Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 302/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2,

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. , z 11. mája 2010, za účasti Krajského súdu

v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., na slobodu prejavu a na slobodné

rozširovanie informácií podľa a 2 a jej právo na

slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu

podľa rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.

zn. , z 11. mája 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ,

z 11. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti P., a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 303,31

€ (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktorú jej j e Krajský súd v Košiciach

p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie P., spol. s r. o.,

P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P.

P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a

2, a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

, z 11. mája 2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. októbra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd označeným rozsudkom v konaní o ochranu

osobnosti rozhodol tak, že vyhovel žalobe JUDr. J. K. (ďalej len „žalobca“) o ochranu

osobnosti a o zaplatenie nemajetkovej ujmy a uložil sťažovateľke

a) povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi tak, že v lehote 15 dní od právoplatnosti

rozsudku uverejní v denníku SME text: «P., a. s., B. sa ospravedlňuje obhajcovi JUDr. J.

K. za výroky zverejnené v denníku SME zo dňa 19. augusta 2008 v článku „Sudca má dva

metre na pašerákov“ a to textu: „J. K. pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej

hranici. Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V. Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi

colníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie“»,

b) povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25 000 €,

c) povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 2 057 €.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. , z 11. mája 2010 potvrdil

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žiadnemu z účastníkov nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Predmetné konanie pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom nebolo

vedené v súlade s procesnoprávnymi predpismi a to už na Okresnom súde v Michalovciach

a následne i v Spišskej Novej Vsi a rozsudok je vydaný i na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci a teda i v rozpore s hmotnoprávnymi normami.

Máme za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, resp. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácií práva na

zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho

predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne

vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné

pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

Občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby prichádza do úvahy iba pri

zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené

(protiprávne).

Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym

právom, t. j. s právnym poriadkom.

Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena. Súčasne sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má

právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako

aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice

štátu.

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak

ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnuté na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Vyššie uvedené ústavné ustanovenia vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho

poriadku SR ako demokratického právneho štátu.

Ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami

iných, pričom kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii ustanovení § 11 a nasl.

.

Máme za to, že súd dostatočne nevzal pri rozhodovaní o veci náležitý zreteľ na

ústavnoprávnu povahu tejto veci, t. j. na stret dvoch základných práv a to práva na ochranu

osobnosti a práva na slobodu prejavu.

Súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene prednosť jednému

základnému právu pred právom druhým a tým súd zasiahol do slobody prejavu nepatričným

spôsobom.

Z vykonaného dokazovania pred súdom sa preukázalo, že nami zverejnené

informácie, ktoré sme čerpali z verejných (štátnych) zdrojov, boli pravdivé. Táto skutočnosť

vyplýva zo samotného obsahu súdneho spisu a z pripojeného služobného spisu žalobcu.

Pravdivosť predmetných štyroch viet uvedených v článku a týkajúcich sa žalobcu sme

preukázali, je zrejmá z obsahu súdneho spisu.

J. K. pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej hranici.

Táto skutočnosť je zrejmá i z obsahu samotného súdneho spisu. Číslo listu 114, kde

je uvedené v oficiálnom dokumente Colného úradu, že ako colník bol zamestnaný od 15. 10.

1986, v služobnom pomere od roku 01. 07. 1998.

Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V.

Táto informácia, aj keď nešlo o úplne presné uvedenie riadiacej funkcie, keďže bol

naposledy pravdepodobne riadiacim pracovníkom s označením zaradenia – vedúci, nie je

nepravdivá, je vecne správna, čo vyplýva aj z obsahu súdneho spisu, napr. výsluchu svedka

J. K. – pojednávanie dňa 02. 09. 2009 – brat žalobcu, ktorý uviedol „Brat pôsobil na

colnici ako riaditeľ. Celkovo bol colníkom 10 - 15 rokov“.

Podobne tak z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR (teda štátnej inštitúcie)

prostredníctvom SITA (teda opäť štátnej tlačovej agentúry), čo sa taktiež nachádza

v súdnom spise – „Colné riaditeľstvo SR považuje vyhlásenie bývalého riaditeľa pobočky

Colného úradu vo V. J. K. za nedôveryhodné, nekorektné a účelové.“, či „Bývalý riaditeľ

pobočky CU vo V...“

Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici.

Táto informácia vyplýva z obsahu súdneho spisu – číslo listu 117 – Služobné

hodnotenie colníka – „... v období dvoch mesiacov bolo zistených 5 porušení služobnej

disciplíny colníkmi v takej miere, že ich bolo nutné prepustiť zo služobného pomeru.“

Podobne tak z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR (teda štátnej inštitúcie)

prostredníctvom SITA (teda opäť štátnej tlačovej agentúry), čo sa taktiež nachádza

v súdnom spise – ... už prepustil v súvislosti s korupciou a neplnením si služobných

povinností 21 colníkov.“

V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie.

Táto informácia vyplýva z obsahu súdneho spisu – číslo listu 116 – Služobné

hodnotenie colníka – „Menovaný svojim opatrením vytváral možnosť vzniku korupcie,

klientelizmu a možnosť protiprávneho konania colníkov.“

Podobne tak z vyhlásenia Colného riaditeľstva SR (teda štátnej inštitúcie)

prostredníctvom SITA (teda opäť štátnej tlačovej agentúry), čo sa taktiež nachádza

v súdnom spise – „... nedosahoval požadované výsledky, jeho riadiaca činnosť bola

nedostatočná a vytvárala priestor na korupciu“, alebo „... Dokonca je v ňom uvedené, že K.

vytvoril možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a protiprávneho konania colníkov“.

Nemožno sa žiadnym spôsobom stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu, ktorý

uviedol, že ak služobné hodnotenie bolo neskôr právoplatným rozhodnutím súdu zrušené, sú

nami uvedené údaje nepravdivé. Služobné hodnotenie je predsa úradným dokumentom,

ktorého pravdivosť sa predpokladá priamo zo zákona. Ak došlo rozhodnutím NS SR

k „zrušeniu služobného hodnotenia žalobcu“, neznamená to bez ďalšieho, že tam uvedené

skutočnosti služobne nariadenými žalobcu, sú nepravdivé a že sme neuniesli dôkazné

bremeno pravdivosti tvrdenia len pre zrušenie tohto správneho rozhodnutia colného orgánu

súdom. NS SR nikde neskonštatoval, že vecný obsah služobného hodnotenia bol nepravdivý,

skonštatoval len, že ide o nezákonné rozhodnutie. V každom prípade sa však na predmetnú

vec nemožno pozerať tak, že opisom služobného rozhodnutia colného úradu, či zverejnením

jeho časti, by malo dôjsť k difamujúcim výrokom vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaný bol

predsa vydavateľ jedných z novín, ktoré toto uverejnili a nie autor služobného hodnotenia.

Hodnotenie spracovalo a zverejnilo Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Máme za to, že práve na okolnosti konkrétne prejednávanej právnej veci nemožno

súhlasiť s názorom súdu o dôvodnosti súdneho zásahu do slobody slova.

Posudzovanie predmetnej právnej veci súdom považujeme za nesprávne.

Podľa nášho názoru je potrebné vec posúdiť v širšom kontexte a vo vzájomnej

súvislosti s reálnym dianím sa konkrétnej situácie a konaním zúčastnených, nie len

separovane vo vzťahu k právu žalobcu.

Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva – sloboda prejavu

predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných

podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. Ako taká sa vzťahuje nie len na

informácie alebo myšlienky priaznivo prijímané či považované za neškodné alebo za

bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú.

Je povinnosťou súdov v týchto prípadoch interpretovať jednotlivé zákonné

ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv

a slobôd.

Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby

s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola

neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. Je nevyhnuté skúmať mieru tvrdeného

porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu

a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto

práv. Je nevyhnuté, aby prípadný zásah súdu bezprostredne súvisel s porušením chráneného

základného práva. K zásahu však dochádza iba vtedy, ak prípadný zásah v konkrétnom

prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v demokratickej

spoločnosti nemožno tolerovať.

