Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 562/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A.,

s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., P., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva vlastniť majetok podľa

a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. októbra

2012, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. októbra 2012

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. októbra 2012

z r u š u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti

A., s. r. o., P., trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur

a deväťdesiatštyri centov) na účet advokátky JUDr. M. H., P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. októbra 2012 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne v úvode sťažnosti

uviedla, že «Podstatou súdneho sporu vedeného pred všeobecnými súdmi, v ktorom

v poslednom stupni rozhodoval práve porušovateľ, je právny titul podnikateľa I. M... (ďalej

len „p. M.“) na náhradu škody, ktorý vyplynul z existencie jeho vzájomných právnych

vzťahov so V., a. s., S. (ďalej len „banka“). Z dôvodu, že sťažovateľ sa neskôr stal právnym

nástupcom p. M. v predmetnom súdnom spore, predmetnú ústavnú sťažnosť podáva už

práve on.

Dňa 02. 12. 1991 uzatvoril p. M. s bankou Zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho

zákonníka, na základe ktorej banka požičala p. M. sumu vo výške 50.602.000,- Kčs. Na

zabezpečenie tejto pohľadávky banky v ten istý, t. j. dňa 02. 12. 1991 uzatvoril s bankou aj

Záložnú zmluvu č. 2/91 zo dňa 02. 12. 1991 (ďalej len „záložná zmluva“) v zmysle ešte

vtedy platného Hospodárskeho zákonníka. Predmetom tejto záložnej zmluvy bolo zriadenie

záložného práva na nehnuteľnosť vo vlastníctve p. M., konkrétne na budovu – Hotel D. č. k.

0103 s pozemkom na parcele č. .. v kat. území S. Vyvolávacia cena tejto nehnuteľnosti bola

vo výške 50.602.000,- Kčs. Predmetné záložné právo k týmto nehnuteľnostiam však právne

vzniklo až dňa 26. 05. 1992, t. j. až dňom zápisu tohto záložného práva do vtedy existujúcej

evidencie nehnuteľností (Krajská správa geodézie a kartografie, stredisko geodézie).

V danom prípade teda dlžník, vlastník nehnuteľnosti a záložca je stále tá istá osoba,

t. j. p. M.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na čl. III záložnej zmluvy, ktorý upravoval alternatívy

možného postupu V., a. s., B. (ďalej aj „žalovaná“), v prípade, že záložca nebude riadne

splácať poskytnutú pôžičku, upriamujúc pozornosť na skutočnosť, že zmluvné strany

v prípade výkonu záložného práva počítali s možnosťou, že záložcovi sa obmedzí

disponovanie s jeho vecou – zálohom, s čím by podľa sťažovateľky „bol teda logicky

aj právne následne spojený aj prechod opatrovania a správy zálohu na toho, kto s týmto

zálohom disponoval“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „celý spor pred všeobecnými súdmi (hmotnoprávny)

spočíval v tom, ktorá zo zmluvných strán mala povinnosť sa o vec starať, opatrovať ju

a chrániť pred poškodením, či vôbec takúto povinnosť mala, prípadne kedy táto povinnosť

vznikla“. V spojitosti s tým uvádza, že tak ona, ako aj jej právny predchodca predložili

v konaní celý rad listín (predkladajúc ich zoznam), z ktorých vyplýva, že „vôľa, správanie

a postavenie banky, že ona mala právo mať vec u seba, právo dispozície s vecou (a že tieto

veci aj banka reálne mala v dispozícii a držbe) a zároveň, že s týmto oprávnením súvisí

aj povinnosť správy a opatrovania veci“, a preto nesúhlasí s tým, ako tieto skutočnosti

posúdil a vyhodnotil krajský súd. Okrem iného sa sťažovateľka odvoláva aj na poistnú

zmluvu, ktorú V., a. s., uzatvorila 25. januára 1994 s P., a. s., ako poistený (ďalej len

