje ústavnú

udržateľnosť jeho záverov. Ústavný súd ale považoval za nevyhnutné vysloviť sa

aj k ústavnej akceptovateľnosti výkladu podmienok neplatnosti zmluvy o prevode

nehnuteľnosti krajským súdom. Krajský súd totiž zvolil interpretáciu, ktorá na platnosť

právneho úkonu kladie vyššie požiadavky, ako vyplývajú z judikatúry najvyššieho súdu,

a podľa názoru ústavného súdu dokonca rigoróznejšie ako bežný adresát práva dokáže

vyvodiť z druhej vety , podľa ktorej ak ide o zmluvu

o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane pripomína, že prílišný právny

formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho

hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana vyplývajúcej

z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa . Ústavný súd

zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu,

ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do

úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie

zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska

funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď

všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti

zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je

v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z (k tomu pozri

, , , podobne aj nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. zo 14. apríla 2005). Ako ústavne nesúladné (porušujúce

základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli

zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti

právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr.

v dôsledku prílišného formalizmu (, , ).

Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych

úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považuje za významný aj v danej veci nielen

ako princíp, ktorým sa mal krajský súd riadiť pri rozhodovaní o veci samej, ale aj ako

princíp, ktorý z ústavného hľadiska kladie zvýšené nároky na odôvodnenie napadnutého

rozsudku. Nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú

s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb

a právnických osôb (). Z toho dôvodu preferencia výkladu uchovávajúceho

právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého rozhodnutia musí byť najmä

dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho úkonu vyplývať, či

porušenie danej právnej normy vedie k neplatnosti právneho úkonu alebo k inému

právnemu následku (náhrada škody, povinnosť vyzvať na odstránenie procesných

nedostatkov) a aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy,

z ktorej vyplýva neplatnosť právneho úkonu.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

aj z tohto hľadiska nedostatočné. Krajský súd posúdil kúpnu zmluvu za neplatnú

pre nedostatok technickej jednoty listiny z dôvodu „neurčitosti a nezrozumiteľnosti

predmetu kúpy“, a to na rozdiel už od citovaného stanoviska najvyššieho súdu (ako aj od

uvedenej neskoršej rozhodovacej činnosti), ktoré za dôvod neplatnosti právneho úkonu

v dôsledku nedodržania technickej jednoty listín považovali nedostatok zákonom

vyžadovanej písomnej formy právneho úkonu podľa .

Ústavný súd zoznam ustanovení obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý obsahuje aj , „... ktorá skutočnosť v zmysle

ust. , , O. z., a O. z. viedla súd

prvého stupňa k vyhoveniu žalobe v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy“, nepovažuje

za odôvodnenie právneho dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Tento výpočet obsahuje tak

procesnoprávne, ako aj hmotnoprávne ustanovenia a nie je v samotnom texte odôvodnenia

reflektovaný (najmä s ohľadom na ). Ak krajský súd

považoval predmetnú zmluvu za neurčitú alebo nezrozumiteľnú, mal uviesť, v čom táto

neurčitosť (nedostatok určitosti vzhľadom na predmet zmluvy) a nezrozumiteľnosť

(nemožnosť odstrániť pochybnosti o obsahu zmluvy výkladom) spočíva. V okolnostiach

danej veci musí byť zohľadnená tá skutočnosť, že zmluvné strany sa v zmluve odvolávali

na listinu (geometrický plán), ktorý bol orgánom správy katastra overený pred uzatvorením

zmluvy a archivovaný mimo sféru vplyvu jednotlivých účastníkov. Pochybnosti o určitosti

obsahu zmluvy alebo nezrozumiteľnosti nie sú vysvetliteľné poukazom na nedostatočné

spojenie jednotlivých listín, ktoré podľa názoru krajského súdu predstavujú jeden právny

úkon, ak z odôvodnenia napadnutého rozsudku niet pochýb o ich skutočnom obsahu (a teda

ani o ich výklade).