Súd v odôvodnení týkajúcom sa ospravedlnenia iba bez ďalšieho odkázal na

dokazovanie, ktorým malo byť preukázané, že údaje boli nepravdivé a že zverejnenie týchto

údajov poškodilo meno žalobcu. Neuviedol, ako, kedy, či v akej miere, na základe akých

dôkazov, či úvah súd dospel k takémuto záveru, a akým spôsobom má žiadané a súdom

uložené ospravedlnenie napraviť predmetný stav a pod. Rozhodnutie je v tejto časti

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Navyše služobné hodnotenie predsa urobil kompetentný orgán – Colné riaditeľstvo

SR - v dobrej viere a s poznaním reálií na hranici, či colnici. S poznaním colníka, ktorého

hodnotil v služobnom posudku. To, že Najvyšší súd SR toto hodnotenie označil ako celok za

nezákonné, ešte bez ďalšieho neznamená, že je nepravdivé vo svojich jednotlivých častiach.

Za tejto situácie je práve uloženie občianskoprávnej sankcie žalovanej vo forme

povinnosti uverejniť ospravedlnenie protiústavným obmedzením práva na slobodu prejavu.

Máme za to, že uverejnením označeného článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv žalobcu, keďže článok má svoj faktický podklad v udalostiach

opisovaných v ňom a nepresiahol vzhľadom na konkrétnu okolnosť neprípustnú mieru.

Žalobca bol štátnym zamestnancom v služobnom pomere – colníkom – verejným

činiteľom.

Politicky sa v tom čase angažoval (vystúpením na tlačovej besede politickej strany...

mal podľa CR SR dokonca ako colník porušiť zákon), čo považovalo Colné riaditeľstvo SR

za porušenie zákona, o čom boli taktiež informované všetky média SR prostredníctvom

hovorkyne CR SR.

V neposlednom rade je dôležité vec posúdiť aj z hľadiska spôsobu rozhodnutia súdu

o ospravedlnení sa a forme tam uvedenej. Výrok rozsudku a spôsob uloženej povinnosti

vo výroku rozsudku súdu považujeme za protiprávny a porušujúci naše práva.

Je neprípustné, aby bola súdom uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie

o obsahu ako to urobil súd, najmä ak v rozhodnutí dokonca konštatoval, že údaje

o žalobcovi v prvých dvoch vetách sami o sebe neboli spôsobilé vyvolať ujmu. Nemožno

potom súhlasiť s názorom súdu, že vyvolať ujmu mohli posledné dve vety, resp. len v spojení

s ďalšími dvoma vetami.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na relevantnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len

„ÚS ČR“) a ďalej argumentuje najmä takto:

«Súd v ďalšej časti uviedol, že dokazovaním malo byť preukázané, že časť článku

o žalobcovi mala vyvolať následky v rodinnom, profesionálnom i spoločenskom prostredí

žalobcu.

Ktorá časť to bola a aké následky vyvolala zrejmé z rozhodnutia nie je. Navyše

a najmä, nie je vôbec z rozhodnutia zrejmé na základe akých úvah súd dospel k sume

25.000,- Eur. Ani z rozhodnutia, prvostupňového súdu a ani z rozhodnutia odvolacieho

súdu nie je zrejmé, z čoho súdy vychádzali, o aké skutkové dôkazy opreli svoje rozhodnutie,

keď takúto náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi priznali.

Rozhodnutie aj v tejto časti trpí vadou, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

K spôsobu uplatnenia si nárokov žalobcom sme sa už vyjadrili, no v priebehu

pojednávania sme súdu okrem iného dali do pozornosti i zákon, ktorý súd samozrejme

pozná, a to Súd sa v odôvodnení s touto skutočnosťou vôbec

nezaoberal a z tohto dôvodu opätovne uvádzame, že platný právny poriadok v uvedenej

právnej norme predpokladá riešenie prípadných nepresností v údajoch, či informáciách.

Žalobca mohol zvoliť v záujme bránenia svojej cti i iný spôsob, no neurobil tak

pravdepodobne s poukazom na ust. § 5 ods. 2 cit. zák. podľa ktorého vydavateľ periodickej

tlače nezodpovedá za obsah informácie, ktorú poskytol orgán verejnej moci (Colné

riaditeľstvo SR ním nepochybne je), alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak je

informácia uverejnená v agentúrnom spravodajstve (SITA). V takomto konaní by skutočne

išlo o česť (§ 7 a 8), a spravodlivosť a nie o iba akýsi nárokovaný finančný profit.

Vo vzťahu k primeranosti uloženej povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu

v peniazoch uvádzame, že tu si naopak dovolíme dať do pozornosti reálnu prax súdov pri

rozhodovaní o nemajetkových ujmách pri obetiach dopravných nehôd, či pracovných

úrazoch, kde súdy vlastnou praxou ustálili iné a nižšie sumy. Navyše napríklad pri

obchodno-právnom spore, napr. pri „obyčajnej“ nezaplatenej faktúre za plnenie, či pri

sporoch zo zmlúv o pôžičke, kde predmetom sporu je niekoľko málo desiatok EUR, súdy

správne precízne, úmorne a vyčerpávajúco vykonávajú dokazovanie vo veci, aby mohli

v súlade s preukázaným skutkovým stavom a zákonom spravodlivo vec posúdiť a následne

rozhodnúť i odôvodniť, v tejto veci však súd bez riadneho dokazovania a zdôvodnenia

rozhodnutia zasiahol do majetkovej sféry žalovaného a uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 25.000,- EUR.

O žalobcovi v tomto konaní informovali i iné média – televízne a rozhlasové stanice,

denníky, či týždenníky, čo dokonca v žalobe žalobca aj uviedol, no súd sa touto vecou

nezaoberal, i keď s odkazom na zásadu konzumácie nároku (consumatio), tak urobiť v mal.

O žalobcovi bola verejnosť informovaná dokonca aj prostredníctvom samotných

sudcov z okolia žalobcu a ich stavovských spolkov v SR a pod. Ani túto skutočnosť súd

nevzal na zreteľ pri vyhodnocovaní tejto právnej veci. Toto považujeme za nesprávne

a rozhodnutie za neúplné.

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do

osobnosti fyzickej osoby však musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka

existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď

v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite,

tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť

medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby.

Z vykonaného dokazovania navrhnutého žalobcom však nevyplýva, že by k tvrdenej

ujme reálne došlo, výsluchy svedkov to nepreukázali, čo je zrejmé z obsahu súdneho spisu

a žalobca teda ani v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Súd napriek tomu rezignoval na

spravodlivosť a žalobe i za takýchto okolností vyhovel.

Súd sa nedostatočne vysporiadal aj s tvrdeným „zásahom do profesionálnej“ sféry

žalobcu, keď nevyhodnotil napríklad tú súdu známu skutočnosť, že samotný žalobca je

súčasným právnym zástupcom elity okresov M. a S., mimo iných i právnych praktikov,

profesionálov, teda právnikov, napr. JUDr. P. (bývalého prezidenta PZ SR) a podobne; či

dokonca sudcov, napr. JUDr. S. (donedávna predsedu jedného z okresných súdov) a

podobne, kde u posledne menovaného ide podľa všeobecne známeho hodnotenia

Ministerstva spravodlivosti SR o dokonca jedného z najlepšie hodnotených sudcov v celej

Slovenskej republike. Teda v profesnej oblasti skutočne nemožno hovoriť vo vzťahu k

žalobcovi v tomto konaní k nejakému zásahu a zníženiu dôvery v jeho osobu.