„poistná zmluva“), argumentujúc tým, že „samotná banka v čase podpisovania tejto

poistnej zmluvy si bola vedomá toho, že poistenú vec musela prevziať, pretože inak by ako

poistený túto poistnú zmluvu nemohla uzatvoriť“.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. -82 z 30. septembra 2011, použil

na predmetný skutkový stav nesprávny zákon [vec sa mala posudzovať podľa zákona

č. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Hospodársky zákonník“)] a navyše sa nijako nevysporiadal so všetkými významnými

okolnosťami a dôkazmi, na ktoré poukazovala, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré boli

podľa nej „pre rozhodnutie meritórne“. V nadväznosti na to označuje odôvodnenie

napadnutého rozsudku ako „nejasné, neúplné, miestami dokonca vágne“ a tvrdí,

„že overenie správnosti výroku je nepreskúmateľné“.

Následne sťažovateľka zo svojho pohľadu podrobne analyzuje právny stav veci,

vyslovujúc názor, že „konaním a rozhodnutím porušovateľa tak bolo porušené nielen právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, ale konajúci súd svojím postupom

a rozhodnutím významnou mierou zasiahol aj do práva sťažovateľa vlastniť majetok

v zmysle SR“.

Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka napokon v ďalšej časti sťažnosti cituje

aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podaním dourčeným ústavnému súdu 7. mája 2013 sťažovateľka doplnila

a zosumarizovala dôvody svojej sťažnosti. V tomto podaní predovšetkým zdôraznila,

„že nepozná žiaden typický alebo atypický právny úkon, ktorý by vznikol v dôsledku

odovzdania hotela ako predmetu záložného práva a znamenal by vznik záväzkového vzťahu.

Ide teda o právny názor, ktorý prekrúca, teoreticky legislatívne prakticky spôsob vzniku

záväzkov a zamieňa ich so vznikom mimozáväzkovej zodpovednosti. Vymyslieť takéto

právne posúdenie je svojvoľné, pretože nielenže nemá oporu v právnom poriadku

Slovenskej republiky, ale ani v judikatúre všeobecných súdov. Ide o výklad, ktorý ide proti

zmyslu úpravy zodpovednosti za škodu.

Takýto právny základ napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je preto zjavne

zmätočný a protirečivý a je tiež zistiteľné, že oba súdy, okresný aj porušovateľ použili

právny základ v úplnom rozpore so zisteným skutkovým stavom.“.

Keďže sťažovateľka vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody z porušenia právneho

vzťahu vzniknutého na základe záložnej zmluvy uzavretej podľa Hospodárskeho zákonníka,

nárok na náhradu škody sa musel podľa nej posudzovať podľa tohto právneho predpisu.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že z napadnutého rozsudku (v spojení s prvostupňovým

rozsudkom) nie je vôbec zrejmý právny základ rozhodnutí, a označuje jeho odôvodnenie

za „protirečivé a svojvoľné“. Sťažovateľka taktiež argumentuje tým, že „v posudzovanej

veci došlo ku základnému skresleniu všetkých výsledkov dokazovania“, poukazujúc

na vyhodnotenie výpovede svedkyne Ing. D. M., ktorá bola podľa nej nielen ignorovaná, ale

tiež použitá v rozpore s jej obsahom.

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhuje, aby bola jej sťažnosť prijatá

na ďalšie konanie a vo veci samej bolo rozhodnuté v súlade s návrhom na rozhodnutie

(petitom) jej sťažnosti tohto znenia:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo

vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 a právo

na ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 sťažovateľa spoločnosti A.,

s. r. o., postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho spis. zn.

zo dňa 22. 10. 2012, boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho č. k.

zo dňa 22. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Spoločnosti A., s. r. o., sa priznáva náhrada trov konania podľa dodatočného

vyčíslenia, ktoré je Krajský súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril ešte pre jej predbežným

prerokovaním predseda senátu 1 Co krajského súdu prípisom z 11. apríla 2013, v ktorom

okrem iného uviedol:

„Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že v priebehu konania nebolo preukázané

faktické ovládanie veci – hotela D... zo strany žalovaného, a taktiež nemal žalovaný

k predmetnému hotelu výhradné dispozičné právo. Okolnosť, že žalovaný ako záložný

veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva, neznamená, že zároveň prevzal zodpovednosť za

predmetný hotel.

