Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)IV. ÚS 562/2013
PDF · 397.95 KB
No categories available
IV. ÚS 562/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A.,
s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., P., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/23/2012 a jeho rozsudkom z 22. októbra
2012, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/23/2012 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co/23/2012 z 22. októbra 2012
z r u š u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
A., s. r. o., P., trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur
a deväťdesiatštyri centov) na účet advokátky JUDr. M. H., P., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co/23/2012 a jeho rozsudkom z 22. októbra 2012 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne v úvode sťažnosti
uviedla, že «Podstatou súdneho sporu vedeného pred všeobecnými súdmi, v ktorom
v poslednom stupni rozhodoval práve porušovateľ, je právny titul podnikateľa I. M... (ďalej
len „p. M.“) na náhradu škody, ktorý vyplynul z existencie jeho vzájomných právnych
vzťahov so V., a. s., S. (ďalej len „banka“). Z dôvodu, že sťažovateľ sa neskôr stal právnym
nástupcom p. M. v predmetnom súdnom spore, predmetnú ústavnú sťažnosť podáva už
práve on.
Dňa 02. 12. 1991 uzatvoril p. M. s bankou Zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho
zákonníka, na základe ktorej banka požičala p. M. sumu vo výške 50.602.000,- Kčs. Na
zabezpečenie tejto pohľadávky banky v ten istý, t. j. dňa 02. 12. 1991 uzatvoril s bankou aj
Záložnú zmluvu č. 2/91 zo dňa 02. 12. 1991 (ďalej len „záložná zmluva“) v zmysle ešte
vtedy platného Hospodárskeho zákonníka. Predmetom tejto záložnej zmluvy bolo zriadenie
záložného práva na nehnuteľnosť vo vlastníctve p. M., konkrétne na budovu – Hotel D. č. k.
0103 s pozemkom na parcele č. .. v kat. území S. Vyvolávacia cena tejto nehnuteľnosti bola
vo výške 50.602.000,- Kčs. Predmetné záložné právo k týmto nehnuteľnostiam však právne
vzniklo až dňa 26. 05. 1992, t. j. až dňom zápisu tohto záložného práva do vtedy existujúcej
evidencie nehnuteľností (Krajská správa geodézie a kartografie, stredisko geodézie).
V danom prípade teda dlžník, vlastník nehnuteľnosti a záložca je stále tá istá osoba,
t. j. p. M.».
Sťažovateľka ďalej poukazuje na čl. III záložnej zmluvy, ktorý upravoval alternatívy
možného postupu V., a. s., B. (ďalej aj „žalovaná“), v prípade, že záložca nebude riadne
splácať poskytnutú pôžičku, upriamujúc pozornosť na skutočnosť, že zmluvné strany
v prípade výkonu záložného práva počítali s možnosťou, že záložcovi sa obmedzí
disponovanie s jeho vecou – zálohom, s čím by podľa sťažovateľky „bol teda logicky
aj právne následne spojený aj prechod opatrovania a správy zálohu na toho, kto s týmto
zálohom disponoval“.
Sťažovateľka zastáva názor, že „celý spor pred všeobecnými súdmi (hmotnoprávny)
spočíval v tom, ktorá zo zmluvných strán mala povinnosť sa o vec starať, opatrovať ju
a chrániť pred poškodením, či vôbec takúto povinnosť mala, prípadne kedy táto povinnosť
vznikla“. V spojitosti s tým uvádza, že tak ona, ako aj jej právny predchodca predložili
v konaní celý rad listín (predkladajúc ich zoznam), z ktorých vyplýva, že „vôľa, správanie
a postavenie banky, že ona mala právo mať vec u seba, právo dispozície s vecou (a že tieto
veci aj banka reálne mala v dispozícii a držbe) a zároveň, že s týmto oprávnením súvisí
aj povinnosť správy a opatrovania veci“, a preto nesúhlasí s tým, ako tieto skutočnosti
posúdil a vyhodnotil krajský súd. Okrem iného sa sťažovateľka odvoláva aj na poistnú
zmluvu, ktorú V., a. s., uzatvorila 25. januára 1994 s P., a. s., ako poistený (ďalej len
„poistná zmluva“), argumentujúc tým, že „samotná banka v čase podpisovania tejto
poistnej zmluvy si bola vedomá toho, že poistenú vec musela prevziať, pretože inak by ako
poistený túto poistnú zmluvu nemohla uzatvoriť“.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd, ktorý napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 6 C 203/2004-82 z 30. septembra 2011, použil
na predmetný skutkový stav nesprávny zákon [vec sa mala posudzovať podľa zákona
č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Hospodársky zákonník“)] a navyše sa nijako nevysporiadal so všetkými významnými
okolnosťami a dôkazmi, na ktoré poukazovala, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré boli
podľa nej „pre rozhodnutie meritórne“. V nadväznosti na to označuje odôvodnenie
napadnutého rozsudku ako „nejasné, neúplné, miestami dokonca vágne“ a tvrdí,
„že overenie správnosti výroku je nepreskúmateľné“.