Trovy konania zavinil žalobca. V predmetnej právnej veci bol žalobca vo väčšej časti

žiadaného nároku neúspešný (nárokoval si 66.387,83 EUR, bolo mu priznané 25.000,-

EUR, teda pomer úspechu vo veci sa neprejavil v rozhodnutí o trovách konania). Navyše

žalobca rozšíril bezprostredne pred posledným pojednávaním pred súdom prvého stupňa vo

veci samej žalobu o ďalších viac ako 33.000,- Eur, na sumu 66.387,83 Eur, čo vôbec

patrične neodôvodnil, nakoniec bol v tejto rozširujúcej časti v konaní neúspešný. Súd túto

okolnosť pri rozhodovaní o trovách konania nezobral vôbec na zreteľ (aj keď príslušné

zákonné ustanovenia takéto situácie predpokladajú), čo považujeme taktiež za

nesprávne a nezákonné (nepreskúmateľné), keďže sa súd mal týmto zaoberať pri svojom

rozhodovaní, no aj pri odôvodnení svojho rozhodnutia. Z časti rozšíreného návrhu

pravdepodobne súd ani nevyrubil žalobcovi súdny poplatok, na čo bol zo zákona povinný.

Odvolací súd sa touto časťou veci ani nezaoberal. Trovy konania predstavujúce zaplatený

súdny poplatok by mal znášať žalobca. Podobne tak náklady predstavujúce nám vzniknuté

trovy konania...

Máme s poukazom na vyššie uvedené za to, že nároky žalobcu na ospravedlnenie sa

mu a na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie sú dôvodné.

Dovoľujeme si pozornosť upriamiť i na spôsob manipulácie so spisom, resp.

s podaným návrhom na začatie konania vo vzťahu k ústavnej zásade zákonného sudcu a vo

vzťahu ku konaniu pred Okresným súdom v Michalovciach odo dňa podania žaloby na súd,

do dňa prvého pojednávania vo veci, kde došlo k „výmene“ zákonného sudcu nie obvyklým

spôsobom. V tejto časti veci potom nepovažujeme za dôležité, vzhľadom na závažnosť

pravdepodobného porušenia zákona súdom, že až následne, na základe našej námietky,

došlo k postúpeniu veci na iný súd – Okresný súd Spišská Nová Ves.

Rozhodnutím súdu došlo aj k zásahu do nášho vlastníckeho práva, resp. do práva

vlastniť majetok, keďže nám súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000,- EUR...

Absencia odpovedí na vyššie uvedené právne otázky znamená neodôvodnenosť

a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, nezlučiteľnú s obsahom základného práva na súdnu

ochranu. Rozhodnutím tak bolo porušené i naše právo nerušene vlastniť a užívať majetok.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3 Co/38/2010 zo

dňa 11. 05. 2010 spolu s Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, sp. zn.: 9

zo dňa 29. 10. 2009

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a 2

SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodu zastávať názory

a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov

garantované čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,

- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1

a (vetá prvá) SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods.

3 SR.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3 Co/38/2010 zo dňa

11. 05. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- EUR.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -16

z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základných

práv podľa a 3, a 2, a a práva

podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 11. mája 2010; vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda krajského súdu v prípise k sťažnosti č. doručenom

ústavnému súdu 28. októbra 2010 okrem iného uviedol:

«Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ako aj z dôvodov uznesenia Ústavného

súdu Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť (v časti) prijal na ďalšie konanie vysvitá, že

sťažovateľka v nej uvádza to isté, čo aj počas konania na okresnom súde a aj v odvolaní

proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. 10. 2009, č. k. -180.

Poznamenávame, že okresný súd na tvrdenie účastníkov vykonal vo veci rozsiahle

dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania

vyplynuli. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v

a starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci konania.

Na zistený skutkový stav aplikoval aj správne zákonné ustanovenia.

Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku obsahuje odôvodnenie

rozsudku okresného súdu (ktoré má rozsah 9 strán).

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vyslovuje nespokojnosť s rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 11. mája 2010, č. k. -246, osobitne s odôvodnením

rozsudku.

Podľa nášho názoru odôvodnenie uvedeného rozsudku krajského súdu zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ustanovení

Keďže sa odvolací súd (Krajský súd v Košiciach) v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozsudku (Okresného súdu Spišská Nová Ves), mohol sa

v súlade s ustanovením , v odôvodnení rozhodnutia obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, čo aj urobil, poukazujúc

na (ďalšiu) judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva Handisyde (správne Handy side

-poznámka spracovateľa) v. Spojené kráľovstvo.

Je nám známe, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej

judikatúry „ESĽP“.

Judikatúra tohto súdu, ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký,

ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-

A, s. 12, Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgis v. Francúzsko z 19. 2. 1998). Rovnako

aj Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie v náleze -30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa nášho názoru v odôvodnení (ústavnou sťažnosťou) napadnutého rozhodnutia,

odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného

súdu potvrdil. Jeho rozhodnutie nepovažuje za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, ani ústavne

nekonformné, lebo odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Domnievame sa, že iba tá skutočnosť, že sťažovateľka sa správnym názorom

všeobecných súdov (osobitne s názorom Krajského súdu) nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

Len pre úplnosť poznamenávame, že ťažko nájsť rozumný argument na obhajobu

(ochranu) sťažovateľky (žalovanej v súdnom konaní), keď redaktor žalovanej pri písaní

článku o žalobcovi v roku 2008 použije „informácie“ zo služobného hodnotenia (žalobcu)

z rokov 2001 a 2002, o ktorých vie, že boli znížené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR

z 10. 9. 2002 ako nezákonné.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 8. novembra

2010 uviedol, že nepovažuje za potrebné reagovať na stanovisko predsedu krajského súdu

vzhľadom na skutočnosť, že „neprinieslo nič nové k veci samej“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu

o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd v priebehu konania zistil, že sťažovateľka 28. augusta 2010 (t. j. po

doručení sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) doručila okresnému súdu dovolanie proti

namietanému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 8. decembra 2010

tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. V nosnej časti odôvodnenia označeného uznesenia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa uvádza: „Nakoľko prípustnosť dovolania

v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia a v dovolacom konaní neboli

zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení , Najvyšší súd Slovenskej

republiky odmietol dovolanie žalovanej podľa v spojení s

písm. c) ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“ Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní namietaným

rozsudkom krajského súdu nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti, nepovažoval

ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 8. decembra 2010 za

prekážku pre samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojich a dohovorom garantovaných práv

rozsudkom krajského súdu sp. zn. , z 11. mája 2010.

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

rozsudkom krajského súdu sp. zn. , z 11. mája 2010 došlo

k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru; namietaným rozsudkom krajský

súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -180 z 29. októbra 2009 v konaní

o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie

a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 25 000 €,

a to z dôvodu, že uverejnením inkriminovaného článku sťažovateľky došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal širokú publicitu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka uplatňuje proti rozsudku krajského

súdu č. k. , z 11. mája 2010 dve zásadné námietky:

1. krajský súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene

prednosť jednému základnému právu pred druhým základným právom, a tým neprípustným

spôsobom zasiahol do slobody prejavu (ďalej aj „prvá námietka sťažovateľky“);

2. krajský súd priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi dostatočne

neodôvodnil, a preto ako také (rozhodnutie, pozn.) trpí vadou nepreskúmateľnosti, rovnako

je nepreskúmateľné rozhodnutie o trovách konania (ďalej aj „druhá námietka

sťažovateľky“).

II.1 K prvej námietke sťažovateľky (ku konfliktu medzi slobodou prejavu

a právom na ochranu osobnosti)

II.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť, či krajský súd

namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

vo veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka SME,

v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok) a žalobcom (advokátom), u ktorého

uverejnením inkriminovaného článku, podľa záverov krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -180 z 29. októbra 2009, došlo k zásahu do jeho

osobnostných práv vzhľadom na to, že „skutočnosti uverejnené žalovaným o žalobcovi

v predmetnom článku sú nepravdivé“ (s. 12 namietaného rozsudku krajského súdu, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci

ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi a dohovorom garantovanou slobodou

prejavu sťažovateľky a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež

garantované tak (najmä a ), ako aj dohovorom (). Podstatou

rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi

garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane

a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému

základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť

prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (, , m. m.

, ). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere

a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (, ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú

ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu

predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných

podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu

k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za

neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť

obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno

hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť

č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

v a dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia

slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému

charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom

takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj

záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom

v a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré

chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb

alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy

nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009,

www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť

všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru

ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2

.

Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. -180

z 9. októbra 2009 uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a povinnosť zaplatiť mu

náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je

nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do garantovanej

slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale

posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie

slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na

základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade

so zásadou proporcionality (m. m. , , ).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky na

zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom

zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na

ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto

okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu

kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či

zodpovedal zásade proporcionality.

II.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu

sťažovateľky boli v danom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami

práva na súkromie žalobcu. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch

(napr. , , ), ústavný súd vykonal test

proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY

a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. Pri posudzovaní otázky subjektu, ktorý mal v danom prípade podľa záverov

krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do žalobcovho práva na ochranu

osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry ESĽP,

ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska

dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry

ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody

prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného

záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť

č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999,

sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie

a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto

informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania

a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho

autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj

). Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej

veci je sťažovateľka vydavateľkou denníka SME, v ktorom bol inkriminovaný článok

uverejnený. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa

na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp.

masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných

súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

2. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj

kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej

sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia

informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“

občanov.

V danom prípade inkriminovaná časť článku obsahovala informácie týkajúce sa

JUDr. J. K. (žalobcu, pozn.) vykonávajúceho v čase uverejnenie článku povolanie advokáta,

pričom kritika obsiahnutá v časti inkriminovaného článku sa týkala jeho pôsobenia ako

colníka, resp. vedúceho pobočky Colného úradu V. (táto pobočka v tom čase organizačne

patrila pod Colný úrad so sídlom v Č., pozn.), v období pred vykonávaním povolania

advokáta, t. j. osoby pôsobiacej v tom čase v riadiacom postavení v rámci

štátnozamestnaneckého pomeru, teda vo verejnej funkcii.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť

informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je

nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).

Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj

osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov,

advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie

vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú

pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (porovnaj nález

ÚS ČR sp. zn. ). Z uvedeného teda vyplýva, že aj advokát ako osoba patriaca

do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže

byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej hranice

akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb); v danom

prípade o to viac, že žalobca bol kritizovaný za svoju činnosť v období, keď pôsobil

v štátnozamestnaneckom pomere, t. j. bol kritizovaný za činnosť, ktorá tvorí súčasť

rozhodovacej agendy štátneho orgánu (colného úradu). V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje aj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko, podľa

ktorého „Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú,

podobne ako politici, širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby.“.

V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné tiež brať do úvahy, že inkriminovaný

článok priniesol v prvom rade informácie o sudcovi Okresného súdu Michalovce

v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a to v konaniach, v ktorých ako právny

zástupca vystupoval práve žalobca, pričom s prihliadnutím na podtitulok článku

a informácie vyplývajúce z neho išlo o „sudcovho advokáta“ („Slobodu si užívajú

páchatelia, ktorých obhajuje aj sudcov advokát;... Ukrajinca zastupoval obhajca J. K.,

ktorý zastupuje v súdnych sporoch aj sudcu...“).

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázkou verejného záujmu je nesporne

aj pôsobenie advokáta, ako osoby verejnej činnej, resp. verejne známej (osoby, ktorá právne

zastupuje osoby verejne činné), pričom význam informovania o týchto otázkach sa podľa

názoru ústavného súdu zásadným spôsobom zvyšuje vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom

slova zmysle, resp. zabezpečenie jej riadneho výkonu, ktorý nevyhnutne musí byť

predmetom verejnej kontroly.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu,

že v danom prípade „... nejde ani o osobu verejného záujmu, ktorá je stredobodom

pozornosti verejnosti.“ (s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.), ktorý mal nepochybne nie

zanedbateľný význam pre konečné rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu

žalobcu v danom prípade nepochybne nemožno považovať za „bežného občana“ (súkromnú

osobu), ale naopak osobu verejne činnú; bolo preto povinnosťou v predmetnej veci

konajúcich súdov túto skutočnosť zohľadniť pri svojom rozhodovaní.

Inkriminovaný článok, resp. jeho časť sa nepochybne týkala aj žalobcu, pričom táto

časť bola aj podľa názoru ústavného súdu objektívne spôsobilá svojím obsahom vyvolať

negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže výkon jeho profesie advokáta bol

v nadväznosti na jeho predchádzajúce pôsobenie ako colníka spochybňovaný. Do úvahy je

v tejto súvislosti potrebné vziať to, že žalobca bol v článku, resp. inkriminovanej časti

článku priamo identifikovaný menom a priezviskom, ako aj to, že k jeho priamej

identifikácii došlo v denníku SME s celoslovenskou pôsobnosťou.

3. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľky (teda na to, ČO bolo

obsahom inkriminovaného článku), ktorý mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných

práv žalobcu. Inkriminovaná časť článku uverejneného v denníku SME 19. augusta 2008

pod názvom „Sudca má dva metre na pašerákov“ znie: „J. K. pôsobil 15 rokov ako colník

na slovensko-ukrajinskej hranici. Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V. Bolo to obdobie

najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre

podozrenie z korupcie.“

Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovaného článku ako celku boli (ako už

bolo uvedené) nepochybne veci dôležitého verejného záujmu.

Inkriminovaná časť článku sa týkala žalobcu, ktorý bol podrobený kritike v súvislosti

s výkonom jeho funkcie „colníka“ a „riaditeľa colného úradu V.“ a s jeho prepustením „pre

podozrenie z korupcie“. Uvedené možno považovať za kritiku žalobcu v súvislosti

s výkonom povolania advokácie v širšom slova zmysle. Išlo o veci, o ktorých sú novinári,

masmédiá, a teda aj sťažovateľka v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej

spoločnosti nepochybne povinní informovať, pričom verejnosť má právo takéto informácie

dostať (získať). Sťažovateľka v danom prípade informovala o otázkach, ktoré súviseli s

verejným životom, t. j. informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Čo sa týka osoby žalobcu, sťažovateľka uverejnila iba informácie, ktoré úzko

súviseli s podstatou veci, t. j. kritikou advokáta pri výkone jeho profesie v nadväznosti na

jeho predchádzajúce pôsobenie ako colníka. Nie je sporné, že z inkriminovanej časti článku

možno vyvodiť, že žalobca bol podrobený kritike, predmetom ktorej bolo jeho pôsobenie

vo funkcii „colníka“, ako aj jeho prepustenie „pre podozrenie z korupcie“. Treba ale

zároveň vziať do úvahy, že informácie týkajúce sa žalobcu mali v kontexte celého článku

úzku vecnú súvislosť s hlavným predmetom článku „Sudca má dva metre na pašerákov“,

resp. viac približovali okolnosti daného prípadu. Aj táto skutočnosť má relevantný význam

na posudzovanie a rozhodovanie vo veci ústavným súdom.

4. Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto

zaznenia či uverejnenia sporných výrokov (t. j. otázka KDE bol inkriminovaný článok

uverejnený). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým

vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený v denníku SME, ktorý

má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad. Rovnako nezanedbateľnou je aj skutočnosť,

že inkriminovaný článok je (bol) prístupný širokej verejnosti prostredníctvom internetu

a internetovej stránky www.sme.sk. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta

zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak

jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.

5. Vo vzťahu ku kritériu KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený, ústavný súd

zo spisu vzťahujúceho sa na namietané konanie zistil, že sťažovateľka uverejnila

inkriminovaný článok potom (19. augusta 2008, pozn.), ako získala informácie v ňom

obsiahnuté štandardným spôsobom zo Slovenskej tlačovej agentúry (ďalej len „SITA“),

z vyhlásení Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)

uverejnených prostredníctvom SITA 28. januára 2002 a 29. januára 2002 („Preverujú

prostredie Colného úradu v Č.“, „Vyhlásenie J. K. je nedôveryhodné a zaujaté“, „Obvinil

colníkov z V. z korupcie“, a zo služobného hodnotenia Colného úradu Č. (ďalej len „colný

úrad“) z 29. júna 2001 (ďalej len „služobné hodnotenie žalobcu“).