So všetkými listinnými dôkazmi sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

vyporiadal a to tak s dôkazmi, ktoré boli predložené súdu prvého stupňa, ako aj s dôkazmi

predloženými v štádiu odvolacieho konania.

Poistenie predmetného hotela zo strany záložného veriteľa u poisťovacej spoločnosti

O., a. s., nemožno hodnotiť ako prevzatie zodpovednosti za predmetný hotel.

Ako bolo vyššie naznačené, nemožno spájať snahu záložného veriteľa – žalovaného

predať predmetný hotel ako predmet zálohu s údajným prejavom vôle mať záloh u seba,

pretože takéto konanie žalovaného preukázané nebolo.

V závislosti od toho nemohlo dôjsť ani k porušeniu právnej povinnosti na strane

žalovaného ako záložného veriteľa, pretože takúto právnu povinnosť starať sa o hotel D.

záložný veriteľ na seba neprevzal.

Naopak, v konaní bolo preukázané to, že pôvodný žalobca ukončil podnikateľskú

činnosť v predmetnom hoteli, kľúče od hotela nechal u riaditeľky pobočky žalovaného v S.

a v ďalšom období starostlivosť o hotel nezabezpečoval.

K ponechaniu kľúčov u riaditeľky pobočky žalovaného v S. došlo 3. 5. 1994, pričom

nasledujúceho dňa, teda 4. 5. 1994 odovzdal žalovaný prostredníctvom svojich

zamestnancov pobočky v S. predmetné kľúče od Hotela D. do úschovy Okresnému súdu

Svidník. To znamená, že z tejto okolnosti nemožno vyvodzovať žiadnu dohodu medzi

pôvodným žalobcom a žalovaným týkajúcu sa prevzatia starostlivosti o predmetný hotel.

Práve preto pobočka žalovaného v S. odovzdala kľúče od hotela do súdnej úschovy.

Ako bolo už v predchádzajúcich štádiách konania naznačené, a to aj v súvislosti

s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v tomto konaní, Dodatok č. 2/93 k Záložnej zmluve

č. 2/91 z 24. 6. 1993 dávala možnosť záložnému veriteľovi nakladať a predať založený

majetok, pričom účelom podpisu bolo doplnenie záložnej zmluvy práve v súvislosti

so zakotvením možnosti nakladať so založenou nehnuteľnosťou v smere realizácie záložného

práva, avšak ani tento dodatok nezakotvoval povinnosť opatrovania alebo starostlivosti

žalobcu o tento záloh, t. j. založený hotel.

Ako bolo vyššie naznačené, odvolací súd doplnil dokazovanie oboznámením

listinných dôkazov predložených žalobcom za situácie, že nemal dôvod pochybovať, že tieto

sa dostali žalobcovi až na základe protokolu z 12. 10. 2011 od pôvodného postupcu S.,

s. r. o., čím boli splnené podmienky v zmysle v nadväznosti

na ustanovenie a bolo možné tieto dôkazy na odvolacom

pojednávaní oboznámiť.

Predmetné listinné dôkazy však nepotvrdzujú vznik záväzku na strane žalovaného

v podobe starostlivosti a zabezpečovania predmetného hotela zo strany žalovaného.

Za týchto okolností treba konštatovať, že ani oboznámenie týchto listinných dôkazov

neprinieslo žiadnu zmenu v hodnotení dôkazov vykonaných už predtým na súde prvého

stupňa alebo v posúdení eventuálnej zodpovednosti na strane žalovaného.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme

za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Uznesením ústavného súdu č. k. -46 z 23. septembra 2013 bola

sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti bol krajský súd

prípisom ústavného súdu z 2. októbra 2013 vyzvaný na prípadné doplnenie pôvodného

vyjadrenia k sťažnosti, túto možnosť však nevyužil.