Následne sťažovateľka zo svojho pohľadu podrobne analyzuje právny stav veci,
vyslovujúc názor, že „konaním a rozhodnutím porušovateľa tak bolo porušené nielen právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, ale konajúci súd svojím postupom
a rozhodnutím významnou mierou zasiahol aj do práva sťažovateľa vlastniť majetok
v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR“.
Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka napokon v ďalšej časti sťažnosti cituje
aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Podaním dourčeným ústavnému súdu 7. mája 2013 sťažovateľka doplnila
a zosumarizovala dôvody svojej sťažnosti. V tomto podaní predovšetkým zdôraznila,
„že nepozná žiaden typický alebo atypický právny úkon, ktorý by vznikol v dôsledku
odovzdania hotela ako predmetu záložného práva a znamenal by vznik záväzkového vzťahu.
Ide teda o právny názor, ktorý prekrúca, teoreticky legislatívne prakticky spôsob vzniku
záväzkov a zamieňa ich so vznikom mimozáväzkovej zodpovednosti. Vymyslieť takéto
právne posúdenie je svojvoľné, pretože nielenže nemá oporu v právnom poriadku
Slovenskej republiky, ale ani v judikatúre všeobecných súdov. Ide o výklad, ktorý ide proti
zmyslu úpravy zodpovednosti za škodu.
Takýto právny základ napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je preto zjavne
zmätočný a protirečivý a je tiež zistiteľné, že oba súdy, okresný aj porušovateľ použili
právny základ v úplnom rozpore so zisteným skutkovým stavom.“.
Keďže sťažovateľka vyvodzuje svoj nárok na náhradu škody z porušenia právneho
vzťahu vzniknutého na základe záložnej zmluvy uzavretej podľa Hospodárskeho zákonníka,
nárok na náhradu škody sa musel podľa nej posudzovať podľa tohto právneho predpisu.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že z napadnutého rozsudku (v spojení s prvostupňovým
rozsudkom) nie je vôbec zrejmý právny základ rozhodnutí, a označuje jeho odôvodnenie
za „protirečivé a svojvoľné“. Sťažovateľka taktiež argumentuje tým, že „v posudzovanej
veci došlo ku základnému skresleniu všetkých výsledkov dokazovania“, poukazujúc
na vyhodnotenie výpovede svedkyne Ing. D. M., ktorá bola podľa nej nielen ignorovaná, ale
tiež použitá v rozpore s jej obsahom.
Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhuje, aby bola jej sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie a vo veci samej bolo rozhodnuté v súlade s návrhom na rozhodnutie
(petitom) jej sťažnosti tohto znenia:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo
vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 sťažovateľa spoločnosti A.,
s. r. o., postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho spis. zn.
1 Co/23/2012 zo dňa 22. 10. 2012, boli porušené.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove ako súdu odvolacieho č. k. 1 Co/23/2012
zo dňa 22. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Spoločnosti A., s. r. o., sa priznáva náhrada trov konania podľa dodatočného
vyčíslenia, ktoré je Krajský súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
K sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril ešte pre jej predbežným
prerokovaním predseda senátu 1 Co krajského súdu prípisom z 11. apríla 2013, v ktorom
okrem iného uviedol:
„Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že v priebehu konania nebolo preukázané
faktické ovládanie veci – hotela D... zo strany žalovaného, a taktiež nemal žalovaný
k predmetnému hotelu výhradné dispozičné právo. Okolnosť, že žalovaný ako záložný
veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva, neznamená, že zároveň prevzal zodpovednosť za
predmetný hotel.