V prospech žalobcu, a teda v prospech záveru o neprípustnom zásahu do jeho

osobnostných práv v danom prípade nepochybne svedčí skutočnosť, že k uverejneniu

inkriminovaného článku došlo s dlhším časovým odstupom od času získania uvedených

informácií (po 7 rokoch, pozn.). Na druhej strane treba vziať do úvahy, že uverejnená

kritika žalobcu bola vecne previazaná s obsahovým zameraním celého inkriminovaného

článku. Zásadným v tejto súvislosti potom zostáva fakt, že jedným zo zdrojov, z ktorých

vychádzala sťažovateľka pri písaní inkriminovanej časti článku, bolo služobné hodnotenie

žalobcu, na základe ktorého bol žalobca rozhodnutím riaditeľa colného úradu zo 16. októbra

2001 (ďalej len „rozhodnutie o odvolaní“) odvolaný z funkcie colný špecialista

a ustanovený do funkcie samostatný colný referent. Rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. a z 31. júla 2002 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) však

bolo rozhodnutie o odvolaní v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím colného riaditeľstva

č. 47197/2001-890401 z 18. decembra 2001 zrušené ako nezákonné (viac k tomu pozri

ďalej).

V danom prípade nepochybne išlo v inkriminovanom článku o veci dôležitého

verejného záujmu, a to nielen preto, že v ňom bola uverejnená kritika advokáta ako verejnej

osoby, ale aj preto, že kritika jeho osoby (aj keď dotýkajúca sa jeho pôsobenia vo funkcii

colníka, ktorú vykonával v minulosti) bola sprostredkovaná ako vecne súvisiaca s jeho

súčasným pôsobením v pozícii právneho zástupcu (advokáta) v súvislosti s konaním pred

Okresným súdom Michalovce, teda pri výkone spravodlivosti, ktorá je a musí byť

predmetom verejného záujmu. Uvedené je odrazom judikatúry ESĽP, podľa ktorej advokáti,

čo je spojené prirodzene s výkonom ich povolania, by mali prispievať k riadnemu výkonu

spravodlivosti a prostredníctvom toho sa podieľať na zabezpečovaní dôvery širokej

verejnosti v takýto výkon (pozri rozsudok ESĽP z 20. mája 1998, Schöpfer proti

Švajčiarsku § 29 – § 30).

6. Z hľadiska kritéria AKO boli informácie o žalobcovi v inkriminovanej časti článku

formulované, ústavný súd vzal do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej treba pri

posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi

úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich

úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek

c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na

svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného

faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného

vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované

hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu

s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov

(skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

V danom prípade boli v inkriminovanom článku informácie týkajúce sa žalobcu

uverejnené formou faktov, ktoré krajský súd ako súd odvolací vyhodnotil ako „nepravdivé“

(s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.).

K tomuto záveru krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného

uviedol:

«Nasledujúca veta: V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie je pravdu

skresľujúce tvrdenie. Ani v služobnom hodnotení žalobcu zo dňa 29. júna 2001 sa neuvádza

to, že by žalobca bol podozrivý z korupcie, v tomto hodnotení bolo uvedené iba, že „žalobca

svojím opatrením vytváral možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a možnosť protiprávneho

konania colníkmi.“ Toto služobné hodnotenie žalobcu však bolo právoplatným rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR zrušené a označené ako nezákonné. Napokon redaktor žalovaného, pri

písaní článku o žalobcovi až v roku 2008 použil informácie zo zrušeného služobného

hodnotenia z rokov 2001 a 2002 bez toho, aby si overil ich pravdivosť.»

Pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto

takéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal

rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak

preukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to

v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod

neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno

považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osoby,

ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto

postupu alebo tam, kde to nebolo nutné (Rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999

vo veci Reynolds v. Times News Papers Limited citované v náleze ÚS ČR sp. zn.

).

Pre zváženie legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív

toho, kto informáciu zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo

skutočnosti, že motívom bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ

ju poskytol bezohľadne bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález ÚS ČR

).

Len v prípade, že ide o kritiku osoby verejnej, ktorá nemá vecný základ a pre ktorú

nemožno nájsť žiadne odôvodnenie, je potrebné považovať za kritiku neprimeranú. Pritom

je potrebné hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý výrok

alebo vetu [m. m. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. , rovnako Amicus Curiae

stanovisko Benátskej Komisie zo 17. marca 2004, CDL-AD (2004) 011].

Vychádzajúc z citovaných právnych názorov sa ústavný súd zaoberal otázkou, či

krajský súd postupoval ústavne akceptovateľným spôsobom, keď vyhodnotil tvrdenie

„V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie“ za pravduskresľujúce a ako také,

ktoré v spojení s ďalšími skutočnosťami spôsobilo „neoprávnený zásah do práva na

ochranu osobnosti“ (s. 12 rozsudku krajského súdu). Ústavný súd v tejto súvislosti

považoval za významnú skutočnosť, že denník Korzár, ktorého vydavateľkou je

sťažovateľka, uverejnil 27. augusta 2002 článok „Najvyšší súd dal za pravdu colníkovi

z V.“ zaoberajúci sa práve rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa týkal „služobného

hodnotenia“ žalobcu.

Aj napriek tomu, že úlohou sťažovateľky bolo pri náležitej opatrnosti overiť si

pravdivosť zdroja informácií, teda v danom prípade „služobného hodnotenia“, o to viac, že

informácia o jeho nezákonnosti bola predmetom článku denníka, ktorého vydavateľkou je

samotná sťažovateľka, považoval ústavný súd za podstatné poukázať aj na obsah rozsudku

najvyššieho súdu z 31. júla 2002 a až v tejto súvislosti formulovať svoj postoj k ústavnej

akceptovateľnosti záveru krajského súdu o pravduskresľujúcom tvrdení sťažovateľky

uverejnenom v príslušnej časti inkriminovaného článku.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. , z 31. júla 2002 zrušil

rozhodnutie riaditeľa colného úradu zo 16. októbra 2001 o odvolaní žalobcu z funkcie colný

špecialista – vedúci PCÚ 5361 M. Colného úradu Č. dňom 16. októbra 2001 a jeho

menovaní počnúc 17. októbrom 2001 do funkcie samostatného colného referenta PCÚ 5361

M. colného úradu v spojení s rozhodnutím colného riaditeľstva č. 47197/2001-890401 z 18.

decembra 2001. Ústavnému súdu neprináleží v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti

sťažovateľky posudzovať vecnú správnosť a už vôbec nie ústavnú akceptovateľnosť

označeného rozsudku najvyššieho súdu, avšak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci bolo potrebné, aby sa ním ústavný súd bližšie zaoberal práve s ohľadom na záver

krajského súdu o pravduskresľujúcom tvrdení sťažovateľky.

Označeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo odvolanie žalobcu a jeho menovanie

do inej funkcie zrušené z dôvodu, že „služobné hodnotenie“, ktoré bolo podkladom na ich

vydanie, bolo vyhodnotené ako nezákonné, a to na základe jeho formálneho nedostatku,

keďže nebolo schválené z dôvodu, že „na strane 7 však chýba dátum a podpis príslušného

nadriadeného námestníčky JUDr. V. T., ktorým by uvedené rozhodnutie schválil“. Ďalším

nedostatkom služobného hodnotenia bolo podľa rozsudku najvyššieho súdu „i nedostatočné

zistenie skutkového stavu rozhodnutia o hodnotení...“ spočívajúce „v náležitom

nevysporiadaní sa správnych orgánov s námietkou žalobcu o tom, či vypracovala jeho

služobné hodnotenie priama nadriadená alebo ho vypracoval vyšší nadriadený, teda

riaditeľ colného úradu“. Z odôvodnenia označeného rozsudku najvyššieho súdu možno

vyvodiť, že najvyšší súd sa „služobným hodnotením“ po vecnej stránke nezaoberal, teda

neposudzoval vecnú (ne)správnosť jednotlivých hodnotiacich záverov uvedených v

samotnom služobnom hodnotení, odhliadnuc od toho, že ho „spochybnil ako celok“ na

základe „vážnych pochybností o jeho objektívnosti“ z dôvodu, že „predchádzajúce

služobné hodnotenie“ žalobcu bolo veľmi dobré, ako aj z dôvodu, že podľa zistení

najvyššieho súdu boli „pracovné a osobné vzťahy“ medzi žalobcom a riaditeľom colného

úradu „napäté“. Minimálne záver najvyššieho súdu spochybňujúci objektívnosť služobného

hodnotenia z dôvodu napätých vzťahov medzi žalobcom a riaditeľom colného úradu sa javí

ústavnému súdu protirečivý najmä s ohľadom na konštatovanie (ne)zákonnosti služobného

hodnotenia najvyšším súdom práve z dôvodu jeho neschválenia riaditeľom colného úradu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd formuloval záver

o nelegitímnosti zásahu do ochrany osobnosti aj z dôvodu, že sťažovateľka poskytla podľa

jeho názoru pravduskresľujúce informácie, keď uviedla, že „V roku 2001 ho prepustili aj

pre podozrenie z korupcie“, pričom tento záver odôvodnil „zrušujúcim rozsudkom

najvyššieho súdu“, ktorým bola vyslovená nezákonnosť služobného hodnotenia, tak k nemu

dospel prinajmenšom zjednodušene, bez náležitého vyhodnotenia súvisiacich skutočností

(predovšetkým vecného obsahu služobného hodnotenia). V okolnostiach daného prípadu

samotné zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu v konečnom dôsledku po vecnej stránke

totiž nespochybňuje tvrdenie obsiahnuté v služobnom hodnotení o možnosti vzniku

korupcie tým, že „menovaný svojím opatrením vytváral možnosť vzniku korupcie,

klientelizmu a možnosť protiprávneho konania colníkov“. Nezanedbateľným v tejto

súvislosti je aj fakt, že s prihliadnutím na striktne gramatický výklad inkriminovanej vety,

táto nevedie k záveru, že samotný žalobca bol „prepustený“ pre podozrenie z korupcie,

ktorej sa mal dopustiť sám (osobne), ale „len“ vytváral možnosť takéhoto konania zo strany

iných. Uvedený záver vyplynul z tvrdenia obsiahnutého v služobnom hodnotení, podľa

ktorého žalobca nezabezpečil rotáciu colníkov v rámci hraničného priechodu tak, aby bola

„eliminovaná možnosť vytvárania nežiaducich vzťahov medzi colníkmi a cestujúcou

verejnosťou a aby sa predišlo klientelizmu a v konečnom dôsledku korupcii colníkov...“.

V tejto súvislosti preto nemalo byť rozhodujúce pre formulovanie záveru

o uverejnení pravduskresľujúcich skutočností zo strany vo veci konajúcich všeobecných

súdov to, či bol „sám“ žalobca alebo „jeho podriadení“ potrestaní pre porušenie služobnej

disciplíny z dôvodu korupcie, a to vzhľadom na skutočnosť, že samotné tvrdenie

sťažovateľky v inkriminovanom článku z toho nevychádza („podozrenie z korupcie“, nie

korupcia ako taká, pozn.).

Do pozornosti preto ústavný súd dáva samotné služobné hodnotenie, pre

vypracovanie ktorého boli podkladom nielen zistené porušenia služobnej disciplíny

a prepustenie zo služobného pomeru podriadených žalobcu, ale aj napr. jeho nedostatočná

kontrolná činnosť, ktorá bola podložená konkrétnymi zisteniami kontrolných orgánov (napr.

pri správnosti vyrubovania dane z pridanej hodnoty na základe protokolu o výsledku

kontroly č. j. 1094/00 zo 17. júla 2000, ako aj porušenie ustanovení o uskladňovaní

v colnom sklade samotným žalobcom na základe protokolu o výsledku kontroly z 28. marca

2001), ktorých nezákonnosť najvyšší súd nespochybnil a na ktoré krajský súd a priori

neprihliadal.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sa ústavnému súdu javí záver krajského súdu

o neprimeranom zásahu do práva na ochranu súkromia žalobcu ako prinajmenšom

nedostatočne vyargumentovaný, teda taký, ktorý nie je výsledkom ústavne

akceptovateľného vyvažovania a dohovorom garantovaného práva na ochranu

osobnosti so slobodou prejavu (taktiež garantovanou tak , ako aj dohovorom) pri

náležitom uplatnení príslušného testu proporcionality, a to najmä z dôvodu nedostatočného

skutkového zisťovania, ktoré malo za následok nesprávne právne posúdenie, pričom práve

náležité vyhodnotenie vecných tvrdení obsiahnutých v služobnom hodnotení mohlo mať

podľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.

Z dôvodu, že dosiaľ uvádzané predbežné závery ústavného súdu postačujú

na „spochybnenie“ ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu,

nebolo už potrebné sa bližšie zaoberať ďalšími tvrdeniami sťažovateľky, a to aj

s prihliadnutím na záver okresného súdu, že údaje o žalobcovi v prvých dvoch vetách

(žalobca pracoval na ukrajinskej hranici vo funkcii riaditeľa colného úradu, pozn.) nie sú

sami osebe spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených v ustanovení § 11 Občianskeho

zákonníka.

II.1.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu

v spojení so základným právom na súdnu ochranu

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že v posudzovanej

veci sťažovateľka, ktorá má ako vydavateľka denníka SME pri ochrane slobody prejavu

v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnila v tomto

periodiku informácie o veciach dôležitého verejného záujmu (kritika advokáta ako verejne

činnej osoby za jeho predchádzajúcu činnosť vo verejnej funkcii), ktorých nepravdivosť

(resp. ich pravduskresľujúci charakter) nebola najmä s ohľadom na skutočnosti obsiahnuté

v služobnom hodnotení (ktoré neboli rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. ,

z 31. júla 2002 vyvrátené) v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu

presvedčivým, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom preukázaná.

Za daných okolností aj pri rešpektovaní skutočnosti, že uvedenie plného mena

a priezviska žalobcu priamo umožnili čitateľom denníka SME jeho identifikáciu, nemožno

podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver krajského súdu, že pri

konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné

uprednostniť právo na ochranu osobnosti žalobcu o to viac, že krajský súd v danom prípade

uplatnil vo vzťahu k žalobcovi nesprávne východisko spočívajúce v tvrdení, že „... nejde

ani o osobu verejného záujmu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti“, hoci

v skutočnosti žalobcu treba podľa názoru ústavného súdu nepochybne posudzovať ako

verejne činnú osobu, ktorá podlieha širšej miere akceptovateľnej kritiky ako súkromné

osoby.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského

súdu došlo k neprípustnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na

slobodné rozširovanie informácií garantovaných tak prostredníctvom čl. 26 ods. 1 a 2

, ako aj prostredníctvom dohovoru.

Sťažovateľka namietala nielen porušenie svojho základného práva na slobodu

prejavu a slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 a práva podľa

čl. 10 ods. 1 dohovoru, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

.

Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz na

rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože tvoria

v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany

garantovaných práv (m. m. ), pričom vychádza z konceptu materiálneho

právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna

ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho

garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom

prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu

ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti

sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo

právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,

aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana

v rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha ochrany

svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania)

z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné

ustanovenia (ďalej aj „OSP“). Podstatou odvolania

sťažovateľky bolo domáhanie sa ochrany jej a dohovorom garantovanej slobody

prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií.

Krajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 99/2009-

180 z 29. októbra 2009, ktorým tento vo svojej podstate vyhovel žalobe žalobcu o ochranu

osobnosti tým, že sťažovateľke uložil povinnosť uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť

žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, čo odôvodnil zo záveru, že

sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobcu, pričom

podľa názoru ústavného súdu sa tento záver krajského súdu javí ako nedostatočne

vyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), a teda prinajmenšom predčasný

a z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd podľa

názoru ústavného súdu neprípustným spôsobom zasiahol do a dohovorom

garantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií

v spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa ,

keďže práve na základe namietaného rozsudku krajského súdu nadobudol označený

rozsudok okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť sťažovateľky

ospravedlniť sa žalobcovi za uverejnenie inkriminovaného článku a povinnosť zaplatiť mu

náhradu nemajetkovej ujmy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom

sp. zn. , z 11. mája 2010 porušil základné právo sťažovateľky na

slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 , ako aj

jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru

v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa (bod 1 výroku

tohto nálezu).

II.2. K druhej námietke sťažovateľky (nepreskúmateľnosť priznania náhrady

nemajetkovej ujmy a jej výšky a nepreskúmateľnosti rozhodnutia o trovách konania)

II.2.1. K priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy

V rámci svojej druhej námietky sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že namietaný

rozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy

nedostatočne odôvodnený, a preto v tejto časti nepreskúmateľný. Sťažovateľka v tejto

súvislosti uvádza, že „Ani z rozhodnutia, prvostupňového súdu a ani z rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je zrejmé, z čoho súdy vychádzali, o aké skutkové dôkazy opreli svoje

rozhodnutie, keď takúto náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi priznali.“.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku vo vzťahu k problémom

nastoleným druhou námietkou sťažovateľky uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že došlo k značnej

miere k zníženiu dôstojnosti žalobcu v spoločnosti, a preto správne priznal aj právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch – materiálnu satisfakciu. Súd prvého stupňa ju

stanovil s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo. Výšku náhrady priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací

súd za svojvoľnú, ale rešpektujúcu zákonné kritéria. I odvolací súd sa stotožňuje s výškou

priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur a s dôvodmi, pre ktoré žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol. Nie je totiž možné, aby súd pri priznaní výšky náhrady

nemajetkovej ujmy komparatisticky posudzoval prípady priznanej nemajetkovej ujmy súdom

v iných prípadoch.“

S prihliadnutím na („Ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“) považoval ústavný súd

za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu

č. k. -180 z 29. októbra 2009 týkajúcu sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy;

v tejto časti odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu sa uvádza:

„... V konaní pritom bolo preukázané výsluchom svedkov, že zverejnenie týchto

údajov poškodilo meno žalobcu v profesionálnej oblasti, znížilo jeho vážnosť a dôstojnosť

v spoločnosti a tiež zasiahlo do jeho súkromného rodinného života. Bolo preukázané, že

o korupcii v súvislosti so žalobcom sa hovorí aj v profesionálnej oblasti, v ktorej žalobca

pôsobí. Tiež bolo výsluchmi svedkov preukázané, že známi žalobcu ho už vo svojom okolí

neodporúčajú ako advokáta a tiež bolo preukázané, že vzťahy v rodine žalobcu sú narušené.

... Dokazovaním bolo preukázané, že časť článku o žalobcovi vyvolala následky

v rodinnom, profesionálnom i spoločenskom prostredí žalobcu. Žalovaný zverejnením

celého mena žalobcu v súvislosti s korupciou, ktorej sa podľa článku mal žalobca dopustiť,

postavil osobu žalobcu do profesionálne a spoločensky negatívneho svetla. Následky boli

vyvolané a zvýšené aj tým, že už predtým v tlači bolo uvádzané celé meno a priezvisko

žalobcu práve v súvislosti s jeho advokátskou praxou a teda jeho meno bolo známe nie len

blízkemu okruhu ľudí, ale aj širokej verejnosti. Korupcia je v spoločnosti nežiaduci

a negatívny jav a dávanie mena žalobcu do súvisu s korupciou tak bolo objektívne spôsobilé

ohroziť aj jeho česť, vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti. Podľa názoru súdu zásah

žalovaného do osobnosti žalobcu s prihliadnutím na zverejnené skutočnosti v tlači by ako

závažnú ujmu pociťovala aj každá iná osoba v obdobnom postavení žalobcu. Pri

rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd tiež prihliadol na to, že v rodine žalobcu došlo

k narušeniu vzťahov. Jeho príbuzní, ale aj známi sa stretávajú vo svojom okolí

s negatívnymi ohlasmi na žalobcu a preto radšej s ním prerušili resp. obmedzili kontakty.

K porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom tlače a to denníka

s celoslovenskou pôsobnosťou. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu mal teda

širokú publicitu. Už táto samotná skutočnosť zakladá nárok domáhať sa náhrady

nemajetkovej ujmy. Po zvážení uvedených skutočností súd priznal žalobcovi aj náhradu

nemajetkovej ujmy a to vo výške 25 000,- eur. Súd má za to, že táto suma je vzhľadom k už

uvádzaným skutočnostiam primeraná.“

Z povahy veci vyplýva, že druhá námietka sťažovateľky bezprostredne súvisí

so skutočnosťou, že krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver

okresného súdu o tom, že uverejnením príslušnej časti inkriminovaného článku

sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu,

pričom vychádzal najmä zo svedeckých výpovedí, z ktorých mal krajský súd, ako aj

okresný súd za preukázané, že „časť článku o žalobcovi vyvolala následky v rodinnom,

profesionálnom i spoločenskom prostredí žalobcu“, pričom krajský súd zároveň uviedol, že

„K porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom tlače a to denníka

s celoslovenskou pôsobnosťou. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu mal teda

širokú publicitu. Už táto samotná skutočnosť zakladá nárok domáhať sa náhrady

nemajetkovej ujmy.“.

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy ( )

musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí

zadosťučinenie podľa ustanovenia (nemajetkovej

povahy, pozn,.), a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých

následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti.

Podľa názoru ústavného súdu nie je odôvodnenie krajského súdu o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy postačujúce, a to s prihliadnutím na strohé konštatovanie krajského súdu

o širokej publicite neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom už táto

skutočnosť podľa záveru krajského súdu „zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej

ujmy“. Finančné zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

možno totiž priznať len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ

došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. O znížení

dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu

vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie,

trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú.

Aj napriek tomu, že rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia

príslušného všeobecného súdu, mal by súd v každom jednotlivom prípade vychádzať

z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné

hľadiská (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 27. októbra 2003).

Z odôvodnenia krajského súdu a okresného súdu vo vzťahu k nároku na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a k jeho výške vyplýva, že svoje závery tieto súdy

založili predovšetkým na svedeckých výpovediach a „širokej publicite neoprávneného

zásahu“, pričom sa vôbec nezaoberali ďalšími dôležitými skutkovými okolnosťami, ktoré

by mohli prinajmenšom spochybňovať ich v zásade jednoznačný záver o poškodení žalobcu

aj v profesionálnej oblasti, t. j. vo sfére jeho profesijného uplatnenia ako advokáta. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorej

«Súd sa nedostatočne vysporiadal aj s tvrdeným „zásahom do profesionálnej“ sféry

žalobcu, keď nevyhodnotil napríklad tú súdu známu skutočnosť, že samotný žalobca je

súčasným právnym zástupcom elity okresov M. a S., mimo iných i právnych praktikov,

profesionálov, teda právnikov, napr. JUDr. P. (bývalého prezidenta PZ SR) a podobne; či

dokonca sudcov, napr. JUDr. S. (donedávna predsedu jedného z okresných súdov) a

podobne, kde u posledne menovaného ide podľa všeobecne známeho hodnotenia

Ministerstva spravodlivosti SR o dokonca jedného z najlepšie hodnotených sudcov v celej

Slovenskej republike. Teda v profesnej oblasti skutočne nemožno hovoriť vo vzťahu

k žalobcovi v tomto konaní k nejakému zásahu a zníženiu dôvery v jeho osobu.».