Dňa 13. novembra 2013 ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky

vyjadrenie krajského súdu na zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa v odpovedi

z 27. novembra 2013 na prípis ústavného súdu iba stručne uviedla, že „na svojej sťažnosti

zotrváva v plnom rozsahu a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonanom

dokazovaní rozhodol v zmysle petitu predmetnej sťažnosti“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky, ako aj krajský súd oznámili ústavnému súdu, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v dôsledku čoho ústavný súd

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 22. októbra 2012 došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Napadnutým rozsudkom bol potvrdený ako vecne správny rozsudok Okresného súdu

Humenné č. k. -82 z 30. septembra 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba

sťažovateľky o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke sumu 1 132 320,72 €

s prísl.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obsah základného práva na súdnu ochranu

podľa citovaného článku je vytvorený rozhodovacou činnosťou ústavného súdu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach a záväzkoch. Podstata a obsah tohto základného práva je, ako sa to

dlhodobo judikuje v rozhodovaní ústavného súdu, rovnaká ako podstata a obsah základného

práva podľa .

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

II.1 Relevantné tvrdenia sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu

ochranu

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru) krajským súdom

napadnutým rozsudkom, ku ktorému malo podľa nej dôjsť najmä v dôsledku:

a) nesprávne zvoleného právneho základu na rozhodnutie veci samej; právne vzťahy

medzi účastníkmi sporu vznikli uzavretím záložnej zmluvy č. 2/91 z 2. decembra

1991 podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka, avšak nároky, ktoré

sťažovateľka uplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, sa už v napadnutom

rozsudku krajského súdu posudzovali napriek § 763 ods. 1 Obchodného

zákonníka podľa ;

b) neúplného skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej, čo sa malo prejaviť

v tom, že tento skutkový základ sa vytvoril v dôsledku toho, že všeobecné súdy

nesprávne vyložili obsah výpovede pracovníčky žalovanej, svedkyne Ing. D. M.

(riaditeľky jej pobočky), ktorá potvrdila výslovným a nespochybniteľným

spôsobom, že žalovaná prevzala od sťažovateľky sporný hotel a snažila sa ho

nielen spravovať, ale aj predať, pričom napriek tomu, čo táto svedkyňa uviedla,

že krajský súd rovnako ako pred ním prvostupňový súd ustálili, že k odovzdaniu

hotela nedošlo.

II.2 Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

( a dohovoru) a námietka nesprávne zvoleného právneho

základu rozhodnutia

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

V nadväznosti na takto všeobecne vymedzený obsah základného práva na súdnu

ochranu ústavný súd uvádza, že do tohto obsahu patrí aj to, aby sa v spore alebo v inej

právnej veci v konaní pred všeobecným súdom vytvoril právny základ na rozhodnutie

vo veci samej v súlade s tým, aký bol právny základ vzťahov, ktoré vznikli medzi

účastníkmi sporu.

V tejto spojitosti je z ústavného hľadiska nevyhnutné, aby sa pri vytváraní právneho

základu na rozhodovanie vo veci samej dôsledne aplikovali aj prechodné a záverečné

ustanovenia právnych predpisov relevantné pre rozhodnutie v danej veci, predovšetkým tie

ustanovenia, ktoré upravujú časovú pôsobnosť nových právnych predpisov.

Nerešpektovanie týchto prechodných a záverečných ustanovení (o časovej pôsobnosti

nových právnych predpisov) považuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľný zásah

do právnej istoty účastníkov zmluvných aj iných právnych vzťahov, ktorí by boli takto

pozbavení jedného z dôležitých komponentov právnej istoty – predvídateľnosti dôsledkov

ich právnych úkonov v spojitosti s právnou úpravou platnou a účinnou v čase

uskutočňovania týchto právnych úkonov.