So všetkými listinnými dôkazmi sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
vyporiadal a to tak s dôkazmi, ktoré boli predložené súdu prvého stupňa, ako aj s dôkazmi
predloženými v štádiu odvolacieho konania.
Poistenie predmetného hotela zo strany záložného veriteľa u poisťovacej spoločnosti
O., a. s., nemožno hodnotiť ako prevzatie zodpovednosti za predmetný hotel.
Ako bolo vyššie naznačené, nemožno spájať snahu záložného veriteľa – žalovaného
predať predmetný hotel ako predmet zálohu s údajným prejavom vôle mať záloh u seba,
pretože takéto konanie žalovaného preukázané nebolo.
V závislosti od toho nemohlo dôjsť ani k porušeniu právnej povinnosti na strane
žalovaného ako záložného veriteľa, pretože takúto právnu povinnosť starať sa o hotel D.
záložný veriteľ na seba neprevzal.
Naopak, v konaní bolo preukázané to, že pôvodný žalobca ukončil podnikateľskú
činnosť v predmetnom hoteli, kľúče od hotela nechal u riaditeľky pobočky žalovaného v S.
a v ďalšom období starostlivosť o hotel nezabezpečoval.
K ponechaniu kľúčov u riaditeľky pobočky žalovaného v S. došlo 3. 5. 1994, pričom
nasledujúceho dňa, teda 4. 5. 1994 odovzdal žalovaný prostredníctvom svojich
zamestnancov pobočky v S. predmetné kľúče od Hotela D. do úschovy Okresnému súdu
Svidník. To znamená, že z tejto okolnosti nemožno vyvodzovať žiadnu dohodu medzi
pôvodným žalobcom a žalovaným týkajúcu sa prevzatia starostlivosti o predmetný hotel.
Práve preto pobočka žalovaného v S. odovzdala kľúče od hotela do súdnej úschovy.
Ako bolo už v predchádzajúcich štádiách konania naznačené, a to aj v súvislosti
s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v tomto konaní, Dodatok č. 2/93 k Záložnej zmluve
č. 2/91 z 24. 6. 1993 dávala možnosť záložnému veriteľovi nakladať a predať založený
majetok, pričom účelom podpisu bolo doplnenie záložnej zmluvy práve v súvislosti
so zakotvením možnosti nakladať so založenou nehnuteľnosťou v smere realizácie záložného
práva, avšak ani tento dodatok nezakotvoval povinnosť opatrovania alebo starostlivosti
žalobcu o tento záloh, t. j. založený hotel.
Ako bolo vyššie naznačené, odvolací súd doplnil dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov predložených žalobcom za situácie, že nemal dôvod pochybovať, že tieto
sa dostali žalobcovi až na základe protokolu z 12. 10. 2011 od pôvodného postupcu S.,
s. r. o., čím boli splnené podmienky v zmysle § 213 ods. 4 O. s. p. v nadväznosti
na ustanovenie § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p. a bolo možné tieto dôkazy na odvolacom
pojednávaní oboznámiť.
Predmetné listinné dôkazy však nepotvrdzujú vznik záväzku na strane žalovaného
v podobe starostlivosti a zabezpečovania predmetného hotela zo strany žalovaného.
Za týchto okolností treba konštatovať, že ani oboznámenie týchto listinných dôkazov
neprinieslo žiadnu zmenu v hodnotení dôkazov vykonaných už predtým na súde prvého
stupňa alebo v posúdení eventuálnej zodpovednosti na strane žalovaného.
Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme
za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“
Uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 562/2013-46 z 23. septembra 2013 bola
sťažnosť sťažovateľky prijatá na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti bol krajský súd
prípisom ústavného súdu z 2. októbra 2013 vyzvaný na prípadné doplnenie pôvodného
vyjadrenia k sťažnosti, túto možnosť však nevyužil.