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, v zmysle

ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti

(napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady

ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko,

Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).

Rovnako tak nekorešponduje judikatúre ESĽP ani tvrdenie krajského súdu, že „Nie

je... možné, aby súd pri priznaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy komparatisticky

posudzoval prípady priznanej nemajetkovej ujmy súdom v iných prípadoch.“. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na právny názor ESĽP vyjadrený vo veci Público-Comunicacáo

Social, S. A. v. Portugalsko, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí

zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich

sa poškodenia dobrej povesti. Z hľadiska určovania výšky nemajetkovej ujmy ústavný súd

navyše upozorňuje aj na ďalší právny názor ESĽP vyjadrený napr. vo veci Iltalehti

a Karhuvaara v. Fínsko, podľa ktorého pri určovaní výšky náhrady za porušenie

osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné

zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie

iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov

prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Na

tieto skutočnosti ústavný súd považoval za potrebné upozorniť preto, že v okolnostiach

posudzovanej veci považuje výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume

25 000 € za neprimerane vysokú, a to aj bez ohľadu na svoje závery k vecnej stránke

predmetnej veci, t. j. k záveru, že krajský súd v danom prípade neprípustným spôsobom

zasiahol do práva sťažovateľky na slobodu prejavu a práva na slobodné rozširovanie

informácií.

Podľa názoru ústavného súdu je preto aj záver krajského súdu vo vzťahu k nároku na

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a k určeniu jej výšky nedostatočne vyargumentovaný,

a teda taký, ktorým ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do

a dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné

rozširovanie informácií v spojení s právom na súdnu ochranu podľa ,

integrálnou súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania na riadne odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2.2 K rozhodnutiu o trovách konania

Sťažovateľka v sťažnosti k námietke o nepreskúmateľnosti rozhodnutia o trovách

konania uvádza:

„Trovy konania zavinil žalobca. V predmetnej veci bol žalobca vo väčšej časti

žiadaného nároku neúspešný (nárokoval si 66.387,83 EUR, bolo mu priznané 25.000,-

EUR, teda pomer úspechu vo veci sa neprejavil v rozhodnutí o trovách konania). Navyše

žalobca rozšíril bezprostredne pred posledným pojednávaním pred súdom prvého stupňa vo

veci samej žalobu o ďalších viac ako 33.000,- EUR, na sumu 66.387,83 Eur, čo vôbec

patrične neodôvodnil, nakoniec bol v tejto rozširujúcej časti v konaní neúspešný. Súd túto

okolnosť pri rozhodovaní o trovách konania nezobral vôbec na zreteľ (aj keď príslušné

zákonné ustanovenia takéto situácie predpokladajú), čo považujeme taktiež za

nesprávne a nezákonné (nepreskúmateľné), keďže sa súd mal týmto zaoberať pri svojom

rozhodovaní, no aj pri odôvodnení svojho rozhodnutia... Trovy konania predstavujúce

zaplatený súdny poplatok by mal znášať žalobca. Podobne tak náklady prestavujúce nám

vzniknuté trovy konania.“

V časti napadnutého rozsudku krajského súdu s ohľadom na výrok o trovách konania

tento uviedol:

„Vecne správny je i výrok o trovách konania. Čiastočné zamietnutie žaloby na

zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôvodom na rozhodnutie súdu

o náhrade trov konania podľa Súd prvého stupňa správne v súlade

s ust. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania pozostávajúcu zo

zaplateného súdneho poplatku zo žaloby, lebo aj keď mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania aj v prípade, ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.“

Aj pri uplatnení právnej úpravy náhrady trov konania obsiahnutej najmä

v je potrebné prihliadať na to, či sa základné právo na súdnu

ochranu podľa naplní reálnym obsahom ().

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu...

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na

súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že

všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ; obdobne , ).

Krajský súd svoje rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania vo vzťahu

k žalobcovi odôvodnil iba stručne (poukazom na to, že výška plnenia závisela od úvahy

súdu podľa ), pritom ani neodkázal na „dôvody“ priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom je celkom

nepochybné, že v okolnostiach posudzovanej veci výrok o trovách konania

bezprostredne súvisí s výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy. Z týchto

dôvodov ho ústavný súd považuje za arbitrárne, resp. nedostatočne odôvodnené.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd taktiež vôbec

nezaoberal vzťahom medzi účastníkmi konania z hľadiska zásady úspechu v konaní,

ako aj účelnosti trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací súd

vo veci náhrady trov konania, ktoré účastníkovi priznal, bol povinný skúmať túto

otázku a až z týchto zistení mal vyvodiť (a aj odôvodniť) svoj záver o nej. Trovy

vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho

procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné

presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku.

Zistenia súdu v týchto otázkach sa nevyhnutne musia podľa názoru ústavného súdu

premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd

namietaným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa aj

výrokom o náhrade trov konania v spojení s výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej

ujmy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

, z 11. mája 2010 porušil a dohovorom garantované

práva a slobody sťažovateľky, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní

vo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadať sa

s právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver krajského súdu o tom, že

sťažovateľka uverejnila o žalobcovi nepravdivé, resp. pravduskresľujúce informácie

nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený, a v tejto súvislosti primeraným spôsobom

vyhodnotiť vecné skutočnosti uvedené v služobnom hodnotení žalobcu a zohľadniť pri

novom rozhodovaní o veci ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať zásadný vplyv na právne

posúdenie veci (okrem iného skutočnosť, že žalobcu v danom prípade treba podľa názoru

ústavného súdu považovať za verejne činnú osobu). Zároveň bude úlohou krajského súdu

zohľadniť v novom rozhodnutí na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu, ako aj

ESĽP v kontexte s výhradami uvedenými v časti II tohto nálezu, a to aj vo vzťahu

k výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a výrokom o náhrade trov konania.

IV.

Sťažovateľka tiež namietala, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo aj

k porušeniu jej základných práv podľa a 3 a .

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 3

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a ods. 3 , ku ktorému malo dôjsť tým, že „súd uložil

povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000,- EUR“.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd namietaným rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu podľa , ktorý zároveň zrušil,

otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby

sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného

charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala

vyslovenia porušenia základného práva podľa a ods. 3 , nevyhovel,

uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv

účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, t. j. zásadu

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov (bod 4 výroku

tohto nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

K namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľka

uvádza: «Dovoľujeme si pozornosť upriamiť i na spôsob manipulácie so spisom, resp.

s podaným návrhom na začatie konania vo vzťahu k ústavnej zásade zákonného sudcu a vo

vzťahu ku konaniu pred Okresným súdom v Michalovciach odo dňa podania žaloby na súd,

do dňa prvého pojednávania vo veci, kde došlo k „výmene“ zákonného sudcu nie obvyklým

spôsobom. V tejto časti veci potom nepovažujeme za dôležité, vzhľadom na závažnosť

pravdepodobného porušenia zákona súdom, že až následne, na základe našej námietky,

došlo k postúpeniu veci na iný súd – Okresný súd Spišská Nová Ves.»

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka uvedenú námietku nevzniesla v namietanom

konaní pred krajským súdom, ktorý bol v zmysle princípu subsidiarity oprávnený a aj

povinný o nej rozhodnúť. Z tohto dôvodu sa s touto námietkou ústavný súd nemôže

zaoberať, a preto ani v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

V.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

100 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ).

V danom prípade ústavný súd z hľadiska ústavnej ochrany považoval za dostatočné

vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných a dohovorom,

ako aj zrušenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s vrátením veci na ďalšie

konanie krajskému súdu, a preto požiadavke sťažovateľky o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €,

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11

ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t.

j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3

vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (t.

j. o sumu 48,43 €) predstavuje celkovú sumu 303,31 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011