V tejto spojitosti ústavný súd poukazuje na to, že z listinných dôkazov predložených

v konaní pred ním vyplýva, že právne vzťahy medzi účastníkmi sporu vznikli na základe

uzavretia záložnej zmluvy č. 2/91 z 2. decembra 1991 podľa Hospodárskeho zákonníka,

ktorý bol zrušený ().

však v skutočne, tak ako to tvrdí sťažovateľka,

ustanovoval o svojej časovej pôsobnosti toto: „Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy,

ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti tohto

zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov

z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých predo dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú

doterajšími predpismi...“

Doterajším predpisom v posudzovanej veci bol Hospodársky zákonník, ktorý v § 145

ods. 1 s nadpisom „Škoda spôsobená porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti“

ustanovoval: „Organizácia, ktorá inej organizácii spôsobila škodu porušením záväzku alebo

inej právnej povinnosti, je povinná škodu nahradiť.“

Napriek tomu, že záložná zmluva medzi účastníkmi sporu bola uzavretá podľa

Hospodárskeho zákonníka, a napriek zneniu sa nárok

na náhradu škodu v spore pred všeobecnými súdmi v tejto veci opieral práve o dôsledky

z tejto záložnej zmluvy, odvolací súd potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil

s tým, že právnym základom na rozhodnutie vo veci samej bol .

Na použitie Hospodárskeho zákonníka alebo bolo podľa názoru

odvolacieho súdu potrebné preukázať, že medzi účastníkmi sporu došlo k odovzdaniu hotela

žalovanej ako predmetu záložnej zmluvy.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky

uvedeným v jej „odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, že v predmetnej veci je

potrebné vychádzať z ustanovenia § 129f ods. 3, 4 Hospodárskeho zákonníka v znení

, podľa ktorého by žalovaný mal povinnosť starať sa o predmetný

hotel ako záložný veriteľ o záloh a pokiaľ túto svoju povinnosť porušil, založil tým nárok na

náhradu škody na strane žalobcu.

V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že v priebehu celého

rozsiahleho dokazovania na súde prvého stupňa nebolo preukázané prevzatie predmetu

zálohu do dispozície žalovaného na základe jasnej dohody medzi účastníkmi, ktorej

obsahom by bol predmetný záväzok na strane žalobcu opatrovať záloh a chrániť ho pred

poškodením, zneužitím a zničením. Naopak v konaní bolo preukázané to, že pôvodný

žalobca ukončil podnikateľskú činnosť v predmetnom hoteli, kľúče od hotela nechal

u riaditeľa pobočky žalovaného v S. a v ďalšom období starostlivosť o hotel

nezabezpečoval.

K ponechaniu kľúčov u riaditeľky pobočky žalovaného v S. došlo 3. 5. 1994, pričom

nasledujúceho dňa, dňa 4. 5. 1994 odovzdal žalovaný prostredníctvom svojich

zamestnancov pobočky v S. predmetné kľúče od hotela D. do úschovy Okresnému súdu

Svidník. To znamená, že z tejto okolnosti nemožno vyvodzovať žiadnu dohodu medzi

pôvodným žalobcom a žalovaným týkajúcu sa prevzatia starostlivosti o predmetný hotel.

Práve preto pobočka žalovaného v S. odovzdala kľúče od hotela do súdnej úschovy.

K takémuto postupu zo strany pôvodného žalobcu došlo v zmysle vyššie uvedeného

v roku 1994, teda za účinnosti – v znení

neskorších predpisov, ktorý upravuje otázku náhrady škody v § 373 a nasl., pričom

základným predpokladom náhrady škody podľa tohto zákona je porušenie povinnosti

zo záväzkového vzťahu. Ako bolo vyššie naznačené, vznik záväzkového vzťahu medzi

účastníkmi konania, t. j. medzi pôvodným žalobcom a žalovaným v podobe prevzatia

predmetného hotela a z toho vyplývajúcej starostlivosti o tento hotel počas dokazovania

preukázaný nebol.