V okolnostiach danej veci kolidovali (najmenej) dva možné výklady vplyvu

požiadavky technickej jednoty listiny na platnosť právneho úkonu. Podľa krajského súdu,

ako aj podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu je nedostatok technickej jednoty

listiny dôvodom neplatnosti právneho úkonu. Podľa neskorších rozhodnutí najvyššieho súdu

(vrátane rozhodnutia uverejneného ako R 32/2008) nie je technická jednota zmluvy

o prevode nehnuteľnosti podmienkou platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou

katastrálneho konania, na odstránenie ktorej má byť účastník vyzvaný v konaní.

Z ústavného hľadiska požiadavky právnej istoty a preferencie platnosti právnych

úkonov je nevyhnutné, aby o neplatnosti právneho úkonu nerozhodovali okolnosti, ktoré

zákon neuvádza ako dôvody neplatnosti. Zároveň majú súdy pri posudzovaní neplatnosti

právnych úkonov zohľadniť aj zmysel a účel právnej úpravy, ktorá s určitým nedostatkom

právneho úkonu spája právny následok v podobe jeho neplatnosti. Požiadavky na písomnú

formu právneho úkonu (alebo sprísnenú písomnú formu) nie sú samoúčelné.

Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu s ohľadom na splnenie písomnej formy v zmysle

v druhej vety musí byť zohľadnený aj účel tejto normy

(zvýrazňovacia funkcia dôležitých právnych úkonov, preukaznosť, trvalosť a spôsobilosť

archivácie predmetných právnych úkonov ich účastníkmi, ako aj orgánmi verejnej správy,

obmedzenie rizika pozmeňovania obsahu listiny a podobne). V okolnostiach danej veci

ústavný súd nie je toho názoru, že by účel druhej vety

bol spochybnený v prípade, ak účastníci zmluvy o prevode nehnuteľností odkázali v tejto

v zmluve na taký geometrický plán, ktorý bol autorizovaný a uložený orgánom správy

katastra (a jeho obsah je tak dostatočne preukázateľný a možnosť vplyvu účastníkov na jeho

obsah je obmedzený) a ktorý je priložený k návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností.

Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záverom, ku ktorým krajský súd v napadnutom

rozsudku dospel, spôsobuje, že tieto vyznievajú nepresvedčivo a jednostranne na ujmu

sťažovateľov. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu

k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať

pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten,

kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

S ohľadom na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovel a rozhodol, že krajský súd

napadnutým rozsudkom porušil právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť

a rozhodnúť o určení platnosti právneho úkonu takým spôsobom, ktorý bude ústavne

konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v bode II

tohto nálezu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci

krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľov,

ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľov, ktoré formulovali tak v odvolaní,

ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné právne

názory, osobitne aby sa vysporiadal s výsledkami rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu,

ktoré indikujú iné právne posúdenie jedného z právnych záverov dôležitých

pre rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť

zaplatiť im aj primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 2 500 €.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu vyplýva, že ústavný súd môže, avšak

nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci však ústavný súd dospel k názoru, že vyslovenie

porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru je pre nich dostatočným zadosťučinením, najmä s ohľadom na povahu predmetu

sporu (vlastnícke právo k nehnuteľnostiam).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovatelia si pôvodne uplatnili nárok na úhradu trov konania voči krajskému súdu,

a to každý z nich v sume 165,58 € (rovnakú sumu náhrady trov konania žiadali

aj od okresného súdu aj najvyššieho súdu). Sťažovatelia následne v texte sťažnosti uviedli

aj popis úkonov právnej služby spolu s režijným paušálom v sume spolu 1 986,97 €,

vychádzajúc z hodnoty veci, avšak v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového

základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nemožno oceniť

peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd,

ktorá nie je oceniteľná peniazmi (). Ústavný súd vzhľadom na to pri

rozhodovaní o úhrade trov konania nemohol vychádzať z hodnoty veci, ktorá je predmetom

napadnutého konania (porovnaj napr. , , ).

Ústavný súd zistil, že pôvodne uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia než

suma vypočítaná podľa vyhlášky, a preto priznal sťažovateľom úhradu trov konania

v prvotne požadovanej výške.

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014