Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-321-2017.pdf
PDF · 340.69 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/321/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO: 00419702, Hollého 10, P.O.BOX 78, 917 66 Trnava, zastúpený: MAPLE & FISH s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A , 811 08 Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovaným: 1. LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpený: HMG LEGAL, s.r.o. so sídlom Červeňova 14, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 885 459, 2. Slovenský pozemkový fond Bratislava, IČO: 17 335 345, Búdková 36, 817 15 Bratislava, o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 12C/177/2006-1641 zo dňa 30. júna 2017 v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 12C/177/2006-1641 zo dňa 30. júna 2017 v časti výroku o náhrade trov konania žalobcu proti žalovaným v 1. a 2. rade, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade p o t v r d z u j e .
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcu proti žalovanému v 1. rade p o t v r d z u j e .
Vo vzťahu žalobcu proti žalovanému v 2. rade výrok o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný v 2) rade je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastnícke právo k nasledovným nehnuteľnostiam: - parcela CKN č. XXXX, druh pozemku ostatné plochy o výmere 2524 m2, - parcela CKN č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 36 549 m2 obe vedené na LV č. XXXX pre k. ú. V. a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu voči žalovanému v rade 1) zamieta. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 2 ods.1, ods.2, § 3 ods.1 písm. c), ods.2,
ods.3, § 4 ods.1, § 5 ods.1,ods.2, ods.3, § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, § 1 ods.1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, § 2 písm. b), § 3 ods.1, ods.2, ods.3 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 11 ods. 2, § 12, § 26 ods.1 veta prvá, ods.5 § 17 ods.1, § 27 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, § 7, § 79 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), § 3 ods.1 až 3 zákona č.326/2005 Z. z. o lesoch, článkom 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že žaloba žalobcu bola dôvodne podaná voči žalovanému v 2. rade a nedôvodne podaná voči žalovanému v 1. rade. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam parc. č. 2144, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2712 m2, parc. č. 2142 m2 , druh pozemku lesné pozemky o výmere 3ha 6046 m2 vedených v PKV č. 81 v k. ú. , ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v Nitre, Správou katastra Komárno, v obci , v k. ú. , v katastri nehnuteľností v registri C na mape určeného operátu na Liste vlastníctva č. 1357 ako parc. č. 2144, druh pozemku lesné pozemky o výmere 2712 m2 a v katastri nehnuteľností v reg. C na mape určeného operátu na LV č. 568 ako parc. č. 2142, druh pozemku lesné pozemky o výmere 36046 m2, spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobca poukázal na to, že dňa 15.02.2006 vyzval žalovaného v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie nachádzajúcich sa v k. ú. . Nehnuteľnosti špecifikoval v Prílohe k výzve podľa ich zápisu v pkn. č. 81, identifikácie parciel č. 2835/05 zo dňa 26.01.2006 a výpisu z LV č. XXX a LV č. XXXX. Žalobca pri podávaní výzvy vychádzal zo zápisov v PKV č. XX pre k. ú. V.. Prvý relevantný zápis v tejto PKV bol vykonaný dňa 30.06.1948, na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sú predmetom revízie v zmysle pozemkovej reformy. Tento zápis bol v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. Následne po tomto zápise bol vykonaný ďalší zápis dňa 01.04.1955, na základe ktorého sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československa. Slovenská republika nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z. a to na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/ 1948 Z.b. o novej pozemkovej reforme. Ostrihomské arcibiskupstvo bolo výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PKV č. XX v k.ú. V.. Právne nástupníctvo odvodila Rímskokatolícka cirkev ako právnická osoba registrovaná na Ministerstve kultúry SR najmä z dohody Modus Vivendi z roku 1928 a iných cirkevných dokumentov podrobne uvedených v žalobe. Žalobca je právnická osoba, ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR a na preukázanie právnej subjektivity predložil potvrdenie cirkevného odboru Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a potvrdenie o pridelení identifikačného čísla Štatistickým úradom SR. Poukázal na to, predmetné nehnuteľnosti boli v zmysle zák. č. 142/1947 Zb. odňaté pôvodnému vlastníkovi, ktorým bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Právnym nástupcom s právom nástupníctva vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú pozemkovoknižne zapísané na zahraničné subjekty Rímskokatolíckej cirkvi, medzi ktoré patrí aj Ostrihomské arcibiskupstvo a nachádzajú sa na území Slovenskej republiky, je Rímskokatolícka cirkev, Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza ako cirkevná právnická osoba registrovaná na Ministerstve kultúry SR je podľa medzinárodnej dohody Modus vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou z 2.2.1928 a Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a SR medzi Svätou stolicou a SR uzavretej dňa 24.11.2000 a vnútorných predpisov Rímskokatolickej cirkvi, najmä Apoštolských konštitúcií „Ad ecclesiastici incrementum" zo dňa 2.9.1937, zo dňa 30.12.1977 „preskripcionum sacrosancti" a „Qui divino" zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území, ktoré od roku 1918 tvorili časť ČSR a v súčasnosti sa nachádzajú v SR. Z uvedeného je zrejmé, že oprávnená osoba na vydanie pozemkov je v zmysle § 2 ods. 2 z.č. 161/2005 Z. z. Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko- trnavská arcidiecéza. Žalovaný nevydal predmetné nehnuteľnosti na základe kvalifikovanej výzvy. Pasívnu legitimáciu žalovaného Lesy SR odôvodnil tým, že spravuje nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, preto je povinnou osobou podľa § 4 ods. 1 Zák. 161/2005 Z. z. Podľa § 5 ods.1 Z. č. 111/1990 Z.b. štátny podnik je právnickou osobou, vystupuje vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Takýmto osobitným predpisom je aj zák. č. 161/2005 Z.z., ktorý zakladá vecnú legitimáciu žalovaného, nakoľko povinnou osobou podľa tohto zákona je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona
spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR. V priebehu konania súd na návrh žalobcu uznesením dňa 05.05.2009 pripustil zmenu petitu. Na pojednávaní dňa 21.04.2015 súd zistil, že rozhodnutím Okresného úradu Komárno, Pozemkový a lesný odbor zo dňa 01.10.2014 pod č. OU-KN-PLO-2014/004076 bol schválený projekt pozemkových úprav v katastrálnom území . Na základe uvedenej skutočnosti Okresný súd Komárno uznesením dňa 24.09.2015 prerušil predmetné konania do zápisu projektu pozemkových úprav v katastrálnom území do katastra nehnuteľností. Dňa 07.12.2015 na základe výzvy súdu bolo Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor oznámené, že v k.ú. bol prevzatý „Projekt PPÚ o pozemkových úpravách" a zapísaný do katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO.2015/000434 pod č. Z-4248/2015-PPÍ podľa § 34 ods. 7 metodického návodu č. 74.20.73.46.30. Na základe návrhu žalobcu dňa 29.01.2016 Okresný súd Komárno pripustil vstup ďalšieho účastníka konania na strane žalovaného Slovenský pozemkový fond Bratislava a uznesením zo dňa 22.06.2016 pripustil zmenu petitu v znení : Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne vydať a navrátiť žalobcovi vlastnícke právo k nasledovným nehnuteľnostiam: - parcela CKN č. , druh pozemku ostatné plochy o výmere 2524 m2, - parcela CKN č. 5972, druh pozemku lesné pozemky o výmere 36 549 m2 obe vedené na LV č. XXXX pre k. ú. V. a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalovaní sú súčasne povinní uhradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu. Žalobca návrh na vstup žalovaného v 2. rade, ako aj návrh na zmenu petitu odôvodnil tým, že požiadal geodeta o preverenia aktuálneho stavu žalovaných nehnuteľností - parcely EKN č. XXXX a parcely CKN č. XXXX k. ú. V., bolo zistené, že došlo k zmene označenia parcelných čísel predmetných nehnuteľností, ako aj zmene výkonu správy. V súvislosti so vstupom ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného, ako aj v súvislosti so zmenou petitu žalobca uviedol, že aj naďalej sú splnené všetky podmienky ktoré vyžaduje reštitučný zákon. Pozemkovými úpravami nedošlo k zmene vlastníctva, ale došlo k zmene výkonu správy a k zmene označeniu parciel. Ide o objektívnu skutočnosť, nemôže byť na ujmu žalobcu. Nehnuteľnosť vedená na LV č. XXXX parc. č. XXXX druh pozemku ostatná plocha predstavuje chránené vtáčie územie a nehnuteľnosť vedená na LV č. XXXX parc. č. XXXX predstavuje územie európskeho významu. Žalobca poukázal na § 6 písm. e) zák. č. 161/2005 Z. z. v zmysle ktorého sa vlastníctvo nenavracia k pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany. Žalobca poukázal na to, že pri pojednávaných nehnuteľnostiach nie je označený stupeň ochrany. Podmienky na ochranu takéhoto územia je schopný zabezpečiť žalobca. Poukázal na § 62 zák. č. 543/2002 Z. z. v ktorom je výslovne uvedené, že vlastníctvo štátu k pozemkom s tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany nie je zakázané previesť na fyzické alebo právnické osoby. Žalobca mal za to, že reštitučný nárok uplatnil kvalifikovanou výzvou v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou voči žalovanému v rade 1). Keďže nedošlo k uzavretiu dohody, žalobca podal návrh na súd. Mal za to, že všetky podmienky reštitučného zákona na vydanie nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nim sú splnené. Nárok si uplatnil spoločne a nerozdielne, čo odôvodnil tým, že v priebehu konania došlo k zmene správy. Projektové pozemkové úpravy považoval za objektívnu skutočnosť, ktorú nemožno vykladať na ťarchu žalobcu. Predmetné nehnuteľnosti zostali zachované, nedošlo k zmene výmery, ani druhu pozemku, ani k zmene vlastníctva. Skutočnosť že sa jedná o chránené územie nepovažuje za prekážku vydania, nakoľko v tomto konaní nebol preukázaný ani stupeň, ani účel chránených území. Predmetné nehnuteľnosti sú spôsobilé vydania. Žalovaný v rade 1) navrhol žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100%. V priebehu konania namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, ako aj aktívnej legitimácie. Poukázal na tú skutočnosť, že podľa § 5 zák. č. 161/2005 Z. z. bolo povinnosťou žalobcu v hmotnoprávnej lehote končiacej dňa 30.4.2006 preukázať nezameniteľný dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 cit. zákona predložením listín osvedčujúcich tvrdenie žalobcu. Žalovaný v rade 1) mal zato, že žalobca nešpecifikoval dôvod navrátenia vlastníctva, ani nepredložil do 30.4.2006 listiny, neboli predložené ani so žalobou. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať status oprávnenej osoby predložením listín osvedčujúcich neprerušenú líniu právneho nástupníctva po Ostrihomskom arcibiskupstve. Žalobca vo svojej výzve č. 517/06 zo dňa 8.2.2006 subjekt po ktorom si uplatňuje navrátenie vlastníctva neoznačil. Trval na tom, že nie sú splnené podmienky stanovené reštitučným zákonom na vydanie nehnuteľnosti a navrátenia vlastníctva. K zmeneným skutočnostiam v dôsledku PPÚ uviedol, že nemá k predmetu sporu, ktorý bol špecifikovaný uznesením súdu na čl. 1526 ako vecný, tak ani právny vzťah. Dal do pozornosti súdu rozhodnutie Okresného úradu Komárno - pozemkový a lesný odbor zo dňa 28.07.2015, ktorým došlo ku schváleniu vykonania PPÚ, v dôsledku čoho zanikli pôvodné vlastnícke vzťahy a v zmysle § 14 ods. 4 Zák. č. 330/1991 Z. z. v spojení s § 132 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vznikli nové vlastnícke vzťahy, t.j. vzniklo nové vlastníctvo k predmetu sporu originálnym
spôsobom. Mal za to, že list právneho zástupcu žalobcu adresovaný geodetickej spoločnosti nemá účinky v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 330/1991 Z. z., teda žalobca nepodal podnet Okresnému úradu na vyhotovenie buď poznámky o vylúčení veci alebo odňatí pozemkov, o čom by príslušný úrad musel vydať rozhodnutie. Opísanú námietku samu o sebe považoval za spôsobilú na zamietnutie žaloby. Žalovaný za ďalšiu prekážku považoval § 6 písm. e) reštitučného zákona, nakoľko predmet sporu bol vyznačený kódmi 108 a 110. Uvedené osvedčuje, že na predmet sporu spadá účinnosť programu Natura 2000, t.j. v celom rozsahu smernice Európskej komisie č. 92/43/EHS, ktoré má prednosť pred vnútroštátnym právom. Žalovaný v rade 1) považoval za preukázané, že premet sporu má tretí a štvrtý stupeň prírody a to odkazom na záznamovú listinu, ktorú predložil na pojednávaní dňa 28.03.2017, ale aj vyhláškou MŽP SR č. 593/2006 Z. z., v ktorej sú zahrnuté zákazy činnosti stupňa 3 a 4 ochrany prírody. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že bez ďalšieho treba prihliadnuť na znenie § 62 zák. č. 543/2002 Z. z., nakoľko tento nadobudol platnosť a účinnosť pred vydaním osobitného reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. Žalovaný trval na tom, že dôvodom zamietnutia žaloby voči všetkým žalovaným sú námietky neurčitosti a nezrozumiteľnosti výzvy, námietka nepreukázania dôvodu navrátenia a to najmä s poukazom na Čd 142 z roku 1955, v ktorom je vyznačená konfiškácia podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. z. a n., t.j. z predmetnej listiny jednoznačne vyplýva, že nejde o reštitučný dôvod podľa § 3 reštitučného zákona. Uvedený správny akt je pre súd záväzný, nakoľko nespadá do kompetencie všeobecného súdu preskúmať správnosť správneho aktu. Žalovaný v rade 1) dal do pozornosti aj námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných s odkazom na to, že je potrebné rozlišovať medzi právnou subjektivitou SR oproti právnej subjektivity správcov. Vlastníkom predmetu sporu je Slovenská republika a nie správca. Žalobca si v zmysle vyjadrenia žalovaného v rade 1) nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 5 reštitučného zákona. Dôkazom je fakt, že prídelová listina Čd 142/1955 nebola predložená žalobcom ani vo výzve a ani v žalobe. Žalovaný v rade 1) poukázal aj na absenciu rozhodného obdobia. Odkázal na zápis B 3 W. č. XX k.ú. V. a predložil dôkaz o vyplatení ceny zabraného majetku. Dal do pozornosti list kardinála Z. z ktorého vyplýva, že ako Ostrihomská kapitula, tak Ostrihomské arcibiskupstvo nie sú zaniknuté cirkevné organizácie a nie je im známe také opatrenie, ktoré by spôsobilo zánik vlastníckeho práva. Žalovaný v rade 1) sa v súvislosti s chráneným vtačím územím odvolal na rozsudok Krajského súdu v Nitre 8Co/950/2014 zo dňa 05.11.2015 a na neprávoplatný rozsudok Okresného súdu Komárno č. 7C/175/2006 zo dňa 07.04.2017 v súvislosti s projektom pozemkových úprav. Žalovaný v rade 1) mal za to, že v konaní preukázal skutočnosti, ktoré osvedčujú zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Žalovaný v rade 2) sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v rade 1), mal za to, že žalobca nesplnil procesné podmienky žalobného návrhu. Podľa jeho názoru boli sporné nehnuteľnosti všeobecne záväzným právnym aktom príslušného orgánu vyhlásené za chránené a podľa § 6 písm. e) reštitučného zákona sa vlastníctvo k týmto pozemkom nevracia, nakoľko majú ochranný stupeň 3,4,5. Vzhľadom na prednesené námietky nesplnenia procesných podmienok žalobcom a na skutočnosť existencie chráneného územia, v ktorom sa sporné nehnuteľnosti nachádzajú, navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza sa domáhal navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam ako oprávnená osoba. Svoju aktívnu legitimáciu odôvodnil s poukazom na to, že je právnická osoba, ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR. Na preukázanie právnej subjektivity predložil potvrdenie o právnom nástupníctve, v zmysle ktorého právnym subjektom s právom nástupníctva vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú pozemkovoknižne zapísané na zahraničné subjekty rímskokatolíckej cirkvi ako sú Ostrihomské arcibiskupstvo, Ostrihomská kapitula, Ostrihomsky seminár, Ostrihomská fundácia, Budapeštiansky seminár, Fundácia Ostrihomského primáša, Lekýrske opátstvo, Zirotské opátstvo, Rábska kapitula a pod., nachádzajú sa na území SR, je Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Z potvrdenie vyplýva, že pri skúmaní právneho nástupníctva Rímskokatolíckej cirkvi bratislavsko-trnavskej arcidiecézy po zahraničných subjektoch, MK SR vychádzalo z Pápežskej konštitúcie zo dňa 30.12.1977 a z Modus vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou zo dňa 2.2.1929. Žalobca predložil súdu potvrdenie o pridelení identifikačného čísla od Štatistického úradu SR. Z výzvy predloženej žalobcom zo dňa 08.02.2006, ktorá bola doručená žalovanému v 1.rade dňa 15.02.2006 súd zistil, že žalobca sa domáhal navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam v k.ú. V. špecifikovaných v pkn. č. XX, identifikácii parciel č. XXXX/XX zo dňa 26.1.2006 a výpise z LV č. XXX a LV č. XXXX. Poukázal ďalej vo výzve na to, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c) zákona odňatím bez náhrady v zmysle Z. č. 142/47 Z. z. o revízii pozemkovej reformy. Žalobca predložil súdu identifikáciu parciel č. XXXX/XX, LV č. XXXX, LV č. XXX, prílohu k výzve na vydanie nehnuteľných vecí. Z W. č. XX pre k.ú. V. vyplýva, že výlučným vlastníkom nehnuteľností bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Z PKV vložky č. XX pre k.ú. v časti B rad.č. XX súd zistil, že podľa
návrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25.6.1948 a podľa ustanovenia zák. č. 142/1947 Z.b. v znení z. č. 44 /1948 Z.b. a vlád. nar. č. 1/48 Z.b. v znení vl. nar. č. 90/48 Z.b., ako aj v zmysle § 2 a nasledovné zák. č. 320/1920 Z.b. v znení zák. č. 220/1922 Z.b. poznamenáva sa, že nehnuteľnosti Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a že tieto nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa Zákona č. 142/1947 Z.b. v znení zák. č. 44/1948 Z.b. Súd z LV č. XXXX zistil, že v čase podania návrhu bola parc. reg. E č. 2144 vo vlastníctve Slovenskej republiky
- Lesy Slovenskej republiky. Súd z LV č. XXX zistil, že v čase podania návrhu bola parc. reg. C č. XXXX vo vlastníctve Slovenskej republiky - Lesy Slovenskej republiky. Súd nahliadnutím do LV č. XXX a LV č.XXXX a identifikácie parciel zisťoval charakter jednotlivých pozemkov, ktorých vydania sa žalobca domáha a zistil, že sa jedná o lesné pozemky. Žalovaný v rade1) predložil súdu prídelovú listinu čl. XXX na základe ktorej vo vykonávacom prídelovom konaní boli vydané pre Československý štát - Štátny majetok n.p. v Bajči do operatívnej správy žalované nehnuteľnosti, pričom nie je uvedený dátum na prídelovej listine. Z uznesenia Ľudového súdu Čd 142/1955 Hurbanovo, pre k. ú. V. zo dňa 30.3.1955 súd zistil, že parcely vo vložke č. XX (parc. č. XXXX a parc. č. XXXX) sa vložilo vlastnícke právo právom prídelu pre Československý štát - štátny majetok, národný podnik v Bajči operatívna správa v celosti. Žalovaný v rade 1) predložil súdu Dohodu o přejímací cene medzi Státním pozemkovým úřadem v Praze a Velkostatek Bajč - Ďotva podpísanú dňa 20.12.1930 a schválenú 13.1.1931 o tom, že Státní pozemkový úřad prevzal pre Československý štát nehnuteľnosti zapísané vo vložkách č.XX/I. Napriek tomu, že z dohody vyplýva, že je k nej pripojený zoznam (čl. II), sa pri dohode nenachádza. Z rozhodnutia Okresného úradu Komárno, Pozemkový a lesný odbor č. OU-KN-PLO-2014/004076 zo dňa 01.10.2014 súd zistil, že bol schválený projekt pozemkových úprav v k. ú. . Z úradného záznamu zo dňa 21.04.2015 čl. 1491 vyplýva, že súd zisťoval stav projektu pozemkových úprav a zistil, že v danom čase nie je možný žiadny zápis do katastra nehnuteľností. Sporné nehnuteľnosti majú nové parcelné čísla a kataster bude zápisy vykonávať až v septembri 2015. Uvedenú skutočnosť potvrdila aj správa zo dňa 25.06.2015. Na základe uvedenej informácie súd dňa XX.XX.XXXX prerušil konanie až do zápisu projektu pozemkových úprav v katastrálnom území do katastra nehnuteľností. Dňa 07.12.2015 Okresný úrad oznámil súdu, že v katastrálnom území V. bol prevzatý „Projekt PPÚ o pozemkových úpravách" a zapísaný do katastra nehnuteľností na základe Rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne, č. OÚ-KN-PLO-2015/000434, pod č. Z-4248/2015-PPÚ. Na základe uvedeného žalobca požiadal súd o zmenu petitu a vstup ďalšieho účastníka konania. Svoj návrh odôvodnil tým, že preveril aktuálny stav a zistil, že došlo k zmene označenia parcelných čísel predmetných nehnuteľností, ako aj k zmene výkonu správy. Na čl. 1585 bolo predložené právoplatné rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav v k.ú. . Z LV č. súd zistil, že parc. reg. „C" č. XXXX má výmeru 36549 m2 a charakter pozemku je lesný pozemok, spôsob využitia je charakterizovaný ako pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby a je označený kódom 110 ako územie európskeho významu. Z LV č. súd zistil, že parc. reg. „C" č. má výmeru 2524 m2 a charakter pozemku je ostatná plocha, spôsob využitia je charakterizovaný ako pozemok, na ktorom je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia a je označený kódom XXX ako chránené vtáčie územie. Žalovaný v rade 2) predložil súdu žiadosť Štátnej ochrany prírody SR o vykonanie zápisu Chráneného vtáčieho územia Dolné Považie do katastra nehnuteľností v okrese Komárno do katastrálnych území a Nesvady. Žalobca predložil súdu Vyjadrenie (čl.1614), v ktorom NND Group s.r.o. Hurbanovo ako osoba oprávnená vykonávať geodetické činnosti potvrdil, že pôvodná parc.č. reg. CKN č. XXXX pred pozemkovými úpravami je identická so súčasnou parc. reg. C KN č. XXXX a pôvodná parc. reg. EKN č. XXXX pred pozemkovými úpravami je identická so súčasnou parcelou registra C KN č. .V danom prípade súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca je aktívne legitimovaným účastníkom konania s poukazom na to, že podľa Modusu vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou z 2.2.1929 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti z 30.12.1977 bola na základe konštitúcií „praeskripcionum sacrosancti" a „Qui divino" zriadená samostatná slovenská provincia. Na základe týchto konštitúcií boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam, predovšetkým na juhu Slovenska patriace do pôsobnosti Ostrihomskej arcidiecézy sa stali súčasťou diecéz v rámci slovenskej provincie. Takto došlo k úprave a zosúladenie diecéz a nástupníctvu k právnemu cirkevnému majetku na území Slovenskej republiky. Právnym nástupcom vo vlastníctve všetkých nehnuteľností Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú zapísané pozemkovoknižne na zahraničné právne subjekty a nachádzajú sa na území SR je príslušné biskupstvo, na území ktorého sa nehnuteľnosti nachádzajú. Žalobca predložil súdu potvrdenie o právnej subjektivite zo dňa 15.07.2005 od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, potvrdenie o pridelení identifikačného čísla od štatistického úradu SR, potvrdenie o právnom nástupníctve, z ktorého vyplýva, že cirkevný odbor SR, potvrdzuje, že Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko-trnavská arcidiecéza má právnu subjektivitu, list
štátneho sekretára Jána kardinála M.. Z týchto všetkých dôkazov, ako aj s poukazom na Modus Vivendi a uvedené konštitúcie, súd mal za preukázané, že žalobca splnil podmienku a preukázal, že je aktívne legitimovaný v tomto spore a že je právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva a vrátane jeho zložiek na území SR. Pri posudzovaní pasívnej legitimácie žalovaného v rade 1) súd dospel k záveru, že žalovaný v rade prvom bol v čase podania pasívne vecne legitimovaným subjektom a vychádzal zo skutočnosti, že reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Reštitučný nárok na vydanie veci takto znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva až po realizácii tohto práva. Po realizácii tohto práva na vydanie veci v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Pokiaľ podľa zákona č.161/2005 Z. z. ako lex specialis v ustanovení § 4 ods. 1 sa označuje za povinnú osobu právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží, takouto osobou bol v čase podania žaloby žalovaný v rade 1). Súd bol toho názoru, že zákonodarca postavenie správcu, alebo držiteľa nehnuteľných vecí vo vlastníctve štátu ako povinných osôb neviazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci s oprávnenou osobou, kým v prípade uplatnenia totožného nároku na súde by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných nehnuteľností. V priebehu konania došlo k podstatnej zmene v dôsledku projektu pozemkových úprav a došlo tak k zmene správcu, ktorým sa stal žalovaný v rade 2), i keď po uplynutí prekluzívnej lehoty. Táto skutočnosť však nebráni uplatneniu si nároku žalobcu voči žalovanému v rade 2), nakoľko vlastníkom pojednávaných nehnuteľností je štát a k zmene došlo len vo výkone správy. Súd bol toho názoru, že účinky uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému rade 1) zostali zachované voči žalovanému v rade 2). S poukazom na uvedené súd považoval žalovaného v rade 2) za pasívne legitimovaného účastníka konania, ktorý spĺňa podmienky ustanovenia § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Žalobu súd voči žalovanému v rade 1) zamietol, nakoľko za daného právneho stavu nespĺňa podmienky ustanovenia § 4 ods. 1 reštitučného zákona. V danom prípade sa súd zaoberal aj tým, že žalobca žiada vydať predmetný pozemok spoločne a nerozdielne. Podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. V uvedenom ustanovení je upravená tzv. pasívna solidarita, je charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Jej funkcia spočíva vo väčšom zabezpečení pohľadávky veriteľa a v uľahčení jej uplatnenia. V danom prípade bol súd toho názoru, že sa nejedná o solidárny záväzok, nakoľko v zmysle reštitučného zákona je povinnou osobou právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Súd sa nestotožnil s návrhom žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníctva žalovanými v rade 1) a 2) spoločne a nerozdielne, nakoľko sa nejedná o spoločný záväzok. Žalovaný v rade 1) nie je ku dňu vyhlásenia rozsudku ani správcom predmetných nehnuteľností a ani vlastníkom, preto mu nemožno ani uložiť povinnosť na vydanie a navrátenie vlastníctva. Po zistení, že vecná legitimácia žalobcu a žalovaného v rade 2) v prejednávanej veci je daná, súd posudzoval výzvu žalobcu zo dňa 08.02.2006. Súd dospel k záveru, že uvedenou výzvou došlo k riadnemu uplatneniu práva žalobcu v zmysle zákona č.161/2005 Z. z., keď z výzvy jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok u povinnej osoby riadne písomnou výzvou a včas v zákonom stanovenej lehote do 30.04.2006. Náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. po formálnej stránke. Žalobca uviedol, že ide o nehnuteľnosti v k.ú. , ktoré špecifikoval v prílohe výzvy podľa zápisu v PKN vložky č. XX a LV č. XXX a LV č.XXXX a označil aj ich identifikáciu, taktiež v nej uviedol dôvod, podľa ktorého si uplatnil reštitučný nárok. Tento označil podľa § 3 ods. 1 písm. c) zák. č. 161/2005 Z. z. ako odňatie vlastníctva postupom podľa Zák. č. 142/47 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ktorá skutočnosť vyplýva i z pripojenej pozemkovoknižnej vložky. Nebolo preto sporné, aké právo si žalobca u žalovaného uplatnil, ku ktorým nehnuteľným veciam a ani dôvod na základe ktorého tak učinil. Súd dospel k záveru, že výzva žalobcu je kvalifikovanou výzvou v zmysle § 5 ods. 1 Zákona č. 165/2005 Z. z. V danom prípade z predloženej PKV vložky č. XX a z prídelovej listiny Čd 142/55 vyplýva uvedený postup, teda obdobne ako v prípade skonfiškovaného majetku bol pozemkový majetok získaný revíziou prvej pozemkovej reformy. Ak si ho štát neponechal na všeobecne prospešné účely, prideľoval sa následne prídelcom prídelovými listinami vydávanými Okresnými národnými výbormi, na ktorých pôsobnosť vo veciach prídelov prešla postupne z Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmery o vlastníctve pôdy ako i prídelové listiny mali rovnaké právne účinky. Oba boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k
prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami pre zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností, pokiaľ sú právne perfektné. V danom prípade z prídelových listín Okresného národného výboru v Hurbanove vyplýva, že táto sa vydáva pre Československý štát štátny majetok n. p. v Bajči, operatívna správa po vykonanom prídelovom konaní podľa nariadenia vlády č. 104/1945 Zb. n. SNR a týka sa nehnuteľností v k. ú. A. vo vložke č.XX, špecifikovaných parcelnými číslami, ktorých bývalým vlastníkom bola Ostrihomská arcidiecéza. Následne na základe tejto prídelovej listiny bol prevedený dňa 30.3.1955 pod Čd 142/55 i vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam zapísaných v PKV vložke XX pre k.ú. titulom prídelu pre Československý štát -štátny majetok, nár. podnik v Bajči - operatívna správa v celosti. Nehnuteľné veci, ktorých navrátenie vlastníctva sa žalobca domáha prešli do vlastníctva štátu práve postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Vzhľadom na uvedené je potrebné žalobu považovať za dôvodnú. Žalobca preukázal v konaní i okolnosť, že sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. c) Zákona č. 161/2005. V ďalšom sa súd zaoberal splnením podmienok ustanovených v § 2 ods. 1 Zákona č. 161/2002Z.z., v zmysle ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b)hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, e) podiely k spoločnej nehnuteľnosti. Z aktuálneho listu vlastníctva č. vyplýva, že žalované parcely sú v správe žalovaného v rade 2) a parc. reg. „C„ č. XXXX má výmeru 36549 m2 a charakter pozemku je lesný pozemok, spôsob využitia je charakterizovaný ako pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby a je označený kódom 110 ako územie európskeho významu. Z LV č. súd zistil, že parc. reg. „C" č. má výmeru 2524 m2 a charakter pozemku je ostatná plocha, spôsob využitia je charakterizovaný ako pozemok na ktorom je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia a je označený kódom 108 ako chránené vtáčie územie. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenia vyplýva, že poľnohospodárskou pôdou, ku ktorej sa podľa zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo navracia, možno považovať len takú pôdu, u ktorej sú splnené súčasne dve zákonné podmienky uvedené v § 2 písm. b) z. č. 220/2004 Z. z., t.j. že sa jedná o produkčne potencionálnu pôdu a že táto je evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty. Súd poznamenal, že z listu vlastníctva zisťoval účel a využitie pozemkov označených v petite. Údaje katastra uvedené v § 7 Katastrálneho zákona, kam patria aj druhy a výmery pozemkov a údaje o využití nehnuteľností, sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, resp. údaj katastra o druhu pozemku je hodnoverný a záväzný, ak sa nepreukáže opak (§ 70 katastrálneho zákona). V prípade parc. č. XXXX sa jedná o lesný pozemok, označený kódom 110 ako územie európskeho významu a v prípade parc. č. sa jedná o ostatné plochy, označené kódom 108 ako chránené vtáčie územie. V ustanovení § 17 ods. 1 zák. č. 543/2002Z.z. sú taxatívne vymenované lokality, ktoré možno vyhlásiť za chránené územia a medzi takéto patrí okrem iného aj chránené vtáčie územie. Zákon pri každej lokalite, ktorú možno vyhlásiť za chránené územie individuálne určuje, na ktorom území ochranného pásma platí aký stupeň ochrany. V ustanovení § 26 zák. č. 543/2002 Z.z. sa nachádza charakteristika chráneného vtáčieho územia. Pri chránenom vtáčom území však zákon nestanovuje stupeň ochrany, ale len v ustanovení § 26 ods. 5 cit. zák. zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet ochrany. Súd poznamenal, že sa nemožno stotožniť s odkazom žalovaného v rade 1) a 2) na rozsudok Okresného súdu Komárno 9C/33/2007 zo dňa 08.10.2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre 8Co/950/2014-1086 zo dňa 05.11.2015 a to predovšetkým z toho dôvodu, že nehnuteľnosť , ktorú bola predmetom uvedeného sporu nie je chránené vtáčie územie, ale pozemok nachádzajúci sa v chránenom areály "Dropie", na ktorom podľa § 21 zák. č. 543/2002Z.z. platí druhý, tretí, štvrtý alebo piaty stupeň ochrany. Z ustanovenia § 26 vyššie cit. zák. však pri chránenom vtáčom území stupeň ochrany nie je označený. Územie európskeho významu je charakterizované v ustanovení § 27 zák. č. 543/2002 Z. z., v ktorom však tiež nie je určený stupeň ochrany. Súd vzhľadom na námietky žalovaných s poukazom na stupeň ochrany v územiach Natura 2000, cez verejne prístupný portál Natura 2000 zistil, vstupom do Európskej únie 01.05.2004 sa Slovenská republika zaradila do spoločenstva štátov, ktoré je postavené na základoch spoločnej vnútornej aj zahraničnej politiky. Spoločné pravidlá a normy sú záväzné rovnako pre všetky členské štáty EÚ a sú nadradené ich jednotlivým národným zákonom. Sústava chránených území EÚ sa nazýva NATURA 2000. Vzniká spojením dvoch, spočiatku nezávislých sústav: 1) sústavy chránených vtáčích území, ktorá sa vytvára od roku 1979 na základe smernice Rady č. 79/409/EHS o ochrane voľne žijúcich vtákov, ktorú nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rdy 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva. 2) sústavy území európskeho významu, ktorá sa vytvára od roku 1992 na základe smernice Rady č. 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Pre územia európskeho významu sa nevyčleňuje žiaden špeciálny stupeň
ochrany. Sú vyhlasované za chránené územia(príp. uch zóny) podľa zákon o ochrane prírody a krajiny (z. č. 543/2002 Z. z.), v niektorej z národných kategórií chránených území. To znamená, že národnej sústave chránených území SR nefigurujú samostatne ako osobitná kategória, ale ako chránené územie národnej sústavy alebo ich časti. S poukazom na vyššie uvedené cit. zák. ustanovenia, ako aj uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že v konaní neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by bránili vydaniu nehnuteľností označených ako druh pozemku lesné pozemky a ostatné plochy, nakoľko zodpovedajú podmienkam ustanovenia § 2 ods.1 písm. a) a c) reštitučného zákona, preto ich súd žalobcovi vydal tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a taktiež nezistil žiadne prekážky na vydanie ani z dôvodu začlenia pojednávaných nehnuteľností do Európskej sústavy chránených území NATURA 2000. Žalovaní ďalej poukázali na to, že list právneho zástupcu žalobcu adresovaný geodetickej spoločnosti zo dňa 31.07.2013 nemá účinky v zmysle § 8 ods. 1 Zák. č. 330/1991 Z. z. a teda žalobca nepreukázal ani v tomto konaní, podobne ako tomu bolo v konaní 7C/175/2006 (rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť), že podal podnet Okresnému úradu Komárno na vyhotovenie poznámky o vylúčení veci alebo vyňatí pozemkov, o čom by príslušný úrad musel vydať rozhodnutie a ani z predloženého listu vlastníctva nevyplýva, že by bola vykonaná poznámka v prospech žalobcu na odčlenenie alebo vyňatie predmetu sporu z PPU. K predmetnej námietke súd poznamenal, že napriek prebiehajúcej realizácii PPU, ako aj jej schváleniu nemožno v predmetnej veci vyvodiť taký právny záver, ktorý znemožní uplatnenie vlastníckeho práva žalobcovi a to predovšetkým s poukazom na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Žalobca v prejednávanej veci na schválený PPÚ reagoval návrhom na zmenu petitu, ako aj návrhom na pribratie ďalšieho účastníka a žiadal súd o rozhodnutie. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania ak existujú dôvody osobitného zreteľa. V danom prípade bol súd toho názoru, že sa jedná o výnimočnosť prípadu prejednávanej veci - reštitučný nárok, náprava krívd z minulosti. Nezanedbateľnou skutočnosťou je aj fakt, že subjekty vystupujúce na strane povinnej a oprávnenej osoby to predovšetkým žalobca a žalovaní v 1. a v 2. rade sú fakticky napojené na rozpočtovú kapitolu štátu, osoba oprávnená disponuje vo všeobecnosti majetkom. V danom prípade najmenej tým, ktorým bol vydaný. Táto okolnosť tvorí výnimočnosť na postup aplikácie dôvodu hodného osobitného zreteľa a priznanie trov konania by bolo tvrdosťou vo vzťahu oprávnenej a povinnej osoby. Skutočnosť, že oprávnená a povinná osoba boli v konaní zastúpené, netvorí žiadnu prekážku, ani výnimočnosť na priznanie trov konania. Reštitučné konanie bolo oslobodené, čo svedčí o vôli vydať odňatý majetok a o čom takto zamýšľal bezpochyby aj zákonodarca. Ak sa účastníci dali zastúpiť, je predpoklad, že titulom výnimočnosti prípadu zároveň budú primerane znášať trovy zastúpenia. Povinná osoba nemá zodpovednosť za zavinenie, že tento stav, ktorý sa v predmetnom spore riešil, nastal v minulosti, pričom vydanie nehnuteľností je dané reštitučným zákonom. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že predmetná právna vec tvorí výnimočnosť prípadu a preto rozhodol bez ďalšieho zaťaženia subjektov na strane oprávnenej a povinnej osoby z pohľadu reštitučného zákona a § 257 CSP a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podal odvolanie žalovaný v 2. rade. Odvolanie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), f) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd zistil vykonávanie projektu pozemkových úprav v kat. úz. na základe rozhodnutia Okresného úradu Komárno, pozemkový a lesný odbor č. OU-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN- PLO.2015/000434 pod č. Z-4248/2015-PPÚ.Na základe výzvy súdu bolo Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor oznámené, že v kat. úz. bol prevzatý „Projekt PPÚ o pozemkových úpravách" a zapísaný do KN na základe rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO.2015/000434 pod. č Z-4248/2015-PPÚ. Na základe návrhu žalobcu zo dňa 29.01.2016 súd pripustil vstup ďalšieho účastníka konania na strane žalovaného Slovenský pozemkový fond a uznesením zo dňa 22.06.2016 pripustil zmenu žaloby. Súd bol názoru, že v priebehu konania došlo k podstatnej zmene v dôsledku projektu pozemkovej úprav a došlo tak aj k zmene správcu, ktorým sa stal žalovaný v 2. rade, nakoľko povinnou osobou je štát vlastník sporných nehnuteľností. Účinky uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade zostali zachované voči žalovanému v 2. rade. Súd považoval žalovaného v 2. rade za pasívne legitimovanú stranu sporu, ktorá spĺňa podmienky ustanovenia § 4 ods. 1 reštitučného zákona a žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol, nakoľko za daného stavu nespĺňa podmienky ustanovenia § 4 ods. 1 reštitučného zákona. Súd sa nestotožnil s návrhom žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníctva voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, nakoľko sa nejedná o spoločný záväzok. Žalovaný v 1. rade nie je ku dňu vyhlásenia rozsudku ani správcom predmetných nehnuteľností, ani ich vlastníkom, preto mu nemožno uložiť povinnosť na vydanie a navrátenie vlastníctva. Súd skúmajúc
podmienky ustanovené v § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. mal za to, že v prípade parcely CKN č. 5927 sa jedná o druh pozemku - lesný pozemok označený kódom 110 ako územie európskeho významu a v prípade parcely CKN č. sa jedná o druh pozemku ostatné plochy označené kódom 108 ako chránené vtáčie územie. Súd dospel k záveru, že neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by bránili vydaniu predmetných nehnuteľností. Žalovaný v 2. rade ďalej uviedol, že podľa jeho právneho názoru súd nesprávne interpretoval obsah použitej právnej normy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade vo svojich aj písomných vyjadreniach opakovane dával do pozornosti súdu a poukazoval na LV č. kat. úz. , z ktorého vyplýva, že v časti je zapísaná poznámka : Titul nadobudnutia- Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárno č. OÚ- KN-PLO-2015/00434 zo dňa 28.07.2015, Z - 4248/2015 PPÚ. V rozhodnutí Okresného úradu Komárno pozemkový lesný odbor č. j. 2015/00434 zo dňa 28.07.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 18.08.2015 sa vo výrokovej časti uvádza „Dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia sa nadobúda vlastníctvo k novým pozemkom podľa rozdeľovacieho plánu vyhotoveného vo forme obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním...". Podľa názoru žalovaného v 2. rade význam tohto rozhodnutia o novej skutkovej a právnej situácii spočíva v existencii právoplatného rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991, v ktorom sa uvádza, že dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav staré vlastnícke práva zanikajú a nadobúda sa vlastnícke právo k novým pozemkom. Vzhľadom k všeobecne známej skutočnosti o prebiehajúcej realizácie PPÚ v kat. úz. v spojení s § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 330/1991 Zb. platí, že účastníkmi pozemkových úprav sú fyzické a právnické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva môžu byť pozemkovými úpravami dotknuté. V predmetnom spore nebola na LV vyznačená ani poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní a žalobca svoj nárok neprihlásil do projektových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb., preto dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav sa nadobudne vlastníctvo k novým pozemkom podľa § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. Z uvedeného dôvodu nemohol súd prvej inštancie po ukončení PPÚ identifikovať nehnuteľnosti tak, ako to bolo v minulosti vo vzťahu k novovytvoreným parcelám a to tak, že nezohľadnil nové vlastnícke vzťahy, ku ktorým došlo podľa § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb., čo bolo v rozpore s realizáciou PPÚ. Z vyššie uvedeného dôvodu nemohol súd žalobe vyhovieť. Podľa názoru žalovaného v 2. rade súd prvej inštancie dospel k názoru, že je možné vydať sporné pozemky parcela CKN č. , druh pozemku ostatné plochy o výmere 2524 m2 a parcela CKN č. XXXX, druh pozemku lesné pozemky o výmere 36 549 m2 obe vedené na LV č. pre kat. úz. . Súd síce konštatoval, že z LV č. vyplýva, že parcela CKN č. sa jedná o druh pozemku ostatné plochy označené kódom 108 ako chránené vtáčie územie a spôsob využitia pozemku je určený kódom 10, čo znamená - na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia. Parcela CKN č. 5972 druh pozemku lesné pozemky označené kódom 110 ako územie európskeho významu a spôsob využitia pozemku je určený kódom 38, čo znamená - pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby. Záver súdu prvej inštancie, že uvedené parcely spĺňajú podmienku vydania podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. § 2 považuje za nedôvodný a v tejto časti rozsudok ani riadne neodôvodnený. Žalovaný v 2. rade zastáva právny názor, že inštitút prekážok na vydanie nehnuteľností podľa ustanovenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. je výnimkou z účelu reštitúcií. Dôvodom nevracania vlastníctva k pozemku sú v tomto konkrétnom prípade obrana štátu, ťažba vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich chráneného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany. Uvedené znamená, že na týchto parcelách sa nevykonáva poľnohospodárska činnosť z dôvodu ochrany časti územia a to tým, že sa dodržiavajú povinnosti a obmedzenia formulované v zákone č. 543/2002 o ochrane prírody a krajiny. Vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR č. 593/2006 Z. z. bolo vyhlásené chránené vtáčie územie Dolné Považie, do ktorého patrí aj kat. úz. , keď na LV č. v časti B sa uvádza nasledovné: zápis kódu chráneného územia CHVÚ Dolné Považie, zoznam parciel CHVÚ Dolné Považie, zoznam parciel CHVÚ, Z-64287/2015. Uvedené preukazuje, že sporné parcely sa nachádzajú v území, ktoré bolo všeobecne záväzným a právnym aktom príslušného správneho orgánu vyhlásené za chránené. Jedná sa o územie medzinárodného významu, na ktoré sa vzťahujú záväzky vyplývajúce z medzinárodných programov dohôd alebo dohovorov, ku ktorým Slovenská republika pristúpila. Podľa názoru žalovaného v 2. rade štát vyjadril vôľu, aby územie, ktoré spĺňa určité špeciálne vlastnosti a podmienky bolo chránené o niečo viac ako pozemky, ktoré takéto vlastnosti nemajú. To sú všetko skutočnosti, ktoré prevažujú nad účelom reštitúcie a samotným reštitučným nárokom na vydanie sporných pozemkov. Vydanie sporných pozemkov by s ohľadom na ich polohu a povahu vylučovalo alebo obmedzovalo právny pojem, ktorým je chránené vtáčie územie a územie európskeho významu v zmysle § 17 ods. 1 Zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Samotná existencia chráneného územia, či už vtáčieho alebo
