Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)III. ÚS 166/09
PDF · 221.24 KB
No categories available
III. ÚS 166/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. D., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 Co 376/07 zo 4. decembra 2008 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania,
a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. Ľ. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co
376/07 zo 4. decembra 2008 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania, p o r u š e n é
b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 376/07 zo 4. decembra 2008
v časti výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. Ľ. H: trovy právneho
zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na
účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 166/09-13 zo 16. júna 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. H. (ďalej len
„sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 376/07 zo 4. decembra 2008 v časti, v ktorej rozhodol
o trovách konania.
Predsedníčka krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu podaním z 23. júla
2009 pod sp. zn. Spr 3381/2009 doručeným ústavnému súdu 30. júla 2009 vyjadrila
k sťažnosti a uviedla, že „krajský súd zotrváva na zdôvodnení rozsudku č. k. 6 Co
376/2007-150 zo dňa 04. 12. 2008“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje v prvom rade
za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať
skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo napadnutým
rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02,
Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie označených práv sťažovateľa výrokom
rozsudku krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania účastníkovi konania, ktorý mal
vo veci čiastočný úspech.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov
o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách
konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát
rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (II. ÚS 56/05, II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj
zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom
poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym
obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Prístup k súdnej a inej právnej
ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má, alebo nemá vytvorené ekonomické
predpoklady na uplatnenie tohto základného práva bez ohľadu na jeho procesné postavenie.
Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať
v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania
za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie
v konaní (m. m. II. ÚS 56/05).
Sťažovateľ si uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy podaním žaloby o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.
Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 24 C 42/06
z 15. mája 2007 vyhovel čiastočne žalobe sťažovateľa a uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk. Vo zvyšku žalobu zamietol.
Takýmto uplatnením základného práva na súdnu ochranu sťažovateľom vznikli trovy
konania podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých náhradu, napriek tomu,
že v konaní (prvostupňovom aj odvolacom) bolo tak prvostupňovým súdom, ako aj
odvolacím súdom preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok vzniku
zodpovednosti žalovaného za spôsobenú nemajetkovú ujmu (pričom jeho čiastočný úspech
v konaní bol zrejmý), odvolací súd mu podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 2 OSP
za celé konanie nepriznal.
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že jeho
rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania úspešnému sťažovateľovi je
v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd najprv zdôrazňuje, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách
konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania
možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už rozhodoval
o ústavnosti rozhodnutí o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).
Krajský súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 142 ods. 1 OSP
a podľa názoru ústavného súdu toto rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne
odôvodnené. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú
odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
napadnutého rozsudku a uznesenia okresného súdu, ktoré bolo doručené okresnému súdu
18. júla 2009. V odvolaní k výroku o trovách konania (č. l. 120 súdneho spisu) sťažovateľ
zastúpený advokátom okrem iného uviedol: „Súd prvého stupňa rozhodol o trovách
konania podľa ustanovenia § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok..., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Máme za to, že súd nesprávne aplikoval citované zákonné ustanovenie, čo odôvodnil
skutočnosťou, že žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v neprimeranej výške.
Takéto posúdenie nároku žalobcu na náhradu trov konania považujeme za nesprávne a súd
mal v tejto veci postupovať podľa ustanovenia § 14 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb..., podľa
ktorého aj keď mal vo veci len úspech čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov
konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Je zrejmé, že rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je takým
rozhodnutím, ktoré závisí od úvahy súdu...“.
Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu týkajúce sa nepriznania trov konania takéto
závery a úvahy (prečo aplikoval krajský súd na daný prípad iné ustanovenie Občianskeho
súdneho poriadku, a nie ustanovenie, ktoré malo byť podľa názoru sťažovateľa v danej veci
aplikované) neobsahuje, a tým je nepresvedčivé a arbitrárne, čím sa reálne nezabezpečilo
uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom
poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4
ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné
právo na súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho
postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu
ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na
súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že
všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 OSP; obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).
Krajský súd svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania vo vzťahu
k sťažovateľovi odôvodnil iba stručne (aj keď pritom odkázal aj na dôvody uvedené
v rozhodnutí okresného súdu, s ktorými sa stotožnil), ale napriek tomu toto rozhodnutie
ústavný súd považuje za arbitrárne a neodôvodnené.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa
vzťahujú na obe označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ touto sťažnosťou namieta.
Výrok každého rozhodnutia všeobecného súdu konajúceho v civilnom procese
vyjadruje záväzný a zásadne nezmeniteľný názor súdu na predmet jeho rozhodovania.
Výrok súdneho rozhodnutia však nemožno vnímať oddelene od odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, lebo v odôvodnení má byť uvedené, z akých skutkových a právnych dôvodov
bol výrok rozhodnutia prijatý, pričom tieto skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi
na vynesenie výroku.
Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia
všeobecných súdov boli preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok
relevantných dôvodov objasňujúcich výroky a súčasne aby také rozhodnutia neboli
arbitrárne.
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver
prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľa (žalobcu) na náhradu nemajetkovej ujmy je
čiastočne opodstatnený. Z odôvodnenia rozhodnutí nesporne vyplýva, že súdy (okresný súd,
ako aj krajský súd) deklarovali opodstatnenosť nároku na ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovanému, pričom z rozsudkov obidvoch súdov vyplýva, že
úspech sťažovateľa bol zrejmý (aj keď len čiastočný) a odvolací súd potvrdil rozhodnutie
okresného súdu v časti náhrady nemajetkovej ujmy, pričom pri rozhodnutí nebrali do úvahy
to, čo im ukladá ustanovenie § 1 OSP (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených
záujmov účastníkov).
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd vôbec nezaoberal vzťahom
medzi účastníkmi konania z hľadiska zásady úspechu v konaní, ako aj účelnosti trov
potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací súd vo veci náhrady trov
konania, ktoré účastníkom nepriznal, bol povinný skúmať túto otázku a až z týchto zistení
mal vyvodiť (a aj odôvodniť) svoj záver o nej. Trovy vynaložené účastníkom konania
v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich
vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná
ochrana proti takému nároku. Zistenia súdu v týchto otázkach sa nevyhnutne musia podľa
názoru ústavného súdu premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.
Podľa § 1 OSP Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
V konkrétnych okolnostiach prípadu navyše bolo potrebné zo strany krajského súdu
pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov
medzi účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu
k výkonu súdnictva. Ak totiž krajský súd na jednej strane potvrdil rozhodnutie okresného
súdu vo výroku o trovách (tak, že mu neboli priznané) a sťažovateľ zaplatil iba súdny
poplatok v sume až 125 000 Sk a k tomu bol aj právne zastúpený advokátom, čím mu
vznikli aj trovy právneho zastúpenia, tak v dôsledku tohto rozhodnutia krajského súdu došlo
nielen k znehodnoteniu čiastočného úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale
predovšetkým týmto rozhodnutím o nepriznaní žiadnych trov konania bolo zasiahnuté
značne aj do majetkovej sféry sťažovateľa.
Nepriznanie náhrady trov konania nemožno podľa názoru ústavného súdu odôvodniť
iba týmto všeobecným záverom odvolacieho súdu „vzhľadom na ich čiastočný úspech
v konaní podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.“, resp.
konštatovaním, že „Súd prvého stupňa tiež správne rozhodol aj v časti týkajúcej sa trov
konania podľa ustan. § 142 ods. 2 O. s. p., keď nebolo dôvodu na použitie ust. § 142 ods. 3
O. s. p. a to z dôvodov, ktoré sú bližšie uvedené v dôvodoch rozhodnutia súdu prvého
stupňa, na ktoré odvolací súd odkazuje a s ktorými sa stotožňuje, ako aj so závermi súdu
prvého stupňa“.
Z obsahu odôvodnenia napadnutého výroku rozsudku krajského súdu vyplýva, že
odvolací súd výnimočnosť posudzovaného prípadu ničím konkrétnym neodôvodnil. Podľa
názoru ústavného súdu uplatnenie nárokov z titulu ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy samo osebe nie je ničím výnimočné a vo všeobecnosti nemôže byť
dôvodom nepriznania žiadnej náhrady trov konania procesne úspešnému účastníkovi
konania. Podľa názoru ústavného súdu bol odvolací súd povinný dôsledne preskúmať
uvedené skutočnosti a až na tomto základe vyvodiť svoj právny záver a odôvodniť ho.
Pritom krajský súd mal dbať aj na to, aby účastník konania len z dôvodu, že si uplatní
svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov
konania.
Ústavný súd preto konštatoval, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu
o trovách konania je vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 376/07 zo 4. decembra 2008 o trovách
konania bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné
právo zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56
ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade bolo v záujme ochrany
základných práv sťažovateľa potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti
výroku o náhrade trov konania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský
súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania. V ďalšom postupe bude krajský
súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vyslovenými v II. časti tohto rozhodnutia
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení
veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. A. D. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ
požadoval úhradu trov konania v sume 292,38 €. Vzhľadom na to, že trovy konania
požadované sťažovateľom boli vyčíslené správne podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal
v sume ním požadovanej.
Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008, t. j. 695,41 €.
Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 (príprava a prevzatie veci
a písomné vyhotovenie sťažnosti) patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 2 x 115,90 € a 2 x režijný paušál
po 6,95 €. Spolu s 19 % DPH predstavuje zákonný nárok na trovy sumu 292,38 €.
Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009