Dňa 13. novembra 2013 ústavný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky
vyjadrenie krajského súdu na zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa v odpovedi
z 27. novembra 2013 na prípis ústavného súdu iba stručne uviedla, že „na svojej sťažnosti
zotrváva v plnom rozsahu a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonanom
dokazovaní rozhodol v zmysle petitu predmetnej sťažnosti“.
Právna zástupkyňa sťažovateľky, ako aj krajský súd oznámili ústavnému súdu, že
netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, v dôsledku čoho ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu a napadnutým rozsudkom sp. zn.
1 Co/23/2012 z 22. októbra 2012 došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Napadnutým rozsudkom bol potvrdený ako vecne správny rozsudok Okresného súdu
Humenné č. k. 6 C 203/2004-82 z 30. septembra 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba
sťažovateľky o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť sťažovateľke sumu 1 132 320,72 €
s prísl.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obsah základného práva na súdnu ochranu
podľa citovaného článku ústavy je vytvorený rozhodovacou činnosťou ústavného súdu.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach a záväzkoch. Podstata a obsah tohto základného práva je, ako sa to
dlhodobo judikuje v rozhodovaní ústavného súdu, rovnaká ako podstata a obsah základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
II.1 Relevantné tvrdenia sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu
ochranu
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) krajským súdom
napadnutým rozsudkom, ku ktorému malo podľa nej dôjsť najmä v dôsledku:
a) nesprávne zvoleného právneho základu na rozhodnutie veci samej; právne vzťahy
medzi účastníkmi sporu vznikli uzavretím záložnej zmluvy č. 2/91 z 2. decembra
1991 podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka, avšak nároky, ktoré
sťažovateľka uplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, sa už v napadnutom
rozsudku krajského súdu posudzovali napriek § 763 ods. 1 Obchodného
zákonníka podľa Občianskeho zákonníka;
b) neúplného skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej, čo sa malo prejaviť
v tom, že tento skutkový základ sa vytvoril v dôsledku toho, že všeobecné súdy
nesprávne vyložili obsah výpovede pracovníčky žalovanej, svedkyne Ing. D. M.
(riaditeľky jej pobočky), ktorá potvrdila výslovným a nespochybniteľným
spôsobom, že žalovaná prevzala od sťažovateľky sporný hotel a snažila sa ho
nielen spravovať, ale aj predať, pričom napriek tomu, čo táto svedkyňa uviedla,
že krajský súd rovnako ako pred ním prvostupňový súd ustálili, že k odovzdaniu
hotela nedošlo.
II.2 Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie
(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a námietka nesprávne zvoleného právneho
základu rozhodnutia
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
V nadväznosti na takto všeobecne vymedzený obsah základného práva na súdnu
ochranu ústavný súd uvádza, že do tohto obsahu patrí aj to, aby sa v spore alebo v inej
právnej veci v konaní pred všeobecným súdom vytvoril právny základ na rozhodnutie
vo veci samej v súlade s tým, aký bol právny základ vzťahov, ktoré vznikli medzi
účastníkmi sporu.
V tejto spojitosti je z ústavného hľadiska nevyhnutné, aby sa pri vytváraní právneho
základu na rozhodovanie vo veci samej dôsledne aplikovali aj prechodné a záverečné
ustanovenia právnych predpisov relevantné pre rozhodnutie v danej veci, predovšetkým tie
ustanovenia, ktoré upravujú časovú pôsobnosť nových právnych predpisov.
Nerešpektovanie týchto prechodných a záverečných ustanovení (o časovej pôsobnosti
nových právnych predpisov) považuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľný zásah
do právnej istoty účastníkov zmluvných aj iných právnych vzťahov, ktorí by boli takto
pozbavení jedného z dôležitých komponentov právnej istoty – predvídateľnosti dôsledkov
ich právnych úkonov v spojitosti s právnou úpravou platnou a účinnou v čase
uskutočňovania týchto právnych úkonov.