Za týchto okolností nemožno posudzovať nároky uplatňované žalobcom v tomto

konaní za nároky, ktoré majú pôvod v pôvodnom obchodnoprávnom vzťahu medzi žalobcom

a žalovaným a správne preto súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 415 a § 420

, ktoré na právny vzťah účastníkov aplikoval.“.

Takýto výklad a použitie práva v spore účastníkov je podľa názoru ústavného súdu

v úplnom rozpore so základnými požiadavkami právnej istoty ako rozhodujúceho

komponentu právneho štátu ( ) vrátane predvídateľnosti práva a jeho

dôsledkov pre právne vzťahy medzi subjektmi práva.

Aplikáciu Hospodárskeho zákonníka podľa názoru ústavného súdu nebolo možné

podmieniť tým, čo uviedol odvolací súd, podľa ktorého na jeho použitie bolo nevyhnutné,

aby došlo k odovzdaniu sporného hotela žalovanej strane; o takej podmienenosti niet

zmienky v prechodných ustanoveniach , ktorým došlo k zrušeniu

Hospodárskeho zákonníka, a ani v jeho ustanovení o časovej pôsobnosti tohto zákonníka

(§ 763 ods. 1 a § 772 bod 3). Takým spôsobom odvolací súd v skutočnosti doplnil právne

normy obsiahnuté v , čím prekročil zákonom

ustanovené limity uvedených ustanovení, čo je v právnom štáte neprípustné, a v nadväznosti

na to došlo k vylúčeniu použitia ustanovení Hospodárskeho zákonníka, na ktorý ustanovenie

o časovej pôsobnosti odkazuje.

II.3 Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

( a dohovoru) a námietka svojvoľného a protirečivého

hodnotenia dôkazu

Z predložených listinných dôkazov, ako aj z obsahu odôvodnení rozsudkov

okresného súdu a odvolacieho súdu ústavný súd považoval za preukázané, že výpoveď

svedkyne Ing. D. M. obsahovala skutkové okolnosti, ktoré v súhrne potvrdzovali, že

k odovzdaniu sporného hotela žalovanej došlo; tieto skutkové zistenia však boli súdom

prvého stupňa a odvolacím súdom vyhodnotené tak, že k odovzdaniu hotela nedošlo, a preto

bolo potrebné v konaní o náhradu škody použiť ako právny základ

(§ 415 a § 420).

V odôvodnení oboch rozsudkov však niet žiadneho argumentu, z akého dôvodu

všeobecné súdy neuverili tejto svedkyni, ktorá vypovedala v pozícii štatutárneho orgánu

pobočky žalovanej a zodpovedala za všetky úkony tejto pobočky; navyše, jej výpoveď bola

podporená aj odkazom na zápisnicu o odovzdaní hotela. Podľa názoru ústavného súdu táto

protirečivosť vyhodnotenia svedeckej výpovede s obsahom tejto výpovede dosahuje taký

stupeň svojvoľnosti, ktorý má z hľadiska ochrany základného práva na súdnu ochranu už

ústavný význam.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený ani povinný posudzovať spôsob hodnotenia

dôkazov vykonaných všeobecnými súdmi. Toto obmedzenie však nie je, ako to vyplýva

z judikatúry ústavného súdu, absolútne.

Podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. „Ústavný súd je oprávnený

posudzovať výsledky dôkazného konania pred všeobecným súdom za takých okolností, keď

právne závery, na ktorých sú rozhodnutia všeobecných súdov založené, výrazne

nekorešpondujú so skutkovými zisteniami, vrátane absencie skutkových zistení.“.

Sám odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že právnym základom

rozhodnutia vo veci by bol Hospodársky zákonník alebo , a nie

, len ak by sa preukázalo, že došlo k odovzdaniu hotela.