ochrany biotopov obmedzuje riadne využitie týchto pozemkov. To sú prekážky, ktoré bránia využívaniu pozemkov na poľnohospodársky účel. Súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaného v 2. rade, nevykonal žiadne dokazovanie za účelom zistenia reálneho stavu sporných nehnuteľností, či slúžia poľnohospodárskemu využitiu. Predmetom vydania je parcela CKN č. , druh pozemku - ostatné plochy a parcela č. CKN XXXX druh pozemku letné pozemky. Záver súdu prvej inštancie, že predmetné parcely spĺňajú podmienku vydania podľa § 2 reštitučného zákona považuje žalovaný za nedôvodný v rozpore s účelom zákona. Podľa názoru žalovaného rozhodujúcim kritériom v tomto prípade je reálny stav nehnuteľnosti a to, či ide o pozemok, ktorý slúži poľnohospodárskej výrobe alebo je pre ňu dôležitý. Na posúdenie toho, či parcela CKN č. druh pozemku ostatné plochy je predmetom spôsobilým vydania v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. je rozhodujúci reálny stav predmetnej nehnuteľnosti, akému účelu slúži bez ohľadu na to, ako je evidovaná na LV č. . Žalovaný v 2. rade zastal názor, že zo znenia § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. jednoznačne vyplýva, že predmetom vydania podľa zákona č. 1661/2005 Z. z. sú výslovne nehnuteľnosti spĺňajúce legálnu definíciu pojmu poľnohospodárska pôda v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 220/2004 Z. z., t. j. produkčne potencionálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty, a nie všetky nehnuteľnosti tvoriace poľnohospodársky pôdny fond. S poukazom na ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 330/1991 Zb. uviedol, že pokiaľ ide o nehnuteľnosti- parcely s uvedeným druhom pozemku zastavané plochy a nádvoria, ostatné plochy ako aj vodné plochy v zásade nemožno tieto považovať za poľnohospodársku pôdu, ku ktorej sa vracia vlastnícke právo v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. V tomto ustanovení sa výslovne uvádza lesný pôdny fond a poľnohospodárska pôda, nie poľnohospodársky pôdny fond. Ak je totiž v reštitučnom zákone taxatívne ustanovené, že vlastnícke právo sa navracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, tak sa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré poľnohospodársku pôdu netvoria, v tomto konkrétnom prípade ostatná plocha, nevracia. V súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami, ktoré preukazujú, že predmetné nehnuteľnosti nepodliehajú vydaniu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a § 6 písm. b) zákona č. 161/2005 Z. z. mal žalovaný v 2. rade za to, že dôkaznú povinnosť preukázať reálne využitie pozemkov mal žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie s poukazom na uvedené zákonné ustanovenia. Z uvedenej skutočnosti vyplýva, že pozemok parcela CKN č. druh pozemku ostatné plochy v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. netvorí poľnohospodársku pôdu. Ďalej poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosti ktoré sú predmetom tohto konania v čase podania výzvy a v čase podania žaloby boli evidované na LV č. XXX parc. CKN č. XXXX druh pozemku lesný pozemok a na LV č. XXXX parc. CKN č. XXXX lesný pozemok, ktoré spravoval žalovaný v l. rade. Žalovaný v 2. rade bol do evidencie nehnuteľností zapísaný ako správca sporných nehnuteľností v roku 2015 po zapísaní Projektu pozemkových úprav do katastra nehnuteľnosti, tieto nikdy nespravoval, neprenajímal, ani s nimi nenakladal, pretože tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba Štátne lesy SR. Určenie práva správy k sporným pozemkom a to bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností ovplyvňuje postavenie žalovaných strán v tomto konaní. Podľa názoru žalovaného v 2. rade ako správca spornej nehnuteľnosti parc. CKN č. XXXX druh pozemku lesné pozemky nie je v zmysle reštitučného zákona osobou povinnou, nie je pasívne vecne legitimovanou osobou. S ohľadom na uvedené je názoru, že závery súdu prvej inštancie sú predčasné, súd sa nesvysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami potrebnými pre posúdenie žaloby žalobcu na vydanie sporných nehnuteľností s ohľadom na druh pozemku, predovšetkým s tým, aký je reálny stav týchto nehnuteľností, či slúžia poľnohospodárskemu účelu.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania podal odvolal žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že žalobca sa v konaní domáha vydania a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Nestotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania, považuje ho v tejto časti za arbitrárny, nepreskúmateľný, svojvoľný, v rozpore s platnou právnou úpravou. S poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania uviedol, že uvedený záver súdu prvej inštancie nielenže nemá oporu v platnej právnej úprave, ale predstavuje nedovolenú tvorbu práva a na jeho podklade dochádza k nedovolenej diskriminácii oprávnených osôb. Žiaden právny predpis nevylučuje právo oprávnenej osoby, t. j. aj žalobcu, požadovať nárok na náhradu trov konania, ktoré jej v konaní podľa Reštitučného zákona
vznikli. Rovnako zo žiadneho predpisu nevyplýva, že by súd pri rozhodovaní o nároku na priznanie náhrady trov konania mal vychádzať z majetkovej situácie oprávneného subjektu. Platná právna úprava v tomto prípade ustanovení § 255 a § 256 CSP rozlišuje zásadu úspechu a zásadu zavinenia. Napriek tomu, že ustanovenie § 257 CSP pripúšťa z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať právo na náhradu trov konania, aj to len výnimočne, je zrejmé, že v tomto konaní sa nejedná o takýto prípad. Namieta preto správnosť záveru súdu, ktorý výnimočnosť prípadu a dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodil len z predmetu konania, ktorým je reštitučný nárok žalobcu. Je zrejmé, že takýto záver je neudržateľný, protiústavný, odporuje právu žalobcu na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu. Žalobca sa návrhom domáhal vydania a navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých bol pôvodným vlastníkom, resp. jeho predchodca, boli mu v období predchádzajúceho režimu protiprávne štátom odňaté a prijatím Reštitučného zákona sa štát snažil aspoň čiastočne kompenzovať krivdu, ktorú žalobca ako oprávnená osoba musel znášať. Žalobca včas a riadne vyzval žalovaného v l. rade, v tom čase jedinú povinnú osobu na vydanie sporných nehnuteľností a navrátenie vlastníctva k nim. Žalovaný v l. rade mu tieto nehnuteľnosti dobrovoľne nevydal, preto žalobca nemal inú možnosť, než sa domáhať svojho práva žalobou na súde. Je zrejmé, že zo strany žalobcu nešlo o svojvoľné, alebo o zjavne neúspešné uplatnenie alebo bránenie svojho práva, čo napokon potvrdil aj súd, keď vyhovel žalobe žalobcu. Je teda nepochybné, že žalobca nezavinil začatie súdneho konania, ani jeho priebeh, počas celého konania postupoval tak, aby konanie prebiehalo efektívne, hospodárne, účelne. Akékoľvek prieťahy v konaní boli spôsobené zo strany žalovaných, ktorí vystupovali ako zástupcovia štátu a malo byť ich prvoradým záujmom dosiahnuť účel Reštitučného zákona. Žalovaní však nielenže v rozpore s ustanovením § 8 ods. 3 Reštitučného zákona neposkytli žalobcovi potrebnú pomoc a súčinnosť, ale svojimi neopodstatnenými námietkami prispeli k prieťahom v súdnom konaní, nárastu nákladov strán sporu a aktívne vyvíjali činnosť na zmarenie alebo aspoň oddialenie účelu Reštitučného zákona. Pokiaľ by žalovaný v l. rade na podklade výzvy dobrovoľne vydal žalobcovi nehnuteľnosti, vydania ktorých sa domáhal a navrátil vlastnícke právo k nim, k podaniu žaloby by vôbec nemuselo dôjsť a tým ani k vzniku nákladov na strane žalobcu. Prípadne, ak by žalovaní poskytli žalobcovi pomoc a súčinnosť v súdnom konaní, viedlo by to k skráteniu súdneho konania, k nižším nákladom a k zníženiu zaťaženosti súdu. Žalovaný v l. rade si musel byť vedomý toho, že ak neuzavrie so žalobcom dohodu v prekluzívnej lehote, žalobca bude nútený podať žalobu, nakoľko márnym uplynutím prekluzívnej lehoty by došlo k zániku jeho nároku. Štát prijatím Reštitučného zákona sa snažil aspoň čiastočne kompenzovať škodu, ktorá oprávneným osobám vznikla následkom krívd a neprávosti spôsobených protiprávnym odňatím ich vlastníckeho práva v rozhodnom období. Zámerom zákonodarcu bolo zabezpečiť, aby oprávnené osoby nemuseli znášať dodatočné náklady spojené s uplatnením a bránením ich práva podľa Reštitučného zákona. Aj z toho dôvodu je konanie podľa Reštitučného zákona oslobodené od súdnych a správnym poplatkov. Bolo by preto aj v rozpore so samotným účelom Reštitučného zákona, ak by oprávnenej osobe, ktorá si riadne a včas uplatnila svoj nárok, preukázala v súdnom konaní splnenie všetkých podmienok, ktoré Reštitučný zákon vyžaduje a bola v konaní úspešná, bolo odopreté právo na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložila na ochranu svojho práva v zmysle Reštitučného zákona. Odopretím práva na náhradu trov konania by tak žalobca ako oprávnená osoba, ktorej odškodnenie štát sleduje, bol vystavený ďalšiemu finančnému zaťaženiu. Poukázal na to, že žalobca požadoval vydať a navrátiť vlastnícke právo k pozemkom parc. č. a č. XXXX. Súd žalobe vyhovel, teda žalobca mal plný úspech v konaní. S poukazom na uvedené je zrejmé, že žaloba bola podaná z objektívnych dôvodov, v konaní bol úspešný, preto mu podľa § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu trov konania, ktoré vynaložil v súvislosti s uplatnením alebo bránením svojho nároku. V súdnej praxi Ústavného súdu, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva je jednotný názor v tom, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom. Dal do pozornosti Nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 166/09 z 02.09.2009, ako aj súdnu prax NS SR a ÚS SR a to I.ÚS 48/05, II. ÚS 272/08, II.ÚS 526/2010 zo dňa 13.04.2011, II. ÚS 31/04 zo dňa 17.12.2004, II.ÚS 248/2010. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 5/2006, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/441/2013 zo dňa 18.06.2014. S poukazom na uvedené skutočnosti bol názoru, že v tomto prípade neexistuje žiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania má byť podľa § 255 ods. 1 CSP priznané právo na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli, teda súd prvej inštancie postupoval nesprávne, pokiaľ žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Napokon namietal, že súd prvej inštancie svoje závery ani dostatočným spôsobom neodôvodnil a nevysporiadal sa s námietkami a argumentáciou žalobcu, v dôsledku čoho je rozsudok v napadnutej časti nepreskúmateľný, zmätočný a v rozpore s povinnosťou súdu vyplývajúcou z ustanovenia § 220 ods.2 CSP, ktoré zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy SR vykladať a uplatňovať aj ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP. Postup súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti rozsudku je v rozpore s Ústavou SR, Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ustanoveniami CSP a samotným účelom reštitučného zákona. Svojim reštriktívnym a svojvoľným výkladom rozhodol v rozpore nielen so skutkovým stavom, ale aj právnou úpravou. V dôsledku uvedeného súd nielenže nesprávne právne vec posúdil, ale žalobca bol postupom súdu ukrátený na svojom práve na spravodlivý súdny proces.
4. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu žalovaného písomným podaním zo dňa 11.08.2017. Uviedol, že žalovaný v 2. rade odôvodnil podané odvolanie s poukazom na ustanovenie § 355 ods. 1 v súlade s § 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP, pričom argumentuje tým, že súd nesprávne interpretoval obsah použitej právnej normy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom vzniesol námietku právoplatne ukončených pozemkovo-právnych úprav, námietku chráneného vtáčieho územia a územia európskeho významu, námietku nespôsobilosti vydania pozemku parc. č. , námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie voči pozemku parc. č. XXXX. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdeniami žalovaného v 2. rade a považuje vznesené námietky za nedôvodné a účelové. Vo vzťahu k prvej námietke dal do pozornosti, že žalovaný v 1. rade porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 5 ods. 2 reštitučného zákona a to tým, že ako povinná osoba neuzavrel so žalobcom ako oprávnenou osobou dohodu o vydaní nehnuteľných vecí do 60-tich dní odo dňa prijatia kvalifikovanej výzvy (výzva prijatá dňa 15.02.2006), čo neurobil ani neskôr, a čo taktiež neurobil ani žalovaný v 2. rade ako nový správca nehnuteľností. V prípade, že by žalovaný v 1. rade a neskôr aj žalovaný v 2. rade neporušili svoju vyššie uvedenú zákonnú povinnosť, všetky ďalšie skutočnosti, ako aj PPÚ by prebehli na nehnuteľnostiach už so žalobcom ako vlastníkom. Porušenie povinnosti žalovanými nemôže byť na ujmu žalobcu. Súdne konanie doposiaľ trvalo 11 rokov, t.j. od 13.09.2006 a až dňa 18.09.2015 došlo právoplatnému schváleniu a zápisu PPÚ v kat. úz. , t. j. cca 9 rokov po uplatnení nároku voči povinnej osobe. Povinná osoba má povinnosť vydať nehnuteľnosti od uplatnenia nároku žalobcu kvalifikovanou výzvou a neskôr žalobou na súde, pričom od tohto momentu sa dostáva do omeškania so svojim plnením a akékoľvek škody, straty, zmeny na predmetných nehnuteľnostiach idú na jej ťarchu. Aj v zmysle § 4 ods. 2 reštitučného zákona je povinná osoba povinná nakladať s nehnuteľnosťami so starostlivosťou riadneho hospodára a nemôže prevádzať vlastnícke právo na iné osoby. Navyše žalobca nijako nezavinil tento stav, ani nemal možnosť ho ovplyvniť. PPÚ sú objektívnou skutočnosťou. Okrem iného žalovaní boli účastníkmi PPÚ v kat. úz. , a to obligatórne podľa § 6 ods. 1 písm. f), písm. g) zákona č. 330/1991 Zb. a teda boli ich súčasťou a mali a mohli sami informovať okresný úrad o podstatných skutočnostiach týkajúcich sa nehnuteľností, ktorých sú vlastníkmi/správcami, a to nielen vychádzajúc z logiky veci, či zo všeobecnej informačnej povinnosti (napr. aj § 3 ods. 3, § 5 ods. 5, § 6 ods. 5 a ďalšie) vyplývajúcej zo zákona č. 330/1991 Zb., ale aj zo základnej súčinnosti správnych orgánov v správnych konaniach. Čo sa týka nevyznačenia poznámky o prebiehajúcom súdnom spore do katastra nehnuteľností, ide o právo žalobcu, nie jeho povinnosť, a teda jeho nevyužitie nie je možné považovať za porušenie zákona a zákon s jeho nevyužitím ani nespája nijakú sankciu. Dôležitá je tiež skutočnosť, že samotný žalobca podal žiadosť spoločnosti realizujúcej PPÚ o zachovanie stavu nehnuteľností v rámci PPÚ, čo preukazuje podanie zo dňa 31.07.2013, ako aj súvisiaca komunikácia s okresným úradom, a teda aj po PPÚ zostal tvar, veľkosť, poloha a vlastníctvo nehnuteľností nezmenený, čo je v súlade s § 4 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. V zmysle uvedeného je jednoznačné a preukázané, že tvar, veľkosť, poloha a vlastníctvo nehnuteľností zostali zachované aj po PPÚ, navyše okresný úrad, aj spoločnosť realizujúca PPÚ mali vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní, preto aj nebol zmenený stav nehnuteľností. Realizácia, schválenie, ani zápis PPÚ nemajú žiadny vplyv na reštitučný nárok žalobcu a nie sú prekážkou pre vyhovenie žalobe uplatnenej podľa reštitučného zákona. Opačný výklad by bol príliš formalistický, reštriktívny a popierajúci zmysle a podstatu reštitúcie. K druhej námietke v podanom odvolaní s poukazom na ustanovenie § 6 písm. e) reštitučného zákona uviedol, že z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že navráteniu vlastníctva nebráni skutočnosť, že nehnuteľnosť tvorí chránený areál s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany, ale rozhodujúcim kritériom je, akému účelu nehnuteľnosť slúži. Úmyslom zákonodarcu nebolo vyňať spod pôsobnosti reštitučného zákona všetky nehnuteľnosti, ktoré sú súčasťou areálov a oblasti s tretím a štvrtým stupňom ochrany uvedených v predmetnom ustanovení, ale len zamedziť tomu, aby nedošlo k vydaniu takých nehnuteľností, ktoré slúžia k niektorému z taxatívne stanovených účelov. Okrem toho v prípade chráneného vtáčieho územia zákon č. 543/2002 Z. z. na rozdiel od iných chránených území nestanovuje stupeň ochrany, ale v ustanovení § 25 ods. 5 len zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet ochrany. Obdobne v prípade územia európskeho významu zákon výslovne neustanovuje stupeň ochrany, odkazuje na všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý vydá ministerstvo a v § 27 ods. 3 ukladá ministerstvu, aby prerokovalo s vlastníkmi, správcami a nájomcami pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie navrhovaného územia európskeho významu do národného zoznamu, pričom súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona a spôsob náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania, teda aj z týchto dôvodov nemožno predmetné ustanovenie § 6 písm. e) reštitučného zákona aplikovať na tento prípad. Ďalej poukázal, že v dôvodovej správe k reštitučnému zákonu (k § 1 a § 2) zákonodarca vyslovene uvádza: „Zákon sa vzťahuje aj na pozemky, ktoré sa nachádzajú v národnom parku alebo na území chráneného areálu prírodnej rezervácie, prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo i ochranného prvku s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany, alebo šľachtiteľskej plochy." Pokiaľ ide o dôvodovú správu k § 6 reštitučného zákona zákonodarca konštatoval: „Definujú sa prípady, kedy pozemky nemožno vydať. Dôvodom sú prekážky, ktoré bránia riadnemu využitiu pozemkov alebo ide o zhodnotené stavby alebo prípady, kedy išlo o vklad." Je nepochybné, že vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 6 písm. e) reštitučného zákona a účelu reštitučného zákona z vydania a navrátenie nie sú vylúčené pozemky, ktoré sa nachádzajú na chránenom vtáčom území alebo území európskeho významu, ale úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť z vydania tie nehnuteľností, ktoré slúžia na účely chráneného areálu národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo i ochranného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany. Vyplýva to aj zo samotnej dôvodovej správy k reštitučnému zákonu, podľa ktorej sú spôsobilým predmetom vydania aj pozemky, ktoré sa nachádzajú v národnom parku alebo na území chráneného areálu, prírodnej rezervácie, prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo i chráneného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany, alebo šľachtiteľskej plochy. Žalobca ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na ustanovenie § 62 ods. 1 zák. č. 543/2002, podľa ktorého „Vlastníctvo štátu k pozemkom a vodným plochám v územiach s tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany je zakázané previesť na iné osoby. Tým nie sú dotknuté práva fyzických osôb a právnických osôb podľa predpisov o majetkovej reštitúcii." V poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je exemplifikatívny výpočet predpisov upravujúcich majetkovú reštitúciu. Medzi týmito predpismi je uvedený aj zákon číslo 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, na ktorý reštitučný zákon nadväzuje, a teda výnimka zo zákazu previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v územiach s tretím, štvrtým, alebo piatym stupňom ochrany zo štátu na inú osobu platí aj na prípady cirkevných reštitúcií. Teda ak by aj išlo o chránené územia s tretím, štvrtým alebo piatym stupňom ochrany, čo žalobca odmieta, s poukazom na citované ustanovenie by sa zákaz nevzťahoval na vydanie nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona. Žalobca je rovnako ako štát schopný a pripravený zabezpečiť dodržanie podmienok, obmedzení a zákazov, ktoré sú stanovené platnou legislatívou pre chránené vtáčie územie a územia európskeho významu. V súčasnosti nie je ničím výnimočným, že chránené vtáčie územia a územia európskeho významu sú vo vlastníctve súkromných osôb, ktoré zabezpečujú ich ochranu dodržiavaním zákonných obmedzení, a to dokonca aj za podpory štátu, čo predpokladá samotný zákon č. 543/2002 Z. z. Zákon č. 543/2002 Z. z. nevylučuje využitie chráneného vtáčieho územia ani územia európskeho významu na poľnohospodársku činnosť alebo pre potreby vlastného hospodárstva (sám žalovaný v 2. rade využíva tieto nehnuteľnosti pre vlastné potreby a pre potreby hospodárskej činnosti), ale stanovuje podmienky a obmedzenia, ktoré sa musia dodržiavať pri týchto územiach. Je nepochybné, že žalobca, ktorý má záujem využiť predmetnú nehnuteľnosť na hospodársky účel, je rovnako ako štát (žalovaný v 2. rade) schopný zabezpečiť splnenie a dodržiavanie zákonných podmienok a obmedzení stanovených pre chránené vtáčie územie a územie európskeho významu. Opačný záver by bol porušením práva vlastniť majetok, ktoré v sebe zahŕňa aj rovnosť vlastníckeho práva, teda rovnosť subjektov nadobudnúť vlastnícke právo k určitej veci a právo na rovnaký obsah vlastníckeho práva a jeho ochranu. Ide o právo, ktoré garantuje Ústava SR v článku 20 ods. 1. S poukazom na ustanovenie § 12 zákona č. 543/2002 Z. z. uviedol, že ako už uviedol zákon č. 543/2002 Z. z. pri chránených vtáčích územiach a územiach európskeho významu neustanovuje osobitne stupeň ochrany, preto vo všeobecnosti platí len prvý stupeň ochrany, ako pre väčšinu územia SR, ktorý predstavuje len všeobecnú ochranu. Aj uvedené skutočnosti tak svedčia správnosti tvrdení žalobcu o tom, že v danom prípade neexistuje prekážka vydania podľa ustanovenia § 6 písm. e) reštitučného zákona. Napokon vo vzťahu k parcele č. 5972, ktorá má podľa LV číslo kód druh chránenej nehnuteľnosti 110- územie európskeho významu, ktoré je začlenené do sústavy chránených území NATURA 2000 a ktoré podľa informácií z webovej stránky Ministerstva životného prostredia SR nebolo ešte vyhlásené za územie európskeho významu, čo v spojení s vyššie uvedeným svedčí tvrdeniu žalobcu, že tu nie je prekážka vydania podľa ustanovenia § 6 písm. e) reštitučného zákona ani k jednej zo žalovaných parciel, ale ide o spôsobilý predmet vydania. K tretej námietke v podanom odvolaní uviedol, že z predložených
a vykonaných dôkazov vyplýva, že parc. č. , ktorá je v evidencii katastra nehnuteľností evidovaná ako ostatné plochy, zároveň má v spôsobe využívania pozemkov uvedený kód 10 - na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň, proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia. S poukazom na ustanovenia § 70 ods. 1, § 7 písm. b) zákona č. 62/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastnícky a iných práv k nehnuteľnostiam, § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane, využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zák. č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov uviedol, že parc. č. jednoznačne je spôsobilým predmetom vydania tak, ako aj parc. č. XXXX, nakoľko je dôležitá pre poľnohospodárske využitie s poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 reštitučného zákona. Na podporu svojich tvrdení poukázal na relevantnú judikatúru napr. rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 13.03.2013 sp. zn. 6Co/131/2010, rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/48/2009. Ďalej uviedol, že žalovaný žiadnym spôsobom v konaní nevyvrátil hodnovernosť údajov katastra, jeho tvrdenia sú nepodložené a nedôvodné a odporujúce účelu a zmyslu Reštitučného zákona. Mal za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne právne posúdil vydanie sporných nehnuteľností zodpovedajúcim § 2 ods. 1 písm. a) Reštitučného zákona a preto ich súd vydal. K štvrtej námietke v podanom odvolaní uviedol, že Reštitučný zákon definuje povinnú osobu v ustanovení § 4 od. 1 Reštitučného zákona, pričom povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. V zmysle gramatického výkladu citovaného ustanovenia je nepochybné, že povinnou osobou je právnická osoba, ktorá spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky. Vzhľadom na objektívne skutočnosti- PPÚ v dôsledku ktorých došlo k zmene označenia parcelných čísiel predmetných nehnuteľností, ako aj k zmene výkonu správy, žalobca nemal inú možnosť, ako požadovať súd, aby rozhodol o pripustení vstupu žalovaného v 2. rade do konania a o následnej zmene petitu. Poukázal na to, že žalobca nijako nezavinil tento stav, ani nemal možnosť ho ovplyvniť. K zmene správy zo žalovaného v l. rade na žalovaného v 2. rade došlo v roku 2015 v dôsledku pozemkových úprav, ide teda o objektívnu skutočnosť, následkom ktorej je zmena správy. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že takáto zmena správy nemôže byť na ujmu práva žalobcu na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých pôvodným vlastníkom bol a ktorému boli v rozhodujúcom období odňaté zo strany štátu. O to viac, ak aj po schválení projektu pozemkových úprav zostalo zachované vlastníctvo k týmto parcelám v prospech Slovenskej republiky a zmena sa dotkla len ich správy. Okresný súd sa správne stotožnil s názorom, že účinky uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému v l. rade zostali zachované voči žalovanému v 2. rade. Čo sa týka správy lesných pozemkov žalovaným v 2. rade, tento sa stal ich správcom po PPÚ, čo potvrdzuje aj výpis z LV č. pre kat. úz. . Žalovaný v 2. rade bol obligatórne účastníkom PPU, preto mal možnosť namietať správu pozemku parc. č. XXXX v tomto správnom konaní, resp. mal možnosť využiť opravné prostriedky, prípadne akékoľvek zákonné postupy v súvislosti so zmenou správy pozemku parc. č. XXXX. Ako je už vyššie uvedené podľa § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona údaje katastra sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Žalovaný v 2. rade svoju správu pozemku parc. č. XXXX nijako nevyvrátil. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie nie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril k podanému odvolaniu žalobcu v často výroku o náhrade trov konania písomným podaním zo dňa 14.08.2017. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania potvrdil. Uviedol, že žalovaný v 2. rade po vstupe do konania vystupoval v predmetnom spore len formálne, plnil si svoje procesné povinnosti, nevstupoval aktívne do sporu, ani nepodával žiadne návrhy v zmysle hospodárnosti konania. S poukazom na ustanovenie § 8 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z. uviedol, že ak zákonodarca zabezpečil, že reštitučné konania sú oslobodené od poplatkov a uplatňovanie zmiernenia majetkovej krivdy v zmysle citovaného zákona nemá finančne zaťažiť oprávnenú osobu, taktiež by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti požadovať od žalovaného v 2. rade, zastupujúceho štát, ktorý už v zmysle vyššie citovaného ustanovenia znášal náklady právnych zástupcov oprávnenej osoby súvisiace s uplatnením reštitučného nároku, aby povinná osoba štát zastúpený žalovaným v 2. rade, znášal trovy konania a ktorý ich ani nezavinil, najmä ak vymáhanie reštitučného nároku súdnou cestou spôsobila oprávnená osoba, t. j. žalobca svojou oneskorenou činnosťou. Na základe uvedeného poukázal na to, že v tomto prípade súd správne aplikoval ustanovenie § 257 CSP, ktoré umožňuje súdu skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Aj pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou súdneho konania ako celku, súd musí prihliadnuť na všetky okolnosti veci, ktoré môžu mať vplyv na určenie práv a povinností účastníkov a pri aplikácii § 257 CSP tiež na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu
nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Podľa jeho názoru k dôvodom hodným osobitného zreteľa v tomto spore je možné dospieť vo vzťahu k špecifickému druhu konania o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským obciam vyvolaného na základe zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj z procesnej situácie, ktorú žalovaný v 2. rade opísal vyššie. Súd je povinný pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v § 256 ods. 2 CSP. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne dospel i k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Podľa jeho názoru, súd riadne skúmal podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.
6. Žalovaný v 1. rade sa vyjadril k odvolaniu žalobcu, ako aj k odvolaniu žalovaného v 2. rade písomným podaním zo dňa 22.08.2017. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti jej I. výroku zmenil tak, že žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietne a v časti výroku II., III. potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že sa stotožňuje a súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie ohľadne jeho druhého výroku, ktorým žalobu zamietol voči žalovanému v 1. rade a poukázal na správnu právnu argumentáciu súdu prvej inštancie. Súhlasil a stotožnil sa tiež s tretím výrokom, podľa ktorého sa žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva. Žalovaný v 1. rade nesúhlasil s názorom žalobcu uvedeným v podanom odvolaní žalobcu, podľa ktorého uvedený záver súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti náhrady trov konania nemá oporu v platnej právnej úprave. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie spočívajúci v rozhodnutí o trovách konania tak, ako súd prvej inštancie rozhodol, má práve oporu v ustanovení § 257 CSP. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než vyplynú z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný v 1. rade má pritom za to, že v tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa tak, ako ich vymedzil súd prvej inštancie, ako aj výnimočnosť tohto prípadu. Výnimočnosť pritom môže spočívať tak v okolnostiach veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. V tomto prípade je podľa žalovaného v 1. rade výnimočnosť tak v okolnostiach prejednávanej veci (reštitučný nárok), ako aj v okolnostiach strán sporu (strany sporu sú napojené na rozpočet štátu). Súd prvej inštancie aplikáciu ustanovenia § 257 CSP neodôvodnil len z predmetu konania, ale odôvodnil to aj okolnosťami strán sporu. Práve okolnosti u strán sporu a okolnosti v predmete sporu vo vzájomnej previazanosti odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Všetky strany sporu sú v podstate určitým spôsobom napojené na rozpočet štátu, čo v spojení s predmetom sporu, teda skutočnosťou, že v tomto spore ide o uplatnenie reštitučného nároku, odôvodňuje správnu a vhodnú aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Nesprávny je podľa žalovaného v 1. rade aj odvolací návrh naformulovaný žalobcom. Žalobca pritom nešpecifikuje, či na náhradu trov konania právneho zastúpenia má byť zaviazaný žalovaný v 1. rade alebo žalovaný v 2. rade, príp. či majú byť na náhradu týchto trov konania zaviazaní spoločne. Vo vzťahu k žalovanému v 1. rade bola žaloba zamietnutá a teda podľa názoru žalovaného v 1. rade by žalobcovi nemala byť priznaná náhrada trov konania. Skutočnosť, že voči žalovanému v 1. rade bola žaloba zamietnutá, by na druhej strane odôvodňovala zároveň taký záver, aby bol žalobca vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zaviazaný k povinnosti nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade si uvedomuje správnu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP ako uvádza vyššie, je tento spor výnimočný okolnosťami v jeho predmete, ako aj okolnosťami u jeho strán, tak aj napriek neúspechu žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade nenapadol odvolaním rozsudok v časti výroku o trovách konania K odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedol, že podľa žalovaného v 1. rade je pre rozhodnutie súdu prvej inštancie relevantné a podstatné rozhodnutie OU Komárno pozemkový a lesný odbor č.j. 2015/00434 zo dňa 28.07.2015, ktorým bolo rozhodnuté, že dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia, t.j. dňom 18.08.2015 sa nadobúda vlastníctvo k novým pozemkom podľa rozdeľovacieho plánu vyhotoveného vo forme obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním. S poukazom na ustanovenie § 14 ods. 4 zákona č. 330/1991 Zb. tak dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav staré vlastnícke práva zanikajú a nadobúda sa vlastnícke právo k novým pozemkom. Na základe uvedeného je potom nesprávnym právnym posúdením, keď súd prvej inštancie po ukončení pozemkovoprávnych úprav identifikoval predmetné nehnuteľnosti tak, ako to bolo v minulosti vo vzťahu k novovytvoreným parcelám a nezohľadnil nové vlastnícke vzťahy, ku ktorým došlo v zmysle pozemkových úprav. Súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 2 ods.
1 písm. a) a c) reštitučného zákona. Žalovaný v 1. rade sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného v 2. rade uvedenej v časti III. odvolania žalovaného v 2. rade. Taktiež aj podľa žalovaného v 1. rade súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania a následného zisťovania skutkového stavu mal posúdiť predmetné nehnuteľnosti aj z pohľadu ich reálneho využívania, a nielen z formálneho zápisu na príslušnom liste vlastníctva. Aj keď súd prvej inštancie uvádza a odvoláva sa na ustanovenie § 7 v spojení s § 70 zákona č. 162/1995 Z. z., podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak, tak neskúmaním reálneho využívania predmetných nehnuteľností ani neumožnil preukázanie opaku.
7. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného v 1. rade písomným podaním zo dňa 26.10.2017. Uviedol k vyjadreniu žalovaného v 1. rade k výroku o trovách konania, že nie je pravdou, že by mal žalobca v predmetnom konaní neúspech vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Zdôraznil, že žalobca mal v konaní plný úspech vo veci. Skutočnosť, že súd vo výroku rozsudku zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade vyplýva len z procesnej zmeny subjektu na strane žalovaného, pričom ide o objektívnu skutočnosť, ktorá nemôže byť vykladaná na ťarchu žalobcu. Ďalej zdôraznil, že tvrdenia žalovaného v 1. rade si vzájomne odporujú a znižujú tým relevanciu a dôveryhodnosť celej jeho argumentácie. Žalovaný v 1. rade na jednej strane tvrdí, že v tomto, resp. akomkoľvek reštitučnom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania, čo odôvodňuje výnimočnosť prejednávanej veci, t.j. reštitučným nárokom ako takým a okolnosťami u strán sporu a to, že sú napojené na rozpočet štátu. Dokonca žalovaný v 1. rade uvádza, že on sám nepodal odvolanie vo výroku o trovách konania a to z dôvodu údajnej existencie výnimočnosti okolností odôvodňujúcich nepriznanie náhrady trov konania, hoci sa domnieva, že by v zmysle zásady úspechu mohol mať nárok na ne, čo rázne žalobca odmieta. Na záver však bez vysvetlenia odporujúc celej predošlej argumentácii o výnimočnosti tohto konania a tzv. „oslobodení reštitučného konania od náhrady trov konania" žiada odvolací súd o priznanie práva na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Pričom dôvody hodné osobitného zreteľa žalovaný v 1. rade vidí nielen v prípade nároku žalobcu na náhradu trov konania, ale výslovne uvádza, že ani v prípade jeho nároku na náhradu trov konania tieto nemožno priznať v zmysle § 257 CSP. Takisto skutočnosť, že žalovaní v 1. a 2. rade sú napojení na rozpočet štátu nepredstavuje z hľadiska náhrady trov konania žiadnu prekážku, či dôvod na oslobodenie. Naopak s ohľadom na výnimočnosť prejednávanej veci - reštitučný nárok a účel reštitučného zákona - náprava krívd z minulosti, ktorá bola žalobcovi spôsobená práve štátom, ako aj s ohľadom na nespoluprácu žalovaných ako povinných osôb, porušenie povinnosti žalovaným v 1. rade ako povinnej osoby uzavrieť s oprávnenou osobou dohodu o vydaní nehnuteľnosti do 60 dní od doručenia výzvy a nadštandardnú dĺžku trvania sporu 11 rokov, počas ktorých žalovaní okrem iného aj ekonomicky užívajú nehnuteľnosti, toto všetko predstavujú dôvody, pre ktoré mal žalobca jednoznačne nárok na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP. K údajnej nešpecifikácii zo strany žalobcu od koho žiada priznať náhradu trov konania uvádza, že žalobca žiada v tomto súdnom konaní konštantne náhradu trov konania od oboch žalovaných štandardne spoločne a nerozdielne, čo vyplýva z jeho podaní a vyjadrení. Žalovaný na jednej strane zastáva názor o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a nepriznaní náhrady trov konania v reštitučnom konaní, na druhej strane sám požaduje náhradu trov konania. Jeho argumentácia je rozporná, nedôvodná, účelová, odporujúca ustanoveniam CSP o trovách konania, ako aj reštitučnému zákonu. K vyjadreniu žalovaného v 1. rade vo veci samej uviedol, že sa s tvrdeniami žalovaného v 1. rade nesúhlasí. Zdôraznil, že aj po pozemkovo-právnych úpravách zostal tvar, veľkosť, poloha a vlastníctvo nezmenené, navyše Okresný úrad aj spoločnosť realizujúca PPÚ mali vedomosť o tomto prebiehajúcom súdnom konaní a nehnuteľnosti aj z tohto dôvodu zostali zachované. Navyše zákon č. 330/1991Zb. umožňuje zahrnúť do PPÚ aj pozemky, ktoré svoju polohu, tvar a vlastníctvo nemenia. Samotná realizácia, schválenie, ani zápis PPÚ ako také nemôže mať žiadny vplyv na reštitučný nárok žalobcu, ide len o objektívne skutočnosti, ktoré nevie žalobca nijako ovplyvniť a tieto ani nemôžu byť brané na ťarchu reštituenta. Pozemkovo-právnymi úpravami nedošlo k žiadnej zmene nehnuteľnosti a neexistuje prekážka pre nevyhovenie žalobe uplatnenej podľa reštitučného zákona. Opačný výklad by bol príliš formalistický, reštriktívny, popierajúci zmysel reštitúcie. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/48/2009 zo dňa 28.10.2010. Ďalej uviedol, že nepravdivé sú aj tvrdenia žalovaného v 1. rade ohľadne údajnej nespôsobilosti vydania nehnuteľností. Mal za to, že súd správne posúdil nehnuteľnosti a dostatočne skúmal všetky podmienky pre ich vydanie potrebné v zmysle reštitučného zákona. Zo všetkých skutočností, ako aj vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti sú spôsobilé vydania podľa reštitučného zákona a neexistuje žiadna prekážka pre nevydanie podľa § 6 reštitučného zákona. Navrhol, aby odvolací súd vydal rozhodnutie, ktorým zmení rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o náhrade trov konania a prizná žalobcovi náhradu
trov celého konania v rozsahu 100 %, ktoré sú povinní zaplatiť žalovaní spoločne a nerozdielne, alternatívne výrok v časti náhrady trov konania zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu od žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne.
8. Žalovaný v 2. rade sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného v 1. rade písomným podaním zo dňa 23.10.2017. S poukazom na ustanovenie § 8 ods.1, 2 zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že v súlade s vyjadrením žalovaného v 1. rade poukazuje na skutočnosť, že ak zákonodarca zabezpečil, že reštitučné konania sú oslobodené od poplatkov a uplatňovanie zmiernenia majetkovej krivdy v zmysle citovaného zákona nemá finančne zaťažiť oprávnenú osobu, taktiež by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti požadovať od žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zastupujúcich štát, ktorý už v zmysle vyššie citovaného ustanovenia znášal náklady oprávnenej osoby súvisiace s uplatnením reštitučných nárokov. Na základe uvedených skutočností poukázal, že v tomto prípade súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 257 CSP, ktoré umožňuje súdu skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Aj pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou súdneho konania ako celku, musí súdi prihliadať na všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na určenie práv a povinností účastníkov pri aplikácii § 257 CSP a tiež na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. K dôvodom hodným osobitného zreteľa v tomto spore je možné dospieť vo vzťahu k špecifickému druhu konania o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským obciam vyvolaného na základe zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj z procesnej situácie. Súd je povinný pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovené § 256 CSP. Nie je pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie riadne skúmal podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti II. a III výroku potvrdil a vo výroku I. zmenil a žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol.
9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj ako „CSP") po zistení, že odvolania (žalobcu a žalovaného v 2. rade) boli podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú náležitosti § 363 CSP, prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného v 2. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) za splnenia povinnosti ustanovenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) nebolo dôvodne podané a odvolanie žalobcu (vo výroku o trovách konania žalobcu proti žalovaným v 1.a 2. rade) bolo dôvodne podané len proti žalovanému v 2. rade, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade, ako aj v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcu proti žalovanému v 1. rade ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o náhrade trov konania žalobcu proti žalovanému v 2. rade zmenil v súlade ustanovením § 388 CSP (keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie).
10. Podľa § 470 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Podľa § 470 ods.2 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len CSP) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
12. 12.Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý zákon zrušil OSP a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa OSP zostávajú zachované.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods.2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
16. Z obsahu spisu v danej právnej veci vyplýva, že predmetom konania je žaloba žalobcu zo dňa 13.09.2006 proti žalovaným v 1.a 2. rade (pôvodne len proti žalovanému v 1. rade, vstup žalovaného v 2. rade súd pripustil uznesením č. k. 12C/177/2006-1521 zo dňa 29.01.2016), ktorou sa domáhal od žalovaných v 1.a 2. rade spoločne a nerozdielne vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľným veciam ??parcela C KN č. , druh pozemku ostatná plocha o výmere 2524 m2, ??parcela C KN č. XXXX, druh pozemku lesný pozemok o výmere 36549 m2 obe vedené na LV č. pre k. ú. podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (v znení súdom prvej inštancie naposledy pripustenej zmeny petitu uznesením č. k. 12C/177/2006- 1526 zo dňa 22.06. 2016). Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobcu ako dôvodne podanej proti žalovanému v 2. rade a žalobu ako nedôvodnú proti žalovanému v 1. rade zamietol. Predmetom odvolacieho konania vo veci je vydanie a navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam žalobcovi žalovaným v 2. rade. Žalobca žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade odôvodnil v otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade tým, že žalovaný v 1. rade ako povinná osoba - správca predmetných nehnuteľností (§ 4 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z.) ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z. nevyhovel písomnej výzve žalobcu na vrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam za preukázania skutočnosti podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z. z., ktoré nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu na základe odňatia bez náhrady (§ 3 ods.1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z.) a neuzavrel s žalobcom dohodu o vydaní nehnuteľností a vo vzťahu k žalovanému v 2. rade žalobu odôvodnil v otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade tým, že predmetné nehnuteľnosti sú vedené na LV č. v prospech Slovenskej republiky v správe žalovaného v 2. rade v dôsledku pozemkových úprav v k. ú. s poukazom na rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.07.2015, Z 4248/2015-PPÚ (schválenie projektu pozemkových úprav v k. ú. ), čím na základe z objektívnej skutočnosti došlo k zmene označenia parcelných čísel predmetných nehnuteľností (ktoré nehnuteľnosti sú identické a to pôvodná E KN parcela č. XXXX s parcelou C KN č. a pôvodná C KN parcela č. XXXX s parcelou C KN č. XXXX), ako aj k zmene výkonu správy zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2. rade. Žalobca na pojednávaní dňa 28.03.2017 zotrval na podanej žalobe v znení naposledy pripustenej zmeny žaloby, mal za to, že v konaní bola preukázaná aktívna legitimácia žalobcu, pasívna legitimácia žalovaných, spôsobilý predmet vydania, keď na predmetných nehnuteľnostiach nie je označený osobitný stupeň ochrany, keď v zmysle zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny nie je vylúčené vydať nehnuteľnosti označené ako chránené vtáčie územie a územie európskeho významu na poľnohospodárske využitie a lesné hospodárstvo, ktorý citovaný zákon stanovuje podmienky a obmedzenia, ktoré sa musia dodržiavať, ktoré je schopný žalobca dodržiavať s poukazom na ustanovenie § 62 ods.1 citovaného zákona. S poukazom na ustanovenie § 3 ods.2 zákona č. 161/2005 Z. z. uviedol, že akýkoľvek stav predmetných nehnuteľností po 01.05.2005 je z hľadiska reštitúcie a navrátenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam irelevantný, žalobca v rámci pozemkových úprav podaním zo dňa 31.07.2013 žiadal o zachovanie stavu predmetných nehnuteľností, teda aj po týchto právnych úpravách tvar, veľkosť, poloha, ani vlastníctvo predmetných nehnuteľností neboli zmenené, k zápisu chráneného vtáčieho územia a územia európskeho významu na predmetných nehnuteľnostiach došlo až v roku 2015, teda po účinnosti reštitučného zákona, ktorá skutočnosť nemá vplyv na samotnú reštitúciu. Žalobca na pojednávaní dňa 01.06.2017 trval na podanej žalobe a svojich skutkových tvrdeniach. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a vo svojom ostatnom písomnom podaní zo dňa 21.03.2017 zhrnul svoje námietky namietajúc preklúziu práva žalobcu, nedoručenie kvalifikovanej, zrozumiteľnej a určitej výzvy, nepreukázanie skutočností (podmienok) požadovaných zákonom č. 161/2005 Z. z. v lehote do 30.04.2006, najmä, že žalobca je oprávnenou osobou, dôvod navrátenia vlastníctva podľa § 3 citovaného zákona a pod., nedostatok aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, absenciu rozhodného obdobia. Ďalej žalovaný v 1. rade namietal s poukazom na zápis na LV č. k. ú. v časti B, že vlastníkom predmetných nehnuteľnosti je Slovenská republika v správe žalovaného v 2. rade na základe rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN- PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ, teda žalovaný v 1. rade nie je vlastníkom, ani správcom predmetných nehnuteľností, ktoré nehnuteľnosti nikdy neboli vo vlastníctve žalobcu, resp.
jeho právneho predchodcu, neprešli do vlastníctva štátu - Slovenskej republiky v rozhodnom období z dôvodov uvedených v § 3 zákona č. 161/2005 Z. z., predmetné nehnuteľnosti a režim práv a povinností s nimi spojený nespadá pod režim zákona č. 161/2005 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. a s poukazom na ustanovenia § 17 ods.1, ods.2, § 27 ods.1 zákona č.543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny s poukazom na zápis predmetných nehnuteľností na LV č. k. ú. parcela C KN č. pod kódom XXX chránené vtáčie územie (CHVÚ Dolné Považie), parcela C KN č. XXXX pod kódom 110 územie európskeho významu. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 28.03.2017 zotrval na svojom písomnom stanovisku zo dňa 21.03.2017, zdôraznil, že nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní, nie je zapísaný ako správca predmetných nehnuteľností, predmetné nehnuteľnosti boli predmetom pozemkových úprav, ktorých účastníkom bol aj s poukazom na ustanovenie § 6 ods.1 písm. d) zákona č. 330/1991 Zb. žalobca, ktorý nepostupoval podľa § 8 ods.1 písm. b) citovaného zákona, pričom súd je viazaný rozhodnutím OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.07.2015, teda zánikom starých vlastníckych a užívacích vzťahov a vznikom nových vlastníckych a užívacích vzťahov k novým pozemkom a vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam sa nevracia s poukazom na ustanovenie § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z, keďže sa jedná o chránené vtáčie územie a územie európskeho významu, ako súčasť iných vyšších chránených území, v dôsledku čoho sa na ne vzťahuje zvýšený stupeň ochrany prírody. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní dňa 01.06.2017 trval na zamietnutí žaloby. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení zo dňa 12.09.2016 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť dôvodiac tým, že k predmetným nehnuteľnostiam sa vlastníctvo nenavracia v súlade s ustanovením § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. s poukazom na identifikáciu predmetných nehnuteľností a legendu na LV č. , ktoré vyjadrujú spôsob využívania pozemku a slúžia na posúdenie, či je možné predmetné nehnuteľnosti vydať alebo ide o nehnuteľnosti, ktorých vydaniu bránia dôvody uvedené v ustanovení § 6 zákona č. 161/2005 Z. z., keďže KNC parcela č. druh pozemku ostatná plocha o výmere 2524 m2, k. ú. podľa legendy na LV č. kód spôsobu užívania pozemku 10 znamená, že na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia a kód druh chránenej nehnuteľnosti 108, čo znamená chránené vtáčie územie a KCN parcela č. XXXX druh pozemku lesné pozemky o výmere 36549 m2, k. ú. podľa legendy na LV č. je kód spôsobu užívania pozemku 38, čo znamená pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby a kód druh chránenej nehnuteľnosti 110, čo znamená územie európskeho významu. Žalobca sa v písomnom vyjadrení zo dňa 16.02.2017 uviedol, že z ustanovenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že navráteniu vlastníctva nebráni skutočnosť, že nehnuteľnosť tvorí chránený areál s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany, ale rozhodujúcim kritériom je, akému účelu slúži. Úmyslom zákonodarcu nebolo vyňať spod pôsobnosti reštitučného zákona všetky nehnuteľnosti, ktoré sú súčasťou areálov a oblastí s tretím a štvrtým stupňom ochrany uvedených v predmetnom ustanovení, ale len zamedziť tomu, aby nedošlo k vydaniu takých nehnuteľností, ktoré slúžia niektorému z taxatívne stanovených účelov. Zdôraznil, že v prípade chráneného vtáčieho územia zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny na rozdiel od iných chránených území nestanovuje stupeň ochrany, ale v ustanovení § 25 ods.5 citovaného zákona len zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet ochrany. Obdobne v prípade územia európskeho významu zákon výslovne neustanovuje stupeň ochrany a v ustanovení § 27 ods.3 citovaného zákona ukladá ministerstvu, aby prerokovalo s vlastníkmi, správcami a nájomcami pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie navrhovaného územia európskeho významu do národného zoznamu, pričom súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona a spôsob náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania. V dôvodovej správe k reštitučnému zákonu (k § 1 a§ 2) zákonodarca výslovne uvádza „Zákon sa vzťahuje aj na pozemky, ktoré sa nachádzajú v národnom parku, alebo na území chráneného areálu a prírodnej rezervácie, prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany alebo šľachtiteľskej plochy." Vychádzajúc z doslovného znenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. a účelu tohto zákona, z vydania a navrátenia nie sú vylúčené pozemky, ktoré sa nachádzajú v chránenom vtáčom území alebo v území európskeho významu, ale úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť z vydania tie nehnuteľnosti, ktoré slúžia na účely chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím alebo štvrtým stupňom ochrany. Na podporu svojich tvrdení poukázal na ustanovenie § 62 ods.1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a poznámku pod čiarou k tomuto ustanoveniu, v ktorej je uvedený exemplifikatívny výpočet predpisov upravujúcich majetkovú reštitúciu, medzi ktorými je uvedený aj zákon č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, na ktorý reštitučný zákon nadväzuje. Poukázal
tiež na to, že zákon č. 543/2002 Z. z. nevylučuje využitie chráneného vtáčieho územia, ani územia európskeho významu na poľnohospodársku činnosť alebo pre potreby lesného hospodárstva (keď sám žalovaný využíva tieto nehnuteľnosti pre vlastné potreby a pre potreby hospodárskej činnosti), ale stanovuje podmienky a obmedzenia, ktoré sa musia dodržiavať pri týchto územiach. Žalobca má záujem využívať predmetné nehnuteľnosti na hospodársky účel, je rovnako ako štát schopný zabezpečiť splnenie a dodržiavanie zákonných podmienok a obmedzení stanovených pre chránené vtáčie územie a územie európskeho významu. S poukazom na ustanovenie § 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny uviedol, že zákon č. 543/2002 Z. z. pri chránených vtáčích územiach a územiach európskeho významu neustanovuje osobitne stupeň ochrany, preto pre ne vo všeobecnosti platí len prvý stupeň ochrany, ako pre väčšinu územia SR, ktorý predstavuje len všeobecnú ochranu. Žalovaný v 2. rade na pojednávaní dňa 28.03.2017 uviedol, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam sa nevracia s poukazom na ustanovenie § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z., keď na ktorých nehnuteľnostiach sú prekážky, ktoré bránia riadnemu využívaniu pozemkov na poľnohospodársky účel za účelom ochrany časti územia tým, že sa dodržujú povinnosti alebo obmedzenia, ktoré sú formulované v zákone č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, keďže sa nachádzajú na území, ktoré bolo vyhlásené za chránené. Žalovaný v 2. rade na pojednávaní dňa 01.06.2017 trval na zamietnutí žaloby.