V tejto spojitosti ústavný súd poukazuje na to, že z listinných dôkazov predložených
v konaní pred ním vyplýva, že právne vzťahy medzi účastníkmi sporu vznikli na základe
uzavretia záložnej zmluvy č. 2/91 z 2. decembra 1991 podľa Hospodárskeho zákonníka,
ktorý bol zrušený zákonom č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (§ 772 bod 3).
Obchodný zákonník však v § 763 ods. 1 skutočne, tak ako to tvrdí sťažovateľka,
ustanovoval o svojej časovej pôsobnosti toto: „Týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy,
ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti tohto
zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov
z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých predo dňom účinnosti tohto zákona sa spravujú
doterajšími predpismi...“
Doterajším predpisom v posudzovanej veci bol Hospodársky zákonník, ktorý v § 145
ods. 1 s nadpisom „Škoda spôsobená porušením záväzku alebo inej právnej povinnosti“
ustanovoval: „Organizácia, ktorá inej organizácii spôsobila škodu porušením záväzku alebo
inej právnej povinnosti, je povinná škodu nahradiť.“
Napriek tomu, že záložná zmluva medzi účastníkmi sporu bola uzavretá podľa
Hospodárskeho zákonníka, a napriek zneniu § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka sa nárok
na náhradu škodu v spore pred všeobecnými súdmi v tejto veci opieral práve o dôsledky
z tejto záložnej zmluvy, odvolací súd potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil
s tým, že právnym základom na rozhodnutie vo veci samej bol Občiansky zákonník.
Na použitie Hospodárskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka bolo podľa názoru
odvolacieho súdu potrebné preukázať, že medzi účastníkmi sporu došlo k odovzdaniu hotela
žalovanej ako predmetu záložnej zmluvy.
Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky
uvedeným v jej „odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, že v predmetnej veci je
potrebné vychádzať z ustanovenia § 129f ods. 3, 4 Hospodárskeho zákonníka v znení
zákona č. 103/1990 Zb., podľa ktorého by žalovaný mal povinnosť starať sa o predmetný
hotel ako záložný veriteľ o záloh a pokiaľ túto svoju povinnosť porušil, založil tým nárok na
náhradu škody na strane žalobcu.
V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že v priebehu celého
rozsiahleho dokazovania na súde prvého stupňa nebolo preukázané prevzatie predmetu
zálohu do dispozície žalovaného na základe jasnej dohody medzi účastníkmi, ktorej
obsahom by bol predmetný záväzok na strane žalobcu opatrovať záloh a chrániť ho pred
poškodením, zneužitím a zničením. Naopak v konaní bolo preukázané to, že pôvodný
žalobca ukončil podnikateľskú činnosť v predmetnom hoteli, kľúče od hotela nechal
u riaditeľa pobočky žalovaného v S. a v ďalšom období starostlivosť o hotel
nezabezpečoval.
K ponechaniu kľúčov u riaditeľky pobočky žalovaného v S. došlo 3. 5. 1994, pričom
nasledujúceho dňa, dňa 4. 5. 1994 odovzdal žalovaný prostredníctvom svojich
zamestnancov pobočky v S. predmetné kľúče od hotela D. do úschovy Okresnému súdu
Svidník. To znamená, že z tejto okolnosti nemožno vyvodzovať žiadnu dohodu medzi
pôvodným žalobcom a žalovaným týkajúcu sa prevzatia starostlivosti o predmetný hotel.
Práve preto pobočka žalovaného v S. odovzdala kľúče od hotela do súdnej úschovy.
K takémuto postupu zo strany pôvodného žalobcu došlo v zmysle vyššie uvedeného
v roku 1994, teda za účinnosti Obchodného zákonníka – zákona č. 513/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov, ktorý upravuje otázku náhrady škody v § 373 a nasl., pričom
základným predpokladom náhrady škody podľa tohto zákona je porušenie povinnosti
zo záväzkového vzťahu. Ako bolo vyššie naznačené, vznik záväzkového vzťahu medzi
účastníkmi konania, t. j. medzi pôvodným žalobcom a žalovaným v podobe prevzatia
predmetného hotela a z toho vyplývajúcej starostlivosti o tento hotel počas dokazovania
preukázaný nebol.