Z toho jeho záveru teda vyplýva, že protirečivé a svojvoľné vyhodnotenie výpovede

svedkyne Ing. D. M. obomi všeobecnými súdmi viedlo k tomu, že tieto súdy prijali právne

závery v spore o náhradu škody v rozpore s právnym základom zmluvných vzťahov

založených medzi sťažovateľkou a žalovanou 2. decembra 1991 uzavretím záložnej zmluvy

č. 2/91 podľa Hospodárskeho zákonníka. Zároveň všeobecné súdy takto nevzali do úvahy

prechodné ustanovenia ( v spojení s bodom 3),

predovšetkým jednoznačné určenie časovej pôsobnosti vo vzťahu

k zrušenému Hospodárskemu zákonníku.

II.4 Vyhodnotenie postupu a napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ( a dohovoru)

Ústavný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého odvolací súd v posudzovanej

veci (aj v spojitosti s rozsudkom súdu prvého stupňa) vychádzal z takého právneho základu

vo veci samej (), ktorý bol v rozpore s právnym základom zmluvných

vzťahov vzniknutých medzi účastníkmi konania na základe záložnej zmluvy uzavretej

podľa Hospodárskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanovením o časovej pôsobnosti

, ktorým došlo k zrušeniu Hospodárskeho zákonníka (

a § 763 ods. 1).

Tento nesprávne vytvorený právny základ na rozhodovanie vo veci samej bol

podmienený protirečivým a svojvoľným hodnotením takého dôkazu, ktorý mal

nezastupiteľný význam pre vytvorenie skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej.

Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru ústavného súdu preto

treba považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a zároveň aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný sú rozhodol tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

II.5 K ďalším námietkam porušenia základného práva na súdnu ochranu,

práva na spravodlivé súdne konanie ( a dohovoru),

základného práva vlastniť podľa a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vzhľadom na závery uvedené v bode II.4 tohto nálezu ústavný súd už nepovažoval

za potrebné rozhodovať o ďalších namietaných porušeniach obsahu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. Tieto ďalšie tvrdenia o porušení

základného práva na súdnu ochranu by podľa názoru ústavného súdu žiadnym spôsobom

neovplyvnili výroky tohto nálezu.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu podľa (resp. právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý zároveň zrušil, vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu zastáva názor, že sa

tým po vrátení veci na ďalšie konanie otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal

s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti,

v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, nevyhovel, uprednostňujúc právomoc

všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred

ochranou v konaní pred ústavným súdom, t. j. zásadu minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov [rovnako napr. ,

(bod 4 výroku tohto nálezu)].

II.6 Záväznosť právneho názoru ústavného súdu pre ďalšie konanie

a rozhodovanie krajského súdu

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnutý

rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ), ktorého podstata

spočíva v tom, že krajský súd ako odvolací súd musí v danom spore v súlade s judikatúrou

ústavného súdu zabezpečiť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

vytvorením právneho základu rozhodnutia vo veci samej v súlade s právnym základom

vzťahov založených medzi účastníkmi záložnou zmluvou č. 2/91 z 2. decembra 1991

a ustanoveniami o jeho časovej pôsobnosti vo vzťahu

k Hospodárskemu zákonníku.

III.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Z vyplýva, že podmienkou priznania finančného

zadosťučinenia je, aby sťažovateľ uviedol rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Keďže sťažovateľka sa priznania finančného zadosťučinenia nedomáhala, ústavný

súd o jeho priznaní nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila

nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby, ktoré vyčíslila v celkovej sume

5 397,16 €.

Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania pozostávajúcu z odmeny

advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu trov

konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci

a písomné vyhotovenie sťažnosti, písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu)

po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok na náhradu režijného paušálu

7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013. Celkovo predstavuje priznaná

úhrada trov konania sumu 275,94 €.

V zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred

ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred

ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi

(). Ústavný súd vzhľadom na to pri rozhodovaní o úhrade trov konania

nemohol vychádzať z hodnoty veci, ktorá je predmetom napadnutého konania, ako to

požadovala právna zástupkyňa sťažovateľky (porovnaj napr. ,

).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3

výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014