17. Súd prvej inštancie v danej právnej odvolacej veci v otázke právneho posúdenia veci (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) zaujal právny názor s poukazom na ustanovenia § 2 ods.1, ods.2, § 3 ods.1 písm. c), ods.2, ods.3, § 4 ods.1, § 5 ods.1,ods.2, ods.3, § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, § 1 ods.1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, § 2 písm. b), § 3 ods.1, ods.2, ods.3 zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 11 ods. 2, § 12, § 26 ods.1 veta prvá, ods.5 § 17 ods.1, § 27 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny,§ 7, § 70 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), § 3 ods.1 až 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, článok 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, že žaloba žalobcu proti žalovanému v 2. rade bola dôvodne podaná, majúc za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu (ako právneho nástupcu Ostrihomského arcibiskupstva), ako aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2. rade (ako povinnej osoby podľa § 4 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z.), keď podľa LV č. pre k. ú. predmetné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe žalovaného v 2. rade titulom nadobudnutia
- Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015- PPÚ, proti ktorému zostali účinky uplatnenia práva žalobcu na navrátenie vlastníctva k predmetných nehnuteľným veciam zachované, pričom došlo len k zmene výkonu správy, keď ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z. z., ako aj ku dňu podania žaloby bola ich vlastníkom Slovenská republika a správcom bol žalovaný v 1. rade (ktorý bol v čase podania žaloby pasívne vecne legitimovaný), z ktorého dôvodu potom žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko ku dňu rozhodnutia súdu nebol vlastníkom, ani správcom predmetných nehnuteľností. Mal za to, že napriek prebiehajúcej realizácii PPÚ, ako aj schváleniu vykonania PPÚ nemožno v predmetnej veci vyvodiť taký právny záver, ktorý znemožní uplatnenie vlastníckeho práva žalobcovi a to predovšetkým s poukazom na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý má právo vlastniť majetok, keď vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Ďalej dospel k záveru, že písomnou výzvou žalobcu zo dňa 08.02.2006, adresovanou a doručenou žalovanému v 1. rade dňa15.02.2006 na navrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam si žalobca v zákonom stanovenej lehote do 30.04.2006 uplatnil svoje právo proti žalovanému ako povinnej osobe, ktorá písomná výzva je kvalifikovanou výzvou v súlade ustanovením § 5 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z., teda nebolo sporné aké právo, ku ktorým nehnuteľnostiam a z akého dôvodu si žalobca u žalovaného uplatnil, keď z prídelových listín Okresného národného výboru v Hurbanove vyplýva, že táto sa vydáva pre Československý štát štátny majetok n. p. v Bajči, operatívna správa po vykonanom prídelovom konaní podľa nariadenia vlády č. 104/1945 Zb. n. SNR a týka sa nehnuteľností v k. ú. Bajč vo vložke č.XX, špecifikovaných parcelnými číslami, ktorých bývalým vlastníkom bola Ostrihomská arcidiecéza a následne na základe tejto prídelovej listiny bol prevedený dňa 30.3.1955 pod Čd 142/55 i vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam zapísaných v PKV vložke XX pre k.ú. titulom prídelu pre Československý štát - štátny majetok, nár. podnik v A. - operatívna správa v celosti. Nehnuteľné veci, ktorých navrátenie vlastníctva sa žalobca domáha prešli do vlastníctva štátu postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej
reformy. Žalobca preukázal, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. c) Zákona č. 161/2005 Z. z. Súd prvej inštancie ďalej dospel k tomu právnemu záveru, že predmetné nehnuteľnosti ako vlastníctvo bolo možné vydať a navrátiť žalobcovi podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a c), ako aj ustanovenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 2 ods. b) zákona č. 220/2004 Z. z., § 3 ods.1 až 3 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, pretože uvedené nehnuteľnosti tvoria poľnohospodársku pôdu a lesný pôdny fond, keď z aktuálneho listu vlastníctva č. pre k. ú. zisťujúc účel a využitie predmetných nehnuteľností (s poukazom na ustanovenia § 7 a § 70 katastrálneho zákona) mal za preukázané, že predmetné nehnuteľnosti sú v správe žalovaného v rade 2) a sú evidované na LV č. k. ú. ako parc. reg. „C" č. XXXX o výmere 36549 m2, charakter pozemku lesný pozemok, spôsob využitia charakterizovaný ako pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby, pozemok označený kódom 110 ako územie európskeho významu a parc. reg. „C" č. o výmere 2524 m2, charakter pozemku ostatná plocha, spôsob využitia charakterizovaný ako pozemok na ktorom je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia, pozemok označený kódom 108 ako chránené vtáčie územie. Ďalej dôvodil tým, že v ustanovení § 17 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z. z. sú taxatívne vymenované lokality, ktoré možno vyhlásiť za chránené územia, medzi ktoré patrí okrem iného aj chránené vtáčie územie, keď zákon pri každej lokalite, ktorú možno vyhlásiť za chránené územie individuálne určuje, na ktorom území ochranného pásma platí aký stupeň ochrany a v ustanovení § 26 citovaného zákona sa nachádza charakteristika chráneného vtáčieho územia, pri chránenom vtáčom území však zákon nestanovuje stupeň ochrany, ale len v ustanovení § 26 ods. 5 zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet ochrany a z ustanovenia § 26 citovaného zákona pri chránenom vtáčom území stupeň ochrany nie je označený. Územie európskeho významu je charakterizované v ustanovení § 27 citovaného zákona, v ktorom tiež nie je určený stupeň ochrany. Ďalej dôvodil tým, že vstupom do Európskej únie 01.05.2004 sa Slovenská republika zaradila do spoločenstva štátov, ktoré je postavené na základoch spoločnej vnútornej aj zahraničnej politiky. Spoločné pravidlá a normy sú záväzné rovnako pre všetky členské štáty EÚ a sú nadradené ich jednotlivým národným zákonom. Sústava chránených území EÚ sa nazýva NATURA 2000. Vzniká spojením dvoch, spočiatku nezávislých sústav: 1) sústavy chránených vtáčích území, ktorá sa vytvára od roku 1979 na základe smernice Rady č. 79/409/EHS o ochrane voľne žijúcich vtákov, ktorú nahradila smernica Európskeho parlamentu a Rdy 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva. 2) sústavy území európskeho významu, ktorá sa vytvára od roku 1992 na základe smernice Rady č. 92/43/EHS o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín. Pre územia európskeho významu sa nevyčleňuje žiaden špeciálny stupeň ochrany. Sú vyhlasované za chránené územia(príp. ich zóny) podľa zákon o ochrane prírody a krajiny (z. č. 543/2002 Z. z.), v niektorej z národných kategórií chránených území. To znamená, že národnej sústave chránených území SR nefigurujú samostatne ako osobitná kategória, ale ako chránené územie národnej sústavy alebo ich časti. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by bránili vydaniu nehnuteľností označených ako druh pozemku lesné pozemky a ostatné plochy, nakoľko zodpovedajú podmienkam ustanovenia § 2 ods.1 písm. a) a c) č. 161/2005 Z. z. a taktiež nezistil žiadne prekážky na vydanie ani z dôvodu začlenenia predmetných nehnuteľností do európskej sústavy chránených území NATURA 2000.
18. Žalovaný v 2. rade svoje odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 365 ods.1 písm. b), d), f) CSP.
19. Žalobca svoje odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania žalobcu proti žalovaným v 1.a 2. rade) odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 365 ods.1 písm. b), h) CSP.
20. Odvolacie dôvody možno rozdeliť do dvoch základných skupín. Prvú z nich predstavujú vady konania (zmätočnosť konania normovaná v podobe odvolacích dôvodov v ustanovení § 365 ods.1 písm. a), b) a c) CSP a tzv. iná vada, uvedená v ustanovení § 365 ods.1 písm. d) CSP.
21. Druhú z dvoch základných skupín odvolacích dôvodov predstavujú vady rozhodnutia, ktoré majú podobu skutkových vád (vady skutkových zistení uvedené v ustanovení § 365 ods.1 písm. e), f) a g) CSP) alebo vád právnych (nesprávne právne posúdenie podľa ustanovenia § 365 ods.1 písm. h) CSP).
22. Predmetom odvolacieho konania (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) vzhľadom na obsah podaného odvolania žalovaného v 2. rade nebola otázka existencie tzv. inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d) CSP) s ohľadom na obsahové nevymedzenie vád konania odvolateľom v podanom odvolaní, keďže odvolateľ neuviedol, nenamietal žiadne pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S ohľadom na formálne, ako aj obsahové vymedzenie ostatných odvolacích dôvodov zo strany žalovaného v 2. rade ako odvolateľa v podanom odvolaní vyplýva, že žalovaný v 2. rade namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. f) CSP) v otázkach pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade vo vzťahu k parcele C KN č. XXXX, nadobudnutia nových vlastníckych vzťahov k novým pozemkom (k predmetným nehnuteľnostiam) s poukazom na Rozhodnutie OÚ-KN- PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ (§ 14 ods.4 zákona č. 330/1991 Zb.), navrátenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podľa ustanovenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. vzhľadom na existenciu chráneného vtáčieho územia a územia európskeho významu na predmetných nehnuteľnostiach, navrátenia vlastníckeho práva k parcele C KN č. ostatná plocha podľa ustanovenia § 2 ods.1 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 220/2004 Z. z.
23. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, alebo predpokladom „dotvorenia" skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany, či prostriedkami procesného útoku.
24. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.
25. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade), ako aj obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje aj s právnymi názormi súdu prvej inštancie vo veci a s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nevidel dôvody, pre ktoré by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.
26. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, 1) a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.
27. Podľa § 2 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, 2) b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, 3) hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti. 4)
28. Podľa § 4 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, povinnou osobou je
právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.
29. Podľa § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, vlastníctvo sa nenavracia k pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.
30. Podľa § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na účely tohto zákona sa rozumie poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností 1) (ďalej len "kataster") ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty.
31. Podľa § 17 ods.1 písm. g) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu ( § 6 ods. 3), biotopy druhov európskeho významu, biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory, možno vyhlásiť za chránené územia: chránené vtáčie územie ( § 26).
32. Podľa § 27 ods.1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, územím európskeho významu podľa tohto zákona sa rozumie územie v Slovenskej republike tvorené jednou alebo viacerými lokalitami,
a) na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho významu alebo druhy európskeho významu, na ochranu ktorých sa vyhlasujú chránené územia,
b) ktoré sú zaradené v národnom zozname týchto lokalít obstaraným ministerstvom a prerokovaným s ministerstvom pôdohospodárstva (ďalej len "národný zoznam").
33. Podľa § 27 ods.2 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, do národného zoznamu môžu byť zaradené len lokality, pre ktoré bol vypracovaný návrh podľa § 54 ods. 12 písm. b).
34. Podľa § 27 ods.3 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ministerstvo prerokuje s vlastníkmi, správcami a nájomcami pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie navrhovaného územia európskeho významu do národného zoznamu; súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona, a spôsob náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania ( § 61).
35. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide - stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či žalobca aj žalovaný sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je žalobca subjektom práva a žalovaný subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, resp. subjektívne vníma žalovaného ako účastníka určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či žalobca a žalovaný účastníkmi daného hmotnoprávneho vzťahu objektívne sú, alebo nie sú. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), v skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
36. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Pred preskúmaním uplatňovaného nároku je vždy súd povinný zistiť, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva.
37. Zmyslom zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva") nemôže byť znemožnenie nadobudnutia (prípadne navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov) k nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období neslobody spôsobom predpokladaným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého právneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by nepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných majetkov v rámci organizačných útvarov dotknutej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nezabránilo obdobie neslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel a účel zákona o navrátení vlastníctva (ale v zásade aj celého reštitučného zákonodarstva) vyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch spravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 373/2012 z 23. augusta 2012).
38. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade vo vzťahu k parc. č. 5972 lesný pozemok o výmere 36549 s prihliadnutím na odvolaciu námietku žalovaného v 2. rade v otázke pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade sa odvolací súd stotožňuje s prijatými závermi súdu prvej inštancie a na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza, že v danej právnej veci bolo na základe vykonaného dokazovania nesporne preukázané, že žalovaný v 2. rade je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Je tomu tak z dôvodu, že aj keď zákon č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách ustanovuje v § 34 ods.3, že žalovaný v 2. rade spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom (zákon č. 229/1991 Zb.), pričom žalovaný v 2. rade bol v konaní zaviazaný na vydanie lesného pozemku, v konaní bolo nesporne preukázané, že po zápise Rozhodnutia OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ (§ 14 ods.4 zákona č. 330/1991 Zb.) do katastra nehnuteľností je žalovaný v 2. rade ohľadne predmetnej nehnuteľnosti zapísaný ako správca predmetnej nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky (ktoré vlastníctvo sa k predmetnej nehnuteľnosti nezmenilo, došlo po podaní žaloby len k zmene výkonu správy predmetnej nehnuteľnosti), keď žalovaný v 2. rade v konaní netvrdil, že namietal tento zápis, preto žaloba žalobcu musela smerovať voči žalovanému v 2. rade ako osobe povinnej (§ 4 ods.1 zákona č. 161/2005 Z. z.) Teda strany sporu sú nesporne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne právo uplatnené v konaní.
39. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie v otázke ochrany vlastníckeho práva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam vzhľadom na Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ (§ 14 ods.4 zákona č. 330/1991 Zb.) s prihliadnutím na odvolaciu námietku žalovaného v 2. rade v tom, že súd prvej inštancie nezohľadnil vo veci túto právne významnú skutočnosť (zánik starých vlastníckych práv a nadobudnutie vlastníctva k novým pozemkom), odvolací súd poukazuje na to, že žalobca sa domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalobou už dňa 13.09.2006 a až následne prebehli predmetné pozemkové úpravy v k.ú. , potom zamietnutie žaloby s poukazom na Rozhodnutie OÚ-KN-PLO v Komárne č. OÚ-KN-PLO 2015/00434 zo dňa 28.7.2015, Z 4248/2015-PPÚ (odňatie vlastníckeho práva v nadväznosti na konštruovanie vlastníckeho práva originárnym spôsobom - právoplatným konštitutívnym rozhodnutím štátneho orgánu inej osoby) by predstavovalo neprípustný zásah do vlastníckeho práva žalobcu (čl.20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky).
40. Špecifickou oblasťou právnych noriem Slovenskej republiky sú reštitučné zákony, ktorých účelom je zmiernenie krívd, ktoré boli spáchané v období demokratickej neslobody, v období porušovania ľudských
práv a slobôd, vrátane práva vlastniť majetok. Predmetom reštitúcii bolo aj navrátenie majetku cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v zákonoch č. 298/1990 Zb. o úprave niektorých majetkových vzťahov rehoľných rádov a kongregácií a arcibiskupstva olomouckého v znení neskorších predpisov, č. 211/1990 Zb. Zákonné opatrenie Predsedníctva Slovenskej národnej rady o usporiadaní majetkových vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou, zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 282/1993 Z. z.) v znení zákona č. 97/2002 Z. z. a zákone č. 161/2005 Z. z. Zákon č. 161/2005 Z. z. bol prijatý ako posledný zákon upravujúci reštitúciu cirkevného majetku. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že existujúci právny stav, najmä zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov preukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností podľa zákona č. 282/1993 Z. z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zákona č. 161/2005 Z. z. je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote podľa zákona č. 282/1993 Z. z., aby tento mohli uplatniť v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Hoci hlavným dôvodom prijatia zákona č. 161/2005 Z. z. bolo poskytnutie ďalšej lehoty na uplatnenie nárokov oprávnených osôb, jeho cieľom nebolo zúžiť rozsah spôsobilého predmetu vydania. Účelom zákona bola opakovane náprava krívd spáchaných v minulosti samotnou štátnou mocou, preto orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (porovnaj k tomu napr. aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 247/2009 z 28. septembra 2010). Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti. Pre bližšiu špecifikáciu „poľnohospodárskej pôdy" odkazuje zákon č. 161/2005 Z. z. na zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 220/2004 Z. z.").Podľa § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty. Rozlišovanie „poľnohospodárskej pôdy" podľa zákona č. 220/2004 Z. z. a „poľnohospodárskeho pôdneho fondu" podľa zákona č. 307/1992 Zb. nemá opodstatnenie, keďže jediným účinným zákonom, na ktorý mohol reštitučný zákon č.161/2005 Z. z. v čase jeho prijatia odkázať, bol zákon č. 220/2004 Z. z. (účinný od 1. mája 2004). Vylúčenie parciel reálne využívaných na poľnohospodárske účely, ale formálne evidovaných inak ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty by bolo popretím práva na spravodlivosť ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva k pôvodnému cirkevnému majetku. Obdobne aj vylúčenie parciel slúžiacich na zabezpečenie využívania poľnohospodárskej pôdy na daný účel (cesta, chodník, hospodársky dvor a pod.) z vydania nehnuteľnosti reštituentovi by mohlo znamenať v okolnostiach konkrétnej veci znemožnenie faktického užívania reštituovanej poľnohospodárskej pôdy, čím by došlo k popretiu samotného účelu reštitúcie. Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste upriamiť pozornosť na § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 220/2004 Z. z., podľa ktorého každý vlastník poľnohospodárskej pôdy alebo nájomca a správca poľnohospodárskej pôdy je povinný usporiadať a zosúladiť poľnohospodársky druh pozemku s jeho evidenciou v katastri. Prípadné nesplnenie uvedenej povinnosti doterajším vlastníkom, resp. správcom a v dôsledku toho nepresná evidencia druhu parciel v katastri nehnuteľností nemôže privodiť zhoršenie postavenia reštituenta a spôsobiť tak ďalšiu krivdu. Formalizmus charakterizuje nadmerné pridŕžanie sa textu právnej normy bez zohľadnenia súvislosti, za ktorých vznikla, či cieľa, ktorý jej tvorcovia sledovali. V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis (argumentácia zmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Okrem toho v zmysle dnes už ustálenej súdnej judikatúry (napr. III.
ÚS 36/2010 či I. ÚS 250/2010) nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu ich adresátov - účastníkov konania (strán sporu). Práve otázka reštitučných nárokov je mimoriadne citlivá a je potrebné v súdnych sporoch pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k ďalšej krivde. Podľa § 17 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „zákon o ochrane prírody") lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu ( § 6 ods. 3), biotopy druhov európskeho významu, biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory, možno vyhlásiť za chránené územia: a) chránená krajinná oblasť ( § 18), b) národný park ( § 19), c) chránený areál ( § 21), d) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia (§ 22), e) prírodná pamiatka, národná prírodná pamiatka (§ 23, § 24 ods. 3), f) chránený krajinný prvok ( § 25), g) chránené vtáčie územie ( § 26), h) obecné chránené územie. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia „chránený areál" a „chránené vtáčie územie" sú svojím obsahom rozdielne, pričom iba „chránený areál" vydaniu nepodlieha. Všeobecné súdy pripísali podstatný význam danému stupňu ochrany bez zohľadnenia druhu chráneného územia. Takýto zužujúci výklad citovaného ustanovenia je ústavne neudržateľný. Bez dôsledného preskúmania, či dané územie je chráneným areálom alebo chráneným vtáčím územím je jednoznačný záver krajského súdu o nemožnosti vydania pozemkov arbitrárny. Keďže znenie zákona o ochrane prírody na viacerých miestach výslovne počíta s vlastníctvom nehnuteľností súkromných osôb, niet zákonného dôvodu, aby cirkev a náboženské spoločnosti boli z takéhoto vlastníctva vylúčené. Povinnosti vlastníka súvisiace s ochranou prírody v takýchto prípadoch vymedzuje priamo zákon, vrátane sankcií v prípade ich porušenia. Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že reštitučné zákony boli prijaté s cieľom krivdy minulé zmierniť v čo možno najväčšej miere, čo sú povinné všeobecné súdy rešpektovať pri ich aplikácii zavrhnutím formalistického výkladu. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 342/2017 zo dňa 25.10.2017).
41. Odvolací súd v danej právnej veci vychádzajúc z vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 342/2017 zo dňa 25.10.2017 pokiaľ sa jedná o parc. č. zapísanú na LV č. pre k. ú. druh pozemku - ostatná plocha o výmere 2524 m2, spôsob využitia pozemku - 10 na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia, druh chránenej nehnuteľnosti- 108 chránené vtáčie územie s poukazom na odvolacie dôvody žalovaného v 2. rade zdôrazňuje, že podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti. Pre bližšiu špecifikáciu „poľnohospodárskej pôdy" odkazuje zákon č. 161/2005 Z. z. na zákon č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 220/2004 Z. z."). Podľa § 2 písm. b) zákona č. 220/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie poľnohospodárskou pôdou produkčne potenciálna pôda evidovaná v katastri nehnuteľností ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty. Vylúčenie predmetnej parcely č. ostatná plocha o výmere 2524 m2 s poukazom na spôsob využitia pozemku podľa legendy na LV č. - na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia podľa zápisu na LV č. , ktorý spôsob využitia preukazuje aj listinný dôkaz na č. l. 1581 spisu (snímka spornej parcely), ktoré preukázané využitie žalovaný v 2. rade nesporoval pred súdom prvej inštancie, svedčiace o využití spornej nehnuteľnosti ako nehnuteľnosti slúžiacej na zabezpečenie využívania poľnohospodárskej pôdy na daný účel (ostatná plocha), z vydania nehnuteľnosti žalobcovi ako reštituentovi by bolo popretím práva na spravodlivosť ako imanentnej kategórie daného reštitučného práva k pôvodnému cirkevnému majetku a znemožnením faktického užívania reštituovanej poľnohospodárskej pôdy, čím by došlo k popretiu samotného účelu reštitúcie. Teda v danej právnej veci sa potom jedná sa o nehnuteľnosť spôsobilú na vydanie podľa § 2 písm. a) zákona č. 161/2005 Z. z. Pokiaľ podľa LV č. parc. č. druh pozemku - ostatná plocha o výmere 2524 m2, spôsob využitia pozemku - 10 na pozemku je účelová ochranná poľnohospodárska a ekologická zeleň proti erozívnych opatrení a opatrení na zabezpečenie ekologickej stability územia, druh chránenej nehnuteľnosti- 108 predstavuje ako druh chránenej nehnuteľnosti - chránené vtáčie územie a pokiaľ parc. č. XXXX druh pozemku - lesný pozemok o výmere 36549 m2, spôsob využitia pozemku - 38 pozemok s lesným porastom, dočasne bez lesného porastu za účelom obnovy lesa alebo po vykonaní náhodnej ťažby, druh chránenej nehnuteľnosti- 110 predstavuje územie európskeho významu, odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie uvádza, že ustanovenie § 26 ods.5 zákona č. 543/2002 Z. z. nestanovuje pri chránenom vtáčom území osobitný
stupeň ochrany, len zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet jeho ochrany, preto chránené vtáčie územie nebolo vyňaté z navrátenia vlastníctva v zmysle ustanovenia § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, obdobne to platí aj pre územie európskeho významu, keď zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny výslovne nestanovuje stupeň ochrany, ale v ustanovení § 27 ods.3 ukladá ministerstvu, aby prerokovalo s vlastníkmi, správcami a nájomcami pozemkov dotknutých zamýšľanou ochranou zaradenie navrhovaného územia európskeho významu do národného zoznamu, pričom súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona, a spôsob náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania, preto nebol daný dôvod nenavrátiť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam žalobcovi s poukazom na ustanovenie § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. V ostatnom podrobnejšom odôvodnení sa odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods.2 CSP taktiež stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého súdu prvej inštancie a na tieto dôvody poukazuje ako na svoje vlastné. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade potvrdil ako vecne správny v súlade s § 387 ods.1 CSP.
42. Podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
43. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Povinnosť súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003).
44. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/2003). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle § 220 CSP a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
45. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami § 191 CSP. Odvolací dospel k záveru, že v danej právnej veci doposiaľ vykonaným dokazovaním boli preukázané rozhodujúce skutočnosti, súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu veci, keď je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 185 ods.1 CSP rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie.
46. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného v 2. rade) potvrdil ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP.
47. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
48. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
49. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že strana konania ktorá v konaní, spravidla v spore uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej nahradili všetky trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutej strany.
50. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane alebo subjektu, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor ukončený. Ak bude rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto výsledku vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú na „vlastné nebezpečenstvo" a nesú zodpovednosť za výsledok sporu. Od povinnosti platiť trovy, treba odlíšiť povinnosť hradiť trovy konania, založenej na zásade úspechu vo veci. Podstata povinnosti hradiť trovy konania, spočíva v tom, že súd zaviaže jednu stranu konania nahradiť druhej strane konania buď celkom alebo sčasti trovy konania, ktoré v priebehu konania táto druhá strana už zaplatila. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP (predtým § 150 OSP).
51. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho sa najprv určuje pomer úspechu či neúspechu vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady, a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu.
52. Odvolací súd však v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukazuje na § 257 Civilného sporového poriadku, ktoré predstavuje výnimku zo zásady úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách konania, ktorá je charakteristická pre sporové konanie.
53. Ustanovenie § 257 CSP preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 150 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
54. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.
55. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 CSP je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.
56. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.
57. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009. Ustanovenie § 257 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.
58. Žalobca v odvolaní proti výroku o trovách konania namietal to, že v danej právnej veci nebola daná výnimočnosť prípadu na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP s poukazom na okolnosti danej veci (zákonné právo žalobcu na vrátenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 161/2005 Z. z.), ako ani v okolnostiach u strán sporu (majetkové pomery žalobcu).
59. Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu vo výroku o náhrade trov konania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné vo výroku o trovách konania proti žalovanému v 2. rade a nedôvodné vo výroku o trovách konania proti žalovanému v 1. rade. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalobcu proti žalovanému v 1. rade ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, avšak na rozdiel od súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods.1 CSP, keď pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP nevzhliadol zákonný dôvod, ani vzhľadom na okolnosti danej veci (reštitučný nárok žalobcu podľa zákona č. 161/2005 Z. z.), ani vzhľadom na majetkové pomery strán sporu, vychádzajúc z toho, že základným meradlom pre nárok na náhradu trov konania bola v danej právnej veci miera procesného úspechu vo veci, keďže žaloba žalobcu bola voči žalovanému v 1. rade zamietnutá. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v danej právnej veci nemôžu byť bez ďalšieho okolnosti danej veci (reštitučnej veci podľa zákona č. 161/2005 Z. z.), naviac v danej právnej veci neboli súdu prvej inštancie tvrdené a preukázané také okolnosti u strán sporu (majetkové pomery strán sporu), ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné vo výroku o trovách konania proti žalovanému v 2. rade, keď odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danej právnej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu, nie sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP a to existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania inak úspešnej strane sporu - žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, teda existencia výnimočnosti daného prípadu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v danej právnej veci nemôžu byť bez ďalšieho okolnosti danej veci (reštitučnej veci podľa zákona č. 161/2005 Z. z.), naviac v danej právnej veci neboli súdu prvej inštancie tvrdené a preukázané také okolnosti u strán sporu (majetkové pomery strán sporu), ktoré by odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Teda v danej právnej veci nemožno vzhliadnuť výnimočnosť prípadu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach strán sporu. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danej právnej veci vzhľadom na druh sporu, okolnosti, ktoré viedli žalobcu k súdnemu uplatneniu nároku s prihliadnutím na postoj žalovaného v 2. rade v spore, nie je daný dôvod na to, aby nehradil trovy konania protistrany v prípade neúspechu. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 255 ods.1 CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 2. rade. Odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom k výdavkom, ktoré musel žalobca vynaložiť vo vecnej súvislosti s uplatňovaním jeho nároku, je potrebné prijať záver, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žalobcovi rade podľa ustanovenia § 257 CSP by bolo neprimerané tvrdé, pretože žalobca nemal inú možnosť ako sa domôcť svojho nároku. S poukazom na vyššie uvedené podstatné dôvody, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania žalobcu proti žalovanému v 2. rade a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
60. O trovách odvolacieho konania strán sporu (žalobcu a žalovaného v 1. rade) odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému v 1. rade, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
61. O trovách odvolacieho konania strán sporu (žalobcu a žalovaného v 2. rade) odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
62. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).