Za týchto okolností nemožno posudzovať nároky uplatňované žalobcom v tomto
konaní za nároky, ktoré majú pôvod v pôvodnom obchodnoprávnom vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným a správne preto súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 415 a § 420
Občianskeho zákonníka, ktoré na právny vzťah účastníkov aplikoval.“.
Takýto výklad a použitie práva v spore účastníkov je podľa názoru ústavného súdu
v úplnom rozpore so základnými požiadavkami právnej istoty ako rozhodujúceho
komponentu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) vrátane predvídateľnosti práva a jeho
dôsledkov pre právne vzťahy medzi subjektmi práva.
Aplikáciu Hospodárskeho zákonníka podľa názoru ústavného súdu nebolo možné
podmieniť tým, čo uviedol odvolací súd, podľa ktorého na jeho použitie bolo nevyhnutné,
aby došlo k odovzdaniu sporného hotela žalovanej strane; o takej podmienenosti niet
zmienky v prechodných ustanoveniach Obchodného zákonníka, ktorým došlo k zrušeniu
Hospodárskeho zákonníka, a ani v jeho ustanovení o časovej pôsobnosti tohto zákonníka
(§ 763 ods. 1 a § 772 bod 3). Takým spôsobom odvolací súd v skutočnosti doplnil právne
normy obsiahnuté v § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka, čím prekročil zákonom
ustanovené limity uvedených ustanovení, čo je v právnom štáte neprípustné, a v nadväznosti
na to došlo k vylúčeniu použitia ustanovení Hospodárskeho zákonníka, na ktorý ustanovenie
o časovej pôsobnosti Obchodného zákonníka odkazuje.
II.3 Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie
(čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a námietka svojvoľného a protirečivého
hodnotenia dôkazu
Z predložených listinných dôkazov, ako aj z obsahu odôvodnení rozsudkov
okresného súdu a odvolacieho súdu ústavný súd považoval za preukázané, že výpoveď
svedkyne Ing. D. M. obsahovala skutkové okolnosti, ktoré v súhrne potvrdzovali, že
k odovzdaniu sporného hotela žalovanej došlo; tieto skutkové zistenia však boli súdom
prvého stupňa a odvolacím súdom vyhodnotené tak, že k odovzdaniu hotela nedošlo, a preto
bolo potrebné v konaní o náhradu škody použiť ako právny základ Občiansky zákonník
(§ 415 a § 420).
V odôvodnení oboch rozsudkov však niet žiadneho argumentu, z akého dôvodu
všeobecné súdy neuverili tejto svedkyni, ktorá vypovedala v pozícii štatutárneho orgánu
pobočky žalovanej a zodpovedala za všetky úkony tejto pobočky; navyše, jej výpoveď bola
podporená aj odkazom na zápisnicu o odovzdaní hotela. Podľa názoru ústavného súdu táto
protirečivosť vyhodnotenia svedeckej výpovede s obsahom tejto výpovede dosahuje taký
stupeň svojvoľnosti, ktorý má z hľadiska ochrany základného práva na súdnu ochranu už
ústavný význam.
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený ani povinný posudzovať spôsob hodnotenia
dôkazov vykonaných všeobecnými súdmi. Toto obmedzenie však nie je, ako to vyplýva
z judikatúry ústavného súdu, absolútne.
Podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 210/08 „Ústavný súd je oprávnený
posudzovať výsledky dôkazného konania pred všeobecným súdom za takých okolností, keď
právne závery, na ktorých sú rozhodnutia všeobecných súdov založené, výrazne
nekorešpondujú so skutkovými zisteniami, vrátane absencie skutkových zistení.“.
Sám odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že právnym základom
rozhodnutia vo veci by bol Hospodársky zákonník alebo Obchodný zákonník, a nie
Občiansky zákonník, len ak by sa preukázalo, že došlo k odovzdaniu hotela.
Z toho jeho záveru teda vyplýva, že protirečivé a svojvoľné vyhodnotenie výpovede
svedkyne Ing. D. M. obomi všeobecnými súdmi viedlo k tomu, že tieto súdy prijali právne
závery v spore o náhradu škody v rozpore s právnym základom zmluvných vzťahov
založených medzi sťažovateľkou a žalovanou 2. decembra 1991 uzavretím záložnej zmluvy
č. 2/91 podľa Hospodárskeho zákonníka. Zároveň všeobecné súdy takto nevzali do úvahy
prechodné ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 763 ods. 1 v spojení s § 772 bodom 3),
predovšetkým jednoznačné určenie časovej pôsobnosti Obchodného zákonníka vo vzťahu
k zrušenému Hospodárskemu zákonníku.
II.4 Vyhodnotenie postupu a napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)
Ústavný súd dospel k právnemu záveru, podľa ktorého odvolací súd v posudzovanej
veci (aj v spojitosti s rozsudkom súdu prvého stupňa) vychádzal z takého právneho základu
vo veci samej (Občiansky zákonník), ktorý bol v rozpore s právnym základom zmluvných
vzťahov vzniknutých medzi účastníkmi konania na základe záložnej zmluvy uzavretej
podľa Hospodárskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanovením o časovej pôsobnosti
Obchodného zákonníka, ktorým došlo k zrušeniu Hospodárskeho zákonníka (§ 772 bod 3
a § 763 ods. 1).
Tento nesprávne vytvorený právny základ na rozhodovanie vo veci samej bol
podmienený protirečivým a svojvoľným hodnotením takého dôkazu, ktorý mal
nezastupiteľný význam pre vytvorenie skutkového základu na rozhodnutie vo veci samej.
Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu podľa názoru ústavného súdu preto
treba považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a zároveň aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to ústavný sú rozhodol tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
II.5 K ďalším námietkam porušenia základného práva na súdnu ochranu,
práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru),
základného práva vlastniť podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Vzhľadom na závery uvedené v bode II.4 tohto nálezu ústavný súd už nepovažoval
za potrebné rozhodovať o ďalších namietaných porušeniach obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto ďalšie tvrdenia o porušení
základného práva na súdnu ochranu by podľa názoru ústavného súdu žiadnym spôsobom
neovplyvnili výroky tohto nálezu.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil
základné právo sťažovateľky na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý zároveň zrušil, vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu zastáva názor, že sa
tým po vrátení veci na ďalšie konanie otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal
s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti,
v ktorej sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel, uprednostňujúc právomoc
všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred
ochranou v konaní pred ústavným súdom, t. j. zásadu minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov [rovnako napr. IV. ÚS 136/2010, IV. ÚS 302/2010
(bod 4 výroku tohto nálezu)].
II.6 Záväznosť právneho názoru ústavného súdu pre ďalšie konanie
a rozhodovanie krajského súdu
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napadnutý
rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), ktorého podstata
spočíva v tom, že krajský súd ako odvolací súd musí v danom spore v súlade s judikatúrou
ústavného súdu zabezpečiť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vytvorením právneho základu rozhodnutia vo veci samej v súlade s právnym základom
vzťahov založených medzi účastníkmi záložnou zmluvou č. 2/91 z 2. decembra 1991
a ustanoveniami Obchodného zákonníka o jeho časovej pôsobnosti vo vzťahu
k Hospodárskemu zákonníku.
III.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Z § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že podmienkou priznania finančného
zadosťučinenia je, aby sťažovateľ uviedol rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Keďže sťažovateľka sa priznania finančného zadosťučinenia nedomáhala, ústavný
súd o jeho priznaní nerozhodoval.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila
nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby, ktoré vyčíslila v celkovej sume
5 397,16 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania pozostávajúcu z odmeny
advokátky a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti, písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu)
po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok na náhradu režijného paušálu
7,81 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2013. Celkovo predstavuje priznaná
úhrada trov konania sumu 275,94 €.
V zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred
ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred
ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi
(II. ÚS 299/04). Ústavný súd vzhľadom na to pri rozhodovaní o úhrade trov konania
nemohol vychádzať z hodnoty veci, ktorá je predmetom napadnutého konania, ako to
požadovala právna zástupkyňa sťažovateľky (porovnaj napr. IV. ÚS 185/09,
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3
výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2014